Sekcia súkromného práva – Zborník zo IV. ročníka konferencie Banskobystrické zámocké dni práva (výber)

Vybrané príspevky zo zborníka „Sekcia súkromného práva“ zo IV. ročníka medzinárodnej vedeckej konferencie Banskobystrické zámocké dni práva.

Autori: Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici
Dátum publikácie: 20. 9. 2021
Prameň: Zborníky / UMB / 2019 - IV. Banskobystrické zámocké dni práva
Oblasti práva:
Správne právo / Financie, finančné právo / Cenné papiere
Občianske právo / Občianske právo
Obchodné právo
Pracovné právo



sekcia_sp2019

OBSAH ZBORNÍKA:

e3_arrow_sep ĽUDSKÁ PODSTATA AKO JEDEN Z DETERMINANTOV OBSAHU PRÁVA (Mojmír Mamojka)

e3_arrow_sep UMOROVANIE ZMENKY (Ján Cirák, Daniela Gandžalová)

e3_arrow_sep OSOBITNÁ ZODPOVEDNOSŤ ZA ŠKODU (Juraj Takáč)

e3_arrow_sep NEMAJETKOVÁ UJMA  (Marian Ďurana, Jana Muránska)

e3_arrow_sep VÝZNAM JUDIKATÚRY VO VECIACH URČENIA ROZSAHU NÁROKU NA NÁHRADU ŠKODY V OBCHODNOM PRÁVE (Lenka Ušiaková)

e3_arrow_sep ZMLUVA O PREDAJI PODNIKU DE LEGE FERENDA (Martin Kubinec)

e3_arrow_sep ZMLUVNÁ POKUTA DE LEGE FERENDA (Nikola Némethová)

e3_arrow_sep PRÁVNE ASPEKTY DOVOLENKOVÉHO PRÁVA VO SVETLE NAVRHOVANÝCH ZMIEN (Lucia Petríková)

e3_arrow_sep ODMEŇOVANIE ZA PRÁCU AKO OBLIGATÓRNY ZNAK PRACOVNOPRÁVNEHO VZŤAHU (Jana Slivka Bedlovičová)

ĽUDSKÁ PODSTATA AKO JEDEN Z DETERMINANTOV OBSAHU PRÁVA

Mojmír Mamojka

Abstrakt

Autor sa snaží poukázať na nosné prvky ľudskej povahy a aj cez niektoré historické skutočnosti upriamiť pozornosť na fakt, že homo sapiens vnáša aj do práva ako nezastupiteľného regulátora spoločenských vzťahov veľmi veľa subjektívnych a osobných záujmov v mene dosiahnutia vlastných, sebeckých a neraz výrazne negatívnych cieľov.

Kľúčové slová

obsah práva , podstata človeka, demokracia, politika, právo

V súčasnom období sa stále intenzívnejšie hovorí o umelej inteligencii a o jej význame naprieč všetkými odvetviami ľudského poznania vrátane práva a iných spoločenských a humanitných sfér. Pri týchto trendoch a ich prípadnej životnosti, najmä v práve som hodne skeptický, pretože spleť medziľudských vzťahov a riešenie konfliktných situácií do jemných detailov, ktoré v prozaickej právnej praxi neraz rozhodnú o výsledku záujmového stretu sú tak variabilné a sýtené nutnou, ale pritom vysoko profesionálnou improvizáciou, že umelá inteligencia alebo „počítačové“ riešenie veľa nevyrieši.

Ak sa zameriame na náš hlavný predmet záujmu a tým je právo ako fenomén v tom najširšom ponímaní a berieme do úvahy dva nosné piliere jeho vnímania adresátom práva a to normotvornú a aplikačno-interpretačnú stránku, tak sa nevyhneme zrejme nemennému konštatovaniu, že tak normotvorná (tá predovšetkým), ale aj aplikačno-interpretačná stránka zákonnosti je poznačená nesmiernym prvkom subjektivizmu. Za ním sa neraz skrýva vznešená snaha o dosiahnutie „všeobecného blaha“ a celý rad najmä politických fráz o službe ľuďom, dosiahnutie „spravodlivosti“ a sociálneho zmieru, apod. V dejinách ľudstva žiaľ nič nové ani objavné. Rozdiel je len v tom, že niektorá vládnuca (politická) garnitúra to myslí úprimnejšie a niektorá menej úprimne a konštatuje to len preto, lebo to „ľud“ rád počúva (aspoň určitú dobu).

Veľký subjektivizmus je zrejmý aj pri vnímaní práva ako takého a jeho zdôvodnenia. Marxisti považovali právo pôvodne za bezfarebnú nadstavbu výrobných vzťahov, vrátane prostriedku na urýchlenie pokroku, pričom zdôrazňovali jeho triedny charakter. Liberálom neraz zahnaným do defenzívy zostávalo právo prostriedkom zabezpečujúcim slobodu. Kresťania videli v práve nedokonalý obraz božej spravodlivosti. Fašisti ho odvodzovali z ľudu. Pre sociológov bolo právo sociálnym kompromisom a spoločenskou skutočnosťou. Z čoho vyplýva riziko neúmerného pretavenia negatívnej časti ľudskej povahy do práva. Jednoducho z ľudskej podstaty. Nemáme priestor a nie je ani predmetom tohto príspevku filozoficko-psychologická sondáž do ľudskej podstaty a motivačných determinantov ľudského správania, napriek tomu si pomôžme nielen názormi niektorých mysliteľov, ale aj obyčajnou historickou skúsenosťou. Celé dejiny ľudstva sú v podstate dejinami boja o individuálne a skupinové záujmy, skrátka dejinami boja o moc a to bez ohľadu na metódy a prostriedky.

Sigmund Freud skonštatoval, že človek je len súčasťou prírody a je ovládaný predovšetkým pudom sebazáchovy, materinským a sexuálnym pudom a pudom posesívnym (vlastníckym).

Machiavelli okrem iného deklaroval, že človek skôr oľutuje smrť otca a ako prípadnú stratu dedičstva po ňom.

Montesquieu, ktorý predsa len zásadným spôsobom disponoval inými filozofickými názormi ako prv spomenutí, taktiež skonštatoval, že každý človek má veľmi silnú tendenciu zneužiť moc.

Zvykne sa neraz spomínať aj možno sprofanovaná fráza, ktorá je žiaľ pravdivá a to, že „najväčšou radosťou je škodoradosť“. Tento pocit ako preukázaný fakt je dokonca dosť typický nielen pre dospelého jedinca, ale podľa výskumov neurovedkyne Tanie Singerovej a jej kolegu Nikolausa Steinbeisa sú už šesťročné deti ochotné obetovať sladkosti, aby videli bitku nesympatickej bábky a sprevádzajú ju radostnými prejavmi. Pohľad na bitku sympatickej bábky je im naopak nepríjemný. Už dvojročné dieťa údajne cíti škodoradosť, ak má ich mama na kolenách iné dieťa a na knižku, ktorú mu číta sa vyleje pohár vody.

Japonský neurovedec Hidehiko Takahaši prišiel na to, že pri pocite škodoradosti sa v mozgu aktivuje centrum odmeny podobne ako pri dobrom jedle. Výskumníci z nemeckého Wurzburg zasa zistili, že sa smejeme viac nad neúspechmi súperov ako nad vlastnými úspechmi. Mohli by sme ešte dlho pokračovať obdobným spôsobom. Išlo by to už ale za hranu uvažovanej témy a možno by sme naberali viacej skepsy ako je únosné. To ale nechce byť cieľom príspevku. Nemožno sklznuť na strane druhej ani do romantickej predstavy o človeku a vnímať ako výlučne slušného ,morálneho, empatického jedinca. To žiaľ takisto nejde.

Vráťme sa ale k podstate témy príspevku a k nadväznosti na mieru vplyvu ľudských vlastností na život práva, či už v jeho normotvornej alebo aplikačno-interpretačnej rovine. Ak chceme zotrvať na princípoch demokratického a právneho štátu nie je možné rezignovať na demokraciu v tej najklasickejšej podobe. Demokratické prostredie vytvára celkom prirodzene aj kolbište pre stret záujmov a snahu brzdiť ich síce právom regulovaným spôsobom, ale kreuje aj celý rad prostriedkov, ktoré sú síce v súlade s právom, ale ani zďaleka nemusia byť morálne.

Ak však vychádzame z toho, že pokiaľ existuje štát ako forma politickej organizácie spoločnosti, musí existovať aj právo ako nezastupiteľný regulatív ľudského správania. Znovu sa dostaneme k fenoménu moci, predovšetkým moci politickej, ktorá vytvára právne pravidlá podľa ktorých sa treba chovať. Moc je možné regulovať a limitovať len mocou. Aj preto hovoríme aj v parlamentnej demokracii o limitovanej štátnej moci, kde je vládnuca politická garnitúra (koalícia) kontrolovaná opozíciou.

Napriek tomu, že v ostatnom období sa neraz hovorí a určitom prežití alebo akejsi únave z „tradičnej“ demokracie, nikto nedal návod na to, čím by mohli byť tradičné demokratické princípy nahradené. Som presvedčený, že ešte veľmi dlho nebude vymyslené nič efektívnejšie ako trojdelenie štátnej moci a vzájomné brzdné mechanizmy medzi mocou zákonodarnou, výkonnou a súdnou. Ak by sme chceli predsa len urobiť akési „poradie“ dôležitosti a významu týchto troch mocí, tak tou, ktorá určuje mantinel ďalších dvoch je moc zákonodarná. Z toho dôvodu nesmierne záleží na tom, kto ju ovláda a čím ju sýti.

Normotvorcovia (vo všeobecnosti to platí o človeku) sú však žiaľ nepoučiteľní. Často sa chvália kvantitou namiesto kvality a počtom „potrebných“ a „kvalitných“ noviel. Opakuje sa permanentná chyba, ktorá plodí zbytočnú hypertrofiu práva, že „zákonom“ sa všetko vyrieši a „bude pokoj“. Právo je síce veľmi silnou „čarodejkou“, ale nie všemocnou. Ekonomické procesy idú neraz mimo hraníc práva a sú často determinované procesmi a javmi objektívnej povahy, ktoré sa môžu neregulovateľným spôsobom „vybrežiť“ z koryta vyhĺbenom právom. Aj preto je nesmierne dôležité, aby normotvorca včlenil do právneho poriadku a konkrétneho právneho predpisu vhodnú symbiózu morálky, profesionality a reálne nadčasového pohľadu na budúci vývoj. Okrem toho, ale nestačí úzko rezortný a z kontextu vytrhnutý pohľad, ale normotvorca (legislatívec) by mal mať dostatok kvality na to, aby videl aj vzájomné súvislosti a väzby medzi jednotlivými právnym predpismi a právnym odvetviami, Stále platí, že právo je efektívne ak tvorí organicky a múdro prepojený celok, pretože jeho jednotlivé právne odvetvia sú stále len relatívne samostatné.

Je veľkou chybou prijímať romanticky nadčasové právne predpisy, ktoré nekopírujú spoločensko-ekonomickú základňu a sú už v čase svojho prijatia odsúdené na obsolétnosť.

Z vyššie naznačených dôvodov je funkčnosť a efektivita výkonnej a súdne moci výrazne determinovaná mocou zákonodarnou.

V poslednom období sa objavuje štvrtá reálna moc, veľmi výrazne ovplyvňujúca spomínané tri. Ide o moc mediálnu. Miera investigatívnosti neraz prekračuje únosné hranice s viditeľnou snahou ovplyvňovať spoločensko-politické dianie, s nedostatočnou úctou k pravdivým faktom. Aj v tejto oblasti je zrejme potrebný vývoj, ktorý oddelí bulvárnosť od naozaj objektívneho hodnotenia a informácií.

Aj v dnešnej hodne dynamickej dobe platí, že právo je aj historickým a značne konzervatívnym fenoménom. Okrem celého radu klasických brilantných myšlienok starých Rimanov platí stále aj „vox populi vox dei“, hlas ľudu hlas boží. V modernej dobe sa hlas ľudu môže v princípe civilizovaným spôsobom prejaviť len vo voľbách. Jedná sa o jednoduchý a pritom geniálny inštitút. Ohraničí čas pre všetkých „vyvolených“ a dá im vysvedčenie . Ľudia si žiaľ stále neuvedomujú význam tejto demokratickej vymoženosti a fakt, že funkčnosť a obsah všetkých troch mocí v štáte majú v podstate v rukách a v konečnom dôsledku aj podobu a fungovanie štátu ako takého. Napriek rizikám ľudskej povahy sa jedná o nezastupiteľnú brzdu negatívneho pôsobenia ľudského ega a možnosť minimálne časovo ohraničiť pôsobenie tých reprezentantov, ktorí vôľu ľudí nevedia alebo nechcú pochopiť. Aj tento fakt nás môže napĺňať napriek akejkoľvek skepse vo vzťahu k človeku ako takému a jeho záujmom reálnym optimizmom.

Mult. Dr.h.c. prof. JUDr. Mojmír Mamojka, CSc.

UMOROVANIE ZMENKY

THE REDEMPTION OF THE BILL OF EXCHANGE

Ján Cirák, Daniela GandžalováProf. JUDr. Ján Cirák, CSc. a Doc. JUDr. Daniela Gandžalová, PhD., obaja Katedra občianskeho práva Právnickej fakulty UMB v Banskej Bystrici.

Abstrakt

Podstata umorenia zmenky spočíva v zbavení účinnosti stratenej alebo zničenej zmenky a prenesenie dôkaznej ako aj hmotnoprávnej podstaty zmenkového záväzku na inú listinu. Z uvedeného vyplýva, že takéto rozhodnutie notára na základe poverenia súdu má jednak zrušovacie (kasačné) účinky, ktoré spočívajú v zbavení pôvodnej zmenky jej právnej relevancie, t. j. zmenka stratí charakter cenného papiera ako listiny na ktorú je viazaná zmenková obligácia a jednak náhradné účinky, ktoré spočívajú v nahradení umorenej zmenky listinou inou, t. j. listinou do ktorej sa vteľuje zmenkový záväzok. V prípade, že by sa po umorení zmenky ukázalo, že pôvodná zmenková listina v skutočnosti nebola stratená ani zničená, išlo by už len o kus papiera, z ktorého účastníkom na nej podpísaným nevyplývajú žiadne práva a povinnosti. Príspevok rozoberá zmeny v oblasti úpravy umorovania zmeniek s ohľadom na novú úpravu umorovania listín, ktorá je s účinnosťou od 1. júla 2015 obsiahnutá už v ustanoveniach § 310 až 332 Civilného mimosporového poriadku (CMP).

Kľúčové slová

zmenka, umorovanie zmenky, Civilný mimosporový poriadok, umorovacie konanie, stratená či zničená zmenka, poverenie notára, účastníci, umorovací návrh, vyzývacie konanie, uznesenie o umorení zmenky

Abstract

The redemption of the bill of exchange lies in the deprivation of the lost or destroyed bill of exchange and devolution of the bill of exchange evidence to another document. Such a decision by a notary on the basis of a court authorization has annulment (cassation) effects and it replace bill of exchange with other document with its obligation. If, after redemption of the bill of exchange, will appear that the original bill of exchange was not in fact lost or destroyed, it won't change the fact that it would be only a piece of paper that does not entail any rights and obligations for the undersigned. The article deals with changes in the regulation of redemption of bills of exchange with regard to the new regulation of redemption of documents, which is already in effect from 1 July 2015 and contained in sections § 310 to 332 of the Civil procedure act (CMP).

Key words

bill of exchange, redemption of the bill of exchange, civil procedure act, redemption proceedings, lost or destroyed bill of exchange, entrustment of a notary, participants, redemption proposal, challenging procedure, resolution on redemption of bills of exchange

Úvod

I. Práva a povinnosti zo zmenky ako cenného papiera sú inkorporované v listine. Každá strata alebo zničenie má preto pre osud zmenkových práv a povinností nepriaznivé dôsledky. Bez možnosti reálneho predloženia zmenky nie je možný riadny výkon zmenkových práv, ani ich vymáhanie. Pripustenie možnosti nahradiť stratenú alebo zničenú zmenku (§ 90 ZZaŠ) znamená, že rozhodnutím súdu v umorovacom konaní sa poskytuje ochrana osobe, ktorá by mohla byť poškodená vo svojich právach. Rozhodnutie o umorení zmenky nahrádza umorenú zmenku. Tým dáva majiteľovi zmenky možnosť úspešne uplatňovať práva zo zmenky, a to aj vtedy, ak zmenku v skutočnosti nemá v rukách.

Podstata umorenia zmenky Pozri Fogaš, L.: Konanie o umorenie listín. In: Bajcura,A. a kol.: Občianske právo procesné. Bratislava 1995, s.133 a n., ďalej Cirák, J.: Konanie o umorenie listín. In: Ficová, S. a kol.: Občianske právo procesné. Základné konanie. Bratislava 2005, s. 293 a n. spočíva v zbavení účinnosti stratenej alebo zničenej zmenky a prenesenie dôkaznej ako aj hmotnoprávnej podstaty zmenkového záväzku na inú listinu. Z uvedeného vyplýva, že takéto rozhodnutie notára na základe poverenia súdu má jednak zrušovacie (kasačné) účinky, ktoré spočívajú v zbavení pôvodnej zmenky jej právnej relevancie, t. j. zmenka stratí charakter cenného papiera ako listiny na ktorú je viazaná zmenková obligácia a jednak náhradné účinky, ktoré spočívajú v nahradení umorenej zmenky listinou inou, t. j. listinou do ktorej sa vteľuje zmenkový záväzok. V prípade, že by sa po umorení zmenky ukázalo, že pôvodná zmenková listina v skutočnosti nebola stratená ani zničená, išlo by už len o kus papiera, z ktorého účastníkom na nej podpísaným nevyplývajú žiadne práva a povinnosti.

Platná právna úprava umorovania listín je s účinnosťou od 1. júla 2016 obsiahnutá v ustanoveniach § 310 až 332 Civilného mimosporového poriadku (CMP).Civilný mimosporový poriadok, zákon č. 161/2015 Z. z. nadobudol účinnosť 1. júla 2015. Predtým problematiku umorovania zmenky obsahoval desaťročia platný a často novelizovaný Občiansky súdny poriadok ( § 185i až 185s OSP). Úprava je všeobecná, pre všetky listiny, pokiaľ sú spôsobilým predmetom umorovacieho konania. Z vymedzenia predmetu listín, ktoré môžu byť predmetom umorovacieho konania vyplýva, že zákon dovoľuje umoriť iba takú stratenú alebo zničenú listinu, ktorú treba predložiť na uplatnenie práva. Zmenky takýmito listinami sú (§ 310 ods. 1 CMP).

II. Zmenka sa považuje za stratenú, ak doterajší majiteľ tohto obligatórne listinného cenného papiera nemá možnosť s listinou nakladať, a nemá možnosť zmenku opätovne nadobudnúť. Pôjde najmä o stratu alebo krádež zmenky.

Zmenka sa považuje za zničenú vtedy, ak prestane fyzicky existovať (napr. zmenka zhorela pri požiari). Za zničenú zmenkovú listinu sa považuje aj prípad, keď listina síce fyzicky existuje, ale v dôsledku pôsobenia vonkajších vplyvov nie je možné z nej zistiť údaje potrebné pre uplatnenie práva.

III. Poverenie notára konať a rozhodovať v konaní o umorenie listiny zmenky. Oproti predchádzajúcej právnej úprave umorovania listín v OSP, koná a rozhoduje o umorení podľa CMP notár, a to na základe poverenia súdu. Decízne oprávnenie sa v novom CMP viaže na notárov, ktorí majú sídlo v obvode príslušného súdu na konanie o umorenie zmenkovej skriptúry. Pokiaľ navrhovateľ nevyužuje svoje dispozičné oprávnenie na výber konkrétneho notára so sídlom v obvode príslušného súdu, na konanie o umorenie zmenky, poverí notára súd, pričom musí ísť o notára so sídlom v obvode príslušného súdu. V prípade viacerých notárov sídliacich v obvode príslušného súdu na konanie o umorenie zmenky, určí súd notára náhodným výberom (§ 313 ods. 1 a 2 CMP). Uvedená úprava je zavedená z dôvodu procesnej hospodárnosti komunikácie medzi notárom a súdom.

Poverenie notára, aby vo veci umorovania listiny konal a rozhodoval, sa nevzťahuje na:

- žiadosť o poskytnutie právnej pomoci v cudzine, ak z osobitného predpisu alebo

medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vyplýva, že

o poskytnutie právnej pomoci môže požiadať výlučne súd, ako aj

- rozhodnutie o vylúčení notára a jeho zamestnancov (§ 312 ods. 2 CMP).

Dôvodom vyššie uvedenej zmeny je snaha o ďalšie odbremenenie súdov o konanie, ktoré svojou povahou umožňuje jeho vedenie notárom, ktorým súd vydá poverenie konať v týchto veciach. Ku konaniam o dedičstve a konaniu o úschovách sa tak vo vzťahu k notárom rozširuje ich oprávnenie konať aj vo veciach umorovania listín.

V konaní o umorení listiny sa podľa § 315 CMP rozhoduje uznesením. Súdom poverený notár okrem všeobecných náležitostí uznesenia (§ 236 CSP) uvedú aj osobitné náležitosti uznesenia upravené v ustanovení § 316 ods. 3 CMP. Týmito náležitosťami sú označenie súdu, ktorý notára poveril a označenie notára, ktorý uznesenie vydal. Uznesenie podpisuje notár, ktorý ho vydal a zároveň ho opatrí odtlačkom úradnej pečiatky notára.

IV. Nová právna úprava ustanovuje v konaní o umorení zmenky obligatórne nariadenie pojednávania, ak je v konaní treba vykonať dokazovanie. Sporné skutočnosti sa preto musia vykonať na pojednávaní (§ 314 CMP). Pokiaľ sporné skutočnosti ohľadne umorovania zmenky neexistujú, súd rozhodne bez pojednávania uznesením.

V. Priebeh umorovacieho konania. Výklad ohľadne priebehu umorenia zmenky je nasledovný: 1. účastníci umorovacieho konania, 2. umorovací návrh, 3. vyzývací návrh a 4. dôsledky uznesenia o umorení zmenky.

K bodu 1. O účastníkoch umorovacieho konania

Konanie o umorení zmenky sa začína vždy na návrh. Osobou spôsobilou na podanie návrhu je každý, kto má na umorení právny záujem. Pokiaľ osoba navrhovateľa nepreukáže právny záujem na umorení zmenky, súd návrh zamietne pre nedostatok aktívnej legitimácie. Aktívnu legitimáciu na podanie návrhu má predovšetkým majiteľ zmenky, t. j. osoba, ktorá je na základe dostupných údajov zmenkovým veriteľom. Medzi zmenkových veriteľov zaraďujeme aj prokuraindosatárov (§ 18 ZZaŠ) a záložných indosatárov (§ 19 ZZaŠ). Ďalej sem zaraďujeme všetky osoby, ktoré zmenku vyplatili pri postihu alebo na základe iných dôvodov predvídaných právnymi predpismi.

Do vydania uznesenia o upovedomení o začatí konania o umorenie zmenky podľa § 311 CMP je účastníkom konania v prvom štádiu len navrhovateľ. V tejto fáze - do vydania uznesenia o upovedomení o začatí konania sa spravidla skúmajú najmä formálne náležitosti návrhu. Výsledkom tejto fázy je buď uznesenie o upovedomení o začatí konania, alebo odmietnutie návrhu.

Po vydaní uznesenia o upovedomení o začatí konania o umorenie zmenky sú účastníkmi umorovacieho konania taktiež osoby, ktoré majú plniť zo zmenky. Ide vlastne o všetky na zmenke podpísané osoby, ktoré sú v postavení tak priamych ako aj nepriamych dlžníkov. Okrem navrhovateľa a tých, ktorí majú podľa zmenky plniť, sú ďalej účastníkmi konania ten, kto má zmenku v držbe a napokon ten, kto podaním námietok prejaví nesúhlas s umorením zmenky.

K bodu 2. O umorovacom návrhu

Umorovacie konanie sa považuje za začaté dňom, kedy bol na príslušnom súde podaný umorovací návrh.

Na konanie je miestne príslušný súd, v obvode ktorého má navrhovateľ bydlisko, a ak nemá bydlisko, v obvode ktorého sa zdržiava (všeobecný súd v zmysle § 14 CSP). Ak sa navrhovateľ nezdržuje v Slovenskej republike (nemá v SR všeobecný súd), je príslušný súd, v obvode ktorého je platobné miesto zo zmenky (§ 311 ods. 2 CMP, predtým § 88 ods. 1 písm. n) OSP). V prípade zmenky je pritom irelevantné, či sa jedná o platobné miesto výslovne uvedené na zmenke (§ 1 bod 5 a § 75 bod 4 ZZaŠ), alebo zákonné platobné miesto (§ 2 ods. 3 a § 76 ods. 3 ZZaŠ), alebo ide o zmenky domicilované, kde je platobné miesto určené osobou umiestnenca (§ 4 ZZaŠ).

Ak ide o konanie o umorenie zmenky vystavenej peňažným ústavom (napr. bankou alebo pobočkou zahraničnej banky), je miestne príslušný súd, v obvode ktorého má peňažný ústav svoje sídlo (§ 311 ods. 1 CMP).

Konanie vo veciach umorovania zmenky nie je sporom vo veciach zmenky.. V súlade s ustanoveniami CSP (predtým OSP) je na konanie o umorovaní zmenky v prvom stupni vecne príslušný okresný súd.

Umorovací návrh obsahuje popri všeobecných a osobitných náležitostiach návrhu podľa (§ 127 CSP, predtým § 42 ods. 3 a 79 OSP) ešte aj uvedenie skutočností, z ktorých vyplýva, že z listiny alebo na jej základe možno uplatniť nejaké právo. Tento predpoklad je pri zmenke daný celkom jednoznačne. K návrhu treba priložiť odpis listiny alebo označiť také údaje, ktoré ju individualizujú, prípadne odlišujú od iných listín, ako aj peňažnú sumu, ak je v listine tento údaj (§ 319 ods. 1 a 2 CMP).

V prípade zmenky prichádza do úvahy predovšetkým doloženie zmenkového opisu, postačuje však aj overená kópia zmenky. Pokiaľ by sa zmenka nedala predložiť v podobe opisu alebo overenej kópie, bude nutné v návrhu popísať všetky podstatné zmenkové vyhlásenia, podpisy zaviazaných osôb, teda kto zmenku vystavil, kedy a kde sa tak stalo, u koho je splatná, kto je zmenečníkom a remitentom, či bola zmenka avalovaná, indosovaná, či sa na nej vyznačil čestný akcept, na akú zmenkovú sumu znie, či ide o zmenku úrokovú a pod. Rovnako bude potrebné uviesť v návrhu vykonanie zmenkového protestu, či sa zo zmenky už platilo, alebo čiastočne platilo.

Konanie o umorení prebieha tak, že súdom poverený alebo náhodným výberom určený notár najskôr v prvej fáze uskutoční vyšetrenie o údajoch uvedených v návrhu. Ak zistí, že zmenka o umorenie ktorej žiada navrhovateľ nebola vystavená, alebo že nie je stratená alebo zničená, prípadne ak umoreniu bránia iné prekážky, napr. navrhovateľ nemá na umorení zmenky právny záujem, návrh zamietne. Proti uzneseniu o zamietnutí umorovacieho návrhu je prípustné odvolanie.

V prípade blankozmenky, ktorá nie je skutočnou zmenkou sa nepostupuje ako pri umorovaní zmenky, ale postupom platným pre ostatné umorované listiny.

K bodu 3. O vyzývacom konaní

V tom prípade, ak nie sú dôvody na zamietnutie návrhu, vydá súd v ďalšej fáze umorovacieho konania uznesenie o upovedomení o začatí konania, ktoré obsahuje výzvu

(edikt), aby sa ten, kto má listinu, prihlásil u notára, ktorý vydal uznesenie, a podľa možností predložil zmenku alebo podal proti umorovaciemu konaniu námietky (§ 324).

Uznesenie sa vyvesí na úradnej tabuli notára, ktorý ho vydal, a taktiež na webovom sídle Notárskej komory Slovenskej republiky. Uznesenie o upovedomení o začatí konania o umorenie zmenky sa zverejní aj na úradnej tabuli súdu a taktiež aj na webovej stránke príslušného súdu.

Uznesenie o upovedomení sa doručuje navrhovateľovi s upozornením na postup podľa § 324 CMP, ďalej všetkým zmenkovo zaviazaným dlžníkom, ako aj osobám, o ktorých sa notár dozvie, že majú k veci nejaký vzťah, alebo že by mohli vec objasniť.

V prípade zmenky je lehota na splnenie súdnej výzvy alebo podanie námietok dvojmesačná (§ 323 ods. 1 CMP)). Súdom poverený notár zároveň zakáže, aby sa podľa umorovanej zmenky platilo. Dvojmesačná lehota sa počíta, ak umorovaná zmenka ešte nie je splatná, od prvého dňa jej splatnosti; ak už splatná je, odo dňa vydania upovedomenia. Pri vistazmenke, ktorá nebola predložená na zaplatenie beží táto lehota odo dňa, keď bolo možné podľa § 34 ZZaŠ zmenku naposledy riadne predložiť na platenie. Pri neprijatej časovej vistazmenke sa rovnako ako v predchádzajúcom prípade počíta táto lehota odo dňa splatnosti, ktorý sa analogicky ustanovuje postupom podľa § 23 a 35 ZZaŠ.

Popri procesných účinkoch nastávajú po začatí umorovacieho konania aj hmotnoprávne účinky. Okrem toho, že proti navrhovateľovi neplynú až do právoplatného skončenia konania premlčacie doby, ako aj iné lehoty, platí vo vzťahu k zmenke odchylná úprava podmienená osobitnou povahou zmenkovej listiny. Podľa nej je navrhovateľ s odkazom na uznesenie oprávnený žiadať zaplatenie zmenky, o ktorej sa začalo umorovacie konanie, ak poskytne primeranú zábezpeku, prípadne ak zábezpeku neposkytne, môže žalobou žiadať zloženie dlžnej sumy do úschovy notára (§ 329 CMP).

Voči ediktu obsiahnutom v uznesení o upovedomení nie je prípustné odvolanie. Účinnou obranou dotknutých osôb je však predloženie zmenky, alebo námietky podľa § 330 CMP. V začatom umorovacom konaní je súdom poverený notár povinný skúmať prihlášku každej osoby, ktorá sa prihlási s tým, že má zmenkovú listinu ako aj prešetriť námietky, ktoré sa v konaní uplatnili. Ak sa pri tomto šetrení zistí, že listina nie je stratená alebo zničená, alebo že nie sú dané podmienky na začatie konanie, súdom poverený notár návrh zamietne.

