K preskúmaniu rozhodnutia súdov

I. Podľa presvedčenia ústavného súdu nemožno z ustanovenia čl. 5 ods. 4 dohovoru vyvodiť, že by bolo povinnosťou súdu konať o dôvodnosti ďalšieho trvania väzby aj na úkor práva obvineného na nestranného a nezaujatého sudcu. Je totiž povinnosťou všeobecného súdu postupovať tak, aby všetky relevantné práva obvineného boli rešpektované. Nie je teda možné niektoré z týchto práv uprednostniť do tej miery, že tým dôjde k praktickej eliminácii iného práva. Vzhľadom na dosiaľ uvedené možno dospieť k záveru, že v prípade sťažovateľa 1 je potrebné vychádzať z toho, že dĺžka konania na krajskom súde bola po odrátaní dvadsaťosem dní iba desať dní, a preto bola primeraná. Naproti tomu treba súhlasiť so sťažovateľom 2 a sťažovateľom 3, podľa ktorých v ich prípade nebola dĺžka konania na krajskom súde v trvaní jeden mesiac a osem dní primeraná, keďže oni na rozdiel od sťažovateľa 1 odňatie veci krajskému súdu nenavrhovali, a preto o ich sťažnostiach bolo možné rozhodnúť aj bez predloženia spisu najvyššiemu súdu tak, že postupom podľa § 21 ods. 1 Trestného poriadku per analogiam sa mohlo rozhodovanie o ich sťažnostiach vylúčiť zo spoločného konania. Vychádzajúc z uvedených úvah dospel ústavný súd k záveru, že okresný súd porušil čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru v súvislosti s právom sťažovateľov na urýchlené preskúmanie zákonnosti väzby (bod 1 výroku nálezu) a krajský súd zasa rovnaké ustanovenia v súvislosti s právom sťažovateľa 2 a sťažovateľa 3 na urýchlené preskúmanie zákonnosti väzby (bod 2 výroku nálezu). Naproti tomu nedošlo k porušeniu označených práv sťažovateľa 1 zo strany krajského súdu, a preto v tejto časti ústavný súd sťažnosti nevyhovel (bod 9 výroku nálezu).