Ferrazzini proti Taliansku (Dodržanie primeranej lehoty v daňovom konaní)

Daňové konanie má zjavne majetkový aspekt, avšak preukázanie toho, že určitý spor je „majetkový“ sám o sebe nestačí na aplikovateľnosť článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru v jeho „občianskoprávnej časti“.

Vzťahy medzi jednotlivcami a štátom v mnohých oblastiach v priebehu päťdesiatich rokov od prijatia Európskeho dohovoru sa zmenili vzhľadom na rastúci význam štátnych noriem v súkromnoprávnych vzťahoch. To viedlo Súd ku konštatovaniu, že konania kvalifikované vnútroštátnym právom ako súčasť „verejného práva“ môžu spadať do poľa pôsobnosti článku 6 Európskeho dohovoru v jeho „občianskoprávnej“ časti, ak je ich výsledok rozhodujúci pre práva a povinnosti súkromného charakteru. Ako príklady možno uviesť záležitosti súvisiace s predajom pozemkov, prevádzkovaním súkromnej kliniky, vlastníckym právom, udeľovaním správnych povolení týkajúcich sa podmienok výkonu profesionálnych aktivít alebo licencií na predaj alkoholických nápojov. Okrem toho, rastúce zasahovanie štátu do každodenného života jednotlivcov, napríklad v oblasti sociálneho zabezpečenia, priviedlo Súd k nevyhnutnosti posúdiť aspekty verejného práva a súkromného práva skôr ako mohol vyvodiť záver, že právo, ktorého sa dovolával určitý sťažovateľ, môže byť kvalifikované ako „občianske“.

Vo vzťahu k daňovým otázkam, vývoj, ku ktorému došlo v demokratických štátoch, sa nedotýka zásadnej povahy povinnosti jednotlivca alebo obchodnej spoločnosti platiť dane. Vo vzťahu k dobe prijatia Európskeho dohovoru tu nedošlo k novému zasahovaniu štátu do „občianskej“ oblasti života jednotlivcov. Súd má za to, že daňové záležitosti do súčasnosti tvoria súčasť tvrdého jadra výsad verejnej moci, pričom verejný charakter vzťahu medzi daňovým poplatníkom a daňovým úradom naďalej prevláda.