Vo vzťahu k námietkám podaným po uplynutí dvojmesačnej lehoty máme za to, že aj tieto námietky majú právnu relevanciu a súdom poverený notár by ich mal zobrať do úvahy, a to až do okamžiku svojho rozhodnutia. Takýto prístup zodpovedá podľa nášho názoru zásade právnej istoty lepšie, ako eventuálne formálne odmietnutie hodnotenia neskoršie podaných námietok. Vychádzame pritom z toho, že cieľom umorovacieho konania je čo najúplnejšie zistenie skutkového stavu, ktoré by čo najviac zodpovedalo skutočnosti.

Rozhodnutie o návrhu na umorenie listiny. Po uplynutí lehoty dvoch mesiacov navrhovateľ už nemusí oproti predchádzajúcej právnej úprave v OSP podávať ďalší návrh.

Súd návrh na umorenie listiny zamietne, ak zistí, že listina nebola vystavená, že nie je stratená alebo zničená, alebo že navrhovateľ nemá na umorení listiny právny záujem. Vydaniu tohto uznesenie podľa zákonnej úpravy nebráni ani skutočnosť, že uznesenie o upovedomení o začatí konania umorenia zmenky nie je právoplrné alebo že lehota na podanie námietok proti návrhu na umorenie listiny zatiaľ neuplynula (§ 331 ods. 2 CMP).

Ak nie sú dôvody na zamietnutie návrhu a uplynula lehota na podanie námietok, súdom poverený notár vyhlási zmenku za umorenú bez ďalšieho. Rozhoduje uznesením (§ 322 CMP). Doručuje ho všetkým účastníkom do vlastných rúk. Proti uzneseniu je prípustný opravný prostriedok, ktorým je odvolanie.

K bodu 4. O dôsledkoch uznesenia o umorení

Uznesenie o umorení zmenky nahrádza umorenú zmenku, dokiaľ ten, ktorý je podľa listiny zaviazaný, nevydá za ňu oprávnenému náhradnú listinu (§ 332 CMP). Podľa niektorých názorov Pozri napr. Kovařík, Z.: Směnka a šek v České republice.Praha 1994, s.438. nemožno z ustanovenia § 332 CMP (predtým 185s OSP) odvodiť nárok navrhovateľa na vydanie náhradnej zmenky. V staršej zmenkovej literatúre,Pozri napr. Švamberg, G.: Československé právo směnečné a šekové. Praha 1947, s. 179. sa vyslovujú k tejto otázke opačné stanoviská. Na základe právoplatného umorovacieho uznesenia zmenky sa odvodzuje nárok na vydanie náhradnej listiny zmenky. Pri vydávaní takejto listiny sa má analogicky uplatniť úprava obsiahnutá v § 64 ZZaŠ. To by teda znamenalo, že takáto náhrada by sa mala v označiť v zmenke číslicou, napr. "za túto druhú zmenku, prvá sa stratila", ďalej, že majiteľ právoplatného umorovacieho uznesenia sa musí za týmto účelom obrátiť na svojho bezprostredného predchodcu, ktorý sa zase musí obrátiť na svojho predchodcu v rade a to až po vystaviteľa. Rovnako indosatári sú povinný zopakovať na rube zmenky svoje rubopisy, Náklady vydania náhradnej zmenky by mal znášať jej majiteľ. Nakoľko pri podpisoch ručiteľov a čestných príjemcov nie ustanovená povinnosť opakovať ich podpisy, ich zmenkové záväzky vyplývajú z právoplatného umorovacieho uznesenia.

Napriek určitým ťažkostiam, ktoré vyplývajú z vyššie uvedených postupov pri zabezpečovaní náhradnej zmenky v konkrétnom prípade, prikláňame sa k tomuto riešeniu, nakoľko má svoju legislatívnu oporu v príslušnom ustanovení CMP (predtým aj OSP). Zároveň však považujeme za vhodné, aby sa pri prípadnej novelizácii CMP zakotvila povinnosť majiteľa zmenky vrátiť umorovacie uznesenie súdu oproti vydaniu náhradnej zmenky.

V konaní o umorenie zmenky podľa CMP platí odmenu notára vrátane jeho hotových výdavkov navrhovateľ.

Záver

Právna úprava umorovania zmenky vychádzajúca zo všeobecnej úpravy umorovania listín v novom Civilnom mimosporovom poriadku je úpravou štandardnou a vyhovujúcou. Na tomto závere nemení nič ani skutočnosť, že dielčie zmeny a doplnky oproti predchádzajúcej úprave obsiahnutej v dnes už zrušenom OSP z roku 1963 musia v praxi ešte len preukázať svoju opodstatnenosť.


ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV

CIRÁK, J.: Zmenkové právo podľa platnej právnej úpravy zákona č. 191/1950 Sb. Časť druhá. 1. Systematický výklad. Porovnanie zákona č. 255/1941 Sl. z. a zákona č. 191/1950 Sb. In: KIZLINK, K. - SPIŠIAK , J.: Zmenkové právo. Komentár. 2. vydanie. Šamorín: Heuréka, 2005.

CIRÁK, J.- GANDŽALOVÁ, D.-CIRÁK, M.: Základy zmenkového práva. 1. Vydanie. Banská Bystrica: Belianum, 2015.

CIRÁK, J.- GANDŽALOVÁ, D.-CIRÁK, M.: Základy zmenkového práva. 2. Vydanie. Praha: C. H. BECK, 2019.

CIRÁK, J.- ŠMERINGAI, P.: Zmenkový protest. Bratislava: Notárska komora SR, 1988. CIRÁK, J.- ŠMERINGAI, P.: Zmenkové právo v Slovenskej republike. Bratislava : Vydavateľské oddelenie PF UK, 1998.

CIRÁK, J.- ŠMERINGAI, P.: Zmenky v praxi a podnikaní. Bratislava: Consulta, 1999.

FICOVÁ, S.: Systém opravných prostriedkov v civilnom procese. Bratislava, Manz, 1998.

OGAŠ, L.: Konanie o umorenie listín. In: Bajcura,A. a kol.: Občianske právo procesné. Bratislava: Vydavateľstvo veda, 1995.

HORVÁTH, E. - ANDRÁŠIOVÁ, A.: Civilný mimosporový poriadok. Komentár. Bratislava :Wolters Kluwer 2016.

CHALUPA, I.- REITERMAN, D.: Cenné papíry. Základy soukromého práva IV. 1. Vydání. Praha : C. H. Beck 2014.

KIZLINK, K. - SPIŠIAK, J.: Zmenkové právo podľa zákona č. 255/1941 Sl.z. Bratislava 1944.

SPIŠIAK, J.: Blankozmenka. Bratislava 1938.

ŠVAMBERG, G.: Československé právo směnečné a šekové. Praha 1947.

OSOBITNÁ ZODPOVEDNOSŤ ZA ŠKODU

SPECIAL RESPONSIBILITY FOR DAMAGE

Juraj TakáčJUDr. Juraj Takáč, PhD. odborný asistent na Katedre občianskeho práva, Právnickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici

Abstrakt

Príspevok sa venuje analýze paragrafového znenia osobitnej zodpovednosť za škodu, podľa predloženého návrhu zákona zo dňa 15.10.2018, ktorým sa má meniť a dopĺňať občiansky zákonník. Cieľom skúmania bude poukázať na zmeny a doplnenia, ktoré sa v predmetnej oblasti navrhujú, porovnať ich zo súčasnou právnou úpravou ako aj úpravou v Českej republike a poukázať na možné výhody, resp. nevýhody daných zmien.

Kľúčové slová

osobitná zodpovednosť za škodu, občiansky zákonník, návrh zákona, harmonizácia

Abstract

The article deals with analysis of the special responsibility for damage, in accordance with the draft of Act published 15.10.2018, which supposed to amend existing Civil Code. The aim of the study is to show proposed changes in issue of special responsibility for damage, to compare them with the current legislation as well as with legislation of Czech Republic and to point out the possible benefits, respectively disadvantages of these changes.

Key words

Special responsibility for damage, civil code, draft of Act, harmonization

Úvod

Dňa 15.10.2018 bol zverejnený a predložený na neformálne verejné pripomienkovanie návrh zákona, ktorým sa má dosť v značnej miere meniť a dopĺňať Občiansky zákonník (Návrh zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov a niektoré ďalšie zákony, zverejnený dňa 15.10.2018, ďalej aj ako „návrh zákona“). Ako vyplýva z dôvodovej správy k predmetnému zákonu, rekodifikačná komisia sa vybrala cestou postupných čiastkových zmien, ktoré by mali postupne nahrádzať ustanovenia a systematiku v súčasnosti platného Občianskeho zákonníka. Nebude sa jednať o prijatie jedného nového kódexu nahradzujúceho zákon č. 40/1964 Zb. tak, ako to bolo v Českej republike, ale pôjde o proces postupných zmien a doplnení. Z predloženého návrhu je zrejmé, že prioritou je najmä nastolenie monistického modelu, a teda odstránenie duálnej občiansko - obchodno právnej úpravy záväzkovoprávnych vzťahov.

Práve v rámci úpravy záväzkovoprávnych vzťahov má dôjsť aj k zmenám v otázke zodpovednosti za škodu. Predmetné zmeny majú tak obsahový, ako aj systematický charakter.

Zodpovednosť za škodu podľa predloženého návrhu už nebude predstavovať samostatnú časť Občianskeho zákonníka (v súčasnosti je to šiesta časť - Zodpovednosť za škodu a bezdôvodné obohatenie), ale bude predstavovať súčasť ôsmej časti, ktorá sa bude celoplošne venovať záväzkovému právu bez ohľadu na to, či vzniklo na základe právneho alebo protiprávneho úkonu.

V rámci predmetnej ôsmej časti („Záväzkové právo“), by zodpovednosť za škodu mala byť upravená v druhej hlave („Právne dôvody vzniku záväzku“), v druhom diele („Spôsobenie škody“). V rámci predmetného dielu by osobitná zodpovednosť za škodu mala byť upravená v treťom oddiele.

Ako vyplýva z paragrafového znenia predmetného návrhu zákona, prípady osobitnej zodpovednosti za škodu majú byť upravené od § 548 a nasl., z čoho je zrejmé, že by v rámci systematiky došlo aj k zmene očíslovania paragrafov.

Osobitná zodpovednosť za škodu

Zodpovednosť za škodu pri prevádzkovaní podniku

Prvý prípad osobitnej zodpovednosti za škodu predstavuje zodpovednosť za škodu pri prevádzkovaní podniku. V súčasnej právnej úprave síce nemáme výslovne vymedzenú zodpovednosť za škodu pri prevádzkovaní podniku, ale na základe obsahového výkladu tomu zodpovedá ust. §420a a nasl. Občianskeho zákonníka. Predmetné paragrafové znenie upravuje škodu spôsobenú inému prevádzkovou činnosťou. Tieto ustanovenia na rozdiel od navrhovanej právnej úpravy sú zaradené pod všeobecnú zodpovednosť za škodu. V druhom odseku Občiansky zákonník v platnom znení vymedzuje prípady, kedy sa jedná o škodu spôsobenú prevádzkovou činnosťou tj. činnosťou, ktorá má prevádzkovú povahu. „Prevádzková činnosť podľa úpravy obsiahnutej v § 420a OZ je taká činnosť súvisiaca s predmetom činnosti (spravidla podnikateľskej, obchodnej), ktorú vyvíja fyzická alebo právnická osoba v prevádzkarni. Predmet tejto činnosti je vymedzený v zriaďovacej listine, v oprávnení na podnikateľskú činnosť alebo v živnostenskom oprávnení.“FEKETE, I. 2011 Občiansky zákonník 1. Veľký komentár, Bratislava: Eurokódex, 2011. s. 1072

Ďalej je to škoda, ktorá je spôsobená fyzikálnymi, chemickými, prípadne biologickými vplyvmi prevádzky na okolie. A nakoniec je do skupiny zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkovou činnosťou zaradený aj prípad škody spôsobenej oprávneným vykonávaním, resp. zabezpečovaním prác, ktorými sa spôsobí inému škoda na nehnuteľnosti alebo sa mu podstatne sťaží, resp. znemožní užívanie nehnuteľnosti.

Podľa navrhovanej právnej úpravy má byť zodpovednosť za škodu pri prevádzkovaní podniku upravená v § 548 navrhovaného zákona. Táto zodpovednosť by sa na rozdiel od súčasnej právnej úpravy zaradila medzi osobitné zodpovednosti za škodu, čo vzhľadom na povahu a špecifickosť danej zodpovednosti považujem za správne. Ako možno hneď badať, zmena je už v samotnom označení tejto zodpovednosti. Kým v súčasnej právnej úprave hovoríme o prevádzkovej činnosti, navrhované znenie hovorí o prevádzkovej činnosti podniku. Predmetný navrhovaný názov evokuje, že sa jedná o škodu spôsobenú pri výkone podnikateľskej činnosti, čo možno nie je úplne najšťastnejšie, keďže ako vyplýva aj z dôvodovej správy, táto zodpovednosť by sa nevzťahovala iba na podnikateľov (fyzické alebo právnické osoby), ale aj na iné subjekty, ktoré vykonávajú určitú činnosť za účelom dosiahnutia zisku na základe iného oprávnenia, resp. aj bez oprávnenia. Taktiež, by sa predmetné ustanovenie malo týkať rôznych profesijných a iných organizácií, ktorých prioritným cieľom nie je dosahovanie zisku.

Navrhovaná úprava odstraňuje výpočet prevádzkových činností tak, ako tomu je v súčasnom Občianskom zákonníku a snaží sa generalizovať túto zodpovednosť a to tak vo vzťahu k iným subjektom, spoločnosti, ako aj životnému prostrediu.

Čo sa týka liberačných dôvodov, podľa súčasného znenia, zodpovednosti za škodu sa zbaví ten, kto preukáže, že bola spôsobená neodvrátiteľnou udalosťou nemajúcou pôvod v prevádzke, alebo ak si škodu spôsobil sám poškodený.§ 420a ods. 3 OZ Navrhované znenie zákona prevádzkovateľa zbaví zodpovednosti ak preukáže, že dodržal náležitú starostlivosť (§ 548 ods. 2).

Za škodu pri prevádzkovaní podniku bude zároveň zodpovedať aj osoba, ktorá prevádzkovateľa na výkon činnosti zmluvne obstarala, ak pri jeho výbere postupovala nezodpovedne, resp. bez náležitej starostlivosti. Návrh zákona však v predmetnom ustanovení nerieši otázku, v akom rozsahu by vznikla zodpovednosť osoby, ktorá prevádzkovateľa obstarala, či bude zodpovedať pomerne, solidárne alebo v celom rozsahu, resp. z čoho by rozsah jej zodpovednosti mal vychádzať.

Zodpovednosť za škodu pri prevádzke dopravných prostriedkov

Ďalšou osobitnou zodpovednosť za škodu je zodpovednosť za škodu pri prevádzke dopravných prostriedkov. Predmetná zodpovednosť by mala byť upravovaná v § 549 - 554 navrhovaného zákona.

Obsahovo sa úprava zodpovednosti za škodu pri prevádzke dopravného prostriedku nemení. Aj tu platí princíp objektívnej zodpovednosti a prevádzkovateľ sa nemôže zbaviť povinnosti nahradiť škodu, ktorá má pôvod v prevádzke (§ 549 ods. 2 navrhovaného zákona).

Od súčasnej právnej úpravy sa trochu odlišuje formulácia liberácie, kde prevádzkovateľ sa zbaví zodpovednosti ak preukáže, že škode sa nedalo zabrániť ani pri vynaložení všetkého náležitého úsilia.V súčasnej právnej úprave § 428 OZ sa prevádzkovateľ zbaví zodpovednosti, „len ak preukáže, že sa škode nemohlo zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať“. Ako vyplýva z dôvodovej správy k návrhu zákona, cieľom je zjednodušenie predmetného pojmu, ktorý však bude „obsahovo korešpondovať objektivizujúcej interpretácii pôvodného vyjadrenia liberačného dôvodu.“Bližšie pozri: Dôvodová správa k návrhu zákona

Nová úprava má byť doplnená aj o ustanovenie podľa ktorého „Ak nemožno určiť prevádzkovateľa, platí, že prevádzkovateľom je vlastník dopravného prostriedku.“ (§ 552 navrhovaného zákona). Všeobecne možno konštatovať, že tvorcovia zákona sa v značnej miere inšpirovali českou právnou úpravou zodpovednosti za škodu pri prevádzke dopravného prostriedku, čo vzhľadom na vhodnosť tejto úpravy, ako aj snahu o harmonizáciu s právom iných členských štátov EU považujem za dobré riešenie.§ 2927 - 2932 zákona č. 89/2012 Sb.

Zodpovednosť za škodu pri mimoriadne nebezpečnej prevádzke

Súčasná právna úprava iba odkazuje na ustanovenia upravujúce zodpovednosť za škodu pri prevádzke dopravného prostriedku (viď. § 432 OZ). V navrhovanom zákone má byť zodpovednosť za škodu pri mimoriadne nebezpečnej prevádzke, výslovne upravená: „Prevádzkovateľ mimoriadne nebezpečnej prevádzky zodpovedá za škodu vyvolanú takým pôsobením zdroja zvýšeného nebezpečenstva, ktorým sa navonok prejavuje mimoriadna nebezpečnosť prevádzky.“ (§ 555 ods. 1 navrhovaného zákona).

Ako vyplýva z dôvodovej správy navrhovaného zákona, predmetné ustanovenie by nevymedzovalo demonštratívny výpočet mimoriadne nebezpečných prevádzok, a to z dôvodu, že vzhľadom na vedecký a technický vývoj sa môžu typy takýchto prevádzok meniť, a preto ponecháva otázku určenia mimoriadneho nebezpečenstva na posúdenie súdnej praxe.

Návrh zákona ustanovuje aj liberačný dôvod, podľa ktorého sa prevádzkovateľ takejto prevádzky zbaví zodpovednosti ak preukáže, že ku škode došlo v dôsledku vyššej moci. Zároveň sa však prevádzkovateľ nemôže zbaviť takejto zodpovednosti za škodu ak mala pôvod v prevádzke.

Zodpovednosť za škodu na vnesených veciach (§ 556 - 558 návrhu zákona)

V súčasnosti platné znenie občianskeho zákonníka upravuje zodpovednosť za škodu spôsobenú na vnesených veciach spolu so zodpovednosťou za škodu spôsobenú na odložených veciach.§ 433 - 437 OZ „Zodpovednosť za škodu spôsobenú na vnesených alebo odložených veciach.“

Navrhovaná právna úprava predmetné zodpovednosti upravuje osobitne. Cieľom bolo odčleniť skutkovú podstatu zodpovednosti za škodu na vnesených veciach od skutkovej podstaty zodpovednosti za škodu na odložených veciach. Zároveň, ako vyplýva z dôvodovej správy, inšpiračným zdrojom pri zmenách a doplneniach právnej úpravy zodpovednosti za škodu na vnesených veciach bola nemecká právna úprava, vychádzajúca z Dohovoru Rady Európy o zodpovednosti ubytovateľa za veci vnesené jeho hosťami.

Na prvý pohľad je evidentné, že inšpiračným zdrojom bola aj česká právna úprava, ktorá však v značnej miere tiež vychádza z nemeckého vzoru. Predmetná navrhovaná zmena úpravy zodpovednosti za škodu sa javí ako vhodná aj vzhľadom na povahu zodpovednosti, ktorá sa bude vzťahovať na značné množstvo subjektov iných krajín (hostia zo zahraničia), a preto unifikačná úprava tohto ustanovenia vo viacerých členských štátoch EU sa javí ako správna voľba.

Novela taktiež navrhuje zmenu formulácie liberačných dôvodov, ktoré sú voči ubytovateľovi - prevádzkovateľovi benevolentnejšie, keďže vylučujú jeho zodpovednosť za škodu v prípade vyššej moci. Zároveň sa ubytovateľ vyviní zo zodpovednosti v prípade, ak škoda na vnesenej veci bola spôsobená samou povahou veci, resp. ak škoda bola spôsobená samotným poškodeným alebo sprevádzajúcou osobou (osobou, ktorá poškodeného sprevádzala na základe jeho vôle).

Predmetná zodpovednosť za škodu na vnesených veciach by sa nemala vzťahovať na dopravné prostriedky, veci v nich ponechané, ani živé zvieratá, ibaže ich prevádzkovateľ prevzal do úschovy.

Zmena by sa mala dotknúť výšky náhrady škody. Podľa súčasnej právnej úpravy výšku náhrady za klenoty, peniaze a iné cennosti stanovuje vykonávací predpis č. 87/1995 Zb., § 1c, do výšky 332 Eur.§ 434 ods. 1 OZ Podľa navrhovanej právnej úpravy by sa mala poškodenému hosťovi vzniknutá škoda uhrádza do výšky stonásobku ceny ubytovania za jeden deň. Škoda sa však bude poškodenému uhrádzať bez obmedzenia v prípade, ak bola prevádzkovateľom prijatá do úschovy, alebo ju prevádzkovateľ v rozpore so zákonom odmietol prijať do úschovy, alebo bola škoda spôsobená zavinením prevádzkovateľa alebo osoby, ktorá v prevádzke pracuje.

Čo sa týka uplatnenia náhrady škody, podľa návrhu zákona súd neprizná poškodenému právo na náhradu v prípade, ak si ho poškodený neuplatnil u prevádzkovateľa bez zbytočného odkladu a ak prevádzkovateľ namietne, že nebolo toto právo uplatnené včas (§ 558 ods. 1 návrhu zákona).

Tak, ako je to aj v súčasnej právnej úprave, najneskoršia lehota na uplatnenie práva na náhradu u prevádzkovateľa je pätnásty deň po tom, čo sa poškodený musel dozvedieť o vzniknutej škode. Predmetná lehota na uplatnenie práva na náhradu škody u prevádzkovateľa sa nevzťahuje na prípady, ak bola poškodená alebo zničená vec prevzatá prevádzkovateľom do úschovy, odmietnutá na prevzatie prevádzkovateľom v rozpore zo zákonom alebo ak bola škoda spôsobená zavinením prevádzkovateľa alebo osobou ktorá v prevádzke pracuje.

Zodpovednosť za škodu na odložených veciach (§559 - 562 návrhu zákona)

Tak ako je už vyššie uvedené, úprava zodpovednosť za škodu na odložených veciach by sa mala odčleniť od zodpovednosti za škodu na vnesených veciach. Obsahová podstata úpravy zodpovednosti za odložené veci zostáva zachovaná, avšak je rozšírená o úpravu otázky strážených garáži a strážených prevádzok podobného druhu v súvislosti s dopravnými prostriedkami v nich umiestnenými a ich príslušenstvom.§ 559 ods. 2 navrhovaného zákona „Rovnako zodpovedá prevádzkovateľ strážených garáží a strážených prevádzok podobného druhu, pokiaľ ide o dopravné prostriedky v nich umiestnené a ich príslušenstvo.“

Liberácia, podobne ako pri zodpovednosti za škodu na vnesených veciach sa bude týkať prevádzkovateľa, ktorý preukáže, že ku škode došlo v dôsledku vyššej moci alebo v dôsledku osobitnej povahy odloženej veci. Podmienka nepriznania včas neuplatneného práva zo zodpovednosti za škodu u prevádzkovateľa je rovnaká, ako v prípade vnesených vecí. Návrh taktiež upravuje otázku odložených vecí v prostriedkoch hromadnej dopravy, kde sa bude zodpovednosť posudzovať podľa zodpovednosti za škodu pri prevádzke dopravného prostriedku.

Zaujímavou zmenou v spojitosti so súčasnou právnou úpravou je fakt, že kým v súčasnosti sa otázka stanovenia maximálnej výšky náhrady stanovuje pevnou sumou vo vykonávacom predpise, ktorá sa vzťahuje tak na vnesené, ako aj odložené veci, v navrhovanej úprave stanovenie maximálnej výšky náhrady absentuje. Zároveň taktiež bolo vypustené ustanovenie o nemožnosti zbavenia sa zodpovednosti za škodu prevádzkovateľom na základe jeho jednostranného vyhlásenia, resp. dohody.

Dôvodová správa tieto skutočnosti nijako nezdôvodňuje a je otázne, či takáto absencia predmetných ustanovení je správna a pre prax prospešná.

Nové druhy osobitnej zodpovednosti

Navrhovaná nová právna úprava okrem modifikácie už súčasne platných druhov osobitnej zodpovednosti za škodu prichádza aj s novými skutkovými podstatami osobitnej zodpovednosti za škodu. Cieľom je reflektovať na právny ako aj spoločenský vývoj a potreby praxe s prihliadnutím na trendy v iných členských štátoch Európskej únie.

Zodpovednosť za škodu spôsobenú zvieraťom (§563 návrhu zákona)

Jedným z nových druhov osobitnej zodpovednosti za škodu je aj zodpovednosť za škodu spôsobenú zvieraťom. Nedávno prijatou novelou Občianskeho zákonníka došlo k vymedzeniu zvieraťa ako živej bytosti odlišnej od veci, ktorá má špecifické právne postavenie.§ 119 ods. 3 OZ „Živé zviera má osobitný význam a hodnotu ako živý tvor, ktorý je schopný vnímať vlastnými zmyslami a v občianskoprávnych vzťahoch má osobitné postavenie. Na živé zviera sa vzťahujú ustanovenia o hnuteľných veciach; to neplatí ak to odporuje povahe živého zvieraťa ako živého tvora.“ Z pohľadu zodpovednosti za škodu návrh zákona ukladá objektívnu zodpovednosť za škodu na osobu, ktorá nielen krátkodobo vykonáva faktickú moc nad zvieraťom v záujme vlastného prospechu. V prípade ak takúto osobu nie je možné riadne určiť, objektívna zodpovednosť bude na pleciach vlastníka zvieraťa. V predmetnej úprave možno badať rozdiely v porovnaní s českou právnou úpravou, podľa ktorej objektívne zodpovedá vlastník zvieraťa, a to bez ohľadu na to, či mal zviera pod svojim dohľadom, respektíve ho zveril inej osobe. Zároveň však v prípade zverenia zvieraťa vlastníkom inej osobe, či už z dôvodu chovu alebo iného využitia, zakladá z pohľadu zodpovednosti solidaritu vlastníka a osoby, ktorá mala vykonávať nad zvieraťom dohľad. Možno povedať, že v navrhovanej právnej úprave v porovnaní s českou právnou úpravou je striktnosť zodpovednosti voči osobe vlastníka zvieraťa miernejšia. Je však otázne a predpokladám, že to bude skôr výsledok justičnej praxe, čo sa bude považovať za „nie krátkodobú“ faktickú moc nad zvieraťom, ktorá má byť kľúčová pri stanovení osoby zodpovednej zo zodpovednosti za škodu spôsobenej zvieraťom.

Návrh zavádza aj liberačný dôvod, ktorý spočíva v tom, že ak zodpovedná osoba preukáže, že vynaložila všetku náležitú starostlivosť na to, aby ku škode nedošlo, nebude za škodu spôsobenú zvieraťom zodpovedať. Predpokladám, že určenie či takýto liberačný dôvod bol naplnený sa bude odvíjať od posúdenia konkrétneho prípadu a bude ponechané na vyhodnotení súdu.

Ako vyplýva z dôvodovej správy k predloženému návrhu zákona, jedná sa všeobecnú právnu úpravu zodpovednosti za škodu spôsobenú zvieraťom, ktorou nie sú dotknuté prípady spôsobenia škody niektorými druhmi zvierat, ktorá je upravená v osobitných právnych predpisoch.

Zodpovednosť za škodu spôsobenú vecou (§564 - 565 návrhu zákona)

Predmetné ustanovenia by mali nahradiť súčasné ustanovenia § 421a OZ „Každý zodpovedá aj za škodu spôsobenú okolnosťami, ktoré majú pôvod v povahe prístroja alebo inej veci, ktoré sa pri plnení záväzku použili. Tejto zodpovednosti sa nemôže zbaviť.“

Ako vyplýva z dôvodovej správy k návrhu zákona, cieľom novely je zmierniť rozsah zodpovednosti užívateľa veci, resp. iných dotknutých osôb, a to na prípady, kedy ku škode došlo v dôsledku vady takejto veci a nie jej samostatnou povahou ako je tomu doteraz. Týmto spôsobom by sa mala zmierniť súčasná prísna štylizácia vzniku zodpovednosti dotknutej osoby.

Zákon by sa mal aj konkrétne zaoberať otázkou zodpovednosti za škodu spôsobenú vecou, ktorá nie je bezprostredne ovládaná človekom. Tu možno badať inšpiráciu českou právnou úpravou (§ 2937 zák. č. 89/2012 Sb.), kde v takomto prípade bude zodpovedať za škodu ten, kto mal nad takouto vecou dohľad. Ak takúto zodpovednú osobu nemožno určiť, zodpovednosť prechádza na vlastníka veci.

Nová právna úprava taktiež plánuje riešiť otázku zodpovednosti za škodu spôsobenú zrútením, pádom alebo vyhodením veci z miestnosti alebo podobného miesta, kde spolu s osobou, ktorá má dohľad nad vecou resp. vlastníkom veci, bude zodpovedať aj ten, kto takéto miesto užíva. Ak takúto osobu nemožno určiť, platí, že je ňou vlastník predmetného priestoru. Vyvinenie v týchto prípadoch sa preukazuje tým, že zodpovedná osoba náležitý dohľad nezanedbala.

Je treba uviesť, že navrhovaná právna úprava sa neplánuje osobitne zaoberať a implementovat’ do svojich ustanovení zodpovednosť za škodu spôsobenú vadným výrobkom. V súčasnej dobe predmetnú problematiku upravuje osobitný zákon č. 294/1999 Zb., čo však podľa môjho názoru iba podčiarkuje roztrieštenosť a zbytočnú osobitnú právnu úpravu v prípadoch, kedy by bolo z praktického, ako aj vecného hľadiska lepšie, ak by táto problematika bolo upravené spolu s ostatnými druhmi osobitnej zodpovednosti spolu v jednom právnom predpise. Ako inšpirácia by mohla poslúžiť práve česká právna úprava, kde zodpovednosť za škodu vadnými výrobkami je upravená v občianskom zákonníku spolu s ostatnými skutkovými podstatami osobitnej zodpovednosti za škodu.

