K nemožnosti uplatňovania náhrady škody spôsobenej daňovým trestným činom v civilnom konaní

Nesprávne je rozhodnutie podľa § 288 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z., ktorým Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky odkázalo s nárokom na náhradu škody na civilný proces. Správne tento subjekt nemal byť vôbec už v prípravnom konaní ako poškodený pripustený do konania, dokonca s nárokom na náhradu škody. Ak sa tak stalo chybou orgánov činných v trestnom konaní, v konaní pred súdom mal byť z tohto konania rozhodnutím senátu vylúčený. Najvyšší súd má za to, že v trestnom konaní, predmetom ktorého je prejednanie a rozhodovanie o daňových trestných činoch si nemôže postavenie poškodeného uplatňovať žiadny subjekt. Povinnosť doplatenia prípadných chýbajúcich odvodov na daniach a poistnom, respektíve vrátenie nadmerných odpočtov vyplýva priamo zo zákona ako napríklad zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších zákonov (§ 56 a nasledujúce) účinný do 1. januára 2012. O týchto povinnostiach výlučne rozhodujú iba daňové orgány. Nelogické a odporujúce je preto odkázanie takéhoto orgánu na akékoľvek konanie, ale aj jeho poučovanie súdom o právach poškodeného, keď mu takéto procesné postavenie neprislúcha. Následok spôsobený daňovými trestnými činmi nie je škoda v zmysle § 124 až § 126 zákona č. 300/2005, ale skrátenie dane a poistného, resp. zadržanie a neodvedenie splatnej dane a poistného alebo uplatnenie nároku na vrátenie dane z pridanej hodnoty alebo spotrebnej dane, čo je možné súhrnne označiť ako daňový dlh.