K podstate konania o dohode o vine a treste

I. Zo samotnej podstaty konania o dohode o vine a treste vyplýva, že dohoda by mala byť „obojstranne výhodná“, teda poskytovať určité bonusy tak pre štát (prokurátora) ako i pre páchateľa. V prospech obojstrannej výhodnosti však nemožno obetovať požiadavku spravodlivosti, efektívneho účelu trestu a jeho úmernosti vo vzťahu k spáchanej trestnej činnosti. To rovnako platí i vo vzťahu k možnosti legálneho zníženia jeho dolnej hranice postupom podľa § 39 ods. 4 zákona č. 300/2005 Z. z.. Pri rozhodovaní o schvaľovaní dohody o vine a treste a úvahách o jej prípadnej neprimeranosti musí preto súd zhodnotiť, či záujmy štátu (spoločnosti) a páchateľa najmä pri výške (dohodnutého) trestu boli dostatočne vyvážené. Je preto potrebné, aby dohodnutý (navrhovaný) trest, hoc i moderovaný aplikáciou ustanovenia § 39 ods. 4 zákona č. 300/2005 Z. z. bol schopný zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradiť od páchania trestných činov a aby zároveň dostatočne vyjadril morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Tiež musí byť prihliadnuté na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

II. Ani samotná spolupráca páchateľa s orgánmi činnými v trestnom konaní pri objasňovaní svojej a súvisiacej trenej činnosti, hoci ju treba pozitívne vyzdvihnúť, neumožňuje automaticky rezignovať na požiadavky ukladania trestov v § 34 a nasl. zákona č. 300/2005 Z. z.. Tiež rozsah trestnej činnosti nemožno bagatelizovať automaticky len s odkazom na skutočnosť, že sa nejedná o škodu, ktorú by bolo možné si v trestnom konaní uplatniť a v adhéznom konaní priznať. Práve rozsah trestnej činnosti (či spôsobená škoda) a obdobie po aké bola trestná činnosť páchaná svedčí o protisociálnosti daného konania a je východiskom pre individualizáciu trestu tak, aby bol dosiahnutý jeho účel. V tejto súvislosti potom dosť bizarne vyznieva návrh prokurátorky v dohode, aby určitým subjektom bol priznaný nárok na náhradu škody. Ak v danom prípade nemožno hovoriť o škode, ale len o „rozsahu“, zrejme sa teda nejedná o škodu ako takú a takýto nárok nemožno v trestnom konaní uplatniť a následne ho priznať v rámci adhézneho konania. Zároveň i nesprávna či nedostatočná právna kvalifikácia (ktorú sama prokurátorka uznáva) môže mať jednak vplyv na výšku a druh ukladaného trestu a jednak tiež na rozhodnutie o prípadnej neprimeranosti predloženej dohody.