K preskúmaniu rozhodnutia súdov

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého za oprávnené osoby v reštitučnom konaní, t. j. za osoby, ktorým boli znárodnené nehnuteľnosti a ktorým tým bola spôsobená majetková krivda v zmysle zákona č. 87/1991 Zb., považoval osoby, ktoré boli v čase znárodnenia 28. apríla 1948 zapísané ako vlastníci v pozemkovej knihe, resp. ich nástupcov, z dôvodu, že správnosť tohto zápisu nebola v súdnom konaní o výmaz sťažovateľom spochybnená, hoci bolo nesporne preukázané, že k zápisu došlo na základe neplatnej kúpnej zmluvy a skutočným vlastníkom znárodnených nehnuteľností bol sťažovateľ, považuje za právny názor, ktorý je formalistický a popiera účel reštitučného zákona. Podľa názoru ústavného súdu výklad a aplikácia práva – reštitučného zákona – musí v prvom rade napĺňať jeho účel, a preto je neprípustné, aby v otázke ustálenia oprávnenej osoby boli založené na bezpráví spočívajúcom vo formalistickom akceptovaní deklaratórneho zápisu v pozemkovej knihe nezodpovedajúceho skutočnému stavu vlastníctva majetku v čase jeho znárodnenia. Ústavný súd vo všeobecnosti nespochybňuje správnosť záverov najvyššieho súdu, že podľa uhorského obyčajového práva v spojení so zákonom č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník spôsobom dosiahnutia nápravy nesprávnej evidencie vlastníctva k nehnuteľnostiam v pozemkovej knihe bolo podanie žaloby skutočným vlastníkom o tzv. „výmaz“ nesprávne evidovaných vlastníkov a zákonná možnosť podania takejto žaloby uplynula v súlade s § 566 zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník 1. januára 1961.

Vzhľadom na účel reštitučného zákona ako špecifickej právnej úpravy sledujúcej nápravu krívd vzniknutých v totalitnom období, ktoré sú charakteristické porušovaním základných ľudských práv postihnutých osôb, nie je namieste, aby posudzovanie oprávnenej osoby v reštitúcii bolo prísne formálne viazané na využitie či nevyužitie právnych foriem nápravy nesprávneho zápisu v pozemkovej knihe v rozhodnom období. Tento...