K právu na ochranu osobnosti zomrelej (usmrtenej) fyzickej osoby pri dopravnej nehode. Podstata a zmysel postmortálnej ochrany osobnosti

I. V prípade usmrtenia pri dopravnej nehode nejde o zásah do osobnostného práva zomrelého, ktorého ochrana by bola v súlade so zmyslom a účelom postmortálnej ochrany osobnosti, a teda, ktorého ochrana by patrila do režimu posmrtnej ochrany osobnosti podľa § 15 OZ. Okrem toho, usmrtenie dcéry žalobcov predstavuje neoprávnený zásah do ich osobnostných práv podľa § 11 a nasl. OZ (práva na súkromný a rodinný život). Ide teda o zásah, ktorým boli sami žalobcovia (rodičia nebohej dcéry) postihnutí, a za ktorý v tomto konaní uplatnili nárok vo forme náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Takýto nárok súdna prax aj pod vplyvom Európskeho súdu pre ľudské práva, správne pripúšťa. Samozrejme ale požaduje, aby vždy došlo k naplneniu predpokladov vyplývajúcich z ustanovenia § 13 ods. 2 a ods. 3 OZ. Žalobcovia (rodičia nebohej dcéry) preto nemôžu s úspechom uplatniť nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za zásah do osobnostných práv ich nebohej dcéry, spočívajúci v jej usmrtení podľa § 15 OZ.

Na podporu tejto argumentácie je aj to, že osoby uvedené v § 15 OZ majú právo na ochranu osobnosti zomrelej fyzickej osoby zásadne v rovnakom rozsahu, v akom by toto právo prislúchalo dotknutej fyzickej osobe. Podľa názoru dovolacieho súdu aj tu platí zásada, podľa ktorej žalobcovia (rodičia nebohej dcéry) nemôžu byť v lepšom právnom postavení, než aké by mala zásahom dotknutá fyzická osoba, ktorej právo na ochranu osobnosti uplatňujú. Žalobcom môžu patriť len tie práva na jej ochranu, ktoré by mala sama zomrelá osoba ako subjekt priamo neoprávneným zásahom dotknutý. V danom prípade ale povaha veci nepripúšťa, aby neoprávneným zásahom dotknutá nebohá dcéra žalobcov, mohla sama uplatniť právo na ochranu svojej osobnosti vo forme náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za svoje vlastné usmrtenie podľa § 11 a nasl. OZ. Potom ani žalobcovia ako osoby síce uvedené v § 15 OZ, nemôžu s úspechom uplatniť právo na ochranu jej osobnosti v takejto forme.

II. Úlohou inštitútu postmortálnej ochrany osobnosti je, aby fyzická osoba mala zabezpečenú účinnú ochranu osobnosti nielen po celú dobu svojho života, ale aj po jej smrti. Táto zákonná úprava zabezpečuje možnosť ochrany pred neoprávnenými zásahmi znevažujúcimi pamiatku (pietu) zomrelej fyzickej osoby aj v čase, kedy fyzická osoba ako subjekt osobnosti už nie je nažive. K prijatiu tejto právnej úpravy viedla jednak požiadavka verejného záujmu a jednak požiadavka zachovania pamiatky, celkovej piety k zomrelému a spomienky na neho, čo súvisí s tým, že ide o hodnoty, ktoré nestrácajú svoj význam pre najbližšie osoby zomrelého. Zákon preto stanovil, že smrťou fyzickej osoby vzniká taxatívne vymedzenému okruhu osôb, ktoré neboli sami neoprávneným zásahom postihnuté, právo na uplatnenie ochrany osobnosti zomrelého. Ide tu o zvláštne právne nástupníctvo (sukcesiu), na základe ktorého patrí ex lege určitým osobám pôvodné (originárne) subjektívne právo k uplatneniu ochrany osobnosti iného - zomrelej fyzickej osoby. Pre vznik tohto subjektívneho práva osobám uvedeným v § 15 OZ nie je podstatné, či sa neoprávnený zásah do osobnosti zomrelej fyzickej osoby stal ešte za jej života alebo až po jej smrti. Hmotnoprávnym predpokladom, za splnenia ktorého osoby uvedené v § 15 OZ môžu s úspechom toto právo uplatniť, je smrť fyzickej osoby. Predmetom tohto subjektívneho práva sú napriek smrti fyzickej osoby naďalej pretrvávajúce hodnoty, a to pamiatka zomrelého, celková pieta k nemu a spomienka na neho, teda posmrtné záujmy fyzickej osoby. Podstatou a zmyslom postmortálnej ochrany osobnosti teda je umožniť po smrti fyzickej osoby uplatniť jej najbližším príbuzným právo na ochranu jej osobnosti, a tak čeliť neoprávneným zásahom, ktoré znevažujú (zneucťujú) pamiatku, pietu a spomienku zomrelej fyzickej osoby. Takýmito zásahmi sú neoprávnené zásahy do cti, dôstojnosti zomrelej fyzickej osoby, do jej povesti a mena, do telesných pozostatkov zomrelého, ak ich možno identifikovať a pod. Treba zdôrazniť, že zvláštne subjektívne právo osôb vymedzených v § 15 OZ na uplatnenie ochrany osobnosti zomrelého nie je, čo do obsahu a rozsahu, zhodné s vlastným osobnostným právom zomrelej fyzickej osoby.