Zodpovednosť za škodu spôsobenú stavbou (§ 566 návrhu zákona)

Navrhované ustanovenie vychádza z českej právnej úpravy (ust. § 2938 zák. č. 89/2012 Sb.). Jedná sa o zodpovednosť za škodu spôsobenú zrútením stavby alebo jej časti, resp. iného diela, a to z dôvodu ich vady resp. nedostatočnej údržby. Na rozdiel od českej právnej úpravy, v návrhu zákona sú okrem stavieb zahrnuté aj iné diela, čo hodnotím pozitívne. Pod takéto iné diela by sa mali zaradiť rozsiahle hnuteľné veci, unimobunky, sochy, reklamné pútače a iné.

Zaujímavá je aj tá časť navrhovanej úpravy, ktorá stanovuje, že za takúto škodu spoločne a nerozdielne s vlastníkom stavby alebo iného diela zodpovedá aj predchádzajúci vlastník, ak škoda má príčinu v nedostatku, ktorý vznikol počas jeho vlastníctva a ku škode došlo do jedného roka od zániku jeho vlastníckeho práva. Zároveň však takýto predchádzajúci vlastník za škodu nebude zodpovedať, ak na vadu stavby alebo iného diela súčasného vlastníka upozornil.

Návrh zákona sa snaží taktiež upraviť otázku, čo v prípade ak vlastník stavby alebo diela nie je známy. Ako vyplýva z paragrafového znenia, v takom prípade zodpovedá spolu s ním vlastník pozemku, na ktorom sa stavba alebo iné dielo nachádza. Zákonodarca podľa môjho názoru správne doplnil solidárnu zodpovednosť, a to najmä z dôvodu, ak by sa dodatočne dal vlastník stavby, resp. diela identifikovať a teda zabezpečil možnosť vlastníka pozemku využiť právo regresu. Čo sa týka liberačného dôvodu, podľa navrhovaného znenia sa subjekt zbaví zodpovednosti za škodu ak preukáže, že náležitú starostlivosť nezanedbal.

Zodpovednosť za iného

Ďalšou osobitnou zodpovednosťou za škodu by mala byť zodpovednosť za iného, a to či už z pohľadu využitia služby niekoho iného, resp. v prípade osôb, ktoré nie sú schopné posúdiť následky svojho konania.

Podľa navrhovanej úpravy za škodu spôsobenú pomocníkom (zamestnanec, splnomocnenec alebo iný pomocník) zodpovedá ten, kto ich na výkon činnosti použil (§567 návrhovaného zákona). Toto ustanovenie by malo nahradiť v súčasnosti platné všeobecné ustanovenie § 420 ods. 2 OZ.§420 ods. 2 OZ „Škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá.“ Pomocník, ktorý vykonáva činnosť samostatne, by mal za spôsobenú škodu zodpovedať okrem prípadu, ak ho na to iná osoba vybrala bez náležitej starostlivosti, resp. nedostatočne naňho dohliadala. Ak je pomocník zamestnanec, v takom prípade zodpovedá za škodu v rozsahu podľa príslušných pracovnoprávnych predpisov, čo v súčasnosti predstavuje štvornásobok jeho priemerného mesačného zárobku.

Čo sa týka zodpovednosti za škodu tými, ktorí nevedia posúdiť následky svojho konania, ktorá by mala byť upravená v § 568 - 569 návrhu zákona, možno konštatovať, že sa preberá súčasná právna úprava.

Novinku predstavuje osobitná zodpovednosť za škodu spôsobenú informáciu alebo radou. Jedná sa o novú skutkovú podstatu zodpovednosti, ktorá by sa mala vzťahovať najmä na tzv. profesionálov, t.j. príslušníkov určitého stavu, profesie, povolania a iných odborníkov, ktorí poskytujú informáciu alebo radu iným subjektom zvyčajne v spojitosti s ich povolaním, resp. profesijným zameraním. Malo by sa najmä jednať o prípady, kedy dôjde k vzniku škody v dôsledku poskytnutia nesprávnej, neúplnej alebo škodlivej informácie, poskytnutej za odmenu alebo zištne v rámci znalostí alebo schopností, ktoré možno od takejto osoby očakávať.

Zákon ukladá zodpovednosť za škodu aj iným osobám ako profesionálom, ktorí škodu subjektu poskytnutím rady alebo informácie spôsobili vedome. Liberačný dôvod v týchto prípadoch bude, ak zodpovedný subjekt preukáže, že postupoval s náležitou starostlivosťou. Predmetné ustanovenie je inšpirované českou právnou úpravou, aj keď o jeho zavedení sa uvažovalo už v legislatívnom zámere z roku 2008.LAZAR, J., za kolektív autorov, 2008. Návrh legislatívneho zámeru kodifikácie súkromného práva. Bratislava: Ministerstvo spravodlivosti SR, 2008. s. 32 Je otázne, ako sa s týmto ustanovením vysporiada prax, a to najmä v tak háklivých otázkach ako je poskytnutie lekárskej starostlivosti (informácie o liečbe), poskytnutie právnych služieb, ako aj v iných špecifických odvetviach, kedy posúdenie výsledku a vhodnosti poskytnutých informácií, resp. rád môže byť otázna, resp. nejasná.

Záver

Predmetné navrhované znenie zákona, ktoré by malo novelizovať súčasne platný Občiansky zákonník, sa v skúmanej oblasti osobitnej zodpovednosti za škodu snaží reflektovať na požiadavky súčasnej doby ako aj praxe, pričom zohľadňuje aj určitú unifikačnú resp. harmonizačnú snahu z pohľadu práva členských štátov Európskej únie. Možno konštatovať, že v značnej miera je navrhovaná právna úprava inšpirovaná českou ako aj nemeckou právnou úpravou, pričom zmeny respektíve doplnenia, ktoré sú uvádzané aj v tomto článku sa nezdajú byť na škodu a práve naopak, môžu byť v prípade riešenia konkrétnych prípadov prínosné. Čo by sa možno dalo predmetnému návrhu vytknúť, je neimplementovanie zodpovednosti za škodu spôsobenú vadným výrobkom a ponechanie doterajšieho stavu založeného na osobitnej právnej úprave predmetnej zodpovednosti. Otázne je aj to, či v rámci predmetného návrhu zákona by nebolo vhodné rozšíriť skutkové podstaty osobitnej zodpovednosti tak, ako to bolo uvedené v legislatívnom zámere občianskeho zákonníka z roku 2008, podľa ktorého sa mala riešiť napríklad otázka náhrady škody spôsobenej náhodou, resp. nároku na náhradu duševných útrap. Všeobecne však možno predložený návrh ustanovení venujúcich sa osobitnej zodpovednosti za škodu, ktorým sa má zmeniť a doplniť súčasný Občiansky zákonníka, považovať za krok správnym smerom.


ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV

Knihy a monografie

FEKETE, I.: Občiansky zákonník 1. Veľký komentár. Bratislava: Eurokódex, 2011. 1254 s. ISBN 978-80-89447-50-3.

LAZAR, J., za kolektív autorov: Návrh legislatívneho zámeru kodifikácie súkromného práva. Bratislava: Ministerstvo spravodlivosti SR, 2008. 295 s. ISBN 978-80-89363-14-8.

Právne predpisy

Návrh zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov a niektoré ďalšie zákony, zverejnený dňa 15.10.2018

Dôvodová správa k Návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov a niektoré ďalšie zákony, zverejneného dňa 15.10.2018

Zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v platnom znení

Zákon č. 89/2012 Sb. Občasnký zákoník

NEMAJETKOVÁ UJMA

NON-PECUNIARY DAMAGES

Marian ĎuranaJUDr. Marian Ďurana, PhD., Odborný asistent na Katedre občianskeho práva Právnickej fakulty Univerzity Mateja Bela., Jana MuránskaJUDr. Jana Muránska, PhD., Odborná asistentka na Katedre občianskeho práva Právnickej fakulty Univerzity Mateja Bela.

Abstrakt

Článok sa zaoberá otázkou nevyhnutnej úpravy nemajetkovej ujmy v zodpovednostnom systéme súkromného práva. Nemajetková ujmy v súčasnosti nie je v Slovenskej republiky osobitne upravená. Autor poukazuje i na obdobné právne úpravy v Českej republike ako i na súkromnoprávne iniciatívy v rámcu europeizácie práva PETL a PEL.

Kľúčové slová

Nemajetková ujma, náhrada škody, škoda, zodpovednosť

Abstract

The article deals with the question of the adjustments the instute of non-pecuniary damages in private law liability system. Non-pacuniary damage is not currently in the Slovak Republic, especially adapted. The author points to similar legal arrangements in the Czech Republic as well as to private initiative under the europeanisation of law as was drafted in PETL and PEL.

Key words

Non pecuniary damages, damages, liability

Škoda a jej vymedzenie v súkromnom práva SR

Občianske zákonníky z roku 1950 a 1964 zúžili ponímanie prenosu nepriaznivých následkov spôsobených porušením právnej povinnosti len na problematiku náhrady škody. Uvedené bolo prejavom prejavom utilitárneho a materialistického poňatia práva. Aj keď uvedené zákonníky samotný pojem škody nedefinovali pod pojmom škoda v zmysle ustanovenia § 442 ods. 1 Obč. zákonníka sa chápe ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom avšak pod škodou sa chápe nielen škoda spôsobená na veciach alebo majetkových právach, ale v súlade s § 444 a nasledujúce Občianskeho zákonníka aj ujma, ktorá poškodenému vznikla na zdraví či životeDULAK, A.: Princípy (európskeho) deliktného práva. In Základné zásady súkromného práva v zjednotenej Európe. Bratislava : IURA EDITION, 2007. s. 301. Uvedené ponímanie škody predstavovalo odklon od skoršieho zaužívaného a širšieho poňatia škody zahrňujúcu tak škodu majetkovú ako i nemajetkovú vyjadrené v § 1293 ABGB.

V prípade prenosu nepriaznivých následkov civilistická teória už dlhšie poukazujem na skutočnosť, že je preto nevyhnutné počítať s náhradou ujmy. Ujma pritom môže nastať buď v majetkovej alebo nemajetkovej sfére poškodeného. Uvedený záver je podporený i znením čl. 2:101 Princípov európskeho deliktuálneho práva (ďalej len PETL) ktorý stanovuje, že škodou spôsobilou náhrady (ujmou) je tak majetková ako i nemajetková ujma, ktorá vznikne poškodenému na záujme (statku) chránenom zákonom, a ktorú právo uzná za hodnú nápravy. Je teda zrejmé, že v danom naznačenom smere ujma zahŕňa dve zložky a to zložku majetkovú a zložku nemajetkovú.

Ujma, ktorá nastáva v majetkovej sfére spočíva v majetkovej strate poškodeného. Majetková strata je teda spojená so zmenšením majetku poškodeného (tzv. skutočná škoda) alebo strate očakávaného výnosu tj. že u poškodeného v dôsledku škodovej udalosti nedošlo k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to vzhľadom na obvyklý beh udalostí, dalo očakávať. K jej vzniku spravidla ako dochádza v dôsledku neoprávneného (protiprávneho) zásahu do vecných práv do vecných práv (najmä vlastníckeho poškodením veci) alebo iných majetkových práv vrátane výhradných majetkových práv spojených s predmetmi duševného vlastníctva. V súčasnosti Občiansky zákonník uvedenú majetkovú ujmu vymedzuje v § 442 Občianskeho zákonníka, ktorý vymedzuje že sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. V podmienkach slovenskej republiky teda OZ, ako všeobecný predpis súkromného práva, vymedzuje škodu dvoma zložkami a to skutočnou škodou a (damnum emergens) a ušlým ziskom (lucrum cessans). Obe zložky škody predstavujú samostatnú kategóriu škody a je možné sa ich domáhať samostatne. Vznik práva na náhradu ušlého zisku nie je podmienený vznikom nároku na skutočnú škodu a naopak.

Teória vymedzujúca skutočnú škodu vychádza z tzv. diferenciačnej teórii, ktorá vychádza z rozdielu, medzi stavom, ktorý tu je v dôsledku existencie skutočností vyvolávajúcich škodlivý následok, za ktorý a stavom, ktorý by tu bol keby k takejto skutočnosti nebolo bývalo došlo. Pri vymedzení škody ide o náhradu majetkových hodnôt (nákladov), ktoré:

a) bolo alebo bude nutné vynaložiť na uvedenie toho, čo bolo poškodené do pôvodného stavu,

b) účelne vynaložené na vyváženie dôsledkov poškodenia v prípade, ak navrátenie do pôvodného stavu nenastalo, pretože nie je dobre možné alebo účelné,

c) účelne vynaložené na odstránenie škodlivého následku (odvrátenie škody), alebo

d) náklady účelne vynaložené v odôvodnenom očakávaní, že druhá strana sa zachová podľa práva.

Ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením majetku poškodeného, ale stratou očakávaného výnosu. Pod ušlým ziskom rozumieme ujmu spočívajúcu v tom, že u poškodeného nedôjde v dôsledku škodovej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to vzhľadom na obvyklý beh udalostí, dalo očakávať. Pri určení ušlého zisku nestačí iba prostá pravdepodobnosť. Pravdepodobnosť ušlého zisku musí byť kvalifikovaná, čo znamená, že s istotou je možné konštatovať, že poškodený mohol odôvodnene za normálneho (pravidelného) sledu udalostí očakávať rozmnoženie svojho majetku a hlavnou a bezprostrednou príčinou jeho nedosiahnutia bola škodová udalosť.

Pri úprave škody však Občiansky zákonník sa v rámci úpravy nárokov neobmedzuje však výlučne len na majetkovú ujmu vzniknutú na veciach alebo majetkových právach poškodeného, ale pod majetkovú ujmu zahŕňa v ojedinelých prípadoch aj imateriálnu ujmu, ktorú poškodený subjekt utrpel na zdraví a tieto imateriálne ujmy zákonom ustanoveným spôsobom prevádza na všeobecný ekvivalent. Pod pojem škody a spôsob jej náhrady teda zahŕňa i nároky, ktoré sa neprejavujú v znížení majetku poškodeného a takýto majetkový obsah nemajú.ŠTEVČEK, M., DULAK, A., BAJANKOVÁ J., FEČÍK M., SEDLAČKO F., TOMAŠOVIČ M a kol.: Občiansky zákonník I. § 1 - 450. Praha : C. H. Beck, 2015. s. 1513

Z hľadiska pojmového vymedzenia majetkovej ujmy - škody je jej pojmové vymedzenie v slovenskej civilistickej teórií a súdnej praxi doplnené i jej reparačnú funkciu vyplývajúcu z ustanovenia § 442 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Náprava majetkovej ujmy smeruje k jej náhrade a to v podmienkach slovenskej republiky prioritne vo forme relutárnej (peňažnej) náhrady a len ojedinele za splnenia zákonných podmienok vo forme naturálnej reštitúcie (navrátením do pôvodného stavu).

Vymedzenie škody v zásade zodpovedá i pojmovému vymedzeniu škody v obchodnom práve. Pri vymedzení nahraditeľnosti škody však v § 379 druhá veta Obchodného zákonníka uvádza, že sa nenahrádza škoda, ktorá prevyšuje škodu, ktorú povinná strana v čase vzniku záväzkového vzťahu ako možný dôsledok porušenia svojej povinnosti predvídala alebo ktorú bolo možné predvídať s prihliadnutím na skutočnosti, ktoré v uvedenom čase povinná strana poznala alebo mala poznať pri obvyklej starostlivosti. Uvedené ustanovenie niektorí autori chápu ako limitáciu škodyMAMOJKA M. a kol: Obchodný zákonník Veľký komentár, 2 zväzok § 261 - § 775, Žilina, EUROKODEX, 2016, s. 173 a niektorí autori ako osobitný predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu.BEJČEK, J.; ELIÁŠ, K.; RABAN, P. et al. Kurs obchodního práva: obchodní závazky. 4. vyd. Praha: C. H. Beck, 2007. s. 24. V danom prípade sa prikláňame skôr k názoru o limitácií škody a osobitnom vymedzení tzv. právne relevantnej škody, ktorej vyjadrenie nachádzame i v iných ustanoveniach právneho poriadku.

V dôsledku uvedeného sa je teda škodu resp. majetkovú ujmu definovať ako právne relevantnú ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t.j. peniazmi, a je teda napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým poskytnutím peňazí, ak nedochádza k naturálnej reštitúcii.Pozri: uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 M Cdo 23/2008, zo dňa 21. decembra 2009

Pokiaľ pod majetkovou ujmou rozumieme právne relevantnú ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného tak a contrario zas za nemajetkovú ujmu vo všeobecnom chápaní možno považovať akúkoľvek ujmu, ktorá pre poškodeného neznamená priamu stratu na majetku - veciach alebo iných majetkových právach. Nemajetková ujma teda postihuje inú ako majetkovú sféru poškodeného a prejavuje sa predovšetkým v sfére fyzickej osoby v jej osobnostnej, emocionálnej alebo v ujme na iných jej právach a slobodách a v prípade právnických osôb v zas v sfére obdobnej osobnostnej sfére fyzickej osoby resp. v ujme na iných jej nemajetkových právach (právach a slobodách).

Takýmto vymedzením nemajetkovej ujmy však by bolo možné dospieť k tomu, že povinnosť náhrady nemajetkovej ujmy by bola daná v prípade akéhokoľvek zásahu do právnej sféry iného. Právo by tak vytváralo konštrukciu, že akákoľvek subjektívne pociťovaná ujma by bola kompenzovateľná a povinnosť jej náhrady by vznikla v prípade akéhokoľvek zásahu do právnej sféry inej osoby. Takýto stav by bol z dlhodobého hľadiska neudržateľný a nelogický. Z tohto pohľadu právne poriadku kompenzability nemajetkovej ujmy naväzujú na podmienku uznania kompenzovateľnosti zásahu do nemajetkovej sféry právnym poriadkom.

Ako už bolo konštatované určité nároky, ktoré z pojmového hľadiska je možné podriadiť pod pojem imateriálnej ujmy odškodňuje slovenský právny poriadok pri ujme na zdraví ako súčasť nárokov na náhradu škody. Jedná sa o nároky zo škody na zdraví, ktoré sú čo do svojho obsahu vymedzené v ustanovení § 444 Občianskeho zákonníka a označuje ich ako jednorazový nárok na odškodnenie bolesti poškodeného a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia. Bolestným sa odškodňujú bolesti, ktoré poškodený vytrpel pri úraze, liečení a pri odstraňovaní dôsledkov poškodenia zdravia (rehabilitácií). Bolesť je definovaná ako ujma spôsobená poškodením na zdraví, jeho liečením alebo odstraňovaním jeho následkov. Sťaženie spoločenského uplatnenia predstavuje nárok na odškodnenie nepriaznivých dôsledkov, ktoré nastali v živote poškodeného v dôsledku poškodenia zdravia najmä pri uspokojovaní jeho životných, spoločenských potrieb alebo životných cieľov. Nejedná sa len o viditeľné poškodenie (zohyzdenie), ale i neviditeľné poškodenie, ktoré sa prejavuje spravidla v obmedzení možností poškodeného, či už v pracovnom, osobnom alebo jeho spoločenskom živote. Sťaženie spoločenského uplatnenia je definované ako stav v súvislosti s poškodením na zdraví, ktoré má preukázateľne nepriaznivé následky pre životné úkony poškodeného, na uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo na plnenie jeho spoločenských úloh. Uvedený nárok predstavuje náhradu a zmiernenie dosahov poškodenia zdravia, ktorá viedla k obmedzeniu predchádzajúcich schopností alebo možností poškodeného.

Ďalej úpravu náhrady nemajetkovej ujmy nájdeme v ustanovení § 442 Občianskeho zákonníka, ktorý umožňuje náhradu nemajetkovej ujmy pri porušení alebo ohrození práva duševného vlastníctva. V ustanovení § 13 Občianskeho zákonníka v rámci prostriedkov ochrany za neoprávnený zásah do osobnostných práv, v § 53 a ako náhrada nemajetkovej ujmy v dôsledku zneužitia postavenia dodávateľa voči spotrebiteľovi, § 509 ako jeden z nárokov z vadného plnenia. Pre oblasť občianskoprávnych vzťahov ďalej úpravu náhrady nemajetkovej ujmy nachádzame predovšetkým v právnych predpisoch regulujúcich oblasť práva duševného vlastníctva a jeho jednotlivé predmety a spôsob ich ochrany ako je zákon č. 185/2015 Z.z. o autorskom práve, zákon č. 444/2002 o úžitkových vzoroch, zákon č. 506/2009 Z.z. o ochranných známkach, zákon č. 435/2001 Z.z. o patentoch a pod. Okrem toho úpravu nemajetkovej ujmy nachádzame v zákone č. 514/2003 Z.z. o náhrade škody pri výkone verejnej moci a zákone č. 8/2014 Z.z. o krátkodobom nájme bytu. V právnych vzťahoch upravených obchodným zákonníkom zas úpravu nároku na nemajetkovú ujmu nachádzame v § 12 Obchodného zákonníka pri porušení práv k obchodnému menu a § 53 Obchodného zákonníka vymedzujúceho nároky z nekalosúťažného konania.

Aj v iných právnych poriadkoch resp. európskych inciatívach deliktuálneho práva vznik náhrady za zásah do iných ako majetkových práv priznávajú ojedinele. Napr. ustanovenie § 2894 ods. 2 českého občianskeho zákonníka ustanovuje, že ak nebola povinnosť odčiniť inému nemajetkovú ujmu výslovne dojednaná, postihuje škodcu, len ak to ustanovuje zákon. Z obdobného pravidla vychádza v prípade mimozmluvnej úpravy náhrady škody aj ustanovenie § 530 návrhu novely občianskeho zákonníka, ktorý ustanovuje, že nemajetková škoda sa nahrádza iba v prípadoch stanovených zákonom alebo ak to bolo dohodnuté. V prípade zmluvnej zodpovednosti je ním zas ustanovenie § 833, ktoré zakotvuje, že nemajetková škoda sa nenahrádza, ibaže tak ustanoví zákon. Nemecký občiansky zákonník v ustanovení § 253 BGB stavuje zas, že náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je možné žiadať len v prípadoch ustanovených zákonom.A contrario náhradu nemajetkovej ujmy iným spôsobom ako peniazmi nevylučuje pozri bližšie HULMÁK M. a kol.: Občanský zákonník VI. Závazkové právo. Zvláštní část (§2055-3014) Komentář. 1vydáni. Praha, C.H. Beck 2014, s. 1498.

Je teda zrejmé, že náhradu nemajetkovej ujmy priznávajú právne predpisy len celkom ojedinele. Uvedené je zvýraznené i tým, že kým v prípade majetkovej ujmy je možnosť regulácie prostredníctvom príčinnej súvislosti prípadne vymedzením právne relevantnej škody tak v prípade nemajetkovej ujmy je jej vznik v určitom smere podstatne ťažšie regulovateľný. Emocionálna tj. imateriálna ujma je vždy pociťovaná subjektívne a tieto subjektívne negatívne pocity dokáže vyvolať akýkoľvek zásah.. Článok 2:102 PETL vymedzuje, že ujmou nie je každá subjektívne pociťovaná ujma, ale len tá, ktorá je kompenzovateľná, pričom súčasne platí podmienka, že došlo k zásahu do právnom chráneného záujmu. Článok 10:301, zas stanovuje, že nemajetkovú ujmu je možné žiadať ak došlo k prípade zásahu do záujmu chráneného článkom 2:102 ak poškodený utrpel osobnú ujmu alebo ujmu na svojej slobode, dôstojnosti alebo iných osobnostných právach a rovnako nemajetková ujma môže byť vymáhaná tiež osobami majúcimi blízky vzťah k poškodenému, ktorý utrpel smrteľnú alebo veľmi vážnu nesmrteľnú ujmu.

Ďalším diferenciačným znakom nemajetkovej ujmy je, že nemajetkovú ujmu na rozdiel od majetkovej ujmy nie je možné jednoducho kvantifikovať. Kým v prípade majetkovej ujmy sa využíva tzv. diferenciačná teória jej uplatnenie v prípade nemajetkovej ujmy nie je možné. Nemajetková ujma nemôže byť ohodnotená (vyčíslená) žiadnym objektívnym finančným spôsobom s odkazom na trh.EUROPEAN GROUP ON TOR LAW: Principles of European Tort Law: Text and Commentary. Wien : Springer Wien/New York, 2005. s. 28 Je to dané tým, že spočíva v zásahu do rôznorodých právom chránených záujmov a tiež v skutočnosti, že vzhľadom na jej subjektívny charakter je obtiažne stanoviť a vyjadriť jej intenzitu a rozsah a tým i stanoviť jej spravodlivú náhradu. Niektorí autori preto v spojitosti s nemajetkovou ujmou hovoria, že nemajetková ujma sa nenahrádza, ale len sa vyvažuje.ELIÁŠ, K. a kol: Občanské právon pro každého. Pohledem (nejen) tvurcu nového občanského zákonníku, Praha, Wolters Kluver, 2013, s. 260 K vyváženiu zásahu dochádza predovšetkým vo forme poskytnutia satisfakcie, ktorá má morálny charakter. Uvedenú skutočnosť reflektuje súčasná úprava Občianskeho zákonníka (napr. § 13 a nasl) a peňažná náhrada sa stanovuje len subsidiárne v prípade ak morálna satisfakcia sa javí ako nedostatočná. Naproti tomu návrh novely občianskeho zákonníka vychádza z preferencie peňažnej náhrady oproti poskytnutiu morálnej satisfakcie (§ 572).

Na základe uvedeného je možné nemajetkovú ujmu definovať ako kompenzovateľnú ujmu na právne relevantnom chránenom práve alebo záujme poškodeného, ktorá pre poškodeného neznamená priamu stratu na majetku - veciach alebo iných majetkových právach

Záverom je ešte možné konštatovať, že predložená novela občianskeho zákonníka síce zavádza pojem nemajetkovej ujmy, odstraňuje terminologické nepresnosti s jej náhradou, odstraňuje nejasné kritéria jej odškodňovania tzv. sekundárny obetí, avšak súčasne i zužuje jej náhradu napr. ochrane spotrebiteľa, zodpovednosti za vady a pod a otázky súbehu jej náhrady z tých istých skutkových okolností (náhrada za bolesť v súbehu s nárokom na ochraniu osobnosti). V neposlednom rade však v rámci predloženej novely však v určitom smere dochádza k neúpnému odstráneniu tzv. morálnej satisfakcie, ktorá i naďalej zostane v rámci nárokov na ochranu dobrej povesti a mena právnickej osoby, ktoré ustanovenia predloženou novelou zostávajú zachované.


ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV

BEJČEK, J.; ELIÁŠ, K.; RABAN, P. et al. Kurs obchodního práva: obchodní závazky. 4. vyd. Praha: C. H. Beck, 2007

DULAK, A.: Princípy (európskeho) deliktného práva. In Základné zásady súkromného práva v zjednotenej Európe. Bratislava : IURA EDITION, 2007

DIVKO, E. 2014. Poňatie škody v Princípoch európskeho deliktného práva. In Bulletin slovenskej advokácie. ISSN 1335-1079, 2014, roč. XX, č. 12

EUROPEAN GROUP ON TOR LAW: Principles of European Tort Law: Text and Commentary. Wien : Springer Wien/New York, 2005

ELIÁŠ, K. a kol: Občanské právon pro každého. Pohledem (nejen) tvurcu nového občanského zákonníku, Praha, Wolters Kluver, 2013

HULMÁK M. a kol.: Občanský zákonník VI. Závazkové právo. Zvláštní část (§2055-3014) Komentář. 1vydáni. Praha, C.H. Beck 2014,

MAMOJKA M. a kol: Obchodný zákonník Veľký komentár, 2 zväzok § 261 - § 775, Žilina, EUROKODEX, 2016,

ŠTEVČEK, M., DULAK, A., BAJANKOVÁ J., FEČÍK M., SEDLAČKO F., TOMAŠOVIČ M a kol.: Občiansky zákonník I. § 1 - 450. Praha : C. H. Beck, 2015

VÝZNAM JUDIKATÚRY VO VECIACH URČENIA ROZSAHU NÁROKU NA NÁHRADU ŠKODY V OBCHODNOM PRÁVE

THE IMPORTANCE OF THE CASE LAW ON THE DETERMINATION OF THE EXTENT OF THE CLAIM FOR COMPENSATION OF DAMAGES IN COMMERCIAL LAW

Lenka UšiakováJUDr. Lenka Ušiaková, PhD., odborný asistent na Katedre obchodného a hospodárskeho práva Právnickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici

Abstrakt

Autorka v príspevku analyzuje právnu úpravu rozsahu nároku na náhradu škody v zmysle Obchodného zákonníka. V nadväznosti na ňu následne poukazuje na interpretáciu právnych noriem v relevantných rozhodnutiach súdov a ich vplyv na aplikačnú prax. Autorka pracuje tiež s odbornou literatúrou a formuluje závery a názory de lege ferenda.

Kľúčové slová

Škoda, Zodpovednosť za škodu, Náhrada škody, Skutočná škoda, Ušlý zisk, Limitácia, Predvídateľnosť

Abstract

The author analyses the legal regulation of the extent of the claim for compensation of damages due to the Commercial Code. Following this she points to the interpretation of the legal standards in relevant case law and their impact on the application practice. The author also works with literature and formulates the conclusions and opinions de lege ferenda.

Keywords

Damage, Liability for damages, Compensation of a damage, Real damage, Lost profit, Limitation, Predictability

Úvod

Predpokladom pre určenie rozsahu nároku na náhradu škody je definovanie škody ako právneho inštitútu, z ktorého budeme pri ďalšej analýze vychádzať. Škodu vo všeobecnosti môžeme vymedziť ako majetkovú ujmu vyjadriteľnú v peniazoch. Rozsah náhrady škody je dispozitívne ustanovený v § 379 až 381 Obchodného zákonníka). V jeho zmysle sa nahrádza skutočná škoda (damnum emergens) a v jej rámci náklady, ktoré musela poškodená strana vynaložiť v dôsledku porušenia povinnosti druhej strany (§ 380 ObZ) a ušlý zisk (lucrum cessant), resp. alternatívne zisk obvyklý (§381 ObZ).

