Sekcia verejného práva – Zborník zo IV. ročníka konferencie Banskobystrické zámocké dni práva

OBSAH ZBORNÍKA:

OBRAZOVÉ ZÁZNAMY V TRESTNOM KONANÍ Z POHĽADU GDPR A NÁRODNEJ LEGISLATÍVY (Jaroslav Ivor)

ELEKTRONICKÝ MONITORING A ZVÝŠENIE DÔVERY K ALTERNATÍVNYM TRESTOM  (Jaroslav Klátik, Ingrid Mencerová, Miroslav Kelemen)

PRÁVNA ÚPRAVA ELEKTRONICKÉHO MONITORINGU NA ÚROVNI EURÓPSKEJ ÚNIE A V SLOVENSKEJ REPUBLIKE  (Libor Klimek)

ELEKTRONICKÝ MONITORING OBVINENÝCH A ODSÚDENÝCH OSÔB V SLOVENSKEJ REPUBLIKE (VYBRANÉ ASPEKTY) (Erik Elias)

TREST DOMÁCEHO VÄZENIA S VYUŽITÍM ELEKTRONICKÉHO MONITORINGU  (Martin Orviský, Zoltán Valentovič)

ÚSTAVNOPRÁVNE A EURÓPSKE SÚVISLOSTI ODPOČÚVANIA PODĽA ZÁKONA O OCHRANE PRED ODPOČÚVANÍM (Miloš Deset)

KYBERNETICKÝ PRIESTOR - PRÍLEŽITOSŤ ČI HROZBA BUDÚCNOSTI? (Miloš Maďar)

ELEKTRONICKÁ KOMUNIKÁCIA PRI SPRÁVE MIESTNYCH DANÍ (Soňa Kubincová)

ELEKTRONIZÁCIA SPRÁVY DANÍ V PRÁVNEJ ÚPRAVE (Tatiana Kubincová)

ZÁUJMOVÁ SAMOSPRÁVA AKO METÓDA RIEŠENIA SOCIÁLNYCH OTÁZOK - NOVÁ SUBSIDIARITA (Martin Píry)

DAŇOVÉ TAJOMSTVO V NADVÄZNOSTI NA INFORMAČNÉ A KOMUNIKAČNÉ TECHNOLÓGIE (Patrik Kukuľa)

OBRAZOVÉ ZÁZNAMY V TRESTNOM KONANÍ Z POHĽADU GDPR A NÁRODNEJ LEGISLATÍVY
▼

Táto práca bola podporovaná Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe Zmluvy č. APVV-15-0272.

VIDEO RECORDS IN CRIMINAL PROCEEDING FROM THE PERSPECTIVE OF THE PERSPECTIVE OF THE GDPR AND THE NATIONAL LEGISLATION

Jaroslav IvorDr. h. c. prof. JUDr. Jaroslav Ivor, DrSc., profesor, Právnická fakulta UMB Banská Bystrica, Katedra trestného práva, kriminológie, kriminalistiky a forenzných disciplín.

Abstrakt

Príspevok analyzuje obrazové záznamy získané prostredníctvom informačno-technických prostriedkov a z kamerových systémov ako dôkazy v trestnom konaní z pohľadu národnej legislatívy, ako i európskeho nariadenia GDPR.

Kľúčové slová

obrazové záznamy, informačno-technické prostriedky, kamerové systémy, monitorovanie, satelitné záznamy, GDPR, ochrana osobných údajov.

Abstract

The paper analyzes the video records obtained by information and technical means and by camera recording as evidence in criminal proceedings from the perspective of national legislation as well as the European regulation on GDPR.

Keywords

video recordings, information and technical means, camera systems, monitoring, satellite recordings, GDPR, personal data protection

Na úvod mi dovoľte pripomenúť, že nepochybne prioritnou úlohou trestného konania je náležité zistenie trestných činov a spravodlivé potrestanie ich páchateľov. Súčasne sa však pre moderný trestný proces spája s touto úlohou i povinnosť rešpektovať základné práva a slobody. V demokratickej spoločnosti, v právnom štáte zákonodarcovi nemôže ísť o presadenie záujmov trestného práva „za každú cenu“. Nemožno pripustiť, aby sa uplatnila zásada „účel svätí prostriedky“, ktorá by zdôvodnila použitie akýchkoľvek metód potierania kriminality, teda aj metód nehumánnych či neprimeraných. V systéme zásad trestného konania je preto logické na prvom mieste prezentovať zásadu stíhania len zo zákonných dôvodov a zákonným spôsobom (§ 2 ods. 1 Tr. por.).

Spravodlivé rozhodnutie o vine a treste v trestnom konaní je podmienené vernou a úplnou rekonštrukciou skutku z minulosti orgánmi činnými v trestnom konaní a súdmi, teda pravdivým zistením všetkých skutkových okolností s pomocou iných, sprostredkujúcich skutočností, teda dôkazov.

V celej dlhej histórii trestného konania od antiky cez stredovek až po súčasnosť, boli právo a jeho inštitúty poplatné charakteru a organizácii spoločnosti v tej ktorej dobe. Všetkými formami a úpravami trestného konania sa však ako červená niť ťahá svedok, ako jedinečný a nezastupiteľný prameň dôkazu. Svedok, ako osoba, ktorá svojimi zmyslami vnímala kriminálne relevantnú udalosť a samozrejme jeho výsluch ako dôkazný prostriedok je procesným inštitútom, bez ktorého sa spravidla nezaobišlo a nezaobíde ani jedno konanie v trestnej veci.

V histórii je zmienok o význame a výpovedi svedka veľké množstvo, pričom tieto pravidlá sa neskôr pretvorili do právnej formy.

K prvým prameňom hodným zreteľa, síce nie právneho charakteru, patri Biblia. V knihe Exodus, kde sa uvádza tzv. Desatoro prikázaní, deviate prikázanie znie: „nepreriekneš krivého svedectva proti blížnemu svojmu“. V knihe Deutoronomium (verš 5 a 6) sa okrem iného uvádza „nikoho nech neusmrtia, keď iba jeden svedok svedčí proti nemu“.

V rímskom práve v známom Zákone dvanástich tabúľ sa riešia možnosti využívať dôkazy opierajúce sa o výsluch svedkov. Oveľa pregnantnejšie pravidlá pôsobenia svedkov sú však upravené v poklasickej rímskej právnej zbierke Digesta, konkrétne v 22. knihe, ktorá má signifikantný názov O svedkoch (De tistibus). Takto by sme mohli pokračovať cez najvýznamnejšie historické právne dokumenty ako sú Magna charta libertatum, Corpus iuris canonici, Maleus maleticarum, Werboczyho Tripartitum, Constitutio Criminalis Carolina, Uhorský trestný poriadok (zák. č. XXXIII z r. 1896), ktoré upravovali procesné postavenie svedka. Aj súčasný trestný poriadok uznáva jedinečnosť významu svedka, pretože vypovedá o skutočnostiach, ktoré bezprostredne vnímal priamo svojim zmyslami.

Kvalita a kvantita obsahu výpovede svedka je závislá a do istej miery môže byť ovplyvnená konkrétnou osobou svedka, jeho

- schopnosťou správne vnímať kriminálne relevantnú udalosť,

- schopnosťou uchovať si vnímané javy v pamäti a

- schopnosťou reprodukovať ich pred orgánmi činnými v trestnom konaní a súdmi.

Okrem toho je hodnota výpovede závislá aj od objektívnych faktorov, ako sú napríklad vek, choroba, únava svedka, ovplyvnenie omamnými či psychotropnými látkami, poveternostné podmienky, denná a nočná doba a podobne. V neposlednom rade kvalita a kvantita výpovede závisí od ochoty svedka spolupracovať s orgánmi činnými v trestnom konaní, kde čím ďalej tým viac sa stretávame so situáciami, keď svedok odmieta podať výpoveď (korupcia, strach z pomsty páchateľa, neochota vystúpiť a vypovedať na verejnom procese, stigmatizácia z tlaku médií). Pamäťové stopy sú tak nedostupné, pokiaľ konkrétna osoba nechce alebo nemôže oznámiť ich obsah, pričom sú definitívne stratené, pokiaľ daná osoba zomrie.

Odhaľovanie, vyšetrovanie a vôbec efektívne trestné stíhanie najrôznejších prípadov súčasnej kriminality tak musí okrem iného prekonať závažnú prekážku, ktorou sa často stáva stav tzv. dôkaznej núdze. Znamená to, že v súčasnom trestnom konaní si nemožno vystačiť iba s využitím „klasických“ dôkazných prostriedkov, ale čím ďalej tým viac sa začínajú využívať nové, netradičné a originálne dôkazné prostriedky, ktoré sú založené predovšetkým na rýchlo sa vyvíjajúcich progresívnych krokoch vedy, techniky a informatiky. Samozrejme použitie a využitie tejto techniky predstavuje závažný zásah do ľudských práv a slobôd a preto je nevyhnutná ich precízna zákonná úprava.

V tomto zmysle mi dovoľte v ďalšom sa sústrediť na jeden z nových dôkazných prostriedkov, ktorý sa začal využívať v trestnom konaní v posledných desaťročiach a ktorý má podľa môjho názoru veľký potenciál na jeho ďalšie využívanie. Ide o obrazový záznam získaný monitorovaním určitého priestoru prostredníctvom technického zariadenia, pričom v prípade záznamu kriminálne relevantnej udalosti poskytne pre účely trestného konania objektívne, korektné a nemeniteľné informácie o situácii, ktorá predchádzala spáchaniu trestného činu, o jeho priebehu a najmä jeho páchateľovi. Pre využitie obrazového záznamu pre účely trestného konania tak môžeme s určitou nadsázkou použiť výraz „nemý svedok“.

Aj tento „technický“ dôkaz však musí spĺňať všeobecné pravidlá prípustnosti a zákonnosti dôkazu.

Pri hodnotení dôkazov v trestnom konaní priznáva hodnotiaci subjekt každému dôkazu určitú hodnotu z hľadiska jej prípustnosti, závažnosti a vierohodnosti (pravdivosti). Prípustnosť dôkazov sa označuje aj ako zákonnosť dôkazov. Súčasný Trestný poriadok používa termín zákonnosť (§ 2 ods. 12, § 119 ods. 2, § 243 ods. 2 Tr. por.). Zákonnosť znamená, že určitý dôkazný prostriedok je prípustný podľa zákona a bol získaný postupom, ktorý je v súlade s právnymi predpismi. Za dôkaz, ktorý bol získaný nezákonným spôsobom sa považuje nielen dôkaz, pri ktorom bola nezákonnosť spôsobená, ale aj každý dôkaz získaný na základe takéhoto dôkazu.Záhora J. a kol.: Dokazovanie v trestnom konaní, 1. vydanie, Praha: Leges 2013, s. 114.

Bohumil Repík zdôrazňuje nasledovných päť kritérií zákonnosti dôkazu:

1. či bol dôkaz získaný z prameňa, ktorý stanoví prípadne pripúšťa zákon,

2. či bol dôkaz získaný a vykonaný procesným subjektom k tomu zákonom oprávneným,

3. či bol dôkaz získaný a vykonaný v tom procesnom štádiu, v ktorom je príslušný procesný subjekt podľa zákona oprávnený vyhľadávať a vykonávať dôkazy v procesnom zmysle t. j. také dôkazy, ktoré môžu byť podkladom pre rozhodnutie v trestnom stíhaní najmä pre rozhodnutie súdu,

4. či sa získaný a vykonaný dôkaz týka predmetu dokazovania v danom procese, t. j. či sa týka skutku, o ktorom je potrebné podľa zákona v súvislosti s týmto skutkom rozhodovať,

5. či bol dôkaz získaný a vykonaný spôsobom, ktorý stanovuje, prípade pripúšťa zákon.Repík B.: Procesní důsledky porušení předpisů o dokazhovaní v trestním řízení. In Bulletin advokacie, 1982, červenec – srpen, s. 127

Prípustnosť dôkazu je pojem významovo širší ako zákonnosť dôkazu. Prípustnosť dôkazu znamená, že určitý element dokazovania je spôsobilý na základe práva podporiť alebo vyvrátiť určité tvrdenia a sudca ho nemôže a priori odmietnuť. Prípustnosť dôkazu vychádza z práva na spravodlivý proces, ktoré je garantované v čl. 6 Dohovoru. Prípustnosť dôkazu je potrebné hodnotiť vzhľadom na jeho povahu a tiež vzhľadom na spôsob jeho zaobstarania. Dôležitosť kritéria prípustnosti dôkazu je zákonnosť jeho získania.

Aj vzhľadom na uvedené kritériá zákonnosti dôkazov možno obrazové záznamy využívané v trestnom konaní systematicky rozdeliť do niekoľkých skupín:

1. Do prvej patrí využívanie tzv. informačno-technických prostriedkov upravených v konkrétnych ustanoveniach Trestného poriadku a ďalšieho špeciálneho zákona.

Len pre osvieženie pamäti chcem stručne pripomenúť, že do roku 1990 však v československom právnom poriadku nebolo žiadnym zákonom upravené právo štátnych orgánov použitím operatívnej techniky zasahovať do garantovaných práv a slobôd občanov, aj keď je zrejmé, že spravodajské a bezpečnostné zložky štátu inštitúty odpočúvania telekomunikačnej prevádzky a vyhotovovania obrazových, či zvukových záznamov hojne využívali na základe utajovaných interných rezortných (podzákonných) noriem. Takto získané informácie slúžili na operatívne účely a nemohli byť použité ako dôkazy v trestnom konaní.

Novela Trestného poriadku zákonom č. 422/2002 Z. z. zároveň uviedla prvýkrát do nášho právneho systému úplne nový, mimoriadne závažný prostriedok zabezpečujúci informácie pre účely trestného konania za využitia informačno-technických prostriedkov -vyhotovovanie obrazových, zvukových alebo iných záznamov podľa § 88e.

Podľa ustanovenia § 10 ods. 21 platného Trestného poriadku sa informačno-technickými prostriedkami na účely trestného konania rozumejú elektronické, rádiotechnické, foto-technické, optické, mechanické, chemické a iné technické prostriedky a zariadenia alebo ich súbory použité utajovaným spôsobom pri odpočúvaní a zázname prevádzky v elektronických komunikačných sieťach, obrazových, zvukových alebo obrazovo-zvukových záznamov alebo pri vyhľadávaní, otváraní a skúmaní zásielok, ak sa ich použitím zasahuje do základných ľudských práv a slobôd.

Pre zabezpečovanie informácií dôležitých pre trestné konanie pomocou informačno-technických prostriedkov platí niekoľko charakteristických zásad, z ktorých možno ako najvýznamnejšie spomenúť:

a) informácie sú získavané prostredníctvom špeciálnej techniky konštrukčne vyrábanej pre tento účel,

b) použitie resp. využitie v trestnom konaní (schvaľovanie, kontrolný mechanizmus, praktická realizácia) podlieha osobitnému režimu upravenému zákonom,

c) použitie sa predpokladá v zásade utajovaným spôsobom,

d) spracúvanie získaných informácií, ich evidencia, dokumentácia, ukladanie a vyraďovanie podlieha úprave zákonom.

Rekodifikovaný Trestný poriadok (zák. č. 301/2005 Z. z.) precizoval a potvrdil využitie informačno-technických prostriedkov v slovenskom trestnom konaní najmä v ustanoveniach

- § 113 ods. 4 - sledovanie osôb a vecí s použitím ITP, teda záznamom obrazu,

- § 114 - vyhotovovanie obrazových, zvukových alebo obrazovo-zvukových záznamov.

Ďalším zákonom využívajúcim tzv. úradnú licenciu štátu je zákon č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov, ktorý zmocňuje používať informačno-technické prostriedky na odpočúvanie a zaznamenávanie telekomunikačných činností a vyhotovovanie a využívanie obrazových, zvukových alebo iných záznamov aj mimo trestného konania Policajný zbor, Slovenskú informačnú službu, Vojenské spravodajstvo, Zbor väzenskej a justičnej stráže a Colnú správu.

Ide o zákon upravujúci využívanie informačno-technických prostriedkov pre plnenie úloh uvedených subjektov, pričom sa výslovne deklaruje, že použitie informačno-technických prostriedkov podľa tohto zákona sa nevzťahuje na ich použitie podľa Trestného poriadku. Sú to najmä záujmy zabezpečenia ústavného zriadenia, vnútorného poriadku a zahraničnopolitických záujmov štátu, bezpečnosti a obrany štátu. V ustanoveniach § 3 až 5 sú uvedené dôvody a povoľovací mechanizmus. Veľmi významné je však ustanovenie § 7 ods. 2 citovaného zákona, ktoré umožňuje trestnoprávne relevantné informácie získané uvedenými subjektami využitím informačno-technického prostriedku použiť ako dôkaz v trestnom konaní. Podľa § 8 použitie informačno-technického prostriedku vyhotovením záznamu alebo skopírovaním záznamu, ktoré sa uskutoční v rozpore s citovaným zákonom, zakladá zodpovednosť štátu ako aj osoby, ktorá zákon porušila tak, že nezákonné správanie nariadila, schválila alebo sa ho inak dopustila.

V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že spoločným charakteristickým rysom vyhotovovania obrazových, obrazovo-zvukových záznamov využitím špeciálnych informačno-technických prostriedkov podľa § 114 Tr. por. a zákona č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred odpočúvaním je monitorovanie osôb a vyhotovovanie príslušného záznamu utajeným spôsobom, teda bez vedomia dotknutých osôb.

O vyhotovovaní obrazovo-zvukových záznamov rozhodne príslušný orgán príkazom, proti ktorému nie je prípustný opravný prostriedok. V týchto prípadoch sa dotknutá osoba o tom, že jej základné práva a slobody boli porušené, sa (s výnimkou obvineného) nemusí dozvedieť ani po skončení vykonávania úkonu. Podľa ustanovenia § 114 ods. 8 Tr. por. však príslušný orgán dotknutú osobu o realizácii úkonu v právoplatne skončenom trestnom konaní upovedomí.

Vychádzajúc z čl. 13 Európskeho dohovoru, ktorý priznáva každému, koho práva a slobody priznané Dohovorom boli porušené, právo na účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností. Postup pri preskúmavaní zákonnosti príkazu na vyhotovovanie obrazovo-zvukových záznamov je upravený v ustanoveniach § 362 f a § 362 g Tr. por. Oprávnený rozhodnúť o zákonnosti resp. nezákonnosti takéhoto príkazu je výlučne Najvyšší súd SR.

Len pre ilustráciu podľa údajov Generálnej prokuratúry SR bolo v roku 2017 podaných viac ako 200 návrhov na vydanie príkazu na vyhotovovanie obrazovo-zvukových záznamov podľa § 114 Tr. por., ktoré boli v absolútnej väčšine prípadov súdmi akceptované a realizované.

Dňom 25. 5. 2018 nadobudlo účinnosť Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady 2016/679 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov, ktoré sa prezentuje pod skratkou GDPR (General Data Protection Regulation). Toto nariadenie však už v čl. 2 ods. 2 písm. d o vecnej pôsobnosti deklaruje, že sa nevzťahuje na spracúvanie osobných údajov „príslušnými orgánmi na účely predchádzania trestným činom, ich vyšetrovania, odhaľovania alebo stíhania alebo výkonu trestných sankcií vrátane ochrany pred ohrozením verejnej bezpečnosti a jeho predchádzania“.

Obdobný nový zákon č. 18/2018 Z. z. o ochrane osobných údajov vymedzuje len niektoré ustanovenia, ktoré sa vzťahujú na činnosť orgánov štátu na účely predchádzania a odhaľovania trestnej činnosti (§ 3 ods. 3) a podobne na účely trestného konania (§ 52), v ktorých sa kladie len všeobecne dôraz na zákonnosť, minimalizáciu zásahov, správnosť, integritu a dôvernosť, ktoré sú už obsiahnuté v citovaných zákonoch.

2. Do druhej skupiny obrazových záznamov využívaných v trestnom konaní možno zaradiť záznamy z kamerového systému.

Kamerové systémy sa stali bežnou a neodmysliteľnou súčasťou nášho každodenného života. S kamerami, ktoré monitorujú najrôznejšie priestory a miesta verejnosti prístupné, ale i súkromné obydlia, sa stretávame jednak z dôvodu hľadania efektívnych prostriedkov predchádzania, ale i represívneho riešenia kriminality a jednak z dôvodu mimoriadne rýchleho rozvoja technických prostriedkov, ktoré veda a technika pre tento účel aktuálne ponúkajú. Tak ako pri iných dôkazoch získaných v trestnom konaní sa vo väčšej či menšej miere zasahuje do základných práv a slobôd občanov, je takýto zásah realizovaný i pri monitorovaní kamerovým systém a preto i táto činnosť predpokladá prísnu a presnú právnu reguláciu podmienok získavania a využívania informácií zo záznamu kamerového systému.

Pre legislatívnu úpravu tohto systému je dôležitá rekodifikácia slovenského trestného práva účinná od 1. 1. 2006. Škála demonštratívne vypočítaných dôkazných prostriedkov v slovenskom trestnom poriadku (§ 119 ods. 2) sa rozšírila o dovtedy typické kriminalistické úkony ako napr. previerka výpovede na mieste, rekognícia, rekonštrukcia, vyšetrovací pokus. Ďalšou možnosťou v zmysle citovaného ustanovenia je i dôkaz získaný z dôkazného prostriedku podľa osobitného zákona. Takýmto dôkazom je i záznam z monitorovania kamerovým systémom. Zámerne sme sa v úvode zmienili o výsluchu svedka, ako jedného z najčastejšie sa vyskytujúcich dôkazných prostriedkov, pretože monitorovanie kamerovým systémom sa svojím obsahom veľmi blíži práve k uvedenému dôkaznému prostriedku.

Kamerový systém je schopný zaznamenať priebeh spáchaného trestného činu, jeho páchateľa i ďalšie okolnosti dôležité pre objasnenie veci, samozrejme, ak sa odohrali v monitorovanom priestore. Kamerový systém, ktorý už svojou inštaláciou pôsobí zároveň preventívne a záznam z neho získaný, poskytujúci informácie o trestnej činnosti najrôznejšieho druhu, sa stáva čoraz frekventovanejším technickým dôkazom i v aplikačnej trestnoprocesnej praxi.

Rozširovanie kamerových systémov sa zaznamenalo prakticky vo všetkých krajinách Európy a neobišlo ani Slovenskú republiku, kde sa záznam z kamerového systému akceptoval a začal efektívne využívať i v slovenskom trestnom konaní.

Pre ilustráciu možno uviesť prípad zo 7. 10. 2017, kde trojica slovenských občanov nadránom slovne a neskôr i fyzicky napadla v Bratislave Slováka indického pôvodu. Ten jedného z útočníkov usmrtil nožom s desaťcentimetrovou čepeľou. Bol obvinený z trestného činu vraždy a ublíženia na zdraví. Bratislavský súd po roku väzby na hlavnom pojednávaní vykonal rozsiahle dokazovanie, kde jedným z kľúčových dôkazov bol kamerový záznam samotného skutku, pričom dosiaľ neprávoplatným rozsudkom Inda oslobodil spod obžaloby, keď konštatoval, že konanie obžalovaného naplnilo atribúty a podmienky nutnej obrany.

Kamerový systém v Slovenskej republike z hľadiska jeho používania a využívania nie je upravený v špeciálnom zákone, tak ako je tomu v niektorých štátoch Európskej únie. Podmienky použitia a využitia záznamu z kamerového systému sú upravené v súčasnosti predovšetkým v Nariadení Európskeho parlamentu a Rady č. 2016/679, ktoré je tiež známe aj pod názvom „General Data Protection Regulation (GDPR) a Zákone o ochrane osobných údajov č. 18/2018 Z. z., ako i Trestnom poriadku a ďalších zákonoch upravujúcich právo na súkromie a ochranu osobnosti.

Okrem rôznych špecifických prípadov, o ktorých sa zmienime neskôr, sa kamerový systém najčastejšie využíva na monitorovanie priestorov prístupných verejnosti. Pojem monitorovania právna úprava expessis verbis nedefinuje, možno ho však najvšeobecnejšie vykladať ako sledovanie (koho, čo) pomocou monitorovacieho zariadenia. Z pohľadu práva pri prevádzkovaní kamerového systému dochádza k spracúvaniu osobných údajov prostredníctvom snímacích zariadení (kamier), ako prostriedkov spracúvania. Osobnými údajmi vo všeobecnosti rozumieme akékoľvek charakteristiky alebo údaje fyzickej osoby, ktoré sú spôsobilé ju určiť a odlíšiť od ostatných osôb. V tomto prípade ide predovšetkým o tvár snímanej osoby, ale i ďalšie biometrické údaje viažúce sa k tejto osobe. Pri spracúvaní vizuálneho resp. audiovizuálneho záznamu dochádza k zachytávaniu jednotlivých charakteristík a údajov dotknutej fyzickej osoby. Prevádzka kamerového systému, ktorým dochádza k monitorovaniu fyzických osôb, ich pohybu, správania ako aj ďalších ich prejavov, musí byť upravená zákonom.

V tomto zmysle musí monitorovanie kamerovým systémom prísne a presne rešpektovať podmienky stanovené zákonom a to najmä z pohľadu účelu monitorovania, podmienok jeho prevádzky, ochrany práv a oprávnených záujmov prevádzkovateľa a samozrejme dotknutých osôb.

Opodstatnenosť a legálnosť kamerového systému je citlivou otázkou, ktorá je riešená predovšetkým vzhľadom na problematiku ochrany osobných údajov, pričom táto má svoj výraz ako v európskej tak domácej legislatíve. V tomto zmysle si teba pripomenúť z hľadiska vývoja najmä Smernicu Európskeho parlamentu a Rady č 95/46/ES o ochrane osobných údajov, pričom zároveň treba konštatovať, že slovenská právna úprava s ňou bola plne kompatibilná.

Prvý slovenský zákon č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov medzi osobitné spôsoby získavania osobných údajov v ustanovení § 10 ods. 7 zaradil i monitorovanie osôb v priestore prístupnom verejnosti. Citované ustanovenie zákona umožňovalo monitorovanie len za splnenia troch základných podmienok:

1. monitorovať možno len priestor prístupný verejnosti,

2. monitorovať možno len na stanovený účel:

a) zabezpečenie verejného poriadku a bezpečnosti,

b) odhaľovanie kriminality alebo

c) narušenie bezpečnosti štátu,

3. zreteľné označenie monitorovaného priestoru.

V prípade splnenia všetkých zákonných podmienok a získania relevantných informácií bolo možné vyhotovený záznam použiť ako dôkaz na účely trestného konania alebo konania o priestupkoch.

Od 1. júla 2013 bol platným a účinným zákon č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov, ktorý nanovo upravil a sčasti precizoval inštitút monitorovania priestoru verejnosti prístupného na základe ustanovenia § 15 ods. 7 citovaného zákona.

Právna úprava monitorovania fyzických osôb prostredníctvom kamerového systému vyplývala najmä z § 4 ods. 1 (vymedzenie pojmu osobné údaje), § 4 ods. 3 písm. a (vymedzenie pojmu spracúvania osobných údajov), § 4 ods. 3 písm. b (vymedzenie pojmu informačný systém osobných údajov), § 4 ods. 3 písm. j (vymedzenie pojmu priestor prístupný verejnosti), § 15 ods. 7 a § 17 ods. 7 (podmienky monitorovania priestorov prístupných verejnosti) zákona o ochrane osobných údajov.

Z pohľadu zákona pri prevádzkovaní kamerového systému dochádza k spracúvaniu osobných údajov prostredníctvom snímacích zariadení (kamier). Prevádzkovanie kamerového systému je informačným systémom, ktorý sa viaže na účel definovaný zákonom a to:

- ochrana verejného poriadku a bezpečnosti,

- odhaľovanie kriminality,

- narušenie bezpečnosti štátu alebo

- ochrana majetku alebo zdravia.

Zákon umožňoval monitorovanie kamerovým systémom výlučne priestor prístupný verejnosti, ktorým sa rozumie priestor, do ktorého možno voľne vstupovať a v ktorom sa možno voľne zdržiavať bez časového obmedzenia alebo v čase vymedzenom prevádzkovateľom. Ďalšou zákonnou podmienkou legálneho monitorovania bola povinnosť prevádzkovateľa zreteľne označiť monitorovaný priestor. Zákon stanovil 15 dňovú lehotu (kalendárne dni) na uchovávanie záznamu, v prípade nevyužitia záznamu bol prevádzkovateľ povinný ho v tejto lehote zlikvidovať. Samozrejme, že prevádzkovateľ by mal dodržiavať aj všeobecné zásady primeranosti a nevyhnutnosti, ako i ďalšie podmienky uvedené v § 6 citovaného zákona. Záznam získaný monitorovaním priestoru prístupného verejnosti možno využiť výlučne za účelom uplatňovania právnej zodpovednosti, teda ako dôkaz v trestnom alebo priestupkovom konaní.

V roku 2018 však nastala zásadná zmena v právnej úprave ochrany osobných údajov v celej Európskej únii. Ako už bolo uvedené, dňom 25. 5. 2018 nadobudlo účinnosť Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady 2016/679 z 27. apríla 2016 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktoré sa prezentuje pod skratkou GDPR (General Data Protection Regulation). Týmto nariadením sa zároveň zrušuje smernica 95/46/ES, na Slovensku sa zrušil doterajší zákon č. 122/2013 Z. z. a od 25. 5. 2018 je účinný nový zákon o ochrane osobných údajov č. 18/2018 Z. z.

GDPR je právne záväzná regulácia, ktorá zavádza úplne nové pravidlá v oblasti ochrany osobných údajov a to vrátane vysokých sankcií za ich porušenie. Tým, že tieto pravidlá boli prijaté formou európskeho nariadenia, GDPR sa vo všetkých krajinách Európskej únie uplatní jednotne. GDPR má navyše prednosť pred všetkými európskymi zákonmi o ochrane osobných údajov, ktoré budú mať voči GDPR hlavne doplnkovú funkciu.

Hneď na úvod treba poznamenať, že GDPR sa nebude vzťahovať na oblasti taxatívne uvedené v čl. 2 ods. 2, medzi ktorými sa uvádzajú spracovávanie osobných údajov fyzickou osobou v rámci výlučne osobnej alebo domácej činnosti. Napr. Súdny dvor EÚ v rozsudku František Ryneš vs Úrad pro ochranu osobných údajů C-212/13 zo dňa 11. 12. 2014 pod túto výnimku z pôsobnosti zaraďuje aj snímanie kamerovým systémom, ktorý sníma výlučne iba súkromný pozemok osoby, ktorá tieto osobné údaje spracúva, v prípade snímania verejného priestranstva však bude mať GDPR plnú pôsobnosť.

Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady EÚ 2016/679 v čl. 5 ods. 1 všeobecne vymedzuje zásady, na ktorých nariadenie spočíva, pričom subjekt spracovávajúci osobné údaje má zodpovednosť za ich dodržiavanie a povinnosť toto dodržiavanie tiež doložiť. V stručnosti ide o nasledovné zásady:

- zákonnosť, korektnosť a transparentnosť spracovania,

- spracovanie na konkrétne určené, výslovne uvedené a legitímne účely,

- obmedzenie rozsahu spracovania na primerané a relevantné účely,

- správnosť a aktuálnosť údajov vo vzťahu k ich účelu,

- časové obmedzenie uloženia získaných údajov len na dobu nevyhnutnú pre identifikáciu dotknutých osôb,

- spracovanie údajov so zabezpečením primeranej bezpečnosti osobných údajov.

Pre využitie získaných údajov pre účely dokazovania v trestnom konaní treba upozorniť na vymedzenie zákonnosti spracúvania v GDPR (čl. 6), ktoré sa v zmysle citovaného ustanovenia považuje za zákonné, ak je splnená aspoň jedna z taxatívne stanovených podmienok v č. 6 ods. 1 písm. a až f. Pre monitorovanie kamerovým systémom považujeme za významné podmienky:

- spracúvanie je nevyhnutné, aby sa ochránili životne dôležité záujmy dotknutej osoby alebo inej fyzickej osoby,

- spracúvanie je nevyhnutné na účely oprávnených záujmov, ktoré sleduje prevádzkovateľ alebo tretia strana s výnimkou prípadov, keď nad takýmito záujmami prevažujú záujmy alebo základné práva a slobody dotknutej osoby, ktoré si vyžadujú ochranu osobných údajov, najmä, ak je dotknutou osobou dieťa.

Teda v prípade monitorovania kamerovým systémom sa nesmie neprimerane zasahovať do súkromia osôb a tieto zásahy musia byť primerané účelu použitia. S tým súvisí aj povinnosť prevádzkovateľa upravená v čl. 35 ods. 1 písm. c GDPR posúdiť vplyv zásahov v prípade „systematického monitorovania verejne prístupných miest vo veľkom rozsahu“.

Nový slovenský zákon č. 18/2018 Z. z. účinný od 25. 5. 2018 o ochrane osobných údajov z veľkej časti len kopíruje európsku legislatívu, pričom niektoré otázky sú týmto zákonom rozvinuté do väčšej hĺbky a detailov. Záznam získaný z monitorovania kamerovým systémom je osobným údajom pri zachytení znakov osoby, ktoré tvoria jej fyzickú identitu a ktoré umožňujú identifikovať túto fyzickú osobu priamo alebo nepriamo (§ 2). Zákon zavádza úplne nový pojem „biometrické údaje“, ktorými rozumie osobné údaje, ktoré sú výsledkom osobitného technického spracúvania osobných údajov, týkajúcich sa fyzických charakteristických znakov fyzickej osoby a ktoré umožňujú jedinečnú identifikáciu alebo potvrdzujú jedinečnú identifikáciu tejto fyzickej osoby, ako najmä vyobrazenie tváre alebo daktyloskopické údaje (§5 písm. c).

Obdobne ako GDPR aj zákon č. 18/2018 Z. z. vymedzuje podmienku spracúvania osobných údajov okrem iného v prípadoch, ak

- spracúvanie osobných údajov je nevyhnutné na ochranu života, zdravia alebo majetku dotknutej osoby alebo inej fyzickej osoby,

- spracúvanie osobných údajov je nevyhnutné na účel oprávnených záujmov prevádzkovateľa alebo tretej strany okrem prípadov, keď nad týmito záujmami prevažujú záujmy alebo práva dotknutej osoby vyžadujúce si ochranu osobných údajov, najmä ak je dotknutou osobu dieťa.

Zákon o ochrane osobných údajov č. 482/2002 Z. z. v ustanovení § 10 ods. 7 i zákon o ochrane osobných údajov č. 122/2013 Z. z. v ustanovení § 15 ods. 7 upravovali konkrétne podmienky monitorovania priestoru verejnosti prístupného a najmä využitia takto získaných údajov ako dôkaz na účely trestného konania alebo konania o priestupkoch. Nový zákon č. 18/2018 Z. z. upustil v texte zákona od takejto úpravy a obmedzil sa iba na znenie ustanovení § 42 ods. 3 písm. c, kde ukladá prevádzkovateľovi povinnosť posudzovať vplyv na ochranu osobných údajov fyzických osôb, ak ide o „systematické monitorovanie verejne prístupných miest vo veľkom rozsahu“. Domnievame sa, že vzhľadom na neustále sa rozširujúci trend a rozsah využívania kamerových systémov u nás si táto problematika vyžadovala exaktnejšie a detailnejšie legislatívne spracovanie.

Z hľadiska ochrany osobných údajov zaujímajú osobitné postavenie biometrické údaje na individuálnu identifikáciu (bývajú označované aj za tzv. citlivé údaje), ktoré bližšie analyzuje čl. 9 ods. 1 a 2 GDPR. Biometrické údaje sú uvádzané ako osobitná kategória osobných údajov umožňujúca nezameniteľnú fyzickú identifikáciu osoby najmä podľa tváre, ale tiež napr. i podľa chôdze (bližšie tiež § 5 písm. c Zákona o ochrane osobných údajov č. 18/2018 Z. z.).

GDPR v čl. 13 a Zákon č. 18/2018 Z. z. taxatívne určujú informácie, ktoré sa musia poskytnúť osobe dotknutej monitorovaním kamerovým systémom:

a) totožnosť a kontaktné údaje prevádzkovateľa,

b) kontaktné údaje prípadnej zodpovednej osoby,

c) účel spracúvania, na ktoré sú osobné údaje určené, ako aj právny základ spracúvania,

d) oprávnené záujmy, ktoré sleduje prevádzkovateľ alebo tretia strana, ak sa spracúvanie zakladá na č. 6 ods. 1 písm. f,

e) identifikácia príjemcu alebo kategória príjemcu osobných údajov, ak existujú,

f) v relevantnom prípade informácia, že prevádzkovateľ zamýšľa prenos podľa čl. 46 alebo 47 či čl. 49 ods. 1.

Európska únia v GDPR musela reagovať na mimoriadny rozvoj nových technológií, okrem iného aj na monitorovanie a profilovanie fyzických osôb vo vzťahu k ochrane a spracovávaniu ich osobných údajov. GDPR je založená na dvoch nových prístupoch:

- princíp zodpovednosti správcu,

- princíp založený na riziku.

Princíp zodpovednosti správcu znamená zodpovednosť správcu za dodržiavanie zásad spracovania osobných údajov, ktoré sú uvedené v čl. 5 ods. 1 GDPR as zároveň v povinnosti správcu tento súlad doložiť.

Princíp založený na riziku znamená, že správca už od počiatku koncipovania spracovania osobných údajov musí brať do úvahy povahu, rozsah, kontext a účel spracovania a prihliadnuť k pravdepodobným rizikám pre práva a slobody fyzických osôb a tomu musí prispôsobiť i zabezpečenie osobných údajov.Navrátil, J. a kol: GDPR pro praxi. Plzeň: Aleš Čeněk, 2018, s. 32.

Ďalšou dôležitou novinkou, ktorú GDPR zaviedlo do praxe správcov a spracovateľov je posúdenie vplyvu na ochranu osobných údajov, ktoré sa podľa čl. 35 ods. 1, 3 písm. c musí realizovať okrem iného i v prípade „systematického monitorovania verejne prístupných miest vo veľkom rozsahu“. V tomto zmysle bude svoju nezastupiteľnú úlohu plniť Úrad na ochranu osobných údajov.

Podľa § 119 ods. 2 slovenského trestného poriadku za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa trestného poriadku alebo podľa osobitného zákona.

Záznam získaný monitorovaním kamerovým systémom, v ktorom je zachytený priebeh trestného činu, jeho následky, páchateľ trestného činu, prípadne iné okolnosti významné pre náležité objasnenie veci je v súčasnosti efektívnym dôkazom v trestnom konaní a tým aj zostane napriek tomu, že nový zákon o ochrane osobných údajov vychádzajúc z GDPR nepochopiteľne vypustil z jeho obsahu podmienky jeho využitia a vôbec legislatívne vyjadrenie využitia v trestnom konaní. Tou zásadnou podmienkou využitia záznamu z monitorovania kamerovým systémom bude v zmysle GDPR i nového zákona najmä zákonnosť a legitímnosť jeho získania, ako i ďalšie podmienky uvedené v zákone. Dokazovanie v mnohých trestných veciach trpí stavom núdze. Záznam kamerového systému je v mnohých prípadoch jediným, originálnym a nespochybniteľným dôkazom. Kvalita záznamu je samozrejme podmienená technickou úrovňou a kvalitou kamerového systému a záznamového zariadenia.

Aj keď GDPR alebo platný Zákon č. 18/2018 Z. z. o ochrane osobných údajov sa výslovne nezmieňujú o povinnosti označenia monitorovaného priestoru, táto je však nevyhnutná a vyplýva zo zásad GDPR (napr. transparentnosť), ale tiež z posilnenia práv dotknutých osôb a v tomto zmysle informovanosť o možnostiach uplatnenia si svojich práv pri zásahoch do osobných údajov monitorovaním kamerovým systémom.

V tomto zmysle je potrebné trvať na obsahu označenia o monitorovanom priestore v nových intenciách GDPR a jeho všeobecných požiadaviek. Označenie by podľa nášho názoru mohlo mať nasledovný text:

- Priestor monitorovaný kamerovým systémom so záznamom. - Spracovanie údajov prebieha podľa Nariadenia GDPR č. 2016/679, čl. 6 písm. f. - Prevádzkovateľ kamerového systému: - Kontaktné údaje zodpovednej osoby:

Tento text by oznamoval údaj o monitorovaní, jeho účele a prevádzkovateľovi systému, aby si dotknutá osoba mohla realizovať svoje práva vyplývajúce z nariadenia i zákonnej úpravy. Podľa GDPR totiž každá osoba, ktorej obraz je zaznamenaný na kamerovom systéme, má právo požadovať a mať k dispozícii kópiu vlastných osobných údajov zo záznamu. Označenie môže byť doplnené a zvýraznené príslušným piktogramom.

3. Tretiu skupinu obrazových záznamov tvoria záznamy vyhotovené na základe monitorovania kamerovým systémom podľa špeciálnych zákonov, ako sú:

a) Zákon o výkone väzby č. 221/2006 Z. z. umožňuje podľa § 62 na účely ochrany života a zdravia obvinených, príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže a iných osôb vybaviť cely a kompenzačnú miestnosť kamerovým systémom, pričom táto skutočnosť sa oznámi obvinenému. Ak dôkaz v trestnom konaní je využiteľný i záznam získaný podľa zákona o výkone väzby v prípade zachytenia kriminálne relevantných skutočností.

b) Obdobne podľa § 38a ods. 2 písm. b zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách je banka povinná priestory styku s klientmi a manipulácie s peňažnou hotovosťou zabezpečiť kamerovým monitorovacím bezpečnostným systémom s 24 hodinovým záznamom v kvalite, ktorá umožňuje rozlíšenie osoby. Podľa § 93a ods. 7 citovaného zákona možno monitorovať pomocou videozáznamu aj priestory banky a bankomaty a zmenárenské automaty nachádzajúce sa v priestoroch samotnej banky aj bez označenia monitorovaného priestoru, pričom vyhotovený záznam možno využiť na účely odhaľovania trestných činov a zisťovanie ich páchateľov a pátranie po nich, teda aj v trestnom konaní ako dôkaz.

c) Ďalším úplne novým špeciálnym zákonom upravujúcim monitorovanie osôb kamerovým systémom je zákon č. 1/2014 Z. z. o organizovaní verejných športových podujatí účinný od 1. 2. 2014. Citovaný zákon v ustanovení § 21 ods. 1 priamo ukladá organizátorovi rizikového športového podujatia, ale aj pri futbalovom alebo hokejovom podujatí najvyššej celoštátnej súťaže v kategórii dospelých povinnosť zriadiť kamerový systém na monitorovanie priestorov športového zariadenia a identifikáciu fyzickej osoby alebo iného predmetu a zabezpečiť záznam v digitálnej forme. Tieto priestory musia byť taktiež zreteľne označené ako monitorované. Získané záznamy je možné využiť len na účely trestného konania, priestupkového konania, správneho konania, občianskeho súdneho konania, disciplinárneho konania a pre plnenie úloh na úseku ochrany verejného poriadku a bezpečnosti štátu. Podrobnosti prevádzkovania kamerového systému na športových podujatiach v zmysle § 21 ods. 5 citovaného zákona upravuje Vyhláška Ministerstva vnútra SR č. 274/2014 Z. z. o podrobnostiach o kamerovom zabezpečovacom systéme. Uvedené zákony v zásade jasne a presne vymedzujú podmienky monitorovania kamerovým systémom a využitia takto získaných záznamov pre účely trestného konania ako dôkaz podľa § 119 ods. 2 Trestného poriadku.

d) Podľa § 13 ods. 4 Zákonníka práce „zamestnávateľ nesmie bez vážnych dôvodov spočívajúcich v osobitnej povahe činnosti zamestnávateľa narúšať súkromie zamestnanca na pracovisku a v spoločných priestoroch zamestnávateľa tým, že ho monitoruje...“. Ak zamestnávateľ zavádza kontrolný mechanizmus, je povinný prerokovať so zástupcami zamestnancov rozsah kontroly, spôsob jej uskutočnenia, ako aj dobu jej trvania a informovať o nej zamestnancov. Záznam z monitoringu pracovníkov je použiteľný na vyvodenie pracovnoprávnej zodpovednosti voči zamestnancom, ktorým sa stanovuje účel kontrolného mechanizmu. Aj keď to zákon výslovne neuvádza, domnievam sa, že nebude vylúčené v prípade záznamu kriminálne relevantnej skutočnosti aj využitie pre účely trestného konania.

e) Školy a nemocnice sa vo všeobecnosti považujú za budovy občianskej vybavenosti, do ktorých sa dá voľne vstupovať. V rámci týchto budov sú však i vyhradené priestory, do ktorých má verejnosť vstup zakázaný, resp. vstup alebo pohyb v nich je možný len za súhlasu alebo v sprievode určenej osoby. V nemocniciach sú takými priestormi napr. operačné sály, jednotky intenzívnej starostlivosti, anesteziologicko-resuscitačné oddelenia, uzavreté oddelenia (napr. psychiatrické oddelenia). Školy nemajú upravený režim úplne jednotne, no v zásade platí, že triedu, v ktorej prebieha vyučovanie prípadne učebne so špeciálnou výukou nemožno považovať za priestor prístupný verejnosti. Monitorovanie týchto priestorov je často vykonávané bez súhlasu dotknutých osôb a to na účely ochrany práv a právom chránených záujmov prevádzkovateľa alebo tretej strany podľa § 10 ods. 3 písm. g predchádzajúceho zákona o ochrane osobných údajov resp. § 13 ods. 1 písm. f nového Zákona č. 18/2018 Z. z. V nemocniciach je to najmä na účely ochrany zdravia zdravotníckeho personálu z dôvodu agresívneho správania sa pacientov, či na účely monitoringu správania sa pacientov počas liečby, ak hrozí, že by mohli byť nebezpeční pre seba alebo iných. V školách sa citované ustanovenie zákona využíva s cieľom ochrany majetku školy pred jeho poškodením, zničením alebo odcudzením resp. odhaľovania napr. šikany.

4. Do štvrtej skupiny možno zaradiť vyhotovovanie obrazových záznamov kamerovým systémom z tzv. osobných činností.

Ako GDPR, tak aj zákon o ochrane osobných údajov (§ 3 ods. 5 písm. a) výslovne ustanovujú, že nariadenie resp. zákon sa nevzťahujú na spracúvanie osobných údajov fyzickou osobou v rámci výlučne osobnej činnosti alebo domácej činnosti.

Medzi najčastejšie frekventované prípady zaraďujeme monitorovanie obydlia kamerovým systémom, teda priestoru verejnosti neprístupného, ktoré je v každom prípade špecifickou situáciou. Pri riešení tejto situácie si treba ujasniť pojem obydlia, ktoré používa medzinárodnoprávnu, ústavnú i zákonnú ochranu. Podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd má každý právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Podľa ustanovenia čl. 21 ods. 1 Ústavy SR je obydlie nedotknuteľné. Nie je dovolené doň vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom býva. Kto neoprávnene vnikne do obydlia iného alebo tam neoprávnene zotrvá, dopustí sa trestného činu porušovania domovej slobody podľa § 194 Trestného zákona. Zvýšenie ochrany obydlia priniesol i rekodifikovaný Trestný zákon v ustanovení § 26 ods. 2 o oprávnenom použití zbrane vo svojom obydlí proti tomu, kto do obydlia neoprávnene vnikne alebo v ňom neoprávnene zotrvá a nejde o nutnú obranu, pričom túto skutočnosť zaradil medzi okolnosti vylučujúce protiprávnosť činu.

