K preskúmaniu rozhodnutia súdov

Odôvodnenie označeného sťažnosťou napádaného uznesenia krajského súdu podľa názoru ústavného súdu nezodpovedá požiadavke vyplývajúcej z čl. 46 ods. 1 ústavy, v zmysle ktorej je aj s ohľadom na ust. § 157 ods. 2 OSP povinnosťou súdov uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založili. Dôvody uvedené krajským súdom v označenom rozhodnutí si navyše odporujú a nie sú preskúmateľné. Rozhodnutie krajského súdu o zastavení konania považuje ústavný súd za prejav formalistického prístupu k interpretácii relevantných právnych noriem, ktorý má vo svojich dôsledkoch prvky arbitrárnosti. Právne závery krajského súdu možno považovať z ústavného hľadiska vo vzťahu k sťažovateľovi za veľmi nepresvedčivé, vnútorne rozporné a protirečivé. Súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu je totiž nepochybne aj požiadavka, aby sa príslušný všeobecný súd v konaní právne korektným spôsobom a zrozumiteľne vyrovnal nielen so skutkovými okolnosťami prípadu, ale aj s vlastnými právnymi závermi, ktoré ho viedli ku konkrétnemu rozhodnutiu. Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie predmetného rozhodnutia krajského súdu uvedené atribúty nespĺňa a v tomto smere sa ústavný súd stotožňuje aj s názorom sťažovateľa, že pod pojmom odpadnutie dôvodov zákonodarca najmä myslel odstránenie samotnej nezákonnosti zásahu ako reakcia dotknutého orgánu verejnej správy na oboznámenie sa s dôvodmi návrhu alebo späťvzatie samotného návrhu, čo však nie je evidentne prípad sťažovateľa. Tu je potrebné tiež uviesť, že krajský súd svoje rozhodnutie vydal až v októbri 2011, teda až po takmer dvoch rokoch od podania žaloby, čo ústavný súd považuje tiež za prejav nespravodlivého a liknavého prístupu všeobecného súdu k právam fyzickej osoby, ktorá sa domáhala súdnej ochrany v jej veci. Ústavný súd z týchto dôvodov považoval jeho rozhodnutie za neústavné a v rozpore s princípom spravodlivosti obsiahnutým v základnom práve na súdnu a inú právnu ochranu, a preto konštatoval...