1. Skutočná škoda a ušlý zisk

Majetková škoda môže mať formu skutočnej škody alebo ušlého zisku. Skutočná škoda a ušlý zisk môžu poškodenému vzniknúť a byť uplatnené súčasne (popri sebe) alebo samostatne. Najvyšší súd SR zhrnul rozsah náhrady škody nasledovne „rozlišujú sa dva druhy škody, a to skutočná škoda a ušlý zisk. Skutočnou škodou sa rozumie ujma spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného a reprezentujúca majetkové hodnoty, ktoré bolo nutné vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do predošlého stavu. To, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk), je ujmou spočívajúcou v tom, že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to s ohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať. Ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením majetku poškodeného (úbytkom aktív, ako je to u skutočnej škody), ale stratou očakávaného prínosu (výnosu). Nestačí pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo musí byť naisto postavené, že pri pravidelnom behu vecí (nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodnej udalosti) mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania škodcu (škodnej udalosti). Pre výšku ušlého zisku je rozhodujúce, akému prospechu, ku ktorému malo reálne dôjsť, zabránilo konanie škodcu (škodná udalosť), teda konkrétne o aký reálne dosiahnuteľný príjem poškodený prišiel. Z uvedených charakteristík pojmov škoda, skutočná škoda a ušlý zisk je zrejmé, že ide o ujmu nastalú (vzniknutú) a nie o ujmu, ktorá by hypoteticky mohla vzniknúť v budúcnosti.“Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.: 4 MCdo 23/2008 zo dňa 23.9.2009

Analýzou jednotlivých prvkov rozsahu nároku na náhradu škody na podklade judikatúry následne môžeme formulovať, že skutočná škoda predstavuje „zmenšenie hodnoty majetku (škoda spočíva v poškodení alebo zničení veci alebo v jej strate), ďalej zníženie alebo stratu majetkového práva (pohľadávka nebola uspokojená v dôsledku námietky premlčania pre nečinnosť toho, kto sa mal starať), ďalej nutnosť vynaložiť náklady, ktoré by pri pravidelnom chode vecí nebolo potrebné vynaložiť, a konečne môže škoda spočívať v tom, že poškodený nemohol využívať majetkové práva, ktoré predstavujú určitú majetkovú hodnotu (tzv. márne vynaložené náklady).“ŠTENGLOVÁ, I. - PLÍVA, S. - TOMSA, M. a kol. Obchodní zákoník. Komentář. 12. vydání. Praha : C. H. Beck, 2009, ISBN 978-80-7400-055-3, s. 974. Najvyšší súd SR v rámci svojej judikatúry uzavrel, že „škoda skutočná sa prejavuje v niektorej z týchto foriem: - zničenie, strana, poškodenie alebo znehodnotenie veci; náklady vynaložené poškodenou stranou v dôsledku škodnej udalosti; tzv. márne vynaložené náklady, ktoré poškodená strana skôr uhradila v záujme výkonu svojich majetkových práv; - strata majetkových práv (čiastočná alebo úplná, príp. strata možnosti v dôsledku škodnej udalosti vymáhať od dlžníka pohľadávku).“Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.: 1 Obo 16/08 zo dňa 19.2.2009 Pod skutočnú škodu tiež zahŕňame ujmu spočívajúcu v nákladoch, ktoré musel poškodený vynaložiť v dôsledku porušenia povinnosti druhou stranou - škodcom (§ 380 ObZ).

Náhrada skutočnej škody má reálne zodpovedať ujme, ktorú poškodený v dôsledku škody utrpel, resp. nákladom potrebným na uvedenie do pôvodného stavu. Náhradou škody by poškodený nemal nadobudnúť zisk či iný profit, preto prípadné výhody, ktoré poškodený v dôsledku škodovej udalosti získal by mali byť pri stanovení skutočnej výšky škody zohľadnené tak, aby náhradou škody neutrpel ujmu povinný.

V prípade ušlého zisku nejde o hodnoty, o ktoré sa zmenšil majetok poškodeného, ujma spočíva v tom, že nedošlo k očakávanému zväčšeniu majetku poškodeného. Ako bolo uvedené vyššie, Najvyšší súd SR ušlý zisk charakterizuje ako „stratu očakávaného prínosu (výnosu). Nestačí pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo musí byť naisto postavené, že pri pravidelnom behu vecí (nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodnej udalosti) mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania škodcu (škodnej udalosti).“Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.: 4 M Cdo 23/2008 zo dňa 21.12.2009 V rámci súdneho konania nie je možné uniesť dôkazné bremeno ohľadom výšky ušlého zisku výhradne jeho ponechaním v rovine predpokladu či hypotézy. V súdnom konaní priznaná náhrada ušlého zisku nemôže vychádzať z akéhosi predpokladaného či hypotetického zisku bez jeho zrejmého preukázania. Hoci nie je možné preukazovať výšku ušlého zisku konkrétnymi dokladmi, „musí byť preukázaná pravdepodobnosť považovaná podľa bežného uvažovania za istotu, ide teda o vecne podložený predpoklad.“Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn.: 32 Cdo 3629/2008 zo dňa 5.11.2008 Výšku ušlého zisku je pritom potrebné dokladovat’ vo vzťahu ku konkrétnemu časovému obdobiu, za ktoré sa určuje.

Špecifikom pri uplatňovaní ušlého zisku v obchodnoprávnych vzťahov je to, že poškodený si môže namiesto ušlého zisku (§ 379 ObZ) uplatniť tzv. obvyklý zisk, tj. zisk dosahovaný spravidla v poctivom obchodnom styku za podmienok obdobných podmienkam porušenej zmluvy v okruhu podnikania, v ktorom podniká. Uplatnenie obvyklého zisku je alternatívou uplatnenia zisku ušlého, ustanovené zákonodarcom v záujme uľahčenia dôkaznej pozície poškodeného pre prípad, že preukázanie ušlého zisku je pre poškodeného nemožné alebo mimoriadne obtiažne. Ustanovenie má zabezpečiť pre poškodeného v prípadnom súdnom konaní procesnú (dôkaznú) výhodu, čím posilňuje reparačnú funkciu náhrady škody.

Samozrejme obvyklý zisk je uplatniteľný len v prípade, že jeho preukázanie je možné, preto jeho nárokovateľnosť je podmienená okolnosťami individualizovaného obchodnoprávneho vzťahu. „Nie je teda možné toto ustanovenie aplikovať v prípade, že sú natoľko zvláštne podmienky záväzkového vzťahu a natoľko zvláštne okolnosti, že nie je dobre možné dovodiť, aká by bola porovnateľná výška zisku.“ŠTENGLOVÁ, I. - PLÍVA, S. - TOMSA, M. a kol. Obchodní zákoník. Komentár. 12. vydání. Praha : C. H. Beck, 2009, ISBN 978-80-7400-055-3, s. 976. Obvyklý zisk teda rovnako ako ušlý zisk musí byť vecne a objektívne podložený zodpovedajúcimi dôkaznými prostriedkami tak, aby bola preukázaná potrebná miera pravdepodobnosti výšky obvyklého zisku. Osobitne je potrebné zdôrazniť, že „ustanovenie § 381 ObZ predpokladá, že existencia ušlého zisku bola v konaní preukázaná, a operuje len s určením jeho výšky za účelom uľahčenia situácie poškodeného.“Uznesenie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn.: 28 Cdo 2516/2011 zo dňa 8.2.2012

Dôkazné bremeno ohľadom preukázania obvyklého zisku zaťažuje rovnako ako u ušlého zisku poškodeného. Súčasťou dôkazného bremena je popri preukázaní výšky obvyklého zisku tiež preukázanie, že by určitý zisk bol dosiahol nebyť škodovej udalosti, pretože v prípade, že by zisk nebol dosahoval, nárok na náhradu obvyklého zisku nemá. Výška obvyklého zisku musí byť pritom vyjadrená vo väzbe na časové obdobie, za ktoré sa určuje, a to osobitne v prípade postupne vznikajúceho nároku na náhradu škody. Najvyšší súd ČR v tomto smere dôvodí, že tak v prípade skutočného, ako aj v prípade obvyklého ušlého zisku je nevyhnutné, aby bola škoda v podobe ušlého zisku vymedzená nielen výškou, ale (v prípadoch, kedy nejde o jednorázový ušlý zisk) aj obdobím, za ktoré vznikla. „Práve v prípade postupne vznikajúceho (a v čase narastajúceho) ušlého zisku má totiž vymedzenie obdobia, za ktoré príslušná časť škody (ušlého zisku) vznikla, význam, a to ako z hľadiska počiatku behu prípadnej premlčacej doby, tak aj z hľadiska okamžiku vzniku omeškania s úhradou škody. Nie je preto možné akceptovať „plávajúci“ nárok (v čase sa postupne zvyšujúci nárok) na náhradu ušlého zisku, bez väzby na obdobie, v ktorom vznikol.“Rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn.: 29 Cdo 3405/2010 zo dňa 31.10.2013

Kumulatívne uplatnenie obvyklého zisku a ušlého zisku sa nepripúšťa, keďže obvyklý zisk predstavuje vo vzťahu k ušlému zisku ekvivalent, určité alternatívne plnenie, ktorého uplatnenie vylučuje súčasnú nárokovateľnosť zisku ušlého, nemá však vplyv na možnosť domáhať sa náhrady skutočnej škody.

Výšku škody vo forme skutočnej škody aj ušlého zisku preukazuje v súdnom konaní poškodený ako jeden zo základných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu. Poškodený vecne a objektívne preukazuje výšku svojho nároku na náhradu škody, ktorý už existuje, resp. ktorý bude existovať najneskôr v čase rozhodovania súdu o tomto nároku. Nie je možné priznať poškodenému nárok na náhradu škody, ktorá mu vznikne v budúcnosti, uplatnený nárok teda nemôže byť len hypotetický, a je vylúčené priznanie náhrady vo forme dávok či renty do budúcna, ktorá by sa mohla meniť v závislosti od zmeny pomerov. Vychádzame okrem iného zo záveru Najvyššieho súdu SR, podľa ktorého „ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením majetku poškodeného (úbytkom aktív, ako je to u skutočnej škody), ale stratou očakávaného prínosu (výnosu).“Rovnako uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.: 4 M Cdo 319/2008 zo d?a 28.4.2010

V rozhodnutiach Najvyššieho súdu ČR nachádzame ďalšie zásady smerujúce k reálnemu preukázaniu výšky ušlého zisku v súdnom konaní. Osobitne je možné poukázať na záver, podľa ktorého „majetková ujma spôsobená tým, že škodová udalosť zasiahla do priebehu deja vedúceho k určitému zisku, sa odškodňuje len za predpokladu, že k nej došlo v príčinnej súvislosti s protiprávnym konaním škodcu; iba tvrdené zmarenie zamýšľaného podnikateľského zámeru poškodeného k odškodneniu nepostačuje.“ Uznesenie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn.: 25 Cdo 818/2005 zo dňa 25.1.2006

2. Zákonné limitácie nároku na náhradu škody

Rozsah náhrady škody je zákonne limitovaný jej predvídateľnosťou. Nahrádza sa len tzv. predvídateľná škoda, tj. škoda, ktorú povinná strana ako možný dôsledok porušenia svojej povinnosti predvídala alebo objektívne mala predvídať s prihliadnutím na skutočnosti, ktoré v čase vzniku záväzkového vzťahu povinná strana poznala alebo pri obvyklej starostlivosti mala poznať.

Kritérium predvídateľnosti škody je vecne potrebné posudzovať objektívne, vzhľadom na to, že zodpovednosť za škodu založenú na objektívnom princípe, je paušálna subjektivizácia jedného z predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu vylúčená. To však neznamená, že vo vzťahu ku konkrétnemu subjektu obchodnoprávneho vzťahu bude možné vylúčiť zohľadnenie konkrétnej vedomosti či informácie, ktorú objektívne má. Hoci sa predvídateľnosť škody posudzuje z pohľadu tzv. optimálneho pozorovateľa, t.j. hypoteticky skúseného pozorovateľa, ktorý zahŕňa všetky skúsenosti svojej doby, v konkrétnom prípade je potrebné prihliadať na znalosť, ktorú škodca s ohľadom na svoje pomery objektívne má. Platí teda, že na to, aby vznikla zodpovednosť určitej osoby za škodu nie je nevyhnutné, aby bol vznik škody predvídateľný pre konkrétneho škodcu, ale postačuje, že táto škoda nebude nepravdepodobná pre optimálneho pozorovateľa, a navyše pokiaľ konkrétny škodca určitou vedomosťou, ktorá sa vo všeobecnosti nepredpokladá u optimálneho pozorovateľa, disponuje, má povinnosť túto vedomosť použiť, aby škodu predvídal, a teda pri posudzovaní predvídateľnosti škody na jeho strane sa na túto vedomosť prihliadne.

Predvídateľnosť škody v popísanom zmysle je východiskovým kritériom teórie adekvátnosti kauzálneho nexu. Jej základné prvky nachádzame definované v náleze Ústavného súdu ČR nasledovne: „teória adekvátnosti kauzálneho nexu vychádza z toho, že zmyslom subjektívnej zodpovednosti za škodu je nariadiť náhradu škody tam, kde škodca škodu spôsobil napriek tomu, že je možné mu vytknúť, že ju spôsobiť nemusel, že mohol jednať inak. Táto zodpovednosť teda predpokladá, že vôbec bolo v ľudských silách predvídať, že predmetné jednanie bude mať za následok danú škodu. Základným kritériom, z ktorého vychádza teória adekvátnosti je teda predvídateľnosť škodného následku. Tým sa veľmi podobá ďalšiemu predpokladu subjektívnej zodpovednosti za škodu, a to kritériu zavinenia, presnejšie jeho nedbanlivostnej forme. Odlišujú sa len subjektom, podľa ktorého sa predvídateľnosť následku posudzuje. V prípade zavinenia je ním sám (typizovaný) konajúci subjekt, zatiaľ čo pri zisťovaní adekvátnosti príčinnej súvislosti je kritériom hypotetický skúsený (tzv. optimálny) pozorovateľ, teda štandardná osoba, ktorá zahŕňa všetku skúsenosť svojej doby (srov. např. Köttz, H.: Deliktsrecht, 8. vydání, Neuwied, Kriftel 1998, m.č. 151; Lorenz, K.: Lehrbuch des Schuldrechts, sv. I., Allgemeiner Teil, 14. vydání, München 1987, s. 439, 440). Tento optimálny pozorovateľ tak personifikuje znalosti a skúsenosť svojej doby. Je zrejmé, že čo je predvídateľné pre konkrétny subjekt, musí byť predvídateľné i pre tzv. optimálneho pozorovateľa. Každý nedbanlivostne zavinený následok je teda tiež adekvátnym následkom príslušného konania... Pre zodpovednosť za škodu teda nie je nutné, aby vznik určitej škody bol pre konajúceho konkrétne predvídateľný, ale je dostatočné, že pre vyššie uvedeného optimálneho pozorovateľa nie je vznik škody vysoko nepravdepodobný.“Nález Ústavného súdu ČR, sp. zn.: I. ÚS 312/05 zo dňa 1.11.2007

V nadväznosti na uvedené stanovisko Najvyšší súd ČR koncept predvídateľnosti škody pre optimálneho pozorovateľa rozvíja v ďalší rozhodnutiach. Poukazujeme na právny názor formulovaný v rozsudku Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 23 Cdo 3202/2013 zo dňa 30.9.2015, podľa ktorého napriek tomu, že pojem predvídateľnosti škody je vo všeobecnosti ponímaný objektívne, keďže je viazaný na osobu priemerných znalostí a vlastností, neznamená to, že „objektívny štandard pre predvídateľnosť škody vylučuje zohľadnenie konkrétnej vedomosti či informácie, ktorú škodca objektívne má. Pri hodnotení, či ide o prípad nepredvídateľnej škody, je potrebné vziať do úvahy znalosť, ktorú škodca mal vzhľadom ku svojej situácii a okolnostiam vzťahujúcim sa len k nemu, ale ďalej, pokiaľ nie je možné dôjsť k záveru, že s ohľadom na nich možnosť vzniku škody predvídal, je potrebné vyňať z úvahy, čo v danej situácii mohol predvídať dbalý podnikateľ. Nejde pritom o uvažovanie pravdepodobnej možnosti, ale o to, či ako možnosť vznik uplatnenej škody prichádzal do úvahy, a to vzhľadom k okolnostiam daného prípadu v dobe vzniku záväzku a skutočnostiam, o ktorých starostlivý podnikateľ mal vedieť. Pokiaľ ale došlo ku škode veľkej výšky v dôsledku skutočnosti, ktorá nastala až po vzniku záväzku, a ktorú nebolo dobre možné pri vzniku záväzku predpokladať (napr. zmena záväzku, ktorý bol porušeným záväzkom vecne zabezpečovaný), je predpoklad, že nevznikne právo na náhradu škody vo výške, ktorá v dôsledku toho vznikla. Toto obmedzenie má zamedziť neprimeranej tvrdosti, ale nie zmäkčiť zodpovednosť za porušenie záväzku (shodně ŠTENGLOVÁ, Ivana; PLÍVA, Stanislav; TOMSA, Miloš a kol. Obchodní zákoník. Komentář. 13. vydání. Praha: C. H. Beck, 2010, s. 1043).“Rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn.: 23 Cdo3202/2013 zo dňa 30.9.2015

Predvídateľnosť škody sa zároveň posudzuje so zreteľom na skutočnosti existujúce z časového hľadiska pri vzniku záväzkového právneho vzťahu. Dôkazné bremeno o tom, že v konkrétnom právnom vzťahu ide o škodu nepredvídateľnú, ktorú povinná strana nemá povinnosť nahradiť, zaťažuje povinnú stranu. Zásada vylúčenia náhrady nepredvídateľnej škody je formulovaná všeobecne, možnosti jej aplikácie na náhradu ušlého zisku sú však eliminované možnosťou uplatnenia obvyklého zisku (§ 381 ObZ).

Ďalšie prípady zákonných limitácií nároku na náhradu škody sú upravené v § 374 ObZ (okolnosti vylučujúce zodpovednosť), § 376 ObZ (vylúčenie zodpovednosti za škodu spôsobenú poškodeným), § 382 ObZ (vylúčenie zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením prevenčnej povinnosti), § 384 ods. 2 ObZ (vylúčenie zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením zakročovacej povinnosti) a § 385 ObZ (vylúčenie zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením povinnosti uzavrieť náhradnú zmluvu), špeciálne zákonné limitácie nároku na náhradu škody nachádzame v ustanoveniach § 440 ObZ, § 486 ods. 5 ObZ, § 564 ObZ, ako aj v § 545 ods. 2 Občianskeho zákonníka, príp. osobitne pri jednotlivých zmluvných typoch.

3. Zmluvné limitácie nároku na náhradu škody

Vzhľadom na to, že ustanovenie § 379 je dispozitívne, je možné sa od neho odchýliť a dohodnúť si rozsah nároku na náhradu škody inak. Zmluvná limitácia nároku na náhradu škody je vo všeobecnosti prípustná, musí však byť zmluvnými stranami dohodnutá v medziach, ktoré im určuje zákon, zásady poctivého obchodného styku, ako aj dobré mravy. Dohoda zmluvných strán o obmedzení rozsahu nároku na náhradu škody, tzv. limitačná klauzula by mala byť založená na akceptovaní nasledovných základných kritérií limitácie:

(i) Limitačná klauzula musí byť dohodnutá tak, aby neodporovala kogentným ustanoveniam zákona. Základným kritériom pre posúdenie platne dohodnutej limitácie náhrady škody je akceptovanie všeobecného zákazu vzdania sa nároku na náhradu škody pred porušením povinnosti, na základe ktorej škoda vznikla v zmysle § 386 ObZ. Zmluvné strany nemôžu platne dohodnúť absolútne vylúčenie nároku na náhradu škody. Ide o špeciálne ustanovenie vo vzťahu k všeobecnému zákazu vzdania sa práva podľa § 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka pred tým, než toto právo vznikne. Limitačná klauzula nevyhnutne musí akceptovať aj ďalšie kogentné ustanovenia Obchodného zákonníka týkajúce sa náhrady škody (najmä § 376, § 382, § 384, § 135a ods. 4, § ods. 8), ako aj kogentné ustanovenia platných právnych predpisov vo všeobecnosti, a to v nadväznosti na ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého právny úkon nesmie odporovať zákonu, inak je absolútne neplatný.

(ii) Limitačná klauzula musí byť dohodnutá tak, aby zákon neobchádzala, a to v nadväznosti na ustanovenie § 39 OZ, podľa ktorého je právny úkon obchádzajúci zákon absolútne neplatným právnym úkonom. Zákaz obchádzania zákona spôsobí absolútnu neplatnosť limitačnej klauzuly vo všeobecnosti vo vzťahu ku všetkým kogentným zákonným ustanoveniam, osobitne je však potrebné upozorniť na limitačnú klauzulu, ktorá by nárok na náhradu škody eliminovala do takej miery, ktorá by sa svojím obsahom a účelom blížila k predchádzajúcemu vzdaniu sa nároku na náhradu škody v zmysle § 386 ObZ. Takto formulovaná zmluvná limitácia nároku na náhradu škody by v prípadnom súdnom konaní na základe okolností konkrétneho prípadu mohla byť posúdená ako absolútne neplatná práve v zmysle § 39 OZ.

(iii) Limitačná klauzula musí byť dohodnutá v súlade so zásadou poctivého obchodného styku podľa § 265 ObZ, ako aj v súlade s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 OZ. Súlad limitačnej klauzuly so zásadami poctivého obchodného styku a dobrými mravmi posúdi na základe okolností konkrétneho prípadu súd, a to s osobitným dôrazom na kategóriu primeranosti v zmysle zásady, že výkon práva nemôže bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iného. Zoberie pritom na zreteľ predovšetkým postavenie a charakter subjektov príslušného právneho vzťahu, osobitne s prihliadnutím na očakávanú mieru ich profesionality a podnikateľské riziko, ktoré v právnych vzťahoch nesú, spôsob dojednania limitačnej klauzuly, druh škody, na ktorú sa zmluvná limitácia vzťahuje, určitosť limitačnej klauzuly, význam povinnosti, ktorej porušením má limitovaná škoda vzniknúť, ako aj rozsah limitácie, t.j. mieru obmedzenia nároku na náhradu škodu. Zrejme prísnejšie posudzované budú limitačné klauzuly, ktoré budú dohodnuté s účastníkom právneho vzťahu v postavení slabšej strany, limitačné klauzuly, ktoré sú obsiahnuté vo formulárových zmluvách, príp. ktorých obsah nemohol potenciálny poškodený pri uzatváraní zmluvy ovplyvniť, nejednoznačne formulované limitačné klauzuly, ako aj limitačné klauzuly obmedzujúce nároky na náhradu škody v značnom rozsahu, či obmedzujúce nárok na náhradu škody spôsobenej obzvlášť rizikovou činnosťou. Značný význam pri posúdení zmluvnej limitácie nároku na náhradu škody bude mať aj celková rovnováha vo vzájomných právach a povinnostiach zmluvných strán, a to z hľadiska jej obsahu, ako aj právnych účinkov.

J. Mitterpachová uvádza nasledovné prípustné metódy zmluvných limitácií nárokov na náhradu škody: zmluvná pokuta, rozšírenie počtu, resp. definovanie okolností vylučujúcich zodpovednosť uvedených v § 374 ObZ, založenie zodpovednosti na princípe zavinenia, dohodnutie výšky škody, ktorú zmluvné strany pri uzatváraní záväzku predvídajú, priame obmedzenie fixnou, dohodnutou sumou, pomerné obmedzenie rozsahu hradenej škody, vylúčenie náhrady niektorých druhov škôd, resp. ušlého zisku, časová limitácia, príp. iné spôsoby zmluvnej limitácie (napr. dohoda o paušalizácii).J, Mitterpachová: Zodpovednosť za škodu v obchodnom práve. Bratislava : Wolters Kluwer 2015. s. 87 - 90; obdobne J. Šilhán: Náhrada škody v obchodních vztazích a možnosti její smluvní limitace. Praha : C.H. Beck 2007, s. 68

Dohodnutá zmluvná limitácia nároku na náhradu škody v rámci zmluvnými stranami zvolenej metódy musí spĺňať vyššie formulované kritériá prípustnosti limitácie, ktoré budú v prípade jej uplatnenia posudzované podľa okolností konkrétneho prípadu spravidla zo strany príslušného súdu rozhodujúceho o nároku na náhradu škody.

Záver

Dispozitívnosť právnej úpravy rozsahu nároku na náhradu škody v obchodnom práve umožňuje individuálne modifikácie zákonnej úpravy pre potreby praxe v konkrétnych obchodnoprávnych vzťahoch. Predpokladaná aplikácia právnej normy a jej individualizácia zo strany účastníkov obchodnoprávnych vzťahov otvára priestor pre nevyhnutnú interpretáciu právnych zásad prevzatých týmito účastníkmi z právneho predpisu a nimi modifikovaných pre potreby konkrétneho právneho vzťahu v rámci rozhodovacej činnosti súdov.

Vzhľadom na to, že určovanie rozsahu nároku na náhradu škody bude vždy špecifikom konkrétneho prípadu, sú to práve súdy, ktoré svojou judikatúrou formulujú právne zásady potrebné pre interpretáciu právnej úpravy v predmetnej oblasti, a zároveň zabezpečujú ustálenie tejto interpretácie pre prípady ich ďalšej aplikácie v podnikateľskom prostredí. Okrem základného rámca vymedzenia rozsahu nároku na náhradu škody definovaného prostredníctvom skutočnej škody a ušlého zisku je potrebné osobitne zohľadniť právnu úpravu zákonných a zmluvných limitačných klauzúl a na nich nadväzujúcu judikatúru súdov konkretizujúcu celkový charakter inštitútu náhrady škody v obchodnom práve.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti bude mať judikatúra pre právnu úpravu inštitútu náhrady škody v obchodnom práve a pre jej aplikáciu do obchodnoprávnej praxe zásadný význam.


ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV

Monografie a učebnice:

MITTERPACHOVÁ, J.: Zodpovednosť za škodu v obchodnom práve. Bratislava: Wolters Kluwer, s.r.o., 2015. 254 s. ISBN 978-80-8168-177-6

PATAKYOVÁ, M. A KOL.: Obchodný zákonník. Komentár. 4. vydanie. Praha: C.H. Beck 2013. 1712 s. ISBN 9788089603121

SUCHOŽA, J. A KOL.: Obchodný zákonník a súvisiace predpisy. Komentár. Bratislava : EUROUNION, 2016. 1336 s. ISBN 9788089374343

ŠILHÁN, J.: Náhrada škody v obchodních vztazích a možnosti její smluvní limitace. Praha : C.H. Beck, 2011. 160 s. ISBN 978-80-7400-93-6.

ŠTENGLOVÁ, I. - PLÍVA, S. - TOMSA, M. A KOL.: Obchodní zákonník. Komentář. 12. vydání. Praha: C.H. Beck 2009. 1375 s. ISBN 9788074000553

TREŠCÁKOVÁ, D.: Zodpovednosť za porušenie záväzkov v obchodnom práve: vedecká monografia. Praha : Leges 2014. 206 s. ISBN 978-80-7502-026-0

Periodiká a zborníky:

OVEČKOVÁ, O.: Limitácia náhrady škody v obchodnom práve. In: Bulletin slovenskej advokácie, roč. 17, 2011, č. 1-2. ISSN: 1335-1079, s. 19-27

ŠILHÁN, J.: Judikatura ke smluvní limitaci náhrady škody a současní právní stav. In: Obchodněprávní revue, roč. 3, 2011, č. 5. ISSN 1803-6554, s. 137-143

ŠTEVČEK, M.: Limitácia náhrady škody - pohľad (rýdzo) civilistický. In: Notitiae ex Academica Bratislavensi Iurisprudentiae, roč. 1, 2007, č. 1. ISSN 1337-6810, s. 119-129

ZMLUVA O PREDAJI PODNIKU DE LEGE FERENDA

CONTRACT OF SALE OF AN ENTERPRISE DE LEGE FERENDA

Martin KubinecDoc. JUDr. Martin KUBINEC, PhD., Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici, Právnická fakulta, Katedra obchodného a hospodárskeho práva

Abstrakt

Zmluva o predaji podniku patrí do kategórie typických absolútnych obchodných záväzkových vzťahov, upravených výlučne v Obchodnom zákonníku. Za obdobie účinnosti tohto obchodného kódexu nezaznamenala prakticky žiadne úpravy, jej interpretáciu a následnú aplikáciu dotvárala len doktrína a judikatúra. V pripomienkovom konaní je v súčasnosti veľká novela Občianskeho a Obchodného zákonníka, ktorá sa, o. i., týka aj tohto čisto obchodného kontraktu. Cieľom príspevku je preto spracovanie stručnej analýzy základných východísk navrhovanej úpravy predaja podniku alebo jeho časti v navrhovanom zákonnom znení.

Kľúčové slová

podnik, podnikateľ, zmluva o predaj podniku

Abstract

Contract of sale of an enterprise falls within the category of typical absolute business obligations, governed solely by the Commercial Code. During the period of the effectiveness of this Commercial Code, it has practically not made any modifications, its interpretation and subsequent application has been completed only by doctrine and case law. At present, there is a large amendment to the Civil Code and the Commercial Code in the comment procedure. i. also applies to this purely commercial contract. The aim of the paper is to elaborate a brief analysis of the basic starting points of the proposed regulation of the sale of the company or its part in the proposed legal text.

Keywords

enterprise, entrepreneur contract of sale of an enterprise

Úvod

Zmluva o predaji podniku je dlhodobo integrálnou súčasťou právnej úpravy v Obchodnom zákonníku. Ide o typický absolútny obchodný záväzkový vzťah (§ 261 ods. 6 OBZ), ktorý sa bude vždy spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu a postavenie zmluvných strán.

V tomto prípade sa síce javí byť napohľad nadbytočné, aby bola zmluva o predaji podniku výslovne zaradená do kategórie absolútnych obchodov, keďže predávajúcim je z povahy veci vždy podnikateľ, ktorý podnik alebo časť podniku vytvoril pri svojej podnikateľskej činnosti; no na druhej strane môže ako kupujúci (aj keď len veľmi výnimočne a skôr hypoteticky) vystupovať aj osoba, ktorá nemá postavenie podnikateľa podľa § 2 ods. 2 OBZ (nepodnikatel’).

Pôjde však o dočasný právny stav, pretože podnik môže patriť len podnikateľoviĎURICA, M. in.: PATAKYOVÁ, M. a kol.: Obchodný zákonník. Komentár. 5. vydanie. C. H. Beck. Bratislava. 2016, str. 1364 a preto bude nevyhnutné, aby sa kupujúci podnikateľom bezodkladne stal, pretože ďalšie prevádzkovanie podniku po jeho kúpe bude podmienené podnikateľským statusom jeho majiteľa a tomu zodpovedajúcimi podnikateľskými oprávneniami (povoleniami, licenciami) podľa osobitných predpisov.