Pre vymedzenie pojmu obydlia je vhodné využiť výkladové ustanovenie § 122 ods. 5 Trestného zákona, podľa ktorého sa obydlím rozumie dom, byt alebo iný priestor slúžiaci na bývanie vrátane priestorov a pozemkov k nim patriacim, ak sú ako súčasť obydlia uzavreté.

Podľa metodického usmernenia Úradu na ochranu osobných údajov č. 5/2016 „Monitorovanie priestorov verejnosti neprístupných“ pri monitorovaní obydlia platí, že

- ide o súkromný majetok,

- je verejnosti neprístupné (za verejnosť sa nepovažujú dovolené návštevy, poštár,

kuriér a pod.),

- nie je priestorom využívaným na podnikateľské účely,

- ide o priestor vymedzený napr. oplotením, trávnikom, výsadbou, tabuľou s oznamom,

že ide o súkromný pozemok a pod.

Monitorovanie obydlia je potrebné posudzovať tak z pohľadu charakteru monitorovaného priestoru, ako aj z pohľadu rozsahu monitorovaného priestoru. Vo všeobecnosti platí, že ak dochádza k monitorovaniu priestoru verejnosti neprístupného bez ohľadu na vlastníctvo daného priestoru a monitoruje sa len tento priestor verejnosti neprístupný (t. j. nedochádza k monitorovaniu priestoru verejnosti prístupného napr. verejnej cesty, chodníka, námestia a pod.), zákon a ani GDPR sa na tieto činnosti nevzťahuje, ide o spracovanie údajov výlučne osobných alebo domácich činností (čl. 2 ods. 2 písm. c GDPR). Osoba vykonávajúca monitorovanie v tomto režime nemá voči úradu žiadnu oznamovaciu prípadne evidenčnú povinnosť.

Osoby vykonávajúce monitorovanie obydlia však musia rešpektovať zásady ochrany osobnosti podľa § 12 ods. 2, ods. 1 Občianskeho zákonníka (...obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy sa smú vyhotoviť alebo použiť len s jej privolením. Samozrejme, že nie je možné monitorovať priestor verejnosti neprístupný iného subjektu napríklad susedné obydlie, susedný pozemok atď. V prípade zverejnenia vyhotoveného záznamu napr. v televízii, na internete a pod. sa osoby na ňom zachytené môžu dovolávať svojich práv na ochranu osobnosti v rámci občianskeho právneho sporu.

Pre účely trestného konania je však významnou otázkou využitie záznamu z monitorovania obydlia, na ktorom je zachytené napr. konanie páchateľa, ktorý sa vlámal do obydlia prevádzkovateľa kamerového systému, ktorý neoprávnene vnikol do obydlia, aby tam spáchal trestný čin a pod. Teda využitie záznamu ako dôkazného prostriedku podľa § 119 ods. 2 Tr. por. získaného podľa osobitného zákona.

Takýmto zákonom bude Zákon č. 18/2018 Z. z. o ochrane osobných údajov, ktorý podľa § 13 ods. 1 písm. d považuje za zákonné spracúvanie osobných údajov bez súhlasu dotknutej osoby aj vtedy, ak

- spracúvanie osobných údajov je nevyhnutné na ochranu života, zdravia alebo majetku dotknutej osoby alebo

- spracúvanie osobných údajov je nevyhnutné na ochranu oprávnených záujmov prevádzkovateľa alebo tretej strany okrem prípadov, keď nad týmito záujmami prevažujú záujmy alebo právo dotknutej osoby vyžadujúce si ochranu osobných údajov.

V tejto situácii nastáva konflikt dvoch záujmov pričom zatiaľ bez ďalšej argumentácie zastávam názor, že bude v zásade prevažovať záujem štátu teda verejný záujem na preukázanie spáchania trestného činu a usvedčenia páchateľa nad záujmom páchateľa na ochranu jeho osobných údajov a teda záznam z monitorovacieho systému bude využiteľný ako dôkaz v trestnom konaní. Samozrejme, že v takomto prípade sa do efektívneho záveru dotiahne legitímny účel monitorovania obydlia kamerovým systémom (ochrany chránených záujmov) potrestaním páchateľa trestného činu.

Tu si však treba uvedomiť, že zákon expressis verbis nerieši situácie využiteľnosti záznamu získaného z monitorovania priestorov verejnosti neprístupných. Tieto prípady bude treba riešiť ad hoc, posúdením všetkých okolností prípadu, dodržiavania všetkých zákonných podmienok monitorovania i porovnaním a posúdením vzniknutého konfliktu, V aplikačnej praxi pri využití záznamu kamerového systému ide vo väčšine prípadov o jediný usvedčujúci dôkaz voči obvinenému, obvinení ďalej v mnohých prípadoch namietajú porušenie niektorej z povinností prevádzkovateľa kamerového systému a vidia v zázname nezákonný dôkaz.

Medzi prípady monitorovania resp. spracúvania osobných údajov v rámci tzv. osobnej činnosti alebo domácej činnosti sú zaraďované prípady využívania kamerových systémov najmä v osobných automobiloch a prostriedkoch hromadnej dopravy. Takýto kamerový systém tvorí kamera so záznamovým zariadením a dátovým úložiskom, ktoré spravidla tvoria kompletný celok. Autokamera je zvyčajne umiestnená spôsobom umožňujúcim monitorovanie situácie pred vozidlom, za vozidlom alebo v jeho interiéri.

Prevádzkovanie autokamery je motivované najmä ochranou majetku a práv a povinností súvisiacich a vznikajúcich v podmienkach prevádzky na pozemných komunikáciách. Právny základ využívania autokamier je potrebné vidieť v troch všeobecne záväzných právnych predpisoch, ktorými sú zákon na ochranu osobných údajov, Občiansky zákonník a Zákonník práce.

S prihliadnutím na skutočnosť, že GDPR ani zákon na ochranu osobných údajov (§3 ods. 5 písm. a sa nevzťahuje na spracúvanie osobných údajov fyzickou osobou, v rámci výlučne osobnej činnosti alebo domácej činnosti vyplýva, že prevádzkovanie autokamier je vyňaté spod pôsobnosti zákona na ochranu osobných údajov pri kumulatívnom splnení nasledovných podmienok:

- autokameru prevádzkuje fyzická osoba,

- autokamera je prevádzkovaná v režime výlučne osobných alebo domácich činností, teda účelom je ochrana práva a právom chránených záujmov fyzickej osoby resp. priebežná dokumentácia situácie v bezprostrednej blízkosti vozidla pre prípad potreby preukazovania mechanizmu vzniku dopravnej nehody, poškodenia, neoprávneného používania či krádeže vozidla, prípadne iného incidentu v oblasti verejného poriadku a bezpečnosti,

- uchovávanie vyhotovených záznamov nesmie byť v zjavnom rozpore s účelom jeho vyhotovenia,

- vyhotovené záznamy nesmú byť využité v inom ako uvedenom legitímnom účele, nesmú byť poskytnuté tretej strane ani inak zverejnené.

V súvislosti s využívaním autokamier a taktiež monitorovania obydlia nemožno vylúčiť vznik kolíznych situácií, ktoré bude treba riešiť s využitím a aplikáciou zásady účelu a proporcionality. V každom prípade pre poškodeného ide o ďalší priestor a možnosť predložiť záznam z takto prevádzkovaného kamerového systému ako dôkaz v trestnom konaní.

Pri riešení takýchto konfliktných situácií sa ponúka zatiaľ skromná česká i slovenská judikatúra. Z týchto judikátov si dovolím prezentovať dve rozhodnutia, ktoré najlepšie vystihujú riešenú problematiku:

Prvým je rozhodnutie Najvyššieho Správneho súdu ČR, ktorý okrem iného uviedol:

- Monitorovanie kamerovým systémom za účelom ochrany majetku, zdravia a života nepochybne spĺňa svoj účel len vtedy, pokiaľ správca vykonáva záznam za účelom vyhotovenia dôkazného materiálu, ktorým by identifikoval potenciálneho páchateľa trestného činu a slúžil by tak na jeho potrestanie. Pokiaľ zhromaždený záznam obsahuje fakty o trestnom čine, je prirodzené, že ho odovzdá orgánom činným v trestnom konaní.

- Spracovanie údajov vykonané poškodeným je treba hodnotiť podľa zásady proporcionality. V tomto prípade ide o posúdenie konfliktu dvoch záujmov, teda práva na ochranu súkromia na jednej strane a ochrany života a majetku správcu kamerového systému na strane druhej. Toto právo sa prelína so záujmom spoločnosti na ochrane pred deliktuálnym konaním a na tom, aby tieto konania boli odhalené a potrestané.

- Princíp proporcionality sa v judikatúre ÚS ČR posudzuje pri napĺňaní troch kritérií:

a) Kritérium vhodnosti určuje, či opatrenie obmedzujúce základné právo umožňuje dosiahnuť sledovaný cieľ. V danom prípade možno priznať, že kamerový systém je prostriedkom, ktorý síce nedokáže zabrániť v dokonaní konkrétneho trestného činu, podstatou jeho činnosti je vyhotoviť záznam takéhoto konania, ktoré následne môže viesť k identifikácii páchateľa a eventuálne k odsúdeniu. Kamerový systém predstavuje tiež významný odstrašujúci (preventívny) prvok.

b) Kritérium potrebnosti porovnáva zvolený prostriedok s inými do úvahy prichádzajúcimi opatreniami. V konkrétnom prípade, vysvetlenie, že ak by bola kamera „sklopená“ a zaberala len obvodové múry obydlia, funkcia kamery by sa míňala účinkom a potenciálneho útočníka, ktorý strieľal z ulice by niky nezaznamenala. Iná, potenciálna varianta napr. platenie si súkromnej bezpečnostnej služby, bola neúnosná.

c) Kritérium porovnania určuje závažnosť oboch v kolízii stojacich práv. Hlavnou otázkou bude, či a ako intenzívne zasahoval prevádzkovateľ kamerového systému do súkromného a osobného života iných osôb.

5. Do piatej skupiny možno zaradiť prípady vyhotovenia obrazovo-zvukových záznamov súkromnou osobou (t. j. osobou odlišnou od orgánu činného v trestnom konaním, resp. prevádzkovateľa kamerového systému) bez súhlasu nahrávanej osoby napr. mobilným telefónom, či vlastnou kamerou a ich dôkaznej použiteľnosti.

Hneď na úvod treba dodať, že táto problematika dosiaľ nebola riešená oficiálnou judikatúrou, či zjednocujúcim stanoviskom Najvyššieho súdu SR.

Cielené (úmyselné) nahrávanie inej osoby bez jej súhlasu je totiž v konflikte s ustanovením § 12 Občianskeho zákonníka.

V tejto situácii sa však vyskytujú v aplikačnej praxi jednotlivé prípady, ktoré treba riešiť individuálne. V konkrétnom prípade svedka, ktorý vyhotovil obrazový záznam mobilným telefónom o páchaní násilného trestného činu na verejnosti, okresný a neskôr Krajský súd v Bratislave (4TO/61/2018) síce vo všeobecnosti odmietol bezbrehé akceptovanie obrazovo-zvukového záznamu v trestnom konaní vyhotovené v rozpore so zákonom, avšak akceptoval určité výnimky, v konkrétnom prípade posúdil konanie osoby, ktorá vyhotovila obrazový záznam o páchanom trestnom čine ako postup podľa ustanovenia § 85 ods. 2 Tr. por. (obmedzenie osobnej slobody osoby pristihnutej pri trestnom čine na zistenie jej totožnosti resp. zabezpečenia dôkazu) a predložený dôkaz - obrazový záznam z mobilného telefónu akceptoval.Šamko, P.: „Chytenie podozrivého mobilným telefónom a analogická aplikácia ustanovenia § 85 ods. 2 Tr. por.“, www: Právne listy, 12.11.2018.

6. Šiesta skupina obrazových záznamov je z hľadiska realizovateľnosti vysoko aktuálna, avšak z hľadiska legislatívnej úpravy či už nadnárodnej alebo národnej iba v polohe science fiction.

Vychádzajme z reálnej situácie: Podľa dostupných informácií našu Zem v súčasnosti monitoruje z kozmického priestoru viac než 1700 satelitov. Väčšinu satelitov prevádzkujú americké verejné inštitúcie, no rastie i počet satelitov na komerčné účely. Z uvedeného počtu prevádzkuje USA 814 satelitov, Čína 205, Rusko 140 a 578 satelitov prevádzkuje asi 60 ďalších krajín. Najčastejšie sa pri pozorovaní Zeme uvádza ako dôvod zhromažďovanie údajov pre spravodajské služby a sledovanie životného prostredia. Z amerických satelitov celkom 202 prevádzkuje súkromná spoločnosť Planet, ktorá realizuje najrôznejšie požiadavky svojich klientov.

Dnes sa neoficiálne hovorí o tom, že na snímkach z amerických špionážnych družíc vidia analytici predmety veľké okolo 2,5 cm, skutočnosť však zostáva prirodzene utajená. Prostredníctvom biometrických údajov je možné identifikovať človeka, ktorého už majú spravodajské služby vo svojich databázach.

Nakoniec Európska únia 7. marca 2017 oznámila úspešné vypustenie piatej vesmírnej družice, ktorá podporuje kozmický program EÚ Copernicus. Ako uviedla Európska komisia vo svojej správe „Copernicus je najpokročilejší systém pozorovania Zeme na svete. Copernicus spracováva dáta a poskytuje užívateľom spoľahlivé a rýchle informácie v šiestich tematických oblastiach: monitorovanie zemského povrchu, morských vôd a ovzdušia, sledovanie klimatických zmien, reakcia na krízové udalosti a bezpečnosť.“

Moja otázka na záver je preto logická: Kedy sa dočkáme legislatívnej úpravy a aplikácie využitia dôkazu o kriminálne relevantnej udalosti aj z vesmíru, v prípadoch, keď zemský povrch nebude monitorovaný stacionárnym (či mobilným) kamerovým systémom so Zeme? Technické zabezpečenie tejto realizácie je pripravené.

---

ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV

Monografie

IVOR, Jaroslav et . al. Optimalizácia prípravného konania trestného, Praha, Leges, 2017

JELÍNEK, Jiří Poškozený v českém trestním řízení, Praha Karolinium 1998

JELÍNEK, Jiří, GŘIVNA, Tomáš Poškozený a oběť trestného činu z trestné právnicko a kriminologického pohledu, Praha Leges, 2012

KLIMEK, Libor, ZÁHORA Jozef, HOLCR Květoň. Počítačová kriminalita v európskych súvislostiach, Bratislava, Wolers Kluwer, 2016, s. 445, ISBN 978-80-8168-538-5

NAVRÁTIL, Jiří a kol. GDPR pro praxi, Plzeň, Aleš Čeněk, 2018, s. 339, ISBN 978-807380-689-7

PACNER, Karel. Kosmičtí špioni, Albatros Plus, Praha 2005, s. 283, ISBN 80-00-01686-9

POLÁK, Peter. Svedok v trestnom konaní, Bratislava, Eurokódex 2011, s . 296, ISBN: 97880-89447-47-3

RAK. R. a kol.: Biometria a identita člověka ve forenzních a komerčních aplikacích, Grada Publishing, 2008, s. 329-348.

ZÁHORA, Jozef a kol. Dokazovanie v trestnom konaní, Praha, Leges, 2013

Učebnice a komentáre

IVOR Jaroslav, POLÁK Peter, ZÁHORA Jozef. Trestné právo procesné 1, Wolters Kluwer

2017, 528 s., ISBN 978-80-8168-593-4

IVOR Jaroslav, ZÁHORA Jozef. Repetitórium trestného práva, Bratislava, Wolters Kluwer, 2018, s. 220, ISBN 978_80-8168-769-9

KURUCOVÁ Zuzana, DEMOVIČOVÁ Andrea. Introduction to the U. S. Law, Wolters Kluwer Bratislava 154 s., ISBN 978-80-8168-725-9

Príspevky v zborníkoch

IVOR, Jaroslav. Monitorovanie kamerovým systémom ako dôkazný prostriedok v trestnom konaní. Zborník príspevkov vedeckej konferencie „Prieniky trestného práva k iným právnym odvetviam a vedeckým disciplínam“, Košice 2017, s. 9-20, ISBN 978-80-8152-493-6,

IVOR, Jaroslav. Monitorovanie osôb ako dôkazný prostriedok v trestnom konaní In: Ochrana osobných údajov: zborník z celoštátneho seminára s medzinárodnou účasťou, Bratislava, Akadémia Policajného zboru, 2007, ISBN 978-80-8054-419-5,

IVOR Jaroslav. Monitorovanie kamerovým systémom ako efektívny dôkazný prostriedok In: Jelínek, J.: Dokazování v trestním řízení v kontextu práva na spravedlivý proces. Praha: Leges, 2018, s. 283.

Články

DRAPER, Robert. Sledují vás, National Geographic Česko, 2/2018, ISSN 1213-9394, s. 22 až 57

IVOR, Jaroslav. Niektoré aktuálne trestnoprocesné problémy boja s organizovanou kriminalitou, Justičná revue č. 5-6/1998

REPÍK, B. Procesní důsledky porušení predpisu o dokazování v trestním řízení, Bulletin advokacie, 1982, červenec-srpen.

Ostatné pramene

Rozhodnutie ESĽP 2/439/93 (Botta proti Taliansku),

Rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR 2AS45/2010-68,

Nález Ústavného súdu ČR I. ÚS 191/05,

Metodické usmernenia Úradu na ochranu osobných údajov SR č. 3/2013, 1/2014, 5/2016, Stratégia prevencie kriminality a inej protispoločenskej činnosti na roky 2016-2020, schválená vládou SR v roku 2016.

Hucknall, M.: Have you ever wondered where did it all begin?

In Get licensed, <https://www.get-licensed.co.uk/sia-training-blog/cctv-history/>

IP vs. analógové kamery a základné pojmy. <https://www.bezpecnostnekamery.sk/clanky/ip-vs-analogove-kamery-a-zakladne.pojmy>

ELEKTRONICKÝ MONITORING A ZVÝŠENIE DÔVERY K ALTERNATÍVNYM TRESTOM
▼

ELECTRONIC MONITORING AND INCREASING CONFIDENCE ALTERNATIVE PENALTIES

Táto práca bola podporovaná Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe Zmluvy č. APVV-15-0437.

Jaroslav Klátik, Ingrid Mencerová, Miroslav KelemenDoc. JUDr. Jaroslav Klátik, PhD. je vedúcim katedry na Katedre trestného práva,, kriminológie, kriminalistiky forenzných disciplín Právnickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Doc. JUDr. Ingrid Mencerová, PhD. je docentkou na Katedre trestného práva,, kriminológie, kriminalistiky forenzných disciplín Právnickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Prof. Ing. Miroslav Kelemen, DrSc., LLM, MBA je profesorom na Katedre trestného práva,, kriminológie, kriminalistiky forenzných disciplín Právnickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici.

Abstrakt

Príspevok sa zaoberá právnou úpravou alternatívnych trestov so zameraním na trest domáceho väzenia. Autori sa venujú vplyvu novely Trestného zákona a Trestného poriadku, účinnou od 1. januára 2019 na efektívnejšiu úpravu alternatívnych trestov pri zohľadnení základných limitov ich ukladania.

Kľúčové slová

elektronický monitoring, trest domáceho väzenia, probačný a mediačný úradník, alternatívny trest, premena zvyšku trestu domáceho väzenia

Abstract

The paper deals with the regulation of alternative punishments, focusing on the punishment of domestic jail. The authors address the impact of the amendment to the Criminal Code and the Criminal Procedure Code on the more effective modification of alternative punishments, taking into account the basic limits of their imposition.

Keywords

electronic monitoring, home prison sentences, probation and mediation officer, alternative punishment, transfer of remnant of domestic custody

Úvod

Elektronický monitoring obvinených a odsúdených osôb v slovenských podmienkach ako inovatívna služba umožňuje flexibilnejšie ukladanie alternatív k trestu odňatia slobody (napr. domáce väzenie, monitorovanie dodržiavania zákazu priblíženie sa k inej osobe a lokalite, dodržiavanie určených hodín pobytu na pracovisku, alebo aj sledovanie konzumácie alkoholických nápojov, omamných látok a pod.). Ide o výrazne efektívnejšie opatrenia v náprave odsúdených než ich umiestnenie v ústave na výkon trestu. Využitie e-služieb pokryje aj také oblasti, ako sú prípady domáceho násilia, drobných krádeží, obťažovania, neprispôsobivého susedského správania a pod. Využiť elektronické monitorovanie možno v zásade pri všetkých troch základných etapách trestnej justície, t. j. pred samotným súdnym rozhodnutím o vine, ako súčasť alternatívneho trestu k trestu odňatia slobody, po prepustení ako súčasť probačného dohľadu. Technické prostriedky sa nemusia využívať iba na kontrolu výkonu rozhodnutí súdov v trestných alebo občianskych súdnych konaniach, ale aj na zjednodušenie kontroly odsúdených vykonávanej Zborom väzenskej a justičnej stráže v ústavoch pre výkon trestu odňatia slobody.

S elektronickým monitoringom sú spojené aj náklady, ktoré podľa ministerstva spravodlivosti nie sú také vysoké ako náklady na výkon trestu odňatia slobody, pokiaľ však nerátame náklady spojené s prevádzkou technických zariadení a procesnej činnosti probačných a mediačných úradníkov, prípadne príslušníkov Policajného zboru SR. Náklady spojené s prevádzkou zariadení znáša štát spolu s odsúdeným. Výšku nákladov, ktoré hradí kontrolovaná osoba upravuje vykonávací predpis.

Zavedenie elektronického monitoringu má aj svojich odporcov a kritikov. Mnohí vidia problém v miere, akou dochádza k zásahu štátu do súkromia odsúdených páchateľov. Napríklad pri aplikácii trestu domáceho väzenia dochádza k porušovaniu rovnosti pred zákonom, pretože tento trest nie je možné uložiť človeku bez domova. Kritici elektronického monitoringu spochybňujú jeho možnosti pri napĺňaní účelu trestu.

1 Limity elektronického monitoringu pri napĺňaní účelu alternatívnych trestov

Otázky spojené s účelom trestu patria v celej histórii trestnoprávnej teórie i praxe medzi základné problémy. Názory na účel trestu sa historicky menia najmä v závislosti od preferovaných hodnôt spoločnosti a momentálneho vnímania hrozby a strachu z kriminality.K tomu bližšie pozri: KLÁTIK, J. a kol.: Trestné právo hmotné. Všeobecná časť. Plzeň: Aleš Čeněk, 2018, s. 221 - 227; MENCEROVÁ, I., TOBIÁŠOVÁ, L., TURAYOVÁ, Y. a kol.: Trestné právo hmotné. Všeobecná časť. 2. aktualizované a prepracované Šamorín: Heuréka, 2015, s. 292 - 298. Súčasný systém trestov a zásady pre ukladanie trestov sa zakladajú na myšlienke, že trest má byť úmerný stupňu závažnosti činu pre spoločnosť, má byť individualizovaný a diferencovaný vzhľadom na charakter spáchaného činu i osobu páchateľa, má byť spravodlivý a zákonný.

Účel trestu nie je v súčasnom Trestnom zákoneZákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon (TZ) v znení neskorších predpisov. explicitne vyjadrený, no obsahovo je vyjadrený v základných zásadách ukladania trestov. Podľa § 34 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestného zákona (ďalej aj „TZ“) „trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov, pričom zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou“. Z uvedeného zákonného ustanovenia je zrejmá snaha o proporcionálne pôsobenie odstrašujúceho a výchovného účinku trestu so súčasným zabezpečením ochrany spoločnosti ako celku i jednotlivcov pred páchateľmi trestných činov. Jednotlivé zložky tvoriace obsah pojmu účel trestu tvoria jednotu, vzájomne sa dopĺňajú a podmieňujú. Pri rôznych druhoch trestu sú rôzne zastúpené. Pri treste odňatia slobody do popredia vystupuje priama represia, pri treste domáceho väzenia je výraznejšia výchovná zložka a nepriame represívne pôsobenie. Praktické napĺňanie účelu trestu však závisí na mnohých faktoroch a často veľmi protichodných záujmoch, reflektujúcich v rôznej miere konkrétnu spoločenskú situáciu a najmä celkový stav kriminality a verejnej mienky.

Alternatívne tresty majú pri napĺňaní účelu trestu svoje špecifiká. Základným zmyslom alternatívnych trestov je nahradenie ukladania nepodmienečných trestov odňatia slobody vo vhodných, spravidla menej závažných prípadoch, zníženie väzenskej populácie a nákladov na väzenský systém a zároveň aj snaha dosiahnuť pokles recidívy.

Za alternatívy k trestu odňatia slobody v zmysle slovenského Trestného zákona možno považovať inštitúty trestného práva hmotného, ktoré predstavujú alternatívu k nepodmienečnému trestu odňatia slobody. Celkom neeliminujú stratu osobnej slobody, ale znižujú jej mieru na nevyhnutné minimum. Tresty, ktoré spĺňajú kritériá i charakteristiku alternatívnych trestov a sú zakotvené v Trestnom zákone, sú dva - trest domáceho väzenia a trest povinnej práce.Ak sa peňažný trest ukladá podľa § 56 ods. 2 TZ, možno ho považovať za alternatívny trest k trestu odňatia slobody. Priamo v tomto ustanovení je totiž uvedené, že peňažný trest sa ukladá vtedy, ak vzhľadom na povahu spáchaného prečinu a možnosť nápravy páchateľa sa trest odňatia slobody neukladá. Sú to tresty, ktoré súd môže uložiť namiesto trestu odňatia slobody, aj keď by inak mohol trest odňatia slobody uložiť, avšak sa predpokladá, že vzhľadom na osobu páchateľa a okolnosti prípadu bude účel trestu dosiahnutý aj inak ako výkonom trestu odňatia slobody v ústave na výkon trestu odňatia slobody. Alternatívnu povahu uvedených trestov dokazuje aj ich nezlučiteľnosť s trestom odňatia slobody podľa § 34 ods. 7 TZ. V súvislosti s druhmi trestov, ktoré radíme medzi alternatívy k trestu odňatia slobody je spornou otázkou, či možno k nim zaradiť aj podmienečný odklad výkonu trestu odňatia slobody a podmienečný odklad výkonu trestu odňatia slobody s probačným dohľadom. Autori tohto príspevku patria k názorovej skupine, ktorá ich chápe skôr ako osobitné formy výmery trestu, osobitný výkon trestu odňatia slobody, či osobitné inštitúty, ktoré sú popri trestoch a ochranných opatreniach prostriedkom na dosiahnutie účelu trestu. Keďže tieto inštitúty nie sú uvedené v § 32 TZ, v zmysle ktorého sú za samostatné tresty považované len tresty taxatívne vymenované v tomto ustanovení, nemôžeme ich za samostatné tresty považovať. Avšak domnievame sa, že podmienečné odsúdenie a podmienečné odsúdenie s probačným dohľadom možno subsumovať pod pojem alternatívy k trestu odňatia slobody. V § 32 TZ zakotvené nie sú, ale sú formami trestu odňatia slobody, ktorý je tam výslovne uvedený. Sú právnym následkom trestného činu a ich povaha vo vzťahu k nepodmienečnému trestu odňatia slobody je nepochybne alternatívna. Ak teda okrem formálneho poňatia alternatívnych trestov, ktoré by inak tieto inštitúty pojmovo vylučovalo, zohľadníme aj ich obsah a funkciu, možno aj podmienečný odklad výkonu trestu odňatia slobody a podmienečný odklad výkonu trestu odňatia slobody s probačným dohľadom vnímať ako alternatívy k trestu odňatia slobody (ale nie ako alternatívne tresty).

V čom sú špecifiká alternatívnych trestov pri napĺňaní účelu trestov? Alternatívne tresty by mali výraznejšie prispievať k prevýchove páchateľa. Mali by plniť aj reštitučnú a kompenzačnú funkciu vo vzťahu k poškodenému ale aj celej spoločnosti. Očakáva sa od nich vyššia účinnosť trestného postihu, posilnenie individuálneho prístupu a postupné znižovanie recidívy. Z pohľadu páchateľov trestných činov možno hovoriť v kontexte alternatívnych trestov o spravodlivejšom, humánnejšom postihu a lepšom dosiahnutí individuálnych preventívnych účinkov.

Inštitúciou, ktorá by mala vytvárať podmienky pre uplatnenie alternatívnych trestov je probačná a mediačná služba. Výkon probácie a mediácie upravuje osobitný zákon č. 550/2003 Z. z. o probačných a mediačných úradníkoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Uplatnenie probácie by malo viesť k zvýšeniu účinnosti trestnej represie a k dosiahnutiu vyváženého pomeru medzi trestnou represiou a prevenciou. Význam probácie spočíva hlavne v diferencovanom prístupe k páchateľovi trestného činu a vo využití účinnejších prostriedkov na reakciu na spáchaný trestný čin, než je trest odňatia slobody. Podstatou probácie je konštruktívna metóda prevýchovy a iného pozitívneho ovplyvňovania správania sa páchateľa trestného činu, ktorá je založená na vzájomnej kombinácii prvkov kontroly, pomoci a poradenstva. Páchateľ je ušetrený škodlivých dôsledkov výkonu trestu odňatia slobody. Probáciu nemožno chápať ako prejav rezignácie na splnenie účelu trestu, alebo ako zmiernenie trestnej represie a zhovievavý postoj k páchateľovi trestného činu. Jej význam spočíva v diferencovanejšom prístupe a zaobchádzaní s páchateľmi rôznych trestných činov. Autorita probačných a mediačných úradníkov (ďalej aj „PaMÚ“) je odvodená od autority súdu, preto nie je možné zamieňať ich činnosť s prácou sociálnych pracovníkov, aj keď niektoré ich postupy a metódy majú podobný charakter. Z podstaty probácie sa dá odvodiť aj jej základné zameranie. Práca probačného úradníka smeruje nielen k realizácii dohľadu súdu, ale najmä k starostlivosti o páchateľa k pomoci v jeho problémoch s cieľom posilnenia jeho schopnosti bezkonfliktného spôsobu života v spoločnosti a pozitívneho vzťahu k prostrediu v ktorom žije, prípadne schopnosti nájsť nové prostredie, ktoré ho nebude negatívne ovplyvňovať vo vzťahu k trestnej, či inej protispoločenskej činnosti.Dôvodová správa k Zákonu č. 550/2003 Z. z. o probačných a mediačných úradníkoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [cit. 15.11.2018] Dostupné na internete: http://www.epi.sk/dovodova-sprava/Dovodova-sprava-k-zakonu-c-550-2003-Z-z.htm.

Ukázalo sa, že probačná a mediačná služba nie je z rôznych dôvodov schopná plniť všetky úlohy spojené s uplatňovaním alternatívnych trestov. Najmä v súvislosti s výkonom trestu domáceho väzenia sa dlhodobo poukazovalo na to, že jeho kontrola vykonávaná prostredníctvom PaMÚ nie je dostatočná. Dohľad sa vykonával náhodnými kontrolami v mieste výkonu trestu domáceho väzenia. Odhalenie porušenia povinností odsúdeného takýmto spôsobom bolo málo pravdepodobné. Nízky počet PaMÚ, množstvo ďalších úloh nimi vykonávaných v trestnom konaní, ako aj nevykonávanie kontrol mimo pracovnej doby, to všetko oslabovalo možnosť kontroly odsúdených na trest domáceho väzenia. Kontrole vykonávanej prostredníctvom PaMÚ sudcovia nedôverovali a najmä tým zdôvodňovali nízky počet uložených trestov domáceho väzenia. Je potrebné zabezpečiť kontrolu výkonu tohto druhu trestu prostriedkami elektronického monitoringu.

2 Význam elektronického monitoringu pri uplatňovaní alternatívnych trestov

V súvislosti so snahou o širšie zavedenie a uplatnenie alternatívnych trestov do praxe bol prijatý osobitný zákon č. 78/2015 Z. z. o kontrole výkonu niektorých rozhodnutí technickými prostriedkami a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý upravuje technické prostriedky a podmienky ich použitia pri kontrole výkonu niektorých rozhodnutí. Technické prostriedky (tzv. elektronický monitoring) majú za cieľ okrem iného prispieť k efektívnejšej kontrole podmienok uložených v rámci alternatívnych trestov a zvýšiť ich účinnosť. Kontrola technickými prostriedkami nie je sankčným mechanizmom, ale je nástrojom kontroly výkonu zákonom ustanovených rozhodnutí, ktorými sa ukladajú zákazy, povinnosti alebo obmedzenia (sankcie).

Od elektronického monitoringu sa tiež očakáva, že by mohol prispieť k poklesu recidívy, resp. pokračovania páchania trestnej činnosti, zvýšeniu šance resocializácie delikventov, ochrane rodiny, zmierneniu ekonomických a sociálnych následkov väzobného postihu odsúdeného a jeho rodinných príslušníkov, ochrane obetí domáceho násilia, obmedzeniu výtržníctva na spoločenských podujatiach.

Projekt Elektronické služby monitoringu obvinených a odsúdených osôb (ďalej aj „ESMO“) bol nasadený do ostrej prevádzky 1. januára 2016. Hlavným dôvodom na realizáciu projektu ESMO bol záväzok Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej aj „MS SR“) definovaný Programovým vyhlásením vlády Slovenskej republiky 2012 - 2014, podľa ktorého sa mal rezort osobitne zamerať na možnosti ukladania alternatívnych trestov a zvýšený dôraz na prevenciu trestnej činnosti.

Po prvých praktických skúsenostiach možno konštatovať, že elektronický monitoring nie je „všeliek“ pri napĺňaní účelu alternatívnych trestov. Vo februári 2017 Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky realizoval kontrolu Elektronického systému monitoringu obvinených a odsúdených osôb, zameranú na hodnotenie cieľov a merateľné ukazovatele projektu. Kontrola preukázala, že sa zatiaľ nepodarilo dosiahnuť deklarované prínosy zo zavedenia ESMO, spočívajúce v úspore nákladov na väzenstvo. Miera ukladania alternatívnych trestov zostala v porovnaní s obdobím pred realizáciou ESMO zatiaľ nezmenená. Projekt predpokladal naplniť cieľovú hranicu 2000 monitorovaných osôb ročne. V roku 2016 bol počet kontrolovaných osôb elektronickým monitoringom 25, čo predstavuje 1,25 % z cieľového počtu. Z toho len ôsmim bol uložený trest domáceho väzenia. Ani v blízkej budúcnosti nemožno predpokladať nejaký prudký nárast ukladania trestu domáceho väzenia. Hlavný dôvod prečo súdy neukladajú tento druh trestu je pravdepodobne v tom, že vzhľadom na zákonné predpoklady pre jeho uloženie a technické požiadavky pre jeho výkonK tomu pozri Vyhlášku Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 178/2015 Z. z. o materiálno -technických podmienkach použitia technických prostriedkov., je nedostatočný počet „vhodných“ páchateľov. Trest domáceho väzenia môže byť uložený len za menej závažné trestné činy. Kapacitne by tak mohol odľahčiť oddelenia väzníc s najnižším stupňom stráženia, v ktorých situácia nie je taká kritická. Preplnenosť vykazujú najmä oddelenia so stredným stupňom stráženia. Systém, ktorý je dimenzovaný na 2 000 monitorovaných osôb ročne, tak nie je využitý, pričom jeho údržba a servis stoja daňových poplatníkov viac ako 3 mil. eur ročne.Záverečná správa Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky z roku 2017 - Kontrola implementácie a využívania Elektronického systému monitoringu obvinených a odsúdených osôb. Dostupné na: https://www.nku.gov.sk/documents/10157/e82a1418-7c85-4814-9e6d-415b375f02e8. s. 11. K negatívam, ktoré ovplyvňujú využívanie ESMO, patrí aj nefunkčnosť a nedostatočná užívateľská prívetivosť niektorých komponentov systému ESMO, nevyužívanie niektorých komponentov v takom kapacitnom rozsahu, na aký boli dimenzované. Príčinou tohto stavu bola časová tieseň v etape implementácie projektu, ktorá neumožnila detailne preveriť a otestovať všetky funkcionality.

Zákon č. 78/2015 Z. z. o kontrole výkonu niektorých rozhodnutí technickými prostriedkami a o zmene a doplnení niektorých zákonov priniesol okrem iného aj úplne nový inštitút do trestného práva, a to možnosť premeny zvyšku trestu odňatia slobody na trest domáceho väzenia.S účinnosťou od 1. januára 2016 je možné v súlade s Trestným zákonom (zákon č. 300/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov) premeniť zvyšok trestu odňatia slobody na trest domáceho väzenia (§ 65a TZ). Premena trestu odňatia slobody na trest domáceho väzenia môže byť všeobecne vnímaná ako určitý vhodný medzistupeň medzi výkonom trestu odňatia slobody a prepustením odsúdeného na slobodu. Podmienky premeny trestu odňatia slobody na trest domáceho väzenia sú nastavené takmer zhodne ako podmienky pre podmienečné prepustenie, takže nie je jasné, kedy by súd mal uplatniť premenu a kedy podmienečné prepustenie. Tak podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody ako aj premenu zvyšku trestu odňatia slobody na trest domáceho väzenia možno uplatniť po právoplatnom odsúdení páchateľa, ktorému sa uložil nepodmienečný trest odňatia slobody a majú podľa nášho názoru rovnaký účel - neznamenajú ukončenie prevýchovného a resocializačného procesu, ale predstavujú jeho ďalšie pokračovanie v iných podmienkach. Podoba, v akej bol tento inštitút pôvodne prijatý, vzbudzuje aj vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti pochybnosti o jeho zmysle a využiteľnosti.K tomu pozri MENCEROVÁ, I: Je premena zvyšku trestu odňatia slobody na trest domáceho väzenia alternatívou k podmienečnému prepusteniu z výkonu trestu odňatia slobody? In: Banskobystrické dni práva: sekcia verejného práva. Banská Bystrica : Belianum, 2017, s. 89-96. Už od prijatia tejto legislatívnej zmeny viacerí odborníci upozorňovali, že premena sa bude pravdepodobne uplatňovať pri kratších trestoch odňatia slobody, pretože pri nich termín na možnosť premeny trestu uplynie skôr ako termín na možnosť podmienečného prepustenia z výkonu trestu. Dôvodne sa predpokladalo, že v aplikačnej praxi nebudú ojedinelé prípady, keď odsúdený si vyhodnotí, čo je pre neho „výhodnejšie“ a radšej vo výkone trestu odňatia slobody zotrvá o niekoľko mesiacov dlhšie, aby mohol požiadať o podmienečné prepustenie a s premenou bude súhlasiť až v prípade zamietnutia jeho návrhu o podmienečné prepustenie. Podľa pôvodnej právnej úpravy bolo možné premeniť (okrem splnenia ďalších podmienok) TOS po vykonaní jeho 1/3, ak zároveň zvyšok trestu nebol dlhší ako 2 roky a len so súhlasom odsúdeného. V prípade uloženého 12 mesačného TOS bolo možné takýto trest premeniť po vykonaní 4 mesiacov, pričom podmienečne prepustiť bolo možné na slobodu odsúdeného po 6 mesiacoch. V uvedenej situácii bol odsúdený len vo výnimočných prípadoch motivovaný súhlasiť s premenou trestu na TDV, kedy by po prepustení z ústavu vykonával trest „na slobode“, avšak zvyšných 8 mesiacov by bol pod prísnou kontrolou, ak po 6 mesiacoch výkonu trestu ho možno prepustiť bez závažnejších zásahov do jeho života. Najväčší časový rozdiel (cca 6 mesiacov) medzi možnosťou opustiť ústav pri premene TOS na TDV alebo pri podmienečnom prepustení bol pri 36 mesačnom treste, pričom pri vyššej trestnej sadzbe sa rozdiel zmenšoval a pri 49-mesačnom treste bolo dokonca možno odsúdeného skôr podmienečne prepustiť, ako mu umožniť premenu na TDV. Uvedený stav bol spôsobený najmä obmedzujúcou podmienkou maximálneho 2-ročného zvyšku trestu, ktorý možno vykonať formou TDV.Ako sa uvádza v Ročenke Zboru väzenskej a justičnej stráže za rok 2016 riaditelia ústavov podali v roku 2016 spolu 24 návrhov na premenuO premene zvyšku trestu odňatia slobody na trest domáceho väzenia rozhoduje súd na návrh riaditeľa ústavu na výkon trestu odňatia slobody, v ktorom sa trest vykonáva.(poznámka autora), hoci kumulatívne podmienky na podanie návrhu boli splnené až v 670 prípadoch. Obdobná štatistika bola aj za roky 2017 a 2018. Ukázalo sa, že hlavným problémom nevyužívania premeny je absencia súhlasu odsúdeného s podaním návrhu. Z dostupných vyjadrení odsúdených vyplýva, že hlavným dôvodom odopretia súhlasu je kolízia premeny s inštitútom podmienečného prepustenia (tento dôvod uviedlo až 84 % odsúdených, ktorí konkretizovali dôvod odopretia súhlasu).Ročenke Zboru väzenskej a justičnej stráže za rok 2016. Dostupné na: http://www.zvjs.sk/dokumenty/rocenky/Ro%C4%8Denka%202016.pdf. Možnosť premeny trestu odňatia slobody na trest domáceho väzenia je podmienená a tým aj limitovaná materiálno-technickými podmienkami použitia technických prostriedkov.K tomu pozri Vyhlášku Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 178/2015 Z. z. o materiálno -technických podmienkach použitia technických prostriedkov.

Kontrola technickými prostriedkami sa môže realizovať aj v prípade kontroly uložených primeraných obmedzení alebo povinností pri uplatnení inštitútov podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody [§ 50 ods. 4 písm. d) TZ], podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody s probačným dohľadom (§ 51 ods. 5 TZ), pri ukladaní trestu zákazu pobytu (§ 62 ods. 4 TZ) ako aj trestu zákazu účasti na verejných podujatiach (§ 62 ods. 5 TZ) a pri ukladaní ochranného dohľadu (§ 77 ods. 3 TZ).

Z dôvodu krátkej doby aplikačnej praxe systému a nízkej intenzity ukladania alternatívnych trestov a z toho vyplývajúceho využívania technických prostriedkov ESMO nie je možné kvalifikovane zhodnotiť komplexný prínos zo zavedenia ESMO ako aj naplnenie čiastkových cieľov. Ako sa však uvádza v záverečnej správe Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky ku kontrole implementácie a využívania Elektronického systému monitoringu obvinených a odsúdených osôb: „Ohrozené sú takmer všetky parametre projektu, vrátane doby návratnosti zdrojov. Hlavné problémy, ktoré boli dôvodom na jeho realizáciu, sa nepodarilo a zrejme ešte dlho nepodarí vyriešiť. “Záverečná správa Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky z roku 2017 - Kontrola implementácie a využívania Elektronického systému monitoringu obvinených a odsúdených osôb. Dostupné na: https://www.nku.gov.sk/documents/10157/e82a1418-7c85-4814-9e6d-415b375f02e8, s.6.

3 Činnosť Komisie Ministerstva spravodlivosti SR o využívaní elektronického monitoringu osôb

Za účelom zefektívnenia využívania elektronického monitoringu pri ukladaní alternatívnych trestov ako aj vytvorenia lepších podmienok pre reálne využívanie kontroly dodržiavania niektorých rozhodnutí technickými prostriedkami bola v roku 2018 na pôde Ministerstva spravodlivosti SR vytvorená Komisia MS SR pre ESMO. Na základe diskusie, ktorá prebehla v pracovnej skupine vyplynula pre jej ďalšiu konštruktívnu činnosť potreba „kategorizácie“ jednotlivých tém/návrhov týkajúcich sa využitia elektronického monitoringu. Ako jedna z vhodných možností sa javilo rozdelenie týchto tém z hľadiska fázy konania, ktorej sa týkajú, teda fázy, v ktorej sa elektronický monitoring má aplikovať. Zároveň sa zohľadňoval fakt, že pre zavedenie skupinou identifikovaných vhodných riešení do praxe bude s vysokou pravdepodobnosťou potrebné zabezpečiť primerané interné organizačné/technické procesy na strane štátu, resp. i požadované personálne kapacity.

Napriek tomu, že pri riešení problematiky by pracovná skupina mohla postupovať v súlade s priebehom trestného konania, teda by mohla zvoliť akúsi „chronologickú“ metódu, a ako prvú by tak prejednávala kategóriu „prípravné konanie“, navrhla ako prvú prejednať kategóriu „konanie pred súdom“. Jedným z dôvodov takéhoto prístupu je skutočnosť, že v súčasnosti najproblematickejšie sú vnímané úkony PaMU v prípravnom konaní - v prípadoch zadržania osoby a povinnosti rozhodnúť o väzbe v zákonom stanovenej lehote, a to najmä vo veciach, v ktorých táto lehota plynie počas dní pracovného pokoja. Už teraz možno predpokladať, že vysporiadanie sa s osobitosťami tejto fázy konania z hľadiska jej organizačného/technického zabezpečenia na súdoch (a prípadnej spolupráce nielen medzi sudcom a PaMU, ale i PZ SR a prokurátorom) by bolo náročné. Zároveň je potrebné podotknúť, že najväčšie využitie má elektronický monitoring v SR práve pri nahradení väzby (43 %), pričom pri treste domáceho väzenia (ďalej aj „TDV“) je to 36 % a pri premene trestu odňatia slobody (ďalej aj „TOS“) na TDV je to len 12 %. Zároveň v pomere k technickým kapacitám, ktoré má SR k dispozícii, je najmenej využívaný práve TDV vrátane premeny TOS na TDV - v sledovanom období (1/2016 - 5/2018) využitých 32/1000 zariadení na kontrolu prítomnosti (domácich staníc), tzn. 3,2 %

Ako jedna z možností využitia elektronického monitoringu v praxi je jeho aplikácia pri TDV. V súčasnosti podľa § 53 TZ, trest domáceho väzenia až na dva roky môže súd uložiť páchateľovi prečinu, ak

a) vzhľadom na povahu a závažnosť spáchaného prečinu, osobu a pomery páchateľa postačuje uloženie tohto trestu,

b) páchateľ dal písomný sľub, že sa v určenom čase bude zdržiavať v obydlí na určenej adrese a pri výkone kontroly poskytne potrebnú súčinnosť,

c) sú splnené podmienky výkonu kontroly technickými prostriedkami.

