K preskúmaniu rozhodnutia súdov

Ústavný súd konštatuje, že najvyšším súdom prezentované rozpätie dolnej a hornej hranice trestnej sadzby od 5 rokov a 6 mesiacov do 13 rokov a 4 mesiacov je správne. Bez toho, aby ústavný súd sťažovateľovi bližšie vysvetľoval, ako všeobecné súdy rozhodujúce o vine a treste za trestné činy (čl. 50 ods. 1 ústavy) postupujú pri ukladaní trestov v súlade so zásadami ukladania trestov, za relevantné považuje predsa len dodať, že rozdiel medzi určením rozpätia trestnej sadzby tak, ako ju vypočítal sťažovateľ, a tým, ako ju prezentoval najvyšší súd, spočíva hlavne v tom, že sťažovateľ nesprávne vyložil druhú časť prvej vety § 41 ods. 2 za bodkočiarkou (súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody), keď polovicu, akú má na mysli toto zákonné ustanovenie, nemožno počítať od 0 rokov do 13 rokov a 4 mesiacov (sťažovateľ sa domnieval, že polovicu je potrebné určiť ako 80 mesiacov), ale je potrebné vychádzať z rozpätia trestnej sadzby od jej zákonného minima, teda od 3 rokov do 13 rokov a 4 mesiacov, kde po aplikácii § 41 ods. 2 Trestného zákona a následne § 39 ods. 4 Trestného zákona dostaneme rozpätie 5 rokov a 6 mesiacov až 13 rokov a 4 mesiacov. Ústavný súd konštatuje, že aj po preskúmaní zvyšnej časti odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu dospel k záveru, že toto je potrebné považovať za náležite odôvodnené. Ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd aj vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku (uloženie trestu mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby) zaujal primeraný právny názor.