Aj v odbornej literatúre je zmluva o predaji podniku konštantne a celkom zjavne vnímaná ako čisto obchodno-právny kontrakt, ktorý (aj s odkazom na vyššie uvedené) vždy mal opodstatnenie prakticky výlučne a len v kontexte s podnikaním.

Pripravovaná veľká novela Obchodného a Občianskeho zákonníka (ďalej aj ako len „Novela“) však tento typicky obchodný zmluvný typ s viacerými zmenami presúva do úpravy Občianskeho zákonníka, vrátane zmluvnej úpravy jeho nájmu (ktorú možno, vzhľadom na špecifiká, ktoré nájom podniku nepochybne má privítať), keďže dosiaľ boli tieto (i keď sporadické) situácie upravené ako zmiešané zmluvy, spravidla s odkazom na § 269 ods. 2 OBZ v kombinácii so všeobecnou úpravou nájmu v Občianskom zákonníku (§ 663 a nasl. OZ).

Cieľom príspevku je ponúknuť stručnú analýzu vybraných aspektov aktuálnej a navrhovanej úpravy zmluvy o predaji podniku (resp. jeho časti) a formulovať niektoré kritické pripomienky k nej.Pozri aj napr.: NÉMETHOVÁ, M.: Zmluva o predaji podniku. In.: Právna veda a prax v treťom tisícročí : collection of abstracts of the international research and practice conference, Košice February 27-28, 2015. 1. vyd. Kherson : Publishing house Helvetica, 2015. str. 111-114.

1. Zmluva o predaji podniku de lege lata

Zmluva o predaji podniku (§ 476 až 488 OBZ) umožňuje komplexný prevod podniku a záväzkov predávajúceho na kupujúceho bez toho, aby došlo k ukončeniu jeho prevádzkovania a kupujúci mohol plynule a bez prerušenia pokračovať v podnikateľskej činnosti predávajúceho, prípadne na ňu aspoň v podstatnej miere nadviazať, využijúc pritom, okrem súboru prevádzaných vecí, práv a iných majetkových hodnôt, aj dobrú povesť predávajúceho, jeho skúsenosti a trhové postavenie.

Pri predaji podniku navyše dochádza ex lege aj k prechodu personálneho zázemia (substrátu) predávajúceho súvisiaceho s podnikom (resp. jeho časťou), tzn. k zákonnému prechodu práv a povinností z pracovno-právnych vzťahov z predávajúceho na kupujúceho (§ 480 OBZ), čo zásadným spôsobom uľahčuje nadobúdateľovi vstup nielen do obchodnoprávnych kontraktov predávajúceho, ale aj do jeho pracovnoprávnych vzťahov bez potreby osobitnej zmluvnej úpravy, potenciálne rádovo v stovkách prípadov (v prípade vysokého počtu zamestnancov predávajúceho).ĎURICA, M. in.: PATAKYOVÁ, M. a kol.: Obchodný zákonník. Komentár. 5. vydanie. C. H. Beck. Bratislava. 2016, str. 1374: Podľa § 31 ZP, ak sa predáva zamestnávateľ alebo jeho časť, práva a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov prechádzajú z predávajúceho zamestnávateľa na kupujúceho zamestnávateľa. Obsahovo totožná právna úprava je aj v Obchodnom zákonníku a aj v zákone o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby. Zamestnanci sa stanú účinnosťou zmluvy o predaji podniku zamestnancami kupujúceho. Na kupujúceho prechádzajú všetky povinnosti z pôvodného zamestnávateľa, ktoré vyplývajú z pracovnoprávnych vzťahov, bez ohľadu na to, či vznikli z pracovného pomeru na základe pracovnej zmluvy alebo z iného pracovnoprávneho vzťahu, ktorý vznikol na základe iných právnych skutočností. Z týchto dôvodov bude kupujúci povinný uspokojiť všetky pracovnoprávne nároky zamestnancov, ktoré neboli ku dňu prevodu uspokojené, i keď na ne vzniklo právo pred uzavretím zmluvy o predaji podniku. To sa bude týkať aj výplaty opakujúcich sa plnení napr. v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania. Predaj podniku alebo jeho časti, či jeho prevádzkovanie má význam aj v iných právnych situáciách - napr. pri prevádzkovaní podniku a jeho speňažovaní v konkurze,Pozri napr.: NEMETHOVÁ, M.: Prevádzkovanie podniku po vyhlásení konkurzu. In.: Obchodné a insolvenčné právo ako prostriedok na ochranu trhovej ekonomiky : vedecký zborník z medzinárodnej konferencie, Banská Štiavnica. ed. Milan Ďurica, Martin Kubinec ; Banská Bystrica : Univerzita Mateja Bela, Právnická fakulta, 2011, str. 143-155. či pôvodne v procesoch privatizácie.

Podľa § 476 ods. 1 OBZ zmluvou o predaji podniku sa predávajúci zaväzuje previesť na kupujúceho vlastnícke právo k veciam, iné práva a iné majetkové hodnoty, ktoré slúžia prevádzkovaniu podniku a kupujúci sa zaväzuje prevziať záväzky predávajúceho súvisiace s podnikom a zaplatiť kúpnu cenu. Zmluva o predaji podniku pritom vyžaduje ako podmienku platnosti písomnú formu a osvedčené podpisy predávajúceho i kupujúceho.

Z hľadiska aplikačnej praxe zmluva o predaji podniku v širšom zmysle nespôsobovala zásadnejšie interpretačné problémy. Tie sa sporadicky objavovali najmä v súvislosti s vymedzením podniku alebo jeho časti, ktorý bol predmetom predaja, keďže v jednotlivých prípadoch podnik alebo jeho časť nespĺňali podmienky, stanovené v § 5 OBZ, podľa ktorého sa podnikom rozumie súbor hmotných, ako aj osobných a nehmotných zložiek podnikania. K podniku ďalej patria veci, práva a iné majetkové hodnoty, ktoré patria podnikateľovi a slúžia na prevádzkovanie podniku alebo vzhľadom na svoju povahu majú tomuto účelu slúžiť.

Právna teória na Slovensku poníma podnik ako tzv. hromadnú vec, ktorá je v zmysle § 118 ods. 1 OZ spôsobilým predmetom právnych vzťahov, nakoľko môže byť predmetom súkromnoprávnej dispozície, ale aj výkonu rozhodnutia (§ 179 EP), ako aj formou speňaženia majetku úpadcu (§ 92 ZKR). Podnik je spôsobilým predmetom dedenia (§ 182 ods. 1 CMP; pôvodne § 175e ods. 4 OSP), resp. predmetom odúmrte (§ 462 OZ). Podnik môže byť predmetom záložného práva (§ 151d, 151f OZ a § 71 ZKR).“ V zmysle Občianskeho zákonníka (§ 151d ods. 1 OZ) je podnik zaradený do kategórie hromadných vecí: „Záloh môže byť vec, právo, iná majetková hodnota, byt a nebytový priestor, ktoré sú prevoditeľné, ak zákon neustanovuje inak. Záloh môže byť aj súbor vecí, práv alebo iných majetkových hodnôt, podnik alebo časť podniku, alebo iná hromadná vec.“ Občiansky zákonník zároveň jednotlivé zložky podniku podriaďuje režimu osobitných registrácií záložného práva, t. j. neaplikuje dôsledne charakteristiku universitas rerum. Pre právnu prax z uvedeného vyplýva, že podnik je právom výslovne uznaným predmetom právnych vzťahov (nie je res extra commercium) nielen pomenovaných zmluvných typov, ale aj iných právom aprobovaných vzťahov (nájom podniku a pod.), pri ktorých by sa však neaplikovali osobitné inštitúty, ako napríklad zákonná cesia a intercesia. PATAKyOvÁ, M.: Obchodný zákonník. Komentár. 5. vydanie. C. H. Beck. Bratislava. 2016, str. 24

Pri predaji podniku alebo jeho časti nedochádza k univerzálnemu právnemu nástupníctvu a kupujúci preto nie je právnym nástupcom (sukcesorom), ale vo vzťahu k prechodu predmetov, ktoré podnik alebo jeho časť tvoria, len singulárnym sukcesorom.CSACH, K. in.: OVEČKOVÁ, O. a kol.: Obchodný zákonník. Veľký komentár. 2. zväzok. Bratislava. Wolters Kluwer. 2017, str. 686

Slovenská judikatúra v tejto súvislosti konštatuje, že „predmetom zmluvy o predaji podniku nie sú jednotlivé veci, jednotlivé práva alebo iné majetkové hodnoty, ale podnik ako celok, vymedzený v § 5 Obchodného zákonníka. Podľa ustanovenia § 477 Obchodného zákonníka na kupujúceho predchádzajú všetky práva a záväzky, na ktoré sa predaj vzťahuje. Na prechod záväzku sa nevyžaduje súhlas veriteľa, predávajúci však ručí za splnenie záväzkov kupujúcim v zmysle právnej úpravy ručenia, upravenej komplexne v ustanovení § 303 a nasl. Obchodného zákonníka. Pritom špecifická úprava týkajúca sa napr. zmluvy o predaja podniku, prechodu záväzku a pod., obsiahnutá v Obchodnom zákonníku, má prednosť pred všeobecnou úpravou, obsiahnutou v Občianskom zákonníku.“Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.: 5 Cdo 140/2008 zo dňa 16.4.2009

Druhým, judikatúrou a aplikačnou praxou riešeným problém, bol prechod záväzkov predávajúceho verejno-právnej povahy na kupujúceho. V dovolacom konaní Najvyšší súd SR uzavrel, že: „zmluva o predaji podniku je záväzkovým vzťahom súkromnoprávnej povahy, v ktorom majú obidva subjekty (predávajúci i kupujúci) rovnoprávne postavenie. Na jej základe prechádzajú záväzky vzniknuté len zo záväzkových vzťahov bez ohľadu na to, či majú alebo nemajú obchodnú povahu; neprechádzajú však záväzky verejnoprávnej povahy, ako je platenie daní či poistného a pod. Z uvedeného vyplýva, že závery (okresného) súdu o nemožnosti prechodu záväzkov verejnoprávneho charakteru zmluvou o predaji podniku z povinného na tretiu osobu sú správne.Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn.: 2 M Cdo 11/2004 zo dňa 30.6.2005, R 38/2007

K tomuto rozhodnutiu sa staviam rezervovane - zmluva o predaji podniku má síce nepochybne primárne súkromnoprávnu povahu, súčasne však zakladá komplexný prechod všetkých práv a povinností predávajúceho na kupujúceho a niet žiadneho rozumného dôvodu, pre ktorý by mal byť vylúčený práve prechod záväzkov predávajúceho tzv. verejnoprávnej povahy.

Samotná verejnoprávna povaha záväzkov je definične pomerne otázna, no predovšetkým - týmto, dosiaľ rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu SR neprekonaným rozhodnutím sú veritelia predávajúceho fakticky ochudobnení o jeden z ochranných prvkov (v prospech veriteľov) právnej úpravy - zákonného ručenia predávajúceho za záväzky, ktoré prešli na kupujúceho.

Inak povedané, ak by došlo k prechodu záväzkov tzv. verejnoprávnej povahy na kupujúceho, mal by veriteľ predávajúceho, okrem práva podať odpor (§ 478 OBZ) aj právo domáhať sa zaplatenia svojej pohľadávky, ktorá prešla na kupujúceho, jednak voči kupujúcemu ako priamemu dlžníkovi, a jednak voči predávajúcemu ako zákonnému ručiteľovi (náhradnému dlžníkovi) práve z titulu zákonného ručenia.

De lege ferenda by bolo vhodné, aby tento, z môjho pohľadu zásadný nedostatok v judikatúre, bol prekonaný buď normotvornou činnosťou zákonodarcu (napr. aj v pripravovanej Novele), alebo kvalifikovane odôvodnenou zmenou judikatúry Najvyššieho súdu SR.

2. Vymedzenie zmluvy o predaji podniku de lege ferenda

Navrhovaná právna úprava v podstatnom rozsahu vychádza z pôvodnej úpravy v súčasnom Obchodnom zákonníku. V novelizovanom Občianskom zákonníku po Novele sa definične zmluva o predaji podniku takmer vôbec nemení - zmena spočíva len v tom, že sa kupujúci zaväzuje prevziať všetky práva (tzn. nielen záväzky, ale aj práva) a záväzky predávajúceho s podnikom (§ 943 NOZ).

V reakcii na aplikačnú prax však § 943 ods. 2 NOZ upravuje aj predaj časti podniku, ktorým musí byť (prísnejšie, než v aktuálnej úprave) len taká časť podniku, ktorá tvorí samostatnú organizačnú zložku.

Časť podniku predávajúceho, ktorá má byť predmetom predaja v prospech kupujúceho, musí preto byť buď:

a) zapísaná v obchodnom registri (napr. v podobe odštepného závodu), alebo

b) musí ísť o ucelenú, samostatne hospodáriacu časť, ktorá v rámci podniku predávajúceho vykonáva osobitne vymedzenú činnosť, je ako organizačná zložka označená vo vnútornom predpise predávajúceho a o jej činnosti vedie predávajúci samostatné účtovníctvo.

Aplikačná prax totiž za súčasného Obchodného zákonníka nezriedka využívala výraznejšie voľnejší prístup, v rámci ktorého sa časť podniku identifikovala v zásade len dohodou zmluvných strán (napr. odkazom na znalecký posudok, prípadne konkrétnu identifikáciu vecí, práv a majetkových hodnôt, či záväzkov) pri zachovaní základnej charakteristiky podniku, resp. jeho časti, vyplývajúcej z § 5 OBZ. Podľa Moniky Némethovej „odborné názory sa v zásade zhodujú v tom, že to nemusí byť len taká organizačná zložka, ktorá je zapísaná v obchodnom registri alebo ktorá vedie samostatné účtovníctvo. Samostatnosť organizačnej zložky môže byť daná aj určitou ekonomickou samostatnosťou a jej spôsobilosťou na samostatný predaj.NÉMETHOVÁ, M.: Zmluva o predaji podniku. tretia časť, hlava 2, diel 3 (§ 476 - § 488). In.: MAMOJKA, M. a kol.: Obchodný zákonník : veľký komentár. 2. zväzok, (§ 261 - § 775). 1. vyd. Bratislava: Eurokódex, 2016. str. 326

Napriek uvedenému hodnotám navrhovanú úpravu kladne ako reakciu zákonodarcu na slovenskú i českú judikatúru a, podľa môjho názoru, správnu a želateľnú zmenu.

Formálne náležitosti zmluvy o predaji (povinná písomná forma a úradné osvedčenie podpisov zmluvných strán) zostávajú zachované aj v navrhovanej úprave (§ 944 NOZ), čo je vzhľadom na charakter a ďalekosiahle dosahy tohto zmluvného typu korektné riešenie.

3. Navrhované zmeny v úprave predaja podniku alebo jeho časti

Pravdepodobne najvýraznejšie sa majú zmeniť informačné, resp. publikačné rámce právnej úpravy predaja podniku ako významné ochranné opatrenie voči veriteľom predávajúceho.

Tie sa líšia v závislosti od toho, či podnik predáva osoba zapísaná v obchodnom alebo inom registri podľa osobitného zákona, pretože v týchto prípadoch nadobúda predaj podniku účinnosť dňom zápisu predaja podniku alebo jeho časti v tomto registri (§ 945 ods. 1 NOZ). Okrem toho má predávajúci, ktorý je zapísaný v obchodnom registri, povinnosť zmluvu o predaji podniku uložiť do zbierky listín najmenej 15 dní pred dňom podania návrhu na zápis predaja podniku alebo jeho časti do obchodného registra - táto povinnosť môže byť alternatívne nahradená zverejnením zmluvy v Obchodnom vestníku v rovnakej lehote (§ 945 ods. 2 NOZ).

V prípadoch predaja podniku alebo jeho časti predávajúcim, ktorý nie je zapísaný v obchodnom registri, je predávajúci povinný zverejniť zmluvu o predaji podniku v Obchodnom vestníku najmenej 15 dní pred dňom jeho účinnosti. Ak pritom dôjde k porušeniu tejto povinnosti, nadobudne zmluva účinky uplynutím 15-dňa odo dňa jej zverejnenia v Obchodnom vestníku.

Navrhovaná právna úprava popri platnosti a účinnosti zmluvy o predaji podniku tak zavádza aj nový pojem účinnosť predaja podniku, viazanú na publikáciu v Obchodnom vestníku, resp. v obchodnom alebo inom registri podľa osobitného zákona.

Pokiaľ ide o prechod práv a záväzkov pri predaji podniku, tá vo svojej podstate zostáva rovnako nezmenená. Ustanovenie § 946 NOZ však prechod práv a záväzkov významne precizuje tým, že formuláciou, že na kupujúceho prechádzajú všetky práva a záväzky zo zabezpečenia k podniku a k veciam, právam a iným majetkovým hodnotám, na ktoré sa predaj podniku alebo časti podniku vzťahuje.

Ustanovenie § 946 ods. 3 NOZ zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, v rámci ktorej ak sa predáva časť podniku a po uzavretí zmluvy sa stane sporné, či právo a záväzok patria k prevádzanej časti podniku, platí, že:

a) právo patrí k prevádzanej časti podniku, ak bez jeho výkonu nebolo prevádzkovanie časti podniku v pôvodnom rozsahu možné;

b) záväzok patrí k prevádzanej časti podniku, ak vznikol v súvislosti s činnosťou prevádzanej časti podniku.

Rovnako, v záujme toho, aby v praxi nedochádzalo k obchádzaniu účelu zmluvy o predaji podniku ako zmluvy, ktorá umožňuje komplexný prechod podniku alebo časti, v 946 ods. 4 NOZ zákonodarca určuje, že dohoda, ktorou si strany vylúčili prechod niektorých práv a záväzkov, na ktoré sa predaj podniku vzťahuje, obmedzili vymožiteľnosť nárokov tretích osôb alebo vylúčili ručenie predávajúceho voči tretím osobám, je voči tretím osobám neúčinná.

Koncepčne preto takáto dohoda nie je absolútne neplatná, ale len neúčinná, aj to len voči tretím osobám (predovšetkým veriteľom, obchodným partnerom, ale aj zamestnancom), čiže voči tretím osobám nebude mať právne účinky, ale len účinky voči zmluvným stranám zmluvy navzájom.

Pre prechode dlhov (§ 948 NOZ) zákon odkazuje na primerané použitie ustanovení NOZ o prevzatí dlhu (§ 627 NOZ), pričom na prechod dlhu naďalej nie je potrebný súhlas veriteľa, zostáva zachovaná aj bezdokladná informačná povinnosť kupujúceho o prevzatí dlhu voči veriteľom (§ 948 ods. 3 NOZ) a napokon aj zákonné ručenie predávajúceho za splnenie prevedených dlhov kupujúcim (§ 948 ods. 2 NOZ).

V prípade prechodu zmlúv, v § 949 NOZ sa, podľa dôvodovej správy, zavádza nový inštitút prechodu práv a povinností zo zmluvy, ktorý odkazuje na primerané použitie všeobecnej právnej úpravy v novelizovanom Občianskom zákonníku (§ 635 - 638 NOZ). I v tomto prípade nie je potrebný súhlas druhej zmluvnej strany, no zavádza sa (nad rámec doterajšej úpravy) zákonné ručenie predávajúceho za splnenie záväzkov z prevedených zmlúv kupujúcim (domnieva sa pritom, že aj záväzkov nepeňažného charakteru).

Pokiaľ ide o odovzdanie podniku, resp. jeho časti a prechod vlastníckeho práva k nemu, tie sú viazané na moment účinnosti zmluvy a na tento okamih je viazaný aj prechod nebezpečenstva škody na veci (§ 953 ods. 2 NOZ). Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam prechádza až momentom vkladu do katastra nehnuteľností, v ostatných prípadoch (vo vzťahu k veciam, právam a iným majetkovým hodnotám tvoriacim prevádzaný podnik), je prechod vlastníckeho práva viazaný na okamih účinnosti zmluvy o predaji podniku alebo jeho časti.

Jedným z kľúčových ochranných prvkov (popri informačnej povinnosti, zákonnom ručení predávajúceho a obmedzení výmazu z obchodného registra) v prospech veriteľov zrejme zostáva naďalej osobitná skutková podstata odporovateľnosti právneho úkonu, nazvaná nesprávne „Zhoršenie vymožiteľnosti dlhov tretích osôb“ (§ 954 NOZ).

Táto úprava je špeciálnou voči ustanoveniam o odporovaní právnych úkonov (§ 838 a nasl. NOZ) a je v podstatnom rozsahu opäť prevzatá z § 478 OBZ, so zmenami, ktoré sa týkajú začatia plynutia lehoty na podanie odporu.

Ak sa totiž (§ 954 ods. 1 NOZ) predajom podniku nepochybne zhorší vymožiteľnosť dlhu voči veriteľov, môže sa tento veriteľ domáhať podaním odporu na súde do 60 dní odo dňa, keď sa dozvedel o predaji podniku (subjektívna prekluzívna lehota), najneskôr však do šiestich mesiacov (objektívna prekluzívna lehota) odo dňa, keď bol predaj zapísaný do osobitného registra alebo zverejnený v Obchodnom vestníku, aby súd určil, že voči nemu je prevod dlhu predávajúceho na kupujúceho neúčinný.

Výsledkom úspešného podania odporu pritom nie je neúčinnosť zmluvy o predaji podniku ako celku, ale len neúčinnosť prechodu konkrétneho dlhu voči veriteľovi, ktorý bol v konaní o podanom odpore na súde úspešným. V takom prípade je predávajúci povinný voči veriteľovi splniť dlh v dobe splatnosti a je oprávnený požadovať od kupujúceho poskytnuté plnenie s príslušenstvom.

Domnievam sa, že táto zákonná formulácia je (aj keď prevzatá z § 478 ods. 3 OBZ) nepresná, pretože v čase, keď súd právoplatne rozhodne o neúčinnosti prechodu dlhu, už dlh nebude možné splniť v lehote splatnosti, keďže tá už s najväčšou pravdepodobnosťou uplynula. Treba konštatovať, že ustanovenia o práve veriteľa podať odpor neboli v aktuálnej úprave využívanéPozri napr. CSACH, K. in.: OVEČKOVÁ, O. a kol.: Obchodný zákonník. Veľký komentár. 2. zväzok. Bratislava. Wolters Kluwer. 2017, str. 702-706 a so zreteľom na pripravované znenie zmluvy o predaji podniku nemožno očakávať zásadnú zmenu.

Pre ochranu veriteľských nárokov slúži napokon aj ustanovenie § 955 NOZ, podľa ktorého ak je predávajúcim právnická osoba, ktorá predala podnik tvoriaci jej imanie, môže táto ukončiť svoju likvidáciu a byť vymazaná z osobitného registra až po uplynutí jedného roka po tomto predaji, ak sa v tejto dobe nezačalo súdne konanie o podanom odpore zo strany veriteľa, alebo neskôr, keď sa zabezpečili alebo uspokojili nároky, ktoré boli v tomto konaní úspešne uplatnené.

Ide prakticky o doslovné prevzatie úpravy z § 488 OBZ, v ktorom chýba prepojenie s úpravou obchodného, resp. iného zákonného registra a výmazu právnickej osoby z neho.Pozri aj: NÉMETHOVÁ, M.: Zmluva o predaji podniku. tretia časť, hlava 2, diel 3 (§ 476 - § 488). In.: MAMOJKA, M. a kol.: Obchodný zákonník : veľký komentár. 2. zväzok, (§ 261 - § 775). 1. vyd. Bratislava: Eurokódex, 2016. str. 327

Záver

Slovenský zákonodarca sa už viac než dve desiatky rokov snaží o komplexnú rekodifikáciu súkromného práva. V čase vyhotovenia tohto príspevku je v legislatívnom procese návrh veľkej novely Občianskeho a Obchodného zákonníka, ktorý v podstatnom rozsahu (a takmer výlučne) zasahuje do úpravy občianskych a obchodných záväzkov.

Musím konštatovať, že nepatrím medzi zástancov tohto modelu rekodifikácie, ak teda o rekodifikáciu v pravom zmysle vôbec pôjde. Na jednej strane považujem za nevyhnutné, aby sa slovenská legislatíva vyrovnala s už takmer 60 ročnou existenciou Občianskeho zákonníka, prijatého v časoch totalitného režimu a nahradila ho moderným civilným kódexom, rešpektujúcom aktuálne trendy, zahraničné inšpirácie i potrebu istého stupňa harmonizácie v komunitárnom rámci.

Na druhej strane si myslím, že v novom Občianskom zákonníku sa musí zákonodarca vyrovnať nielen s komplexnou úpravou záväzkového práva, ale aj ďalšími otázkami - napr. vecných práv, dedenia, rodinnými a statusovými otázkami, ktoré sa zaraďujú do kategórie spoločensky alebo politicky citlivých tém, či tzv. hodnotových otázok.

Kým slovenská spoločnosť nedospeje do bodu, v ktorom bude pripravená legislatívne vyriešiť aj tieto okruhy, nie je dôvod trvať na nevyhnutnosti takého zásadného zásahu do civilného práva. Tento zásah totiž založí len ďalšie legislatívne provizórium, ktoré s najväčšou pravdepodobnosťou pretrvá viac ako desaťročie, a vytvorí tak právny stav, ktorý bude v budúcnosti spôsobovať nemalé interpretačné problémy, a to (aj) vďaka kolízii hmotnoprávnych úprav súkromnoprávnych vzťahov v dlhšom časovom rámci. Súčasná úprava (prioritne Občianskeho zákonníka) je určite dlhodobo neudržateľná, no myslím si, že na jej zásadné zmeny v spoločnosti dosiaľ nedozrel čas.

Pokiaľ ide o zmluvu o predaji podniku, tá v pripravovanej Novele nezaznamenala podstatné zmeny v porovnaní v aktuálnou úpravou v Obchodnom zákonníku. Tou najzreteľnejšou (aspoň na prvý pohľad) je asi fakt, že sa navrhuje celú úpravu predaja podniku alebo jeho časti presunúť do Občianskeho zákonníka, pričom v Obchodnom zákonníku (resp. v jeho torze) má zostať naďalej upravených šesť zmluvných typov,Zmluva o výkone funkcie (§ 261 a nasl. NOBZ), zmluva o zachovaní mlčanlivosti o dôvernej informácii (§ 274 a nasl. NOBZ), zmluva o tichom spoločenstve (§ 281 nasl. NOBZ), zmluva o obchodnom zastúpení (§ 293 a nasl. NOBZ), zmluva o franšíze (§ 333 a nasl. NOBZ), zmluva o otvorení akreditívu (§ 344 a nasl. NOBZ). no zmluva o predaji podniku (ale popri nej aj zmluva o nájme podniku) ako zrejme najtypickejší obchodný záväzkový vzťah medzi nimi nie je, hoci by so zreteľom na svoj charakter práve tento zmluvný typ mal mať svoje miesto naďalej práve v základnom obchodnom kódexe.


ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV

Monografie a učebnice:

MAMOJKA, M. a kol.: Obchodný zákonník. Veľký komentár. 1. a 2. zväzok. Bratislava. EUROKODEX. 2016

OVEČKOVÁ, O. a kol.: Obchodný zákonník. Veľký komentár. 2. zväzok. Bratislava. Wolters Kluwer. 2017

PATAKYOVÁ, M.: Obchodný zákonník. Komentár. 5. vydanie. C. H. Beck. Bratislava. 2016

Periodiká a zborníky:

NÉMETHOVÁ, M.: Zmluva o predaji podniku. tretia časť, hlava 2, diel 3 (§ 476 - § 488). In.: MAMOJKA, M. a kol.: Obchodný zákonník : veľký komentár. 2. zväzok, (§ 261 - § 775). 1. vyd. Bratislava: Eurokódex, 2016. str. 313-327.

NEMETHOVÁ, M.: Zmluva o predaji podniku. In.: Právna veda a prax v treťom tisícročí : collection of abstracts of the international research and practice conference, Košice February 27-28, 2015. 1. vyd. Kherson : Publishing house Helvetica, 2015. str. 111-114

NEMETHOVÁ, M.: Prevádzkovanie podniku po vyhlásení konkurzu. In.: Obchodné a insolvenčné právo ako prostriedok na ochranu trhovej ekonomiky : vedecký zborník z medzinárodnej konferencie, Banská Štiavnica. ed. Milan Ďurica, Martin Kubinec ; Banská Bystrica : Univerzita Mateja Bela, Právnická fakulta, 2011, str. 143-155.

Judikatura:

Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.: 5 Cdo 140/2008 zo dňa 16.4.2009

Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn.: 2 M Cdo 11/2004 zo dňa 30.6.2005, R 38/2007

ZMLUVNÁ POKUTA DE LEGE FERENDA

CONTRACTUAL PENALTY DE LEGE FERENDA

Nikola NémethováMgr. Nikola Némethová, Právnická fakulta Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, katedra Obchodného a hospodárskeho práva, denná doktorandka

Abstrakt

Príspevok sa zaoberá inštitútom zmluvnej pokuty z pohľadu de lege ferenda. V prvej časti predstavuje odporúčania autorky pre zmeny a doplnenia právnej úpravy zmluvnej pokuty de lege lata vzhľadom na plánovanú rekodifikáciu Občianskeho zákonníka. V druhej časti sa príspevok zameriava na analýzu právnej úpravy zmluvnej pokuty v nedávno zverejnenom návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov a niektoré ďalšie zákony, a ktorý má zjednotiť občianskoprávnu a obchodnoprávnu úpravu záväzkových vzťahov.

Kľúčové slová

Občiansky zákonník, Obchodný zákonník, navrhovaná novela, zmluvná pokuta

Abstract

The contribution deals with the institute of the contractual penalty from the perspective of de lege ferenda. The first part presents the author's recommendations for amendments to the contractual penalty de lege lata regarding to the planned recodification of the Civil Code. In the second part the contribution focuses on the analysis of the legal regulation of the contractual penalty in the recently published bill amending to the Act no. 1964/40 Coll. Civil Code as amended and some other laws which intends to unify the legal regulation of obligation relations in civil law and commercial law.