( presnú formuláciu zákonných podmienok som sem presunula zo s. 13, kde sme ich duplicitne uvádzali)Ak pri súčasných podmienkach je využitie tohto druhu trestu vrátane TOS, ktorý bol následne premenený na TDV vo vzťahu k dostupnej technickej kapacite pre tento druh monitoringu 3,2 %, tak ako vhodné sa javí a prehodnotenie týchto podmienok. Podľa doterajších poznatkov podstatná časť páchateľov menej závažnej trestnej činnosti (prečiny) nespĺňala zákonom stanovené technické podmienky pre povinnú aplikáciu ESMO v rámci výkonu TDV resp. iné „požiadavky“ - nie sú zamestnaní, resp. nemajú stabilný príjem, nemajú bydlisko, nie sú odberateľom elektrickej energie a pod. Podľa poznatkov založených na údajoch z aplikačnej praxe bol tento stav ovplyvnený najmä sociálnou úrovňou páchateľov tohto druhu trestnej činnosti, pričom práve životné podmienky sú v prípade TDV základným faktorom pre uloženie perspektívneho trestu z hľadiska účinku a vplyvu na ďalší život páchateľa, ale aj spoločnosť. Sociálna skladba páchateľov práve v tejto kategórii trestnej činnosti preto úplne nezodpovedá požiadavkám na uloženie trestu domáceho väzenia a jeho nerušený výkon a z tohto hľadiska môžu byť (abstrahujúc od faktoru závažnosti trestnej činnosti a rizika pre spoločnosť) vhodnými adresátmi tohto typu trestu aj páchatelia zločinu. Podľa dostupných informácií, krajiny v EÚ neviažu použitie (čoho) vo všeobecnosti na typ trestnej činnosti alebo vymedzené skutky. V praxi sa však využíva

• v prípravnom konaní najmä v prípadoch drogovej trestnej činnosti, trestných činoch proti majetku, násilných trestných činoch a ekonomickej trestnej činnosti (Francúzsko, Portugalsko, Švajčiarsko),

• pri odsúdeniach/podmienečných odkladoch prevažne pri trestných činoch v cestnej premávke, drogovej trestnej činnosti a v prípadoch krádeží,

• pri podmienečnom prepustení v širokej škále prípadov prevažuje závažnejšia a násilná trestná činnosť, drogové trestné činy, sexuálne násilie, podvod a prevádzačstvo.

Z dostupných informácií nemožno vyvodiť jednoznačný záver, že neexistuje právny poriadok, ktorý by vylučoval určité trestné činy z použitia elektronického monitoringu. V niektorých krajinách (Francúzsko, Portugalsko a iné) sú z aplikácie elektronického monitoringu vylúčené práve osoby obvinené/odsúdené za menej závažnú trestnú činnosť. (asi by bolo vhodné uviesť pramene týchto informácií) Komisia preto predložila na posúdenie návrh, podľa ktorého by mohol byť uložený TDV aj v prípadoch spáchaného zločinu, avšak nie v absolútnom rozsahu. Ako jedno z riešení sa navrhovalo taxatívne vymedziť jednotlivé skutkové podstaty, pri ktorých možno uložiť TDV (resp. i alternatíva negatívneho vymedzenia skutkových podstát, pri ktorých nemožno uložiť TDV).

Zároveň však Komisia MS SR navrhla upraviť :

• základné zásady ukladania trestov (§ 34 ods. 6 TZ),

• predlžiť maximálnu dĺžku TDV zo súčasných 2 rokov na 3 roky.

4 Odstránenie prekážok v postupoch aplikačnej praxe a zrýchlenie postupov v niektorých prípadoch využitia alternatívneho trestania v dôsledku novely č. 321/2018 Z. z.

Zákon č. 321/2018 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 550/2003 Z. z. o probačných a mediačných úradníkoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, účinný od 01. 01. 2019 (ďalej aj „novela“) je novelou Trestného zákona a Trestného poriadku, ktorým sa majú nanovo určiť limity ukladania trestu domáceho väzenia ako alternatívneho trestu. Ide o priamo aplikáciu výsledkov Komisia MS SR pre ESMO, ktorá si za cieľ zvolila zefektívniť alternatívy k nepodmienečnému trestu odňatia slobody.

Zavedenie elektronického systému monitorovania osôb v Slovenskej republike bol jedným zo spôsobov, ktorým sa mala podporiť oblasť probácie a plnenie jej cieľov. Avšak práve zavedením tohto nového nástroja sa zároveň začali prejavovať nedostatky tejto oblasti a kolízia jednotlivých úloh justičného systému. Niektoré súčasné procesy tohto prostredia upravené platnou legislatívou využitie alternatívneho trestania komplikujú, bránia ich efektívnej príprave a následnému výkonu a nesledujú potrebu synergie medzi zapojenými subjektami (sudca, prokurátor, probačný a mediačný úradník, Zbor väzenskej a justičnej stráže). Z vyššie uvedených dôvodov je prax v oblasti využívania alternatívneho trestania a s tým spojeného výkonu probácie a mediácie v jednotlivých regiónoch nejednotná.

Túto novelu si vyžiadali nutné zmeny v oblasti ukladania obmedzení a povinností všeobecne, ukladania podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody, premeny trestu odňatia slobody na trest domáceho väzenia, zabezpečenia riadneho výkonu ochranného dohľadu, prípravy a realizácie trestu povinnej práce, výkonu kontroly technickými prostriedkami pri nahradenej väzbe i pri treste domáceho väzenia.

Zmeny príslušnej legislatívy obsahovo predstavujú predovšetkým reakciu na požiadavky aplikačnej praxe, akúsi optimalizáciu, prispôsobovanie právnej úpravy aktuálnym požiadavkám na flexibilné postupy dotknutých subjektov v trestnom konaní, ktoré podmieňujú efektívne ukladanie a výkon alternatívnych sankcií, teda aplikovanie princípov restoratívnej justície. Základné ciele tejto novely sú odstránenie prekážok v postupoch aplikačnej praxe a zrýchlenie postupov v niektorých prípadoch využitia alternatívneho trestania, zefektívnenie práce probačného a mediačného úradníka a optimalizácia prípravy a realizácie kontroly výkonu niektorých rozhodnutí technickými prostriedkami. Novelou sa súčasne riešia vybrané nedostatky právnej úpravy týkajúcej sa trestného práva, ktoré boli identifikované na podklade poznatkov získaných z aplikačnej praxe alebo vyplývajúcich z judikatúry súdov.Dôvodová správa k zákonu č. 321/2018 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 550/2003 Z. z. o probačných a mediačných úradníkoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony Dostupné na: http://www.epi.sk/dovodova-sprava/dovodova-sprava-k-zakonu-c-321-2018-z-z.htm Pri treste domáceho väzenia odsúdený po dobu jeho výkonu je povinný v čase, ktorý určí súd, zdržiavať sa vo svojom obydlí vrátane k nemu prináležiacich vonkajších priestorov, viesť riadny život a podrobiť sa kontrole technickými prostriedkami. Súd môže uložiť páchateľovi počas výkonu trestu domáceho väzenia obmedzenia alebo povinnosti uvedené v § 51 ods. 3 a 4 TZ, smerujúce k tomu, aby viedol riadny život. Po dobu výkonu trestu domáceho väzenia môže odsúdený opustiť svoje obydlie len po predchádzajúcom súhlase PaMÚ, a len z naliehavého dôvodu a na nevyhnutne potrebný čas. Tento čas sa započítava do výkonu trestu. Novelou Trestného zákona č. 321/2018 Z. z. sa reaguje na poznatky aplikačnej praxe v zmysle, ktorých bolo identifikované správanie kontrolovaných osôb, ktorým sa snažia docieliť marenie kontroly technickými prostriedkami, a tým aj mariť preukázanie nedodržiavania podmienok uloženého trestu, povinností alebo obmedzení. Právny poriadok však nijako neupravoval sankciu za takéto správanie a neprispieval tak k motivácii páchateľov trestných činov dodržiavať prevádzkové pokyny pre kontrolu technickými prostriedkami. Z uvedeného dôvodu sa výslovne upravilo, že dôvodom pre premenu trestu domáceho väzenia na trest odňatia slobody môže byť aj marenie výkonu kontroly technickými prostriedkami.

V ust. § 65a TZ, najmä pokiaľ má dôjsť k premene zvyšku trestu odňatia slobody na trest domáceho väzenia ide o odstránenie „kolízie“ lehoty pre podmienečné prepustenie pri odsúdenom za prečin a lehoty pre možnosť premeny trestu odňatia slobody na trest domáceho väzenia. V prípade možnosti vykonať zvyšok trestu vo forme TDV v dĺžke 3 roky sa vytvára motivačný priestor pre využitie premeny TOS na TDV - uprednostnenie pred využitím podmienečného prepustenia aj pre páchateľov odsúdených za prečin pri trestných sadzbách v dĺžke 37 až cca 60 mesiacov.

Novelou došlo aj k zmene § 66 TZ pokiaľ ide o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody. Ide o vytvorenie možnosti aplikácie elektronického monitoringu pri ukladaní trestov v záujme zvýšenia úspešnosti reintegrácie páchateľa do spoločnosti. V Slovenskej republike doposiaľ správanie odsúdeného po podmienečnom prepustení z výkonu TOS, teda počas skúšobnej doby nebolo kontrolované technickými prostriedkami ani iným obdobným efektívnym nástrojom. Podľa právnej úpravy účinnej od 1. januára 2016 možno aj pri rozhodnutí o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody nariadiť kontrolu technickými prostriedkami, čo však v praxi (v niektorých prípadoch ako príliš obmedzujúce riešenie) nie je využívané. Zároveň je vo väzenskom systéme evidované množstvo prípadov páchateľov zločinu, ktorí sú vo výkone trestu odňatia slobody po prvý krát, pričom často ide o páchateľov, ktorí v porovnaní s páchateľmi prečinov predstavujú nižšiu mieru rizika ďalšieho zlyhania a dĺžka pobytu v ústave na výkon trestu odňatia slobody ovplyvňuje úspešnosť ich následnej reintegrácie do spoločnosti. Kratší, resp. nevyhnutne dlhý pobyt odsúdeného vo výkone TOS napomáha úspešnej resocializácii páchateľa a zároveň u prvotrestaných páchateľov je vyšší predpoklad ich úspešného začlenenia do spoločnosti v porovnaní s viacnásobne trestanými páchateľmi menej závažných prečinov. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že dlhodobé uväznenie vplyvom procesu prizonizácie znižuje, ba až znemožňuje pravdepodobnosť úspešnej reintegrácie po prepustení (napr. v oblasti sociálnych vzťahov). Pôsobí negatívne na formovanie sociálne žiaducich vzorcov správania, znižuje účinnosť resocializačných zámerov a postihuje i tzv. prosociálny typ odsúdených. Je však potrebné zachovávať veľkú opatrnosť pri zovšeobecňovaní procesu prizonizácie, ako sa tradične zdôrazňuje v niektorých spisoch v odbore väzenskej sociológie. Možno očakávať, že pravdepodobnosť zlyhania vo viacerých podstatných sférach sociálneho života - v profesii, partnerskom i občianskom živote - sa zvýši s dĺžkou uväznenia. Prijala sa preto možnosť výlučne na návrh riaditeľa príslušného ústavu (tzn. nie na návrh odsúdeného) prepustiť osobu odsúdenú za spáchanie zločinu už po výkone 1/2 TOS, ak bude zároveň pre účely dohľadu nad správaním odsúdeného v skúšobnej dobe nariadená kontrola technickými prostriedkami. Návrh na podmienečné prepustenie takéhoto odsúdeného bude podávať riaditeľ ústavu po posúdení prípadu umiestňovacou komisiou, ktorej predsedom je vedúci oddelenia výkonu trestu a členmi komisie sú pedagóg, psychológ, lekár, sociálny pracovník, príslušník zboru z organizačno-právneho oddelenia, úseku zamestnávania, výroby a odbytu, preventívno-bezpečnostnej služby, oddelenia ochrany a obrany alebo ďalší príslušníci zboru alebo zamestnanci zboru určení riaditeľom ústavu. Ak nebudú splnené materiálno-technické podmienky pre použitie kontroly technickými prostriedkami, resp. iné stanovené podmienky, podmienečné prepustenie po 1/2 vykonaného trestu nebude možné. V takom prípade bude možné využiť inštitút podmienečného prepustenia po vykonaní 2/3 TOS, pričom je tiež možné využiť kontrolu technickými prostriedkami, ak je to vhodné.

Záver

V podmienkach Slovenskej republiky je elektronický monitoring aplikovaný od 01.01.2016. Vzhľadom k tomu, že v európskych krajinách je elektronický monitoring postupne zavádzaný od 90. rokov minulého storočia, máme možnosť zúročiť skúsenosti iných štátov. Spôsoby jeho aplikácie sa rôznia. Kým v niektorých krajinách tvorí samostatne stojacu sankciu, v iných je len súčasťou iných uložených sankcií. Elektronický monitoring je používaný napríklad aj v rámci výkonu trestu odňatia slobody v rôznych formách. Pri kontrole pobytu odsúdeného počas výkonu časti trestu mimo väznice (pri domácom väzení), pri kontrole pohybu odsúdených počas krátkodobých pobytov mimo väznice, alebo pri kontrole a riadení odsúdených v ústavoch na výkon trestu odňatia slobody. Niektoré krajiny aplikujú elektronický monitoring ako náhradu väzby. V praxi sa rozlišujú viaceré modely elektronického monitoringu, v krajinách Európy sa označujú ako Front door a Back door. Front door model ustanovuje kontrolu elektronickými prostriedkami ako druh trestu alebo ako súčasť súdom určených podmienok pri uložení alternatívneho trestu. Pri Back door modele je elektronický monitoring súčasťou podmienečného prepustenia odsúdeného. V európskych krajinách sa využíva systém GPS a rádiofrekvenčná technológia monitorovania, ktoré môžu byť doplnené o hlasovú verifikáciu.

Aj európske krajiny, resp. štáty Európskej únie sa pri výkone domáceho väzenia snažia klásť najväčší dôraz na nápravnú funkciu trestu, ktorá je spájaná s rôznymi rehabilitačnými programami zameranými na osobnosť páchateľa.K tomu pozri KLIMEK, L. a kol.: Základy trestného práva Európskej únie. Bratislava: Wolters Kluwer, 2017, s. 268. V krajinách Európy prevažne nie je možné uložiť, resp. nariadiť domáce väzenie bez akéhokoľvek súhlasu odsúdeného a prípadne aj ostatných členov domácnosti. Najväčšou motiváciou pre odsúdených na to, aby súhlasili s domácim väzením a elektronickým monitoringom, je možnosť vyhnúť sa pobytu o väzení. Výhoda trestu domáceho väzenia spočíva v možnosti efektívne a šetrne ovplyvňovať odsúdeného. Pri aplikácii domáceho väzenia ustupuje sankčný charakter trestu a domáce väzenie je vnímané skôr ako liečebná terapia, ktorá vedie k náprave odsúdeného. Uloženiu tejto sankcie predchádza hodnotenie odsúdeného. Faktory, ktoré sa často berú do úvahy, sú zamestnateľnosť, užívanie návykových látok a stabilita životných podmienok. Mal by byť zohľadnený aj zdravotný stav páchateľa. Existujú aj prípady kedy sa domáce väzenie použilo pre ľudí s terminálnymi chorobami, ktoré nepredstavujú pre komunitu, v ktorej odsúdený žije žiadne riziká a mnohokrát takýto odsúdení len chcú zomrieť dôstojne vo svojich domovoch alebo so svojimi rodinami, čo je každopádne humánny spôsob výkonu trestu.

---

ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV

Monografie a učebnice:

KLÁTIK, J. a kol.: Trestné právo hmotné. Všeobecná časť. Plzeň: Aleš Čeněk, 2018, ISBN 978-80-7ň380-725-2

KLIMEK, L. a kol.: Základy trestného práva Európskej únie. Bratislava: Wolters Kluwer, 2017, ISBN 978-80-8168-601-6.

MENCEROVÁ, I., TOBIÁŠOVÁ, L., TURAYOVÁ, Y. a kol.: Trestné právo hmotné. Všeobecná časť. 2. aktualizované a prepracované Šamorín: Heuréka, 2015, ISBN 978-808175-011-5

MENCEROVÁ, I: Je premena zvyšku trestu odňatia slobody na trest domáceho väzenia alternatívou k podmienečnému prepusteniu z výkonu trestu odňatia slobody? In: Banskobystrické dni práva: sekcia verejného práva. - ISBN 978-80-557-1285-7. - Banská Bystrica : Belianum, 2017, s. 89-96.

Zákony:

Zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov

Zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov

Zákon č. 550/2003 Z. z. o probačných a mediačných úradníkoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

Zákon č. 78/2015 Z. z. o kontrole výkonu niektorých rozhodnutí technickými prostriedkami a o zmene a doplnení niektorých zákonov

Vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 178/2015 Z. z. o materiálno -technických podmienkach použitia technických prostriedkov

Internetové zdroje :

Ročenka Zboru väzenskej a justičnej stráže za rok 2016. Dostupné na:

http://www.zvjs.sk/dokumenty/rocenky/Ro%C4%8Denka%202016.pdf.

Záverečná správa Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky z roku 2017 -Kontrola implementácie a využívania Elektronického systému monitoringu obvinených a odsúdených osôb. Dostupné na: https://www.nku.gov.sk/documents/10157/e82a1418-7c85-4814-9e6d-415b375f02e8

Dôvodová správa k zákonu č. 321/2018 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 550/2003 Z. z. o probačných a mediačných úradníkoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony Dostupné na: http://www.epi.sk/dovodova-sprava/dovodova-sprava-k-zakonu-c-321-2018-z-z.htm https://www.nku.gov.sk/documents/10157/e82a1418-7c85-4814-9e6d-415b375f02e8 http://portal.justice.cz/Justice2/MS/ms.aspx?j=33&o=23&k=6368&d=338780

PRÁVNA ÚPRAVA ELEKTRONICKÉHO MONITORINGU NA ÚROVNI EURÓPSKEJ ÚNIE A V SLOVENSKEJ REPUBLIKE
▼

Táto práca bola podporovaná Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe Zmluvy č. APVV-15-0437.

LAW ON THE ELECTRONIC MONITORING AT THE LEVEL OF THE EUROPEAN UNION AND IN THE SLOVAK REPUBLIC

Libor KlimekDoc. JUDr. et PhDr. mult. Libor Klimek, PhD. Docent na Katedre trestného práva, kriminológie, kriminalistiky a forenzných disciplín a riaditeľ Kriminologického a kriminalistického výskumného centra. Právnická fakulta Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici; libor.klimek@umb.sk / libor.klimek@yahoo.com

Abstrakt

Príspevok sa zaoberá právna úpravou elektronického monitoringu na úrovni Európskej únie a v Slovenskej republike. Je rozdelený do dvoch sekcií. Kým prvá sekcia sa zameriava na úroveň Európskej únie, druhá sekcia sa zameriava na kontext Slovenskej republiky.

Kľúčové slová

elektronický monitoring, rámcové rozhodnutie 2008/947/SVV o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na rozsudky a probačné rozhodnutia na účely dohľadu nad probačnými opatreniami a alternatívnymi sankciami, zákon č. 78/2015 Z. z. o kontrole výkonu niektorých rozhodnutí technickými prostriedkami

Abstract

The contribution deals with law on the electronic monitoring at the level of the European Union and in the Slovak Republic. It is divided into two sections. While the first section is focused on the level of the European Union, the second section is focused on the context of the Slovak Republic.

Keywords

electronic monitoring, Framework Decision 2008/947/JHA of 27 November 2008 on the application of the principle of mutual recognition to judgments and probation decisions with a view to the supervision of probation measures and alternative sanctions, Act No. 78/2015 Coll. on Control of the Execution of Certain Decisions by Technical Instruments

Úvod

Elektronický monitoring je modernou formou kontroly osôb vo výkone určitých druhov trestov (resp. sankcií) v trestnom práve. Záleží na právnej úprave konkrétneho štátu, ktoré tresty (resp. sankcie) spadajú pod jeho rozsah. Elektronický monitoring je uplatňovaný v členských štátoch Európskej únie, vrátane Slovenskej republiky. Príspevok sa zameriava na základné východiská právnej úpravy jednak na úrovni Európskej únie, ako aj v právnom poriadku Slovenskej republiky.

Právna úprava na úrovni Európskej únie

Právna úprava elektronického monitoringu na úrovni Európskej únie, v princípe, takmer neexistuje. Doposiaľ nebol prijatý ucelený predpis, ktorý by túto oblasť upravoval.

Na druhej strane, skromnú zmienku ohľadne elektronického monitoringu obsahuje Rámcové rozhodnutie 2008/947/SVV o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na rozsudky a probačné rozhodnutia na účely dohľadu nad probačnými opatreniami a alternatívnymi sankciamiRámcové rozhodnutie Rady 2008/947/SVV z 27. novembra 2008 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na rozsudky a probačné rozhodnutia na účely dohľadu nad probačnými opatreniami a alternatívnymi sankciami v znení Rámcového rozhodnutia Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009. Úradný vestník Európskej únie, L 337/102, 16. december 2008. Bližšie pozri: KLIMEK, L. Mutual Recognition of Judicial Decisions in European Criminal Law. Cham: Springer, 2017, 742 pages; taktiež: KLIMEK, L. Vzájomné uznávanie alternatívnych sankcií v Európskej únii. In: STRÉMY, T. (ed.) Restoratívna justícia a systém alternatívnych trestov. Zborník príspevkov z konferencie konanej 4. mája 2017 v Trnave na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity. Praha: Leges, 2017, s. 308-319. (ďalej len „Rámcové rozhodnutie 2008/947/SVV o vzájomnom uznávaní probačných opatrení a alternatívnych sankcii“). Cieľom Rámcového rozhodnutia 2008/947/SVV o vzájomnom uznávaní probačných opatrení a alternatívnych sankcii je uľahčenie sociálnej nápravy odsúdených osôb, zlepšenie ochrany obetí a širokej verejnosti a uľahčenie uplatňovania vhodných probačných opatrení a alternatívnych sankcií v prípade páchateľov, ktorí nežijú v štáte odsúdenia. Na účely dosiahnutia týchto cieľov Rámcové rozhodnutie ustanovuje pravidlá, podľa ktorých iný členský štát EÚ než členský štát, v ktorom bola dotknutá osoba odsúdená, uznáva rozsudky a prípadné probačné rozhodnutia a dohliada na probačné opatrenia uložené na základe takého rozsudku alebo alternatívne sankcie uvedené v takomto rozsudku a prijíma všetky ďalšie rozhodnutia súvisiace s týmto rozsudkom.Čl. 1 ods. 1 Rámcového rozhodnutia 2008/947/SVV o vzájomnom uznávaní probačných opatrení a alternatívnych sankcii.

Rámcové rozhodnutie 2008/947/SVV o vzájomnom uznávaní probačných opatrení a alternatívnych sankcii neobsahuje žiadne normatívne ustanovenie adresované členským štátom v súvislosti s elektronickým monitoringom, avšak, jeho tvorcovia v jeho preambule uviedli, že „[v]o vhodných prípadoch by sa na účely dohľadu nad probačnými opatreniami alebo alternatívnymi sankciami mohlo v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a postupmi používať elektronické monitorovanie“Bod č. 11 preambuly Rámcového rozhodnutia 2008/947/SVV o vzájomnom uznávaní probačných opatrení a alternatívnych sankcii..

Rámcové rozhodnutie 2008/947/SVV o vzájomnom uznávaní probačných opatrení a alternatívnych sankcii sa vzťahuje na:Čl. 1 ods. 2 písm. a), b) a c) Rámcového rozhodnutia 2008/947/SVV o vzájomnom uznávaní probačných opatrení a alternatívnych sankcii.

- uznávanie rozsudkov a prípadných probačných rozhodnutí,

- postúpenie zodpovednosti za dohľad nad probačnými opatreniami a alternatívnymi sankciami, a

- všetky ďalšie rozhodnutia súvisiace s rozhodnutiami uvedenými v prvom a druhom uvedenom prípade.

Možno dodať, že Rámcové rozhodnutie 2008/947/SVV o vzájomnom uznávaní probačných opatrení a alternatívnych sankcii je založené na mechanizme vzájomného uznávania justičných rozhodnutí v trestných veciach v Európskej únii. Nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvyLisabonská zmluva, ktorou sa mení Zmluva o Európskej únii a Zmluva o založení Európskeho spoločenstva. Úradný vestník Európskej únie, C 306/1, 17. december 2007. K právu EÚ po zmenách vykonaných Lisabonskou zmluvou bližšie pozri napr.: CHALMERS, D. - DAVIES, G. et MONTI, G. European Union Law. 3rd edition. Cambridge: Cambridge University Press, 2014,1219 strán; CRAIG, P. - De BÚRCA, G. EU Law: Text, Cases and Materials. 5th edition. New York: Oxford University Press New York, 2014, 1155 strán; KACZOROWSKA, A. European Union Law. 3rd edition. Oxon - New York: Routledge-Cavendish, 2013, 969 strán. v roku 2009 vzájomné uznávanie bolo umiestnené do centra právnej sily v EÚ, a to do Zmluvy o fungovaní Európskej únieZmluva o fungovaní Európskej únie v znení Lisabonskej zmluvy. Úradný vestník Európskej únie, C 83/47, 30. marec 2010.. Stalo sa jedným z dvoch hlavných pilierov justičnej spolupráce v trestných veciach, spolu s aproximáciou trestnoprávnych predpisov členských štátov EÚ. Na základe tejto zmluvy „justičná spolupráca v trestných veciach v Únii je založená na zásade vzájomného uznávania rozsudkov a iných justičných rozhodnutí a zahŕňa aproximáciu zákonov a iných právnych predpisov členských štátov“Čl. 82 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie v znení Lisabonskej zmluvy.. Teda, vzájomné uznávanie je považované za jeden z dvoch hlavných pilierov justičnej spolupráce v trestných veciach , spolu s aproximáciou trestnoprávnych predpisov členských štátov EÚ.

Koncept vzájomného uznávania nie je v kontexte európskej integrácie úplne nový. Naopak, je všeobecným konceptom, ktorý sa nachádza v samom koreni európskej integrácie. Je celkom jednoduché nájsť príklady v práve Európskej únie, kde sa objavuje. Nachádzame ho napr. v základnom princípe vnútorného trhu EÚ, že výrobok, ktorý je legálne vyrábaný a predávaný v jednom členskom štáte, je možné exportovať do iného členského štátu, ako aj ho v ňom predávať. Následne, možno hovoriť o vzájomnom uznávaní vysokoškolského vzdelania, ktoré má vplyv na schopnosť pracovať v inom členskom štáte. Teda, vzájomné uznávanie justičných rozhodnutí a rozsudkov je len jedným uplatnením všeobecného princípu vzájomného uznávania, a to na účely trestného práva.ASP, P. Mutual Recognition and the Development of Criminal Law Cooperation within the EU. In: HUSABØ, E. J. - STRANDBAKKEN, A. (eds.) Harmonization of Criminal Law in Europe. Antwerpen - Oxford: Intersentia, 2005, s. 28-29.

Právna úprava v Slovenskej republike

Prijatím rekodifikovaného Trestného zákonaZákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov. a Trestného poriadkuZákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov. sa s účinnosťou od 1. januára 2006 zaviedol do právneho poriadku Slovenskej republiky inštitút kontroly technickými prostriedkami, a to v súvislosti so zavedením (v tom čase) novej trestnej sankcie - trestu domáceho väzenia. Účelom tohto inštitútu je zabezpečiť kontrolu výkonu rozhodnutia, ktorým sa ukladá trest domáceho väzenia a napomôcť získať komplexné informácie o dodržiavaní podmienok uloženého trestu. Systém kontroly technickými prostriedkami však nebol zavedený do praxe ihneď.

Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky spustilo v roku 2013 projekt Elektronického systému monitoringu obvinených a odsúdených (ESMO), ktorý je spolufinancovaný Európskou úniou z prostriedkov Európskeho fondu regionálneho rozvoja prostredníctvom Operačného programu Informatizácia spoločnosti. Jedným z cieľov projektu je práve naplnenie pôvodných ideí trestných rekodifikácií a zavedenie funkčného systému kontroly technickými prostriedkami, ako aj podpora využívania odklonov a alternatívnych trestov.

Právna úprava elektronického monitoringu v Slovenskej republike je obsiahnutá v zákone č. 78/2015 Z. z. o kontrole výkonu niektorých rozhodnutí technickými prostriedkami.Zákon č. 78/2015 Z. z. o kontrole výkonu niektorých rozhodnutí technickými prostriedkami a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. V písomnom vyhotovení príspevku bolo použité znenie zákona s účinnosťou od 1. januára 2019 v zmysle jeho novely zákonom č. 321/2018 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 550/2003 Z. z. o probačných a mediačných úradníkoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. Cieľom návrhu tohto zákona bolo vytvoriť legislatívne podmienky pre reálne využívanie kontroly dodržiavania niektorých rozhodnutí - najmä súdnych -technickými prostriedkami so zámerom zlepšenia využívania alternatívnych trestov alebo odklonov v trestnom konaní. Okrem iného, návrh zákona na tento účel nanovo vymedzil inštitút probácie, trest domáceho väzenia a zavádza možnosť premeny zvyšku trestu odňatia slobody na trest domáceho väzenia. Navyše, súčasťou návrhu zákona bola aj realizácia vybraných opatrení Európskeho výboru na zabránenie mučenia a neľudského či ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania v oblasti výkonu trestu odňatia slobody a väzby.Dôvodová správa k návrhu zákona o kontrole výkonu niektorých rozhodnutí technickými prostriedkami.

Ako očakávané prínosy aplikácie zákona č. 78/2015 Z. z. o kontrole výkonu niektorých rozhodnutí technickými prostriedkami boli stanovené nasledovné ciele:Dôvodová správa k návrhu zákona o kontrole výkonu niektorých rozhodnutí technickými prostriedkami.

- zvýšenie bezpečnosti občanov pomocou zavedenia elektronických služieb,

- zlepšená sociálna inklúzia odsúdených a zníženie recidívy,

- zefektívnenie práce probačných a mediačných úradníkov,

- zníženie nákladov na výkon trestu,

- zvýšenie dôvery k alternatívnym trestom a

- ochrana pred domácim násilím.

Zákon č. 78/2015 Z. z. o kontrole výkonu niektorých rozhodnutí technickými prostriedkami upravuje technické prostriedky a podmienky ich použitia pri kontrole výkonu niektorých rozhodnutí.§ 1 ods. 1 zákona č. 78/2015 Z. z. o kontrole výkonu niektorých rozhodnutí technickými prostriedkami. Pokiaľ ide o používanie technických prostriedkov Zborom väzenskej a justičnej stráže v mieste výkonu trestu odňatia slobody na účely kontroly odsúdených upravuje zákon č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody.Zákon č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Bližšie pozri: IVOR, J. - POLÁK, P. - ZÁHORA, J. Trestné právo hmotné I: Všeobecná časť. Bratislava: Wolters Kluwer, 2016, ISBN 978-80-8168-509-5, 556 strán. Avšak, ustanovenia zákona č. 78/2015 Z. z. o kontrole výkonu niektorých rozhodnutí technickými prostriedkami sa pri používaní technických prostriedkov v tomto kontexte použijú primerane.§ 1 ods. 2 zákona č. 78/2015 Z. z. o kontrole výkonu niektorých rozhodnutí technickými prostriedkami.

Pokiaľ ide o technické prostriedky na základe zákona č. 78/2015 Z. z. o kontrole výkonu niektorých rozhodnutí technickými prostriedkami, je možná aplikácia týchto inštitútov:

- osobné identifikačné zariadenie,

- zariadenie na kontrolu prítomnosti v mieste výkonu rozhodnutia,

- zariadenie na určenie polohy kontrolovanej osoby,

- zariadenie varovania blízkosti,

- zariadenie kontroly požitia alkoholu,

- zariadenie hlasového overenia prítomnosti kontrolovanej osoby a

- zariadenie probačného a mediačného úradníka.

Zákon č. 78/2015 Z. z. o kontrole výkonu niektorých rozhodnutí technickými prostriedkami detailne vymedzuje uvedené technické prostriedky, ako aj podmienky výkonu kontroly uvedenými technickými prostriedkami, vrátane ich použitia. Analýza jednotlivých technických prostriedkov by bola, žiaľ, nad rámec zamerania tohto konferenčného príspevku.

---

ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV

Monografie a učebnice

HUSAB0, E. J. - STRANDBAKKEN, A. (eds.) Harmonization of Criminal Law in Europe. Antwerpen - Oxford: Intersentia, 2005, ISBN 90-5059-474-X, 157 pages IVOR, J. - POLÁK, P. - ZÁHORA, J. Trestné právo hmotné I: Všeobecná časť. Bratislava: Wolters Kluwer, 2016, ISBN 978-80-8168-509-5, 556 strán

KLÁTIK, J. a kol. Trestné právo hmotné: Všeobecná časť. Plzeň: Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, 2018, ISBN 978-80-7380-725-2, 450 strán

KLIMEK, L. Mutual Recognition of Judicial Decisions in European Criminal Law. Cham: Springer, 2017, 742 pages

KLIMEK, L. Základy trestného práva Európskej únie. Bratislava: Wolters Kluwer, 2017, 264 strán

Periodiká a zborníky

KLÁTIK, J. Uplatňovanie restoratívnej justície a elektronického monitoringu na Slovensku a vo vybraných štátoch Európskej únie. In: ROMZA, S. (ed.) Košické dni trestného práva: Perspektívy vývoja európskeho trestného práva: Zborník vedeckých príspevkov z interdisciplinárnej celoštátnej vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2018, ISBN 978-80-8152-613-8, s. 272-285

KLIMEK, L. Vzájomné uznávanie alternatívnych sankcií v Európskej únii. In: STREMY, T. (ed.) Restoratívna justícia a systém alternatívnych trestov. Zborník príspevkov z konferencie konanej 4. mája 2017 v Trnave na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity. Praha: Leges, 2017, s. 308-319

ŠCERBA, F. Trest povinné práce a domáciho vězení: srovnaní české a slovenské právní úpravy. In: Justičná revue, roč. 62, č. 8-9/2010, s. 956-967

Právne predpisy

Rámcové rozhodnutie Rady 2008/947/SVV z 27. novembra 2008 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na rozsudky a probačné rozhodnutia na účely dohľadu nad probačnými opatreniami a alternatívnymi sankciami v znení Rámcového rozhodnutia Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009. Úradný vestník Európskej únie, L 337/102, 16. december 2008

Zákon č. 78/2015 Z. z. o kontrole výkonu niektorých rozhodnutí technickými prostriedkami a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

Zmluva o fungovaní Európskej únie v znení Lisabonskej zmluvy. Úradný vestník Európskej únie, C 83/47, 30. marec 2010

Iné pramene

Dôvodová správa k návrhu zákona o kontrole výkonu niektorých rozhodnutí technickými prostriedkami

Initiative of the Federal Republic of Germany and of the French Republic with a view to adopting a Council Framework Decision (2007/.../JHA) of ... on the recognition and supervision of suspended sentences, alternative sanctions and conditional sentences. Official Journal of the European Union, C 147/1 of 30^th June 2007

Táto práca bola podporovaná Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe Zmluvy č. APVV-15-0437.

ELECTRONIC MONITORING OF ACCUSED AND CONVICTED PERSONS IN THE SLOVAK REPUBLIC (SELECTED ASPECTS)This work was supoorted by the Slovak Research and Development Agency under the contract No. APVV-15-0437.

Erik EliasJUDr. Erik Elias, spoluriešiteľ projektu APVV-15-0437 pod názvom „Interdisciplinárny prístup k elektronickému monitoringu obvinených a dosúdených osôb v slovenskom prostredí“. Katedra trestného práva, kriminológie, kriminalistiky a forenzných disciplín Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, Komenského 20, 974 01 Banská Bystrica, e-mail: erik.elias@umb.sk

Abstrakt

Autor sa v predkladanom príspevku zmieňuje o elektronickom monitorovaní obvinených a odsúdených osôb na našom území. Bližšie charakterizuje zákon č. 78/2015 Z. z. o kontrole výkonu niektorých rozhodnutí technickými prostriedkami, a taktiež národný projekt ESMO - jeho význam, hlavné ciele a samotné náklady jeho realizácie.

Kľúčové slová

elektronický monitoring, elektronický náramok, obvinený, odsúdený, projekt ESMO

Abstract

In the present article, the author mentions the electronic monitoring of accused and convicted persons in our territory. It is further characterized by Act no. 78/2015 Z. z. the control of the execution of certain decisions by technical means, as well as the national ESMO project - its importance, its main objectives and the cost of its implementation.

Keywords

Electronic monitoring, electronic bracelet, accused, convicted, ESMO project.

Úvod

V súčasnej dobe dochádza k presadzovaniu nových foriem spravodlivosti, ktoré by mohli nahradiť alebo doplniť niektoré tradičné avšak už nie plne efektívne trestnoprávne inštitúty. Do popredia nastupuje alternatívne riešenie menej závažnej trestnej činnosti ako hlavná metóda práce s odsúdenou osobou.

V súvislosti so snahou o širšie uplatnenie a zavedenie alternatívnych trestov do praxe bol prijatý aj osobitný zákon č. 78/2015 Z. z. o kontrole výkonu niektorých rozhodnutí technickými prostriedkami, ktorý upravil technické prostriedky a podmienky ich použitia, vrátane alternatív k trestu odňatia slobody. Práve technické prostriedky alebo tzv. elektronický monitoring má za cieľ zvýšiť účinnosť alternatívnych trestov a prispieť k efektívnejšej kontrole podmienok uložených v rámci nich.

Inštitút elektronického systému monitorovania osôb je na území Slovenskej republiky novou záležitosťou hoci vo svete je známy už desiatky rokov a aj keď nepredstavuje až taký závažný zásah do základných ľudských práv a slobôd ako trest odňatia slobody, je zásadným narušením súkromia, osobných údajov či osobnej slobody. To spôsobilo nutnosť potreby vytvorenia vyváženej, ústavne konformnej právnej úpravy, ktorá zaručí legitimitu, legalitu a proporcionalitu zásahov do uvedených práv a slobôd.

V každej dobe si spoločnosť vytvárala určité pravidlá a normy spolužitia, ktoré dodržiavala, a na základe ktorých si chcela udržať určitý spoločenský poriadok. Nie každý jedinec ich však dokázal akceptovať a vplyvom rôznych krízových životných situácií sa dopúšťal páchania trestnej činnosti. V súčasnej dobe sa táto činnosť najčastejšie sankcionuje ukladaním trestu odňatia slobody, čo možno pozorovať na preťaženosti kapacít ústavov výkonu trestu odňatia slobody. V právnom štáte by však malo byť trestné právo ovládané zásadou „ultima ratio“, pri ktorej sa má využívanie tohto trestu znížiť na minimum a umožniť jeho ukladanie len v tých krajných prípadoch, keď na zabezpečenie ochrany spoločnosti pred páchateľom niet inej cesty.

Vývoj spoločnosti so sebou priniesol iný pohľad na trestanie, ktorý je charakteristický hľadaním nových foriem spravodlivosti, ktoré by mohli nahradiť alebo doplniť niektoré tradičné, avšak už nie plne efektívne trestnoprávne inštitúty. V rámci toho sa na celom svete začala presadzovať snaha o využívanie alternatív k trestu odňatia slobody, v prípadoch menej závažnej trestnej činnosti. S rozširovaním týchto alternatív, v rámci ktorých sa odsúdený ponecháva na slobode s uloženými určitými povinnosťami či obmedzeniami, však začali vznikať problémy s kontrolou ich výkonu. Preto si odborníci začali klásť otázku a zaoberať sa tým ako využiť na kontrolovanie odsúdených technické prostriedky. Odpoveďou je inštitút elektronického monitorovania.

Elektronické monitorovanie odsúdených či obvinených osôb sa javí pri výkone väzby alebo určitých trestov ako účinný nástroj dohľadu výkonu primeraných povinností a obmedzení. Hoci nepredstavuje až taký závažný zásah do základných práv a slobôd ako väzba či výkon nepodmienečného trestu odňatia slobody, je zásadným zásahom do súkromia, osobných údajov, či osobnej slobody. Nutnosť potreby vytvorenia vyváženej, ústavne konformnej právnej úpravy, ktorá zaručí legitimitu, legalitu a proporcionalitu zásahov do uvedených práv a slobôd bola preto na mieste.ZÁHORA, J. Európske štandardy pre monitorovanie osôb v trestnom konaní. In Trestněprávní revue. 2014, roč. 13, č. 11-12, s. 255.

Zákon č. 78/2015 Z. z. o kontrole výkonu niektorých rozhodnutí technickými prostriedkami a jeho charakteristika

Prijatie rekodifikovaných trestnoprávnych kódexov s účinnosťou od 1.1.2006 malo za následok zavedenie inštitútu kontroly technickými prostriedkami do právneho poriadku Slovenskej republiky.STRÉMY, T. - KURILOVSKÁ, L. - VRÁBLOVÁ, M. Restoratívna justícia. Praha : Leges, 2015, s. 290. Vplyvom ideí restoratívnej spravodlivosti došlo k rozšíreniu deviatich trestov, ktoré sa dovtedy mohli uložiť páchateľom podľa pôvodného Trestného zákona o ďalšie tresty, čím sa ich počet ustálil na čísle dvanásť. Išlo o trest povinnej práce, trest zákazu účasti na verejných podujatiach a trest domáceho väzenia, kde v súvislosti s dohľadom nad výkonom tohto trestu sa narazilo na prvé polemiky o potrebe zavedenia tzv. elektronických náramkov. LENGYELOVÁ, J. Elektronický monitoring a perspektívy jeho využitia v (ne)trestnej oblasti v Slovenskej republike. In Trestní právo. 2014, roč. 18, č. 1, s. 23.

Problém bol v tom, že hoci zákon upravoval vo svojich ustanoveniach kontrolu technickými prostriedkami, jej aplikácia nebola na území Slovenskej republiky možná, nakoľko sme technickými prostriedkami nedisponovali. Ďalšími dôvodmi na zavedenie elektronického monitoringu boli preplnené väznice a ich finančná zaťaženosť, náročná resocializácia páchateľov, nevyužite ukladania alternatív k trestu odňatia slobody a taktiež aj absentovanie elektronických služieb pre oblasť bezpečnosti občanov.Dostupné na internete V súčasnosti je aj v krajinách Európskej únie tendencia pristupovať k ukladaniu alternatívnych trestov, nakoľko majú práve tieto preukázateľne výrazný výchovný účinok, keďže odsúdený vykonáva normálnu pracovnú činnosť, venuje sa svojej rodine a v určitom stanovenom čase sa musí zdržiavať doma a dodržiavať konkrétny režim.Dostupné na internete [cit. 2018-12-15].

Taktiež, mnohé dokumenty medzinárodného charakteru vyzývali práve na využitie alternatívnych trestov v krajinách, ako napríklad rezolúcia OSN č. 6 o alternatívnych opatreniach v trestných veciach, rezolúcia OSN č. 16 o znížení počtu väzňov, o alternatívach trestu odňatia slobody a o spoločenskej reintegrácii páchateľov.Bližšie pozri: ELIAS, E. Trest domáceho väzenia ako alternatíva výkonu trestu odňatia slobody s poukázaním na z. č. 78/2015 Z. z. In Notitiae Novae Facultatis Iuridicae Universitatis Matthiae Belii Neosolii, roč. 21. Banská Bystrica : Vydavateľstvo Univerzity Mateja Bela - Belianum, 2017, s. 10. Preto aj napriek zavedeniu trestu domáceho väzenia do systému trestov nebolo možné tento inštitút často využívať a tak sa dospelo k prijatiu zákona č. 78/2015 Z. z. o kontrole výkonu niektorých rozhodnutí technickými prostriedkami, ktorý mal práve tento problém vyriešiť a vytvoriť reálne podmienky pre zavedenie elektronického monitoringu osôb.KLÁTIK, J. - HRUŠKA, R. - ŽUFFA, M. Elektronické náramky pre odsúdených páchateľov. In Sekcia verejného práva. Zborník z II. ročníka medzinárodnej vedeckej konferencie Banskobystrické zámocké dni práva. Banská Bystrica : Belianum, 2017, s. 75.

Pri tvorbe a realizácii zákona sa vychádzalo z Odporúčania Výboru ministrov o elektronickom monitorovaní z dňa 19. februára 2014, účelom ktorého bolo stanovenie a definovanie základných zásad pre výkon elektronického monitorovania v rámci trestného konania.

Medzi základné zásady pre elektronický monitoring v trestnom konaní zahrňujeme:

- Zákonnosť hovorí o používaní monitoringu, ktorý je upravený zákonom, jeho typoch a trvaní a taktiež aj o jednotlivých formách v rámci trestného konania.

- Zabránenie „Net-widening efektu", v rámci neho sa v prípravnom konaní nemá rozširovať monitorovanie na osoby, na ktoré sa to nevyhnutne nevyžaduje.

- Výkon monitorovania osôb formou, ktorá obmedzuje základné práva a slobody len v nevyhnutnej miere, t. j. nie vo väčšom rozsahu ako je uvedené v rozhodnutí.

- Zákaz diskriminácie na základe farby, pohlavia, národnosti, rasy, jazyka, náboženstva, vlastníctva a podobne.

- Súdna preskúmateľnosť, v zmysle ktorej musí byť každé rozhodnutie o uložení či zrušení elektronického monitoringu ukladané súdom alebo preskúmateľné súdom.

- Proporcionalita znamená, že formy elektronického monitorovania by mali byť primerané podmienkam trvania a zásahom vo vzťahu k danému trestnému činu.

- Samostatné používanie elektronického monitorovania v obmedzenom rozsahu len z dôvodu prevencie kriminality a zabezpečenia dohľadu počas určitého obdobia jeho výkonu.

- Ochrana záujmov rodiny a to tak, že pri vymeraní typu, doby a podoby monitorovania sa má brať do úvahy aj jeho dopad na záujmy a práva rodinných príslušníkov a tretích strán v mieste zdržiavania páchateľa.

- Zodpovednosť štátu za dodržiavanie etického a odborného štandardu.

- Transparentnosť, v zmysle ktorej majú verejné orgány zabezpečiť transparentné zverejnenie podstatných poznatkov verejnosti.

- Primeranosť úhrady nákladov v prípade povinnosti obvineného podieľať sa na nich a to pri výške poplatku primeraného finančnej situácii monitorovanej osoby.

- Nezávislá kontrola, ktorej obsahom je existencia štátnej inšpekcie a účinné postupy pre nezávislé a nestranné kontroly agentúr zodpovedných za monitoring, ktoré sú v súlade s právnym poriadkom štátu.ZÁHORA, J. Európske štandardy pre monitorovanie osôb v trestnom konaní. In Trestněprávní revue. 2014, roč. 13, č. 11-12, s. 257-258.

Príprava návrhu zákona bola v kompetencii medzirezortného pracovného kolektívu zastúpeného ústrednými orgánmi štátnej správy, súdmi, prokuratúrou, Zborom väzenskej a justičnej stráže a akademickou obcou.Dôvodová správa k zákonu č. 78/2015 Z. z. o kontrole výkonu niektorých rozhodnutí technickými prostriedkami a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Pri tvorbe právnej úpravy boli vzorom právne poriadky štátov, ktoré využívajú rovnaký alebo podobný systém a v tejto súvislosti Ministerstvo spravodlivosti SR nadviazalo účinnú a efektívnu medzinárodnú spoluprácu práve s Ministerstvom spravodlivosti a s Úradom probačnej a mediačnej služby Českej republiky, ktorých vedomosti a prax boli vzácnym príspevkom pri tvorení slovenskej právnej úpravy.STRÉMY, T. - KURILOVSKÁ, L. - VRÁBLOVÁ, M. Restoratívnajustícia. Praha : Leges, 2015, s. 293.

