K ochrane osobnosti politikov

Práva na ochranu osobnosti sa môžu samozrejme domáhať aj politici a ostatné verejne činné osoby. Merítka posúdenia skutkových tvrdení a hodnotiacich úsudkov sú však v ich prípadoch omnoho mäkšie v prospech novinárov a iných pôvodcov týchto výrokov. Je to dané skutočnosťou, že osoba vstupujúca na verejnú scénu musí počítať s tým, že ako osoba verejne známa bude pod drobnohľadom verejnosti, ktorá sa zaujíma o jej tak profesijný, ako aj súkromný život a súčasne ho hodnotí, obzvlášť ak ide o osobu, ktorá spravuje verejné záležitosti (alebo o to v rámci politického boja usiluje). Je preto v týchto prípadoch nevyhnutný benevolentnejší prístup k posúdeniu hraníc prípustnosti uverejnení informácií napr. súkromnej povahy, resp. hodnotenie konania takejto osoby práve preto, že sú na ňu kladené náročnejšie požiadavky a verejnosť je oprávnená získať o takejto osobe informácie vo výraznejšie širšom spektre, než by tomuto tak bolo u osoby mimo túto kategóriu predstaviteľov, a to pre posúdenie spôsobilosti ako odbornej, tak morálnej túto funkciu zastávať a náležite obstarávať veci verejné. Prezentácie týchto údajov a ich prípadná kritika však musia súvisieť s verejnou činnosťou, ktorú daná osoba vykonáva. Táto filozofia sa nesie v duchu názorovej línie Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý uviedol, že hranice prijateľnej kritiky sú adekvátne širšie pri politikoch než pri súkromnej osobe. Na rozdiel od poslednej menovanej, politik nevyhnutne a vedome predkladá novinárom a širokej verejnosti na kontrolu každé svoje slovo a čin, a preto musí prejaviť vyšší stupeň tolerancie. Ochrana osobnosti sa vzťahuje aj na politikov, dokonca aj vtedy, keď nejednajú ako súkromné osoby, avšak v takýchto prípadoch požiadavka zmienenej ochrany musí byť posudzovaná pomerne vo vzťahu k záujmu na otvorenej diskusii o politických témach.