Keywords

Civil Code, Commercial Code, proposed amendment, contractual penalty

Úvod

Zmluvná pokuta je typickým a v súčasnosti veľmi frekventovaným zabezpečovacím inštitútom, a to nie len v obchodných vzťahoch, v ktorých sa už len zriedka možno stretnúť s obchodnou zmluvou, ktorá by aspoň z časti nezabezpečovala plnenie povinností zmluvnou pokutou, ale aj v občianskoprávnych vzťahoch. Zrejme je tomu tak najmä z dôvodu, že právna úprava zmluvnej pokuty obsiahnutá či už v Občianskom zákonníku (zákon č. 40/1964 Zb. v znení neskorších právnych predpisov, ďalej aj ako „OZ“) alebo v Obchodnom zákonníku (zákon č. 513/1991 Zb. v znení neskorších právnych predpisov, ďalej aj ako „OBZ“) je prevažne dispozitívneho charakteru, čo stranám umožňuje zvoliť si formu zmluvnej pokuty, ktorá bude vyhovovať individuálnym potrebám zabezpečenia ich záväzku. Vzhľadom k tomu, že zmluvná pokuta je najpoužívanejším zabezpečovacím prostriedkom, ktorý v sebe navyše skrýva viacero aplikačných nejasností, považujeme za potrebné venovať mu dostatočnú pozornosť z hľadiska de lege ferenda. Toto hľadisko je o to dôležitejšie, o čo bližšie k realizácií je potrebná a dlho očakávaná rekodifikácia Občianskeho zákonníka.

Podľa posledných informácii sa rekodifikácia neuskutoční prijatím formálne nového kódexu po vzore Českej republiky, ale k potrebným zmenám dôjde prostredníctvom niekoľkých parciálnych novelizácii Občianskeho zákonníka. Dňa 15. októbra 2018 bola Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky zverejnená prvá z plánovaných „rekodifikačných“ novelizácii Občianskeho zákonníka, ktorá sa komplexne dotýka celej oblasti záväzkového práva. Predmetný príspevok je preto zameraný jednak na predstavenie nami navrhovaných zmien v právnej úprave zmluvnej pokuty, a tiež na analýzu zmien, ktoré by v právnej úprave zmluvnej pokuty priniesla navrhovaná novela Občianskeho zákonníka (návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky zákonník a niektoré ďalšie zákony, ďalej aj ako „NNOZ“). Navrhovaná novela je momentálne vo fáze verejného pripomienkovania a zmluvnú pokutu upravuje jednotne a komplexne pre občianskoprávne i obchodnoprávne vzťahy.Právny stav k 01.01.2019.

Úvahy de lege ferenda k zmluvnej pokute

Zmluvná pokuta patrí medzi tie inštitúty, ktoré sú v základnej úprave obsiahnuté v Občianskom zákonníku a doplnkovo v Obchodnom zákonníku. K otázke prípadného odstránenia duálnej úpravy inštrumentária Občianskeho a Obchodného zákonníka sa toho napísalo veľa, pričom v súčasnosti je už zrejmé, že v rámci rekodifikácie súkromného práva dôjde k unifikovaniu právnych inštitútov občianskeho a obchodného práva do Občianskeho zákonníka ako základného súkromnoprávneho predpisu. Uvedené však samo o sebe neznamená, že niektoré otázky nebudú môcť byť pre obchodné vzťahy upravené špeciálne, pretože pri zvolení monistickej koncepcie považujeme za potrebné dôkladne zvážiť, kde je súčasná právna úprava zbytočne odchylná alebo duplicitná, a kde si naopak vyžaduje ponechanie nie mála špecifík, ktoré so sebou prináša obchodnoprávna sféra. Pri zmluvnej pokute sa však jednoznačne vyslovujeme za odstránenie jej „dvojkoľajnej“ úpravy, ktorá v jej prípade nie je nevyhnutná, pričom jednotná a celistvá právna úprava by tiež prispela k odstráneniu určitých aplikačných nejasností.

Vzhľadom k zmene systematického zaradenia zmluvnej pokuty, ku ktorej pristúpil český Občiansky zákonník (zákon č. 89/2012 Sb. v znení neskorších právnych predpisov, ďalej aj ako „ČOZ“), považujeme za potrebné vyjadriť sa aj k tejto otázke. V teórií sa možno stretnúť s viacerými názormi, že vnímanie zmluvnej pokuty ako zabezpečovacieho prostriedku nie je úplne adekvátne. Napríklad Jaromír Sedláček, významný český civilista 20. storočia, vo svojom systéme záväzkového práva zmluvnú pokutu neradil medzi zabezpečovacie inštitúty, ale pojednával o nej vo výklade o vedľajších zmluvných dojednaniach.SEDLÁČEK, J.: Obligační právo. Obecní náuky o právních jednáních obligačních a o splnení závazku, 2. vydanie. Brno: PRÁVNÍK, 1924, s. 110. In: Dôvodová správa k českému Občianskemu zákonníu. Prof. Karel Eliáš, ktorý bol predsedom rekodifikačnej komisie pre nový český Občiansky zákonník má zas za to, že zmluvná pokuta síce znižuje veriteľovo riziko tým, že vyvíja na povinného tlak plniť zabezpečenú povinnosť pod hrozbou sankcie, avšak nijakým spôsobom neodstraňuje riziko prípadnej dlžníkovej neschopnosti plniť.Bližšie pozri: ELIÁŠ, K.: Smluvní pokuta s pohledu teorie, právní úprávy a judikatúry. InPodnikateľ a právo, roč. 7, 2000, č. 2, s. 3.

Obdobný názor však možno nájsť aj v slovenskej doktríne, keď Imrich Fekete vo svojom komentári uvádza, že hoci Občiansky zákonník upravuje zmluvnú pokutu ako prostriedok slúžiaci na zabezpečenie záväzku, v skutočnosti ide o prostriedok na posilnenie záväzku, tak ako je to v prípade preddavku (§ 498) alebo odstupného (§ 497).FEKETE, I.: Občiansky zákonník. Veľký komentár, 3. zväzok, 2. vydanie. Bratislava: EUROKÓDEX, 2015, s. 555. K týmto názorom sa priklonil aj český Občiansky zákonník, keď spoločne s uznaním dlhu začlenil zmluvnú pokutu do oddielu s názvom „utvrzení dluhuRovnakú terminológiu používa aj rakúsky Občiansky zákonník. Podľa dôvodovej správy k českému Občianskemu zákonníku totiž funkciou týchto inštitútov nie je dlh zabezpečiť, ako je tomu napr. v prípade ručenia alebo ďalších, v pravom slova zmysle zabezpečovacích inštitútov, ale posilniť postavenie veriteľa iným spôsobom. Dôvodová správa ďalej uvádza, že účelom zmluvnej pokuty je dať dopredu pred splnením zmluvnej povinnosti, spravidla už pri uzavieraní zmluvy, najavo zvýšený záujem veriteľa na jej riadnom splnení. Vo vecnom zámere k českému Občianskemu zákonníku sa rozlišovanie medzi zabezpečením záväzku a utvrdením dlhu odôvodňovalo tým, že dojednanie zmluvnej pokuty záväzok v skutočnosti nezabezpečuje, ale prehlbuje tým, že rozširuje povinnosť dlžníka o ďalšiu povinnosť k plneniu.

Podľa nášho názoru zmluvná pokuta poskytuje oprávnenému subjektu určitý spôsob zabezpečenia prinajmenšom cez jej preventívnu funkciu, a teda možno povedať, že aj určitú istotu, že zmluvná povinnosť bude splnená. Pripúšťame však určité „ratio“ vyššie spomenutých dôvodov pre zmenu jej systematického zaradenia, avšak v tomto prípade považujeme argument vyskytujúci sa v súvislosti s novelami „načo meniť zaužívané“ na mieste. Koniec koncov, príhodnosť tohto argumentu paradoxne dosvedčuje aj samotný český Občiansky zákonník, keď v ustanovení § 2051 následne spomína „zmluvnou pokutou zabezpečenú povinnosť ", čím sám spôsobuje zjavnú terminologickú rozkolísanosť, resp. nestálosť. Napokon, v tomto smere je koncipovaný aj Legislatívny zámer Občianskeho zákonníka z roku 2009, ktorý navrhuje ponechanie zmluvnej pokuty v rámci sústavy zabezpečovacích prostriedkov.

Odporúčame neinšpirovať sa do budúcna českým Občianskym zákonníkom ani v otázke obligatórnej formálnej náležitosti dohody o zmluvnej pokute, ktorý vypustil podmienku písomnej formy dohody o zmluvnej pokute, ako nevyhnutný predpoklad jej platnosti. Aj napriek tomu, že zmluvná pokuta je inštitút imanentne spätý so zásadou zmluvnej slobody, vzhľadom k jej špecifikám, ako je napríklad nutnosť presného vymedzenia zabezpečovanej povinnosti, považujeme za vhodnejšie ponechanie obligatórne písomnej formy. Právna úprava zmeny a zrušenia dohody o zmluvnej pokute je upravená rozdielne pre občianskoprávne vzťahy a rozdielne pre obchodnoprávne vzťahy.

Občiansky zákonník upravuje túto otázku v § 40 ods. 2, ktorým ustanovuje, že písomne uzavretú dohodu možno zmeniť alebo zrušiť len písomne. Táto dikcia zákona je jednoznačná a nevytvára priestor pre nejasnosti. Naproti tomu pri zmene a zrušení dohody o zmluvnej pokute v rámci obchodných vzťahov treba vychádzať z ustanovenia § 262 ods. 2 OBZ, podľa ktorého písomne uzavretú zmluvu možno zmeniť alebo zrušiť aj neformálne (ústne), ak neobsahuje ustanovenie, že ju možno zmeniť alebo zrušiť len písomne. Viacerí českí autori (napr. Eliáš, Stuna, Kopáč, Pelikánová) sa prikláňajú k zužujúcemu výkladu tohto ustanovenia, podľa ktorého ho možno aplikovať len na zmluvy, ktorých písomná forma bola zvolená, a nie na zmluvy, ktorých písomnú formu predpisuje zákon, pričom na tie sa má aplikovať ustanovenie § 40 ods. 2 OZ. Avšak niektorí iní teoretici (napr. Ovečková, Tomsa) zastávajú názor, že výslovná úprava Obchodného zákonníka, ktorá má charakter úpravy lex specialisje jasná a neponecháva priestor pre iný výklad. Argumentujú tiež tým, že ustanovenie § 272 ods. 2 OBZ vychádza zo zásady neformálnosti právnych úkonov, ktorá má byť najmä v obchodnom práve obmedzovaná len nevyhnutne a jeho cieľom je práve uľahčiť stranám zmenu obchodných zmlúv.

Predpokladajúc úmysel zákonodarcu odlíšiť ustanovením § 272 ods. 2 OBZ úpravu formálnej náležitosti písomnej formy zmeny alebo zrušenia obchodnej zmluvy od občianskoprávnej úpravy, ktorá má charakter lex generalis, navrhujeme expressis verbis upraviť, že predmetné ustanovenie sa dotýka aj zmlúv majúcich obligatórne písomnú formy. Rôznosť výkladov právnej úpravy zmeny alebo zrušenia písomne uzavretej zmluvy ako aj nejednoznačnost’ judikatúry v tejto otázke totiž naštrbuje zásadu právnej istoty.Český Občiansky zákonník vzhľadom na aplikačné nejasnosti tohto ustanovenia upravil formu zmeny právneho úkony jednoznačne, a to tak, že ak vyžaduje zákon pre právny úkon určitú formu, možno zmeniť obsah právneho úkonu prejavom vôle v rovnakej alebo prísnejšej forme. Ak túto formu vyžaduje len dohoda strán, možno obsah právneho úkonu zmeniť aj v inej forme, pokiaľ to dohoda strán nevylučuje.§ 564 ČOZ.

Vzhľadom k tomu, že žiaden z kódexov výslovne nerieši ani otázku povahy predmetu zmluvnej pokuty, smeruje naše ďalšie odporúčanie týmto smerom. Z terminológie použitej v Občianskom zákonníku „zaplatiť“ (§ 544 ods. 1) a „po jej zaplatení“ (§545 ods. 1), ako aj v Obchodnom zákonníku „platiť“ (§ 300) a „na zaplatenie“ (§ 302) by bolo možné usudzovať, že sa pripúšťa len peňažná forma zmluvnej pokuty. Z tejto terminológie vychádzal aj Imrich Fekete, keď vo svojom komentári k Občianskemu zákonníku uvádza, že s poukázaním na termín „zaplatiť“, ako aj zaužívanie pojmu pokuta ako peňažného postihu, možno zmluvnú pokutu dojednať len v peniazoch.FEKETE, I.: Občiansky zákonník. Veľký komentár, 3. zväzok, 2. vydanie. Bratislava: EUROKÓDEX, 2015, s. 564. Rovnako prof. Mamojka vyjadruje, že nesúhlasí s názormi tvrdiacimi, že zmluvná pokuta nemusí mať len peňažnú formu, pretože gramatický a logický výklad jednoznačne svedčia o tom, že musí ísť o peňažné plnenie, nie o inú nepeňažnú formu.MAMOJKA, M.: Zmluvné umenie v obchodnom práve. Bratislava: Wolters Kluwer, 2014, s. 84.

Aj napriek uvedenému však v teórii prevláda názor, že neexistuje racionálny dôvod, prečo by zmluvné strany nemohli zmluvnú pokutu dojednať aj vo forme nepeňažného plnenia.OVEČKOVÁ, O.: Zmluvná pokuta, 2. vydanie. Bratislava: IURA EDITION, 2011, s. 108. V skutočnosti totiž z dikcie nevyplýva výslovný zákaz dojednania zmluvnej pokuty aj v inej ako peňažnej forme, a vychádzajúc zo zmluvnej autonómie strán sa doktrína prikláňa skôr k názoru, že zmluvnú pokutu možno dojednať aj v nepeňažnej forme. Pozri napr.: ELIÁŠ, K.: Smluvní pokuta s pohledu teorie, právní úprávy a judikatúry. In Podnikateľ a právo, roč. 7, 2000, č. 2, s. 7. Možno vychádzať tiež z toho, že pojem platenie v súkromnom práve nie je nevyhnutne spájaný s peňažným plnením, a tiež treba brať ohľad na dispozitívny charakter právnej úpravy zmluvnej pokuty. Formulácia zákona však pripúšťa odlišné výklady, preto je veľmi žiaduce výslovne pripustiť, napr. aj po vzore českého Občianskeho zákonníka, možnosť dojednania zmluvnej pokuty aj v inej ako peňažnej forme.

V rámci úvah de lege ferenda máme odporúčania aj vo vzťahu k právnej úprave moderačného práva súdu (ius moderandi). Z hľadiska obsahu moderačného práva je potrebné v záujme sprehľadnenia právnej úpravy odstrániť rozdielnosti dikcie § 545a OZ a § 301 OBZ. Moderačné právo súdu spočiatku paradoxne upravoval len Obchodný zákonník a do Občianskeho zákonníka bolo zaradené až s účinnosťou od 1. januára 2008. Z nepochopiteľných dôvodov však zákonodarca neprevzal jeho úpravu z Obchodného zákonníka bezo zmeny. Do občianskoprávnej úpravy totiž nebol prenesený limit pre zníženie zmluvnej pokuty dojednanej ako paušalizovanej náhrady škody, tak ako ho upravuje Obchodný zákonník formuláciou „a to až do výšky škody“.Rovnakú dikciu prevzal aj ČOZ (§ 2051). Podľa ustanovenia § 545a je spätosť zmluvnej pokuty a náhrady škody upravená menej prísne, keď je súd povinný na výšku škody len prihliadnuť, pričom má tiež prihliadnuť na to, o koľko dohodnutá zmluvná pokuta presahuje rozsah spôsobenej škody. Ak veriteľ nie je podľa zmluvy oprávnený domáhať sa náhrady škody popri zmluvnej pokute, je limitácia výškou škody pri znižovaní zmluvnej pokuty vhodnejšou alternatívou, preto sa prikláňame k tejto úprave.

Po vzore českého Občianskeho zákonníka ďalej odporúčame výslovne ustanoviť, že súdy môžu neprimerane vysokú zmluvnú pokutu znížiť len na návrh účastníka dohody o zmluvnej pokute, čím by sa odstránili akékoľvek diskusie ohľadom možnosti zníženia zmluvnej pokuty aj ex offo, ku ktorým dochádza najmä v súvislosti so spotrebiteľmi. Napokon, za spomenutie stojí aj zváženie nevyhnutnosti moderačného práva pre obchodné vzťahy, najmä vzhľadom na predpokladanú profesionalitu subjektov obchodných vzťahov, ktorými sú prevažne podnikatelia a stým spojenú možnosť profesionálneho posúdenia rizika, vyplývajúceho zo vzťahov, do ktorých vstupujú.

Zmenu, resp. doplnenie právnej úpravy, odporúčame aj pre vzťah zmluvnej pokuty a odstúpenia od zmluvy. Občiansky zákonník aj Obchodný zákonník predpisujú pre odstúpenie od zmluvy odlišné právne účinky, keď podľa dispozitívneho ustanovenia § 48 ods. 2 OZ sa odstúpením zmluva zrušuje od počiatku (ex tunc) ale podľa ustanovenia § 351 ods. 1 OBZ sa účinky odstúpenia viažu od momentu odstúpenia od zmluvy (ex nunc). Ak k porušeniu zabezpečenej zmluvnej povinnosti nedošlo do momentu odstúpenia od zmluvy je ich vzťah bez pochybností, pretože nebola splnená základná podmienka vzniku povinnosti zaplatiť dohodnutú zmluvnú pokutu a v takom prípade zaniká spolu s odstúpením od zmluvy aj dohoda o zmluvnej pokute, ako akcesorický záväzok.Pozri: PATTAKYOVÁ, M. a kol.: Obchodný zákonník. Komentár, 4. vydanie. Bratislava: C. H. BECK, 2013, s. 1130. Celkom iná situácia však nastáva, ak povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu vznikla pred odstúpením od zmluvy.

V prípade obchodnoprávnej zmluvnej pokuty je aj odpoveď na túto otázka jasná, nakoľko okrem toho, že už z § 351 ods. 1 OBZ vyplýva, že nárok na zmluvnú pokutu má vzhľadom na svoju povahu má trvať aj po ukončení zmluvy, Obchodný zákonník v ustanovení § 302 OBZ ešte výslovne uvádza, že odstúpenie od zmluvy sa nedotýka nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty. Občiansky zákonník však neposkytuje výslovnú úpravu vzťahu zmluvnej pokuty a odstúpenia od zmluvy a je nevyhnutné vyriešiť vzhľadom na účinky odstúpenia ex tunc otázku, či odstúpením od zmluvy zanikne zároveň aj záväzok na zmluvnú pokutu. Aj keď z obsahu Občianskeho zákonníka by bolo možné vyvodiť skôr to, že zrušením zmluvy od počiatku zaniká aj dohoda o zmluvnej pokute, a teda nemôže existovať ani nárok na zmluvnú pokutu, išlo by o tvrdý výklad, ktorý by príliš znevýhodňoval oprávnenú osobu. Preto súčasná doktrína a súdna prax zastáva názor, že povinnosť plniť zmluvnú pokutu zostáva zachovaná a nárok na zmluvnú pokutu môže oprávnená strana uplatniť aj po zániku zmluvy v dôsledku odstúpenia. Dôvodom je to, že zmluvná pokuta po vzniku nároku na jej plnenie stráca akcesorický charakter a už nesleduje osud hlavného záväzku.Bližšie pozri: OVEČKOVÁ, O. a kol.: Obchodný zákonník. Komentár, 3. vydanie. Bratislava: IURA EDITION, 2012, s. 145. Porušením zabezpečovanej povinnosti medzi stranami vzniká nový záväzkový vzťah, ktorý je vzťahom sankčným, ale bez pochybností vzťahom odlišným od pôvodného hlavného záväzkového vzťahu.Pri zmluvnej pokute dojednanej určitou sadzbou za určitý časový úsek však od okamihu odstúpenia od zmluvy už zmluvná pokuta nevzniká/nenarastá. K tomu pozri napr.: Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 1.3.2004, sp. zn. M Cdo 264/2002.

Považujeme za paradox, že Obchodnoprávna úprava výslovne ustanovuje, že odstúpenie od zmluvy nemá vplyv na povinnosť platiť zmluvnú pokutu, pričom táto skutočnosť vyplýva už so samotného ustanovenia § 351 OBZ a Občiansky zákonník opomína výslovné ustanovenie o vzťahu odstúpenia od zmluvy na povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu napriek jeho účinkom ex tunc. Navrhujeme preto výslovne ustanoviť, že nárok na zmluvnú pokutu, ktorá porušením povinnosti, ktorú zabezpečuje stráca svoj akcesorický charakter, odstúpením od zmluvy nezaniká ani v oblasti občianskoprávnych vzťahov.

Zmluvná pokuta vo svetle navrhovanej novely Občianskeho zákonníka

Už je tomu niekoľko mesiacov čo Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky na svojom webovom sídle zverejnilo návrh zákona, ktorým by sa mal zmeniť a doplniť Občiansky zákonník a niektoré ďalšie zákony, a to najmä Obchodný zákonník. Ide o doteraz najrozsiahlejšiu novelu Občianskeho zákonníka s plánovanou účinnosťou k 1. januáru 2021, ktorá sa komplexne dotýka celej oblasti záväzkového práva. Zverejnením návrhu tejto novely sa zároveň stalo verejne známym, že plánovaná rekodifikácia súkromného práva sa neuskutoční nárazovo- prijatím formálne nového kódexu, ale že sa tak udeje v niekoľkých etapách formou čiastočných novelizácii súčasného Občianskeho zákonníka. Prvou takouto čiastočnou zmenou sa pristupuje k zreformovaniu a najmä zmodernizovaniu jeho záväzkovej časti, pretože práve otázka úpravy záväzkového práva je všeobecne vnímaná ako naliehavá a žiaduca, a predpokladá sa pri nej rýchla politická priechodnosť i odborná a verejná podpora. Najvýraznejšou a najdôležitejšou zmenou, ktorú navrhovaná novela prináša je prechod od duálnej úpravy zmluvného systému k jednotnému zmluvnému systému pre celú oblasť súkromného práva. To znamená unifikovanie právnych inštitútov občianskeho a obchodného práva v Občianskom zákonníku, ktorý tým získa zaslúžený charakter základnej všeobecnej súkromnoprávnej úpravy vybavenej všetkými, z toho vyplývajúcimi, funkčnými mechanizmami a inštitútmi.

Navrhovaná novela Občianskeho zákonníka upravuje zmluvnú pokutu v ustanoveniach § 647 až § 650 zaradených do štvrtej hlavy s názvom „Zabezpečenie záväzkov“. V zásade preberá s niekoľkými formulačnými odchýlkami právnu úpravu zmluvnej pokuty z Občianskeho zákonníka a pridáva ustanovenia expressis verbis ohľadom diskutabilných otázok, ktoré v praxi vznikali pri aplikácii právnej úpravy de lege lata.

Ustanovením § 647 NNOZ sa preberá § 544 OZ s viacerými úpravami. V prvom rade sa zjednocuje terminológia, v tom zmysle, že navrhovaná novela v súvislosti so zmluvnou pokutou už nepoužíva pojem účastník ale len pojem strana. Ďalšou terminologickou zmenou je zjednotenie pojmov s úpravou nesplnenia (§ 798 až § 837 NNOZ), to znamená, že výraz nesplnenie povinnosti nahradil výraz porušenie povinnosti. Tvorcovia navrhovanej novely uprednostňujú pojem nesplnenie, pričom to odôvodňujú uskutočneným výskumom, ktorým nebolo preukázané zaužívané diferencovanie medzi pojmom porušenie ako nedodržaním širšieho komplexu povinností v právnom vzťahu a pojmom nesplnenie ako užším pojmom zameraným výlučne na striktné dodržania povinnosti vyplývajúcich z konkrétneho záväzku.Bližšie pozri Dôvodovú správu k navrhovanej novele Občianskeho zákonníka, konkrétne odôvodnenie k § 798 NNOZ.

Podľa ustanovenia § 647 ods. 1 NNOZ je možné zmluvnú pokutu dojednať pre prípad nesplnenia povinnosti. Právna úprava de lege lata však výslovne ustanovuje, že zmluvnú pokuty si môžu strany dojednať pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti. Hoci sa vypustenie slovíčka „zmluvná“ môže zdať nepodstatnou zmenou, v skutočnosti sa tým odstránia pretrvávajúce pochybnosti o tom, či zmluvnou pokutou možno zabezpečiť aj zákonnú povinnosť. Viacerí autori, ako napr. Čech, Tintěra alebo Ovečková totižto zastávajú názor, že uvedené nie je v rozpore a zmluvnú pokutu možno dojednať aj k zabezpečeniu povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona. Doslovný výklad tohto ustanovenia „je obmedzujúci a vychádza z nedostatočnej komplexnosti posúdenia právnej úpravy.OVEČKOVÁ, O.: Zmluvná pokuta, 2. vydanie. Bratislava: IURA EDITION, 2011, s. 101. Podľa Tintěru nie je rozhodujúce, či povinnosť vyplýva z textu právneho predpisu alebo zo zmluvy, ale podstatné je, že sa jedná o právnu povinnosť, ktorá je uvedená v dohode o zmluvnej pokute ako zabezpečená povinnosť.TINTĚRA, T.: Smluvní pokuta v teorii a praxi. Praha: LEGES, 2012, s. 30. Je preto pozitívne, že navrhovaná novela výslovne pripúšťa zabezpečenie zmluvnou pokutou pre nesplnenie (porušenie) akejkoľvek povinnosti. Ustanovením § 647 ods. 2 bolo so zanedbateľnou formulačnou odchýlkou prebrané ustanovenie § 544 ods. 2, čiže zmluvnú pokutu je potrebné dojednať písomne aj podľa navrhovanej novely, takže rekodifikačná komisia sa neinšpirovala českým Občianskym zákonníkom, ktorý nereglementuje písomnú formu dojednania o zmluvnej pokute pre platnosť dohody. Napokon, navrhovaná novela nepreberá ustanovenie § 544 ods. 3 OZ, nakoľko úprava penále je obsolétna, ktorú vypustila aj v úprave jednotlivých zmluvných typov.

Ustanovenia § 648 ods. 1 a ods. 2 NNOZ, týkajúce sa povinnosti plniť zabezpečenú povinnosť aj po zaplatení zmluvnej pokuty a vzťahu zmluvnej pokuty a nároku na náhradu škody, sú bezo zmeny prevzaté zo súčasného Občianskeho zákonníka (§ 545 ods. 1 a ods. 2), samozrejme okrem už spomínanej zmeny terminológie. Z toho vyplýva, že zostáva zachované pravidlo preferované pri absencii odchylného dojednania strán, a síce, že veriteľ je oprávnený domáhať sa náhrady škody presahujúcej zmluvnú pokutu, ktorá plní úlohu paušalizovanej náhrady škody, len keď je to medzi účastníkmi dohodnuté.

Ustanovenie § 648 ods. 3 NNOZ upravuje zodpovednostný princíp, keďže zmluvná pokuta nastupuje ako sankcia za nesplnenie (porušenie) zabezpečenej povinnosti. Súčasná právna úprava zmluvnej pokuty obsiahnutá v Občianskom a Obchodnom zákonníku vychádza z rozdielne koncipovaných zodpovednostných princípov. Podľa podpornej zákonnej úpravy obsiahnutej v ustanovení § 545 ods. 3 OZ, dlžník nie je povinný zmluvnú pokutu zaplatiť, ak porušenie povinnosti nezavinil. To znamená, že ak si strany nedojednajú odchylnú úpravu, Občiansky zákonník preferuje princíp zavinenia. Avšak podľa dispozitívneho ustanovenia § 300 OBZ okolnosti vylučujúce zodpovednosť nemajú vplyv na povinnosť platiť zmluvnú pokutu. Práve v zakotvení absolútneho objektívneho princípu bez možnosti liberácie sa prejavuje tvrdosť obchodnoprávnej zmluvnej pokuty.

Rekodifikačná komisia mala v prípade úpravy zodpovednostného princípu pri zmluvnej pokute na výber v zásade 4 možnosti. Prikloniť sa k subjektívnemu zodpovednostnému princípu po vzore Občianskeho zákonníka, prikloniť sa k absolútnemu objektívnemu princípu po vzore Obchodného zákonníka, ponechať súčasný stav a diferencovať úpravu zodpovednostného princípu podľa toho, či ide o občianskoprávne vzťahy alebo o obchodnoprávne vzťahy, a napokon, mohla v prípade zmluvnej pokuty zaviesť novú koncepciu zodpovednostného princípu.

Dôvodová správa k navrhovanej novele Občianskeho zákonníka uvádza, že nakoľko navrhovaná úprava zmluvnej pokuty má platiť komplexne pre vzťahy medzi občanmi ako aj medzi podnikateľmi, navrhuje sa nasledovať pre dlžníka menej prísne pravidlo obsiahnuté v § 545 ods. 3 OZ, keďže stranám nič nebráni dojednať prísnejšiu zmluvnú úpravu. Navrhovaná novela však opäť mení terminológiu, keď § 648 ods. 3 NNOZ ustanovuje, že „ak sa strany nedohodli inak, nie je dlžník povinný zmluvnú pokutu zaplatiť, ak je nesplnenie povinnosti ospravedlnené." Vysvetlenie tohto pojmu nachádzame v ustanovení § 800 NNOZ v rámci hlavy s názvom „Nesplnenie a prostriedky nápravy“. Podľa odseku 1 tohto ustanovenia je nesplnenie strany ospravedlnené „ak je spôsobené prekážkou, ktorá nastala mimo vplyvu tejto strany a bráni jej v splnení povinnosti, ak nemožno rozumne predpokladať, že by povinná strana túto prekážku alebo jej následky odvrátila alebo prekonala a že by v čase vzniku záväzku túto prekážku predvídala alebo mohla predvídať.“

Na základe takéhoto vymedzenia musíme konštatovať nesprávnosť dôvodovej správy, nakoľko z uvedeného je zrejmé, že navrhovaná novela nezakladá povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu na princípe zavinenia podľa vzoru Občianskeho zákonníka, ale na objektívnom princípe s možnosťou liberácie, ktorú predstavuje práve existencia opísanej prekážky. To znamená, že komisia si zvolila poslednú z vyššie menovaných možností, ktoré prichádzali do úvahy. Podľa navrhovanej novely všeobecne platí, že ak je nesplnenie strany ospravedlnené z dôvodu prekážky, sú niektoré prostriedky nápravy, najmä sekundárneho charakteru, pre dotknutú stranu vylúčené, ako napríklad právo na náhradu škody, s ktorým zmluvná pokuta úzko súvisí. Navrhovaná novela však počíta s prípadmi, v ktorých je spravodlivejšie ustanoviť zodpovednosť strany len za zavinené nesplnenie, a naopak prípady s prísnejšie ustanovenými kritériami zodpovednosti za nesplnenie, prípadne úplne vylúčiť možnosť liberácie z dôvodu prekážky.Pozri ustanovenie § 801 NNOZ. Český Občiansky zákonník vylúčil zánik práva na zmluvnú pokutu v prípade nezavineného porušenia zmluvnej povinnosti, pričom dôvodová správa uvádza, že ponímanie podľa pôvodného Občianskeho zákonníka je teoreticky chybné a vymyká sa z prístupov zahraničných úprav.

