Ivan Lexa proti Slovenskej republike

Skutočnosť, že orgány konajúce vo veci v prípravnom konaní trestne stíhali sťažovateľa napriek nálezom ústavného súdu sp. zn. I.ÚS 30/99 a sp. zn. I.ÚS 48/99 sama osebe predstavovala porušenie článku 6 ods. 2 Dohovoru, ktoré trvalo až do 5. júna 2002, kedy Krajský súd v Bratislave vydal konečné rozhodnutie o zastavení trestného konania.

Pokiaľ ide o námietku ohľadom konkrétnych vyjadrení viacerých verejných činiteľov, na ktoré sťažovateľ vo svojich podaniach poukázal, Súd zisťuje, že sťažovateľ sa mohol domáhať ochrany svojich práv prostredníctvom žaloby podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Predložené dokumenty naznačujú, že sťažovateľ úspešne využil tento prostriedok nápravy vo vzťahu k vydavateľovi a nevidí žiaden dôvod, pre ktorý by ho sťažovateľ nemohol využiť rovnako vo vzťahu k dotknutým výrokom. Skutočnosť, že vnútroštátne súdy zamietli jeho dva vyššie uvedené návrhy na vydanie predbežného opatrenia ho neoslobodzuje spod tejto požiadavky. Súd najmä podotýka, že dôvody, pre ktoré boli tieto návrhy zamietnuté žiadnym spôsobom neprejudikujú rozhodnutie o merite jeho žalôb. Sťažovateľ sám vo svojich návrhoch žiadal vydanie predbežného opatrenia na čas do rozhodnutia o jeho žalobách na ochranu svojich osobnostných práv, ktoré zamýšľal podať. Napriek tomu sťažovateľ nepreukázal, že skutočne podal takéto žaloby. Súd neakceptuje argument sťažovateľa, že tento prostriedok nápravy nie je účinným na účely článku 35 ods. 1 Dohovoru, pretože konanie podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka by sa mohlo týkať iba verejných činiteľov ako súkromných osôb, ale nie štátu ako takého, ktorý je podľa neho zodpovedný za namietané porušenie jeho práv podľa článku 6 ods. 2 Dohovoru.

Z uvedeného vyplýva, že táto časť sťažnosti musí byť zamietnutá podľa článku 35 ods. 1 a 4 Dohovoru pre nevyčerpanie vnútroštátnych prostriedkov nápravy.