Iba samotné nedodržanie lehoty na vybavenie sťažnosti obvineného nezakladá porušenie základného práva na osobnú slobodu

Ústavný súd nemá dôvod nato, aby spochybňoval svojím výkladom rozhodovaciu prax (sťažnostných) nadriadených súdov, ktoré vo všeobecnosti rozhodujú o sťažnostiach obvinených proti rozhodnutiam o vzatí do väzby v lehote piatich pracovných dní od predloženia veci na rozhodnutie.

Z uvedeného vyplýva, že krajský súd ako nadriadený súd pochybil, ak nerozhodol o sťažnosti sťažovateľa v lehote piatich kalendárnych dní odo dňa, keď mu vec bola predložená okresným súdom. Napriek tomuto pochybeniu krajského súdu podľa názoru ústavného súdu z materiálneho hľadiska k neprípustnému zásahu do základného práva na osobnú slobodu len samotným nedodržaním zákonom ustanovenej lehoty dôjsť nemohlo. Tak okresný súd, ako aj krajský súd, ktoré rozhodovali o väzbe sťažovateľa v predmetnej trestnej veci, totiž podľa názoru ústavného súdu dostatočne popísali a vyhodnotili zistené skutočnosti nasvedčujúce tomu, že skutok, pre ktorý bolo proti sťažovateľovi začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, že ide o skutok, ktorý má znaky trestného činu, a existuje dôvodné podozrenie založené na konkrétnych okolnostiach, že tento skutok spáchal sťažovateľ, ako aj skutočnosti svedčiace o dôvodnosti väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (existenciu materiálnych ani formálnych podmienok väzby sťažovateľ ani nenamieta, pozn.), a ich závery nemožno považovať za arbitrárne.

Pokiaľ ide o právne dôsledky nerešpektovania lehoty ustanovenej v § 192 ods. 3 Trestného poriadku pri rozhodovaní krajského súdu ako sťažnostného súdu o sťažnosti sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu okresného súdu o jeho vzatí do väzby, ústavný súd konštatuje, že z nijakého ustanovenia Trestného poriadku nevyplýva, že nedodržaním lehoty piatich pracovných dní na rozhodnutie o sťažnosti obvineného proti uzneseniu o vzatí do väzby vzniká obligatórne povinnosť sťažnostného súdu prepustiť obvineného na slobodu.