V ustanovení § 649 NNOZ je upravené moderačné právo súdu. Ako sme už vyššie v článku uviedli, aj keď sa na prvý pohľad môže javiť súčasná duálna úprava moderačného práva identická, nie je to tak. Podľa navrhovanej novely zostáva zachovaný postup, že ak súd dospeje k záveru, že dojednaná zmluvná pokuta je neprimerane vysoká, môže ju znížiť s prihliadnutím na hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti. Pokračovanie ustanovenia § 649 NNOZ je však už určitým hybridom medzi občianskoprávnou a obchodnoprávnou úpravou moderačného práva. Podľa druhej vety tohto ustanovenia „ak veriteľ nie je oprávnený požadovať náhradu škody spôsobenej nesplnením povinnosti, na ktorú sa zmluvná pokuta vzťahuje, môže súd zmluvnú pokutu znížiť až do výšky škody, ktorá vznikla do doby súdneho rozhodnutia nesplnením zmluvnej povinnosti, na ktorú sa vzťahuje zmluvná pokuta.

Podľa aktuálneho Občianskeho zákonníka, v prípade, že zmluvná pokuta má povahu paušalizovanej náhrady škody, súd má len prihliadnuť na výšku škodu, a na to, o koľko zmluvná pokuta presahuje rozsah vzniknutej škody.§ 545a OZ. A contrario aj podľa navrhovanej novely je moderačná právomoc súdu neobmedzená, ak je na základe dohody strán zmluvná pokuta dojednaná kumulatívne (možno popri nej požadovať aj náhradu škody). Úprava v Obchodnom zákonníku je rigoróznejšia, pretože súd môže zmluvnú pokutu znížiť s prihliadnutím na hodnotu a význam zabezpečenej povinnosti, a to až do výšky škody, ktorá vznikla do doby súdneho rozhodnutia porušením tejto zabezpečenej povinnosti.§ 301 OBZ. Navrhovaná novela zároveň po vzore Obchodného zákonníka expressis verbis dispozitívne upravuje, že na náhradu tej škody, ktorá vznikla po znížení neprimerane vysokej zmluvnej pokuty, je poškodený oprávnený do výšky pôvodnej zmluvnej pokuty. Ak mala poškodená strana na základe dohody strán nárok na náhradu škody prevyšujúcej zmluvnú pokutu, môže si náhradu škody uplatniť aj v tejto výške.

Napokon ustanovenie § 650 NNOZ výslovne pripúšťa možnosť dojednať zmluvnú pokutu aj vo forme nepeňažného plnenia. Vzhľadom k dôvodom, ktoré sme už v tomto článku vyššie uviedli k potrebe explicitne ustanovenej možnosti nepeňažného charakteru zmluvnej pokuty, považujeme tento krok za veľmi pozitívny.

Čo sa týka vyššie spomenutého odporúčania výslovne ustanoviť aj pre občianskoprávne vzťahy, že odstúpením od zmluvy nárok na zmluvnú pokutu nezaniká, navrhovaná novela Občianskeho zákonníka náš návrh spĺňa aj napriek tomu, že neprebrala ustanovenie § 302 OBZ, podľa ktorého odstúpenie od zmluvy nemá vplyv na povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu. Zachovanie nároku na zmluvnú pokutu ustanovuje v § 787 ods. 1 NNOZ, kde je právo na zmluvnú pokutu demonštratívne vymenované medzi právami nedotknutými odstúpením od zmluvy. Odstúpenie od zmluvy má podľa navrhovanej novely po vzore komplexnej obchodnoprávnej úpravy odstúpenia od zmluvy účinky ex nunc, avšak na rozdiel od Obchodného zákonníka viaže účinky odstúpenia od zmluvy na okamih dôjdenia prejavu vôle oprávnenej strany, teda na okamih, keď sa odstúpenie od zmluvy dostane do dispozičnej sféry druhej strany.Pozri § 783 NNOZ.

Záver

Aj napriek tomu, že sa zmluvná pokuta na prvý pohľad javí ako bežné a vcelku jednoduché dojednanie, pri hlbšej analýze sa stáva komplexným a zložitým právnym inštitútom, ktorý si vyžaduje určitú mieru znalostí, nakoľko v sebe skrýva viacero úskalí. Plánovaná rekodifikácia Občianskeho zákonníka dáva preto priestor pre odstránenie tých aplikačných nejasností, ktoré praxou vyšli najavo, a ku ktorým doposiaľ judikatúra nezaujala jednoznačné stanovisko. V súčasnosti je už zrejmé, že sa rekodifikácia neuskutoční prijatím nového kódexu občianskeho práva, ale dôjde k jeho postupnému zmodernizovaniu formou parciálnych novelizácii súčasného Občianskeho zákonníka.

Možno konštatovať, že navrhovaná novela Občianskeho zákonníka, dotýkajúca sa záväzkového práva, neprináša v právnej úprave zmluvnej pokuty zásadné koncepčné zmeny. Tie však v prípade zmluvnej pokuty neboli očakávané ani potrebné, pretože za nedostatok právnej úpravy zmluvnej pokuty de lege lata je, ako sme už uviedli, považovaná skôr absencia výslovných ustanovení v niektorých otázkach. Veľmi pozitívne preto hodnotíme najmä ustanovenie § 650 NNOZ, ktorého cieľom je definitívne ukončiť diškurzy ohľadom toho, či je možné zmluvnú pokutu dojednať vzhľadom na terminológiu používanú v oboch súkromnoprávnych kódexoch aj vo forme nepeňažného plnenia. Za najväčšiu zmenu v právnej úprave zmluvnej pokuty však možno označiť úpravu zodpovednostného princípu, keďže navrhovaná novela Občianskeho zákonníka vychádza z preferencie objektívnej zodpovednosti s možnosťou liberácie, a to pre prípad, že je nesplnenie povinnosti ospravedlnené. Ako negatívum vnímame ponechanie statusu quo v otázke absencie výslovného ustanovenia ohľadom toho, či súd môže využiť svoje moderačné právo len na návrh, alebo či tak môže urobiť aj ex offo, a to vzhľadom k tomu, že v súčasnosti sa v tejto otázke názory rozchádzajú.


ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV

Monografie a učebnice:

FEKETE, I.: Občiansky zákonník. Veľký komentár, 3. zväzok, 2. vydanie. Bratislava: EUROKÓDEX, 2015. 931 s. ISBN 978-80-8155-041-6

MAMOJKA, M.: Zmluvné umenie v obchodnom práve. Bratislava: Wolters Kluwer, 2014, 217 s. ISBN 978-80-8168-122-6

OVEČKOVÁ, O. a kol.: Obchodný zákonník. Komentár, 3. vydanie. Bratislava: IURA EDITION, 2012. 995 s. ISBN 978-80-8078-434-8

OVEČKOVÁ, O.: Zmluvná pokuta, 2. vydanie. Bratislava: IURA EDITION, 2011. 353 s. ISBN 978-80-8078-386-0

PATTAKYOVÁ, M. a kol.: Obchodný zákonník. Komentár, 4. vydanie. Bratislava: C. H. BECK, 2013. 1704 s. ISBN 978-80-89603-12-1

SEDLÁČEK, J.: Obligační právo. Obecní náuky o právních jednáních obligačních a o splnení závazku. In: Dôvodová správa k českému Občianskemu zákonníku.

TINTĚRA, T.: Smluvní pokuta v teorii a praxi. Praha: LEGES, 2012. 128 s. ISBN 978-8087576-27-4

Periodiká a zborníky:

ELIÁŠ, K.: Smluvní pokuta z pohledu teorie, právní úprávy a judikatúry. In: Podnikateľ a právo, roč. 7, 2000, č. 2, s. 3-7. ISSN 1336-0280.

Právne predpisy a súvisiace dokumenty:

Dôvodová správa k návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov a niektoré ďalšie zákony. Dostupné na internete: https://www.justice.gov.sk/Stranky/Ministerstvo/Aktuality-obcianskehozakonnika.aspx Dôvodová správa k zákonu č. 89/2012 Sb. Občanský zákoník (český Občiansky zákonník). Návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov a niektoré ďalšie zákony. Dostupné na internete: https://www.justice.gov.sk/Stranky/Ministerstvo/Aktuality-obcianskehozakonnika.aspx

Zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších právnych predpisov.

Zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších právnych predpisov.

Judikatura:

Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 1.3.2004, sp. zn. M Cdo 264/2002.

PRÁVNE ASPEKTY DOVOLENKOVÉHO PRÁVA VO SVETLE NAVRHOVANÝCH ZMIEN

THE LEGAL ASPECTS OF HOLIDAY LAW IN THE LIGHT OF THE PROPOSED AMENDMENTS

Lucia PetríkováJUDr. Lucia Petríková, PhD. - vedúca Katedry pracovného práva a práva sociálneho zabezpečenia, Právnická fakulta UMB Banská Bystrica, Slovakia

Abstrakt

Cieľom príspevku je podať dôslednú analýzu dovolenkového práva a jeho právnych aspektov nielen v práve Európskej únie, ale aj v práve Slovenskej republiky. V príspevku sa skúma aj zákaz diskriminácie a zásada rovnakého zaobchádzania v rámci dovolenkového práva v slovenskom Zákonníku práce. Dôležitou súčasťou príspevku je aj zákaz diskriminácie z dôvodu veku v slovenskom Zákonníku práce a jeho súladnosť s právom Európskej únie.

Kľúčové slová: Dovolenkové právo. Zásada rovnakého zaobchádzania. Diskriminácia. Pracovné právo. Zákonník práce.

Abstract

The aim of the article is the explanation of deep analysis of the holiday law and its legal aspects not only in the law of the European Union but also in the law of the Slovak Republic. There is also the research of the prohibition of discrimination and the principle of equal treatment in the sphere of the holiday law in the Slovak Labour Code in the article. The important part of the article is the prohibition of discrimination from the reason of age in the Slovak Labour Code and its conformity with the law of the European Union.

Keywords: Holiday law. Principle of equal treatment. Discrimination. Labour law. Labour Code.

Úvod

Dovolenkové právo ako súčasť obligačného práva v rámci systému pracovného práva má ústavnoprávny základ a je osobným právom zamestnanca. Dovolenku zamestnanca možno vnímať ako najvýznamnejšiu dobu odpočinku, ktorá je zo strany zamestnávateľa hmotne zabezpečená poskytnutím náhrady mzdy vo výške priemerného zárobku zamestnanca. Svojím hmotným zabezpečením sa dovolenka odlišuje od iných druhov odpočinku, ktoré sú kratšie, nepočítajú sa do pracovného času a sú aj neplatené.

Dovolenka by tak mala byť dlhodobejším odpočinkom za vykonanú prácu v priebehu roka, a preto má zamestnávateľ zákonný záväzok, aby aspoň dva týždne dovolenky za príslušný rok poskytol zamestnancovi vcelku. Hlavným cieľom dovolenky je zotavenie zamestnanca po celoročnom výkone práce. Nárok na dovolenku sa viaže na kalendárny rok.

1. Všeobecná charakteristika dovolenkového práva

Vo všeobecnosti možno povedať, že právo na dovolenku má ústavnoprávny rozmer a má osobnú povahu.Ide tak o osobné právo, ktoré je viazané na osobu zamestnanca. Dovolenka má osobnú povahu, preto smrťou zamestnanca zaniká nárok na dovolenku. Na dedičov po zamestnancovi prechádza len nárok na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku. Práva na dovolenku sa nemôže zamestnanec platne vzdať. Ak by tak urobil, jeho právny úkon by bol z tohto dôvodu neplatný.V nadväznosti na článok 36 Ústavy Slovenskej republiky, zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZP“), zakotvuje najkratšiu prípustnú dĺžku platenej dovolenky na štyri týždne.

Právo na dovolenku zamestnanca formuluje ZP relatívne kogentným spôsobom, ktorý zamestnávateľa zaväzuje dodržať minimálnu výmeru dovolenky určenú ZP a súčasne umožňuje bez akéhokoľvek zákonného obmedzenia poskytnúť zamestnancovi dlhšiu výmeru dovolenky.BARANCOVÁ, H.: Pracovný čas - dovolenka a materská dovolenka v judikatúre Súdneho dvora EÚ a v práve Slovenskej republiky. Plzeň: Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, s.r.o., 2015. s. 87. ISBN 978-807380-576-0.

Nárok zamestnanca na dovolenku zahrňuje v sebe dva podstatné obsahové prvky, zabezpečenie pracovného voľna a hmotné zabezpečenie počas pracovného voľna. V pracovnoprávnej literatúre sa tieto nároky zamestnanca považujú za dva relatívne samostatné pracovnoprávne nároky, aj keď sú spojené s realizáciou jedného ústavného práva.Tamtiež, s. 87.

Právo na dovolenku je potrebné odlíšiť od oprávnenia určiť nástup na dovolenku, ktoré ZP zveruje do kompetencie zamestnávateľa. Podľa § 111 ods. 1 ZP čerpanie dovolenky určuje zamestnávateľ po prerokovaní so zamestnancom podľa plánu dovoleniek určeného s predchádzajúcim súhlasom zástupcov zamestnancov tak, aby si zamestnanec mohol dovolenku vyčerpať spravidla vcelku a do konca kalendárneho roka. Taktiež je potrebné, aby sa pri určovaní dovolenky prihliadalo na úlohy zamestnávateľa a na oprávnené záujmy zamestnanca. Zamestnávateľ má zákonnú povinnosť určiť zamestnancovi čerpanie aspoň štyroch týždňov dovolenky v kalendárnom roku, ak má na ne nárok, a ak určeniu čerpania dovolenky nebránia prekážky v práci na strane zamestnanca.Porov. § 111 ods. 1 ZP.

2. Subjekty dovolenkového práva

Oprávneným subjektom práva na dovolenku je fyzická osoba (zamestnanec), ktorá je v pracovnom pomere k zamestnávateľovi. „Dovolenka neprislúcha fyzickej osobe, ktorá je k odberateľovi práce v obchodno-právnom vzťahu alebo v občiansko-právnom vzťahu, aj keď ani pri týchto právnych vzťahoch sa nedá vylúčiť dohoda zmluvných strán o platenom pracovnom voľne na účel zotavenia (napríklad pri zmluve o obchodnom zastúpení).BARANCOVÁ, H.: Pracovný čas - dovolenka a materská dovolenka v judikatúre Súdneho dvora EÚ a v práve Slovenskej republiky. Plzeň: Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čenek, s.r.o., 2015. s. 88. ISBN 978-80-7380576-0.

Na druhej strane povinným subjektom dovolenkového práva je zamestnávateľ, ktorý je povinný nielen poskytnúť dovolenku, ale s prihliadnutím na záujmy zamestnanca aj určiť jej nástup. Znamená to, že zamestnanec nemôže v zásade sám rozhodovať, v ktorom období si bude čerpať dovolenku.

„Dovolenka podľa právnej úpravy SR neprislúcha zamestnancovi, ktorý pre zamestnávateľa pracuje na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, čo je v rozpore s aktuálnou judikatúrou Súdneho dvora EÚ.“Tamtiež, s. 88.

3. Dovolenkové právo a judikatúra Súdneho dvora EÚ

Právo na dovolenku upravuje smernica 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, najmä pokiaľ ide o jej minimálny štandard ustanovený na štyri týždne. V zmysle čl. 7 ods. 2 uvedenej smernice je ustanovené, že tento minimálny štandard by mal byť poskytnutý in natura a dovolenka vo svojej minimálnej výmere štyroch týždňov by mala byť preplatená v peniazoch (forma náhrady mzdy) len v prípade skončenia pracovného pomeru.Bližšie pozri čl. 7 ods. 2 smernice 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času.

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ právo na ročnú platenú dovolenku sa považuje za významnú zásadu sociálneho práva EÚ, čo Súdny dvor vyjadril vo viacerých svojich rozhodnutiach. Podľa judikatúry sa tak musí právo na platenú minimálnu dovolenku za kalendárny rok každého zamestnanca bez výnimky považovať za mimoriadne dôležitú zásadu sociálneho práva EÚ, od ktorej sa nemožno odchýliť, a ktorú príslušné vnútroštátne orgány môžu uplatňovať len v hraniciach výslovne vytýčených smernicou 2003/88/ES.BARANCOVÁ, H.: Pracovný čas - dovolenka a materská dovolenka v judikatúre Súdneho dvora EÚ a v práve Slovenskej republiky. Plzeň: Aleš Čenek, s.r.o., 2015. s. 89. ISBN 978-80-7380-576-0.

„Nadobudnutím právnej účinnosti Lisabonskej zmluvy právo na dovolenku explicitne vyjadrila Charta základných práv EÚ v článku 31 ods. 2, čím sa v spojitosti s článkom 6 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie právo na minimálnu ročnú dovolenku stalo obsahovou súčasťou primárneho práva.“Tamtiež, s. 89.

V právnej veci Dominguez Súdny dvor EÚ však nepriznal článku 31 ods. 2 Charty základných práv EÚ priamy účinok.C - 282/10 (Dominguez) zo dňa 24.1.2012, bod 41. Prekážkou priznania priamej právnej účinnosti článku 31 ods. 2 Charty základných práv EÚ bolo znenie článku 51 ods. 1 Charty, podľa ktorého charta platí len pre členské štáty pri vykonávaní práva EÚ.

Právo na minimálnu ročnú platenú dovolenku zakotvuje smernica 2003/88/ES v článku 7 ods. 1 smernice, podľa ktorého každý zamestnanec má právo na minimálnu ročnú platenú dovolenku v rozsahu štyroch týždňov.BARANCOVÁ, H.: Pracovný čas - dovolenka a materská dovolenka v judikatúre Súdneho dvora EÚ a v práve Slovenskej republiky. Plzeň: Aleš Čeněk, s.r.o., 2015. s. 89. ISBN 978-80-7380-576-0.

V rozhodnutí Dominguez Súdny dvor EÚ posudzoval aj priamu právnu účinnosť článku 7 ods. 1 smernice a priznal mu priamu právnu účinnosť.

Právo na dovolenku za kalendárny rok zakotvené v článku 31 ods. 2 Charty základných práv EÚ, ako aj v článku 7 smernice 2003/88/ES sleduje dvojaký cieľ, umožniť zamestnancovi odpočinúť si od vykonávania úloh, ktoré mu ukladá pracovná zmluva, a jednak poskytnúť čas na oddych a zotavenie.C - 350/06 a C - 520/06 (Schultz-Hoff a iní) zo dňa 20.1.2009, bod 25.

Pokiaľ ide o pracovnoprávnu úpravu SR, osobný rozsah minimálne štvortýždňovej dovolenky tak, ako ju zakotvuje smernica 2003/88/ES nie je správne premietnutý do pracovnoprávnej úpravy Slovenskej republiky. Znamená to, že aj zamestnanec pracujúci na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru by mal mať právny nárok na minimálnu ročnú dovolenku v zmysle smernice.Podľa článku 7 ods. 1 smernice 2003/88/ES právo zamestnanca na platenú ročnú dovolenku v trvaní najmenej štyroch týždňov predpokladá existenciu pracovnoprávneho vzťahu, ktorý samotná smernica bližšie nekonkretizuje. Nezakotvuje ani pojem zamestnanec. Podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ sa za zamestnanca považuje každá osoba, ktorá vykonáva skutočné a konkrétne činnosti s výnimkou činností, ktoré sú tak obmedzené, že sa javia ako čisto okrajové a vedľajšie. Charakteristickou črtou pracovnoprávneho vzťahu podľa tejto judikatúry je skutočnosť, že osoba vykonáva pracovné úlohy počas určitého času v prospech inej osoby a pod jej vedením, za čo dostáva odmenu.

4. Dovolenkové právo a zásada zákazu diskriminácie

„Princíp nediskriminácie je veľmi zreteľne vyjadrený v čl. 1 Základných zásad ZP, podľa ktorého fyzické osoby majú právo na prácu a na slobodnú voľbu zamestnania, na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky a na ochranu proti svojvoľnému prepusteniu zo zamestnania v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych vzťahoch.

Tieto práva im patria bez akýchkoľvek obmedzení a diskriminácie z dôvodu pohlavia, manželského stavu a rodinného stavu, sexuálnej orientácie, rasy, farby pleti, jazyka, veku, nepriaznivého zdravotného stavu alebo zdravotného postihnutia, genetických vlastností, viery, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, majetku, rodu alebo iného postavenia s výnimkou prípadu, ak rozdielne zaobchádzanie je odôvodnené povahou činností vykonávaných v zamestnaní alebo okolnosťami, za ktorých sa tieto činnosti vykonávajú, ak tento dôvod tvorí skutočnú a rozhodujúcu požiadavku na zamestnanie pod podmienkou, že cieľ je legitímny a požiadavka primeraná.PETRÍKOVÁ, L.: Zákaz diskriminácie v pracovnoprávnych vzťahoch z dôvodu veku. Praha: Leges, s. r. o., 2018. s. 38. ISBN 978-80-7502-305-6.

O zásade rovnakého zaobchádzaniaUvedená zásada rovnakého zaobchádzania sa v odbornej literatúre označuje aj ako zásada zákazu diskriminácie alebo aj ako zásada nediskriminácie. Ide o synonymické pojmy. sa pojednáva aj v § 13 ZP, z ktorého vyplýva, že zamestnávateľ je v pracovnoprávnych vzťahoch povinný zaobchádzať so zamestnancami v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania. V pracovnoprávnych vzťahoch sa zakazuje diskriminácia zamestnancov z dôvodu pohlavia, manželského stavu a rodinného stavu, sexuálnej orientácie, rasy, farby pleti, jazyka, veku, nepriaznivého zdravotného stavu alebo zdravotného postihnutia, genetických vlastností, viery, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti.PETRÍKOVÁ, L.: Zákaz diskriminácie v pracovnoprávnych vzťahoch z dôvodu veku. Praha: Leges, s. r. o., 2018. s. 39. ISBN 978-80-7502-305-6.

V tejto súvislosti je „mimoriadne dôležité upozorniť na ustanovenie § 103 ods. 2 ZP, v ktorom ide o zjavný prípad priamej diskriminácie z dôvodu veku v rámci tzv. dovolenkového práva. Uvedenú právnu skutočnosť možno vysvetliť takto.

Podľa aktuálnej judikatúry Súdneho dvora EÚ je potrebné prihliadať na zásadu rovnakého zaobchádzania aj pri realizácii práva na dovolenku. Rozhodnutie Súdneho dvora v právnej veci Hay poukazuje na spojitosť korektnosti právnej úpravy dovolenky vo vzťahu k dodržiavaniu zásady rovnakého zaobchádzania.“Tamtiež, s. 34.

Základná výmera dovolenky podľa aktuálnej slovenskej pracovnoprávnej úpravy je najmenej štyri týždne bez ohľadu na vek a trvanie pracovného pomeru. Dovolenka zamestnanca, ktorý do konca príslušného kalendárneho roka dovŕši najmenej 33 rokov veku, je najmenej päť týždňov. Výmeru dovolenky niektorých skupín zamestnancov neovplyvňuje celková dĺžka trvania pracovného pomeru, ale druh práce, ktorú vykonávajú. Dovolenka riaditeľa školy, riaditeľa školského výchovno-vzdelávacieho zariadenia, riaditeľa špeciálneho výchovného zariadenia a ich zástupcov, učiteľa, pedagogického asistenta, majstra odbornej výchovy a vychovávateľa je najmenej osem týždňov v kalendárnom roku.Porov. § 103 ods. 1-3 ZP.

Aktuálna pracovnoprávna úprava Zákonníka práce SR umožňuje, aby zamestnanci, ktorí služobne odpracovali viac rokov v profesijnej praxi, mali nižší rozsah dovolenky ako zamestnanci, ktorí síce dosiahli potrebný vek, ale odpracovali podstatne menej rokov. V tom úprava Zákonníka práce pôsobí diskriminačne, keď výmeru dovolenky viaže na jedinú podmienku, ktorou je vek zamestnanca, a tým je vek zamestnanca jediným kritériom nerovnakého zaobchádzania so zamestnancami.“BARANCOVÁ, H.: Pracovný čas - dovolenka a materská dovolenka v judikatúre Súdneho dvora EÚ a v práve Slovenskej republiky. Plzeň: Aleš Čeněk, s.r.o., 2015. s. 103. ISBN 978-80-7380-576-0.

5. Právo zamestnávateľa určiť čerpanie dovolenky

Hoci je dovolenkové právo ústavným právom, čas čerpania dovolenky určuje výlučne zamestnávateľ. ZP však neustanovuje formu rozhodnutia zamestnávateľa o určení termínu čerpania dovolenky. Ide o oprávnenie zamestnávateľa, pri uskutočnení ktorého má zamestnávateľ prihliadať aj na oprávnené záujmy zamestnanca. Právo zamestnávateľa určiť zamestnancovi čerpanie dovolenky platí pre všetky druhy dovolenky a celú výmeru dovolenky, na ktorú zamestnancovi vznikol nárok. Ak by sa zamestnanec sám rozhodol čerpať dovolenku bez určenia zamestnávateľom, porušuje pracovnú disciplínu a môže byť právne postihnutý aj výpoveďou zamestnávateľa pre porušenie pracovnej disciplíny.

Podľa § 111 ods. 1 ZP zamestnávateľ každý kalendárny rok s predchádzajúcim súhlasom zástupcov zamestnancov zostavuje plán čerpania dovolenky. Pri zostavovaní tohto plánu má prihliadať na úlohy zamestnávateľa a oprávnené záujmy zamestnanca. Zamestnávateľ môže zmeniť zamestnancovi aj čas čerpania dovolenky. Ide tak o oprávnenie zamestnávateľa, ktoré môže mať za následok, že zamestnávateľ bude povinný uhradiť náklady, ktoré zamestnancovi vznikli so zmenou termínu čerpania dovolenky. Ak u zamestnávateľa nepôsobia zástupcovia zamestnancov, zamestnávateľ určuje čerpanie dovolenky sám.Porov. § 111 ods. 1 ZP.

„Zamestnávateľ je oprávnený určiť čerpanie dovolenky, aj keď zamestnanec doposiaľ nesplnil podmienky nároku na dovolenku, ak možno predpokladať, že tieto podmienky splní do konca kalendárneho roka alebo do skončenia pracovného pomeru.“BARANCOVÁ, H.: Pracovný čas - dovolenka a materská dovolenka v judikatúre Súdneho dvora EÚ a v práve Slovenskej republiky. Plzeň: Aleš Čeněk, s.r.o., 2015. s. 113. ISBN 978-80-7380-576-0.

6. Právo zamestnanca určiť si čerpanie dovolenky

Aj keď je zamestnávateľ zo zákona povinný určiť čerpanie dovolenky, na to, aby sa predišlo situáciám, že zamestnávateľ nevyužije toto právo a neurčí čerpanie dovolenky, ZP zveruje uvedené právo do kompetencie samotného zamestnanca s tým cieľom, aby ústavné právo zamestnancov na dovolenku nebolo ohrozené ani porušené.Tamtiež, s. 114.

Podľa § 113 ods. 2 ZP platí, že ak si zamestnanec nemôže vyčerpať dovolenku v kalendárnom roku preto, že zamestnávateľ neurčí jej čerpanie, alebo pre prekážky v práci na strane zamestnanca, zamestnávateľ je povinný poskytnúť zamestnancovi dovolenku tak, aby sa skončila najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho roka. Ak zamestnávateľ neurčí zamestnancovi čerpanie dovolenky najneskôr do 30. júna nasledujúceho kalendárneho roka tak, aby zamestnanec vyčerpal dovolenku do konca tohto kalendárneho roka, čerpanie dovolenky si môže určiť zamestnanec. Toto čerpanie dovolenky je zamestnanec povinný oznámiť zamestnávateľovi písomne, najmenej 30 dní vopred; uvedená lehota môže byť so súhlasom zamestnávateľa skrátená.Porov. § 113 ods. 2 ZP.

7. Povinnosti zamestnávateľa v súvislosti s čerpaním dovolenky

V ZP sú zakotvené určité povinnosti pre zamestnávateľa, pokiaľ ide o určenie nástupu na dovolenku. Zamestnávateľ je pri určení doby čerpania dovolenky povinný:

a) určenú dobu čerpania dovolenky oznámiť zamestnancovi najneskôr 14 dní pred nástupom na dovolenku,

b) ak zamestnanec čerpá dovolenku v niekoľkých častiach, má aspoň jedna časť trvať najmenej dva týždne, pokiaľ sa zamestnávateľ so zamestnancom nedohodne inak,

c) zamestnancovi, ktorému pracovný pomer u zamestnávateľa trval po celý kalendárny rok, je zamestnávateľ povinný určiť čerpanie aspoň štyroch týždňov dovolenky v kalendárnom roku,

d) dovolenku nesmie určiť na dobu, keď je zamestnanec uznaný ako práceneschopný pre chorobu alebo úraz, ani na dobu, keď je zamestnankyňa alebo zamestnanec na materskej dovolenke alebo rodičovskej dovolenke; pri ostatných prekážkach v práci u zamestnanca je zamestnávateľ oprávnený určiť čerpanie dovolenky len na žiadosť zamestnanca.BARANCOVÁ, H.: Pracovný čas - dovolenka a materská dovolenka v judikatúre Súdneho dvora EÚ a v práve Slovenskej republiky. Plzeň: Aleš Čeněk, s.r.o., 2015. s. 114. ISBN 978-80-7380-576-0.

Ak si zamestnankyňa (zamestnanec) nemôže vyčerpať dovolenku pre čerpanie materskej dovolenky alebo rodičovskej dovolenky ani do konca nasledujúceho kalendárneho roka, nevyčerpanú dovolenku jej (mu) zamestnávateľ poskytne po skončení materskej dovolenky alebo rodičovskej dovolenky.

Ak si zamestnanec nemôže vyčerpať dovolenku, pretože bol uznaný za dočasne pracovne neschopného pre chorobu alebo úraz ani do konca nasledujúceho kalendárneho roka, nevyčerpanú dovolenku mu zamestnávateľ poskytne po skončení dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca.

Ak si zamestnanec nemôže vyčerpať dovolenku, pretože bol dlhodobo uvoľnený na výkon verejnej funkcie alebo odborovej funkcie, nevyčerpanú dovolenku mu zamestnávateľ poskytne po skončení výkonu verejnej funkcie alebo odborovej funkcie.

