Aplikačná prednosť Aarhuského dohovoru – právo na prístup k informáciám o životnom prostredí

I. Správny orgán nemôže vylúčiť aplikačnú prednosť ustanovení Aarhuského dohovoru, keďže Slovenská republika túto prednosť uznala (Aarhuský dohovor bol publikovaný v Zbierke zákonov SR pod č. 43/2006, pričom Národná rada Slovenskej republiky ho v doložke prednosti označila za medzinárodnú zmluvu, ktorá má v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy SR prednosť pred zákonmi). Aarhuský dohovor zakotvuje v čl. 4 ods. 3 a 4 možnosti zamietnutia prístupu k informáciám, keď po zhodnotení jednotlivých bodov požadovanú informáciu nemožno subsumovať pod žiadnu z tam uvedených. Zo záveru čl. 4 Aarhuského dohovoru vyplýva, že dôvody pre zamietnutie majú byť vykladané reštriktívne, berúc do úvahy záujem verejnosti, ktorému zverejnenie slúži, a berúc do úvahy, či požadované informácie súvisia s emisiami do životného prostredia. Pokiaľ v zmysle čl. 2 ods. 3 Aarhuského dohovoru obsahom informácie (sprístupnenia dokumentu Predbežnej bezpečnostnej správy) je práve informácia, ktorá sa týka vplyvu činnosti jadrovej elektrárne na jednotlivé zložky životného prostredia, teda vodu, pôdu, krajinu, krajinné prostredie, energie, emisie, je potrebné vychádzať z článku 4 ods. 4 písm. d) druhá veta Aarhuského dohovoru, podľa ktorého musia byť informácie o emisiách, ktoré sú dôležité z hľadiska ochrany životného prostredia, sprístupnené. Ak žalovaný správny orgán zamietol poskytnutie celej požadovanej informácie, rozhodol tým aj o potvrdení nesprístupnených informácií, ktoré súvisia s emisiami, keď naviac v napadnutých správnych rozhodnutiach neuviedol, z akého dôvodu nebola požadovaná informácia poskytnutá ako celok, a tiež nezdôvodnil ani možnosť jej čiastočného sprístupnenia, s ktorou skutočnosťou počíta aj Aarhuský dohovor v čl. 5.

II. Aarhuský dohovor možno aplikovať aj na zákon č. 541/2004 Z. z. o mierovom využívaní jadrovej energie (atómový zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, keďže samotná definícia pojmu „informácia o životnom prostredí“ bola prebratá z Aarhuského dohovoru a Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/4/ES o prístupe verejnosti k informáciám o životnom prostredí do slovenského právneho poriadku, a preto nie je potrebné skúmať priamy alebo nepriamy účinok Aarhuského dohovoru na tento zákon.

III. Ak ide o výstavbu a prevádzku jadrového zariadenia, ktoré predstavuje potenciálne ohrozenie zdravia a kvality života ľudí, ktorých obydlia sa nachádzajú v blízkosti miesta, kde by malo prísť k jeho vybudovaniu, mali by byť obyvateľom zo strany verejných orgánov poskytnuté informácie o možných rizikách, ktoré by pre ne mohla výstavba jadrového zariadenia znamenať, aby sa mohli rozhodnúť, či zotrvajú v mieste svojho doterajšieho bydliska alebo nie. Táto skutočnosť sa preto týka aj žalobcu (Greenpeace Slovensko) ako nezávislej medzinárodnej organizácie, ktorej cieľom je upozorňovať na problémy životného prostredia a hľadať riešenia na propagovanie otvorenej diskusie o životnom prostredí.

IV. Dôvody zamietnutia infožiadosti uvedené v čl. 4 ods. 1 a 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/4/ES sa majú vykladať reštriktívnym spôsobom. V každom jednotlivom prípade sa musí zohľadňovať verejný záujem na sprístupnení, to znamená, že sa zvažuje verejný záujem, ktorému slúži zverejnenie informácií, oproti záujmu, ktorému slúži ich zamietnutie, a preto členské štáty v zmysle čl. 4 ods. 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/4/ES písm. a), d), f), g) a h) nesmú umožniť zamietnutie žiadosti, keď sa žiadosť týka informácií o emisiách do životného prostredia.

V. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/4/ES ani Aarhuský dohovor nezakladajú prístup verejnosti k informáciám o životnom prostredí v neobmedzenom rozsahu. Oba predpisy zakotvujú princíp, podľa ktorého možno utajiť iba konkrétne informácie, ktorých zverejnenie by naozaj mohlo ohroziť bezpečnosť, pričom zostávajúce informácie sa majú sprístupniť.