D. N. proti Švajčiarsku (Nestrannosť sudcu v rámci habeas corpus)

Súd najprv skúmal otázku, či Komisiu pre správne sťažnosti možno považovať za „Súd“ v zmysle ustanovení článku 5 ods. 4 a dospel k záveru, že spĺňa všetky atribúty tohto pojmu. Preto, aj tento „Súd“ musí spĺňať požiadavku nestrannosti, aj keď takúto požiadavku článku 5 ods. 4 explicitne neustanovuje, na rozdiel od článku 6 ods. 1. Nestrannosť a nezávislosť je totiž jedným z najzákladnejších prvkov pojmu „Súd“. Pokiaľ ide o subjektívnu nestrannosť sudcu, táto sa predpokladá v zmysle ustálenej judikatúry Súdu, pokiaľ nie je preukázaný opak. K posúdeniu objektívnej nestrannosti je potrebné zistiť, či existujú skutočnosti, ktoré môžu vzbudzovať pochybnosti o jeho nezaujatosti. V týchto prípadoch môže aj zdanie nadobudnúť význam, pretože ide o dôveru, akú musia súdy v demokratickej spoločnosti vzbudzovať u osôb, ktoré podliehajú ich jurisdikcii, zvlášť ak ide o účastníkov konania. V tomto prípade síce z judikatúry Federálneho súdu vyplýva, že postavenie znalca, ktorý je pribratý do konania týkajúceho sa držania pacienta na psychiatrickej klinike, sa podstatne líši od toho, aké má znalec v sporovom dôkaznom konaní, ale ich úloha je rovnaká (poskytnúť súdu odborné informácie, na základe ktorých sudcovia, spolu s inými dôkazmi, rozhodnú vo veci). V čase, keď sťažovateľka predstúpila pred Komisiu pre správne sťažnosti R.W. už dvakrát formuloval svoje zamietavé stanovisko k jej prepusteniu z kliniky. Preto mal Súd za to, že táto situácia oprávnene mohla vyvolať u sťažovateľky pocit, že člen senátu, jediný odborník na posúdenie jej zdravotného stavu s právnickým vzdelaním, mal s ohľadom na svoje postavenie zaujatý názor a jej žiadosť neskúmal s náležitou nestrannosťou, a preto dospel k záveru, že došlo k porušeniu článku 5 ods. 4 Európskeho dohovoru.