Zákon bol vyhotovený na podklade programového vyhlásenia, plánu legislatívnych úloh vlády na rok 2014 a uznesenia vlády č. 453/2014. Platnosť nadobudol dňa 17. apríla 2015 a účinnosť dňa 1. januára 2016, čím tiež došlo k novelizácii tak Trestného zákona ako aj Trestného poriadku.KLÁTIK, J. - HRUŠKA, R. - ŽUFFA, M. Elektronické náramky pre odsúdených páchateľov. In Sekcia verejného práva. Zborník z II. ročníka medzinárodnej vedeckej konferencie Banskobystrické zámocké dni práva. Banská Bystrica : Belianum, 2017, s. 76-78.

Ciele, ktoré sa mali navrhovanou právnou úpravou dosiahnuť možno zosumarizovať nasledovne:

- zvýšenie dôvery v alternatívy k trestu odňatia slobody,

- zvýšenie bezpečnosti občanov Slovenskej republiky prostredníctvom zavedenia elektronických služieb,

- zníženie recidívy a zlepšená spoločenská inklúzia odsúdených,

- efektívnejšia práca probačných a mediačných úradníkov,

- minimalizovanie nákladov na výkon trestu,

- ochrana pred domácim násilím.Dôvodová správa k zákonu č. 78/2015 Z. z. o kontrole výkonu niektorých rozhodnutí technickými prostriedkami a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Možnosť nastoliť kontrolu technickými prostriedkami zakotvila navrhovaná úprava do kompetencií súdu alebo prokurátory a jej výkon zaistí probačný a mediačný úradník v súčinnosti s operačným strediskom. Ministerstvo spravodlivosti sa bude starať o činnosť tohto strediska a rovnako bude spravovať používané technické prostriedky. V tomto súvise je dôležité vnímať túto kontrolu technickými prostriedkami ako nástroj kontroly výkonu zákonom ustanoveného rozhodnutia, ktorým sa ukladá trest, obmedzenie, povinnosť či sa nariaďuje predbežné opatrenie a nie ako sankčný mechanizmus, nakoľko sa aj kontrolovaná osoba podieľa na úhrade nákladov vzniknutých v súvislosti s prevádzkou týchto zariadení.STREMY, T. - KURILOVSKÁ, L. - VRÁBLOVÁ, M. Restoratívna justícia. Praha : Leges, 2015, s. 294.

Z hľadiska obsahovo formálnej úpravy sa zákon vo svojom prvom článku člení na štyri časti, pričom prvá časť zahŕňa vymedzenie objektu úpravy a hlavných pojmov, druhá časť opisuje technické prostriedky a podmienky, ktoré je nutné splniť aby bolo možné ich použitie, tretia časť predstavuje kontrolu technickými prostriedkami a štvrtou časťou sú spoločné ustanovenia. Dostupné na internete

Špecifikum zákona sa prejavuje aj v jeho charaktere, v zmysle ktorého k jeho aplikácii môže dôjsť len v situácii, ak prokurátor alebo súd vydá rozhodnutie s účinkom v podobe povinnosti alebo možnosti použitia tejto kontroly technickými prostriedkami a zároveň ak táto bude nariadená, výnimkou je však prípad kontroly povinnej zo zákona.Dôvodová správa k zákonu č. 78/2015 Z. z. o kontrole výkonu niektorých rozhodnutí technickými prostriedkami a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Ustanovenia tohto zákona definujú viacero významných pojmov, ktoré sa týkajú elektronického monitorovania. Ide predovšetkým o pojmy ako „kontrolovaná osoba“, ktorou je fyzická osoba majúca povinnosť podrobiť sa kontrole technickými prostriedkami na základe rozhodnutia. „Chránená osoba“ je tiež fyzickou osobou, ku ktorej má uvedená osoba, ktorá sa kontroluje uložený zákaz priblížiť sa na určitú vzdialenosť a to na základe rozhodnutia. „Technický prostriedok“ predstavuje zariadenie alebo ich komplex, ktorý umožňuje vykonanie kontroly výkonu rozhodnutí za podmienok, ktoré stanovuje zákon a súčasne ich aj v § 3 vymedzuje. „Operačným strediskom“ je určené pracovisko, ktoré vykonáva a zabezpečuje neustály chod a obsluhu centrálneho monitorovacieho systému. Taktiež spravuje neprestajný dozor nad riadnou činnosťou technických prostriedkov. „Centrálny monitorovací systém“ zákon definuje ako informačný systém, ktorý zaregistrovaním bezpečnostných a prevádzkových incidentov monitoruje priebeh kontroly a komunikuje s jednotlivými technickými prostriedkami. „Bezpečnostný incident“ upozorňuje na narušenie povinností, zákazov či obmedzení vychádzajúcich z ukladaného rozhodnutia. Naproti nemu stojí „prevádzkový incident“, ktorý na rozdiel od bezpečnostného nespočíva v porušení podmienok výkonu rozhodnutia, ale napríklad vo vybití bateriek zariadenia alebo v nejakej inej poruche.§ 2 z. č. 78/2015 Z. z. o kontrole výkonu niektorých rozhodnutí technickými prostriedkami a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Využitie elektronického monitorovania prichádza do úvahy pri samotnom súdnom rozhodovaní o vine, ako súčasť alternatívneho trestu voči trestu odňatia slobody a ako súčasť probačného dohľadu po prepustení odsúdeného.

Zmysel zákona spočíva v úprave detailného postupu zapojených subjektov pri kontrolovaní výkonu rozhodnutí technickými prostriedkami a to v nadväznosti na právnu úpravu obsiahnutú v Trestnom poriadku, Trestnom zákone a v Civilnom sporovom poriadku, ktoré určité druhy rozhodnutí, ktorých kontrolu bude možné sledovať ustanovujú.

Nariadenie výkonu kontroly bude teda prichádzať do úvahy pri rozhodnutiach, ktorým sa ukladá:

- trest domáceho väzenia, alebo ktorým sa premieňa trest odňatia slobody na trest domáceho väzenia,

- trest zákazu pobytu,

- trest zákazu účasti na verejných podujatiach,

- ochranný dohľad a súčasne boli uložené primerané povinnosti a obmedzenia, ktorých povaha kontrolu pripúšťa,

- probačný dohľad pri podmienečnom odklade výkonu trestu odňatia slobody a súčasne boli uložené primerané povinnosti a obmedzenia, ktorých povaha kontrolu pripúšťa,

- probačný dohľad pri podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody a súčasne boli uložené primerané povinnosti a obmedzenia, ktorých povaha kontrolu pripúšťa,

- rozhodnutie, ktorým sa podmienečne zastavuje trestné stíhanie a súčasne boli uložené povinnosti a obmedzenia, ktorých povaha kontrolu pripúšťa,

- neodkladné opatrenie podľa § 325 ods. 3 Civilného sporového poriadku.KLÁTIK, J. - HRUŠKA, R. - ŽUFFA, M. Elektronické náramky pre odsúdených páchateľov. In Sekcia verejného práva. Zborník z II. ročníka medzinárodnej vedeckej konferencie Banskobystrické zámocké dni práva. Banská Bystrica : Belianum, 2017, s. 78-80.

S elektronickým monitoringom úzko súvisí pilotný projekt „Elektronický systém monitorovania osôb“ - ESMO, ktorému tento zákon vytvára legislatívne podmienky pre

úspešné realizovanie a s uskutočnením ktorého prispelo Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky k zavedeniu plne fungujúceho systému kontroly technickými prostriedkami a tiež k podpore využívania odklonov a alternatív k trestu odňatia slobody a tým k napĺňaniu pôvodných ideí trestných rekodifikácií.STRÉMY, T. - KURILOVSKÁ, L. - VRÁBLOVÁ, M. Restoratívna justícia. Praha : Leges, 2015, s. 290.

Národný projekt ESMO

Spustenie pilotného projektu Elektronického systému monitorovania obvinených a odsúdených osôb - ESMO spolufinancovala Európska únia z peňažných prostriedkov Európskeho fondu regionálneho rozvoja cez Operačný program Informatizácii spoločnosti a jeho uvedenie do plynulého chodu nastalo 1. januára 2016. Hlavný dôvod realizácie spočíval v záväzku rezortu spravodlivosti uvedenom v Programovom vyhlásení vlády Slovenskej republiky 2012 - 2016, v rámci ktorého malo ministerstvo upriamiť pozornosť na prevenciu páchania trestnej činnosti a na možnosti ukladania alternatív k trestu odňatia slobody. Následnými diskusiami JUDr. Tomáša Borca, vtedajšieho ministra spravodlivosti SR, a to najmä v rámci Európskej komisie, sa prvotný úmysel použitia monitoringu rozšíril aj na civilnú oblasť. Nastavenie projektu vyplýva hlavne z dlhodobej praxe ostatných štátov, ktoré používajú elektronický monitoring. Využívať sa bude jedna z najmodernejších otestovaných technológií, čo predpokladá projekt podľa nastavených kritérií.VROBELOVÁ, Ľ. Elektronický systém monitorovania osôb (ESMO) - zavádzanie moderných metód do slovenského väzenstva. In Restoratívna justícia a alternatívne tresty v teoretických súvislostiach. Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie. Praha : Leges, 2014, s. 310.

Pre vydarené zavedenie projektu bolo nutné dosiahnuť uvedené zámery:

- utvoriť novú legislatívnu úpravu, ktorá sa bude vzťahovať na praktickú aplikáciu elektronického monitorovania osôb,

- zriadiť kontrolný orgán, centrálu a dispečing elektronického monitoringu, taktiež aj s centrálnym úložiskom údajov o osobách, ktoré sa monitorujú s náležitou HW vybavenosťou, sieťovou infraštruktúrou a back-up centrom,

- vytvoriť integrovaný informačný systém, ktorý zefektívni mediačným a probačným úradníkom robotu,

- zaviesť elektronický monitoring v trestnej i civilnej oblasti.Dostupné na internete [cit. 2018-12-19].

Projekt je podľa JUDr. Borca príkladom efektívneho využívania eurofondov, pomocou ktorých vláda Slovenskej republiky prispeje k vyriešeniu problémov či už v oblasti infraštruktúry, zamestnanosti mladej generácie alebo v oblasti väzenstva a bezpečnosti občanov. Jedná sa o jeden z najvýznamnejších projektov v histórii slovenského väzenstva počas predchádzajúcich 45 rokov.Dostupné na internete [cit. 2018-12-19].

Implementáciou projektu ESMO, ktorá sa začala vo februári 2014, sa zaviedol moderný, účinný a scelený informačný systém, ktorý poskytuje služby v elektronickej sfére súvisiace s elektronickým monitoringom slúžiace samosprávam, podnikateľom a v neposlednom rade občanom.KLÁTIK, J. - HRUŠKA, R. - ŽUFFA, M. Elektronické náramky pre odsúdených páchateľov. In Sekcia verejného práva. Zborník z II. ročníka medzinárodnej vedeckej konferencie Banskobystrické zámocké dni práva. Banská Bystrica : Belianum, 2017, s. 78. Časový harmonogram ďalej pozostával z testovacej fázy, ktorá bola spustená koncom mája 2015 a realizovanie pilotnej prevádzky začalo už 1. júla 2015. Projekt sa ukončil a odovzdal do riadnej prevádzky 30. septembra 2015.Dostupné na internete [cit. 2018-12-19].

Medzi legislatívne výstupy pilotného projektu elektronického systému monitorovania osôb zaraďujeme:

- zákon č. 78/2015 Z. z. o kontrole výkonu niektorých rozhodnutí technickými prostriedkami a o zmene a doplnení niektorých zákonov,

- novelizácie súvisiacich predpisov a to Trestného zákona, Trestného poriadku, Civilného sporového poriadku, zákona o súdnych úradníkov, o probačných a mediačných úradníkoch, o výkone trestu odňatia slobody a zákona o výkone väzby,

- vyhláška č. 178/2015 Z. z. o materiálno-technických podmienkach použitia technických prostriedkoch,

- vyhláška č. 225/2015 Z. z., ktorou sa ustanovuje suma náhrady nákladov výkonu kontroly technickými prostriedkami.Dostupné na internete [cit. 2018-12-19].

Význam a hlavné ciele elektronického monitoringu

Elektronický monitoring v podmienkach Slovenskej republiky ako nová inovatívna služba môže umožniť pružnejšie ukladanie alternatívnych trestov ako je domáce väzenie, sledovanie dodržiavania zákazu priblíženia sa k druhej osobe a k určitému územiu a taktiež aj sledovanie konzumácie nápojov s obsahom alkoholu, omamných látok. E-služby majú potenciál pokryť oblasť domáceho násilia a drobných krádeží, obťažovania a susedského správania, ktoré je neprispôsobivé.

Reálny potenciál tohto inštitútu sa využije naplno zverejňovaním služieb v elektronickej podobe, ktoré dajú občanom možnosť oznámiť porušenie zákona, zavedením aktívnych služieb, ktoré upozorňujú pred prítomnosťou páchateľa, ako prevencia trestnej činnosti týkajúca sa násilia a majetku a v neposlednom rade realizovaním samotného elektronického monitoringu na odsúdené osoby, ktoré využívajú alternatívne formy trestania.Dostupné na internete

Z vecného hľadiska sú príčinou na realizovanie projektu ESMO tri základné problémy, a to:

- v oblasti bezpečnosti obyvateľov skoro úplné absentovanie elektronických služieb,

- alternatívne tresty boli ukladané vo veľmi nízkej miere,

- existencia nedostatočných ubytovacích miest vo väzniciach na území Slovenskej republiky.

Primárny cieľ projektu pozostáva v zavedení elektronických služieb, ktoré majú súvis s elektronickým monitoringom a tiež vo vytvorení integrovaného informačného systému pre väčšiu efektivitu v práci mediačných a probačných úradníkov.Dostupné na internete [cit. 2018-12-19].

Okrem uvedeného základného cieľa boli vymedzené aj štyri špecifické ciele:

- zaviesť elektronické služby ministerstva spravodlivosti, ktoré budú plnohodnotne a plne sofistikovane slúžiť na účel bezpečnosti občanom,

- vybudovať mediačnej a probačnej službe integrovaný informačný systém, ktorý dovolí jej zamestnancom vykonávať efektívne prácu so spravovanými agendami, zákonom nariadeným monitoringom občanov, prácu s informáciami a ich výmenu s inými orgánmi, ktoré medzi sebou spolupracujú a to s orgánmi činnými v trestnom konaní, súdmi, Zborom väzenskej a justičnej stráže,

- zverejňovať elektronické služby, ktoré slúžia na zvýšenie bezpečia občanov,

- zaviesť elektronický monitoring na zákonom stanovené účely pri ukladaní alternatív k trestu odňatia slobody alebo primerané obmedzenia a povinnosti či predbežné opatrenia pre začiatočnú účelovú skupinu dve tisíc osôb ročne a to s možnosťou rozšíriť tento počet.

Aké boli skutočné náklady realizácie národného projektu ESMO?

Realizácia pilotného projektu prebehla v rámci OPIS prioritnej osi Elektronizácia verejnej správy a rozvoja elektronických služieb a jeho hlavný dokument predstavovala Zmluva o poskytnutí nenávratného finančného príspevku, ktorá sa uzatvorila 29. novembra 2013. Jediným vhodným kandidátom, s ohľadom na zákonnú pôsobnosť vo sfére väzenstva, súdnej moci a taktiež aj mediácie a probácie bolo Ministerstvo spravodlivosti SR.

Výsledkom vykonaného verejného obstarávania v apríli 2014 bola zmluva o poskytovaní komplexných služieb k ESMO, uzavretá medzi ministerstvom spravodlivosti a spoločnosťou ICZ Slovakia, a. s., ktorá sa stala dodávateľom technického riešenia projektu. Z Európskeho fondu regionálneho rozvoja sa spolufinancovalo technické riešenie zavedenia elektronického monitoringu. Štátny rozpočet hradí náklady aspoň počas piatich rokov v súvislosti s trvalou udržateľnosťou projektu, ktorou je prevádzku systému a vlastné financie na servisné zásahy.

Maximálne náklady, ktoré vychádzali zo štúdie uskutočniteľnosti predstavovali bezmála sumu 26 945 900,00 €, čo znamenalo kalkuláciu na rok pre 2000 náramkov.Dostupné na internete [cit. 201812-15]. Oprávnené náklady projektu sa vyšplhali na výšku 26 896 257,00 €. Okrem nich sa čerpali aj výdavky z rozpočtu kapitoly Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky a to na softvérové licencie a hardvér v sume 358 800,00 €. Celková suma výdavkov tak predstavovala navýšenie na 27 255 057,00 €. Zmluvou o poskytovaní servisných služieb sa zabezpečila udržateľnosť projektu a to aspoň na dobu trvania piatich rokov v podobe paušálne stanovenej mesačnej platby a to v maximálnej ročnej sume 3 860 000, 00 €.

Ministerstvo spravodlivosti SR tiež platilo v rámci mesačného paušálu pevne stanovený poplatok za služby prevádzkovej podpory a údržby a to za počet servisných výjazdov, ktorý sa dohodol v počte 300 výjazdov za rok.

Dodatkom k uvedenej zmluve sa cena znížila o 210 306,00 € v roku 2016 a v nasledujúcich ročných obdobiach skoro o 750 000,00 € ročne a to z dôvodu nízkeho počtu využívania technických prostriedkov, čo sa v prvých rokoch realizácie tohto projektu dalo predpokladať.Dostupné na internete [cit. 2018-12-15].

Záver

V príspevku sa autor zameral na problematiku elektronického systému monitorovania osôb, ktorá je v súčasnosti na území Slovenskej republiky pertraktovanou témou, nakoľko ide o novozavedený inštitút a je potrebné mu venovať dostatočnú pozornosť.

Postoj štátu k ukladaniu trestu odňatia slobody sa začal uberať aj iným smerom ako tradičným, a to z dôvodov preplnenia väzníc, vysokých nákladov spojených s prevádzkou väzenského systému, zaťaženosti súdov, vysokej recidívy, neúčinnosti resocializačných programov v rámci výkonu trestu či rastu kriminality. Trest odňatia slobody preto stráca svoj charakter univerzálnosti a prestáva byť chápaný ako najúčinnejšia forma potrestania a do popredia nastupuje alternatívne riešenie menej závažnej trestnej činnosti ako hlavná metóda práce s odsúdeným.

Vplyvom restoratívnej justície došlo k rozšíreniu trestov v našom právnom poriadku o ďalšie dva druhy, a to trestu povinnej práce a trestu domáceho väzenia a k zavedeniu inštitútu kontroly technickými prostriedkami. V tejto súvislosti sa s výkonom dohľadu práve nad domácim väzením narazilo na prvé polemiky o potrebe tzv. elektronických náramkov, nakoľko jeho aplikácia nebola možná, keďže sme technickými prostriedkami nedisponovali. V súčasnosti sa počet druhov trestov ustálil na čísle dvanásť, čo bolo spôsobené prijatím zákona č. 1/2014 Z. z. o organizovaní verejných športových podujatí, ktorý do Trestného zákona zakotvil trest zákazu účasti na verejných podujatiach.

V predkladanom príspevku preto autor venoval pozornosť prijatiu osobitného zákona č. 78/2015 Z. z. o kontrole výkonu niektorých rozhodnutí technickými prostriedkami a spusteniu pilotného projektu ESMO do ostrej prevádzky, ktorému tento zákon vytvára legislatívne podmienky pre úspešné realizovanie v praxi, a práve týmito sa dospelo k zavedeniu plne fungujúceho systému kontroly technickými prostriedkami.

Dôležitú časť predstavovala aplikácia inštitútu elektronického monitorovania v praxi, v rámci ktorej sa využívajú technické prostriedky na jednotlivé typy monitoringu, a to aj v ich rôznej kombinácii.Bližšie pozri: KELEMEN, M. - KLÁTIK, J. - MENCEROVÁ, I. et al. Electronic monitoring of persons - its implementation, use and types in the application practice. In Electronic monitoring of persons - effects and possibilities. San Antonio, Texas, USA : FedEx Print & Ship Center. 2018, p. 20-32. Za účelom úspešného implementovania tohto projektu obstaralo Ministerstvo financií SR systém, ktorý umožňuje monitorovať 2000 osôb a v rámci neho boli nakúpené zariadenia na monitoring cez GPS signál, elektronické náramky, zariadenia na telefonický monitoring a pre probačných úradníkov, čo je ale vzhľadom na naše právne prostredie po reálnom a kritickom zhodnotení nedosiahnuteľné.Bližšie pozri: ELIAS, E. Zavedenie a využívanie elektronického monitoringu osôb v praxi. In Banskobystrické Zámocké dni práva, sekcia verejného práva pod názvom „Efektivita preventívnej, represívnej a reparačnej funkcie sankcií vo verejnom práve a ich vzájomná synergia, Zborník z III. ročníka medzinárodnej vedeckej konferencie. Banská Bystrica : Belianum, 2018, s. 116-117.

Preto po už vyše troch rokoch fungovania elektronického systému monitoringu osôb možno zhodnotiť tento inštitút ako nedostatočne využitý vzhľadom na potenciál, ktorý v sebe skrýva. Pozitívna je však snaha ministerstva spravodlivosti, ktoré rieši využívanie technických prostriedkov v ústavoch na výkon trestu odňatia slobody, kde pri 270 odsúdených prebiehalo stráženie na pracoviskách a v súčasnosti sa zavádza projekt na kontrolu odsúdených, ktorí dostanú mimoriadne voľno a môžu opustiť ústav na výkon trestu odňatia slobody za odmenu.

V záverečnej správe o kontrole implementácie a využívania Elektronického systému monitoringu obvinených a odsúdených osôb vydanej Najvyšším kontrolným úradom Slovenskej republiky sú okrem iného uvedené odporúčania pre Ministerstvo spravodlivosti SR, ktoré by malo pre zvýšenie intenzity využívania elektronického monitoringu na území Slovenskej republiky prijať.

Aj napriek tomu, že sa systém elektronických náramkov v súčasnosti nepoužíva v očakávanej miere, pre slovenské zákonodarstvo predstavuje nepochybne prínos. Počas prvých piatich rokov však nie je možné reálne očakávať, že sa vďaka nemu vyriešia problémy týkajúce sa nedostatočných kapacít v ústavoch výkonu trestu odňatia slobody či neefektívnosť a slabé využívanie alternatívnych trestov. To je možné dosiahnuť len s úsilím zvyšovania miery využívania systému elektronického monitorovania a súčasne pokračujúcej osvety medzi kompetentnými orgánmi a informovaní odbornej či laickej verejnosti o tomto, v našich podmienkach pomerne mladom inštitúte.

---

ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV

ELIAS, E. 2018. Zavedenie a využívanie elektronického monitoringu osôb v praxi. In Banskobystrické Zámocké dni práva, sekcia verejného práva pod názvom „Efektivita preventívnej, represívnej a reparačnej funkcie sankcií vo verejnom práve a ich vzájomná synergia, Zborník z III. ročníka medzinárodnej vedeckej konferencie. Banská Bystrica : Belianum, 2018, ISBN 978-80-557-1404-2. s. 116-117.

ELIAS, E. 2017. Trest domáceho väzenia ako alternatíva výkonu trestu odňatia slobody s poukázaním na z. č. 78/2015 Z. z. In Notitiae Novae Facultatis Iuridicae Universitatis Matthiae Belii Neosolii, roč. 21. Banská Bystrica : Belianum, 2017, ISBN 978-80-557-12321. s. 6-13.

KELEMEN, M. - KLÁTIK, J. - MENCEROVÁ, I. et al. 2018. Electronic monitoring of persons - its implementation, use and types in the application practice. In Electronic monitoring of persons - effects andpossibilities. San Antonio, Texas, USA : FedEx Print & Ship Center. 2018, 174 pages. ISBN 978-0-692-10738-6.

KLÁTIK, J. - HRUŠKA, R. - ŽUFFA, M. 2017. Elektronické náramky pre odsúdených páchateľov. In Sekcia verejného práva. Zborník z II. ročníka medzinárodnej vedeckej

konferencie Banskobystrické dni práva. Banská Bystrica : Belianum, 2017, ISBN 97880-5571285-7, s. 73-88.

KLÁTIK, J. a kol. 2018. Trestné právo hmotné, Všeobecná časť. Plzeň : Aleš Čenek, s. r. o., 2018, 449 s. ISBN 978-80-7380-725-2.

LENGYELOVÁ, J. 2014. Elektronický monitoring a perspektívy jeho využitia v (ne)trestnej oblasti v Slovenskej republike. In Trestní právo. ISSN 1211-2860, 2014, roč. 18, č. 1, s. 23-32. MADLIAK, J. a kol. 2015. Trestné právo hmotné 1. Všeobecná časť. Banská Bystrica : Belianum, 2015, 458 s. ISBN 978-80-557-0800-3.

STRÉMY, T. - KURILOVSKÁ, L. - VRÁBLOVÁ, M. 2015. Restoratívna justícia. Praha : Leges, 2015, 344 s. ISBN 978-80-7502-075-8.

VROBELOVÁ, Ľ. 2014. Elektronický systém monitoringu osôb (ESMO) - zavádzanie moderných metód do slovenského väzenstva. In Restoratívna justícia a alternatívne tresty v teoretických súvislostiach. Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie. Praha : Leges, 2014. ISBN 978-80-7502-034-5, s. 309-317.

ZÁHORA, J. 2014. Európske štandardy pre monitorovanie osôb v trestnom konaní. In Trestněprávní revue. ISSN 1213-5313, 2014, roč. 13, č. 11-12, s. 255-262.

Ústavný zákon č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov. Zákon č. 78/2015 Z. z. o kontrole výkonu niektorých rozhodnutí technickými prostriedkami a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok.

Zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov.

Zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov.

Zákon č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Zákon č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch.

Zákon č. 550/2003 Z. z. o probačných a mediačných úradníkoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Vyhláška č. 178/2015 Z. z. Ministerstva spravodlivosti SR z 27. júla 2015 o materiálno-technických podmienkach použitia technických prostriedkov.

Dôvodová správa k zákonu č. 78/2015 Z. z. o kontrole výkonu niektorých rozhodnutí technickými prostriedkami a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

http://www.crz.gov.sk

https://www.esmo.gov.sk

http://www.europskaunia.sk

http://www.ja-sr.sk

https://www.justice.gov.sk

http://www.najpravo.sk

https://www.nku.gov.sk

http://www.parlamentnykurier.sk

https://www.pmscr.cz

http://www.projustice.sk

http://www.vjhr.sk

http://www.zvjs.sk

TREST DOMÁCEHO VÄZENIA S VYUŽITÍM ELEKTRONICKÉHO MONITORINGU
▼

DOMESTIC PRISON PENALITY WITH USE ELECTRONIC MONITORING

Martin Orviský,Mgr. Martin Orviský, PhD. - advokátsky koncipient v advokátskej kancelárii Landl and CO., Zoltán Valentovič JUDr. Zoltán Valentovic, PhD. - výskumný pracovník na Právnickej fakulte Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici

Abstrakt

Príspevok sa zaoberá analýzou trestu domáceho väzenia. Analyzuje podmienky ukladania trestu domáceho väzenia stanovené Trestným zákonom a uvádza návrhy de lege ferenda pre novelizáciu Trestného zákona za účelom zvýšenia ukladania trestu domáceho väzenia zo strany súdov. Príspevok analyzuje aj dostupnú judikatúru okresných a krajských súdov so zameraním na dôvody, prečo súdy odmietajú ukladať trest domáceho väzenia a dôvody, pre ktoré súdy naopak k uloženiu trestu domáceho väzenia pristupujú.

Kľúčové slová

Trest domáceho väzenia. Elektronický monitoring. Recidíva.

Abstract

The paper deals with the analysis of the domestic prison penality. It analyzes the conditions for the imposition of a domestic prison penality set out in the Criminal Code and makes proposals de lege ferenda for the amendment of the Criminal Code in order to increase the imposition of a domestic prison penality by the courts. The paper analyzes the available case law of district and county courts, focusing on why courts refuse to impose domestic custodial sentences, and the reasons for which the courts have access to the imposition of a domestic jail sentence.

Keywords

Domestic prison sentence. Electronic monitoring. Relapse.

Úvod

Trestné právo je ovládané zásadou, podľa ktorej žiadny trestný čin nemôže zostať bez zákonného trestu (nullum crimen sine poena legali). Avšak v tejto súvislosti je potrebné dodať, že táto zásada vyjadruje myšlienku neodvratiteľnosti trestného postihu v prípade spáchania trestného činu, ktorý má byť primeraný spáchanému trestnému činu (teda účelom trestného práva nie je exeplárne prísnym trestom potrestať páchateľa).Pozri Nález Ústavného súdu ČR zo dňa 11.06.2018 sp. zn. II. ÚS 1152/17 Ostatne ako Ústavný súd SR tak aj Ústavný súd ČR vo svojej judikatúre opakovane uvádzajú, že v rámci trestného práva je nutné aplikovať zásadu „ultima ratio“ teda využívať prostriedky trestného práva ako poslednú možnosť nápravy. Ústavný súd ČR vo svojich rozhodnutiach ďalej spresnil, že súčasťou zásady „ultima ratio“ je aj požiadavka „aby obmedzenia základných práv jednotlivcov v dôsledku trestných sankcií boli proporcionálne a súladné s účelom trestného práva.“Pozri napr. Nález Ústavného súdu ČR zo dňa 10.02.2011 sp. zn. III. ÚS 2523/10 bod 33. Až 35. Súčasné chápanie účelu trestu v moderných trestnoprávnych systémoch sa už odklonilo od tzv. absolútnej teórie trestania zastávanej napr. Imanuelom Kantom, podľa ktorej nutnosť trestať zločin (resp. akýkoľvek trestný čin) je daná už faktom jeho spáchania (fiat iustitia, pereat mundus - spravodlivosť musí zvíťaziť aj keby mal zahynúť svet). Táto teória už v súčasnosti nezodpovedá terajšiemu chápaniu zmyslu trestného práva a účelu trestania, kedy moderné trestnoprávne systémy už zohľadňujú následky, ktoré by mohli byť vyvolané aplikáciou trestnoprávnej normy (napr. na rodinu páchateľa a pod.) a pre tieto prípady, kedy presadenie trestnej normy by mohlo spôsobiť viac škody ako úžitku, pripúšťajú, za presne stanovených podmienok niektoré výnimky zo všeobecných pravidiel oficiality a legality.Pozri napr. Nález Ústavného súdu ČR zo dňa 10.02.2011 sp. zn. III. ÚS 2523/10 bod 33. Až 35. Podobne Ústavný súd SR v jednom zo svojich nálezov čo sa týka účelu trestu uvádza, že „obsahom vykonávaného trestu je určitá ujma na inak chránených základných právach a slobodách páchateľa (napr. na osobnej slobode, na majetku, na cti a pod.). Ujma nie je cieľom trestu, je iba nevyhnutným prostriedkom na dosiahnutie účelu trestu. V trestnom zákonodarstve právneho štátu nie je trest sám o sebe účelom, nepredstavuje odplatu za spáchaný trestný čin. Toto ponímanie trestu sa líši od absolútnych teórií trestu vychádzajúcich zo zásady „punitur, quia peccatum est“, teda „trestá sa, pretože bolo spáchané zlo“. Naopak, relatívne teórie trestu spájali s jeho ukladaním určité pre spoločnosť užitočné ciele („punitur, ne pecce tur“, teda „trestá sa, aby nebolo páchané zlo“). Zmiešané teórie trestu usilovali o spojenie odplatnej i účelovej funkcie trestu. Na tomto mieste je zároveň potrebné zdôrazniť, že ani absolútne teórie nepočítali s ukladaním neprimeraných trestov. Napriek niekedy drastickej povahe použitých trestnoprávnych prostriedkov totiž v zmysle zásady „oko za oko, zub za zub“ rátali so spôsobením rovnakej ujmy páchateľovi. Požiadavka primeranosti trestu je obsiahnutá i v myšlienke predstaviteľa absolútnej teórie trestu G. W. F. Hegla, podľa ktorého bezprávie je negáciou práva, a trest je teda negáciou tejto negácie. Hegel poukazuje na skutočnosť, že páchateľa môže so spravodlivosťou, a teda aj so spoločnosťou, zmieriť len spravodlivý trest. Trest sa musí rovnať spôsobenému bezpráviu. Z uvedeného vyplýva, že v prípade, ak bude trest, resp. odplata obsiahnutá v treste, prísnejšia ako bezprávie spôsobené trestným činom, nedôjde len k negácii tohto bezprávia, ale zároveň uloženým trestom vznikne nové bezprávie - bezprávie voči neprimerane potrestanému páchateľovi trestného činu. Neprimeraný trest je teda negáciou práva, ktorá sa svojou podstatou (negovaním práva) ničím nelíši od trestného činu, pričom páchateľ, ktorému toto bezprávie spôsobil štát, nebude mať možnosť dosiahnuť negáciu štátom spôsobenej negácie práva, keďže monopol na trestanie má v rukách štát. “Pozri Nález Ústavného súdu SR zo dňa 28.11.2012 sp. zn. PL. ÚS 106/2011 Všetky tieto myšlienky ohľadne účelu trestu a primeranosti trestu sa prejavujú aj v našom právnom poriadku, a to najmä v prípade ukladania alternatívnych trestov a teda aj používania elektronického monitoringu obvinených a odsúdených.

V súlade so zámerom zákonodarcu podporiť vyššie uvedenú zásadu humánnosti pri ukladaní trestov a reagovať tak na medzinárodné dokumenty apelujúce na využívanie alternatívnych trestov (ako je napr. rezolúcia OSN č. 6 o alternatívnych opatreniach v trestných veciach alebo rezolúcia OSN č. 16 o znížení počtu väzňov, o alternatívach trestu odňatia slobody a o spoločenskej reitegrácii páchateľov ale aj právne akty Európskej únie v oblasti ukladania trestu domáceho väzenia s využívaním elektronického monitoringu) bol v právnom poriadku SR prijatý zákon č. 78/2015 Z. z. o kontrole výkonu niektorých rozhodnutí technickými prostriedkami na dostatočné zabezpečenie kontroly odsúdených počas výkonu trestu domáceho väzenia. Náklady na zavedenie projektu kontroly výkonu niektorých rozhodnutí technickými prostriedkami boli cca. 27 miliónov EUR (poskytnutých najmä z fondov EÚ) a cieľom spustenia tohto projetku bolo okrem zníženia nákladov na odsúdených vo výkone trestu odňatia slobody a zníženia preplnenosti ústavov na výkon trestu odňatia slobody, najmä dopomôcť k nádejnejšej resocializačnej prognóze odsúdeného, ktorý aj po nástupe na tento druh (alternatívneho) trestu zostáva začlenený v kruhu rodiny, pracuje, neprichádza o prácu, o príjem, môže si plniť svoje záväzky, zostávajú mu zachované citové, sociálne a ekonomické väzby a zároveň sa takouto alternatívou predchádza nežiadúcej adaptácii odsúdeného na väzenský život (páchteľ nepreberia kriminálne správanie od iných odsúdených a rovnako nepreberie spoločensky nežiadúce správanie a protispoločenské názory). Jednou z možností ako uvedené ciele dosiahnuť je práve prostredníctvom ukladania alternatívnych trestov ako je napr. trest domáceho väzenia. Cieľov tohto príspevku preto bude analyzovať podmienky ukladania trestu domáceho väzenia, ktorý sa v súčasnosti ukladá obligatórne s využitím elektronického monitoringu, a to z teoretického hľadiska a zároveň analyzovať dostupnú judikatúru slovenských súdov súvisiacu s ukladaním tohto druhu trestu so zameraním na dôvody, pre ktoré súdy ukladajú resp. odmietajú ukladať trest domáceho väzenia.

Podmienky ukladania trestu domáceho väzenia podľa Trestného zákona

Pokiaľ ide o teoretické hľadisko ukladania trestu domáceho väzenia s využitím elektronického monitoringu, podmienky pre uloženie tohto trestu sú uvedené v § 53 ods. 1 Trestného zákonaPodľa § 51 ods. 1 Trestného zákona: „Trest domáceho väzenia až na dva roky môže súd uložiť páchateľovi prečinu, ak a) vzhľadom na povahu a závažnosť spáchaného prečinu, osobu a pomery páchateľa postačuje uloženie tohto trestu, b) páchateľ dal písomný sľub, že sa v určenom čase bude zdržiavať v obydlí na určenej adrese a pri výkone kontroly poskytne potrebnú súčinnosť, c) sú splnené podmienky výkonu kontroly technickými prostriedkami. “, pričom v zmysle tohto zákonného ustanovenia môže byť trest domáceho väzenia uložený len za splnenia 4 nasledujúcich podmienok, a to: a) že páchateľ musel spáchať prečin (t.j. je vylúčené uložiť trest domáceho väzenia v prípade spáchania zločinu resp. obzvlášť závažného zločinu ako podkategórie zločinu); b) vzhľadom na povahu a závažnosť spáchaného prečinu, osobu a pomeru páchateľa postačuje uloženie trestu domáceho väzenia; c) páchateľ dá písomý sľub, že sa bude v určenom čase zdržiavať v obydlí na určenej adrese a poskytne súčinnosť pri výkone kontroly; a d) sú splnené podmienky pre elektronické monitorovanie odsúdeného (t.j. je možná kontrola technickými prostriedkami napr. z hľadiska dostupnosti signálu, elektrickej energie a pod., pričom v prípade absencie splnenia tejto podmienok pre elektronické monitorovanie nie je možné trest domáceho väzenia uložiť). Teda je možné zhrnúť, že základné kritérium, ktoré zákonodarca určil pre ukladanie trestu domáceho väzenia je najmä okruh trestných činov - len prečinov, za spáchanie ktorých je možné tento druh trestu uložiť, za súčasného splnenia podmienky, že trest domáceho väzenia je možné uložiť najviac na dva roky. Prof. Čentéš v komentári k Trestnému zákonu v súvislosti s trestom domáceho väzenia uvádza, že tento trest možno uložiť najmä odsúdeným, ktorým s ohľadom na závažnosť konania alebo možnosti ich nápravy je potrebné uložiť trest s obmedzením osobnej slobody, ale s ohľadom na ich pomery, postačuje aj miernejšia forma obmedzenia, preto trest domáceho väzenia predstavuje miernejšiu formu trestu oproti nepodmienečnému trestu odňatia slobody.ČENTÉŠ, J. a kol. Trestný zákon Veľký komentár. Vydavateľstvo EUROKODEX, 2018. s. 109 Rovnako aj v praxi Okresný súd Nitra v tejto súvislosti uviedol, pričom s týmto právnym názorom sa v plnom rozsahu stotožňujeme, že ukladanie tohto druhu trestu sa vzťahuje na prípady, kedy nepostačuje pre páchateľa podmienečné odsúdenie, alebo probačný dohľad, ale vzhľadom na jeho vlastnosti a rodinné pomery postačuje podstatne menšia intenzita zásahu voči páchateľovi ako pri výkone trestu odňatia slobody.Pozri Rozhodnutie Okresného súdu Nitra zo dňa 11.04.2016 sp. zn. 0T/96/2015 Nespornou výhodou trestu domáceho väzenia je podľa nášho názoru skutočnosť, že v prípade jeho uloženia tento trest naďalej umožňuje páchateľovi pracovať prípadne podnikať (vykonávať ekonomickú činnosť) a tak zabezpečiť napr. ekonomickú stránku svojej rodiny alebo zabezpečiť úplnú náhradu škody poškodenému, čo považujeme oproti trestu odňatia slobody za nespornú výhodu.

Keďže tento druh trestu je naďalej pomerne málo využívaný, v prípade podmienok jeho uloženia z teoretického hľadiska predstavuje podľa nášho názoru najväčšiu prekážku jeho ukladania (okrem nesplnenia technických podmienok pre elektronické monitorovanie) fakt, že je možné trest domáceho väzenia uložiť len v prípade spáchania prečinu. Táto skutočnosť v značnej miere zužuje okruh trestných činov, pre spáchanie ktorých je možné trest domáceho väzenia uložiť. Uvedená situácia je o to vypuklajšia najmä v prípade majetkovej trestnej činnostiV tejto súvislosti je možné poukázať najmä na stanovisko Najvyššieho súdu SR zo dňa 12.12.2011 sp. zn. Tpj 78/2012 publikované v zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu SR č. 6/2012 pod č. R 116/2012, podľa ktorého v prípade spáchania krádeže vlámaním, ak páchateľ spôsobil aspoň malú škodu sa tento skutok má posudzovať ako zločin krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 4 písm. b) Trestného zákona, za ktorý Trestný zákon stanovuje trestnú sadzbu v rozmedzí 3 až 10 rokov a teda napr. v prípade, ak páchateľ ukradne z auta ktoré si otvorí viac ako 266,01 EUR, je tento skutok nutné kvalifikovať ako zločin krádeže, čo automaticky vylučuje možnosť uloženia trestu domáceho väzenia., kedy sa páchateľ môže dostať do kategórie zločinu spôsobením vyššej škody, pričom tento páchateľ často nepredstavuje pre spoločnosť hrozbu (keď ide napr. o prvopáchateľa) a uložením trestu domáceho väzenia by ako už bolo uvedené vyššie páchateľ mohol naďalej sám zostať ekonomicky činný a tak prispieť k odstráneniu spôsobenej škody a zároveň by sa nedostal do kontaktu so zlým vplyvom ostatných odsúdených, čo môže prispieť k jeho resocializácii. Naviac najmä pri prvopáchateľoch majetkov trestnej činnosti v prípade, ak sa spôsobenou škodou dostanú do kategórie zločinu (teda spôsobili vyššiu škodu), ide práve o prípady, kedy často už nie je možné uložiť podmienečný odklad výkonu trestu odňatia slobody (vzhľadom na výšku trestnej sadzby, ktorá sa za spáchanie môže uložiť) ale na druhej strane uloženie trestu odňatia slobody by bolo neprimerane prísne a preto by práve v týchto situáciách bolo vhodné zvážiť pre týchto páchateľov uloženie trestu domáceho väzenia, čo však vzhľadom k tomu, že tento druh trestu je možné uložiť len pri spáchaní prečinu neprichádza do úvahy. V tejto súvislosti sa preto naskytuje otázka, či by túto prekážku de lege ferenda nebolo možné odstrániť rozšírením možnosti ukladania trestu domáceho väzenia aj na zločiny. Vzhľadom na predtým uvedené skutočnosti, máme za to, že práve rozšírenie možnosti uloženia trestu domáceho väzenia do budúcna aj pre zločiny, by mohlo prispieť k častejšiemu ukladaniu trestu domáceho väzenia. Zároveň aby však nedošlo k ukladaniu tohto trestu aj v prípade závažnej trestnej činnosti, kedy je potrebné uložiť bezpodmienečný trest odňatia slobody, máme za to, že uloženie trestu odňatia slobody by malo byť obmedzené na zločinu, za ktorý Trestný zákon ukladá hornú hranicu trestnej sadzby neprevyšujúcu 10 rokov odňatia slobody. Zároveň však máme za to, že by sa mala zvýšiť aj doba trvania trestu domáceho väzenia, na ktorú sa tento trest môže uložiť, a to aspoň na štyri roky, čím sa zaistí možnosť pre voľnú úvahu súdu pre uloženie tohto druhu trestu (a zohľadnenie priťažujúcich a poľahčujúcich okolností), keď trest domáceho väzenia sa bude môcť uložiť páchateľovi zločinu, ktorého horná hranica neprevyšuje 10 rokov, avšak súčasne za splnenia podmienky, že súd bude môcť uložiť tomuto páchateľovi najviac trest v trvaní štyroch rokov domáceho väzenia.

Trest domáceho väzenia v judikatúre slovenských súdov

Z hľadiska praktického prínosu tohto príspevku sme analyzovali 25 verejne dostupných rozhodnutí slovenských okresných a krajských súdov týkajúcich sa ukladania trestu domáceho väzenia s využitím elektronického monitoringu (rozhodnutia Najvyššieho súdu a Ústavného súdu vzhľadom k prijatiu zákona č. 78/2015 Z. z. len v roku 2015 ešte nie sú v čase písania tohto príspecku k dispozícii). Z hľadiska uloženia trestu domáceho väzenia došlo len v prípade 9 rozhodnutí (z 25 analyzovaných rozhodnutí) k uloženiu trestu domáceho väzenia s využitím elektronického monitoringu (ktorý sa v súčasnosti v prípade trestu domáceho väzenia ukladá obligatórne ako jedno z obmedzení odsúdeného), pričom tento typ trestu bol naviac využívaný v rámci súdov v obvode Krajského súdu Banská Bystrica. Zároveň z hľadiska spáchaných trestných činov, za ktoré bol tento trest ukladaný resp. navrhovaný zo strany obhajoby na uloženie, prevažujú trestné činy proti majetku (najmä krádež, sprenevera a úverový podvod) a trestné činy proti poriadku vo veciach verejných (z týchto trestných činov prevažuje najmä marenie výkonu úradného rozhodnutia, a to hlavne v prípade neplatenia výživného). Nakoľko je trest domáceho väzenia s využitím elektronického monitoringu ukladaný stále v malom rozsahu, z hľadiska analýzy týchto rozhodnutí sme sa zamerali najmä na dôvody prečo ukladanie tohto trestu súdy odmietajú a dôvody, ktoré naopak súdy vedú k uloženiu tohto alternatívneho druhu trestu (resp. dôvody, ktoré najčastejšie uvádza obhajoba aby pre klienta dosiahla uloženia trestu domáceho väzenia a ich úspešnosť pri úvahe súdu o uložení tohto trestu), nakoľko aj podľa komentára k Trestnému zákonu, pri rozhodovaní o uložení trestu domáceho väzenia by súd mal vždy odôvodniť, aké dôvody a konkrétne skutočnosti ho viedli k uloženiu tohto druhu trestuČENTÉŠ, J. a kol. Trestný zákon Veľký komentár. Vydavateľstvo EUROKODEX, 2018. s. 109., prípadne prečo v prípade, ak uloženie tohto trestu navrhne obhajoba, jeho uloženie nie je možné.

