K orgánu oprávnenému rozhodovať o úhrade nákladov stavebníkovi na prípravu a uskutočňovanie stavby, na ktorú mu bolo stavebné povolenie zrušené

Podľa názoru odvolacieho súdu je zmyslom ustanovenia § 127 ods. 3 stavebného zákona to, aby stavebník na základe rozhodnutia, ktorým je zrušené vydané stavebné povolenie zároveň nadobudol vedomosť o tom, akým spôsobom (napr. vo výške určenej na základe znaleckého posudku) a v akej lehote (napr. do 60 dní po predložení znaleckého posudku) sa mu uhradia náklady na prípravu a uskutočňovanie stavby, na ktorú mu bolo stavebné povolenie zrušené. Uvedené je možné len tak, že v jednom rozhodnutí bude rozhodnuté aj o zrušení stavebného povolenia a aj o výške náhrady, z čoho je zrejmé, že o oboch veciach rozhoduje ten istý správny orgán, ktorým je podľa cit. ustanovenia stavebný úrad.

Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 Ústavy SR). Povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd (čl. 13 ods. 1 písm. a/ Ústavy SR). Z toho vyplýva, že povinnosť štátnemu orgánu môže byť uložená len zákonom alebo na základe zákona, a nie iným štátnym orgánom. Keďže zákon priamo stavebnému úradu ukladá povinnosť určiť, ako sa stavebníkovi uhradia náklady na prípravu a uskutočňovanie stavby, na ktorú bolo stavebné povolenie zrušené, nemôže stavebný úrad odkázať stavebníka na iný štátny orgán a tak uložiť povinnosť rozhodnúť o úhrade nákladov inému štátnemu orgánu. Žalovaný konal nad rámec zákona, keď si prisvojil kompetenciu uložiť stavebníkovi, aby si uplatnil nárok na úhradu nákladov na inom štátnom orgáne ako je štátny orgán určený príslušným zákonom (stavebný zákon). Žalovaný nemôže svoju právomoc a zároveň aj zákonnú povinnosť (rozhodnúť o úhrade nákladov) svojvoľne preniesť na pamiatkový úrad.