K nutnosti nariadenia pojednávania pri rozhodovaní o zmene reštrukturalizácie na konkurz

Rozhodnutie o tom, či v reštrukturalizačnom konaní o návrhu na postup podľa § 131 ods. 2 ZKR (obligatórna konverzia reštrukturalizácie na konkurz, pozn.) bude príslušný všeobecný súd rozhodovať s nariadením alebo bez nariadenia pojednávania, na ktoré predvolá účastníkov, je podľa názoru ústavného súdu vecou úvahy všeobecného súdu, v rámci ktorej zohľadňuje konkrétne okolnosti prípadu.

Na druhej strane je však žiaduce, aby tento postup príslušný všeobecný súd účastníkom konania odôvodnil. Za významnejšiu v okolnostiach prípadu považuje ústavný súd však skutočnosť, že rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, na ktorom by sa sťažovateľky (a ostatní účastníci konania) mohli k veci vyjadriť, prichádza do úvahy iba v prípade, ak takýto postup bez akýchkoľvek pochybností nebude na ujmu procesným právam účastníkov a ich právu na spravodlivé súdne konanie.

Potreba nariadenia pojednávania je nepochybne opodstatnená v prípade, ak v dôsledku prípadného porušenia zákonných ustanovení hrozí obligatórna konverzia reštrukturalizácie na konkurzné konanie, pričom s týmto postupom je spravidla spojená pravdepodobnosť nižšieho uspokojenia veriteľov ako v reštrukturalizácii. Takýto výklad zákona (čo sa týka potreby nariadiť pojednávanie) s ohľadom na podstatu, účel a cieľ reštrukturalizačného konania má nepochybne oporu v judikatúre ESĽP, podľa ktorej konkurzné konanie má značné dôsledky na ekonomické aktivity úpadcu, ktorého oprávnenia sa stávajú obmedzenými v dôsledku vymenovania správcu konkurznej podstaty, a preto je na mieste konať a rozhodnúť na pojednávaní (Exel proti Českej republike z 5. 7. 2005).