Z hľadiska dôvodov, ktoré súdy viedli k odmietnutiu uloženia trestu domáceho väzenia s využitím elektronického monitoringu by sme tieto dôvody mohli na základe analýzy vykonaných rozhodnutí zaradiť do dvoch hlavných kategórii. V prípade prvej kategórie išlo o situácie, kedy neboli splnené technické podmienky na elektronické monitorovanie odsúdeného (z praktického hľadiska sem možno zaradiť podmienky ako je dostupnosť GPS signálu ale aj dostupnosť elektrickej energie, s čím súvisí aj pravidelné platenie platieb za elektrickú energiu. V tejto súvislosti je možné poukázať na jednu zo situácii, ktorú riešil Krajský súd Prešov, kedy trestný čin, za ktorý bol páchateľ odsúdený, bol práve opakovaný neoprávnený odber elektrickej energie a práve vzhľadom na opakovanú recidívu pri neoprávnenom odbore elektrickej energie zo strany páchateľa mal súd za to, že je spochybnená schopnosť páchateľa platiť pravidelné platby za dodávku elektrickej energie a z tohto dôvod odmietol uložiť trest domáceho väzenia, nakoľko mal za to, že nie sú splnené technické podmienkyPozri Rozhodnutie Krajského súdu Prešov zo dňa 15.02.2017 sp. zn. 2To/49/2016), teda išlo o príčiny technického charakteru. Z hľadiska splnenia technických podmienok ide o podmienky, ktorých splnenie súd nevie nijakým spôsobom ovplyvniť a tieto závisia čisto od materiálnych podmienok na strane páchateľa, preto čo sa týka splnenia technických podmienok, môže tu hroziť diskriminácia určitých páchateľov, keďže uloženie trestu domáceho väzenia z tohto dôvodu nepripadá do úvahy pre páchateľov pochádzajúcich zo sociálne slabšieho prostredia (napr. neplatiacich platby za elektrinu) alebo páchateľov bývajúcich v miestach bez dostupnosti potrebného signálu. Nakoľko však ide o podmienky technického charakteru, ktoré sa vzhľadom na momentálnu dostupnosť technológii nedajú zabezpečiť inak máme za to, že splnenie technických predpokladov pre monitorovanie odsúdených tak ako je nastavené podľa zákona č. 78/2015 Z.z. nediskriminuje jednotlivých páchateľov a je preto v súlade s Ústavou SR.

Druhým prípadom sú potom dôvody vyplývajúce zo správania odsúdeného, a to či už jeho recidíva, nekritický postoj k spáchanému trestnému činu alebo odmietnutie spolupráce zo strany odsúdeného (napr. v rozhodnutí Okresného súdu Ružomberok odsúdení neumožnil probačnému úradníkovi vstup do svojho obydlia a vykonanie kontroly splnenia technických podmienok pre uloženie trestu domáceho väzenia a nakoľko súd nemohol preveriť splnenie technických podmienok uloženia trestu domáceho väzenia, mal za to, že tieto nie sú splnené a trest domáceho väzenia páchateľovi nemožno uložiť a preto tento súd uložil namiesto trestu domáceho väzenia trest odňatia slobodyPozri Rozhodnutie Okresného súdu Ružomberok zo dňa 06.04.2016 sp. zn. 1T/98/2015). Recidíva však bola jednoznačne najčastejším dôvodom odmietnutia uloženia trestu domáceho väzenia zo strany súdu - bola dôvodom pre odmietnutie uloženia tohto alternatívneho druhu trestu až v 10 rozhodnutiach zo 16 rozhodnutí okresných a krajských súdov, ktoré sme v rámci výskumu analyzovali a ktoré odmietli uloženie trestu domáceho väzenia. V tejto súvislosti je však podľa nášho názoru potrebné uviesť, že aj napriek recidíve páchateľa, súd nemôže automaticky odmietnuť uložiť trest domáceho väzenia len pre skutočnosť, že páchateľ spáchal trestný čin opakovane, ale v prípade, ak sú na to splnené Trestným zákonom určené podmienky, mal by súd naďalej zvážiť aj možnosť uloženia trestu domáceho väzenia a nie tento alternatívny druh trestu pre recidívu páchateľa automaticky odmietnuť. Ďalším dôvodom, pre ktorý súdy odmietali pristúpiť k trestu domáceho väzenia bol aj nekritický postoj páchateľa k spáchanej trestnej činnosti a páchateľovo odmietanie spolupráce so súdom pri zisťovaní splnenia technických podmienok pre uloženie trestu domáceho väzenia,Pozri napr. Rozhodnutie Krajského súdu Nitra zo dňa 13.06.2017 sp. zn. 1To/27/2017 alebo Rozhodnutie Okresného súdu Ružomberok zo dňa 06.04.2016 sp. zn. 1T/98/2015 avšak v prípade týchto dvoch dôvodov bol trest domáceho väzenia najčastejšie odmietnutý práve pre kombináciu týchto dôvodov.

Dôvody, pre ktoré súdy naopka pristupujú k uloženiu trestu domáceho väzenia možno zhrnúť do troch základných kategórii, a to 1.) vzhľadom na povahu spáchaného činu a prevýchovu páchateľa postačuje uloženie trestu domáceho väzenia; 2.) nepriaznivý zdravotný stav páchateľa; a 3.) odkázanosť páchateľových blízkych na jeho osobu (napr. keď sa páchateľ stará o ťažko chorého príbuzného, zabezpečuje pre svoju rodinu jediný zdroj príjmu a pod.). Z týchto kategórii súd pristúpil najčastejšieho k uloženiu trestu domáceho väzenia a to aj pri recidíve páchateľa, v prípade odkázanosti páchateľových blízkych na jeho osobu, pričom v prípade odkázanosti iných osôb na páchateľa súdy v dvoch rozhodnutiach, kedy uloženie trestu domáceho väzenia nebolo možné z technických príčin, pristúpili k uloženiu iného alternatívneho trestu (a to trestu povinnej práce alebo peňažnému trestu).Pozri Rozhodnutie Krajského súdu Prešov zo dňa 28.02.2018 sp. zn. 2To/5/2018 alebo Rozhodnutie Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 30.10.2017 sp. zn. 12T/55/2016 Išlo napr. o prípad, kedy sa páchateľ staral o ťažko chorú dcéru, ktorá potrebovala lieky, na ktoré páchateľ nemal finančné prostriedky a preto tieto lieky ukradol, pričom tento motív páchateľa a jeho správanie súd zohľadnil aj pri ukladaní trestu a uložil páchateľovi trest povinnej práce, keďže pre trest domáceho väzenia neboli splnené technické predpoklady.Pozri Rozhodnutie Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 20.09.2017 sp. zn. 12T/122/2016 Pokiaľ ide o ďalšie dve uvedené kategórie, tieto predstavovali dôvod pre uloženie trestu domáceho väzenia najmä v ich vzájomnom spojení, kedy nešlo o spáchanie závažného trestného činu (alebo išlo o prvopáchateľa alebo páchateľa so značným časovým odstupom od spáchania posledného trestného činu).

Záver

Pokiaľ by sme teda mali na záver zhrnúť dôvody, ktoré bránia ukladaniu trestu domáceho väzenia s využitím elektronického monitoringu, je možné uviesť, že z teoretického hľadiska ide o základnú zákonodarcom stanovenú podmienku pre uloženie tohto alternatívneho druhu trestu a to, že je možné tento trest uložiť len pre spáchanie prečinu. Táto prekážka však môže byť podľa nášho názoru odstránená zásahom zákonodarcu prostredníctvom novelizácie Trestného zákona, ktorá umožní ukladať trest domáceho väzenia aj v prípade zločinov, ktorých horná hranica trestnej sadzby neprevyšuje 10 rokov, tak ako sme uvádzali v texte tohto príspevku. Z praktického hľadiska je potom najväčšími prekážkami z hľadiska rozhodovania súdov pre ukladanie tohto trestu jednak nesplnenie technických podmienok pre elektronické monitorovanie odsúdených, čo sa však do budúcna môže zmeniť zlepšením technológie (prípadne zvyšovaním životnej úrovne obyvateľov) a jednak recidíva. V súvislosti s recidívou páchateľa je však potrebné povedať, že v prípade jej existencie by súd nemal automaticky odmietnuť uloženie trestu domáceho väzenia, ale toto by mal zvážiť s ohľadom na všetky dostupné skutočnosti (ako sú pomery páchateľa, závažnosť spáchaného trestného činu a pod.), pričom aj v praxi možno pozorovať, že v prípade existencie okolností ako je odkázanosť iných osôb na páchateľa (keď je páchateľ jediný živiteľ rodiny, alebo je na ňom závislá ťažko chorá osoba) tieto okolnosti môžu ovplyvniť súd, aby zvážil uloženie alternatívneho trestu a nie trestu odňatia slobody.

---

ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV

Monografie a učebnice

ČENTÉŠ, J. a kol. Trestný zákon Veľký komentár. Vydavateľstvo EUROKODEX, 2018. 1008 s. ISBN 978-80-81550-76-8

Judikatúra

Nález Ústavného súdu ČR zo dňa 11.06.2018 sp. zn. II. ÚS 1152/17 Nález Ústavného súdu ČR zo dňa 10.02.2011 sp. zn. III. ÚS 2523/10 Nález Ústavného súdu SR zo dňa 28.11.2012 sp. zn. PL. ÚS 106/2011 Rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa 30.05.2018 sp. zn. 3To/64/2018

Rozhodnutie Krajského súdu Nitra zo dňa 13.06.2017 sp. zn. 1To/27/2017 Rozhodnutie Krajského súdu Prešov zo dňa 15.02.2017 sp. zn. 2To/49/2016 Rozhodnutie Krajského súdu Prešov zo dňa 16.03.2017 sp. zn. 7To/25/2016 Rozhodnutie Krajského súdu Prešov zo dňa 18.01.2018 sp. zn. 3To/32/2017 Rozhodnutie Krajského súdu Prešov zo dňa 28.02.2018 sp. zn. 2To/5/2018 Rozhodnutie Krajského súdu Trenčín zo dňa 22.02.2016 sp. zn. 3To/90/2014 Rozhodnutie Krajského súdu Trenčín zo dňa 03.12.2018 sp. zn. 23To/137/2018

Rozhodnutie Okresného súdu Humenné zo dňa 26.09.2016 sp. zn. 1T/16/2016

Rozhodnutie Okresného súdu Humenné zo dňa 05.09.2016 sp. zn. 1T/55/2016

Rozhodnutie Okresného súdu Kežmarok zo dňa 18.02.2016 sp. zn. 6T/50/2015

Rozhodnutie Okresného súdu Nitra zo dňa 11.04.2016 sp. zn. 0T/96/2015

Rozhodnutie Okresného súdu Piešťany zo dňa 09.09.2016 sp. zn. 16T/4/2016

Rozhodnutie Okresného súdu Ružomberok zo dňa 06.04.2016 sp. zn. 1T/98/2015

Rozhodnutie Okresného súdu Stará Ľubovňa zo dňa 07.03.2016 sp. zn. 1T/10/2016

Rozhodnutie Okresného súdu Spišská Nová Vec zo dňa 10.10.2018 sp. zn. 1T/43/2018

Rozhodnutie Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 05.10.2017 sp. zn. 12T/14/2016

Rozhodnutie Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 30.10.2017 sp. zn. 12T/55/2016

Rozhodnutie Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 20.09.2017 sp. zn. 12T/122/2016

Rozhodnutie Okresného súdu Zvolen zo dňa 24.09.2018 sp. zn. 4T/97/2018

Rozhodnutie Okresného súdu Zvolen zo dňa 01.08.2018 sp. zn. 4T/25/2018

Rozhodnutie Okresného súdu Zvolen zo dňa 11.07.2018 sp. zn. 5T/10/2018

Rozhodnutie Okresného súdu Zvolen zo dňa 11.07.2018 sp. zn. 5T/131/2018

Rozhodnutie Okresného súdu Zvolen zo dňa 29.11.2017 sp. zn. 1T/145/2016

Rozhodnutie Okresného súdu Žiar nad Hronom zo dňa 20.08.2018 sp. zn. 2T/41/2017

ÚSTAVNOPRÁVNE A EURÓPSKE SÚVISLOSTI ODPOČÚVANIA PODĽA ZÁKONA O OCHRANE PRED ODPOČÚVANÍM
▼

Tento príspevok bol napísaný v rámci riešenia vedecko-výskumného projektu VEGA Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky a Slovenskej akadémie vied č. 1/0764/17 s názvom „Informačno-technické prostriedky a prostriedky operatívno-pátracej činnosti získavania informácií dôležitých pre trestné konanie“.

CONSTITUTIONAL AND EUROPEAN ASPECTS OF THE TAPPING ACCORDING TO PROTECTION AGAINST TAPPING ACT

Miloš DesetDoc. JUDr. Miloš Deset, PhD., Trnavská univerzita v Trnave, Právnická fakulta, Katedra trestného práva a kriminológie.

Abstrakt

Odpočúvaním a záznamom telekomunikačnej prevádzky podľa § 115 Trestného poriadku sa získavajú informácie dôležité pre trestné konanie, no okrem predmetnej právnej úpravy je odpočúvanie možné aj podľa zákona o ochrane pred odpočúvaním, ktorého vybraným aspektom sa venuje aj tento príspevok. Predovšetkým sa skúma, či táto právna úprava spĺňa kritériá, ktoré vyplývajú z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu SR, s cieľom identifikovať prípadné problémy príslušnej právnej úpravy a navrhnúť ich optimálne riešenia.

Kľúčové slová

Informačno-technické prostriedky, odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky, právo na súkromie, právna ochrana dotknutej osoby.

Abstract

According to § 115 of Criminal Procedure Act, the tapping is the one of information-technical means, which serves for the getting relevant information for the criminal proceedings, but except this regulation, the tapping is also possible according to Protection Against Tapping Act. This article is just focused on this legal regulation and contains its analysis from the view of the constitutional law and European law with the aim to identify possible problems and propose their optimal solutions.

Keywords

Information-technical means, tapping and recording of telecommunication operation, right to privacy, legal protection of inflicted person.

Úvod

Odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky (ďalej len „odpočúvanie“) môže byť uskutočnené iba na základe platného práva a len po splnení všetkých podmienok, ktoré toto právo ustanovuje. Pritom právna úprava takéhoto zásahu do práva na súkromie musí byť formulovaná tak, aby „nebola popretím tohto základného ľudského práva a tomu musí zodpovedať aj jej interpretácia.“Čentéš, J. K odpočúvaniu a zaznamenávaniu telefonického rozhovoru. In Justičná revue, roč. 61, 2009, č. 5, s. 604. V slovenskom právnom poriadku je odpočúvanie upravené vo viacerých zákonoch, predovšetkým v Trestnom poriadku č. 300/2005 Z. z. (ďalej len „Trestný poriadok“) a v zákone č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o ochrane pred odpočúvaním). Zatiaľ čo Trestný poriadok sa vzťahuje na podmienky odpočúvania v rámci trestného konania, zákon o ochrane pred odpočúvaním upravuje takúto možnosť aj mimo trestného konania, nezávisle od toho, či sa také konanie následne po odpočúvaní začne alebo nie.

1. Zákonné podmienky odpočúvania

Trestný poriadok v § 115 ods. 1 pripúšťa odpočúvanie v trestnom konaní o zločine, korupcií, trestnom čine zneužívania právomoci verejného činiteľa, trestnom čine legalizácie príjmu z trestnej činnosti alebo pre iný úmyselný trestný čin, o ktorom na konanie zaväzuje medzinárodná zmluva, na základe príkazu na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky (ďalej len „príkaz“), ak možno dôvodne predpokladať, že budú zistené skutočnosti významné pre trestné konanie. Práve „zisťovanie skutočností významných pre trestné konanie, v ktorých sa predpokladá komunikácia, predstavuje účel odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky.“Čentéš, J. K odpočúvaniu a zaznamenávaniu telefonického rozhovoru. In Justičná revue, roč. 61, 2009, č. 5, s. 606. Pritom dôvodnosť predpokladu o zistení týchto skutočností „možno vyvodiť napr. z charakteru páchanej trestnej činnosti, prípadne zo spôsobu vytvorenia podmienok na jej páchanie, z komunikácie osôb, ktoré takúto trestnú činnosť páchajú, zo vzťahu týchto osôb v rámci štruktúry skupiny a pod.“Čentéš, J. K odpočúvaniu a zaznamenávaniu telefonického rozhovoru. In Justičná revue, roč. 61, 2009, č. 5, s. 606.

Všetky tieto skutočnosti, a príp. aj niektoré ďalšie, by mal vziať do úvahy predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie pri rozhodovaní o návrhu prokurátora na vydanie príkazu podľa § 115 ods. 2 Trestného poriadku. Z tohto ustanovenia o. i. vyplýva, že „Trestný poriadok upravuje súdnu kontrolu tohto inštitútu, ktorá predstavuje zákonnú podmienku spravodlivého procesu.“Čentéš, J. K odpočúvaniu a zaznamenávaniu telefonického rozhovoru. In Justičná revue, roč. 61, 2009, č. 5, s. 607. Zmysel súdnej kontroly odpočúvania nielen podľa Trestného poriadku, ale aj podľa zákona o ochrane pred odpočúvaním treba vidieť v tom, že úlohou sudcu pri takomto rozhodovaní je posúdiť, či odpočúvanie, ktorého sa dožaduje zložka mocenského aparátu štátu a ktorým dochádza k zásahu do základných práv a slobôd, je v medziach ústavy a v súlade s požiadavkami Dohovoru zakotvujúcimi tzv. negatívnu povinnosť štátu, ktorá spočíva v obmedzení zásahov verejnej moci do súkromného života každého jednotlivca.Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 274/05.

Súdna kontrola pri rozhodovaní o návrhu prokurátora na odpočúvanie spočíva v niekoľkých krokoch. Ústavný súd SR v jednom zo svojich rozhodnutí uviedol, že zásahy do práva na súkromie sa vykladajú v určitej logickej nadväznosti, resp. postupnosti. Predovšetkým sa skúma, či daný skutkový stav možno ratione materiae považovať za súčasť práva na súkromie. Po kladnej odpovedi na túto otázku treba skúmať, či bol zásah legálny. V ďalšom sa potom skúma, či bol zásah legitímny a napokon, či bol proporcionálny. Ak sa dospeje k negatívnej odpovedi pri niektorej z týchto otázok, ďalej sa už v skúmaní problematiky nepokračuje. Prvé hľadisko je v citovanom rozsudku posúdené celkom jasne; podľa ústavného súdu nemôžu byť nijaké pochybnosti o tom, že odpočúvanie telefonických hovorov je zásahom do práva na súkromie jednak podľa čl. 22 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. (ďalej len „Ústava“) a čl. 13 Listiny základných práv (ďalej len „Listina“) , kde je to vyslovene uvedené, ako aj podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“).Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 274/05. Uskutočnený aj potenciálny zásah do práva na súkromie treba preto ďalej posúdiť z hľadiska legality, legitimity a proporcionality.

Hľadisko legality, legitimity a proporcionality berú do úvahy aj prvostupňové súdy, ktoré rozhodujú o príkazoch na odpočúvanie. Legitimita zásahu do práva na súkromie spočívajúca vo vydaní príkazu a nariadení odpočúvania je daná verejným záujmom na objasňovaní trestnej činnosti, pri ktorej zákon pripúšťa odpočúvanie, a zisťovaní jej páchateľov; ide o legitímny cieľ, na ktorého dosiahnutie môže slúžiť aj odpočúvanie. K zásade legality napríklad český ústavný súd povedal, že predmetná právna úprava musí spĺňať požiadavku určitosti plynúcu zo zásady právneho štátu, to znamená, že je presná a zreteľná a súčasne predvídateľná, pretože potenciálne dotknutým osobám poskytuje dostatočnú informáciu o podmienkach, za ktorých môže dôjsť k obmedzeniu ich práva na informačné sebaurčenie.Nález Ústavného súdu ČR, Pl. ÚS 24/11. Okrem spomenutého výpočtu trestných činov podľa § 115 ods. 1 Trestného poriadku zahŕňa aj niektoré ďalšie skutočnosti, vrátane úpravy súdnej kontroly a náležitostí príkazu na odpočúvanie.

Trestný poriadok stanovuje formálne aj obsahové náležitosti príkazu, ku ktorým podľa § 115 ods. 3 patrí aj odôvodnenie skutkovými okolnosťami osobitne na každú účastnícku stanicu alebo zariadenie. (V príkaze musí byť určená účastnícka stanica alebo zariadenie a osoba, ak je známa, ktorej sa odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky týka, a čas, po ktorý sa bude odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky vykonávať). Potreba odôvodnenia príkazu je podľa Ústavného súdu determinovaná absenciou možnosti dotknutých osôb podať proti nemu opravný prostriedok a súčasne možnosťou dodatočne požiadať o preskúmanie jeho opodstatnenosti. Preskúmateľnosť dôvodnosti vydania príkazu si pritom podľa Ústavného súdu vyžaduje relevantnú konkrétnu vysvetľujúcu argumentáciu, akými skutočnosťami boli naplnené zákonom stanovené podmienky pre tento zásah do práva na súkromie, pričom bez akéhokoľvek odôvodnenia opierajúceho sa o konkrétne skutočnosti je príkaz na odpočúvanie spravidla nepreskúmateľný. V konečnom dôsledku to znamená, že takýto príkaz neobsahuje všetky zákonné náležitosti, ktoré by mal mať, a prípadné uskutočnenie odpočúvania na jeho základe by preto bolo nezákonné a informácie, ktoré by sa ním aj eventuálne podarilo získať, by boli na účely trestného konania nepoužiteľné (odpočúvanie vykonané na jeho základe by bolo nezlučiteľné s čl. 22 Ústavy, čl. 13 Listiny a čl. 8 Dohovoru).Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 274/05 a Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 80/08.

Zaujímavé je, že Ústavný súd trvá na podobnom zdôvodnení aj pri súhlase s použitím informačno-technického prostriedku (ďalej len „súhlas“), ktorým sa podľa § 4 ods. 1 zákona o ochrane pred odpočúvaním môže povoliť odpočúvanie aj mimo rámca trestného konania, hoci požiadavka odôvodnenia takéhoto rozhodnutia z citovaného zákona explicitne nevyplýva. Poukázal pritom na niekoľko skutočností, ktorými svoje rozhodnutie zdôvodnil. V Náleze I. ÚS 274/05 vyslovil názor, že vydanie právoplatného súhlasu (alebo príkazu) má v praxi dva následky. „Jednak dochádza k tomu, že je možné uskutočňovať vo vymedzenom rozsahu odpočúvanie telefonických rozhovorov, a jednak odpočúvaním telefonických rozhovorov uskutočnených na základe súhlasu, či príkazu sa získavajú dôkazy, ktoré sú potom v trestnom konaní použiteľné na preukázanie rozhodujúcich skutočností riešených v rámci trestného konania. Zároveň to znamená, že osoba, ktorej telefonický rozhovor bol odpočúvaný, musí mať možnosť obrany jednak voči samotnému faktu odpočúvania jeho rozhovoru, teda voči samotnému faktu zásahu do jeho práva na súkromie, ale aj proti použitiu odpočúvanej komunikácie ako dôkazu v trestnom konaní.“Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 274/05.

Predpokladom takejto obrany dotknutej osoby je dodatočná preskúmateľnosť súhlasu (obdobne to platí aj pre príkaz). Podľa názoru Ústavného súdu musia mať dotknuté osoby možnosť utvoriť si z rozhodnutia, na základe ktorého im bolo zasiahnuté do práva na súkromie, obraz o tom, aké konkrétne skutočnosti viedli k jeho vydaniu, resp. možnosť oboznámiť sa s obsahom tohto rozhodnutia v takej miere, aby im odkrylo súvislosti a okolnosti, na ktorých základe by pochopili odôvodnenie takéhoto zásahu do ich práva na súkromie. Potreba zdôvodnenia takéhoto rozhodnutia podľa Ústavného súdu okrem toho vyplýva ešte aj z práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, ktorých obsahom je aj právo účastníka konania, procesnej strany v konaní alebo inej zainteresovanej osoby na rozhodnutie, ktorého dôvody sú zjavné a zreteľné, pretože práve odôvodnenie rozhodnutia je zárukou toho, že výkon spravodlivosti nebude arbitrárny.Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 274/05 a Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 80/08.

Obsahovými náležitosťami rozhodnutí, ktorými sa nariaďuje odpočúvanie (príkaz, súhlas), sa vo svojom článku zaoberal aj Hrubala. Podľa neho, nie každý nedostatok zdôvodnenia musí mať za následok nepoužiteľnosť zaznamenaných odposluchov v trestnom konaní. Takýto následok by podľa neho malo iba rozhodnutie, ktoré by bolo nielen neodôvodnené, resp. odôvodnené len veľmi stručne, ale zároveň aj nepreskúmateľné.Hrubala, J. Ešte raz k odpočúvaniu a zaznamenávaniu telefonických hovorov. In Justičná revue, roč. 61, 2009, č. 11, s. 1204. Svoje tvrdenie zdôvodňuje okrem absencie explicitnej požiadavky na zdôvodnenie súhlasu v zákone o ochrane pred odpočúvaním aj judikatúrou Európskeho súdu, ktorý podľa neho striktnú potrebu odôvodnenia rozhodnutia o zásahu do súkromia priamo nevyžaduje, ale trvá iba na jeho preskúmateľnosti, čo podľa neho vyplýva z viacerých rozhodnutí, napr. Kirov proti Bulharsku (rozhodnutie z 22. mája 2008), Združenie pre európsku integráciu a ľudské práva a Ekimdzhiev proti Bulharsku (rozhodnutie z 28. júna 2007) a Kvasnica proti Slovenskej republike (rozhodnutie z 9. júna 2009). Podľa Hrubalu ide štrasburskému súdu predovšetkým o to, aby existovali dostatočné záruky proti zneužitiu nariadenia odpočúvania telefonických rozhovor, prípadne iných zásahov do súkromia, pričom jednou z nich má byť možnosť preskúmania okolností, za ktorých bol tento zásah nariadený.Hrubala, J. Ešte raz k odpočúvaniu a zaznamenávaniu telefonických hovorov. In Justičná revue, roč. 61, 2009, č. 11, s. 1206.

Vec však nie je vôbec jednoduchá. V prípade Niemietz proti Spolkovej republike Nemecko (rozhodnutie zo 16. decembra 1992) Európsky súd stanovil, že rozhodnutie, ktorým sa zasiahne do práva na súkromie má obsahovať také odôvodnenie, aby bol z neho zrejmý sledovaný legitímny cieľ, ktorý by umožnil posúdiť, či bol zásah nevyhnutný v demokratickej spoločnosti podľa čl. 8 ods. 2 Dohovoru.Niemietz proti Spolkovej republike Nemecko (rozhodnutie zo 16. decembra 1992). To znamená, že Európsky súd nielenže v tomto prípade vyslovene povedal, že takéto rozhodnutie má byť odôvodnené, ale stanovil aj isté obsahové náležitosti, ktoré by malo mať. Na právnu úpravu zákona o ochrane pred odpočúvaním sa však odvolávať nemožno, pretože hoci táto právna úprava nevyžaduje odôvodnenie súhlasu, absencia odôvodnenia by bola v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR aj Európskeho súdu.

S Hrubalovým tvrdením by sa dalo stotožniť len za splnenia určitých podmienok, pretože ako už bolo spomenuté, Ústavný súd celkom jasne povedal, že odôvodnenie predmetných rozhodnutí si kvôli preskúmateľnosti vyžaduje relevantnú konkrétnu vysvetľujúcu argumentáciu, akými skutočnosťami boli naplnené zákonom stanovené podmienky pre tento zásah do práva na súkromie.Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 274/05 a Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 80/08. Ak vezmeme do úvahy citované rozhodnutia oboch súdov, úplná absencia odôvodnenia neprichádza do úvahy, čo v podstate pripúšťa aj Hrubala, ale aj príliš stručné odôvodnenie by znamenalo kolíziu s uvedeným právnym názorom Ústavného súdu (konkrétna vysvetľujúca argumentácia, akými skutočnosťami boli naplnené stanovené podmienky pre zásah do práva na súkromie).

Podľa Hrubalu by sa na podrobnom odôvodnení súhlasu nemuselo trvať vtedy, ak by sudca vo svojom stručnom odôvodnení predmetného rozhodnutia odkázal na žiadosť o jeho vydaniePri súhlase podľa zákona o ochrane pred odpočúvaním zasa na žiadosť s použitím informačno-technického prostriedku., ktorá by bola odôvodnená podrobne a z ktorej by vyplývala oprávnenosť zásahu do súkromia, pretože aj takéto odôvodnenie súhlasu by podľa neho umožňovalo dotknutej osobe včasné a úplné oboznámenie sa s okolnosťami, za ktorých bolo rozhodnuté o zásahu do jej súkromia, a odkrylo by jej súvislosti a okolnosti, na ktorých základe by mohla pochopiť dôvodnosť tohto zásahu.Hrubala, J. Ešte raz k odpočúvaniu a zaznamenávaniu telefonických hovorov. In Justičná revue, roč. 61, 2009, č. 11, s. 1206 - 1207.

Hrubala predkladá svoj návrh s cieľom, aby sa zabránilo zmareniu dosiahnutia spravodlivosti kvôli zbytočnému formalizmu v konaní a rozhodovaní. Predpokladom jeho akceptovateľnosti však je také podrobné a presvedčivé odôvodnenie žiadosti o použitie informačno-technického prostriedku, že by sudcovi stačilo v odôvodnení súhlasu na ňu v podrobnostiach iba odkázať. To znamená, že žiadajúci orgán (uvedený v § 2 ods. 2 zákona o ochrane pred odpočúvaním) by ju musel odôvodniť tak vyčerpávajúco, že sudca by nevyhnutne nemusel súhlas podrobnejšie odôvodňovať, ale v zásade by mu postačilo stotožniť sa s právnymi názormi a dôvodmi uvedenými v žiadosti. Podľa § 4 ods. 3 písm. c) zákona o ochrane pred odpočúvaním má žiadajúci orgán povinnosť uviesť vo svojej žiadosti o použitie informačno-technického prostriedku aj dôvody na jeho použitie, ktorú, ak by si ju riadne splnil, za dostatočné by sa mohlo považovať aj stručné odôvodnenie súhlasu, ktorým by sudca v podrobnostiach odkázal na takúto žiadosť. S návrhom Hrubalu by sa preto dalo súhlasiť; aj postupom, aký navrhuje, by sa totiž mohlo dospieť k rozhodnutiu, ktoré by bolo preskúmateľné a ktorého odôvodnenie by bolo zjavné a zreteľné a bolo zárukou, že výkon spravodlivosti by nebol arbitrárny.Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 80/08. Nad obdobným postupom by sa dalo uvažovať aj pri návrhu na vydanie príkazu, ktorým sa v trestnom konaní povoľuje odpočúvanie.

Okrem načrtnutého problému sú v právnej úprave odpočúvania podistým problematické ešte niektoré ďalšie veci. Prvá z nich sa viaže s povinnosťou príslušných štátnych orgánov informovať dotknutú osobu o vykonanom zásahu do jej práva na súkromie. Táto povinnosť vyplýva z § 115 ods. 9 Trestného poriadku. Ďalšími sú napríklad použitie záznamu v inej trestnej veci či odpočúvanie v trestnom konaní vedenom proti právnickej osobe.

2. Právna ochrana dotknutej osoby

S legalitou odpočúvania úzko súvisí aj právna ochrana pred jeho zneužívaním, resp. nezákonným uskutočňovaním, preto rovnakú pozornosť ako právnej úprave umožňujúcej takýto zásah do práva na súkromie treba venovať aj právnej úprave umožňujúcej preskúmanie jeho zákonnosti. K tomu môže, samozrejme, dôjsť v rámci trestného konania, pretože ak sa odpočúvaný telefonický rozhovor (záznam telekomunikačnej prevádzky) použije v tomto konaní ako dôkaz, dotknutá osoba môže pred trestným súdom namietať jeho zákonnosť a žiadať o nepoužiteľnosť odpočúvaného rozhovoru ako dôkazu. „Môže tak však urobiť len pri súčasnom splnení dvoch podmienok: trestná vec musí dospieť do štádia súdneho konania a dotknutá osoba musí byť stranou v trestnom konaní či už ako obžalovaná, alebo poškodená. Zároveň to znamená, že ochrana zo strany trestného súdu vôbec neprichádza do úvahy v prípadoch, ktoré sa pred trestný súd vôbec nedostanú, ale ani v prípadoch dotknutých osôb, ktoré nie sú stranami trestného konania.“Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 274/05.

Nevyhnutným predpokladom preskúmania zákonnosti odpočúvania je informovanosť dotknutej osoby o jej uskutočnenom odpočúvaní. V tejto súvislosti je zaujímavé, že Európsky súd vo svojej judikatúre až do roku 2006 explicitne nevyžadoval povinnosť štátnych orgánov informovať dotknuté osoby o uskutočnených odpočúvaniach. „Pridržiaval sa názoru, že povaha a logika tajného sledovania vyžaduje, aby sa nielen sledovanie samotné, ale aj jeho následná kontrola uskutočňovali bez vedomia kontrolovanej osoby. Opakovane skonštatoval, že skutočnosť, že jednotlivec nie je informovaný ani potom, ako sledovanie skončilo, nie je nezlučiteľná s čl. 8 Dohovoru, ak systém poskytuje dostatočné záruky proti zneužitiu.“Bálintová, M. Záruky proti zneužitiu odpočúvania. In Justičná revue, roč. 60, 2008, č. 10, s. 1352.

Určitý zlom v jeho judikatúre nastal rozhodnutím Weber a Saravia proti Spolkovej republike Nemecko (rozhodnutie z 29. júna 2006), v ktorom uviedol, že odpočúvaná osoba by mala byť informovaná o použití opatrení na jej sledovanie ihneď, ako je to možné bez toho, aby sa zmaril účel ich použitia.Weber a Saravia proti Spolkovej republike Nemecko (rozhodnutie z 29. júna 2006). V podobnom duchu sa potom niesli aj niektoré ďalšie rozhodnutia, napr. Združenie pre európsku integráciu a ľudské práva a Ekimdzhiev proti Bulharsku (rozhodnutie z 28. júna 2007) a Kirov proti Bulharsku (rozhodnutie z 22. mája 2008). V prvom z nich Európsky súd o. i. uviedol, že podľa vtedajšej bulharskej legislatívy neboli osoby, ktorým bolo tajným sledovaním zasiahnuté do práva na súkromie, ani dodatočne informované o takomto zásahu, kvôli čomu - ak na základe získaných informácií nedošlo k ich trestnému stíhaniu, alebo ak nedošlo k úniku informácií - sa nikdy nedozvedeli, že boli sledované, t. j. že im bolo zasiahnuté do ich práva na súkromie, a preto nemohli požiadať o preskúmanie zákonnosti uvedených postupov a domáhať sa odškodnenia v prípade ich nezákonnosti. Takúto právnu úpravu nepovažoval Európsky súd za zlučiteľnú s čl. 8 Dohovoru.Združenie pre európsku integráciu a ľudské práva a Ekimdzhiev proti Bulharsku (rozhodnutie z 28. júna 2007) a Kirov proti Bulharsku (rozhodnutie z 22. mája 2008).

Z najnovšej judikatúry Európskeho súdu teda celkom jasne vyplýva povinnosť štátnych orgánov dodatočne informovať odpočúvané osoby o uskutočnenom zásahu do ich práva na súkromie. Obzvlášť to platí o tých osobách, ktoré sa o tom nemôžu dozvedieť v rámci trestného konania, pretože nie sú stranami tohto konania, resp. nemajú právo nahliadať do spisu.

Povinnosť informovať dotknutú osobu o uskutočnenom odpočúvaní vyplýva z § 115 ods. 9 Trestného poriadku, ktorý nadväzuje na § 115 ods. 8 Trestného poriadku, podľa ktorého sa majú zničiť získané informácie.

Ak sa pri odpočúvaní a zázname telekomunikačnej prevádzky nezistili skutočnosti významné pre trestné konanie, orgán činný v trestnom konaní alebo príslušný útvar Policajného zboru musí získaný záznam predpísaným spôsobom bezodkladne zničiť. Zápisnica o zničení záznamu sa založí do spisu (§ 115 ods. 8). Následne podľa citovaného ustanovenia (§ 115 ods. 9) o zničení záznamu informuje osobu uvedenú v odseku 3 (ide o dotknutú osobu, do ktorej práva na súkromie sa zasiahlo - pozn. aut.), ak je známe, policajt alebo prokurátor, ktorého rozhodnutím sa vec právoplatne skončila, a v konaní pred súdom predseda senátu súdu prvého stupňa po právoplatnom skončení veci. Informácia obsahuje označenie súdu, ktorý vydal alebo potvrdil príkaz na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky, dĺžku odpočúvania a dátum jeho ukončenia. Súčasťou informácie je poučenie o práve podať v lehote dvoch mesiacov od jej doručenia návrh na preskúmanie zákonnosti príkazu na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky najvyššiemu súdu. Informáciu podá orgán, ktorého rozhodnutím sa vec právoplatne skončila, a v konaní pred súdom predseda senátu súdu prvého stupňa do troch rokov od právoplatného skončenia trestného stíhania v danej veci.

Konanie o preskúmaní príkazu na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky (ako aj príkazu na zistenie a oznámenie údajov o telekomunikačnej prevádzke upravuje), ktoré nasleduje po podaní takéhoto návrhu, je upravené v § 362f TP. Podľa tohto ustanovenia na návrh osoby uvedenej v § 115 ods. 9 najvyšší súd na neverejnom zasadnutí preskúma zákonnosť príkazu na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky. Podobne na neverejnom zasadnutí sa preskúmava aj zákonnosť príkazu na zistenie a oznámenie údajov o telekomunikačnej prevádzke. Najvyšší súd si pred rozhodnutím vyžiada stanovisko sudcu, ktorý rozhodol o vydaní alebo potvrdení príkazu podľa § 115 alebo 116 a ak ide o príkaz podľa § 116, tak aj podniku poskytujúceho verejné siete alebo služby, ktorý príkaz vykonal.

Ak najvyšší súd zistí, že príkaz na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky alebo príkaz na zistenie a oznámenie údajov o telekomunikačnej prevádzke bol vydaný alebo vykonaný v rozpore so zákonom, vysloví uznesením porušenie zákona. Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok. Ak najvyšší súd zistí, že príkazy boli vykonané v súlade s podmienkami, ktoré upravujú príslušné ustanovenia Trestného poriadku, uznesením vysloví, že zákon porušený nebol. Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

Z tejto pomerne stručnej úpravy vyplýva, že najvyšší súd posudzuje iba zákonnosť vydaného príkazu a nie aj závažnosť zásahu do práva na súkromie. Ak by mal najvyšší súd posudzovať aj závažnosť tohto zásahu, zrejme by tak nemohol urobiť bez toho, aby sa oboznámil s vyhotoveným záznamom, čo by mohol urobiť iba v prípade, ak by sa tento záznam nezničil.

Na tejto úprave sa ako problematické javí predovšetkým to, že po skončení odpočúvania, ak sa odpočúvaním nezistili skutočnosti dôležité pre trestné konanie, sa má získaný záznam bez meškania zničiť a dotknutej osobe sa má poskytnúť iba informácia obsahujúca označenie súdu, ktorý vydal alebo potvrdil príkaz na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky, dĺžku odpočúvania a dátum jeho ukončenia (samozrejme aj poučenie o práve podať návrh na preskúmanie zákonnosti príkazu na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky). Dotknutej osobe sa však neposkytne prepis zaznamenaných rozhovorov počas odpočúvania. Na jednej strane je povinnosť zničiť získaný záznam na prospech ochrany súkromia dotknutej osoby, pretože jeho zničením sa zabráni zneužitiu získaných informácií, ktoré môžu byť, prirodzene, veľmi citlivého a osobného charakteru, no druhej strane by sa na základe preskúmania týchto informácií mohla posúdiť závažnosť zásahu do práva na súkromie dotknutej osoby.

Podistým problematická je zbytočne dlhá doba, v rámci ktorej má orgán, ktorého rozhodnutím sa vec právoplatne skončila, alebo predseda senátu súdu prvého stupňa, poskytnúť dotknutej osobe informáciu o tom, že bola odpočúvaná, t. j. že jej bolo zasiahnuté do práva na súkromie. Táto doba je stanovená až na tri roky od právoplatného skončenia veci, čo je zbytočne veľa. Po troch rokoch už totiž dotknutá osoba nemusí byť natoľko zaangažovaná a motivovaná chrániť svoje právo na súkromie. Ak by sa povinnosť informovať dotknutú osobu mala splniť skôr, t. j. ak by v zákone bola stanovená kratšia doba pre túto povinnosť, mohlo by to výraznejšie prispieť k ochrane práva na súkromie dotknutej osoby, pretože uplynutím kratšej doby od vykonaného zásahu by dotknutá osoba mohla mať väčší záujem na ochrane svojho práva na súkromie, a naopak plynutím dlhšieho časového obdobia by tento záujem mohla strácať.

Pre úplnosť treba dodať, že dotknutá osoba má okrem práva podať návrh na preskúmanie zákonnosti príkazu na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky na Najvyšší súd SR aj možnosť podania ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 Ústavy, pretože nakoľko proti príkazu nie je prípustný opravný prostriedok, tak okrem uvedeného návrhu už žiadnu inú možnosť nemá.

Ešte problematickejším je v tomto smere zákon o ochrane pred odpočúvaním, ktorý sa na rozdiel od Trestného poriadku vôbec nezmieňuje o povinnosti informovať odpočúvanú osobu o jej odpočúvaní. V dôsledku toho sa osoba, ktorá bola odpočúvaná podľa tohto zákona a ktorej odpočúvanie neviedlo k jej trestnému stíhaniu, nemá ako dozvedieť o tom, že bola odpočúvaná, kvôli čomu sa nemôže domáhať preskúmania zákonnosti jej odpočúvania. Absencia povinnosti informovať dotknutú osobu o jej odpočúvaní v predmetnom zákone zrejme spôsobuje jeho nesúlad s Dohovorom a judikatúrou Európskeho súdu, z ktorej takáto povinnosť vyplýva. To však nie je jediný nedostatok tohto zákona, ktorý podobne ako Trestný poriadok umožňuje odpočúvanie aj za účelom predchádza a objasňovania trestnej činnosti (bližšie pozri § 3 ods. 1). Zákon síce hovorí o tom, že odpočúvanie podľa tohto zákona je možné len na základe písomného súhlasu, ktorý takýto súhlas môže vydať na žiadosť príslušného štátneho orgánu, ktorým môže byť aj Policajný zbor, no zároveň pripúšťa aj možnosť odpočúvania aj bez takéhoto súhlasu podľa § 5 ods. 1, podľa ktorého môže Policajný zbor začať odpočúvanie aj bez súhlasu, hoci takéto odpočúvanie môže trvať najviac 12 hodín, ako to vyplýva z odseku 2, pretože ak Policajný zbor na žiadosť dodatočne takýto súhlas nedostane (do 12 hodín od začiatku odpočúvania), odpočúvanie musí ukončiť a získaný záznam zničiť. To znamená, že pri začiatku odpočúvania úplne absentuje súdna kontrola odpočúvania, čo je neprijateľné. Zákon ďalej stanovuje, že kontrolu vykonáva Národná rada Slovenskej republiky, a nevylučuje možnosť dotknutej osoby, ktorá bola odpočúvaná, obrátiť sa na súd a domáhať sa ochrany svojho práva na súkromie, ale obmedzuje len na veľmi všeobecné konštatovanie, že dotknutá osoba tak môže urobiť, ak sa domnieva, že bola odpočúvaná, pričom povinnosť informovať túto osobu o jej odpočúvaní nikomu nestanovuje.

Záver

Odpočúvanie je jedným z informačno-technických prostriedkov, ktorým sa na jednej strane zabezpečujú informácie dôležité pre trestné konanie, no ktorým sa zároveň na strane druhej zasahuje do práva na súkromie. Jeho použitie preto treba zvažovať pri zohľadnení a potrebe vyváženosti týchto dvoch záujmov.

Trestný poriadok upravuje viaceré garancie ochrany súkromia, ktoré sú zároveň zákonnými podmienkami odpočúvania a ktoré sú dotvárané rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu SR, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva, a hoci sú na trestno-procesnej úprave odpočúvania niektoré problematické miesta (napríklad použitie záznamu v inej trestnej veci), táto úprava obsahuje lepšie prostriedky ochrany súkromia ako zákon o ochrane pred odpočúvaním. Z hľadiska ochrany súkromia sa najproblematickejšou javí možnosť príslušného začať odpočúvanie aj bez akejkoľvek súdnej kontroly či kontroly prokurátora, hoci odpočúvanie je v takomto prípade časovo limitované na šesť hodín, a takpovediac slabá ochrana dotknutej osoby, pretože hoci zákon o ochrane pred odpočúvaním upravuje kontrolu odpočúvania komisiou na kontrolu použitia informačno-technických prostriedkov či Národnou radou Slovenskej republiky, neupravuje povinnosť informovať dotknutú osobu o tom, že bol proti nej použitý informačno-technický prostriedok, čo je jedným z predpokladov, aby sa mohla domáhať ochrany svojho práva na súkromie.

---

ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV

Právne predpisy

Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Listina základných práv a slobôd.

Trestný poriadok č. 301/2005 Z. z.

Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb.

Zákon č. 166/2003 Z. z. o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o ochrane pred odpočúvaním).

Periodiká

Bálintová, M. Záruky proti zneužitiu odpočúvania. In Justičná revue, roč. 60, 2008, č. 10. Čentéš, J. K odpočúvaniu a zaznamenávaniu telefonického rozhovoru. In Justičná revue, roč. 61, 2009, č. 5.

Hrubala, J. Ešte raz k odpočúvaniu a zaznamenávaniu telefonických hovorov. In Justičná revue, roč. 61, 2009, č. 11.

Judikatúra

Kirov proti Bulharsku (rozhodnutie z 22. mája 2008).

Nález Ústavného súdu ČR, Pl. ÚS 24/11.

Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 274/05.

Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 80/08.

Niemietz proti Spolkovej republike Nemecko (rozhodnutie zo 16. decembra 1992).

Weber a Saravia proti Spolkovej republike Nemecko (rozhodnutie z 29. júna 2006).

Združenie pre európsku integráciu a ľudské práva a Ekimdzhiev proti Bulharsku (rozhodnutie z 28. júna 2007).

KYBERNETICKÝ PRIESTOR - PRÍLEŽITOSŤ ČI HROZBA BUDÚCNOSTI?
▼

CYBERSPACE - OPPORTUNITY OR THREAT OF THE FUTURE?

Miloš MaďarJUDr. Miloš Maďar, PHD:, LLM., odborný asistent Katedra trestného práva, kriminológie, kriminalistiky a forenzných disciplín, Právnická fakulta Univerzity Mateja Bela Banská Bystrica

Abstrakt

Dnes sme súčasťou počítačovej spoločnosti, spoločnosti informačných a komunikačných technológií a systémov, stvorenej na to, aby pomáhala ľudom, a to nielen svetovej ekonomike, ale v každodennom živote. Každý jeden deň, úplne každému a po celom svete. Tým vzniká príležitosť ako sa mať lepšie, pohodlnejšie či ako rýchlejšie dosiahnuť úspech. Anonymita a takmer nekonečný rozsah kyberpriestoru však vytvára súčasne tie najväčšie bezpečnostné hrozby súčasnosti, ktorým sa musíme dnes naučiť čeliť. Našim cieľom je vo vybraných súvislostiach tieto hrozby označiť a priblížiť.

Kľúčové slova

kybernetický priestor, kybernetická bezpečnosť, kybernetická kriminalita

Abstract

Nowadays, we are part of the computer society, society of information and communication technologies and systems, created to help other people, not just in terms of global economic scale, but in everyday life. Every single day, to every single person and all around the world. Thus, there is an opportunity to have better life, to feel more comfortable or to reach success faster. But anonymity and almost infinite extend of cyberspace create the biggest security threats of present times, that we have to challenge. The aim of this thesis is to point out some of them.