Záver

Dovolenka je najvýznamnejšou dobou odpočinku, pretože ňou sa realizuje právo zamestnanca na dlhodobejší odpočinok v roku v rámci pracovného pomeru. Hlavným účelom dovolenky ako najvýznamnejšej doby odpočinku je regenerácia pracovných síl. V najvšeobecnejšej rovine možno povedať, že počas dovolenky platí to, čo platí zhodne pre všetky ostatné doby odpočinku - nejde o pracovnú dobu, zamestnanec v tejto dobe prácu nekoná a nemusí ju, až na zákonom pripustené výnimky, konať. Zamestnávateľ tak nemá oprávnenie akýmkoľvek spôsobom určovať zamestnancom, čo môžu alebo nemôžu uskutočňovať počas dovolenky. Platí samozrejme tá skutočnosť, že aj napriek tomu, že zamestnanec čerpá dovolenku, nemôže v tejto dobe spravidla ani porušiť svojím konaním právne predpisy, ktoré sa vzťahujú na prácu ním vykonávanú.

Dovolenka má osobnú povahu, preto smrťou zamestnanca zaniká nárok na dovolenku. Na dedičov, ktorí ostali po zamestnancovi, prechádza len nárok na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku. Práva na dovolenku sa nemôže zamestnanec platne vzdať. Ak by tak urobil, jeho právny úkon by bol z tohto titulu neplatný.

Aj pri realizácii práva na dovolenku je potrebné prihliadať na zásadu rovnakého zaobchádzania. Avšak súčasná pracovnoprávna úprava Zákonníka práce SR umožňuje, aby zamestnanci, ktorí služobne odpracovali viac rokov v profesijnej praxi, mali nižší rozsah dovolenky ako zamestnanci, ktorí síce dosiahli potrebný vek, ale odpracovali podstatne menej rokov. V tom úprava Zákonníka práce pôsobí diskriminačne, keď výmeru dovolenky viaže na jedinú podmienku, ktorou je vek zamestnanca, a tým je vek zamestnanca jediným kritériom nerovnakého zaobchádzania so zamestnancami.


ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV

Monografie a učebnice:

BARANCOVÁ, H.: Pracovný čas - dovolenka a materská dovolenka v judikatúre Súdneho dvora EÚ a v práve Slovenskej republiky. Plzeň: Aleš Čeněk, s.r.o., 2015. 179 s. ISBN 978-80-7380-576-0.

PETRÍKOVÁ, L.: Zákaz diskriminácie v pracovnoprávnych vzťahoch z dôvodu veku. Praha: Leges, s. r. o., 2018. 120 s. ISBN 978-80-7502-305-6.

Právne predpisy:

SMERNICA EURÓPSKEHO PARLAMENTU A RADY 2003/88/ES zo 4.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času.

Zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov.

Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie:

C - 350/06 a C - 520/06 (Schultz-Hoff a iní) zo dňa 20.1.2009.

C - 282/10 (Dominguez) zo dňa 24.1.2012.

Kontaktné údaje autora

JUDr. Lucia Petríková, PhD.

Vedúca katedry, odborná asistentka Právnická fakulta UMB

Katedra pracovného práva a práva sociálneho zabezpečenia

Komenského 20

974 01 BANSKÁ BYSTRICA

Slovakia

+421(0)48/446 3235

lucia.petrikova@umb.sk

ODMEŇOVANIE ZA PRÁCU AKO OBLIGATÓRNY ZNAK PRACOVNOPRÁVNEHO VZŤAHU

EMPLOYEE REMUNERATION AS A MANDATORY FEATURE OF AN EMPLOYMENT RELATIONSHIP

Jana Slivka BedlovičováJUDr. Jana Slivka Bedlovičová, PhD., Katedra pracovného práva a práva sociálneho zabezpečenia, Právnická fakulta, Univerzita Mateja Bela, Odborná asistentka

Abstrakt

Príspevok sa zaoberá spôsobom odmeňovania zamestnanca za prácu vykonávanú pre zamestnávateľa. Zamestnanec má právo za svoju vykonanú prácu dostať mzdu/plat/odmenu a na druhej strane je zamestnávateľ povinný zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu zaplatiť. Odmeňovanie za prácu je jedným z obligatórnych znakov pracovnoprávneho vzťahu a zaoberá sa ním nielen Zákonník práce. Z toho dôvodu príspevok rieši nielen právnu úpravu odmeňovania uvedenú v zákone č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov, ale aj jeho právnu úpravu v Ústave Slovenskej republiky, dohovoroch Medzinárodnej organizácie práce, v zákonoch 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Kľúčové slová

zamestnanec, zamestnávateľ, odmena, plat, mzda

Abstract

The paper deals with the method of remunerating an employee for the work done for the employer. An employee has the right to receive a salary/ remuneration for his / her work and, on the other hand, the employer is obliged to pay the employee for the wage paid. Remuneration for work is one of the obligatory signs of an labour-law relations and it is not only concerned with the Labour code. For this reason, the contribution addresses not only the legal regulation of remuneration set out in Act no. 311/2001 Coll. Of the Labor Code as amended, but also its legal regulation in the Constitution of the Slovak Republic, conventions of the International Labour Organization, in the Act 553/2003 Coll. on the remuneration of some employees in the performance of work in the public interest and on the amendment and supplementation of some laws as amended.

Key words

employee, employer, reward, salary, wage

Úvod

Odmeňovanie za prácu je jedným zo základných prvkov pracovnoprávnych vzťahov. Je možné povedať, že odmena je jedným z motivačných faktorov, pre ktorý chce zamestnanec vykonávať prácu pre zamestnávateľa. To znamená, že zamestnanec chce prostredníctvom svojej vlastnej pracovnej sily zabezpečiť svoje nevyhnutné životné potreby, prípadne po ich zabezpečení v rámci svojho uváženia použiť peňažné prostriedky, resp. poskytnuté plnenie peňažnej hodnoty.

Odmeňovanie za prácu, charakteristika a jeho nárok je deklarované vo viacerých prameňoch práva. Je možné spomenúť napríklad oznámenie č. 411/1991 Zb. o Dohovore o ochrane mzdy, oznámenie č. 450/1990 Zb. o Dohovore o rovnakom odmeňovaní pracujúcich mužov a žien za prácu rovnakej hodnoty, Zmluvu o fungovaní Európskej únie, zákon č. 460/1991 Zb. Ústava Slovenskej republiky, ako aj zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce, zákon č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a zákon č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, atď.

Význam právnej úpravy odmeňovania za prácu je podľa názoru autorky predloženého príspevku je dostatočne preukázaný tým, že sa tejto problematike venujú právne predpisy na vnútroštátnej úrovni, európskej úrovni, ako aj na medzinárodnej úrovni. Z toho vyplýva, že problematiku právnej úpravy odmeňovania bolo potrebné riešiť a formulovať minimálne štandardy tak, aby na jednej strane odmena za vykonanú prácu bola zaručená a na druhej strane nedochádzalo k diskriminácii pri odmeňovaní jednotlivých zamestnancov, najčastejšie z dôvodu pohlavia.

1. Pojem odmena za prácu a jej ochrana

Ako už bolo vyššie spomenuté, pojem odmena za prácu je definovaná vo viacerých prameňoch práva na viacerých úrovniach. Tieto definície sa vzhľadom na rozmanitosť inštitúcií, ktoré ich prijímali môžu líšiť, ako to bude vyplývať z nasledujúceho textu. Cieľ týchto definícii však zostáva rovnaký - chrániť prostredníctvom definície zamestnanca zabezpečením jej minimálnych štandardov.

Zmluva o fungovaní Európskej únie (ZFEÚ) definuje odmenu vo svojom článku 157 ako „obvyklú základnú alebo minimálnu mzdu alebo plat a všetky dávky, ktoré zamestnávateľ vypláca priamo alebo nepriamo, v hotovosti alebo v naturáliách, pracovníkovi v pracovnom pomere.“ V nadväznosti na túto definíciu sa zaoberá aj rovnosťou odmeňovania bez diskriminácie založenej na pohlaví a to tak, že rovnosť odmeňovania bez diskriminácie založenej na pohlaví znamená:

a) že odmena za rovnakú prácu pri úkolovej mzde sa vypočíta podľa rovnakej sadzby,

b) že odmena za prácu je pri časovej mzde za rovnakú prácu rovnaká.

Dohovor o rovnakom odmeňovaní pracujúcich mužov a žien za prácu rovnakej hodnoty charakterizuje odmenu tak, že pojem odmena zahŕňa riadnu, základnú alebo minimálnu mzdu alebo plat a akékoľvek vedľajšie príjmy vyplácané priamo alebo nepriamo, či už v hotovosti alebo v naturáliách, zamestnávateľom pracovníkovi a plynúce z pracovníkovho zamestnania. Je teda možné konštatovať, že definícia odmeny v ZFEÚ a v predmetnom dohovore sa s ohľadom na základnú koncepciu podstatne nelíšia. Autorka príspevku by ale poukázala na jednu rozdielnosť a to, že ZFEÚ hovorí o dávkach, ktoré sa vyplácajú z pracovného pomeru a pri predmetnom dohovore ide o akékoľvek vedľajšie príjmy vyplývajúce z pracovníkovho zamestnania. Na tomto mieste nie je podľa názoru autorky predloženého príspevku striktne prihliadať na vnútroštátnu terminológiu - teda podľa názoru autorky predloženého príspevku zahŕňa pojem pracovný pomer nielen pracovný pomer podľa Zákonníka práce, ale aj napríklad obdobné pracovné pomery. Pri striktnom posudzovaní z hľadiska terminológie slovenského právneho poriadku sa teda definícia uvedená v dohovore zdá príbuznejšia.

Dohovor o rovnakom odmeňovaní pracujúcich mužov a žien za prácu pojem upravuje aj pojem rovnaké odmeňovanie. Rovnaké odmeňovanie pre pracujúcich mužov a ženy za prácu rovnakej hodnoty“ sa vzťahuje na tarify odmeny určené bez rozlišovania založeného na pohlaví. Je možné povedať, že uvedená definícia je o niečo stručnejšia a všeobecnejšia ako definícia uvedená v ZFEÚ, avšak v konečnom dôsledku to nemení nič na tom, že obidva pramene deklarujú rovnosť ohodnotenia práce obidvoch pohlaví.

Naproti týmto definíciám, Dohovor o ochrane mzdy nedefinuje odmenu, ale zaoberá sa priamo pojmom „mzda“. Na účely tohto Dohovoru výraz „mzda“ znamená odmenu alebo zárobok, či sa nazývajú alebo vypočítavajú akokoľvek, ktoré možno vyjadriť peniazmi a ustanoviť po vzájomnej dohode alebo podľa vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré zamestnávateľ má vyplatiť na základe písomnej alebo ústnej pracovnej zmluvy pracovníkovi za prácu, ktorá bola alebo má byť vykonaná, alebo za služby, ktoré boli alebo budú poskytnuté. Pri obrátení slovosledu je teda možné konštatovať, že odmena je mzda, pričom tento pojem zastrešuje aj pojem zárobok. Z tejto definície je badať, že zohľadňuje pojmologické špecifiká jednotlivých štátov, a teda akékoľvek pomenovanie by táto mzda mala vo vnútroštátnom práve, považovalo by sa za mzdu v zmysle Dohovoru o ochrane mzdy.

Právna teória sa tiež zaoberá definovaní pojmu odmena v zmysle pracovnoprávnych vzťahov. „Pojem odmena za vykonanú prácu sa v právnej teórii aj praxi používa ako súhrnný pojem na všetky formy odmeny za vykonávanú prácu, bez ohľadu na to, v akom právnom vzťahu sa práca vykonáva. Odmena za prácu zahŕňa akékoľvek plnenia, ktoré fyzická osoba dostáva za vykonanú prácu, bez ohľadu na to, či je účastníkom pracovnoprávneho, občianskoprávneho či obchodnoprávneho vzťahu.“Barancová H. a kol. Zákonník práce : komentár. Bratislava : C.H. Beck. 2017

Pokiaľ sa má zaoberať príspevok odmenou je podľa autorky predloženého príspevku dôležité uviesť aj prostriedky jej ochrany. Ústava vo svojich ustanoveniach, presnejšie v článku 36 stanovuje, že zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä právo na odmenu za vykonanú prácu, dostatočnú na to, aby im umožnila dôstojnú životnú úroveň, atď. Ústava v ustanovení deklaruje právo na odmenu zamestnanca po vykonaní práce, pričom toto právo nie je ničím obmedzené. Ústava zároveň veľmi široko vymedzuje najnižšiu možnú prípustnú odmenu za prácu a teda požiadavka na odmenu za vykonanú prácu je jej dostatočnosť na to, aby zamestnancovi umožnila dôstojnú životnú úroveň. Takéto ohraničenie minimálnej odmeny je podľa autorky predloženého príspevku široké a posudzovanie dôstojnej životnej úrovne môže byť dosť subjektívne. Vzhľadom na takéto široké koncipovanie výšky minimálnej odmeny je bližšie upravené v ďalších právnych predpisoch.

Právo na odmenu zamestnanca upravuje aj ústavný zákon č. 23/1991 Zb. Listina základných práv a slobôd v čl. 28 a to tak, že zamestnanci majú právo na spravodlivú odmenu za prácu a uspokojivé pracovné podmienky. Listina základných práv a slobôd na rozdiel od ústavy sa nezameriava na dostatočnosť odmeny, ale na jej spravodlivosť. Výška odmeny teda v teoretickej hladine nezávisí od minimálnych štandardov, ale od spravodlivosti, ktoré môže vyplývať z charakteru vykonávanej práce vo vzťahu k osobným predpokladom zamestnanca, prípadne intenzity a kvality jeho vykonávanej činnosti.

Právo na odmenu je v Zákonníku práce upravené na viacerých miestach. Je potrebné však poznamenať, že pojem „odmena“ zákonník práce nepoužíva, pri jej ochrane, resp. pri úprave odmeňovania používa pojem „mzda“.

Právo na mzdu je upravené v rámci Zákonníka práce hneď na začiatku - v čl. 3, jednom z ustanovení, ktoré upravujú základné zásady. Čl. 3 ustanovuje, že zamestnanci majú právo na mzdu za vykonanú prácu, na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, na odpočinok a zotavenie po práci. Zamestnávatelia sú povinní poskytovať zamestnancom mzdu a utvárať pracovné podmienky, ktoré zamestnancom umožňujú čo najlepší výkon práce podľa ich schopností a vedomostí, rozvoj tvorivej iniciatívy a prehlbovanie kvalifikácie. Tu sa prejavuje korelatívny vzťah a teda na jednej strane právo zamestnanca, ktorému zodpovedajú povinnosti zamestnávateľa, čo v uvedenom prípade sa pretavuje do jednoduchého vzorca, ktorým je právo na mzdu za vykonanú prácu = povinnosť zamestnávateľa poskytovať zamestnancom mzdu. Z tejto základnej zásady vyplýva ešte jedna skutočnosť, že právo zamestnanca a povinnosť zamestnávateľa je viazané na vykonanie práce zamestnancom. „Z pracovnoprávneho hľadiska platí zásada, že mzda sa poskytuje až vtedy, keď je práca zo strany zamestnanca už vykonaná, pritom je rozhodujúca skutočne vykonaná práca, nie napríklad práca, ktorú by zamestnanec mohol vykonávať, lebo má vyššie vzdelanie.“Barancová H. Schronk R. Pracovné právo. Bratislava: Sprint 2 s.ro. 2018. s. 350 Základná zásada, ktorá sa týka práva na mzdu sa nevyjadruje k výške mzdy, resp. či už z hľadiska jej minimálnej výšky, alebo výšky z hľadiska spravodlivosti. Túto otázku rieši Zákonník práce priamo vo svojich ustanoveniach a teda § 119.

Zákonník práce sa opätovne zaoberá povinnosťou poskytovania mzdy zamestnávateľom zamestnancovi v § 118 odsek 1. V nasledovnom paragrafe, ako už bolo spomenuté sa Zákonník práce zaoberá minimálnymi mzdovými nárokmi tak, že mzda nesmie byť nižšia ako minimálna mzda ustanovená osobitným predpisom a teda zákonom č. 663/2007 Z. z. spolu nariadením vlády č. 300/2018 Z. z. ktorým sa ustanovuje suma minimálnej mzdy na rok 2019. Suma minimálnej mzdy na rok 2019 je 520 Eur za mesiac pre zamestnanca odmeňovaného mesačnou mzdou a 2,989 Eura za každú hodinu odpracovanú zamestnancom.

2. Pojem mzda, plat a odmena

Predošlá kapitola sa zaoberala pojmom odmena, jej ochranou a základným vymedzením jej minimálnej výšky. V tejto časti príspevku sa jeho autorka bude zaoberať pojmami mzda, plat a odmena.

Prvým pojmom, ktorým sa bude príspevok zoberať, je mzda. Pojem mzda je charakterizovaná v Zákonníku práce v § 118 odsek 2 a poberajú ju zamestnanci, ktorí pracujú v podnikateľskej sfére. Mzda je v spomínanom odseku vymedzená pozitívne a negatívne, pričom negatívne vymedzenie mzdy má demonštratívny charakter.

Mzda, ako to vyplýva zo Zákonníka práce je peňažné plnenie, alebo plnenie peňažnej hodnoty. Peňažným plnením sa rozumie poskytovanie mzdy v peniazoch, v prípade zamestnanca pracujúceho na území Slovenskej republiky v mene Euro. Mzda sa môže však poskytnúť aj v inej mene ako je mena Euro a to jej časť a lebo jej celá výška v prípade, že zamestnanec má miesto výkonu práce podľa pracovnej zmluvy v cudzine. Vymedzenie cudziny v podstate vyplýva už z vyššie uvedeného a teda je ňou rozumieť iný štát ako je Slovenská republika bez ohľadu na to, či spolu so Slovenskou republikou zdieľajú jeden kontinent. Aj v prípade, že zamestnanec pracuje v cudzine však je možné, aby dostával svoju mzdu v mene Euro a to napríklad v prípade, že pracuje v štáte, ktorý používa menu euro ako svoju národnú menu a teda použitie ustanovenia o cudzej mene je bezpredmetné. Rovnako „mzdu v cudzej mene možno zamestnancovi poskytovať bez toho, aby o to výslovne žiadal, alebo bez potreby osobitnej dohody medzi účastníkmi. Ak je v pracovnej zmluve dohodnuté miesto výkonu práce v cudzine, v zmysle § § 43 odsek 5 ZP zamestnávateľ musí v pracovnej zmluve okrem iných povinných náležitostí uviesť aj menu, v ktorej sa bude mzda, prípadne jej časť vyplácať, takže o prípadnom poskytovaní v inej mene ako v mene euro sa musia účastníci dohodnúť už pri uzatváraní pracovnej zmluvy alebo pri jej zmene.“Barancová H. a kol. Zákonník práce : komentár. Bratislava : C.H. Beck. 2017

Plnením peňažnej hodnoty sa rozumie naturálna mzda. Ako naturálnu mzdu možno poskytovať výrobky, výkony, služby a práce. V rámci naturálnej mzdy teda možno poskytovať napríklad potraviny, drogeristický tovar, pre zamestnanca pracujúceho v lekárni liečivá, ktoré sa neviažu na lekársky predpis, pre zamestnanca, ktorý pracuje v čistiarni oblečenia čistenie oblečenia, atď. „Pri poskytovaní naturálnej mzdy nemusí ísť len o výrobky alebo služby, ktoré vyrába, alebo poskytuje zamestnávateľ v rámci svojho predmetu činnosti. Môžu to byť napríklad výrobky alebo služby od iného subjektu.“Barancová H. a kol. Zákonník práce : komentár. Bratislava : C.H. Beck. 2017 To znamená, že v rámci naturálnej mzdy je možné poskytnúť napríklad pre zamestnanca, ktorý pracuje mäsiarni naturálnu mzdu vo forme zeleniny a ovocia.

Zákonník práce okrem pozitívneho vymedzenia naturálnej mzdy vymedzuje naturálnu mzdu aj negatívne, t. j. čo nespadá pod pojem naturálnej mzdy, resp. čo nemôže byť predmetom naturálnej mzdy. Ako naturálnu mzdu nemožno poskytovať liehoviny alebo iné návykové látky a rovnako sa zľava na cestovnom pre zamestnanca dopravcu nepovažuje za naturálnu mzdu.

Zamestnancovi možno poskytovať časť mzdy, s výnimkou minimálnej mzdy, formou naturálnej mzdy. Naturálnu mzdu môže zamestnávateľ poskytovať len so súhlasom zamestnanca a za podmienok s ním dohodnutých.

Pojem plat zamestnanca upravuje zákon č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Uvedený zákon pozitívne a negatívne vymedzuje, na ktorých zamestnávateľov sa vzťahuje. Pozitívne vymedzenie zamestnávateľov je uvedené hneď v prvom paragrafe, odseku 1, pričom tento taxatívne stanovuje široké spektrum zamestnávateľov. Sú nimi:

Tento zákon upravuje odmeňovanie niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme u zamestnávateľov, ktorými sú:

a) orgány štátnej správy, orgány alebo úrady, ktoré vykonávajú štátne záležitosti, ak ide o zamestnancov, ktorí neplnia úlohy štátneho orgánu pri vykonávaní štátnej správy alebo neplnia úlohy pri vykonávaní štátnych záležitostí v rozsahu ustanovenom osobitným predpisom,

b) ďalšie rozpočtové organizácie štátu, obce a vyššieho územného celku

c) príspevkové organizácie štátu, obce a vyššieho územného celku okrem príspevkových organizácií, ktorých objem výdavkov na mzdy, platy, služobné príjmy a ostatné osobné vyrovnania je vyšší ako príspevok z rozpočtu zriaďovateľa, Slovenského národného divadla, Slovenskej filharmónie a Štátnych lesov Tatranského národného parku,

d) vyššie územné celky a obce, ak ďalej nie je ustanovené inak,

e) štátne fondy,

f) verejné vysoké školy a štátne vysoké školy,

g) Rada pre vysielanie a retransmisiu,

h) Slovenský pozemkový fond,

i) Slovenská akadémia vied a verejné výskumné inštitúcie,

j) školy, v ktorých sa vzdelávanie považuje za sústavnú prípravu na povolanie v zriaďovateľskej pôsobnosti štátom uznanej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti a inej právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ak ide o pedagogických zamestnancov a odborných zamestnancov, ak ďalej nie je ustanovené inak,

k) základné umelecké školy, materské školy, jazykové školy a školské zariadenia v zriaďovateľskej pôsobnosti štátom uznanej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti a inej právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ak ide o pedagogických zamestnancov a odborných zamestnancov, ak ďalej nie je ustanovené inak,

l) zamestnávatelia, o ktorých to ustanoví osobitný predpis.

Na druhej strane negatívne vymedzenie stanovuje, že sa predmetný zákon nevzťahuje napríklad na hlavného kontrolóra obce a hlavného kontrolóra vyššieho územného celku.

Vo všeobecnej rovine je možné konštatovať, že zamestnanec, ktorý je odmeňovaný podľa predmetného zákona je zamestnancom nepodnikateľskej sféry. Režim odmeňovania podľa zákona č. 553/2003 Z. z. „vytvára podstatne užší právny priestor pre uplatnenie zmluvnej voľnosti v porovnaní so Zákonníkom práce.“Barancová H. Schronk R. Pracovné právo. Bratislava: Sprint 2 s.ro. 2018. s. 356 Režim odmeňovania podľa Zákonníka práce je podstatne voľnejší, je limitovaný z hľadiska dolnej hranice výšky mzdy minimálnej mzdy, avšak horná hranice nie je stanovená. Naproti tomu zákon č. 553/2003 Z. z. taký priestor neposkytuje.

Zákon č. 553/2003 Z. z. definuje pojem plat pozitívne aj negatívne. Vo všeobecnosti je plat peňažné plnenie poskytované zamestnancovi za prácu. Zamestnancovi patrí za prácu plat, ktorým je: tarifný plat, osobný plat, príplatok za riadenie, príplatok za zastupovanie, osobný príplatok, platová kompenzácia za sťažený výkon práce, príplatok za prácu v krízovej oblasti, príplatok za zmennosť, príplatok za výkon špecializovanej činnosti, kreditový príplatok, výkonnostný príplatok, príplatok za starostlivosť a vedenie služobného motorového vozidla, príplatok za praktickú prípravu, príplatok za prácu v noci, príplatok za prácu v sobotu alebo v nedeľu, príplatok za prácu vo sviatok, plat za prácu nadčas, plat za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku, odmena, príplatok začínajúcemu pedagogickému zamestnancovi a začínajúcemu odbornému zamestnancovi, príplatok za prácu so žiakmi so zdravotným znevýhodnením a zo sociálne znevýhodneného prostredia, rozdiel podľa § 32f ods. 13, čo znamená, zamestnávateľ je povinný doplatiť rozdiel do sumy funkčného platu priznaného zamestnancovi k 31. decembru 2018 ak by mal byť funkčný plat nižší, nakoľko od 01. januára 2019 dochádza k zmene platových tried.

Za plat sa nepovažuje náhrada za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti mimo pracoviska, náhrada za pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení v období krízovej situácie, náhrada za sťažené životné podmienky počas výkonu práce vo verejnom záujme v zahraničí a plnenia poskytované zamestnancovi podľa osobitných predpisov v súvislosti s vykonávaním pracovných činností, najmä odstupné, odchodné a cestovné náhrady.

Všetky zložky platu sú bližšie špecifikované v zákone pričom len opisovanie jednotlivých zložiek bolo zdĺhavé a pre potreby príspevku by to nemalo žiadnu pridanú hodnotu. Autorka príspevku by však chcela na tomto mieste poukázať na pojem „odmena“. Zamestnávateľ môže poskytovať zamestnancovi odmenu za:

a) kvalitné vykonávanie pracovných činností alebo za vykonanie práce presahujúcej rámec pracovných činností vyplývajúcich z dohodnutého druhu práce

b) splnenie mimoriadnej pracovnej úlohy alebo osobitne významnej pracovnej úlohy, alebo vopred určenej cieľovej pracovnej úlohy, prípadne jej ucelenej etapy

c) pracovné zásluhy pri dosiahnutí 50 rokov a 60 rokov veku až do sumy výšky jeho funkčného platu

d) poskytnutie osobnej pomoci pri zdolávaní požiaru alebo mimoriadnej udalosti, pri likvidácii a odstraňovaní ich následkov, pri ktorých môže dôjsť k ohrozeniu života, zdravia alebo majetku

e) aktívnu účasť na zvýšení výnosov získaných podnikateľskou činnosťou zamestnávateľa, ktorý je príspevkovou organizáciou

f) prácu pri príležitosti obdobia letných dovoleniek

g) prácu pri príležitosti vianočných sviatkov

Odmena je v tomto prípade vnímaná ako spôsob finančného ohodnotenia zamestnanca, kedy zamestnanec popri svojom funkčnom plate dostane aj osobitnú odmenu v prípadoch stanovených zákonom. Udelenie odmeny je fakultatívne, t. j. o jej udelení rozhoduje zamestnávateľ a nie je právne vynútiteľná. Odmena je teda spôsob ocenenia práce zamestnanca, ktorá je vykonávaná za mimoriadnych okolností, ale je vykonávaná spôsobom, ktorý odôvodňuje výnimočný prístup zamestnávateľa zamestnancovi, resp. ktorý odráža prejav vďaky zamestnávateľa. Odmena v takomto ponímaní sa však vzťahuje len na zamestnancov, ktorí sú odmeňovaní podľa zákona č. 553/2003 Z. z.

Vzhľadom na to, že sa článok zaoberá odmeňovaním zamestnanca za prácu, nie je možné opomenúť definovať pojem odmena v zmysle Zákonníka práce. Zákonník práce používa pojem odmena v súvislosti s dohodami o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru. Pojem odmena v zmysle Zákonníka práce teda nepredstavuje osobitný spôsob ocenenia práce zamestnanca, ale predstavuje špeciálne pomenovanie peňažného vyjadrenia hodnoty práce, ktoré je špecificky určené pre dohodu o vykonaní práce, dohodu o brigádnickej práci študentov a dohodu o pracovnej činnosti. V zmysle uvedeného sa teda v pri uzatváraní uvedených dohôd používa pojem odmena a uvádza sa jej výška, pričom jej označenie ako „mzda“ by bolo v dohode nesprávne. Pojem odmena v zmysle Zákonníka práce je teda ekvivalentom k vyjadreniu pojmu „mzda“ a „plat“, avšak jej použitie sa odvíja od použitia konkrétneho zmluvného typu v systéme pracovného práva.

Záver

Odmena za prácu je hlavným motivačným faktorom, pre ktorý zamestnanci vykonávajú prácu pre zamestnávateľa. Prostredníctvom tejto odmeny si zamestnanec uspokojuje svoje životné potreby, prípadne keď sú jeho potreby zabezpečené, nakladá s odmenou, ktorá mu bola za vykonanú prácu vyplatená, podľa svojho uváženia. Medzinárodné, európske aj vnútroštátne pracovné právo kladie v rôznych dokumentoch na odmenu jednu základnú požiadavku a to jej dostatočnosť, pričom táto požiadavka môže byť vyjadrená rôzne - napr. požiadavkou na jej minimálnu výšku. Pojem odmena za prácu však možno vnímať dvojako -odmena za prácu vo všeobecnosti a ako konkrétny prostriedok odmeňovania v zákonom stanovených prípadoch. Práve predložený príspevok poukazuje na skutočnosť, že pojem odmena nie je vždy jednoznačný a nemusí byť na prvý pohľad vždy zrejmé o aký význam slova odmena sa jedná. Preto predložený príspevok charakterizuje jednotlivé formy odmeny -plat, mzdu a nakoniec aj odmenu, ako konkrétny spôsob odmeňovania či už podľa Zákonníka práce, alebo podľa zákona č. 553/2003 Z.z.


ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV

Barancová H. a kol. Zákonník práce : komentár. Bratislava : C.H. Beck. 2017, 1397 s. ISBN: 978-80-89603-53-4

Barancová H. Schronk R. Pracovné právo. Bratislava: Sprint 2 s.ro. 2018. 579 s. ISBN: 97880-89710-39-3

Prílohy


S-EPI, s.r.o. © 2010-2021, všetky práva vyhradené

Nastavenie súborov cookies

Táto webová stránka používa rôzne cookies pre poskytovanie online služieb, na účely prihlásenia, poskytovania obsahu prostredníctvom tretích strán, analýzu návštevnosti a iné. V súlade s platnou legislatívou prosíme o potvrdenie súhlasu alebo nastavenie vašich preferencií. Ďakujeme.

Viac informácií.