K princípom dobrého výkonu verejnej správy. Prijatie platby správcom dane nevykonanej daňovým subjektom.

I. Objektívne mimoriadny záujem na zohľadňovanie princípov dobrého výkonu verejnej správy sa bude pociťovať v prípadoch, kedy orgány verejnej správy majú povinnosť vystupovať na ochranu verejného záujmu, tzn. že implicitne ich zákonodarca stavia do pozície ochrancu obyvateľstva pred parciálnymi (tzn. finančnými, hospodárskymi, vlastníckymi alebo inými) záujmami štátu. Na druhej strane však musí Najvyšší súd zdôrazniť tu základnú ideu, že nie je možné sa dovolávať princípu dobrého výkonu verejnej správy iba za účelom, že správny orgán nevedie konanie spôsobom, aký si predstavuje účastník, ale je možné sa ho dovolávať v situácii, kedy nepochybne konanie sa vymyká účelu, na ktorý ho zákonodarca ustanovil. V súvislosti s vyššie uvedeným musí Najvyšší súd zdôrazniť, že je tiež podstatná aplikácia materiálneho hľadiska právneho štátu, nakoľko právny formalizmus v podmienkach demokratického právneho štátu nemôže celkom prevládnuť. Úlohou všeobecného súdu v podmienkach materiálneho právneho štátu je nájsť také riešenie, ktoré je v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti, resp. v súlade s prirodzenoprávnymi princípmi. Správny súd nemôže tolerovať formalistický prístup orgánov verejnej správy, pričom je nutné zdôrazniť, že povinnosť súdu nachádzať právo neznamená len vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom texte, ale tiež formulovať, čo je zmyslom a účelom právnych predpisov. Súd teda musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musia smerovať k naplneniu ústavných a zákonných princípov založených na spravodlivom výsledku sporu. Preto správnemu súdu v prejednávanej veci prislúcha, aby sa zaoberal otázkou, či mechanická a formalistická aplikácia zákona bez ohľadu na zmysel a účel záujmu chráneného právnou normou, nemôže priniesť absurdné následky a v prípade, že tomu tak je, aby takúto interpretáciu zákona odmietol a zvolil výklad v duchu zákona. Za situácie, keď nejednoznačnosť vecou dotknutého ustanovenia právneho predpisu dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne súladným a druhý ústavne nesúladným spôsobom), má prioritu jeho výklad ústavne súladným spôsobom. Pre všeobecné súdy táto povinnosť vyplýva celkom jednoznačne z čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy. Navyše oprávnenie všeobecných súdov namietať nesúlad všeobecne záväzného právneho predpisu s ústavou (viď čl. 144 ods. 2 ústavy) prehlbuje ich užšiu viazanosť k ústavne súladnému výkladu každého zákona týkajúceho sa ich rozhodovacej činnosti. Táto povinnosť súdu zodpovedá ústavne garantovanému právu každého na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy.

II. Ako bolo vyššie zdôraznené, z textu § 10d ods. 2 zák. č. 170/2001 Z. z. nevyplýva explicitne požiadavka zákonodarcu, aby ten istý podnikateľ musel osobne, napríklad prostredníctvom svojho bankového účtu, uhradiť tak poplatok ako aj príspevok, ale podľa právneho názoru Najvyššieho súdu, ako je tomu aj v prejednávanej veci, postačuje na splnenie takto sformulovanej zákonnej požiadavky aj zástupná úhrada, ktorú si žalobca so spoločnosťou REAL dohodol prostredníctvom bodu 1 dodatku k zmluve. Takýto výklad nie je podľa názoru Najvyššieho súdu za situácie „vacuum legis“ ani v rozpore s ustanoveniami § 55 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktoré v jeho Tretej časti upravujú spôsoby platenia daní, t. j. aj poplatkov (viď definičné ustanovenie § 2 písm. b/ Daňového poriadku). Potom je nutné nielen ustanovenie § 55 ods. 11 ale aj odsek 15 uvedeného Daňového poriadku vykladať v prospech právnej účinnosti zmluvnej voľnosti, ktorá bola vykonaná prostredníctvom uvedeného dodatku k zmluve. Iný výklad, t. j. akceptácie opakovanej úhrady v prospech verejných financií by za zistenej právnej situácie viedla k popretiu účelu právnej normy. Tento teleologický výklad krajský súd prehliadol a naopak uprednostnil pozitivistický výklad dotknutej právnej normy. Preto bolo úlohou Najvyššieho súdu uvedený nedostatok napraviť. Záverom Najvyšší súd zdôrazňuje, že mnohé prípady a ich špecifické okolnosti môžu byť značne komplikované a netypické; to však nezbavuje konajúci súd povinnosti urobiť všetko pre spravodlivé riešenie, akokoľvek sa to môže zdať zložité. Spravodlivosť musí byť v procese, ktorým súd interpretuje a aplikuje právo, vždy prítomná ako hodnotový činiteľ. Spravodlivosť je hodnotovým princípom, ktorý je spoločný všetkým demokratickým právnym poriadkom. Úlohou konajúceho súdu je práve rozpoznať cez zákon spravodlivosť v zmysle zásady rímskeho práva „ius est ars boni et aequi“.