Dobromyseľnosť držby ako jedna z podmienok vydržania (SP XI/2007)

Podľa dovolacieho súdu v danom prípade nedostatok dobrej viery na strane žalobcu a jeho právneho predchodcu pri vstupe do držby nebolo možné vyvodzovať výlučne zo skutočnosti, že predmet kúpnej zmluvy bol jasne vymedzený a týkal sa len domu (nie aj pozemku, na ktorom bol dom postavený) tak, ako to uvádzala dovolateľka. Pri posudzovaní existencie presvedčenia žalobcu a jeho právneho predchodcu, že im spoluvlastnícke právo k dotknutému pozemku patrí, bolo totiž potrebné tak, ako to správne urobil odvolací súd, prihliadnuť na všetky rozhodujúce okolnosti, za ktorých k uzavretiu zmluvy došlo, t. j. od roku 1961 až do roku 1964, vrátane zavŕšenia celého procesu registráciou zmluvy a zápisom do pozemkovej knihy, podľa ktorého žalobca a jeho právny predchodca nadobudli do spoluvlastníctva nielen dom, ale aj pozemky. V tomto smere odvolací súd správne poukázal aj na zápisnicu napísanú na Okresnom súde v B. B. z 15. júla 1967, ktorej obsahom bol návrh na zmier adresovaný žalobcovi a jeho právnemu predchodcovi. Právna predchodkyňa žalovanej v nej nepochybne uviedla, že predmetom kúpnej zmluvy bola okrem ideálnej polovice domu, aj predná záhrada a predný dvor, t. j. pozemok, ktorý je predmetom sporu. Táto skutočnosť určite dobromyseľnosť držby žalobcu a jeho právneho predchodcu k predmetu sporu nespochybňovala, ale práve naopak, v dobromyseľnosti, že im nehnuteľnosť (spoluvlastnícky podiel k nej) patrí, ich mohla len utvrdiť.