K právu na súdnu ochranu

„Za týchto okolností preto bolo ústavnou povinnosťou najvyššieho súdu na uvedenú žalobnú a odvolaciu argumentáciu sťažovateľky primeraným a ústavne konformným spôsobom reagovať. Najvyšší súd však v odôvodnení napadnutého rozsudku nedal presvedčivú a jasnú odpoveď na podstatné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (bod 22 nálezu) a nereagoval ani na podstatné odvolacie námietky, pričom od uvedenej povinnosti ho nemôže oslobodiť ani znenie § 219 ods. 2 OSP, ktoré nemožno aplikovať čisto formálne, ale v spojení s judikatúrou ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva a súčasne v spojení s § 157 ods. 2 OSP (m. m. I. ÚS 126/2010). Podľa uvedeného ustanovenia (ktoré primerane platí aj pre odvolací správny súd) totiž súd v odôvodnení rozsudku o. i. uvedie, ako vec právne posúdil. Ako je zrejmé z odôvodnenia rozsudku krajského súdu, tento sťažovateľkou prednesenú podstatnú argumentáciu (bod 20 nálezu) právne neposúdil. Za týchto okolností bolo preto povinnosťou odvolacieho súdu (a to bez ohľadu na znenie § 219 ods. 2 OSP), napraviť pochybenie krajského súdu a primeraným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať na podstatné žalobné a odvolacie námietky sťažovateľky. Najvyšší súd sa však touto právnou argumentáciou sťažovateľky vôbec nezaoberal (body 21 a 22 nálezu), v dôsledku čoho ústavný súd konštatuje, že svojím postupom pri odôvodnení napadnutého rozsudku porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie. Ústavný súd preto výrokom tohto nálezu vyslovil, že rozsudkom najvyššieho súdu bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tento zrušil a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde]. Za týchto okolností bolo predčasné, aby sa ústavný súd zaoberal prvou skupinou sťažnostných námietok (bod 14 nálezu).“