Frydlender proti Francúzsku (Právo na súdnu ochranu štátneho zamestnanca pri odvolaní z funkcie)

Pokiaľ ide o otázku, či právo bolo „občianskym právom“ v zmysle článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru, a to s ohľadom na skutočnosť, že šlo o prepustenie zamestnanca pracujúceho pre verejnú správu, Súd uviedol, že je pravdou, že v niektorých štátoch tzv. zmluvní zamestnanci v štátnych službách podliehajú súkromnému právu, na rozdiel od tzv. titulárnych zamestnancov v štátnych službách, na ktorých sa vzťahuje verejné právo. Podotkol ale, že v praxi títo zamestnanci často vykonávajú rovnocenné alebo podobné funkcie, a preto toto rozlišovanie nemôže byť pre Súd samo osebe rozhodujúce. Súd, s poukazom na kritériá vyslovené v prípade Pellegrin, najmä tzv. funkčné kritérium, založené na povahe funkcií a povinností, ktoré zamestnanec vykonáva, pripomenul, že z pôsobnosti článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru sú vylúčené iba spory tých zamestnancov štátu, ktorých zamestnanie je charakterizované špecifickými činnosťami verejnej správy v takej miere, v ktorej táto koná ako držiteľka verejnej moci poverenej ochranou všeobecných záujmov štátu alebo iných verejných spoločenstiev (príkladom takýchto činností môžu byť ozbrojené sily alebo polícia).

Súd v tomto smere podotkol, že oddelenia hospodárskeho rozvoja, ktorých úlohou, podľa tvrdení vlády, je obhajovať hospodárske záujmy Francúzska v zahraničí a podporovať zahraničný obchod, teda jednoznačne ochrana všeobecných záujmov štátu, nespadajú pod ministerstvo zahraničia. Okrem toho sa, napriek tvrdeniam vlády, na sťažovateľa preukázateľne nevzťahovali vyhlášky z rokov 1950 a 1956 týkajúce sa štatútu obchodných pridelencov a radcov, ale vzťahovala sa naňho vyhláška z roku 1969. Súd ďalej konštatoval, že z dokumentov v sťažovateľovom spise vyplýva, že jeho úlohou bolo uľahčenie vývozu niektorých kategórií výrobkov, poradenstvo a pomoc oficiálnym a polooficiálnym organizáciám a jednotlivým vývozcom a dovozcom.