Keywords

cyberspace, cyber security, cybercrime

Úvod

Každým dňom je dnešná spoločnosť viac a viac závislá na informačných a komunikačných technológiách, pričom tieto v posledných 10 rokoch zmenili a ovplyvnili takmer každý aspekt nášho života. Činnosti a aktivity ľudí, a to nielen súkromnej povahy, ale aj tie úradné, sa pomaly, ale isto vo veľkej miere presúvajú z fyzického priestoru do kybernetického priestoru. Na jednej strane nám informačné a komunikačné technológie uľahčujú život, urýchľujú komunikáciu a prístup k informáciám a službám, na druhej strane však narastajúca závislosť verejného a súkromného sektora na týchto technológiách, v prípade nedostatočnej alebo úplne absentujúcej ochrany, spôsobuje ich vyššiu zraniteľnosť. Tým sa kybernetická bezpečnosť stáva jednou z najväčších výziev dnešnej doby.

Kybernetickú bezpečnosť je potrebné vnímať ako jeden z kľúčových komponentov nielen bezpečnosti jednotlivcov, ale celého štátu. Jej osobitosť spočíva v tom, že je komplexnou problematikou zahŕňajúcou právne i technické aspekty, pričom sa dá dosiahnuť spoluprácou medzi verejným sektorom, súkromným sektorom či akademickou obcou. Práva a povinnosti, ako aj úlohy jednotlivých aktérov v kybernetickom priestore musia byť upravené vybudovaním inštitucionálneho a legislatívneho rámca kybernetickej bezpečnosti.

Kybernetická bezpečnosť môže mať niekoľko úrovní, s ohľadom na územný rozsah, personálny substrát vystupujúcich subjektov, s ohľadom na intenzitu zásahu, či výšku škody bezpečnostného incidentu. Zámerom tohto príspevku je priniesť sústredený pohľad na problematiku konkrétneho legislatívneho vývoja kybernetickej bezpečnosti na národnej slovenskej úrovni.

Kľúčové pojmy v rámci kybernetickej bezpečnosti

Kybernetický priestor

Kybernetický priestor možno definovať ako nehmotný svet informácií, ako globálnu doménu v rámci informačného prostredia pozostávajúcu zo vzájomne závislej siete systémov a infraštruktúr informačných technológií, a s tým spojenej fyzickej infraštruktúry, charakteristický používaním elektronického a elektromagnetického spektra pre ukladanie, úpravu a výmenu dát.SHIPP, J.W.: Space & Cyberspace: The overlap and Intersection of Two Frontiers. In: Army Space Journal [online]. TalkingShop [cit. 10.11.2018], s. 41. Dostupné na internete In: https://apps.dtic.mil/dtic/tr/fulltext/u2/a559424.pdf

Kybernetický priestor je digitálnym prostredím umožňujúcim zaobchádzanie s informáciami prostredníctvom siete prepojených systémov, vrátane pripojenia k verejnej sieti - internetu. Je to virtuálny priestor bez hraníc, považovaný za globálnu interaktívnu domému v rámci informačného prostredia, ktorá je charakteristická používaním elektronického a elektromagnetického spektra pre vytváranie, ukladanie, modifikovanie a výmenu dát a využívanie služieb.WAMALA, F. The ITU National cybersecurity strategy [online]. Geneva: International Telecommunation Union, 2012 [cit.05.11.2018], s. 10. Dostupné na internete In: http://www.itu.int/ITU-D/cyb/cybersecurity/docs/ITUNationalCybersecurityStrategyGuide.pdf

Zákon o kybernetickej bezpečnosti definuje pojem kybernetický priestor v § 3 písm. b), v ktorom sa uvádza, že kybernetickým priestorom je globálny dynamický otvorený systém sietí a informačných systémov, ktorý tvoria:

a) aktivované prvky kybernetického priestoru,

b) osoby vykonávajúce aktivity v tomto systéme a

c) vzťahy a interakcie medzi nimi.

Zákon o kybernetickej bezpečnosti definuje kybernetický priestor pomocou pojmu systém, pre ktorý platí, že je:

a) globálny - t.j. systém, ktorý nie je obmedzený na časť sveta, ale vzťahuje sa na celý svet;

b) dynamický - t.j. systém, ktorý sa mení (menia sa prvky, vzťahy medzi nimi, stavy);

c) otvorený - t.j. systém, ktorý nie je izolovaný od svojho okolia (systém je schopný interakcie s okolím).

Problematickou v rámci tejto definície je premisa, že kybernetický priestor tvoria iba aktivované prvky kybernetického priestoru a iba také sú hodné ochrany v rámci nástrojov kybernetickej bezpečnosti. Ak teda počítač v rámci systému či siete nie je v danom čase aktivovaný (nie je činný) netvorí v zmysle vyššie uvedenej definície kybernetický priestor a nie je predmetom kybernetickej ochrany. Navyše, vysvetlenie pojmu kybernetický priestor v dôvodovej správe je v rozpore s definíciou v zákone o KB. Do kybernetického priestoru v porovnaní s definíciou v zákone o KB nepatria ľudia, informačné systémy, činnosti a vzťahy. Protirečivá je však aj špecifikácia kybernetického priestoru v dôvodovej správe sama osebe, lebo siete sa nedajú používať na vytváranie, uloženie, modifikáciu a na využívanie dát, cez tie dáta iba cestujú.

Hoci existuje niekoľko desiatok definícií kybernetického priestoru, žiadna nebola všeobecne akceptovaná. Kybernetický priestor najčastejšie označuje systém, ktorého pojmové znaky pozostávajú z:

a) technickej informačnej a komunikačnej infraštruktúry (počítače, komunikačné kanály, aktívne prvky komunikačných sietí),

b) prevádzkového programového vybavenia infraštruktúry,

c) aplikačného programového vybavenia infraštruktúry,

d) aplikačných údajov infraštruktúry, ktoré neslúžia na prevádzku,

e) vykonávaných činností a služieb poskytovaných prostredníctvom technických zariadení, programového vybavenia a údajov

f) vzťahov medzi entitami (ľuďmi, organizáciami a pod.) vznikajúcimi a pretrvávajúcimi na základe interakcií pri vykonávaní činností a služieb

Kybernetická bezpečnosť

Aj v tejto oblasti možno pozorovať nekonzistentnosť v terminológii. Pojem kybernetická bezpečnosť je bežne používaný v terminológii USA, zatiaľ čo NATO používa pojem kybernetická obrana. Európska únia sa odvoláva vo svojich dokumentoch na pojmy bezpečnosť sietí a informácií, informačná bezpečnosť, prípadne kybernetická bezpečnosť.TIKK, E. - KASKA, K. - VIHUL, L.: International Cyber Incidents. Legal Considerations [online].Tallinn: Cooperative Cyber Defense Centre of Excellence, 2010 [cit. 14. 11.2018], s. 102. Dostupné na internete In: https://www.ccdcoe.org

V zákone č. 69/2018 Z.z. o kybernetickej bezpečnosti je pojem kybernetickej bezpečnosti vymedzený v § 3 písm. g), v ktorom sa uvádza, že kybernetickou bezpečnosťou je stav, v ktorom sú siete a informačné systémy schopné odolávať na určitom stupni spoľahlivosti akémukoľvek konaniu, ktoré ohrozuje dostupnosť, pravosť, integritu alebo dôvernosť uchovávaných, prenášaných alebo spracúvaných údajov alebo súvisiacich služieb poskytovaných alebo prístupných prostredníctvom týchto sietí a informačných systémov.

Zákon chápe kybernetickú bezpečnosť ako stav, do ktorého je potrebné siete a informačné systémy dostať, aby boli schopné odolávať aktivitám, ktoré kompromitujú dostupnosť, autentickosť, integritu alebo dôvernosť informácií, ktoré sa v nich spracovávajú, alebo služieb, ktoré sa prostredníctvom sietí a informačných systémov poskytujú. Znamená teda zaistenie dostupnosti služieb a dát, potvrdenie, že dáta, ktoré boli poslané, prijaté alebo uložené sú kompletné a nezmenené. Okrem skutočnosti, že táto definícia nie je podľa niektorých celkom správnym prekladom anglického originálu, dá sa súčasne postrehnúť, že dôvodová správa k zákonu o kybernetickej bezpečnosti obsahuje viaceré definície kybernetickej bezpečnosti, ktoré sú v rozpore so zákonnou definíciou, a dokonca si aj vzájomne protirečia. Podľa dôvodovej správy:

a) pod pojmom kybernetická bezpečnosť môžeme rozumieť súhrn prostriedkov, ktorých cieľom je zaistenie ochrany kybernetického priestoru (príliš všeobecná)

b) na účely zákona o kybernetickej bezpečnosti je potrebné pojem kybernetická bezpečnosť chápať ako súbor právnych nástrojov zabezpečujúcich ochranu kybernetického priestoru (obmedzuje sa na právne nástroje a v rozpore s § 20 zákona o KB)

c) kybernetická bezpečnosť je systém, ktorého úlohou je poskytnúť prostrediu spoločensko-ekonomickej štruktúry štátu bezpečný, chránený a v primeranom rozsahu otvorený kybernetický priestor, a ak kybernetická bezpečnosť je totožná s bezpečnosťou sietí a informačných systémov, (príliš všeobecná a nezrozumiteľná)

d) tak kybernetická bezpečnosť je aj schopnosť sietí a informačných systémov odolávať na určitom stupni spoľahlivosti akémukoľvek konaniu, ktoré ohrozuje dostupnosť, pravosť, integritu alebo dôvernosť uchovávaných, prenášaných alebo spracúvaných údajov alebo súvisiacich služieb poskytovaných alebo prístupných prostredníctvom týchto sietí a informačných systémov.

Ako základné oblasti kybernetickej bezpečnosti možno označiť správu internetu a všeobecnú bezpečnosť siete, ochranu kritickej informačnej infraštruktúry, kybernetický boj a reakciu na Kybernetický útok, Kybernetickú kriminalitu, Kybernetický terorizmus, Bezpečnosť elektronického obchodu, Ochranu osobných údajov a súkromia, ako aj ochranu pred nevyžiadanou elektronickou poštou.Ibidem

Kybernetická bezpečnosť z procesného hľadiska, na úrovni štátu, predstavuje systém nepretržitého a plánovitého zvyšovania politického, právneho, hospodárskeho, bezpečnostného, obranného a vzdelanostného povedomia, ktorý zahŕňa aj zvyšovanie účinnosti prijatých a aplikovaných technicko - organizačných opatrení riadenia rizík v kybernetickom priestore za účelom jeho transformácie do dôveryhodného prostredia, ktoré umožní bezpečné fungovanie spoločenských a hospodárskych procesov pri zaistení akceptovateľnej úrovne rizík v kybernetickom priestore.Bez autora. Koncepcia kybernetickej bezpečnosti Slovenskej republiky na roky 2015 - 2020 [online]. Bratislava: Úrad vlády Slovenskej republiky [cit. 10.112018], s. 24, Dostupné na internete In: https://www.nbu.gov.sk/wp-content/uploads/kyberneticka-bezpecnost/Koncepcia-kybernetickej-bezpecnosti-SR-na-roky-2015-2020-A4.pdf

Kybernetická kriminalita

Za kybernetický trestný čin sa považuje taký kriminálny akt, ktorý ohrozuje informačnú a sieťovú bezpečnosť, prípadne taký, ktorý využíva informačnú a sieťovú bezpečnosť ku páchaniu tradičných trestných činov, prípadne aj trestných činov, ktoré sa viažu k obsahu počítačových dát.ZAVRŠNIK, A.: Definiční problémy a kriminologická specifika kyberzločinu. In GŘIVNA, T. - POLČÁK, R. et al. Kyberkriminalita a právo. Praha: Auditorium, s. r. o., 2008. ISBN: 9788090378674, s. 35

Niekedy sa pre pojem kybernetická kriminalita používa aj termín počítačová kriminalita alebo internetová kriminalita. Počítačová kriminalita však nemusí byť nevyhnutne spojená s počítačom v užšom slova zmysle, pretože k jej páchaniu dochádza i pomocou obdobných technológií (napr. mobil), kedy sú tieto zariadenia spojené prostredníctvom siete, a to najmä prostredníctvom tej najvýznamnejšej - internetu. Takéto prepojenie týchto zariadení vytvára tzv. kyberpriestor, ktorým sa rozumie určitá forma paralelného sveta, ktorý tvoria používatelia siete a tým vytvárajú tzv. virtuálny svet. Vzťah medzi počítačovou kriminalitou a kybernetickou kriminalitou nie je však vymedzovaný jednotne. Niektorí autori tieto dva pojmy vzájomne zamieňajú a používajú ich ako synonymá.ŠIMOVČEK, I.: Kriminalistika. Plzeň: Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, 2011. ISBN: 9788073803438, s. 369 Iní autori považujú počítačovú kriminalitu ako podmnožinu kybernetickej kriminality, pričom vychádzajú z premisy, že kyberpriestor je tvorený počítačmi a teda počítačová kriminalita je iba jedným z prvkov kriminality kybernetickej.POŽÁR, J. - HNÍK, V.: Špecifické problémy boje s kybernetickou kriminalitou [online]. Ministerstvo vnútra Českej republiky [cit. 01. 11. 2018]. Dostupné z: www.mvcr.cz/soubor/policejni-akademie.aspx Ďalší autori považujú naopak kybernetickú kriminalitu za podmnožinu počítačovej kriminality, ktorou rozumejú trestné činy páchané s pomocou výpočtovej techniky v podmienkach elektronických komunikačných systémov. Trestnú činnosť, v ktorej figurujú počítače, avšak ktorá nie je páchaná prostredníctvom sieťového virtuálneho prostredia, označujú ako kriminalitu, ktorá súvisí s výpočtovou technikou.PORADA, V. - STRAUS, J.: Kriminalistika: (výzkum, pokroky, perspektivy). Plzeň: Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, 2013. ISBN 978-80-7380-477-0, s. 503

S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti zastávame názor, že kybernetická kriminalita je podmnožinou počítačovej kriminality, ktorá vo vzťahu k nej predstavuje všeobecnejší pojem. Kybernetická kriminalita je pojem významovo a obsahovo užší. Kybernetická kriminalita je podmnožina počítačovej kriminality, nakoľko trestná činnosť na internete sa deje výlučne prostredníctvom výpočtovej techniky, prípadne výpočtová technika je sama osebe cieľom tejto trestnej činnosti. Zatiaľ čo každý kybernetický trestný čin je možné podradiť pod pojem počítačová kriminalita, opačne tomu tak nie. Napríklad krádež počítača bude počítačovou kriminalitou, avšak nie kybernetickou kriminalitou. Od počítačovej kriminality sa kybernetická kriminalita odlišuje najmä tým, že okrem počítača ako nástroja na páchanie trestnej činnosti vyžaduje prepojenie počítačov cez lokálne, prípadne vzdialené siete, pričom sa v tejto súvislosti vyžaduje používanie najčastejšie internetu.KUCHTA, J. Nové jevy v kriminalite. In KUCHTA, J., VÁLKOVÁ, H. et al. Základy kriminologie a trestní politiky. 2. vyd. Praha: C. H. Beck, 2012. ISBN 978-80-7400-429-2, s. 614 - 615

Legislatívny vývoj národnej bezpečnostnej stratégie SR v oblasti kybernetickej bezpečnosti:

Vo verejnom aj súkromnom sektore existujú obavy ohľadom zraniteľnosti informačných systémov. Tieto pramenia predovšetkým zo skutočnosti, že jednotlivé informačné infraštruktúry sú navzájom prepojené a závislé, pričom sa pristupuje k zavádzaniu politík a opatrení, ktoré by mohli prehĺbiť ochranu kybernetického priestoru a reagovať tak na nevyhnutnosť ochrany utajovaných informácií, počítačových sietí a zavádzania a efektívneho dodržiavania bezpečnostných štandardov. Cieľom kybernetickej bezpečnosti je vybudovanie dôvery v spoľahlivosť kritickej informačnej infraštruktúry a istoty, že bude plniť svoje funkcie a slúžiť národným záujmom aj v prípade kybernetického útokuWAMALA, F. The ITU National cybersecurity strategy [online]. Geneva: International Telecommunation Union, 2012 [cit.05.11.2018], s. 38. Dostupné na internete In: http://www.itu.int/ITU-

Pokiaľ ide legislatívne riešenie kybernetickej bezpečnosti, právnym dôvodom, jej originality je skutočnosť, že hodnotenie bezpečnostných aktív má zvyčajne podpornú povahu a ich hodnota je závislá od skutočnosti, na aký účel zvyčajne slúžia. Ich dôležitosť sa teda zvyčajne určuje s ohľadom na význam procesov, ku ktorým sú obstarané. Z právneho hľadiska ide o zaujímavý jav, najmä v súvislosti s problematikou zodpovednosti za protiprávne konanie, keďže poskytovatelia služieb informačnej spoločnosti sú v problematických prípadoch jedinými subjektami, ktoré je možné reálne nájsť, proti ktorým je možné uplatniť právny postih a ktoré sú technicky schopné danú situáciu vyriešiť. Dokonca je možné pozorovať aj iniciatívy smerujúce k presunutiu vymáhania subjektívnych práv od skutočných narušiteľov smerom k poskytovateľom služieb, ktorých prostredníctvom k porušovaniu týchto práv dochádza, resp. ktoré protiprávne konanie technicky sprostredkujú.

V SR bolo postupne prijatých viacero právnych predpisov vzťahujúcich sa k oblasti ochrany informačných a komunikačných technológií a informácií prostredníctvom nich spracovávaných. Jedná sa napríklad o zákon č. 428/2002 Z.z. o ochrane osobných údajov, zákon č. 22/2004 Z.z. o elektronickom obchode, zákon č. 618/2003 Z.z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom, zákon č. 215/2002 Z.z. o elektronickom podpise, zákon č. 275/2006 Z.z. o informačných systémoch verejnej správy, zákon č. 610/2003 Z.z. o elektronických komunikáciách, ako i zákon č. 215/2004 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností.

V podmienkach Slovenskej republiky sa k oblasti kybernetickej bezpečnosti vzťahujú v prvom rade stratégie a koncepcie, ktoré venujú pozornosť informačnej bezpečnosti, rozvoju informačnej spoločnosti a ochrane kritickej infraštruktúry.

1. Zneužívanie informačných technológií po prvýkrát spomína Bezpečnostná stratégia SR z roku 2001.

D/cyb/cybersecurity/docs/ITUNationalCybersecurityStrategyGuide.pdf

2. Bezpečnostné riziko spojené s informačnými technológiami je však podrobnejšie rozpracované až v Bezpečnostnej stratégii z roku 2005, ktorá poukazuje na riziko zraniteľnosti informačných a komunikačných systémov a nabáda na rozvoj takých aktivít, ktoré posilnia ich integritu.

3. Základný dokument, vzťahujúci sa k oblasti kybernetickej bezpečnosti predstavovala Národná stratégia pre informačnú bezpečnosť, schválená vládou SR v roku 2008 a koncipovaná na obdobie rokov 2008- 2013. Cieľom tohto dokumentu bolo vytvoriť základný rámec informačnej bezpečnosti v Slovenskej republike. Stratégia má však širší záber nakoľko venuje pozornosť aj aspektom dotýkajúcich sa informatizácie spoločnosti, ako aj inštitúciám a orgánom, ktorých kompetencie sa vzťahujú skôr na zaistenie informačnej bezpečnosti ako celku, to znamená nielen kybernetickej bezpečnosti. Len malú pozornosť venuje stratégia súkromným subjektom a spolupráci na národnej úrovni.

4. Na túto stratégiu nadväzuje Akčný plán informačnej bezpečnosti z roku 2009, ktorého predmetom je definovanie princípov, priorít a postupov pre budovanie informačnej bezpečnosti verejnej správy, ako aj národný systém vzdelávania V Oblasti informačnej bezpečnosti v Slovenskej republike, ktorého cieľom bola identifikácia používateľov digitálneho priestoru.

5. Bezpečnosťou elektronických komunikácií sa taktiež zaoberala Národná politika pre elektronické komunikácie 2009 - 2013, ktorá kládla dôraz na ochranu súkromia a bezpečnosti elektronických komunikácií a služieb. Táto politika upozorňovala na zraniteľnosti, ktoré prináša používanie informačných technológií, najmä pokiaľ ide o ohrozenie súkromia a osobných informácií, hrozbu pre bezpečnosť a spoľahlivosť sieti, pokiaľ ide o kybernetickú kriminalitu apod. Osobitne upozorňuje na hrozby, ktoré vyplývajú z používania internetu v súvislosti s využívaním elektronického obchodu a elektronickej komunikácie.

6. Ochranou informačnej a komunikačnej infraštruktúry sa zaoberá tiež Koncepcia kritickej infraštruktúry v Slovenskej republike, spôsob jej obrany a ochrany, ktorá bol prijatá v roku 2006. Koncepcia zdôrazňuje, Že jedným z možných útokov proti kritickej infraštruktúre je aj kybernetický útok zameraných na zničenie dát a informácií, prípadné narušenie počítačových systémov a programov s cieľom získať alebo zneužiť informácie alebo ovplyvniť procesy založené na informáciách v oblasti kritickej infraštruktúry. Na túto koncepciu nadväzoval Národný program pre obranu a ochranu kritickej infraštruktúry v SR a zákon č. 45/2011 Z.z. o kritickej infraštruktúre.

7. Samostatný priestor je vyčlenený pre oblasť ochrany utajovaných skutočnosti A Informácií, Ktorú upravovala Koncepcia ochrany utajovaných skutočností v SR z roku 2007 a Koncepcia šifrovej ochrany informácií v SR z roku 2008 a jej príloha Návrh opatrení pre zabezpečenie kybernetickej ochrany v SR.

8. Dňa 17. júna 2015 vláda Slovenskej republiky schválila uznesením č. 328/2015 Koncepciu kybernetickej bezpečnosti Slovenskej republiky na roky 2015-2020, ktorej cieľom bolo navrhnúť nový inštitucionálny rámec riadenia kybernetickej bezpečnosti v Slovenskej republike. Reagovala tak na prioritu návrhu smernice Európskeho parlamentu a Rady o opatreniach na zabezpečenie vysokej spoločnej úrovne bezpečnosti sieťových a informačných systémov v Únii a na určenie vnútroštátneho príslušného orgánu pre bezpečnosť sieťových a informačných systémov. Predloženú koncepciu treba chápať ako základný kameň, ako základný a východiskový dokument pre následnú tvorbu právnych predpisov, Štandardov, Metodických pokynov, Pravidiel, Bezpečnostných politík A iných nástrojov potrebných K zaisteniu ochrany a obrany národného kybernetického priestoru.

9. Na predstavenú koncepciu nadväzuje Návrh akčného plánu vláda Slovenskej republiky schválila dňa 2. marca 2016 uznesením č. 93/2016. Akčný plán obsahuje návrh úloh, ktorých cieľom je zabezpečiť primeranú ochranu kybernetického priestoru štátu pred potenciálnymi hrozbami, ktorých uplatnením by mohli vzniknúť Slovenskej republike nenahraditeľné škody, a tak by mohla byť narušená dôveryhodnosť štátu, či organizácie. Akčný plán ku Koncepcii je jeden zo základných dokumentov definujúcich zoznam úloh na obdobie rokov 2016 až 2020 zameraných na tvorbu právnych predpisov, štandardov, metodických pokynov, pravidiel, bezpečnostných politík, medzinárodnej spolupráce, zvyšovania povedomia a spôsobilostí, ako aj iných aktivít potrebných k zaisteniu ochrany a obrany národného kybernetického priestoru. Jednotlivé úlohy sú zoskupené v ôsmich prioritných oblastiach, s určením zodpovedného riešiteľa a spolupracujúcich subjektov, vrátane časového rámca ich realizácie. Gestorom Akčného plánu je Národný bezpečnostný úrad, pričom úspešné plnenie definovaných úloh si vyžaduje plnú súčinnosť aj ďalších subjektov (Úrad vlády, Ministerstvo financií SR, MV SR, MO SR)Bez autora. Akčný plán realizácie Koncepcie kybernetickej bezpečnosti Slovenskej republiky na roky 2015 -2020 [online]. Bratislava: Úrad vlády Slovenskej republiky, 2014 [cit. 05.11.2018], s. 3, Dostupné na internete In:https://www.nbu.gov.sk/wp-content/uploads/kyberneticka-bezpecnost/Akcny-plan-realizacie-Koncepcie-kybernetickej-bezpecnosti-SR-na-roky-2015-2020.pdf

Vyvrcholenie legislatívneho úsilia ohľadom kybernetickej bezpečnosti (a splnením čiastkových cieľov Koncepcie a Akčného plánu) bolo prijatie Zákona o kybernetickej bezpečnosti č. 69/2018 Z.z (účinný od 25.05.2018), ktorého účelom je:

a) formálne zabezpečiť koordináciu formovania a realizácie jednotnej štátnej politiky v oblasti kybernetickej spoločnosti,

b) explicitne stanoviť vecnú pôsobnosť a kompetencie orgánov verejnej moci, ako aj rozsah a spôsob výkonu ich kompetencií,

c) explicitne vymedziť kompetencie aj ostatným aktérom v rámci kybernetickej bezpečnosti

d) definovať povinnosti pre subjekty, ktoré využívajú komunikačné a informačné technológie v kybernetickom priestore,

e) garantovať práva, právom chránené záujmy ostatných právnických a fyzických osôb a zároveň upraviť ich povinnosti v kybernetickom priestore,

f) stanoviť záväznú terminológiu a štandardy pre oblasť kybernetickej bezpečnosti,

g) vydať metodické usmernenie pre praktickú aplikáciu zákona,

Zákon ustanovuje minimálne požiadavky na zabezpečenie kybernetickej bezpečnosti, a to zavedením bezpečnostných opatrení rámcovo načrtnutých v § 20 citovaného zákona. Bezpečnostné opatrenia sú rôznorodé riešenia, ktorých cieľom je znížiť riziko či hrozbu vo vzťahu ku aktívu v kybernetickom priestore. Bezpečnostné opatrenia môžu mať rôznu podobu. Napríklad:

a) povinné školenie zamestnancov

b) podpora zvyšovania kvalifikácie zamestnancov účasťou na školeniach či konferenciách

c) premiestnenie údajov s citlivými údajmi do chránených priestorov

d) definovanie požiadaviek na heslá

e) inštalácia programov na ochranu pred škodlivým softvérom

f) zavedenie elektronického podpisu a šifrovanie komunikácie

Ochrana v rámci kybernetickej bezpečnosti je efektívna iba vtedy, pokiaľ dochádza k bezprostrednej výmene informácií ohľadom hrozieb, ktoré z bezpečnostných útokov vznikajú. Jednotný informačný systém kybernetickej bezpečnosti slúži na efektívne riadenie, koordináciu, evidenciu a kontrolu výkonu štátnej správy v oblasti kybernetickej bezpečnosti a jednotiek CSIRT. Ďalej je určený na spracovanie a vyhodnocovanie údajov a informácií o stave kybernetickej bezpečnosti a slúži pri krízovom plánovaní v čase mieru, riadení štátu v krízových situáciách mimo času vojny a vojnového stavu, ako aj na potrebné činnosti v čase vojny alebo vojnového stavu. Prístup k jednotnému informačnému systému je bezodplatný a pozostáva z verejnej a neverejnej časti, ku ktorej má priamy prístup v elektronickej forme v reálnom čase v rozsahu určenom úradom a na základe vecnej pôsobnosti ústredný orgán, akreditovaná jednotka CSIRT, prevádzkovateľ základnej služby a poskytovateľ digitálnej služby, Národná banka Slovenska, Úrad na ochranu osobných údajov SR alebo rozhodnutím úradu iný orgán verejnej moci. Jednotný informačný systém kybernetickej bezpečnosti obsahuje

a) komunikačný systém pre hlásenie kybernetických bezpečnostných incidentov, ktorý zaisťuje systematické získavanie, sústreďovanie, analyzovanie a vyhodnocovanie informácií o kybernetických bezpečnostných incidentoch,

b) centrálny systém včasného varovania, ktorý zaisťuje včasnú výmenu informácií o hrozbách, kybernetických bezpečnostných incidentoch a rizikách s nimi spojených medzi úradom a subjektom, ktoré majú prístup k neverejnej časti jednotného informačného systému.Bez autora. Jednotný informačný systém kybernetickej bezpečnosti [online]. Bratislava: Národný bezpečnostný úrad [cit. 08.11.2018]. Dostupné na internete In: https://www.nbu.gov.sk/kyberneticka-bezpecnost/jednotny-informacny-system-kybernetickej-bezpecnosti/index.html

Záver

Či si to želáme alebo nie, či si to uvedomujeme alebo nie, takmer všetko čo dnes robíme sa odohráva výlučne alebo aj v kybernetickom priestore. Už dnes sa napĺňajú vízie, ktoré pred rokmi predpovedali, že internet postupne zmizne. Nezanikne, ale zmizne. To znamená, že bude takou neoddeliteľnou súčasťou nášho života, že si nebudeme uvedomovať jeho prítomnosť. Či sú to smart hodinky, smart televízory, smart telefóny, smart autá či dokonca smart domácnosti, všetky tieto zariadenia komunikujú medzi sebou či s užívateľom vo virtuálnom svete, ktorý nazývame kybernetický priestor. Chcú robiť naše životy ľahšími, príjemnejšími a kvalitnejšími. Problém však nastáva vtedy, keď je blízkosť týchto zariadení pri ich užívateľoch zneužitá na kriminálne akty, ktorých motiváciou je zásah do súkromia konkrétnej osoby, zámer zneužiť získané informácie na obchodné ciele, či dokonca zištný motív. A práve na predchádzanie týchto incidentov slúžia opatrenia kybernetickej bezpečnosti, a to nielen na individuálnej úrovni, ale predovšetkým na celoštátnej úrovni. V Slovenskej republike je hlavným koordinačným centrom Národný bezpečnostný úrad, ktorému musia prevádzkovatelia bezpečnostných služieb hlásiť každý kybernetický bezpečnostný incident ihneď po jeho zistení, a to prostredníctvom jednotného informačného systému kybernetickej bezpečnosti. Bezpečnostné incidenty sa členia do 3 kategórií, napríklad podľa počtu zasiahnutých užívateľov, dĺžky trvania, geografického rozšírenia, stupňa narušenia fungovania základnej alebo digitálnej služby a rozsahu vplyvu na hospodárske alebo spoločenské činnosti štátu. Aktivity v kybernetickom priestore sú ľahko zneužiteľné, pretože ich riadne zabezpečenie vyžaduje určitú mieru technickej a počítačovej zručnosti, ktorou nie každý disponuje. Nielen jednotlivci, ale predovšetkým samotný štát musí teda nepretržite monitorovať tento priestor a vykonávať všetky nevyhnutné bezpečnostné opatrenia, aby zariadenia či služby ,ktoré nám majú pomáhať, neboli voči nám zneužité.

---

ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV

KUCHTA, J. Nové jevy v kriminalitě. In KUCHTA, J., VÁLKOVÁ, H. et al. Základy kriminologie a trestní politiky. 2. vyd. Praha: C. H. Beck, 2012. ISBN 978-80-7400-429-2, s. 614 - 615

PORADA, V. - STRAUS, J.: Kriminalistika: (výzkum, pokroky, perspektivy). Plzeň: Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, 2013. ISBN 978-80-7380-477-0, s. 503 POŽÁR, J. - HNÍK, V.: Specifické problémy boje s kybernetickou kriminalitou [online]. Ministerstvo vnútra Českej republiky [cit. 01. 11. 2018]. Dostupné z: www.mvcr.cz/soubor/ policejni-akademie.aspx

SHIPP, J.W.: Space & Cyberspace: The overlap and Intersection of Two Frontiers. In: Army Space Journal [online]. TalkingShop [cit. 10.11.2018], s. 41. Dostupné na internete In: https://apps.dtic.mil/dtic/tr/fulltext/u2/a559424.pdf

ŠIMOVČEK, I.: Kriminalistika. Plzeň: Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, 2011. ISBN: 9788073803438, s. 369

TIKK, E. - KASKA, K. - VIHUL, L.: International Cyber Incidents. Legal Considerations [online].Tallinn: Cooperative Cyber Defense Centre of Excellence, 2010 [cit.14.11.2018], s. 102. Dostupné na internete In: https://www.ccdcoe.org

WAMALA, F. The ITU National cybersecurity strategy [online]. Geneva: International Telecommunation Union, 2012 [cit.05.11.2018], s. 10. Dostupné na internete In: http://www.itu.int/ITU-

D/cyb/cybersecurity/docs/ITUNationalCybersecurityStrategyGuide.pdf

ZAVRŠNIK, A.: Definiční problémy a kriminologická specifika kyberzločinu. In GŘIVNA, T. - POLČÁK, R. et al. Kyberkriminalita a právo. Praha: Auditorium, s. r. o., 2008. ISBN: 9788090378674, s. 35

Bez autora. Koncepcia kybernetickej bezpečnosti Slovenskej republiky na roky 2015 - 2020 [online]. Bratislava: Úrad vlády Slovenskej republiky [cit. 10.112018], s. 24, Dostupné na internete In:

https://www.nbu.gov.sk/wp-content/uploads/kyberneticka-bezpecnost/Koncepcia-kybernetickej-bezpecnosti-SR-na-roky-2015-2020-A4.pdf

Bez autora. Akčný plán realizácie Koncepcie kybernetickej bezpečnosti Slovenskej republiky na roky 2015 - 2020 [online]. Bratislava: Úrad vlády Slovenskej republiky, 2014 [cit. 05.11.2018], s. 3, Dostupné na internete In:
https://www.nbu.gov.sk/wp-content/uploads/kyberneticka-bezpecnost/Akcny-plan-realizacie-Koncepcie-kybernetickej-bezpecnosti-SR-na-roky-2015-2020.pdf

Bez autora. Jednotný informačný systém kybernetickej bezpečnosti [online]. Bratislava: Národný bezpečnostný úrad [cit. 08.11.2018]. Dostupné na internete In: https://www.nbu.gov.sk/kyberneticka-bezpecnost/jednotny-informacny-system-kybernetickej-bezpecnosti/index.html

ELEKTRONICKÁ KOMUNIKÁCIA PRI SPRÁVE MIESTNYCH DANÍ
▼

ELECTRONIC COMMUNICATION IN THE LOCAL TAX ADMINISTRATION

Tento príspevok je spracovaný v rámci projektu VEGA č. 1/0151/18 s názvom Kauzalita výberu miestnych daní a výdavkov na výkon samosprávnych funkcií v ekonomicky rozvinutých a zaostávajúcich územiach v kontexte Indrustry 4.0.

Soňa KubincováDoc. JUDr. Soňa Kubincová, PhD. je vedúcou katedry finančného a správneho práva na Právnickej fakulte UMB v Banskej Bystrici

Abstrakt

Elektronická komunikácia pri správe daní sa skôr uplatňuje pri správe daní daňovými a colnými úradmi. Pri správe miestnych daní je závislá na ekonomickom a personálnom potenciáli jednotlivých obcí. Aj z týchto dôvodov elektronickú komunikáciu využívajú najmä mestá, resp. obce s väčšími príjmami. Článok poukazuje na súčasný právny stav, na možnosti a na výhody, resp. nevýhody elektronickej komunikácie pri správe miestnych daní.

Kľúčové slová

správa daní, elektronizácia, Daňový poriadok, local tax

Abstract

Electronic communication in tax administration is more likely to be used for tax administration by tax and customs offices. By the local taxes administration, it depends on the economic and personal potential of individual municipalities. For this reason, electronic communication is used mainly by cities, municipalities with larger incomes. The paper points out the current legal condition, the possibilities and advantages or disadvantages of electronic communications in local taxes administation.

Keywords

tax administration, electronisation, Tax Code, local tax

Úvod

Miestnymi daňami sú podľa zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady (ďalej len „zákon o miestnych daniach“), a) daň z nehnuteľností, b) daň za psa, c) daň za užívanie verejného priestranstva, d) daň za ubytovanie, e) daň za predajné automaty, f) daň za nevýherné hracie prístroje, g) daň za vjazd a zotrvanie motorového vozidla v historickej časti mesta, h) daň za jadrové zariadenie. Ide o dane fakultatívne, čo znamená, že obec sa môže rozhodnúť, či túto daň bude na svojom území ukladať, pričom samotný zákon obci umožňuje v medziach zákona určiť aj základné náležitosti tej ktorej miestnej dane. Obec mohla všeobecne záväzným nariadením zaviesť miestnu daň podľa tohto zákona prvýkrát s účinnosťou najskôr od 1. januára 2005. Zákon o miestnych daniach bol viac ako 25 krát novelizovaný. Na správu miestnych daní sa vzťahuje osobitný predpis, ak zákon o miestnych daniach v § 28, 34a, 34b, 35, 41, 42, 50, 58, 64a, 64b, 65, 72, 73, 73a, 75, 81a, 82, 98a, 98b, 99, 99a až 99h neustanovuje inak. Osobitným predpisom je zákon č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Daňový poriadok“), ktorý bol tiež viac ako 25 krát novelizovaný. Správou daní sa podľa Daňového poriadku rozumie postup súvisiaci so správnym zistením dane a zabezpečením úhrady dane a ďalšie činnosti podľa Daňového poriadku alebo osobitných predpisov, pričom medzi tieto osobitné predpisy patrí aj zákon o miestnych daniach.

1. Právna úprava elektronizácie správy daní

Daňový poriadok, ktorý je všeobecným predpisom pre správu miestnych daní, v ustanovení § 13 ods. 5, 6 okrem iného stanovuje, že podanie urobené elektronickými prostriedkami sa podáva prostredníctvom elektronickej podateľne a musí byť podpísané kvalifikovaným elektronickým podpisom osoby, ktorá ho podáva, alebo prostredníctvom elektronickej podateľne ústredného portálu verejnej správy spôsobom podľa osobitného predpisu; odkaz je na zákon č. 305/2013 Z. z. o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o e-Governmente) v znení neskorších predpisov. Ak daňový subjekt, ktorý je fyzickou osobou, chce doručovať finančnej správe písomnosti elektronickými prostriedkami, ktoré nebudú podpísané kvalifikovaným elektronickým podpisom, oznámi správcovi dane údaje potrebné na doručovanie na tlačive podľa vzoru uverejneného na webovom sídle finančného riaditeľstva a uzavrie so správcom dane písomnú dohodu o elektronickom doručovaní. Táto dohoda obsahuje najmä náležitosti elektronického doručovania, spôsob overovania elektronického podania a spôsob preukazovania doručenia. Podanie urobené elektronickými prostriedkami, ak nebolo podané uvedeným spôsobom, alebo podanie urobené telefaxom je potrebné doručiť aj v listinnej forme, a to do piatich pracovných dní od odoslania podania urobeného elektronickými prostriedkami alebo telefaxom, inak sa považuje za nedoručené;

Ustanovenie § 14 Daňového poriadku hovorí o povinnosti doručovať podania elektronickými prostriedkami finančnej správe. Povinnosť doručovať podania elektronickými prostriedkami podľa § 13 ods. 5 Daňového poriadku finančnej správe má a) daňový subjekt, ktorý je platiteľom dane z pridanej hodnoty alebo právnickou osobou zapísanou v obchodnom registri, alebo fyzickou osobou-podnikateľom registrovanou pre daň z príjmov, b) daňový poradca za daňový subjekt, ktorého zastupuje pri správe daní, c) advokát za daňový subjekt, ktorého zastupuje pri správe daní, d) zástupca neuvedený v písmenách b) a c) za daňový subjekt podľa písmena a), ktorého zastupuje pri správe daní;

Podľa § 30 ods. 1, 2 Daňového poriadku správca dane doručuje písomnosť elektronickými prostriedkami. Ak je to účelné a možné, písomnosti doručujú zamestnanci správcu dane. Ak písomnosť nie je možné doručiť týmto spôsobom, správca dane doručuje písomnosť prostredníctvom a) poskytovateľa poštových služieb, b) iného orgánu, ak to ustanovuje osobitný predpis, c) verejnej vyhlášky;

Ustanovenie § 32 ods. 1, 6, 7 Daňového poriadku hovorí, že na písomnosti správcu dane doručované elektronickými prostriedkami sa vzťahujú ustanovenia tohto zákona a zákona o e-Governmente. Ak povinná osoba neprijme elektronický dokument do 15 dní odo dňa jeho zaslania do elektronickej osobnej schránky, považuje sa tento elektronický dokument za doručený posledným dňom tejto lehoty, aj keď sa osoba o doručení nedozvedela. Elektronické doručovanie sa považuje za doručenie do vlastných rúk.

Zákon č. 333/2011 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva v aktuálnom znení v ustanovení § 2 ods. 2 stanovuje, že finančné riaditeľstvo, daňové úrady, colné úrady a Kriminálny úrad finančnej správy tvoria finančnú správu, ktorá spracúva informácie a osobné údaje podľa osobitných predpisov. Z uvedeného vyplýva, že ustanovenie § 14 Daňového poriadku nie je aplikovateľné na povinnosť daňových subjektov doručovať podania pri miestnych daniach obciam. Obec totiž netvorí finančnú správu. Tiež je potrebné poukázať na § 9 ods. 2 tohto zákona, podľa ktorého ak sa vo všeobecne záväzných právnych predpisoch používa pojem „daňová správa“, pojem „daňové orgány“ alebo pojem „colná správa“ vo všetkých tvaroch, rozumie sa tým „finančná správa“ v príslušnom tvare. Takto zákonom stanovená notorieta je podľa môjho nesprávna, pretože súčasťou daňovej správy musí byť aj obec (spravuje miestne dane), ktorá však podľa tohto zákona netvorí finančnú správu.

Zákon o miestnych daniach pripúšťa použitie Daňového poriadku s výnimkou v ňom uvedených ustanovení a medzi tieto výnimky je potrebné zaradiť aj ustanovenie § 98b s názvom Elektronické služby. Podľa tohto ustanovenia obec môže poskytovať elektronické služby. Daňovník pri elektronickej komunikácii s obcou má po zadaní prístupových údajov na webovom sídle obce sprístupnenú osobnú internetovú zónu, ktorej obsahom sú najmä a) spis daňovníka v elektronickej forme, b) elektronický výpis z osobného účtu daňovníka, c) prístup na elektronickú podateľňu, d) elektronická osobná schránka, e) katalóg služieb. Elektronickú adresu elektronickej podateľne zverejňuje obec na svojom webovom sídle, ako aj na webovom sídle ústredného portálu verejnej správy. Elektronická osobná schránka je elektronická schránka, ktorá je určená na komunikáciu s obcou. Podrobnosti o elektronickej komunikácii a poskytovaní elektronických služieb ustanoví obec všeobecne záväzným nariadením a uverejní ho na svojom webovom sídle.

Zákon o e-Governmente v ustanovení § 9a označeným ako Informačný systém dátového centra obcí uvádza, že informačným systémom dátového centra obcí je nadrezortný informačný systém verejnej správy, ktorý poskytuje obciam technické a programové prostriedky na výkon verejnej moci elektronicky, na prevádzkovanie informačných systémov verejnej správy v ich správe a na zabezpečenie základných činností v oblasti elektronického výkonu vnútorných agend a prevádzku ostatných informačných systémov, ktoré obec používa. Správcom dátového centra je záujmové združenie právnických osôb DataCentrum elektronizácie územnej samosprávy Slovenska, ktorého jedinými členmi sú ministerstvo financií a Združenie miest a obcí Slovenska. .Po dohode so správcom dátového centra, a ak tomu nebránia technické dôvody, sú obce oprávnené využívať dátové centrum a zabezpečiť prevádzkovanie informačných systémov verejnej správy v ich správe prostredníctvom dátového centra. U ustanovení § 60 zákon o e-Governmente označeným ako Prechodné ustanovenia okrem iného uvádza, že ústredný orgán štátnej správy, obec a vyšší územný celok nie sú povinné postupovať podľa § 24 ods. 2, 4, 6 a 8 a § 26 ods. 2, 3, 5 a 7 počas jedného mesiaca odo dňa vytvorenia modulu elektronických formulárov a jeho uvedenia do prevádzky; úrad vlády zverejní informáciu o vytvorení modulu elektronických formulárov a jeho uvedení do prevádzky na ústrednom portáli najneskôr v deň nasledujúci po dni jeho vytvorenia a uvedenia do prevádzky a že ústredný orgán štátnej správy, obec a vyšší územný celok sú do 31. januára 2018 oprávnené vytvárať a aktualizovať elektronický formulár elektronického podania a elektronického úradného dokumentu len ako elektronický dokument, ktorý nemusí spĺňať ďalšie náležitosti elektronického formulára podľa § 3 písm. i), § 24 ods. 2 písm. b) a c) a ods. 3 písm. a) a e). Počas doby podľa prvej vety je možné podať elektronické podanie a vydať elektronický úradný dokument aj ako elektronický dokument, ktorého údaje nemusia byť vyplnené v štruktúre podľa elektronického formulára.

Z uvedeného možno vyvodiť záver, že ustanovenia Daňového poriadku týkajúce sa povinnosti určených osôb komunikovať so správcom dane elektronicky sa pre daňové subjekty vo veciach miestnych daní nepoužijú. Ustanovenia týkajúce sa správcu dane, podľa ktorých správca dane doručuje písomnosť elektronickými prostriedkami platia vtedy, ak s daňovým subjektom možno komunikovať prostredníctvom portálu verejnej správy. Tiež platí, že podrobnosti o elektronickej komunikácii a poskytovaní elektronických služieb musí obec ustanoviť všeobecne záväzným nariadením a uverejní ho na svojom webovom sídle. Domnievam sa, že pre správu miestnych daní možno použiť aj ods. 6 § 13 Daňového poriadku (ustanovenie výslovne nehovorí len o finančnej správe) v tom, že podanie urobené elektronickými prostriedkami, ak nebolo podané stanoveným spôsobom, alebo podanie urobené telefaxom je potrebné doručiť aj v listinnej forme, a to do piatich pracovných dní od odoslania podania urobeného elektronickými prostriedkami alebo telefaxom, inak sa považuje za nedoručené.

2. Vybrané obce - zverejnené údaje o elektronickom doručovaní

Na webových sídlach niektorých obcí sú údaje - oznamy týkajúce sa elektronickej komunikácie tak napríklad :

Pri komunikácii s Miestnym úradom Bratislava - Nové Mesto je oznam, že „môžete využívať aj elektronickú podateľňu Ústredného portálu verejnej správy (ÚPVS). Službu prevádzkuje Národná agentúra pre sieťové a elektronické služby. Elektronická podateľňa ÚPVS umožňuje príjem všeobecných podaní v zmysle zákona o elektronickom podpise pre organizácie a inštitúcie verejnej správy Slovenskej republiky, ktoré o to prejavia záujem. Bratislava - Nové Mesto je jednou z prvých samospráv, ktoré túto službu využívajú“.

Na stránke Mesta Banská Bystrica je oznam, že v súvislosti s potrebou aktualizácie elektronických služieb a nevyhnutnosti ich integrácie na ústredný portál verejných služieb Slovenskej republiky www.slovensko.sk Mesto Banská Bystrica pozastavilo prevádzku portálu iMesto s tým, že po integrácii na ústredný portál VS, budú elektronické služby mesta prístupné len cez ústredný portál verejných služieb po registrácii s občianskym preukazom s čipom. Užívateľom registrovaným cez iMesto boli prostredníctvom Slovenskej pošty, a. s. doručené výpovede dohôd o doručovaní písomnosti elektronickými prostriedkami bez zaručeného elektronického podpisu.

