K právu na súdnu ochranu

„Sumarizujúc svoje predbežné závery, predovšetkým skutočnosť, že

a) namietané uznesenie najvyššieho súdu je založené (na rozdiel od namietaných uznesení najvyššieho súdu posudzovaných ústavným súdom vo veciach vedených pod sp. zn. I. ÚS 44/09, II. ÚS 230/09, I. ÚS 232/2010) na právnom názore, podľa ktorého rozhodnutie ministra spravodlivosti o odvolaní predsedu súdu z funkcie nie je preskúmateľné v správnom súdnictve, ktorý je z hľadiska požiadaviek na ochranu verejných subjektívnych práv sťažovateľa z ústavného hľadiska neakceptovateľný a neudržateľný,

b) v danom prípade sťažovateľ podal proti rozhodnutiu ministra spravodlivosti o jeho odvolaní z funkcie predsedu Krajského súdu v Žiline rozklad (na rozdiel od právnych vecí sťažovateľov posudzovaných ústavným súdom v konaniach vedených pod sp. zn. I. ÚS 230/2010 a I. ÚS 231/2010), ktorým sa minister spravodlivosti a ministerstvo spravodlivosti odmietli zaoberať, pričom najvyšší súd na túto skutočnosť v namietanom uznesení vôbec nereagoval napriek tomu, že sťažovateľ k svojmu odvolaniu rozklad priložil,

c) najvyšší súd v rozpore s princípom právnej istoty v odôvodnení namietaného uznesenia vôbec nereagoval na v tom čase už existujúcu zásadne odlišnú a v zásade ustálenú judikatúru všeobecných súdov k právnym otázkam, ktoré tvorili právnu podstatu posudzovanej veci, a teda ani neodôvodnil, prečo sa od nej zásadným spôsobom odklonil, ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Sžo 114/2008 z 30. októbra 2008 porušil základné práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).“