Dojednanie o dobe trvania pracovného pomeru (SP LXXI/2006)

V zmysle uvedeného nepostupoval odvolací súd, keď v danej veci správaniu sa žalobcu spočívajúcom iba v tom, že nastúpil do práce od 1. januára 1992 pripisoval jeho súhlas s uzavretím pracovného pomeru na dobu určitú – do 31. januára 1992. Takémuto správaniu žalobcu, ktorému odvolací súd priznal význam objektívneho stavu, bez ďalšieho priradil splnenie zákonného predpokladu – viažuceho sa na výklad prejavu vôle (porovnaj § 240 ods. 2 ZP) – „bez akýchkoľvek pochybností“. Právne úkony vyjadrené konkludentne („per facta cocludentia“) sú interpretovateľné predovšetkým podľa toho, čo konkrétny spôsob ich vyjadrenia obvykle znamená. Ani za pomoci tohto interpretačného pravidla nemožno v danej veci vyvodiť záver, že pracovný pomer medzi účastníkmi bol uzavretý na dobu určitú – do 31. januára 1992. Nezodpovedajú tomu prezentované postoje žalobcu, ani jeho celkové správanie po vzniku pracovného pomeru (od 1. januára 1992) tak, ako sa podávajú z obsahu spisu. Opak nemožno vyvodiť ani z obsahu ďalších – v konaní produkovaných – dôkazov, ktoré sa vyznačujú skôr rozpornosťou ako jednotou, resp. nedostatkom ich právneho významu pre prijatie záveru o neexistencii pochybnosti o tom, že úmysel predovšetkým žalobcu smeroval k dojednaniu pracovného pomeru na dobu určitú. Na základe uvedeného dovolací súd nepovažoval za podstatné poukazovať na konkrétne rozpory svedeckých výpovedí, resp. na ich „právnu“ nevyužiteľnosť; urobil tak žalobca, ale tiež prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí (č.l. 82 a nasl. spisu).