Vo väčšine zisťovaných informácií na webových sídlach obcí však neboli zverejnené žiadne informácie o možnej elektronickej komunikácii.

3. Možnosti využitia elektronických systémov obcami pri vyrubovaní miestnych daní

Elektronická komunikácia pri správe daní, t. j. aj miestnych daní by mala urýchliť proces doručovania, znížiť náklady obcí ako správcov daní ako aj náklady daňových subjektov. Domnievam sa, že problémom najmä malých obcí je nedostatočné finančné a personálne zabezpečenie, o čom sa už písalo pomerne veľa. Napriek skutočnosti, že sú možnosti, ako zlepšiť komunikáciu medzi daňovými subjektami a správcom dane, resp. znížiť množstvo povinností vyplývajúcich z daňových zákonov, najmä zo zákona o miestnych daniach, naša právna úprava je striktná a neuvažuje o minimálne ďalej načrtnutých možnostiach.

Tak napríklad možno uvažovať o prepojení katastrálnych odborov okresných úradov a obcí. Pri zápise vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, čo okresný úrad zadáva do informačného systému, by okresný úrad mohol priamo elektronickou komunikáciou informovať príslušnú obec. Na základe tejto informácie by obec bez podania daňového priznania daňovým subjektom, mohla priamo vyrubiť daň rozhodnutím. Obdobne možno poukázať na nezmyselnú oznamovaciu povinnosť podľa zákona č. 282/2002 Z. z., ktorým sa upravujú niektoré podmienky držania psov. Podľa § 3 ods. 1 tohto zákona každý pes držaný nepretržite viac ako 90 dní na území Slovenskej republiky podlieha evidencii psov. Držiteľ psa je povinný prihlásiť psa do evidencie v lehote 30 dní od uplynutia posledného dňa lehoty uvedenej v prvej vete v mieste, kde sa pes v danom roku nachádza. Podľa ods. 3 je držiteľ povinný do 30 dní zmeny skutočnosti alebo údaja oznámiť obci, kde je alebo má byť pes evidovaný. Aj v kontexte tohto zákona sa javí ako nepochopiteľná, resp. duplicitná povinnosť podávať daňové priznanie na daň za psa. To sú len niektoré možnosti zníženia administratívnych povinnosti daňových subjektov pri miestnych daniach.

Záver

Elektronická komunikácia pri správe miestnych daní môže naraziť na viacero nejednoznačných ustanovení. Prvou je skutočnosť, či obce musia mať v súlade s povinnosťou vyplývajúcou zo zákona o miestnych daniach podrobnosti o elektronickej komunikácii a poskytovaní elektronických služieb ustanovené vo všeobecne záväznom nariadení a či ho musia uverejniť na svojom webovom sídle vždy a to aj vtedy, ak komunikujú cez portál verejnej správy na základe zákona o e-Governmente. Osobne sa domnievam, že aj vzhľadom na lepší prístup občanov k informáciám, by tak obce mali urobiť.

Spornou môže byť aj otázka, či v prípade odvolacieho konania, na ktoré je aj vo veciach miestnych daní príslušné finančné riaditeľstvo (ktoré je súčasťou finančnej správy) sa vzťahujú ustanovenia Daňového poriadku o elektronickej komunikácii. Domnievam sa, že ak sa odvolanie zasiela príslušnej obci, povinná elektronická komunikácia povinnými osobami podľa § 14 Daňového poriadku nie je nutná. Ak však už pôjde o komunikáciu v odvolacom konaní medzi finančným riaditeľstvom a povinnou osobou uvedenou v § 14 Daňového poriadku je zrejme potrebná.

Elektronická komunikácia medzi správcami dane a daňovými subjektmi pri miestnych daniach je nezvratná. Treba však poukázať na skutočnosť, že ak štát nezabezpečí internet všetkým zadarmo, potom by sa daňový subjekt, najmä ak ide o fyzické osoby nepodnikateľov, mal sám rozhodnúť, či chce alebo nechce komunikovať so správcom miestnych daní elektronicky.

ELEKTRONIZÁCIA SPRÁVY DANÍ V PRÁVNEJ ÚPRAVE
▼

ELECTRONISATION OF THE TAX ADMINISTRATION IN THE SLOVAK LEGISLATION

Tento príspevok je spracovaný v rámci projektu VEGA č. 1/0151/18 s názvom Kauzalita výberu miestnych daní a výdavkov na výkon samosprávnych funkcií v ekonomicky rozvinutých a zaostávajúcich územiach v kontexte Indrustry 4.0.

Tatiana KubincováJUDr. Tatiana Kubincová, PhD. je odbornou asistentkou na Katedre finančného a správneho práva Právnickej fakulty UMB v Banskej Bystrici a zároveň pôsobí ako advokátka.

Abstrakt

Súčasťou reformy daňovej a colnej správy realizovanej prostredníctvom programu UNITAS bolo aj zabezpečenie vývoja nového informačného systému spĺňajúceho požiadavky súčasného stavu vedy a techniky a zároveň zabezpečujúceho moderný výkon správy daní. Príspevok pojednáva o jednotlivých ustanoveniach Daňového poriadku týkajúcich sa elektronizácie správy daní.

Kľúčové slová

správa daní, elektronizácia, Daňový poriadok

Abstract

A part of the Tax and Tariff Administration Reform carried out through the programme UNITAS was also to secure the development of a new information system that meets the requirements of the current level of the science and technology while ensuring the modern management of taxes. The paper discusses the provisions of the Tax Code concerning the electronisation of tax administration.

Keywords

tax administration, electronisation, Tax Code

Úvod

Používanie informačno-komunikačných technológií v procesoch verejnej správy sa v posledných rokoch dostáva čoraz viac do popredia. Hlavným cieľom zavádzania elektronickej formy výkonu verejnej správy bolo zjednodušenie procesov doručovania podaní, zníženie nákladov a najmä lepší prístup občanov k orgánom verejnej správyK uvedenému bližšie napr. SKALOŠ, M.: Proces formovania verejnej správy. In Žatecká, E. a kol. (ed.): COFOLA 2012: sborník príspevku z mezinárodní konference pořádané Právnickou fakultou Masarykovy univerzity 17. - 19. 5. 2012 v Brne. 1. vyd. Brno : Masarykova univerzita, 2012, ISBN 978-80-557-1439-4, s. 510 a nasl.. Proces elektronizácie verejnej správy však zo strany spoločnosti nie je vždy vnímaný pozitívne, a to aj z dôvodu, že právne predpisy v súčasnosti daňovým subjektom nielen umožňujú, ale aj prikazujú elektronické prostriedky vo verejnej správe využívať.

V rámci právnej úpravy správy daní má elektronizácia, resp. využívania informačných a komunikačných technológii pomerne krátku históriu. Počiatky elektronizácie správy daní v právnej úprave je badať už koncom minulého storočia.

1. Elektronizácia v zákone o správe daní a poplatkov

Dňa 30.septembra 1992 Slovenská národná rada prijala zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov (ďalej len „zákon o správe daní a poplatkov“) . Tento zákon, ktorý nadobudol účinnosť 1.1.1993, zrušil a nahradil dovtedy platnú vyhlášku Ministerstva financií č. 16/1962 Zb. o konaní vo veciach daní a poplatkov. Napriek tomu, že prijatie zákona o správe daní a poplatkov bolo v rámci právnej úpravy daňového procesu veľkým posunom vpredK uvedenému bližšie napr. BABČÁK, V.: Daňové právo procesné. Košice: ATOM computers, 2000, ISBN: 80-968409-1-6 alebo KUBINCOVÁ, T., SKALOŠ, M.: Súdna kontrola rozhodovania obcí pri výkone samosprávy v kontexte správy daní a poplatkov. In Júda, V. - Šoltys, D. (ed.): Nové horizonty v práve 2018 : zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie konanej 24. - 25. mája 2018 na Právnickej fakulte Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. 1. vyd., Banská Bystrica : Vydavateľstvo Univerzity Mateja Bela -Belianum, 2018, ISBN 978-80-557-1439-4, s. 204-205 jeho vyhlásené znenie s využívaním elektronických prostriedkov nepočítalo. S účinnosťou k 1.8.1993v dôsledku prijatia zákona č. 165/1993 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 222/1992 Zb. o dani z pridanej hodnoty v znení zákona č. 596/1992 Zb. a ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov a ktorým sa dopĺňa zákon č. 618/1992 Zb. Colný zákon. do zákona o správe daní a poplatkov bola zakotvená povinnosť na účely evidencie tržieb používať elektronickú registračnú pokladnicu s tlačiarňou a s účinnosťou od 1.1.1994v dôsledku prijatia zákona č. 253/1993 Z.z, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 165/1993 Z. z. a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 213/1992 Zb. o spotrebných daniach v znení neskorších predpisov. bola v zákone o správe daní a poplatkov zakotvená možnosť urobiť podanie telegraficky, diaľnopisom a telefaxom s jeho následným písomným doplnením alebo ústnym doplnením do zápisnice v lehote troch dní. Napriek tomu, že už v tomto období badať určité prvky zavádzania komunikačných a informačných technológii , mám za to, že za začiatok procesu elektronizácie správy daní možno považovať až rok 2001.

S účinnosťou k 1.12.2001 bola do zákona o správe daní a poplatkov totiž po prvýkrát zakotvená možnosť podávať podania správcovi dane elektronickou poštou a na elektronickom záznamovom médiu. Takéto podanie bolo nutné doručiť aj v písomnej forme, a to do piatich pracovných dní od jeho odoslania, inak sa nepovažovalo za doručené. Z dôvodovej správy k návrhu zákona č. 493/2001 Z. z.V celom znení zákon č. 493/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov a ktorým sa dopĺňa zákon č. 317/1992 Zb. o dani z nehnuteľností v znení neskorších predpisov, ktorým došlo k tejto novelizácii zákona o správe daní a poplatkov, vyplýva, že uvedená zmena sa navrhovala z dôvodu zabezpečenia postupného prechodu prijímania podaní od daňových subjektov písomnou formou správcami dane na prijímanie podaní elektronickou poštou. Možno konštatovať, že ďalší rozvoj elektronickej komunikácie daňových subjektov so správcom dane mal rýchly spád.

S účinnosťou od 1.5.2002V nadväznosti na prijatie zákona č. 215/2002 Z. z. o elektronickom podpise a o zmene a doplnení niektorých zákonov. bola do zákona o správe daní a poplatkov zakotvená možnosť predkladať správcovi dane registráciu, oznámenie alebo prehľad o zrazených a odvedených elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom.

S účinnosťou od 1.1.2004V dôsledku prijatia zákona č. 609/2003 Z.z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré ďalšie zákony bolo do zákona o správe daní a poplatkov vložené ustanovenie § 17a nazvané „Doručovanie elektronickými prostriedkami“. V zmysle toho ustanovenia bol správca dane oprávnený doručovať písomnosti aj elektronickými prostriedkami za podmienok podľa zákona o správe daní a poplatkov a osobitného predpisu. Ak daňový subjekt chcel, aby mu správca dane doručoval písomnosti elektronickými prostriedkami, bol povinný elektronicky správcovi dane oznámiť všetky údaje potrebné na takéto doručovanie, a to najmä meno a priezvisko fyzickej osoby, daňové identifikačné číslo, jej trvalý pobyt alebo miesto podnikania, ak je odlišné od trvalého pobytu, obchodné meno alebo názov právnickej osoby, daňové identifikačné číslo a jej sídlo. Takéto oznámenie muselo byť podané podľa vzoru uverejneného na internetovej stránke daňového riaditeľstva, internetovej stránke colného riaditeľstva a muselo byť podpísané zaručeným elektronickým podpisom. Takéto doručenie elektronickými prostriedkami sa považovalo za doručenie do vlastných rúk. Ak však daňový subjekt nepotvrdil prijatie písomnosti do troch pracovných dní odo dňa odoslania písomnosti elektronickými prostriedkami, písomnosť sa považovala za nedoručenú a správca dane bol povinný doručiť písomnosť daňovému subjektu na adresu na doručovanie poštou. V súlade s možnosťou doručovania elektronickými prostriedkami bolo do ustanovenia § 30 ods. 2 zákona o správy daní a poplatkov doplnené, že ak sa rozhodnutie doručuje elektronickými prostriedkami, vlastnoručný podpis a odtlačok úradnej pečiatky sa nahrádza zaručeným elektronickým podpisom. Spomínanou novelou, ktorá nadobudlaúčinnosť k 1.1.2004, bolo do zákona o správe daní a poplatkov zároveň doplnené ustanovenie § 13 ods. 11, ktoré vo veci lehôt určovalo, že lehota je zachovaná, ak je v posledný deň lehoty vykonaný úkon u správcu dane alebo podanie odovzdané na poštovú prepravu prostredníctvom poštového podniku alebo prijaté elektronickými prostriedkami a podpísané zaručeným elektronickým podpisom na adresu elektronickej podateľne spoločnej pre daňové úrady alebo na adresu elektronickej podateľne spoločnej pre colné úrady, alebo na adresu elektronickej podateľne správcu dane, ktorým je obec. Z ustanovenia § 20 zákona o správe daní a poplatkov vyplývalo, že ak podanie urobené elektronickými prostriedkami nebolo podpísané zaručeným elektronickým podpisom, bolo ho nutné doručiť aj v písomnej forme, a to do piatich pracovných dní od jeho odoslania, inak sa nepovažovalo za doručené. Podanie urobené elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom sa prijímalo na adresu elektronickej podateľne správcu dane, ktorú bol povinný správca dane zverejniť na mieste obvyklom na oznamovanie informácií. Na podania daňových subjektov urobené elektronickými prostriedkami, adresované správcovi dane, sa primerane vzťahovali ustanovenia § 17a zákona o správe daní a poplatkov.

S účinnosťou k 1.1.2005V dôsledku prijatia zákona č. 679/2004 Zb. ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. bola do zákona o správe daní a poplatkov zakotvená možnosť uzavrieť so správcom dane dohodu o elektronickom doručovaní. Na základe tejto dohody mohol daňový subjekt doručovať správcovi dane písomnosti elektronickými prostriedkami aj bez ich podpísania zaručeným elektronickým podpisom. Ak daňový subjekt mal záujem o takéto doručovanie písomnosti správcovi dane, bol povinný písomne oznámiť správcovi dane údaje potrebné na doručovanie na tlačive podľa vzoru uverejneného na internetovej stránke daňového riaditeľstva a na internetovej stránke colného riaditeľstva. Na základe toho správca dane uzavrel s daňovým subjektom písomnú dohodu, pričom dohoda obsahovala najmä náležitosti elektronického doručovania, spôsob overovania podania urobeného elektronickými prostriedkami a spôsob preukazovania doručenia.

Možno konštatovať, že elektronizácia správy daní už v tomto období bola na pomere dobrej úrovni, nakoľko právna úprava umožňovala komunikovať elektronickými prostriedkami, ak mal o to daňový subjekt záujem.

2. Nový procesný kódex v kontexte elektronizácie správy daní

V roku 2009 bol prijatý nový procesný predpis pre oblasť správy daní, ktorým bol s účinnosťou k 1.1.2012 zákon o správe daní a poplatkov v celosti zrušený. Týmto novým predpisom bol zákon č. 563/2009 Z.z. o správe daní a (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Daňový poriadok“). K prijatiu nového „kódexu“ daňového práva procesného sa prikročilo v rámci Reformy daňovej a colnej správy, ktorou malo dôjsť k zjednoteniu výberu daní, cla a poistných odvodov. Uvedená reforma bola realizovaná prostredníctvom programu UNITAS a mala prebiehať v dvoch fázach. Prvá fáza UNITAS I., ktorej realizácia bola ukončená v roku 2013, zahŕňala reformu daňovej a colnej správy, v rámci ktorej sa riešila aj problematika elektronizácie. Z dôvodovej správy k návrhu Daňového poriadku vyplýva, že s cieľom zabezpečiť efektívnejšie fungovanie daňovej správy Daňový poriadok mal zabezpečiť rýchlejšiu komunikáciu so správcom dane, prípadne znížiť potrebu osobnej komunikácie daňovníka s daňovým úradom. Za týmto účelom zákon uprednostňoval elektronické doručovanie za predpokladu naplnenia základných podmienok elektronického doručovania dokumentov. V dôvodovej správe je zároveň uvedené, že navrhované zmeny nebolo možné technicky zabezpečiť bez vývoja nového informačného systému, a preto bola navrhnutá dostatočne dlhá legisvakačná lehota.

Vo vyhlásenom znení Daňového poriadku (§ 13 ods. 5 a 6) bolo umožnené urobiť podanie elektronickými prostriedkami prostredníctvom elektronickej podateľne daňového riaditeľstva alebo colného riaditeľstva alebo prostredníctvom elektronickej podateľne ústredného portálu verejnej správy, pričom takéto podanie muselo byť podpísané zaručeným elektronickým podpisom osoby, ktorá ho podávala. Ak podanie urobené elektronickými prostriedkami nebolo urobené takýmto spôsobom, bolo ho potrebné doručiť aj v listinnej forme, a to do piatich pracovných dní od odoslania podania urobeného elektronickými prostriedkami alebo telefaxom, inak sa považovalo za nedoručené. Možno konštatovať, že táto právna úprava, ktorá neumožňovala so správcom dane uzatvoriť dohodu o elektronickom doručovaní, komunikáciu daňových subjektov s finančnou správou v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravouPredchádzajúci zákon o správe daní a poplatkov uzavretie dohody o elektronickom doručovaní umožňoval od roku 2005. skomplikovala, nakoľko daňové subjekty by pre účely podávania podaní elektronickými prostriedkami potrebovali mať zaručený elektronický podpis. Zároveň však treba podotknúť, že právna úprava elektronickej komunikácie daňových subjektov so správcom dane v takomto znení nikdy nenadobudla účinnosť. Ešte počas legisvakačnej lehotyČl. 1 Daňového poriadku nadobudol účinnosť až 1.1.2012, pričom tento zákon bol prijatý v roku 2009. došlo k niekoľkým novelizáciám Daňového poriadku. V rámci jednej z týchto novielKonkrétne išlo o novelu realizovanú zákonom č. 331/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony., došlo k doplneniu ustanovenia § 13 ods. 5 Daňového poriadku, a to tak, že ak daňový subjekt chcel doručovať správcovi dane písomnosti elektronickými prostriedkami, bez ich podpísania zaručeným elektronickým podpisom, mohol so správcom dane uzavrieť písomnú dohodu o elektronickom doručovaní. Dohoda obsahovala najmä náležitosti elektronického doručovania, spôsob overovania elektronického podania a spôsob preukazovania doručenia.

Vo vyhlásenom znení Daňového poriadku bola zakotvená už aj povinnosť niektorých subjektov doručovať podania elektronickými prostriedkami daňovému orgánu, colnému orgánu a Ministerstvu financií Slovenskej republiky. Uvedená povinnosť bola zakotvená do § 14 Daňového poriadku. Ku dňu nadobudnutia účinnosti čl. I Daňového poriadku bola predmetná povinnosť zmenená tak, že stanovené subjekty majú povinnosť doručovať podania elektronickými prostriedkami finančnej správe, t. j. Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“), daňovým úradom, colným úradom a Kriminálnemu úradu finančnej správyFinančnú správu vymedzuje ustanovenie § 2 ods. 2 zákona č. 333/2011 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva. Z uvedeného vyplýva, že zákonom stanovené osoby nemajú povinnosť doručovať podania elektronickými prostriedkami správcovi dane, ktorým je obec.KUBINCOVA, S.: Daňový poriadok. Komentár. Bratislava: C.H.Beck, 2015, ISBN: 978-80-89603-28-2, s. 118-119 Povinnými subjektmi ku dňu nadobudnutia účinnosti Daňového poriadku boli daňový subjekt, ktorý je platiteľom dane z pridanej hodnoty; daňový poradca za daňový subjekt, ktorého zastupuje pri správe daní; advokát za daňový subjekt, ktorého zastupuje pri správe daní; iný zástupca za daňový subjekt, ktorý je platiteľom dane z pridanej hodnoty, ktorého zastupuje pri správe daní. Z pohľadu úpravy povinnosti správcov dane pri elektronickom doručovaní už vyhlásené znenie Daňového poriadku v ustanovení § 30 ods. 1 určovalo, že správca dane doručuje písomnosť elektronickými prostriedkami a v prípade, ak je to účelné a možné, písomnosti doručujú zamestnanci správcu dane. Až následne, ak nie je možné doručiť písomnosť takýmto spôsobom, Daňový poriadok umožňoval (a aj v súčasnosti umožňuje) správcovi dane doručovať písomnosť prostredníctvom poskytovateľa poštových služieb, iného orgánu, ak to ustanovuje osobitný predpis, a verejnej vyhlášky. Daňový poriadok zároveň stanovil, že na písomnosti správcu dane doručované elektronickými prostriedkami sa vzťahujú ustanovenia tohto zákona a zákona č. 215/2002 Z.z. o elektronickom podpise a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, pričom elektronický dokument musel byť podpísaný zaručeným elektronickým podpisom. Ustanovenie § 32 Daňového poriadku zároveň predpokladalo (a stále predpokladá) fikciu doručenia, ktorá sa uplatní v prípade, ak daňový subjekt neprijme elektronický dokument do 15 dní odo dňa jeho zaslania do elektronickej osobnej schránky, pričom elektronické doručovanie sa považuje za doručenie do vlastných rúk. V zmysle § 33 ods. 3 vyhláseného znenia Daňového poriadku sa elektronickou osobnou schránkou rozumela elektronická schránka, ktorá je určená na komunikáciu s daňovými orgánmi, colnými orgánmi a ministerstvom. Okrem doručovania elektronickými prostriedkami vyhlásené znenie Daňového poriadku v ustanovení § 33 zakotvovalo napríklad aj možnosť daňového subjektu využívať tzv. osobnú internetovú zónu, obsahom sú najmä spis daňového subjektu v elektronickej forme, elektronický výpis z osobného účtu daňového subjektu, prístup na elektronickú podateľňu, elektronická osobná schránka a katalóg služieb. Okrem toho podľa § 56 vyhláseného znenia Daňového poriadku Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky a Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky (v súčasnosti finančné riaditeľstvo) bolo povinné sprístupniť daňovému subjektu elektronický výpis z jeho osobného účtu.

V tejto súvislosti je však nutné poukázať na prechodné ustanovenia, ktoré účinnosť ustanovení týkajúcich sa doručovania elektronickými prostriedkami, ako aj ustanovení týkajúcich sa osobnej internetovej zóny, elektronickej osobnej schránky a elektronického výpisu z osobného účtu daňového subjektu postupne posúvali a menili.

3. Platnosť a účinnosť ustanovení týkajúcich využívanie elektronických prostriedkov v rámci správy daní

Napriek tomu, že z vyhláseného znenia Daňového poriadku využívanie elektronických prostriedkov pri správe daní vyplývalo, v praxi sa k nemu pristúpilo až o niekoľko rokov. Už pred nadobudnutím účinnosti Daňového poriadku došlo k posunu, resp. k zmene účinnosti ustanovení týkajúcich sa elektronických prostriedkov, a to prostredníctvom dvoch zákonov. Zákonom č. 331/2011 Z.z.V celom znení zákon č.331/2011 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon c. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. došlo k vloženiu ustanovenia § 165a do Daňového poriadku, pričom uvedené ustanovenie malo stanovovať „Podľa § 32, § 33 ods. 1 a 3 a § 56 sa postupuje od 1. januára 2013“ Ešte pred nadobudnutím jeho účinnosti však bolo toto ustanovenie zmenené, resp. doplnené ďalším zákonom, a to zákonom č. 546/2011 Z.z.V celom znení zákon č. 546/2011 Z.z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 98/2004 Z. z. o spotrebnej dani z minerálneho oleja v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony., a to tak, že za slovo „Podľa“ boli vložené slová „§ 13 ods. 5 druhej a tretej vety postupuje správca dane, ktorým je colný úrad pri správe daní podľa osobitného predpisu od 1. apríla 2012, podľa § 14 sa postupuje od 1. apríla 2012 a podľa“. Nakoľko v týchto novelách, ktoré novelizujú Daňový poriadok ešte pred nenadobudnutím jeho účinnosti, je dosť náročné sa orientovať, pre lepšie pochopenie uvádzam, že s účinnosťou od 1.1.2012 ustanovenie § 165a Daňového poriadku určovalo: „Podľa § 13 ods. 5 druhej a tretej vety postupuje správca dane, ktorým je colný úrad pri správe daní podľa osobitného predpisu od 1. apríla 2012, podľa § 14 sa postupuje od 1. apríla 2012 a podľa § 32, § 33 ods. 1 a 3 a § 56 sa postupuje od 1. januára 2013.“ Dôvodom posunutia účinnosti ustanovení týkajúcich sa využívania elektronických prostriedkov pri správe daní bola nepripravenosť finančnej správy. Stanovená legisvakačná lehota zjavne nebola dostatočná. V dôvodovej správe k návrhu vyššie spomínaného zákona č. 331/2011 Z.z. sa uvádzalo, že „Odloženie účinnosti uvedených ustanovení sa navrhuje z dôvodu, aby sa zabezpečila komplexná implementácii informačného systému, ktorý bude plne konformný s legislatívnym právnym rámcom a zároveň sa vytvorí dostatočný časový priestor na prípravu elektronickej komunikácie medzi správcom dane a daňovými subjektmi.“ Treba však konštatovať, že ani uvedené odloženie účinnosti na zabezpečenie komplexnej implementácie informačného systému nestačilo.

Ďalšou novelou Daňového poriadku, ktorá nadobudla účinnosť 1.3.2012Táto novela bola realizované zákonom č. 69/2012 Z.z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré ďalšie zákony., síce k posunu účinnosti ustanovení týkajúcich sa elektronických prostriedkov nedošlo, ustanovenie § 165a Daňového poriadku však bolo doplnené o ods. 2, ktorý stanovil: „Ak sa daňový subjekt stal platiteľom dane z pridanej hodnoty po 1. apríli 2012, povinnosť doručovať podania elektronickými prostriedkami podľa § 14 mu vznikne uplynutím 15 dní odo dňa, keď sa stal platiteľom dane z pridanej hodnoty. Ak daňový poradca, advokát alebo zástupca za daňový subjekt, ktorý je platiteľom dane z pridanej hodnoty a tento zástupca nie je daňovým poradcom alebo advokátom, začali pri správe daní daňový subjekt zastupovať po 1. apríli 2012, povinnosť doručovať podania elektronickými prostriedkami podľa § 14 im vznikne uplynutím 15 dní odo dňa účinnosti plnomocenstva voči správcovi dane podľa § 9 ods. 4.“

Od nasledujúcej novely Daňového poriadku, ktorá nadobudla účinnosť 9.3.2012 Išlo o novelu realizovanú zákonom č. 91/2012 Z.z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony., ustanovenie § 165a Daňového poriadku znelo nasledovne: „(1) Podľa § 13 ods. 5 druhej a tretej vety postupuje správca dane, ktorým je colný úrad pri správe daní, podľa osobitného predpisu od 1. januára 2013 a podľa § 14, § 32, § 33 ods. 1 a 3 a § 56 sa postupuje od 1. januára 2013. (2) Ak sa daňový subjekt stal platiteľom dane z pridanej hodnoty po 1. apríli 2012, povinnosť doručovať podania elektronickými prostriedkami podľa § 14 mu vznikne od 1. januára 2013. Ak daňový poradca, advokát alebo zástupca za daňový subjekt, ktorý je platiteľom dane z pridanej hodnoty a tento zástupca nie je daňovým poradcom alebo advokátom, začali pri správe daní daňový subjekt zastupovať po 1. apríli 2012, povinnosť doručovať podania elektronickými prostriedkami podľa § 14 im vznikne od 1. januára 2013.“

Ani uvedené posunutie účinnosti ustanovení týkajúcich sa využívania elektronických prostriedkov pri správe daní na 1.január 2013 však nestačilo. S účinnosťou k 30.12.2012Na základe zákona č. 440/2012 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. bolo do Daňového poriadku doplnené ustanovenie § § 165b, ktoré v odsekoch 2 a 3 určilo: „§ 165 ods. 2 znenie pred bodkočiarkou a § 165a sa od 30. decembra 2012 nepoužijú. Podľa § 14 sa postupuje od 1. januára 2014 a podľa § 32, § 33 ods. 1 a 3 a § 56 sa postupuje od 1. januára 2015.“ Týmto sa zavŕšilo posúvanie účinnosti ustanovenia § 14 Daňového poriadku, ktoré stanovuje povinnosť určených subjektov elektronicky doručovať dokumenty finančnej správe. Mám za to, že už v tomto prípade by sa dalo zamyslieť nad skutočnosťou, prečo ustanovenia, ktoré stanovujú povinnosti v oblasti používania elektronických prostriedkov pre správcov dane, resp. finančnú správu mali nadobudnúť účinnosť až 1.januára 2015, t. j. rok potom, ako ustanovenia, ktoré stanovujú povinnosť elektronického doručovania určeným daňovým subjektom. Dôvodová správa k návrhu zákona č. 440/2012 Z. z., ktorým k tejto novelizácii došlo, uvedenú skutočnosť nevysvetľuje. V dôvodovej správe sa uvádza len to, že z dôvodu zabezpečenia dostatočného časového priestoru pre komplexnú prípravu plne funkčného informačného systému navrhuje posunúť účinnosť vybraných ustanovení súvisiacich s elektronickou komunikáciou pri správe daní. Pre úplnosť však treba podotknúť, že ustanovenia § 32, § 33 ods. 1 a 3 a § 56 nenadobudli účinnosť ani 1.januára 2016. V dôsledku prijatia zákona č. 218/2014 Z.z. V celom znení ide o zákon č. 218/2014 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. došlo k novelizácii ustanovenia § 165b ods. 3 Daňového poriadku tak, že číslo „2015“ bolo nahradené číslom „2016“. Ani takýto posun účinnosti však nebol dostatočný. Na základe zákona č. 269/2015 Z.z.V celom znení zákon č. 269/2015 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. došlo k zmene ustanovenia § 165b ods. 3 Daňového poriadku tak, že „podľa § 32, § 33 ods. 1 a 3 a § 56 sa postupuje najskôr od 1. januára 2016 vo vzťahu k jednotlivým druhom daní podľa oznámenia finančného riaditeľstva uverejneného na jeho webovom sídle.“

Mám za to, že odhliadnuc od neprehľadného a zavádzajúceho posúvania účinnosti ustanovení týkajúcich sa využívania elektronických prostriedkov pri správe daní, ktoré by podľa môjho názoru bolo možné označiť za nesúladné s jednou zo zásad právneho štátu, a to zásadou právnej istoty, je nutné sa zamyslieť aj na nepomerom v zákonom stanovených povinnostiach daňových subjektov a správcov daní pri elektronickom doručovaní.

4. Povinnosti finančnej správy verzus povinnosti daňových subjektov pri doručovaní elektronickými prostriedkami

V dôvodovej správe k návrhu Daňového poriadku v časti vplyvu na obyvateľov, hospodárenie podnikateľskej sféry a iných právnických osôb, sa uvádza, že tento vplyv mal byť pozitívny, a to „z dôvodu zabezpečenia možností elektronickej komunikácie, čím dôjde k úsporám na strane daňových subjektov na cestovnom, poštovnom, k časovým úsporám. Uvedené zmeny budú súvisieť s novými formami služieb poskytovaných povinným osobám.“ V tejto súvislosti však treba uviesť, že Daňový poriadok zaviedol nie možnosť, ale povinnosť určených daňových subjektov zasielať finančnej správe podania elektronickými prostriedkami. Možnosť daňových subjektov zasielať podania elektronickými prostriedkami totiž vyplývala už z predchádzajúceho zákona o správe daní a poplatkov. Ako je už vyššie uvedené Daňový poriadok zaviedol túto povinnosť pre daňový subjekt, ktorý je platiteľom dane z pridanej hodnoty; daňový poradca za daňový subjekt, ktorého zastupuje pri správe daní; advokát za daňový subjekt, ktorého zastupuje pri správe daní; iný zástupca za daňový subjekt, ktorý je platiteľom dane z pridanej hodnoty, ktorého zastupuje pri správe daní. Tieto subjekty boli povinné zasielať finančnej správe podania elektronicky od 1.1.2014. Ak tak tieto subjekty nespravili a podania podali v listinnej podobe, finančná správa na tieto podania neprihliadala, považovala ich za nepodané. K takémuto postupu finančnej správy však následne zaujali stanovisko súdy. Možno spomenúť napríklad Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1 Sžf/89/2016 zo dňa 6.3.2018, v ktorom sa uvádza: „Napriek tomu, že Daňový poriadok v § 14 ods. 1 ustanovil povinnosť doručovať podania elektronickými prostriedkami podľa § 13 ods. 5, aj podanie odvolania v listinnej podobe bolo riadnym úkonom dotknutého daňového subjektu. Tento záver vyplýva najmä z toho, že Daňový poriadok v znení relevantnom pre toto posúdenie neustanovoval v žiadnom svojom ustanovení sankciu neplatnosti, resp. neúčinnosti pre podanie odvolania výlučne v listinnej podobe, ako argumentoval v Žiadosti aj žalobca.“ Pravdepodobne aj vzhľadom na takéto stanoviská súdov s účinnosťou k 1.1.2016Na základe novely realizovanej zákonom č. 269/2015 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. došlo k spresneniu úpravy Daňového poriadku, a to tak, že do § 13 bol doplnený odsek 10, v zmysle ktorého „na podanie osoby podľa § 14 ods. 1, ktoré nebolo doručené finančnej správe elektronickými prostriedkami spôsobom podľa odseku 5, sa odseky 8 a 9 vzťahujú primerane, okrem podania podľa § 14 ods. 3“ a do § 14 bol doplnený odsek 3, podľa ktorého sa na podanie, ktoré má predpísanú štruktúrovanú formu podľa Daňového poriadku alebo osobitného predpisu a ktoré podala osoba povinná doručovať elektronickými prostriedkami inak ako elektronickými prostriedkami, sa neprihliada. Nakoľko po tejto novele Daňový poriadok už stanovoval nielen povinnosť niektorých daňových subjektov doručovať podania elektronicky, ale určoval aj najprísnejšiu „sankciu“ za nedodržanie tejto povinnosti, a to neprihliadanie na tieto podania, je zrejmé, že vplyv Daňového poriadku na obyvateľov, hospodárenie podnikateľskej sféry a iných právnických osôb bol odlišný, ako sa predpokladalo v dôvodovej správe. Okrem toho nemožno opomenúť ani finančnú stránku, nakoľko množstvo povinných subjektov na takýto proces elektronizácie nebolo technicky pripravených, a preto ich dodržanie tejto povinnosti častokrát stálo množstvo peňazí vynaložených na technické, prípadne personálne zabezpečenie.

Domnievam sa však, že je pozoruhodné, že s účinnosťou k 1.1.2016 došlo nielen k zákonnému zakotveniu možnosti finančnej správy neprihliadať na niektoré podania podané povinnými daňovými subjektmi inými, ako elektronickými prostriedkami, ale aj faktickému posunutiu účinnosti ustanovení § § 33 ods. 1 a 3 a § 56 na dobu neurčitú. Ako je už vyššie uvedené ustanovenie § 165b ods. 3 Daňového poriadku s účinnosťou od 1.1.2016 umožňuje správcovi dane, resp. finančnému riaditeľstvu, aby podľa ustanovení § 32, § 33 ods. 1 a 3 a § 56 postupovali najskôr od 1. januára 2016 vo vzťahu k jednotlivým druhom daní podľa oznámenia finančného riaditeľstva uverejneného na jeho webovom sídle. Podotýkam, že z ustanovenia § 32 Daňového poriadku vyplýva napríklad aj povinnosť správcu dane, resp. finančného riaditeľstva doručovať písomnosti elektronickými prostriedkami, a to povinným osobám podľa § 14 a daňovým subjektom, ktoré o to požiadajú.

Domnievam sa, že je minimálne zarážajúce, ak v právnom štáte zákon na jednej strane fyzickým osobám a právnickým osobám stanovuje povinnosť orgánom verejnej správy doručovať podania elektronickými prostriedkami, keď na stane druhej orgány verejnej správy takúto povinnosť voči fyzickým osobám a právnickým osobám stanovenú nemajú. Stanovenie takejto povinnosti v ustanovení, pri ktorom zo zákona nevyplýva jeho účinnosť, je totiž podľa môjho názoru nedostatočné a len zastiera skutočnosť. V tejto súvislosti sa vyskytuje aj otázka, že ak povinnosti stanovené zákonom orgánom verejnej správy nie sú vymedzené prísnejšie, ako povinnosti stanovené pre fyzické osoby a právnické osoby, ktorým majú orgány verejnej správy slúžiť, tak či by medzi týmito zákonnými povinnosťami nemala byť aspoň proporcionalita, a teda, či by aj daňové subjekty mohli postupovať obdobne ako finančná správa a na podania správcov dane, resp. finančného riaditeľstva, ktoré voči nim urobia v listinnej podobe, neprihliadať. Takúto možnosť však daňovým subjektom zákon neumožňuje, a to vzhľadom na posunutie účinnosti § 32 de facto na dobu neurčitú.

V závere možno podotknúť, že s účinnosťou k 1.1.2018 sa výpočet osôb povinných doručovať podania finančnej správe elektronickými prostriedkami ešte rozšíril, a to o subjekt, ktorý je právnickou osobou zapísanou v obchodnom registri, alebo fyzickou osobou-podnikateľom registrovanou pre daň z príjmov a o zástupcu, ktorý tieto daňové subjekty pri správe daní zastupuje.

Záver

Začiatky procesu elektronizácie správy daní je badať už v zákone o správe daní a poplatkov. V roku 2001 bola do zákona o správe daní zakotvená možnosť doručovať podania prostredníctvom elektronickej pošty, resp. na elektronickom záznamovom médiu za predpokladu, že dané podanie bolo do piatich pracovných dní doručené aj v písomnej podobe. V roku 2002 zákon o správe dani a poplatkov už umožnil podanie podať aj elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom. V roku 2005 zákon o správe daní a poplatkov umožnil uzavrieť daňovým subjektom so správcom dane dohodu o elektronickom doručovaní. Možno konštatovať, že právna úprava doručovania prostredníctvom elektronických prostriedkov bola v zákone o správe daní a poplatkov na dobrej úrovni. Na rozdiel od súčasnej právnej úpravy však daňovým subjektom len umožňovala a nie prikazovala so správcom dane komunikovať prostredníctvom elektronických prostriedkov. Daňový poriadok bol v čase jeho prijatia označovaný za zákon, ktorý uprednostňuje elektronické doručovanie. Možno však konštatovať, že daňový poriadok doručovanie prostredníctvom elektronických prostriedkov nielen uprednostňuje, ale pre daňové subjekty výslovne prikazuje. Naopak pre správcov dane a finančné riaditeľstvo povinnosť elektronického doručovania z Daňového poriadku (vzhľadom na nejasné stanovenie účinnosti § 32 Daňového poriadku) výslovne nevyplýva. Domnievam sa, že takáto právna úprava, ktorú vo vzťahu povinnosti daňových subjektov k povinnostiam správcov dane nie je možné označiť ani za proporcionálnu, nezodpovedá zásade, v zmysle ktorej orgány verejnej správy slúžia ľuďom. Okrem toho sa domnievam, že posunutím účinnosti povinnosti správcov dane doručovať podania elektronickými prostriedkami sa narušil jeden z cieľov elektronizácie správy daní, a to šetrenie výdavkov správcov daní a urýchlenie doručenia písomností správcu daneK uvedenému bližšie napr. Dôvodová správa k návrhu Daňového poriadku alebo KUBINCOVÁ, S.: Zákon č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) s komentárom. In: Poradca 2012/3, Žilina: Poradca s.r.o., 2012, ISSN 1338-0850, s. 43.

---

ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV

BABČÁK, V.: Daňové právo procesné. Košice: ATOM computers, 2000, 398 s., ISBN: 80968409-1-6

KUBINCOVA, S.: Daňový poriadok. Komentár. Bratislava: C.H.Beck, 2015, 752 s., ISBN: 978-80-89603-28-2

KUBINCOVÁ, S.: Zákon č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) s komentárom. In: Poradca 2012/3, Žilina: Poradca s.r.o., 2012, 224 s., ISSN 1338-0850

KUBINCOVÁ, T., SKALOŠ, M.: Súdna kontrola rozhodovania obcí pri výkone samosprávy v kontexte správy daní a poplatkov. In Júda, V. - Šoltys, D. (ed.): Nové horizonty v práve 2018 : zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie konanej 24. - 25. mája 2018 na Právnickej fakulte UMB. 1. vyd. Banská Bystrica : Vydavateľstvo Univerzity Mateja Bela - Belianum, 2018, s. 199-209. ISBN 978-80-557-1439-4

SKALOŠ, M.: Proces formovania verejnej správy. In Žatecká, E. a kol. (ed.): COFOLA 2012: sborník příspěvků z mezinárodní konference pořádané Právnickou fakultou Masarykovy univerzity 17. - 19. 5. 2012 v Brně. 1. vyd. Brno : Masarykova univerzita, 2012, s. 497-519. ISBN 978-80-210-5929-0.

ZÁUJMOVÁ SAMOSPRÁVA AKO METÓDA RIEŠENIA SOCIÁLNYCH OTÁZOK - NOVÁ SUBSIDIARITA
▼

COMMUNITY GOVERNMENT AS A METHOD OF RESOLVING SOCIAL ISSUES - THE NEW SUBSIDIARITY

Martin Píry JUDr. Martin Píry PhD., odborný asistent Právnickej fakulty Univerzity Mateja Bela , Katedry finančného a správneho práva. Banská Bystrica .

Abstrakt

Metódy verejnej správy tvoria podstatnú súčasť realizovania úloh štátu a samosprávy. Jednou z podstatných metód - metóda presvedčovania je zároveň nosnou časťou modernej organizácie verejnej správy, ktorá je založená na zvýšenej participácii jednotlivca. Takáto forma subsidiarity nie je len inováciou na riešenie všeobecných kritických fenoménov modernej spoločnosti ako je napríklad korupcia, ale vzhľadom k demografickému vývoju môže byť významným nástrojom riešenie sociálnej otázky o čom pojednáva môj príspevok.

Kľúčové slová

samospráva, súkromná iniciatíva, subsidiarita , sociálne otázky, korupcia, individuálna sloboda.

Abstract

Methods of public administration form an essential part of realization of the goals of state and self-government. One of the essential methods - the method of persuasion is also a vital part of a modern public administration organization that is based on increased individual participation. Such a form of subsidiarity is not only an innovation to tackle the general critical phenomena of modern society, such as corruption, but in the face of demographic developments, it can be a significant tool for addressing the social issue that my contribution is about.

Keywords

self-gorverment, private initiative, subsidiarita, social issue, corruption, individual freedom

Úvod

Predmetom môjho článku je možnosť a rozsah aplikácie subsidiarity na subjekty občianskej participácie a samosprávy ako metódy verejnej správy. Naša spoločnosť je konfrontovaná s celým radom otázok, ktorých základné podmnožiny sú vymožiteľnosť práva a aktivita, alebo naopak pasivita jednotlivca pri riešení jeho osobných sociálnych otázok, ako aj pri riešení otázok všeobecného verejného záujmu.

Základnou hypotézou môjho článku je, že v liberálnej demokracii je lepšia alternatíva včleniť do subsidiarity výstavby a úloh verejnej správy aj občianske združenia a neformálne komunity a pomocou metód verejnej správy tak zefektívniť demokratické procesy, ale aj reálnu vymožiteľnosť práva.

Verejná správa vo svojej vlastnej podstate predstavuje správu verejných záležitostí, ktorá sa realizuje ako prejav výkonnej moci v štáte.ŠKULTETY,P.,ANDOROVA, P., TÓTH,J., Správne právo hmotné, Všeobecná časť. 2Vyd. Bratislava. Heuréka, 2012. s. 11, ISBN: 978-808-912-2783 Táto definícia verejnej správy je dlhodobo z viac, alebo menej mutáciami súčasťou vedeckých a pedagogických textov a štúdií na Slovensku. Aj česká správna vedaHENDRYCH, S., a kol., Správní právo obecní časť. Praha. C. H. Beck. 2009..s s. 161 ISBN 978-80-74000492-2 sa skôr prikláňa k tomu, že subjekt samosprávy musí vykazovať celý rad znakov medzi ktoré zaraďuje už aj spomínané črty výkonnej moci. Základným kritériom pre takýto formát samosprávy je výkon verejnej správy a existencia zákonom predpokladanej právomoci a kompetencie. Tá eo ispo nemôže byť postavená len na základe dobrovoľnosti. Tým sa akoby prízvukuje metóda donútenia vo verejnej správe a to či už vo forme priamej, alebo ako možnosť (potencialita).

Subsidiarita, podobne ako je tomu napríklad v Spojených štátov amerických, nevyhnutne predpokladá prenos nielen právomoci a kompetencie, ale aj umožnenie participácia na úlohách založených na osvete, dobrovoľníctve a komunitarizme. Preto aj samospráva komunitného typu v modernom ponímaní, kedy by mala byť vo verejnej správe prítomná snaha zaktivizovať občana, sa môže podieľať na niektorých úlohách verejného záujmu. Napríklad ochrana životného prostredia, sociálne otázky, utečenci, ale pritom nemusí ísť o výkon verejnej správy v užšom slova zmysle teda takej, ktorá ma právomoc a kompetenciu. Ak sa aj takýto subjekt vyznačuje právomocou, alebo kompetenciou, tak len v internej forme do vnútra svojich organizačných štruktúr. Ak by jeho právomoc mala siahať erga omnes, musel by štát preniesť na takýto subjekt aj výkon a právomoc, nie len úlohy verejnej správy. Samosprávnosť pri takomto subjekte dostáva iný rozmer. Hlavne sa prejavuje ako metóda riadenia organizácie navyše vykazuje neziskovosť ako predpoklad, aby sme odlíšili komerčný subjekt od subjektu komunitnej samosprávy. Toto odlíšenie môže mať svoje konsekvencie aj daňovej otázke, ktorá tvorí základnú formu metódy ekonomického pôsobenia vo verejnej správe.Porovnaj : KUBINCOVÁ, T.: Zásada zákonnosti ako základná zásada správy daní. In: Banskobystrické dni práva : zborník z 2. ročníka medzinárodnej vedeckej konferencie na tému „Kvalita normotvornej a aplikačnej stránky zákonnosti ako determinant právneho štátu", 23.-24. november 2016, Vígľaš. Sekcia verejného práva. 1. vyd., Banská Bystrica : Vydavateľstvo Univerzity Mateja Bela - Belianum, 2017. ISBN 978-80-557-1285-7. s. 256-267. Potreba takýchto foriem samosprávy je determinovaná viacerými okruhmi dôvodov. Základný je predpoklad, že v demokratickej spoločnosti nie je prioritné donútenie, ale partnerstvo a participácia, teda realizácia iných metód verejnej správy ako tých ktorých súčasťou musí byť conditio sine qua non právomoc a kompetencia. Od čias veľkej Regule Benediktovej (cca. 5 storočie) sa snaží celý západný svet v rozličnej kvalite a rôznym úspechom použiť voči jednotlivcovi dôveru ako metódu jeho spravovania.Charakteristický pre tento model správy bol model tzv. cisterciánskej ekonomiky založenej na samosprávnosti autarkii, a progresivizme vo vedách a výskume Na osobnej iniciatíve, ako hnacom stroji, je postavený celý model západnej štátno-právnej kultúry.Porovnaj TOCQUEVILLE,.A., 2018 Demokracia v Amerike. Praha, Leda s.r.o ISBN 978-80-7335-539-5, alebo NOVAK,M.,1992. Duch demokratického kapitalizmu. Praha: Občanský institut. ISBN: 80-800190-1-3

Metóda presvedčovania a záujmová samospráva

V klasickej vede správneho práva sa stále prízvukuje existencia metód verejný správy ako istých návodov na riešenie problémov a otázok, ktoré prináša spoločenský vývoj a s tým spojené nevyhnutné zmeny. Základná klasifikácia metód predstavuje: metódy donútenia a metódy presvedčovania. Obdive sa dajú použiť ako priamo, tak aj nepriamo v podobe organizačných zmien. Priame donútenie je napríklad stanovenie zákazov, výšok pokutyKUBINCOVÁ, T. : Vybrané otázky ukladania sankcii pri správe daní. In: Banskobystrické zámocké dni práva : zborník z 3. ročníka medzinárodnej vedeckej konferencie na tému „Identifikácia únosnej miery autonómie právnych odvetví a súčasnej potreby ich synergie", 23.-24. november 2017, Vígľaš. Sekcia verejného práva. Banská Bystrica : Vydavateľstvo Univerzity Mateja Bela - Belianum, 2018. ISBN 978-80-557-1404-2. s. 132143., ale v istej situácii ultima ratio aj ako služobný zásah podľa osobitného zákonaZákon č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov. a organizačne je napríklad vytvorenie jednotky obecnej polície na sídlisku.

