Advokát ako verejne činná osoba a konanie o ochranu osobnosti

Ústavný súd sumarizujúc svoje predbežné závery konštatoval, že v posudzovanej veci sťažovateľka, ktorá má ako vydavateľka denníka SME pri ochrane slobody prejavu v zmysle judikatúry ESĽP i ústavného súdu privilegované postavenie, uverejnila v tomto periodiku informácie o veciach dôležitého verejného záujmu (kritika advokáta ako verejne činnej osoby za jeho predchádzajúcu činnosť vo verejnej funkcii), ktorých nepravdivosť (resp. ich pravduskresľujúci charakter) nebola najmä s ohľadom na skutočnosti obsiahnuté v služobnom hodnotení v odôvodnení namietaného rozsudku krajského súdu presvedčivým, a teda ústavne akceptovateľným spôsobom preukázaná. Za daných okolností aj pri rešpektovaní skutočnosti, že uvedenie plného mena a priezviska žalobcu priamo umožnili čitateľom denníka SME jeho identifikáciu, nemožno podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovať záver krajského súdu, že pri konflikte slobody prejavu a práva na ochranu osobnosti bolo v danom prípade potrebné uprednostniť právo na ochranu osobnosti žalobcu o to viac, že krajský súd v danom prípade uplatnil vo vzťahu k žalobcovi nesprávne východisko spočívajúce v tvrdení, že „... nejde ani o osobu verejného záujmu, ktorá je stredobodom pozornosti verejnosti“, hoci v skutočnosti žalobcu treba podľa názoru ústavného súdu nepochybne posudzovať ako verejne činnú osobu, ktorá podlieha širšej miere akceptovateľnej kritiky ako súkromné osoby. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že namietaným rozsudkom krajského súdu došlo k neprípustnému zásahu do slobody prejavu sťažovateľky a jej práva na slobodné rozširovanie informácií garantovaných tak prostredníctvom čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj prostredníctvom čl. 10 ods. 1 dohovoru.