K právomoci verejného činiteľa (SP XXXVIII/2006)

I. Nemôže ísť o výkon právomoci verejného činiteľa v zmysle § 89 ods. 9, § 158 TZ tam, kde verejný činiteľ definovaný týmto ustanovením priamo útočí na majetok vo vlastníctve alebo v správe svojho zamestnávateľa v úmysle neoprávnene sa obohatiť. Pritom je nepodstatné, či ide o tzv. pracovnoprávny vzťah založený pracovnou zmluvou, voľbou, menovaním, prípadne či ide o ústavný pomer. V týchto prípadoch podľa povahy veci vždy ide iba o niektorý z trestných činov proti majetku, nie však o trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 TZ.
II. Za súčasť skúmaného konania v zmysle citovaného ustanovenia nemožno považovať rozhodnutie, ktoré pred vydaním napadnutého rozhodnutia založilo prekážku rei iudicatae podľa § 11 ods. 1 písm. e) TP. Také rozhodnutie a konanie mu predchádzajúce je už iným „skorším stíhaním“ právoplatne skončeným [§ 11 ods. 1 písm. e) TP], ktoré možno preskúmať iba na základe mimoriadneho opravného prostriedku, podaného proti tomuto skoršiemu rozhodnutiu. To platí obdobne aj vtedy, keď boli v opravnom konaní zrušené len niektoré výroky rozsudku (§ 258 ods. 2 v spojení s § 259 ods. 1 TP), ostatné výroky rozsudku nadobudli právoplatnosť, prípadne zostali právoplatné a opravný prostriedok smeruje iba proti rozhodnutiu, ktorým bolo znovu rozhodnuté o zrušenej časti rozsudku. Za konanie, ktoré predchádza napadnutému rozhodnutiu nemožno teda označiť aj takú časť konania, ktorá predchádza inému už skoršiemu právoplatnému rozhodnutiu toho istého súdu, ktoré sťažnosťou pre porušenie zákona nebolo napadnuté, aj keď je súčasťou konania v rámci trestného stíhania obvineného, ale zároveň tvorí samostatne právoplatne uzavretý celok ([prekážka rei iudicatae v zmysle § 11 ods. 1 písm. e) TP]. ...