K povinnosti súdov interpretovať obsah žaloby tak, aby ju bolo možné prejednať

Ak nemá byť postupom súdov porušené právo na prístup k súdu, sú súdy v sporoch o plnenie zo zmluvy vždy povinné hľadať a zvoliť takú interpretáciu žaloby, ako aj samotnej zmluvy, ktorá umožňuje meritórne prejednanie žaloby a vynútenie povinnosti, k plneniu ktorej sa zmluvná strana zo svojej slobodnej vôle zaviazala. Ak súd následne obdrží žalobu, ktorou sa žalobca voči žalovanému domáha splnenia povinnosti, ktorá je presne, určite a zrozumiteľne vymedzená, respektíve ktorú je možné ako presne, určite a zrozumiteľne vymedzenú v kontexte zmluvného dojednania medzi stranami vyložiť, ale ktorá z dôvodu nevykonateľnosti nemôže byť žalovanému uložená súdnym rozhodnutím, súd túto žalobu nemôže odmietnuť, ale musí ju vecne prejednať. Nie je prípustné, aby súd skrýval vecné zamietnutie poskytnutia súdnej ochrany nároku žalobcu za odmietnutie jeho žaloby, a krátil tak práva oboch strán sporu, ktoré majú možnosť predniesť svoje argumenty a dozvedieť sa, ako ich súd zhodnotil a prečo im nevyhovel či vyhovel. Toto pravidlo súdy v sťažovateľovom prípade porušili, pretože miesto toho, aby sa za situácie, keď sa stretli s menej bežnou žalobou (respektíve s menej bežným zmluvným dojednaním), snažili poskytnúť maximálnu ochranu subjektívny právam sťažovateľa a jeho žalobu teda vyložiť tak, aby ju mohli meritórne prejednať, jednoducho ju odmietli. Tým, že sťažovateľom vymáhanú, určito a zrozumiteľne označenú povinnosť označili za neurčitú a nezrozumiteľnú, pretože ju považovali za nevykonateľnú, fakticky posudzovali platnosť príslušného zmluvného dojednania, či dôvodnosť jeho nároku bez toho, aby sťažovateľov nárok vecne prejednali.