Janowski proti Poľsku (Trestná zodpovednosť novinára za verejné verbálne napadnutie mestskej polície pri výkone jej činnosti)

Súd uviedol, že sťažovateľ v čase incidentu zjavne konal ako súkromná osoba a nie ako novinár. Súd nebol presvedčený tvrdením sťažovateľa, že jeho odsúdenie sa chápalo ako pokus vnútroštátnych orgánov o znovu zavedenie cenzúry a predstavovalo odstrašovanie pred vyjadrovaním kritiky v budúcnosti.

Hranice prijateľnej kritiky môžu byť za určitých okolností širšie vo vzťahu k štátnym zamestnancom, ktorí vykonávajú svoje právomoci, v porovnaní s kritikou súkromných osôb. Nie je však možné povedať, že štátni zamestnanci sa vedome vystavovali dôkladnej kontrole každého ich slova a skutku v rovnakom rozsahu, ako činnosť politikov, a teda by sa malo s nimi zaobchádzať rovnako ako s politikmi v prípade kritiky ich počinov. Štátni zamestnanci museli požívať dôveru verejnosti, ak mali úspešne vykonávať svoje úlohy, a teda bolo nevyhnutné chrániť ich pred útokmi pri výkone svojich povinností.

Súd súhlasil, že sťažovateľ použil útočné slová bez úprimného záujmu o dobro spoluobčanov počas vášnivej diskusie. Tieto slová boli určené policajným príslušníkom, ktorí mali výcvik na to, aby vedeli, ako v podobnej situácii konať.

Sťažovateľ však napadol policajtov na verejnom mieste, pred skupinou prizerajúcich sa, pri výkone ich povinnosti. Konanie policajtov neodôvodňovalo použitie útočných vyjadrení.

Súd bol presvedčený, že dôvody vnútroštátnych orgánov boli „relevantné a dostatočné“ na účely článku 10 ods. 2 Európskeho dohovoru a že zásah do slobody vyjadrovania sťažovateľa bol primeraný sledovanému legitímnemu cieľu.

Rozhodol, že vnútroštátne orgány neprekročili rámec voľnej úvahy, ktorý mali k dispozícii pri posudzovaní nevyhnutnosti namietaného opatrenia. Preto nedošlo k porušeniu článku 10 Európskeho dohovoru.