Pre ideu silného štátu, či už v nejakej modifikácii demokratického zriadenia najmä ako myšlienka starostlivého štátu (alebo aj štátu blahobytu), alebo priamo totalitného štátu je charakteristickou črtou prevládanie aplikácie metód donútenia a logicky teda čo najväčšia koncentrácia úloh v rukách štátnej správya centrálnej vlády. V extrémnej podobe to platí pre totalitné štáty, ktoré odmietajú participáciu jednotlivca na verejnej moci a správe. Pokiaľ je totalitný režim a priori odmietnutia hodný, istá miera autokracie sa zvykne najmä v moderných demokraciách tolerovať. Pritom takto koncentrovanú štátnu moc nemožno chápať ako tyraniu, môže byť ale prekážkou rozvoja toho najlepšieho čo v jednotlivcovi a národe je a priamo ochromuje jeho rozvoj navyše všetko pod zámienkou ochrany.TOSQUEVILLE.,A., 2018 cit. dielo.

Naopak väčšia miera metódy presvedčovania a princípu subsidiarity je podkladom pre slobodnejšiu a životaschopnejšiu verejnú správu a spoločnosť ako celok. Jednou z foriem aplikácie metódy presvedčovania je existencia a pôsobenie záujmovej samosprávy s právnou subjektivitou, ale aj bez právnej subjektivity ako formy voľných komunít - napríklad susedských komunít. Samozrejme aj verejná moc vo forme územnej samosprávy (a de facto aj štátnej správy) môže realizovať partnerský dialóg s občanmi. Nie je ani úmyslom zákonodarcu pri tvorbe zákona o obecnom zriadení obmedziť celú obecnú samosprávu na tvorbu všeobecne záväzných nariadení.JUDA.V. Teória práva. Banská Bystrica: Právnická fakulta UMB.. s. 59 . 2009. ISBN 978-80-557-0158-5 Pripomeniem len zaužívané formy, ktoré predpokladá zákon o obecnom zriadení č. 369 /1990 Zb. v znení neskorších predpisov. Účasť na rokovaniach zastupiteľstva, účasť na práci komisií zastupiteľstva, zhromaždenie obyvateľov obce to všetko sú dnes v stave lege lata existujúce formy aplikácie metódy presvedčovania participáciou jednotlivcov na verejnej správe. Širokú mieru participácie a využitia komunitnej samosprávy ponúka zákon č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie v znení neskorších právnych predpisov. Netreba v tomto výpočte ignorovať ani vplyv miestnych daní a poplatkov ako istej výsady metódy ekonomického pôsobenia územnej samosprávy.Porovnaj : KUBINCOVÁ, T., SKALOŠ, M.: Súdna kontrola rozhodovania obcí pri výkone samosprávy v kontexte správy daní a poplatkov. In: Nové horizonty v práve 2018 : zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie konanej 24. - 25. mája 2018 na Právnickej fakulte Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Banská Bystrica : Vydavateľstvo Univerzity Mateja Bela - Belianum, 2018. ISBN 978-80-557-1439-4. s. 199-209.

Táto forma subsidiarity je formou, ktorá však plne ostáva v rovine verejnej moci a je uplatniteľná len fakultatívne popri metóde donútenia. Moderná demokracia, ale predpokladá aktívneho občana, ktorý chce participovať na správe veci verejných a veciach verejného záujmu širšie, ako len v rámci existujúcich štruktúr územnej samosprávy, alebo teoreticky štátnej správy.

Predovšetkým americké tradície ostali verné aplikácii subsidiarity a metódy presvedčovania aj vo forme komunitných riešení. Profesor Michal Novak (ktorého môžeme v istom čase vnímať ako najvplyvnejšieho Slováka keďže bol poradca dvoch amerických prezidentov a jedného pápeža) hovorí vo svojich dielachNapríklad už citovanom diele, alebo Katolíckom sociálnom myslení a liberálnych inštitúciách. Praha 1999. o tom, že celá americká spoločnosť je postavená na snahe jednotlivca sa organizovať a združovať na základe slobodného rozhodnutia. Jedným z pilierov takejto spoločnosti je logicky komunitarizmus a komunitná samospráva.

Najmä sociálna otázka je téma pri ktorej sú naše tradície ukotvené v predstave štátu, ktorý sa postará. Je nespochybniteľné, že sú situácie a úlohy v spoločnosti, ktoré presahujú možnosti a limity jednotlivca a teda musí nastúpiť intervencia s mocou. Treba však podotknúť, že keby sme aj verili v ideálny štát ako nejakú formu utópie, aj tak budeme konfrontovaný s dvoma otázkami:

a. ) Formalizmus procesov verejnej moci a predovšetkým štátnej správy.

b. ) Výdavky, ktoré zabezpečujú infraštruktúru riešenia.

Procesy vo verejnej správe sú vo veľkej miere formalizované. Je možné podať veľmi objektívnu kritiku, ale keďže štát musí mať pravidlá, aby bola zabezpečená vláda práva, istý stupeň formalizácie je nevyhnutný ak sa máme baviť o nejakej forme organizovanosti a štrukturalizácii verejnej moci. Napríklad musí byť zrejmá vecná a miestna pôsobnosť, kompetencia, právomoc, minimálne náležitosti podania a podobne. Tieto požiadavky robia zo štátu štát. Samozrejme s rôznym stupňom organizácie štátnej moci je logicky spojená aj istá miera výdavkov. Aby sme si urobili predstavu uvediem príklad z USA. V roku 1984 bol rozdiel medzi skutočne vyplatenou pomocou na prekonanie chudoby a výdavkami „logistiky“ 45 miliárd USD. A to som vychádzal z ideálnej a v praxi neexistujúcej formy ideálneho štátu bez, klientelizmu, korupcie a zbytočného byrokratizmu. K tejto problematike treba pripočítať ako mínus fakt, že sociálny systém je dnes úplne, alebo parciálne v krajinách EU riešený na princípe solidarity produktívneho obyvateľstva s neproduktívnym. Lenže demografická krivka jasne ukazuje, že tento princíp solidarity nie je trvale udržateľný. Preto je namieste aplikáciou metódy presvedčovania prepracovať sa k novej subsidiarite záujmovej samosprávy. Rizikom je:

a. ) Absencia právomoci.

b. ) Možnosť korupčného správania a zneužitia verejných zdrojov (ak sú poberatelia

zdrojov z verejných rozpočtov).

Pozitívum je zjavne prítomný neformalizmus, väčšia variabilita riešení, prispôsobovanie sa konkrétnym situáciám a najmä podpora riešení čo najbližšie k človeku, jednotlivcovi.

Čo sa týka formálnej stránky ide predovšetkým o formu neziskových organizácii a občianskych združení. Občianske združenia sú výrazne menej formalizované právnické osoby kde zákon predpokladá len minimálnu mieru podmienok.Zákon č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov v znení neskorších predpisov, poskytuje len základné podmienky pre založenie občianskeho združenia a jeho organizačnú štruktúru. Tento zákona však bol nepriamo novelizovaný zákonom 346/2018 Z.z o registri mimovládnych neziskových organizácii a zmene a doplnení niektorých predpisov. Tento posledný zákon z roku 2018 stanovuje len povinnosti smerom k ztransparentneniu a informovanosti verejnosti o činnosti občianskych združení nie však smerom podstatnej zmene smerom k vnútroorganizačnej štruktúre. Na tieto základné kostry záujmovej samosprávy je nadviazaný celý rad právnych predpisov v oblasti sociálnej, ale aj v prípade poskytovateľov zdravotnej starostlivosti. Niektoré otázky v sociálnej oblasti sú totiž na pol ceste, teda majú zmiešanú povahu. Sem môžeme pričleniť napríklad problematiku hospicov.

Ale aj keď odrátame a úplne vylúčime existencie osobitného právneho režimu, napríklad domovov sociálnych služieb a podobne, už základná forma zákona o združovaní umožňuje:

a. ) Realizáciu činnosti verejného záujmu v celej škále jednotlivých odvetví od

charitatívnych diel po ochranu životného prostredia.

b. ) Vlastnú hospodársku činnosť.

c. ) Prijímanie darov.

d. ) Vlastníctvo nehnuteľnosti a ich zužitkovanie.

Už len tento okruh právnych možnosti poskytuje reálne spôsoby riešenia najpálčivejších sociálnych otázok, najmä vylúčených jednotlivcov a celých spoločenstiev. Napríklad v Kláštore pod Znievom existuje občianske združenie, ktoré dnes poskytuje pomoc pre takmer 500 ľudí bez domova, alkoholikov, či prepustených z výkonu trestu odňatia slobody. Občianske združenie je zároveň vlastníkom, alebo nájomcom pôdy, ktorú využíva na poľnohospodársku činnosť a tá sa zasa stáva metódou pracovnej terapie a zároveň zdrojom potravinovej autarkie. Činnosť komunity len na základe stanov občianskeho združenia nie je pritom limitovaná teritoriálnym princípom, okresov a krajov ako sme svedkami pri orgánoch štátnej správy a samosprávy na úseku sociálnych vecí. Teda pomoc dokáže poskytnúť naprieč celým Slovenskom a za istých okolnosti aj mimo rámca štátnych hraníc.

Príklad tohto občianskeho združenia je príkladom efektívnej aplikácie novej subsidiarity, kedy komunitná forma realizuje veľmi vážne úlohy za ktoré by bol inak zodpovedný štát. Práve komunitná forma práce, aj tohto občianskeho združenia, je výrazom samosprávnosti kde si veľkú čas denných aktivít plánujú a riadi sami členovia (klienti) združenia.Porovnaj : VALČO, M. Základné etické postoje v živote osoby, komunity, a spoločnosti v kontexte encykliky Laudato si Pápeža Františka. In: Radosť a nádej spoločensko-duchovná revue. ISSN 1335-3543, 2016, roč. 19, č.1,2016., 38 s Okrem efektívnosti v oblasti ekonomiky má tento spôsob riadenia komunít veľmi vážny výchovný charakter.

Imanentnou otázkou v tejto problematike je postavenie štátu v sociálnej oblasti. V extrémnej minimalistickej rovine môžeme povedať, že úloha štátu pri novej subsidiarite smerom ku komunitnej samospráve je len v umožnení takejto činnosti. Teda metóda presvedčovania nemusí byť ani realizovaná zo strany verejnej správy, keďže ju pomocne (subsidiárne) realizuje občianske združenie, ale musí byť zo strany štátu a legislatívy umožnená.

Nie je síce celkom vylúčené aj aplikácia metódy ekonomického pôsobenia ako submetódy presvedčovania. Mám na mysli celý rad daňových a poplatkových zvýhodnení, ktoré by mohli byť významnou formou podpory takýchto riešení. Na Slovensku najčastejšia metóda priameho ekonomického pôsobenia formou subvencií, grantov a fondov môže viesť k predstave tretieho sektora ako financovaného zvonka mimo svojich štruktúr. Ak sa takáto predstava stane predpokladom môže deformovať, alebo dokonca korumpovať celý systém komunitnej činnosti. V tomto kontexte je požiadavka na ztransparentnenie financovania tretieho sektora legitímnou najmä v ohľade na ochranu štátu. Ide o v spoločnosti veľmi diskutovanú legislatívu známu z USA, Izraela a Ruskej federácie, ale v súčasnosti aj Maďarska a Poľska označovanej ako zákon FARA podľa amerického zákona Foreign Agents Registration Act z roku 1938. Podstatou zákona je povinnosť zverejniť ekonomický vzťah s cudzou mocou a vládou pre politické a mimovládne subjekty.

Metóda presvedčovania formou komunitných riešení má svoje osobitné opodstatnenie napríklad v prípade práce s mládežou ohrozenou drogovou závislosťou, či na Slovensku už veľmi dobre odskúšanou prácou s rodinným násilím, alebo marginalizovanými skupinami.

Nezanedbateľnú úlohu záujmovej a komunitnej samosprávy ukáže budúcnosť v prípade rodín postihnutých úverovou pascou. Dnes sme svedkami výraznej popularity spotrebných úverov a vzniku zadlžeností a to predovšetkým sociálne slabých rodín. Tento fenomén úzko súvisí s absenciou finančnej gramotnosti. A práve v tejto oblasti je široký priestor pre spoluprácu územnej samosprávy, komunitných riešení a štátnej správy na úseku rodiny, najmä v podobe poradenstva a sprevádzania. V západnej Európe sa však osvedčil model, kedy majú možnosť rodiny priamo kontaktovať rôzne komunitné centrá ešte keď nie je ich situácia v kritickom bode exekučných a súdnych riešení. V Rakúsku sa osvedčil model kooperácie s energetickými spoločnosťami. Ak je rodina mesiac v omeškaní s platbou za energie, firma poskytuje informáciu orgánu ochrany rodiny a spúšťa sa automaticky mechanizmus intervencie a pomoci. Zo slovenských skúsenosti treba spomenúť Centrá právnej pomoci pod MS SR a komunitné centrá Žilinského samosprávneho kraja pre pomoc rodine.

Záver

Metóda verejnej správy presvedčovania a ekonomického pôsobenia vo forme komunitných záujmových samospráv a organizácii je novou metódou, ktorá nemá hlbšiu tradíciu v slovenských podmienkach. V stave lege lata však existuje legislatíva, ktorá v plnej miere umožňuje takéto riešenia. Ich význam je nielen v podpore schopnosti spoločnosti riešiť v tých najnižších úrovniach svoje sociálne problémy, ale aj vo výrazne väčšej flexibilnosti riešení. Treba povedať, že je utopické a nereálne tvrdiť, že podpora umožnenie komunitných riešení v sociálnej oblasti by mohli ohroziť monopol štátu a územnej samosprávy v tejto oblasti. Najmä s akcentom na fakt, že v sociálnej oblasti je potrebná deľba právomocí vzhľadom k smutnej potrebe mocenských intervencií. Ide najmä o prípady týrania, kde je štát vyzbrojený právomocou, ale komunitná samospráva môže byť partnerom pre riešenia pomoci obetiam takejto negatívnej situácie.

V závere sa nemôžem vyhnúť konštatovaniu, že komunitná samospráva je primárne určená na efektívnejšie riešenia krízových, alebo patologických sociálnych situácii alebo integrálne zlepšenie prostredia človeka. Skutočnosť, že mnohé občianske združenia zdá sa chcú nahradiť iný rozmer demokracie - a to je systém politických strán, je len dôkazom toho, že táto oblasť nie je prioritným záujmom štátu a tak sa môže, a aj vyskytuje negatívny príklad takejto deformácie.

---

ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV

HENDRYCH, S., a kol.,. Správní právo obecní časť. Praha. C. H. Beck .2009.ISBN 978-80-7400-0492-2.s s. 161

JUDA.V.,2011. Teória práva. Banská Bystrica: Právnická fakulta UMB. ISBN 978-80-5570158-5. s. 59

KUBINCOVÁ, T., SKALOŠ, M.: Súdna kontrola rozhodovania obcí pri výkone samosprávy v kontexte správy daní a poplatkov. In: Nové horizonty v práve 2018 : zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie konanej 24. - 25. mája 2018 na Právnickej fakulte Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Banská Bystrica : Vydavateľstvo Univerzity Mateja Bela - Belianum, 2018. ISBN 978-80-557-1439-4. s. 199-209.

KUBINCOVÁ, T.: Zásada zákonnosti ako základná zásada správy daní. In: Banskobystrické dni práva : zborník z 2. ročníka medzinárodnej vedeckej konferencie na tému „Kvalita normotvornej a aplikačnej stránky zákonnosti ako determinant právneho štátu", 23.-24. november 2016, Vígľaš. Sekcia verejného práva. 1. vyd., Banská Bystrica : Vydavateľstvo Univerzity Mateja Bela - Belianum, 2017. ISBN 978-80-557-1285-7. s. 256-267.

KUBINCOVÁ, T. : Vybrané otázky ukladania sankcii pri správe daní. In: Banskobystrické zámocké dni práva : zborník z 3. ročníka medzinárodnej vedeckej konferencie na tému „Identifikácia únosnej miery autonómie právnych odvetví a súčasnej potreby ich synergie", 23.-24. november 2017, Vígľaš. Sekcia verejného práva. Banská Bystrica : Vydavateľstvo Univerzity Mateja Bela - Belianum, 2018. ISBN 978-80-557-1404-2. s. 132-143. NOVAK,M.,. Duch demokratického kapitalizmu. Praha: Občanský institut. 1992. ISBN: 80800190-1-3

ŠKULTETY,P.,ANDOROVA, P., TÓTH,J., Správne právo hmotné, Všeobecná časť. 2Vyd. Bratislava. Heuréka s. 11.2012. ISBN 978-808-912-2783

TOCQUEVILLE,.A., Demokracia v Amerike. Praha, Leda s.r.o, 2018. ISBN 978-80-7335539-5

VALCO, M. Základné etické postoje v živote osoby, komunity, a spoločnosti v kontexte encykliky Laudato si Pápeža Františka. In: Radosť a nádej spoločensko-duchovná revue. ISSN 1335-3543, 2016, roč. 19, 2016. č.1, 38 s

DAŇOVÉ TAJOMSTVO V NADVÄZNOSTI NA INFORMAČNÉ A KOMUNIKAČNÉ TECHNOLÓGIE
▼

THE TAX SECRET IN RELATION TO INFORMATION AND COMMUNICATION TECHNOLOGIES

Patrik KukuľaMgr. Patrik, Kukuľa, Právnická fakulta Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, katedra finančného a správneho práva, Doktorand

Abstrakt

V predkladanom článku je pozornosť upriamená na význam zabezpečenia informácii na internete. Autor sa zameriava na vybrané aspekty daňového tajomstva. Príspevok poukazuje na nedostatky informačných a komunikačných technológii, ktoré môžu mať negatívny vplyv na ochranu daňového tajomstva. Priestor autor venuje systému finančnej správy a problémom elektronického podpisu občianskych preukazov.

Kľúčové slová

Daňový poriadok. Daňové tajomstvo. Informačné a komunikačné technológie. Informačný systém.

Abstract

This article is focusing attention on importance of the security of the information find on internet. The author focuses on the selected aspects of the tax secret. The article points out on the insufficiency of information and communication technologies, which can have negative effect on the protection of the tax secret. The author also deals with financial administration’s system and with problems of electronic identification card’s signature.

Keywords

Tax Code. Tax secret. Information and communication technologies. Information System.

Úvod

S pojmami ako sú mlčanlivosť, tajomstvo, či utajená informácia sa stretávame pomerne často v médiách, literatúre či na internete, bez toho aby sme si to vôbec uvedomovali. Sú to pomerne frekventované pojmy, ktoré používa aj laická verejnosť bez toho, aby si uvedomovala ich právny rozmer, či dôsledky spôsobené ich vyzradením. Samotný názov príspevku a pomenovanie inštitútu indikujú právnu oblasť ktorej sa budeme v príspevku venovať. Finančné právo je verejnoprávne odvetvie a ako každé právne odvetvie je charakteristické súborom právnych noriem, konkrétne finančno-právnych noriem, ktoré upravujú určité právne vzťahy, ktoré súvisia najmä s tvorbou, rozdeľovaním a využívaním finančných zdrojov na zabezpečenie verejných potrieb a funkcií štátu, samospráv, či iných subjektov. Inštitút daňového tajomstva je nepochybne súčasťou daňového práva, ktoré je nutné vnímať ako najvýznamnejšiu súčasť finančného práva.KUBINCOVA, S. - LEITNEROVÁ, L.: Finančné právo I. časť. Banská Bystrica: Belianum, 2015, s. 14 Príspevok sa tak zameriava na daňové tajomstvo v nadväznosti na informačné a komunikačné technológie na ktoré sa snažíme bližšie zamerať.

Inštitút daňového tajomstva

Zásada daňového tajomstva, ako je v odbornej literatúre označovaná, veľmi úzko súvisí so základnou zásadou daňového konania - zásadou neverejnosti pri správe daní. V minulosti bola zásada známa ako povinnosť zachovávať mlčanlivosť.BABČÁK, V. Daňové právo na Slovensku. Bratislava : EPOS, 2015, s. 444 Je tak možné konštatovať, že úprava daňového konania je postavená na zásadách, ktoré ho charakterizujú a tvoria. So zásadou neverejnosti súvisí povinnosť osôb zachovávať mlčanlivosť. Túto povinnosť, ako vyplýva z právnej úpravy, môžu mať tak daňové subjekty, ako aj tretie osoby.BUJŇÁKOVÁ, M. Slovenské finančné právo II. diel. Košice : Univerzita P.J. Šafárika 1994 s. 4 - 8 Upozorniť je potrebné na skutočnosť, že správca dane v konaní je povinný stále postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, čím chráni záujmy štátu a samospráv, zároveň tak dbá na práva a právom chránené záujmy daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených na daňovom konaní, čím napĺňa prvú zásadu - zásadu zákonnosti. Okrem spomenutých zásad oblasť daní pozná aj ďalšie, ako je zásada súčinnosti, spolupráce a racionálnosti, zásada voľného hodnotenia dôkazov, zásada oficiality, zásada rovnosti, zásada autentickosti, prípadne aj ďalšie.BALKO, L. KRÁLIK, J. a kol. Finančné právo. Bratislava : Univerzita Komenského 2010 s. 404 Z inštitútu daňového tajomstva, tak ako je upravený v § 11 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) vyplýva, že pôjde o informáciu, ktorá bola získaná pri správe daní o daňovom subjekte. Zároveň zákonodarca negatívne upravuje, že za daňové tajomstvo sa nepovažuje taká informácia, ktorá je verejná, prípade informácia o konaní daňovej kontroly, či daňovej exekúcie.§ 11 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov Z týchto ustanovení môžeme dedukovať, že niektoré skutočnosti bude potrebné zachovávať v tajnosti, iné zo zákona za tajomstvo nemôžeme považovať. Keďže sa venujeme otázke uchovania informácii v tajnosti, zaoberať sa budeme oblasťou informácii ku ktorým verejnosť nemá právo prístupu. Na strane druhej je potrebné si uvedomiť, že nie je zakázané, teda je povolené, oboznamovanie sa s údajmi verejne prístupnými. Zákonodarca mal úmysel vyňať z pôsobnosti tohto ustanovenia informácie, ktoré sú zverejnené vo verejných zoznamoch, či verejných registroch.Dôvodová správa k zákonu č. 267/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 563/2009 Z. z. o správe daní

Na tomto mieste vzniká otázka ako súvisí daňové tajomstvo so zabezpečením verejných potrieb, keďže legislatíva je hlavne určená pre ochranu informácií fyzických a právnických osôb. Ústavný základ daňového tajomstva možno dohľadať najmä v čl. 19 ods. 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorej má každý právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do života a na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužitím údajov. Tieto práva boli primerane premietnuté do ochrany informácii o daňových subjektoch v daňovom poriadku. Štát ako najvyššia mocenská autorita má zabezpečovať rovnosť a slobodu všetkých občanov, pričom občania štátu by mali dôverovať a nebáť sa zveriť orgánom, v našom prípade správcovi dane informácie, ktoré sú pre nich často citlivé. Na základe takýchto informácii totiž daňové subjekty budujú svoje postavenie na trhu pričom rastie ich kapitál. Údaje ktoré sú získavané pri správe daní často predstavujú napríklad výsledky duševnej činnosti, know-how, či iné druhy poznatkov, ktoré týmto osobám prinášajú náskok pred konkurenciou. Ak by však orgány štátu nemali právo oboznamovať sa s týmto druhom informácií, bolo by veľmi náročné zabezpečovať úlohy štátu. Hlavným predpokladom dobrovoľného poskytovania týchto informácii a plneniu daňových povinností je práve skutočnosť, že údaje poskytnuté správcovi dane budú zachované v tajnosti. Myslíme si teda, že najpodstatnejším atribútom je dôvera daňového subjektu a teda, že jeho citlivé údaje nebudú poskytnuté iným subjektom. Zákonom je tak garantované, že údajmi poskytnutými bude zaobchádzané ako s informáciami dôvernými, čo je taktiež dôležité pre právnu istotu daňového subjektu a pre ochranu jeho práv. Zákon však hovorí o výnimkách, kedy v prípade oprávneného dôvodu môže k sprístupneniu dôjsť. Ide o situácie, ktoré zákonodarca za porušenia daňového tajomstva nepovažuje, teda ustanovenie § 11 ods. 5 daňového poriadku. V nasledujúcej stati sa pokúsime priblížiť okruhy, ktoré súvisia s daňovým tajomstvom, ale súvisia hlavne s informačnými, či komunikačnými technológiami.

Informačné a komunikačné technológie

V právnej praxi sa v súčasnosti presadzujú snahy o elektronizáciu všetkých činností. Tento trend prebieha súbežne v celej spoločnosti, kde začína byť preferovanou formou výmeny informácii komunikácia prostredníctvom počítačových sietí. Elektronická komunikácia so správcom dane, elektronická schránka, systém ežalôb či systém eHealth sú oblasti, kam sa posúvame a môžeme povedať, že sa stávajú každodennou súčasťou tej ktorej profesie. Otázka na ktorú neexistuje jednoznačná odpoveď znie, či sme dostatočne pripravení na zabezpečenie citlivých informácii, ktoré sa na internete stavajú podstatne menej chránenými. Na začiatok je potrebné si uvedomiť, že žiadny elektronický systém nie je úplne bezpečný, ale prináša množstvo benefitov. Príkladom je zrýchlenie konania, ekologickosť, transparentnosť, zníženie rizika straty údajov ktoré sa na internete lepšie zachovajú a v neposlednom rade šetrenie finančných prostriedkov správcovi dane, ako aj daňovým subjektom.

Finančná správa je oprávnená v zmysle § 11 ods. 5 písm. d) sprístupniť daňové tajomstvo subjektu, ktorý na základe verejného obstarávania poskytuje finančnej správe služby v oblasti informačných technológii, hlavne teda na zabezpečenie správy servisu, prípadne ďalšieho rozvoja informačných systémov.§ 11 ods. 5 pism. d zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov Finančná správa v roku 2015 vymenila pôvodný systém RDS používaný od roku 1997 daňovými úradmi. Plánovaná výmena sa nezaobišla bez komplikácií, keď sa v roku 2012 pripravovaný nový systém zrútil a bolo potrebné sa vrátiť k pôvodnému. V súčasnosti je jedným zo systémov používanými finančnou správou, daňovými a colnými úradmi, systém založený na softvéri firmy SAP. Systém odborníci označujú za relatívne bezpečný, podmienkou však je jeho správne nastavenie administrátorom a správna implementácia všetkých modulov, ktoré sú vyvíjané pre dané prostredie použitia.Dostupné na internete : https://www.etrend.sk/ekonomika/daniari-vymenili-system-za-desiatky-milionov-predosly-pokus-stal-za-padom-vlady.html?split=all [cit. 2019-15-01]

Pri systéme finančnej správy sa pozastavíme, keďže dáta pre systém je potrebné istým spôsobom uchovávať pre ďalšie použitie. V súčasnosti rozlišujeme dva hlavné spôsoby uchovávania dát. Ukladanie dát na lokálnej sieti vo vlastnom dátovom centre ako je tomu napríklad v dátovom centre finančnej správy a takzvané „cloudové“ ukladania dát mimo inštitúcie na úložisku nazývanom Cloud spravovaný externým dodávateľom. Problematické môže byť práve to cloudové uchovávanie dát, ku ktorým je jednoduchší prístup pretože ukladanie týchto dát zvyčajne prebieha cez internet. Takto prenášané dáta vytvárajú priestor pre potenciálnu hrozbu spojenú s narušením bezpečnosti. Na druhej strane uchovávanie dát metódou lokálneho úložiska nie je takto problematické pretože dáta nie sú prenášané internetom, ale len lokálnym sieťovým spojením (tzv. intranet) medzi počítačom a dátovým centrom organizácie alebo firmy, zvyčajne vnútri tej istej budovy.Dostupné na internete : https://www.pegasustechnologies.com/cloud-storage-vs-local-storage/ [cit. 2019-1501] Vnímame pozitívne, že finančná správa zatiaľ nevyužíva cloudové služby. Diskutuje sa však o tom, že z dôvodu lepšieho uchovávania dát a prevencie proti ich strate by mohol byť v budúcnosti zriadený cloudový server. Takáto skutočnosť sa vníma skôr negatívne, pretože cloudový spôsob je síce ekonomickejší, avšak v súčasnosti má viacej bezpečnostných nevýhod oproti vlastným dátovým centrám. Ako alternatíva je možnosť tzv. privátneho cloudu. Privátny cloud je definovaný ako výpočtová služba ponúkaná cez internet alebo privátnu internú sieť iba vybraným užívateľom, teda nie verejnosti. Privátny cloud computing je označovaný tiež ako interný alebo firemný cloud.Dostupné na internete : https://azure.microsoft.com/en-us/overview/what-is-a-private-cloud/ [cit. 2019-15-01]

V rámci elektronizácie sa nie je možné vyhnúť ani problémom vznikajúcim pri overovaní a šifrovaní dát, či zasielaniu formulárov prostredníctvom internetu. Pri prenose informácií a komunikácií je potrebné dávať pozor, aby používateľ, teda osoba ktorá informácie zasiela niektorému štátnemu orgánu, v našom prípade daňový subjekt správcovi dane, používala zabezpečený protokol „https“ ktorý vie každý odosielateľ preveriť, keďže je uvedený na začiatku adresy internetovej stránky. Tento protokol zabezpečuje, že odosielateľ a príjemca medzi sebou vytvoria zabezpečené spojenie ktoré prenáša informácie šifrovane. Na druhej strane bežný „http“ protokol je náchylnejší na možné odpočúvanie keďže komunikácia nie je šifrovaná.Dostupné na internete : https://economictimes.indiatimes.com/definition/https [cit. 2019-15-01] Téme šifrovania sa venuje odbor kryptografia, ktorá skúma metódy utajovania zmyslu komunikácie prevodom do podoby, ktorá je čitateľná len so špeciálnymi znalosťami. Poznáme viacero možností, ako informácie prenášané internetom zašifrovať. Robí sa tak z dôvodu, aby sme osobám, ktoré majú získať citlivé údaje čo najviac sťažili úlohu dešifrovania. Hovoríme tak o nemožnosti dešifrovania informácie respektíve správy. Inak povedané dešifrovanie môže byť prakticky nerealizovateľné aj pri použití výkonných počítačov, pretože bude trvať rádovo niekoľko desiatok rokov. Problém je hlavne v nájdení kľúča pomocou ktorého je komunikácia šifrovaná. V závislosti od využitia kľúča tak môžeme hovoriť o kryptografii symetrickej a asymetrickej v závislosti od počtu kľúčov na používanie.Dostupné na internete : https://gkmke.sk/informatika/4.rocnik/SifrovanieInformacii.pdf [cit. 2019-15-01]

Dokument podpísaný elektronickým podpisom môže v podstate overiť každý (autenticitu dokumentu a identifikáciu autora), v ktoromkoľvek čase a kdekoľvek za predpokladu použitia technických prostriedkov. Dôveryhodnosť elektronického podpisu je zabezpečovaná tzv. pyramídou dôvery, umožňujúcej spoľahlivé overenie odosielateľa dokumentu (PKI, PublicKey Infrastructure). Na vrchole je koreňová certifikačná autorita, ktorú spravuje NBÚ. Stred pyramídy je tvorený akreditovanými certifikačnými autoritami a základňa pyramídy je tvorená klientmi, vlastníkmi kvalifikovaných certifikátov. Pre používanie elektronického podpisu potrebujeme dva kľúče - osobný a verejný. Ak posielame dokument prostredníctvom internetu je potrebné ho podpísať vlastným teda osobným kľúčom. Tento kľúč vydáva certifikačná autorita v prípade preukázania totožnosti. Kľúč je tak v maximálnej možnej miere potrebné chrániť. S kľúčom verejným je situácia odlišná, pretože slúži adresátovi na otvorenie zamknutého, čiže prijatého dokumentu. Označujeme ho verejným pretože musí byť prístupný každému vo verejnej databáze, kde sú k jednotlivým kľúčom priraďované menovky konkrétnych ľudí. Elektronický podpis nie je v zásade možné sfalšovať, z dôvodu zabezpečenia dvoch kľúčov. Ak sa adresátovi dokument ktorý bol elektronicky podpísaný nepodarí otvoriť kľúčom z verejnej databázy, znamená to že dokument podpísal niekto iný. Úlohou osobného kľúča je tak identifikácia odosielateľa a zabezpečenie súborov, zároveň však tak chráni osoby aby dokumenty nemohli byť podpísané inými, cudzími osobami resp. aby tieto dokumenty, súbory nemohli byť pozmenené.Dostupné na internete : https://www.sme.sk/c/223765/ako-funguje-elektronicky-podpis.html#ixzz5gCz7vfYG [cit. 2019-15-01]

V súčasnej dobe používané overovanie elektronického podpisu v štátnej správe teda predpokladá centrálnu autoritu ktorá spravuje vydávanie certifikátov. Hovoríme teda o centralizovanom prístupe. Decentralizovaný prístup môže byť použitý pri výmene hodnôt (finančných prostriedkoch, prevode majetku, dokonca pri odovzdávaní hlasov vo voľbách) a to medzi dvomi používateľmi kde vzniká zápis o prevode (predstavte si ho ako zverejnenú kúpnu zmluvu), ktorý je rovnako verejný. Je tu teda možnosť ho kontrovať zariadením s prístupom na internet. Tieto prevody sú zapisované do tzv. blockchain (účtovná kniha z angl. ledger), do ktorej he zapisovaný každý jeden obchod alebo výmena hodnôt. Blockchain bol predstavený neznámym človekom, resp. skupinou ľudí vystupujúcich pod pseudonymom Satoshi Nakamoto pri vytvorení virtuálneho elektronického platidla Bitcoin. Ak teda dochádza k použitiu matematických a kryptografických postupov centrálna autorita nie je potrebná pre overenie daného úkonu. Spracovanie a následné potvrdenie úkonu zabezpečuje decentralizovaný rámec blockchainu. Keďže systém neriadi centralizovaná inštitúcia, systém funguje na vybraných počítačoch používateľov. Informácie obsiahnuté v bloku sa menia v reálnom čase a zároveň sú stále ukladané. Ak by došlo k poruche jednej časti bloku na jeho miesto môže nastúpiť iný blok ktorý ho tak nahradí.Dostupné na internete : https://hacktrophy.com/preco-je-blockchain-zasadna-inovacia/ [cit. 2019-15-01] Tento spôsob už nachádza svoje využitie aj v iných odvetviach, a je možné, že jeho využitie v budúcnosti nájde aj pri zabezpečení systémov finančnej správy.Dostupné na internete : https://blockgeeks.com/guides/what-is-blockchain-technology/ [cit. 2019-15-01]

Spôsob zabezpečenia zasielaných údajov finančnej správe je v súčasnosti iný, ako vyššie spomenutý Blockchain. Údaje nie sú ukladané na cloud. Informácie zasielané daňovými subjektmi sú pre finančnú správu generované vo formáte .xml a majú byť zabezpečené platným certifikátom a podpisom zep resp. xzep. Podpis sa vytvára na základe občianskeho preukazu prípadne iného preukazu, ktoré generujú bezpečnostné kľúče.Dostupné na internete : https://hacktrophy.com/sk/kalinak-vyznam-etickeho-hackingu/ [cit. 2019-15-01] V minulosti sme sa mohli stretnúť s problémom pre ktorý bolo dočasne pozastavené vydávanie elektronických podpisov, a zároveň boli chybne generované bezpečnostné kľúče. Aktívny používatelia, ktorí odosielali dokumenty podpísané občianskym preukazom sa ocitli pod hrozbou možnej krádeže ich osobných údajov, hesiel, či podpísaných dokumentov. Služby boli dočasne deaktivované a používatelia neskôr nútení meniť ich zabezpečovacie certifikáty, v niektorých prípadoch aj heslá. Išlo hlavne o aktívnych užívateľov využívajúcich občiansky preukaz na prihlasovanie či podpisovanie, pretože týmto spôsobom podpísaný dokument obsahoval slabý RSA kľúč, ktorý bol zverejnený vo verejnej časti, čím bolo možné zistiť aj privátne údaje.Dostupné na internete : http://www.dsl.sk/article.php?article=20329 [cit. 2019-15-01] Podobný problém nastal aj v Estónsku, kde sa používa rovnaká technológia preukazov a kde preukazy obnovovali špeciálnym softvérom.Dostupné na internete : https://www.ria.ee/en/news/id-cards-affected-security-risk-can-be-renewed-november.html [cit. 2019-15-01] U nás minister vnútra verejne vyzval k prelomeniu jeho občianskeho preukazu, ale keďže aktívne elektronický podpis s občianským preukazom nikdy nepoužil, k jeho prelomeniu nikdy nemohlo dôjsť.Dostupné na internete : https://spravy.pravda.sk/ekonomika/clanok/445616-hacknite-digitalny-podpis-kalinaka-firma-vypisala-odmenu/ [cit. 2019-15-01]

Ďalej poukážeme na osoby, ktoré môžu mať záujem bezpečnosť narušiť. Môžeme ich rozdeliť do dvoch skupín, a to osoby, ktoré sú zamestnancami s prístupom do systémov a chceli by bezpečnosť narušiť a na osoby z vonkajšieho prostredia. Zamestnanci, a to nie len štátni, prichádzajú do styku s informáciami, ktoré môžu spadať pod ochranu niektorého druhu tajomstva upraveného právnym poriadkom Slovenskej republiky. Ich vyzradením by mohlo dôjsť k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny, prípadne k naplneniu skutkovej podstaty trestnému činu - ohrozenie obchodného, bankového, poštového, telekomunikačného a daňového tajomstva podľa § 264 zákona č. 300/2005 Z. z. trestný zákon v znení neskorších predpisov, v závislosti od závažnosti konania. Údaje, s ktorými sú povinní zamestnanci pracovať neraz musia aj sami vytvárať, resp. ich zadávať do systému. Máme na mysli pracovníkov, ktorí vedú účtovníctvo, rôzne evidencie, mzdy, prípadne iné zákonom určené povinnosti. Údaje s ktorými je takto narábané, sú nepochybne citlivé a je potrebné ich chrániť. Údaje, ktoré sú adresované daňovým, prípade colným úradom je potrebné do systémov spracovať, čím sa databáza systému tvorí. Myslíme si, že zamestnanci finančnej správy by z preventívnych dôvodov nemali mať prístup nazerať na všetky spracovávané údaje, keďže systém takéto obmedzenie umožňuje. Respektíve by mal zaznamenávať všetky vykonané operácie, vrátane nazerania do údajov systému zobrazených údajov, ktoré by porušiteľa daňového tajomstva vedelo spätne odhaliť. Príklad právnej úpravy povinnosti zabezpečenia údajov by sme mohli vidieť napríklad v Českej republike alebo Nemeckej spolkovej republike, ktorých právne poriadky už takéto situácie predvídajú a ukladajú povinnosť správcom dane údaje zabezpečiť, čím efektívne chránia informácie podliehajúce daňovému tajomstvu.

Pozornosť je potrebné upriamiť na znenie § 11 ods. 5 písm. d) daňového poriadku a teda, že sprístupniť daňové tajomstvo je možné „subjektu, ktorý na základe verejného obstarávania poskytuje finančnej správe služby v oblasti informačných technológii...“§ 11 ods. 5 pism. d zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov Toto ustanovenie podľa môjho názoru nie je možné vykladať extenzívne. Subjekt, ktorý bol úspešný vo verejnom obstarávaní môže nadobúdať informácie podliehajúce daňovému tajomstvu len v nevyhnutnej miere, a čo je podstatné, nemôže poskytnúť, resp. sprístupniť informácie subdodávateľovi, ktorý vykonáva na základe právneho vzťahu tieto služby za neho, aj keď by zákon č. 343/2015 Z. z o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov takéto plnenie povinností umožňoval. Tak ako to môžeme pozorovať napríklad pri zadávaní zákaziek na stavebné práce. § 11 ods. 5 daňového poriadku upravuje výnimky, kedy sa daňové tajomstvo neporušuje a zákonodarca mal záujem na ochrane takýchto údajov nie na ich ďalšom šírení. Z tohto dôvodu by sa inovácie systému, ktoré sú pomerne časté a za ktoré štát uhrádza nemalé finančné prostriedky, mali vykonávať úspešnou spoločnosťou vyplývajúcou z transparentného verejného obstarávania.

Záver

Právnej úprave informácií je poskytnutý ústavný, ako aj zákonný priestor. V článku spomenuté elektronické systémy a ich zabezpečenie nie je dokonalé. Je potrebné si uvedomiť, že dokonale ani nikdy nebude. Dôležité je, aby benefity plynúce z elektronickej komunikácie boli vyššie ako potenciálne riziká. Téma, ktorú sme sa snažili popísať v príspevku obsahuje mnoho odborných informačných údajov, ktoré je potrebné zvládnuť, a nie je sa im možné vyhnúť. Rozvoj v oblasti informačných a komunikačných technológií je rapídny, čomu sa veľmi ťažko normotvorba prispôsobuje, čo spôsobuje že je náročné predchádzať zneužívaniu informácii. Stále viac sa preferuje elektronická komunikácia, a to aj so správcom dane v oblasti daní a poplatkov, či ciel. Každú inováciu je vhodné posúdiť či má, resp. môže mať vplyv na legislatívu. Preventívne je tak potrebné zmeny zohľadňovať z dôvodu predchádzania stále častejšej kyberkriminalite, či zneužívaniu informácií vyskytujúcich sa vo virtuálnom prostredí.

Právna úprava daňového poriadku pod porušenie povinnosti zachovávať daňové tajomstvo subsumuje zverejnenie daňového tajomstva bez oprávneného záujmu. Ide o subjekty, ktoré nie sú oprávnené takúto informáciu prijať, keďže oprávnenie nevyplýva z daňového poriadku. Ochrana informácii prispieva k fungujúcemu daňovému systému a k jej naplneniu hlavne slúži zásada zachovávania daňového tajomstva. Štát by sa mal preto zaoberať otázkami ako informácie čo najefektívnejšie chrániť. V súvislosti s daňovým právom ide o jeho základnú zásadu, čím sa dosahujú ciele správy daní. Bez naplnenia skutočností upravených v § 11 daňového poriadku by daňové subjekty tak úzko nespolupracovali so správcom daní a hľadali by spôsob ako ich povinnosti obísť. Priestor na zlepšenie je možné vidieť ustanoveniach zodpovednosti, kedy informačný systém z dôvodu nesprávneho nastavenia poskytovateľom služieb, jednoduchý únik informácie umožňuje. Zodpovednosť úspešného subjektu z verejného obstarávania zabezpečujúceho služby v oblasti informačných technológií, by mala byť prísnejšia ako len náhrada škody, keďže ide o citlivé informácie je na zvážení zavedenie trestnoprávnych následkov.

---

ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV

Monografie a učebnice

BABČÁK, V. Daňové právo na Slovensku. Bratislava : EPOS, 2015. ISBN 978-80-562-00919, 750 s.

BALKO, L. KRÁLIK, J. a kol. Finančné právo. Bratislava : Univerzita Komenského 2010 ISBN 80-7160-290-3 491s.

BUJŇÁKOVÁ, M. Slovenské finančné právo II. diel. Košice : Univerzita P.J. Šafárika 1994 ISBN 80-7097-299-8, 110 s.

KUBINCOVA, S. - LEITNEROVÁ, L.: Finančné právo I. časť. Banská Bystrica: Belianum, 2015, ISBN: 978-80-557-0877-5, 402 s.

Právne predpisy

Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších zmien a doplnkov.

Zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov.

Zákon č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

zákon č. 343/2015 Z. z o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

Dôvodová správa k zákonu č. 267/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 563/2009 Z. z. o správe daní

Internetové zdroje

BIASOTTO, S.: Cloud Storage vs Local Storage: Which Is Better for File Security? In PEGASUS TECHNOLOGIES [online]. Baltimore: pegaus 2018 [cit.2019-01-15], Dostupné na internete: https://www.pegasustechnologies.com/cloud-storage-vs-local-storage/

GUNIŠ, J.: Úvod do kryptografie. [cit.2019-01-15], Dostupné na internete: https://gkmke.sk/informatika/4.rocnik/SifrovanieInformacii.pdf

TVARDZÍK, J.: Daniari vymenili systém za desiatky miliónov. Predošlý pokus stál za pádom vlády. In: TREND [online]. Bratislava: News and MediaHolding a.s., 2015 [cit.2019-01-15], Dostupné na internete:https://www.etrend.sk/ekonomika/daniari-vymenili-system-za-

desiatky-milionov-predosly-pokus-stal-za-padom-vlady.html?split=all

Iné - internet

http://www.dsl.sk/article.php?article=20329

https://azure.microsoft.com/en-us/overview/what-is-a-private-cloud/

https://blockgeeks.com/guides/what-is-blockchain-technology/

https://economictimes.indiatimes.com/definition/https

https://hacktrophy.com/preco-je-blockchain-zasadna-inovacia/

https://hacktrophy.com/sk/kalinak-vyznam-etickeho-hackingu

https://spravy.pravda.sk/ekonomika/clanok/445616-hacknite-digitalny-podpis-kalinaka-firma-vypisala-odmenu/

https://www.ria.ee/en/news/id-cards-affected-security-risk-can-be-renewed-november.html

https://www.sme.sk/c/223765/ako-funguje-elektronicky-podpis.html#ixzz5gCz7vfYG

Autor: Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici