OBSAH ZBORNÍKA:
ZÁSADA VIGILANTIBUS IURA A JEJ PREJAV V SÚKROMNOM PRÁVE (Marián Ďurana)
ZÁKAZ KONKURENCIE ŠTATUTÁRNYCH ORGÁNOV KAPITÁLOVÝCH OBCHODNÝCH SPOLOČNOSTÍ - ZÁKONNÝ OBSAHOVÝ, OSOBNÝ A ČASOVÝ ROZSAH A JEHO MOŽNÉ MODIFIKÁCIE (Jakub Kajba)
PRINCÍP OCHRANY DOBRÝCH MRAVOV HOSPODÁRSKEJ SÚŤAŽE A JEHO PREMIETNUTIE V PRÁVE PROTI NEKALEJ SÚŤAŽI (Martin Kubinec)
PRINCÍP ROVNOSTI STRÁN SPORU V CIVILNOM SPOROVOM KONANÍ (Matúš Mendrej- Nikola Pacalajová)
UPLATŇOVANIE PRINCÍPU KONVERGENCIE A PRINCÍPU DIVERGENCIE V RIADENÍ ĽUDSKÝCH ZDROJOV (Lucia Petříková)
EFEKTÍVNY PRIEBEH CIVILNÉHO KONANIA V NADVÄZNOSTI NA PRINCÍP ÚSTNOSTI (Katarína Ševcová)
REGISTER DISKVALIFIKÁCII AKO PROSTRIEDOK NA ZVÝŠENIE PRÁVNEJ ISTOTY V PODNIKATEĽSKOM PROSTREDÍ - DÔVODY DISKVALIFIKÁCIE (Lenka Ušiaková)
ZÁSADA VIGILANTIBUS IURA A JEJ PREJAV V SÚKROMNOM PRÁVE
▼
THE PRINCIPLE OF VIGILANTIBUS IURA AND ITS MANIFESTATION IN THE PRIVATE LAW
Marián ĎuranaJUDr. Marian Ďurana, PhD., Odborný asistent na Katedre občianskeho a pracovného práva Právnickej fakulty Univerzity Mateja Bela.
Abstrakt:
Zásada vigilantibus iura je jednou z rímskoprávnych zásad, ktorá sa prejavuje v právnom poriadku a jej podstata spočíva vo zvýraznení individuálnej iniciatívy subjektov na presadzovanie svojich práv. Predovšetkým jej výraz nachádzame v rámci úpravy plynutia lehôt, ale jej prejav nachádzame i v iných inštitútoch súkromného práva, ktorých účelom je limitácia práva v čase ako dôsledok nečinnosti nositeľa subjektívneho práva.
Kľúčové slová:
Vigilantibus iura, premlčanie, preklúcia, relocatio tacita, kontradiktórnosť konania
Abstract:
The principle of vigilantibus iura is one of the principles of Roman law which is reflected in the legal order and its essence lies in highlighting the individual initiative of the entities to enforce their rights. First of all, we find her expression in the context of the regulation of the passage of time-limits, but we also find her expression in other institutes of private law whose purpose is to limit the law in time due to the inactivity of the holder of the subjective right.
Keywords:
Vigilantibus iura, prescription, relocatio tacita, adversariality
Zásada „vigilantibus iura scripta sunt“ alebo v preklade bdelým prináleží právo sa zaraďuje medzi základné zásady súkromného práva a zvýrazňuje potrebu individuálnej iniciatívy na presadzovanie subjektívnych práv jednotlivca. J. Hurdík uvádza, že uvedená zásada sa prejavuje ivprincípe volenti non fit iniuria, ktorý zohľadňuje prípadné udelenie súhlasu so zásahom do subjektívnych práv a teda tomu, kto súhlasí sa bezprávie nedeje.
Pôvod tejto zásady nachádzame už v rímskom práve. Už v tejto dobe bola zásada vigilantibus iura scripta sunt výrazom poňatia súkromného práva ako spôsobu všeobecnej právnej regulácie autonómneho správaniajeho subjektov pričom mechanizmusjej fungovania bol vybudovaný od samotného počiatku na predpoklade existencie súkromnoprávnej iniciatívy jeho subjektov za účelom realizácie svojich vlastných záujmov vlastným správaním.HURDÍK, J. Zásady soukromého práva. Brno: Masarykova univerzita, 1998, s.139.
Zásada vigilantibus iura nie je však zásadou len občianskeho práva, ale celého súkromného práva ako i iných právnych odvetví a to i odvetviach verejného práva. V oblasti súkromného práva sa význam tejto zásady vyzdvihuje predovšetkým v oblasti obchodného práva, kde je zvýraznená i predpokladom prezumpcie profesionálneho správania sa podnikateľov.
Podstata tejto zásady spočíva v tom, že zvýrazňuje to, že len taký jedinec dosiahne svojej plnej emancipácie a rozvoja osobnosti, ktorý je spôsobilý a odhodlaný využiť všetky možnosti, ktoré demokraticky koncipovaný systém poskytuje.HURDÍK, J. In, FIALA, J. a kol. Občanské právo hmotné. 3. vydání. Brno: Masarykova univerzita,2002, s.19. Inými slovami povedané - právo je nástroj v rukách schopných a odhodlaných. Z tohto dôvodu niektorí autori túto zásadu pomenúvajú i ako zásadu samoobslužného charakteru súkromného práva, resp. zásadu existencie súkromnoprávnej iniciatívy na presadzovanie subjektívnych práv. Dôležité je si uvedomiť, že táto zásada nadväzuje na zásadu autonómie vôle a na výraznú dispozitívnosť noriem súkromného práva a s tým spojenú a nízku mieru vplyvu štátu a ochranárskej funkcie súkromnoprávnej regulácie.HURDÍK, J. a kolektiv. Úvod do soukromého práva. Brno: Masarykova univerzita, 1997, s.88. Na jednej strane súkromné právo síce dáva ľuďom slobodu na realizáciu a presadzovanie svojich záujmov a s tým spojené budovanie svojho postavenia avšak na druhej strane vyžaduje spôsobilosť a ochotu svoje postavenie chrániť. Právo teda dáva k dispozícii prostriedky, ale ich využitie už je na samotnom občanovi a jeden z výrazov uvedenej zásady v súkromnom práve je koncentrovaný vo vete: „Kde nie je žalobca nie je sudca.“ Uvedené však nepredstavuje tézu o udavačstve, ale skutočnosť, že svoje práva si každý musí uplatňovať a chrániť sám.
Zásada vigilantibus iura je preto doplňujúcou zásadou zásady individuálnej autonómie subjektov súkromného práva, pričom obe majú svoju sociálnu hodnotu iba vtedy ak pôsobia súčasne a vzájomne sa doplňujú. Samozrejme, že uvedené zásady pôsobia súčasne spolu s ostatnými zásadami súkromného práva.
Význam tejto zásady stúpol po roku 1989, ktorý je spojený s pádom totalitného komunistického režimu a prechodom z plánovaného hospodárstva na hospodárstvo trhové s obnovením tradičných hodnôt. Práve s uvedeným obnovením slobodného postavenia subjektov súkromného práva došlo k opusteniu a upusteniu od tzv. ochranárskej ruky štátu a s tým spojenej liberalizácií spoločnosti. Jednotlivec má najednej strane omnoho viac práv, na druhej strane je však nútený sa o tieto práva viac starať. Je teda sám motivovaný byť bdelým v zmysle uvedenej zásady, teda aktívne a dôsledne sa starať o svoje práva a ich presadzovať.
Nakoniec však treba konštatovať, že samoobslužnosť súkromného práva nie je absolútna a má svoje obmedzenia a limity. Tieto limity sú dané pôsobením iných zásad, kedy v dôsledku existencie verejného záujmu ustupuje zásada vigilantibus iura pôsobeniu iných zásad, ktoré v danom prípade prevažujú. Takýmto príkladom je napr. zásada ochrany slabšej zmluvnej strany, napr. v prípade ochrany spotrebiteľa, zásada ochrany dobrých mravov, zásada zákazu zneužitia práva, zásada neminem leadere (nikomu neškodiť) a pod. V týchto prípadoch má totiž štát záujem na ochrane niektorých subjektov prípadne poskytnutí ochrany niektorým právnym vzťahom, prípadne sa snaží zabrániť určitému typu konania. Ako uvádza Ústavný súd ČR v náleze sp. zn. II. ÚS 2732/15 tak jej aplikácia nemôže byť samoúčelná a vo svojom jadre rozporná so všeobecnými princípmi spravodlivosti.
Samotná zásada vigilantibus iura scripta sunt nie je explicitne vyjadrená v žiadnom právnom predpise. Napriek uvedenému explicitnému vyjadreniu je jej vplyv v právnom poriadku zreteľný a stretávame sa s ním či už v práve súkromnom alebo verejnom všade tam, kde zákon ponecháva uplatňovanie práva na súkromnoprávnu iniciatívu jeho nositeľa.
Najčastejšie sa s prejavom zásady vigilantibus iura stretávame v súkromnom práve pri úprave právnych účinkov plynutia času na subjektívne práva a povinnosti. Uvedené účinky sa predovšetkým prejavujú najmä v súvislosti so vznikom vznik, zmenou alebo zánikov práv a povinností. V tejto súvilsoti do popredia predovšetkým vystupujú inštitúty premlčania, preklúzie, vydržania, inštitút relocatio tacit a prípadnom nastúpení právnych domnienok a fikcií.
Funkciou premlčania je viesť účastníkov občianskoprávnych vzťahov, aby svoje práva včas uplatnili predpísaným spôsobom pred orgánom na to určeným, pokiaľ povinný subjekt nesplnil svoju povinnosť riadne a včas. Stav neistoty, ktorý existuje po nesplnení určitej povinnosti nemôže trvať donekonečna, a preto zákon vyžaduje od oprávneného subjektu, , aby svoje právo uplatnil v stanovenej lehote, a to v premlčacej lehote.VOJČÍK, P. et al. Občianske právo hmotné. Plzeň: Aleš Čeněk.2012. 637 s., ISBN 978-80-7380-402-2, str 183.Premlčanie práva je vo všeobecnosti pre oblasť občianskeho práva ako všeobecného súkromného práva upravená vustanoveniach § 100 a nasl. zákonač. 40/1964 Z.z. (ďalej len Občiansky zákonník) s osobitným ustanovením § 54a Občianskeho zákonníka regulujúcim premlčanie práva zo spotrebiteľskej zmluvy. V prípade obchodno-záväzkových vzťahov je premlčanie osobitne a komplexne upravené v ustanoveniach § 397 až 408 zákona č. 513/1991 Zb. Vo všeobecnosti sa premlčanie poníma ako inštitút, v dôsledku ktorého právo samo o sebe nezaniká, ale bráni len jeho vymáhateľnosti v prípade ak povinný (dlžník) vznesie námietku premlčania. V dôsledku toho, že účinkami premlčania právo nezaniká, zostáva veriteľ veriteľom a dlžník dlžníkom i po tom čo nastalo premlčanie. Účinky premlčania sa prejavujú v možnosti dlžníka využiť oslabenie práva tým, že vznesie námietku premlčania po uplynutí premlčacej doby. Účinným vznesením námietky premlčania dochádza k zániku nároku a súd nemôže uplatnené právo v súdnom konaní priznať, čím sa právo stáva tzv. naturálnou obligáciou. Vznesenie námietky premlčania je oprávnením dlžníka, ktorý toto svoje právo môže, ale nemusí využiť. Nevyužitím oprávnenia vzniesť námietku premlčania nedochádza k žiadnej zmene v uplatňovaní nároku a samotné premlčanie priznaniu práva súdom nebráni. Účinky premlčania sa teda prejavujú vo vzniku oprávnenia dlžníka spôsobiť vznesením námietky premlčania (ope exceptionis) zánik nároku (vymáhateľnosti), s ktorým je spravidla každé subjektívne právo spojené. Pri premlčaní stoja v kontraste subjektívne právo a nárok. Prvé nezaniká, druhé áno. Súd má v prípade tradičného premlčania zakázané právo odhaliť len v dôsledku vznesenej námietky premlčania.
Od uvedeného tradičného, všeobecného a klasického ponímania premlčania však ustanovenie § 54a Občianskeho zákonníka stanovuje výnimku pre oblasť spotrebiteľského práva v zmysle ktorého: „Premlčané právo zo spotrebiteľskej zmluvy nemožno vymáhať a ani ho platne zabezpečiť; ustanovenie § 151j ods. 2 tým nie je dotknuté. Zmeniť obsah premlčaného práva zo spotrebiteľskej zmluvy, nahradiť ho novým právom alebo obnoviť jeho vymáhateľnosť možno len na základe právneho úkonu dlžníka, ktorý o premlčaní vedel. “ Vo svojich dôsledkoch teda pre uvedené ustanovenie zakotvuje, že pri právo zo spotrebiteľskej zmluve dochádza k zániku vymáhateľnosti - nároku automaticky samotným premlčaním a nie až vznesením námietky premlčania a i prípadné právne úkony dlžníka, ktoré by viedli k obnove nároku (vymáhateľnosti), či už v podobe uznania dlhu, zmeny záväzku a pod. sú možné len za predpokladu vedomosti dlžníka o premlčaní. Bez uvedenej vedomosti by uvedené úkony dlžníka obnovenie vymáhateľnosti nespôsobili. Ustanovenie § 54a Občianskeho zákonníka triešti právnu úpravu premlčania na tradičné premlčanie, pri ktorom strata nároku je podmienená uplatnením námietky premlčania a tzv. spotrebiteľské premlčanie, pri ktorom k strate nároku dochádza automaticky ex lege uplynutím premlčacej doby. Vo svojich dôsledkoch je teda uvedené ustanovenie obdobné ustanoveniu § 5b zákona č. 250/2007 Z. z., ktoré bolo nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 11/2016-60 zrušené pre rozpor s čl. s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Uvedené ustanovenie zakotvovalo povinnosť súdu ex offo prihliadať na premlčanie spotrebiteľského úveru. Z hľadiska akceptovateľnosti § 54a Občianskeho zákonníka poukazujem, že:
a) primárne, na uplatnenie výnimky zo zásady vigilantibus iura v prípade podmienok uplatňovania inštitútu vigilantibus iura neexistujú ústavne akceptovateľné dôvody. Je to dané tým, aj keď v osobitných prípadoch je akceptovateľné ustúpenie od zásady vigilantibus iura, avšak takéto ustúpenie sa musí uplatňovať reštriktívne v súlade so zásadami všeobecnej spravodlivosti. Aj keď samotná ochrana spotrebiteľa v kontexte zákazu zneužitia práva v rámci nerovnovážneho postavenia strán je akceptovateľným prostriedkom, v súlade s cieľom právnej úpravy pozitívnej diskriminácie je nevyhnutné uviesť, že termín ochrana spotrebiteľa sa vo svojom štandardnom význame v zásade vzťahuje na nekalé podmienky. Ochrana spotrebiteľa pri neprijateľných podmienkach vychádza z nerovnakej vyjednávacej pozície spotrebiteľa už na začiatku vytvárania zmluvného vzťahu a princíp pozitívnej disriminácie má za cieľ túto nerovnovážnu situáciu vyvažovať. Z uvedených premís vychádza koncepcia ochrany spotrebiteľa tak v rámci vnútroštátnej úpravy ako aj z právnej úpravy na poli práva európskej únie najmä úpravy obsiahnutej v smernici 93/13/EHS. Ide teda o koncepciu zákazu zneužitia práva, resp. zákazu konania zneužívajúceho právo zo strany dodávateľa pri vzniku zmluvného vzťahu v tom, že dodávateľ na rozdiel od spotrebiteľa využije svoje skúsenosti, vedomosti, prax pri uzatváraní zmluvného vzťahu v tom smere, že využije dostupné právne prostriedky na úkor spotrebiteľa a dojedná s tzv. nevýhodnú zmluvu (zmluvu so značnou nerovnováhou v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa). V súlade so všeobecným konceptom zneužitia práva potom následne v podmienkach spotrebiteľského práva takéto konanie (zneužitie práva pri dojednaní zmluvy) nebude požívať ochranu a v dôsledku zásahu súdu ex offo k nadobudnutiu práv nedôjde (neprijateľná podmienka v zmluve bude ex lege neplatná a nespôsobí vznik, zmenu ani zánik práv a povinností a súd na neplatnosť prihliadne ex offo). V tomto smereje potrebné uviesť, že premlčanie ako spôsob obmedzenia nároku v čase, ako aj podmienky jeho uplatnenia, vychádzajú najmä zo zákonných ustanovení a okrem prípadu uvedenom v § 401 Obchodného zákonníka teda zákon ani nepripúšťa ich zmluvnú úpravu. Ak teda inštitút premlčania v zásade nie je predmetom zmluvného práva, čo pre oblasť spotrebiteľského práva je podtrhnuté i § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré ani modifikáciu nepripúšťa, je zrejmé v súlade so zásadou ignorantia iuris non excusat a zásadou rovnosti je takýto zásah zákonodarcu ústavne neakceptovateľný. Je to dané jednak tým, že v zásade inštitút premlčania v zásade nemôže byť predmetom zneužitia práva zo strany dodávateľa, a teda ochrana spotrebiteľa nie je aplikovateľná, a súčasne ako uvádza ústavný súd v náleze Pl. ÚS 11/2016 hmotnoprávnym zmyslom, prapodstatou premlčania, akokoľvek idealisticky to znie, nie je vyhnúť sa dlhu, ale otvoriť možnosť nezaplatiť taký dlh, na ktorý sa dlžník s istotou nepamätá, resp. ktorý je v tomto zmysle sporný medzi stranami. Z tohto pohľadu platnou právnou úpravou dochádza k zásahu do autonómie vôle, lebo sa dlžníkom v podstate vnucuje ochrana, ktorej využitie by malo byť na nich. b) sekundárne prijatie uvedeného ustanovenia predstavuje určité obchádzanie samotného nálezu Ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 11/2016, kedy iným slovným vyjadrením dochádza k navodeniu tých istých právnych účinkov.
Preklúzia spôsobuje zánik subjektívneho práva ako takého. Zánikom subjektívneho práva zaniká oprávnenie veriteľa požadovať plnenie ako i s tým spojená povinnosť dlžníka plniť (debite) a možnosť plnenia sa dostáva mimo dispozičnú oblasť účastníkov. Plnenie dlžníka zo zaniknutého (prekludovaného) dlhu predstavuje plnenie bez právneho dôvodu (indebite) azakladá nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka. K zániku práva v dôsledku preklúzie pritom prihliada v súd v zmysle poslednej vety § 583 Občianskeho zákonníka z úradnej povinnosti (ex offo). Vzhľadom na tak závažné dôsledky, ktoré právo s preklúziou spája k preklúziu práva dochádza len výnimočne. Preklúzia je viac verejnoprávna, vyjadruje záujem moci na jasnom a rýchlom fixovaní subjektívnych práv. Výnimočnosť uvedeného inštitútu je zvýraznená i zákonným vyjadrením zásady, že k zániku práva v dôsledku jeho neuplatnenia v stanovenom čase dochádza len v prípadoch uvedených v zákone. K tomu, že dochádza k zániku práva preklúziou zákon spravidla vyjadruje formuláciou „inak právo zanikne“, avšak nie vždy uvedená formulácia musí byť nevyhnutne použitá. K zániku práva v dôsledku preklúzie bude dochádzať i v prípade, ak zákon obvyklú formuláciu nepoužil, ale použil inú formuláciunapr. §131 ods. 1 OBZ alebo skutočnosť zániku práva vyplýva z gramatického, logického výkladu alebo z účelu danej úpravy (ratio legis). Ak ani za použitia výkladových pravidiel nie je možné dovodiť, že neuplatnením práva v stanovenom čase dochádza k zániku práv, tak nejde o prekluzívnu lehotu a k zániku práva nedochádza.
Vydržanie vlastníckeho práva je jeho nadobudnutie v dôsledku kvalifikovanej držby veci, vykonávanej po zákonom stanovenú dobu. Funkciou vydržania je umožniť nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom táto dobrá viera (dobromyseľnosť) je podľa platnej úpravy daná „so zreteľom na všetky okolnosti". Požiadavka uplynutia času však nie je samoúčelná, ale prejavom zásady vigilantibus iura scripta sunt. Uplynutie určitého časového úseku od nadobudnutia držby až po získanie vlastníckeho práva má chrániť zákonného a bdelého vlastníka a má mu poskytnúť možnosť brániť sa proti strate vlastníckeho práva k veci, ktorá je v držbe inej osoby. V tomto smere je možné poukázať i na závery nálezu Ústavného súdu SR I. ÚS 549/2015 zo 16. marca 2016, ktorého podstata spočíva v tom, že dobromyseľnému nadobúdateľovi vlastníckeho práva musí byť v materiálnom právnom štáte poskytnutá súdna ochrana aj pred pôvodným (skutočným) vlastníkom. V danom prípade súd poskytol v súlade so zásadou vigilantibus iura v okolnostiach konkrétneho prípadu ochranu tzv. dobromyseľnému nadobúdateľovi. Ochrana dobromyseľného nadobúdateľa však musí vychádzať z konkrétnych okolností prípadu a samotná ochrana dobromyseľnosti v kontexte nálezu . ÚS 549/2015 nemôže byť ponímaná ako samostatný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. V tomto smere je nevyhnutné práve poukázať, že práve na význam vydržacej doby a že plynutie času ako právne významná skutočnosť má svoj odraz i v prípadnom zániku vlastníckeho práva, hoc samotné vlastnícke právo je nepremlčateľné.
Úprava inštitútu relocatio tacita zakotvuje nevyvrátiteľnú domnienku obnovy nájomného vzťahu dojednaného na dobu určitú tak, že po splnení zákonných podmienok dôjde k obnove nájomného vzťahu okamžite po uplynutí doby nájmu. Pre obnovu pritom nie je potrebná vzájomná dohoda zmluvných strán. K vzniku nevyvrátiteľnej domnienky obnovy dochádza automaticky na základe konkludentného správania zmluvných strán. Toto správanie pozostáva z konania nájomcu a opomenutia prenajímateľa. Absencia čo i len jedného z nich má za následok, že k obnove nájomného vzťahu nedôjde. Konanie nájomcu spočíva v tom, že nájomca pokračuje v užívaní veci aj po skončení nájmu (po uplynutí doby nájmu). Za pokračovanie v užívaní sa považuje najmä jeho faktické užívanie, ale aj stav, keď nájomca predmet nájmu nevrátil prenajímateľovi. Za užívanie nájomcu sa považuje užívanie predmetu nájmu aj osobami, ktoré majú od neho odvodené právo užívania, napríklad spolužijúce osoby, podnájomca a pod. Opomenutie prenajímateľa zasa spočíva v nečinnosti, t.j. v nepodaní návrhu na vydanie veci alebo na vypratanie nehnuteľnosti na súde do 30 dní po uplynutí doby, na ktorú bol nájom dojednaný. Dovŕšením uvedeného opomenutia je márne uplynutie lehoty na podanie návrhu na príslušný súd. Ide o hmotnoprávnu lehotu a k jej zachovaniu dôjde len vtedy, ak v 30 dňovej lehote bude podaný návrh na súd. Samotný návrh z hľadiska obsahu (petitu) musí smerovať k vydaniu alebo vyprataniu veci (podľa povahy predmetu) alebo iným obdobným účinkom. Prípadná určovacia žaloba o určenie, že nájom zanikol, alebo o zdržanie sa zásahov do vlastníctva, takéto účinky nevyvoláva. Rovnako účinky podania návrhu nevyvoláva prípadná mimosúdna výzva na vydanie veci alebo vypratanie nehnuteľnosti. Po splnení uvedených podmienok dochádza k obnoveniu nájomného pomeru automaticky a bez prihliadnutia na vôľu zmluvných strán. V tejto súvislosti je možné poukázať i na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, v zmysle ktorého pokiaľ nájomca tvrdí, že predmet nájmu neužíval po skončení doby nájmu a z tohto svojho tvrdenia vyvodzuje neobnovenie nájmu podľa § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka, vychádza z nesprávneho chápania nájomnej zmluvy, ako by táto bola závislá od skutočného užívania prenajatej veci. V danom prípade je rozhodujúce, že nedošlo k vráteniu predmetu nájmu.Pozri rozsudok Najvyššieho súdu, sp. zn.: 2 Obdo 21/2008
V prípade nastúpenia zákonných domnienok a fikcií v dôsledku plynutia časuje možné predovšetkým uviesť, že v dôsledku neuplatnenia práva v stanovenom čase môže dôjsť k vzniku práva napr. podľa § 149 ods. Občianskeho zákonníka, podľa ktorého, ak do troch rokov od zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov nedošlo k jeho vyporiadaniu dohodou alebo ak bezpodielové spoluvlastníctvo manželov nebolo na návrh podaný do troch rokov od jeho zániku vyporiadané rozhodnutím súdu, platí, pokiaľ ide o hnuteľné veci, že sa manželia vyporiadali podľa stavu, v akom každý z nich veci z bezpodielového spoluvlastníctva pre potrebu svoju, svojej rodiny a domácnosti výlučne ako vlastník užíva. O ostatných hnuteľných veciach a o nehnuteľných veciach platí, že sú v podielovom spoluvlastníctve a že podiely oboch spoluvlastníkov sú rovnaké. To isté platí primerane o ostatných majetkových právach, ktoré sú pre manželov spoločné..
Vigilantibus uiura sa prejavuje rovnako i v súkromnom práve i voblasti záväzkového práva, a to v spolupráci s zásadou autonómie vôle. Jednou zo zložiek autonómie vôle je i zmluvná sloboda, ktorej základným postulátom je, že nikto sa nemôže ocitnúť v určitom právnom postavení proti svojej vôli, ako prirodzená sloboda mať vôľu, vyjadriť ju a slobodne realizovať, inak povedané, predstavuje indikatív možnosti subjektu „autodeterminácie“ a „autoregulácie“ vlastných záujmov.KRALIČKOVÁ, Z.a: Autonómie vůle rodinném právu v česko-italském porovnání. Brno : Masarykova univerzita, 2003, s. 33. Bližšie odkazuje na HURDÍK, J.: Zásady soukromého práva. Brno : Masarykova univerzita, 1998, alebo na prácu HURDÍK, J. - JEŘÁBEK, M.: Freedomofwill and legalorder. In: Freedom of contractconference. Brno : Masarykova univerzita, 1997, s. 59-66 Pri pôsobení zmluvnej slobody teda v sebe zahŕňa jednak voľnosť a slobodu pri výbere právneho úkonu, voľnosť výberu zmluvného typu, či osoby spolukontrahenta, a jednak voľnosť pri určení obsahu právneho úkonu, obsahu zmluvy.CIRÁK, J. - FICOVÁ, S. a kol.: Občianskeprávo : Všeobecná časť. Šamorín : Heuréka, 2008, s. 32- 33. Pri pôsobení zásady vigilantibus iura v rámci zmluvnej slobody je teda na zmluvnej strane ako s uvedeným právom a zmluvnou slobodou naloží a teda znáša prípadné riziko svojej nedbalosti. Je však nevyhnutné poznamenať, že i pre zmluvnú slobodu platia isté obmedzenia aj v rámci súkromného práva. Dochádza k nim výnimočne z dôvodov verejného záujmu. Ako príklad takejto limitácie je možné primárne uviesť limitácia zmluvnej slobody v rámci ochrany slabšej zmluvnej strany (spotrebiteľské právo) v podobe kogentných predpisov,ktoré nepripúšťajú zmluvnú modifikáciu,inokedy v podobe špeciálnej tzv. kontraktačnej povinnosti.GÁBRIŠ,T.: Autonómia vôle v zmluvnom systéme práva sociálneho zabezpečenia, TheConferenceProceedings, 1. edition, Brno : Masaryk University, 2009,
V procesnom práve sa zásada vigilantibus iura prejavuje cez rôzne inštitúty. Predovšetkým jej vyjadrenie nachádzame v rámci uplatňovania riadnych a mimoriadnych procesných prostriedkov ako aj v úprave dispozičného princípu, úprave sankcií za nečinosť strany ako i v samotnej podstate kontradiktómeho procesu, koncentrácií konania konania či už zákonnej alebo sudcovskej a pod. Zákonodarca prostredníctvom uvedených inštitútov motivuje strany sporu k aktivite v konaní za účelom chránenia svojich práv a je na nich či uvedené procesné práva využijú a prejavia svoju aktivitu v stanovenej lehote. V prípade, ak svoje práva nechránia a sú nečinní, prípadne svoje právo neuplatnia, nastávajú zákonom predpokladané následky, ktoré sú v mnohých prípadoch nemenné, prípadne či vykonajú procesnoprávny úkon za uplatňovania svojich procesných práv.
Zoznam bibliografických odkazov
HURDIK, J.: Zásady soukromého práva. Brno: Masarykova univerzita, 1998,
HURDIK, J.: a kolektiv.: Úvod do soukromého práva. Brno: Masarykova univerzita, 1997.
HURDIK, J. - JEŘÁBEK, M.: Freedom of will and legal order. In: Freedom of contract conference. Brno : Masarykova univerzita, 1997,
FIALA, J. a kol.: Občanské právo hmotné. 3. vydání. Brno: Masarykova univerzita,2002 VOJČÍK, P. et al. Občianske právo hmotné. Plzeň: Aleš Čeněk.2012. 637 s., ISBN 978-807380-402-2, str 183.
KRÁLIČKOVÁ, Z.: Autonomie vůle rodinném právu v česko-italském porovnání. Brno : Masarykova univerzita, 2003, s.33.
CIRAK, J. - FICOVÁ, S. a kol.: Občianske právo : Všeobecná časť. Šamorín : Heuréka, 2008, s. 32-33.
GÁBRIŠ,T.: Autonómia vôle v zmluvnom systéme práva sociálneho zabezpečenia, The Conference Proceedings, 1. edition, Brno : Masaryk University, 2009,
ZÁKAZ KONKURENCIE ŠTATUTÁRNYCH ORGÁNOV KAPITÁLOVÝCH OBCHODNÝCH SPOLOČNOSTÍ - ZÁKONNÝ OBSAHOVÝ, OSOBNÝ A ČASOVÝ ROZSAH A JEHO MOŽNÉ MODIFIKÁCIE
▼
BAN ON COMPETITION OF THE MEMBERS OF A COMPANY BODIES CAPITAL TRADING COMPANIES - LEGAL CONTENT, PERSONAL AND TEMPORAL SCOPE AND POSSIBILITIES OF ITS CONTRACTUAL MODIFICATION
Jakub KajbaJUDr. Jakub Kajba, interný doktorand na Katedre obchodného a hospodárskeho práva Právnickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, notár so sídlom v Banskej Bystrici
Abstrakt:
Príspevok sa venuje problematike zákazu konkurencie členov orgánov obchodných spoločností so zameraním na kapitálové obchodné spoločnosti. Jeho cieľom nie je rozbor jednotlivých „skutkových podstát" konkurenčného konania, ale venuje sa len niektorým aspektom zákazu konkurencie, najmä pokiaľ ide o jeho obsahový, personálny a temporálny rozsah a možnosti jeho zmluvnej modifikácie.
Kľúčové slová:
Zákaz konkurencie, štatutárny orgán, konkurenčná doložka
Abstract:
The article deals with the issue of the ban on competition of the members of a company bodies with the intention to the capital trading companies. Its aim is not to analyze the individual „merits"; of the competitive procedure, but it applies just up to the some aspects of the ban on competition, in particular as regards to its content, personnel and temporal scope and possibilities of its contractual modification.
Keywords:
Ban on competition, statutory body, non-competition clause
Zákaz konkurencie
Obchodný zákonník už od svojho vzniku upravuje inštitút zákazu konkurencie, konkrétne vo všeobecných ustanoveniach o obchodných spoločnostiach upravuje práva obchodnej spoločnosti ako porušením zákazu konkurencie negatívne dotknutého subjektu voči osobám, ktoré sú zo zákona alebo na základe korporátnych dokumentov spoločnosti povinné zdržať sa konkurenčného konania, i podmienky uplatnenia týchto práv. Pri jednotlivých formách obchodných spoločností následne Obchodný zákonník určuje, na ktoré osoby a v akom rozsahu sa zo zákona zákaz konkurencie vzťahuje, resp. na ktoré osoby je možné zákaz konkurencie rozšíriť, prípadne akým spôsobom je prípustné modifikovať primárne kogentnú právnu úpravu.
Podstatu inštitútu zákazu konkurencie vystihla Majeríková tak, že v zmysle platnej právnej úpravy, konkurenčné konanie, ktoré Obchodný zákonník zakazuje, je vo všeobecnosti také konanie, ktorým členovia orgánov spoločnosti, prípadne aj spoločníci, ak sa zákaz konkurencie v zmysle spoločenskej zmluvy vzťahuje aj na nich, zneužívajú informácie získané na základe svojho postavenia alebo účasti v spoločnosti na ujmu spoločnosti, na úkor ktorej získavajú určité výhody, pričomzmyslom ustanovení Obchodného zákonníka o zákaze konkurencie je snaha zabrániť spoločníkom a členom orgánov spoločnosti správať sa v obchodných vzťahoch špekulatívne a konať proti zásadám poctivého obchodného stykuMAJERÍKOVÁ, M., in Ovečková, O. a kol.: Obchodný zákonník - komentár, Bratislava, IURA EDITION, 2005, s. 194- 195.. Takéto poňatie zákazu konkurencie si osvojila i súdna praxNapr.Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 12Co 14/2014 zo dňa 23. 02. 2016, Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 5Co 540/2014 zo dňa 17. 02. 2015. Právnou vedou je zákaz konkurencie tiež vnímaný ako súčasť povinnosti lojality subjektu, na ktorý sa zákaz konkurencie vzťahuje voči spoločnosti, v ktorej vykonáva funkciu (napr. štatutárny orgán) alebo v ktorej má majetkovú účasť (spoločník)pozri napr. SMALIK, M.: Niekoľko úvah k povinnosti lojality konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným, publikované na internete https://www.projustice.sk/obchodne-pravo/niekolko-uvah-k-povinnosti-lojality-konatela-spolocnosti-s-rucenim-obmedzenym.
Možnosti zmluvnej modifikácie zákazu konkurencie
Pomerne veľkú diferenciu pri zákaze konkurencie vykazujú na jednej strane osobné obchodné spoločnosti a na strane druhej obchodné spoločnosti kapitálové. Právna úprava zákazu konkurencie je pri osobných obchodných spoločnostiach jednoduchšia a liberálnejšia. Pri verejnej obchodnej spoločnosti bez dovolenia ostatných spoločníkov spoločník (bez ohľadu na to, či je alebo nie je štatutárnym orgánom) nesmie podnikať v predmete podnikania spoločnosti, a to ani v prospech iných osôb, s tým, že úpravou v spoločenskej zmluveje možné zákaz konkurencie upraviť inak, či už zmierniť alebo sprísniť. Pri komanditnej spoločnosti sa zákaz konkurencie nevzťahuje na komanditistov, a na zákaz konkurencie komplementárov sa použijú ustanovenia o zákaze konkurencie spoločníka verejnej obchodnej spoločnosti. Oproti tomu u kapitálových obchodných spoločností je možné zákonnú úpravu zákazu konkurencie korporátnou dokumentáciou len sprísniť.Uvedená diferencia nebola daná od počiatku účinnosti Obchodného zákonníka, kedy právna úprava i pri kapitálových obchodných spoločnostiach umožňovala v korporátnych dokumentoch upraviť zákaz konkurencie i miernejšie než upravoval zákon. Právna úprava bola sprísnená pri novelizácii Obchodného zákonníka zákonom č. 11/1998 Z. z., ktorý umožnil modifikáciu zákazu konkurencie pri kapitálových obchodných spoločnostiach len vo formejej sprísnenia.
Pri možnosti modifikácie zákazu konkurencie nepovažujem takéto zákonné riešenie za správne, najmä z dôvodov zásady zmluvnej voľnosti v obchodnoprávnych vzťahov a prílišnej ochrany subjektov, ktoré by predovšetkým mali dbať o svoju ochranu v obchodnoprávnych vzťahoch sami majúc na to príslušné právne možnosti. Zákazom konkurencieje síce primárne chránená spoločnosť, ktoráje i legitimovaná na uplatňovanie nárokov z titulu porušenia zákazu konkurencie voči povinným osobám, v konečnom dôsledku sú však chránené záujmy spoločníkov, hodnota obchodných podielov ktorých sa odvíja od hodnoty spoločnosti. Z tohto dôvodu, pokiaľ by napr. všetci spoločníci súhlasili s výnimkou zo zákazu konkurencie i pre člena štatutárneho alebo dozorného orgánu, považujem za neprimerane obmedzujúce, aby takéto riešenie nebolo možné (podľa súčasnej právnej úpravy by takéto dojednanie bolo absolútne neplatným právnym úkonom). V reálnom podnikateľskom prostredí i pri súčasnej zákonnej úpravu dochádza k porušovaniu zákonom formulovaného zákazu konkurencie v niekoľkonásobne vyššom počte, než sú ojedinelé súdne spory z takéhoto konania, a to práve z dôvodu, že bol medzi spoločníkmi a osobami zaviazanými zákazom konkurenčného konania dosiahnutý konsenzus. Reálne tieto konania nie sú súdmi prejednávané a postihované ako zákaz konkurenciepráve z dôvodu, že kde niet žalobcu, niet sudcu. Pre členov štatutárnych a dozorných orgánov kapitálových obchodných spoločností však toto riešenie nieje komfortné, nakoľko v prípade sporu obrana či už tichým alebo výslovným súhlasom spoločníkov nie je liberačným dôvodom, a nerieši ani prípadné trestnoprávne dôsledky. Zodpovednosť a lojalita členov štatutárnych orgánov kapitálových obchodných spoločností je nepochybne základnou a odôvodnenou požiadavkou na ich výkon funkcie, avšak je potrebné vnímať i zodpovednosť spoločníkov za svoje konanie a rozhodovanie, právo vykonávať práva a povinnosti z titulu ich účasti v spoločnosti spôsobom ktorý uznajú za vhodný, pokiaľ neporušuje práva iných subjektov a zásadu vigilantibusiurascriptasunt. Spoločníci nie sú bezmocnými obeťami porušenia zákazu konkurencie, pri vzniku spoločnosti určujú v zakladateľskom dokumente osoby, ktoré budú členmi štatutárnych a dozorných orgánov, určujú ich práva a povinnosti, v priebehu existencie spoločnosti môžu voliť a odvolávať členov štatutárnych a dozorných orgánov, meniť ich práva a povinnosti zmenou spoločenskej zmluvy alebo stanov a schvaľovať ich zmluvy o výkone funkcie. Za vhodnejšie považujem liberálnejšie riešenie možnej prípustnosti konkurenčného konania spôsobom, aký je právne upravený v Českej republike, kde Zákon o obchodních korporacích definuje podmienku za ktorej sa ani pri naplnení skutkovej podstaty zákazu konkurencie, konanie nepovažuje za konkurenčné, pričom takouto podmienkou je súhlas všetkých spoločníkovPodľa § 199 ods. 2 zák. č. 90/2012 Sb. o obchodních společnostech a družstvech (zákon o obchodních korporacích pokud všichni společníci při založení společnosti nebo v okamžiku zvolení jednatele byli jednatelem na některou z okolností podle odstavce 1 (konkurenčné konanie - pozn. autora) výslovně upozorněni nebo vznikla-li později a jednatel nani písemně upozornil všechny společníky, má se za to, že jednatel činnost, které se zákaz týká, zakázanou nemá. To neplatí, pokud který kolize společníků vyslovil nesouhlas s činností jednatelepodle odstavce 1 do jednoho měsíce ode dne, kdy na ni byl jednatelem upozorněn..
Vzhľadom na uvedené o to viac považujem za nesprávne, že porušenie zákazu konkurencie, ktoré je typicky súkromnoprávnym(dokonca ešte v zásade liberálnejšou obchodnoprávnou úpravou upraveným) deliktom, je postihované i ako verejnoprávny delikt, trestný čin, dokonca podľa súčasnej právnej úpravy zločinPodľa § 244 ods. 1 zák. č. 300/2005 z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov zločinu porušovania zákazu konkurencie sa dopustí ten, kto ako osoba povinná dodržiavať zákaz konkurencie podľa zákona, zákaz uvedený v takom zákone poruší a spôsobí tým inému väčšiu škodu6.
Viac než zákonná úprava môže sprísniť zákaz konkurencie zmluvná úprava, keďže zákon pri kapitálových obchodných spoločnostiach explicitne počíta s úpravou tejto otázky v spoločenskej zmluve (zakladateľskej listine) alebo stanovách spoločnosti s ručením obmedzeným alebo stanovách akciovej spoločnosti. Sprísnením zákonného rozsahu zákazu konkurencie je najčastejšie osobná, obsahová alebo časová modifikácia týchto aspektov uvedenými korporátnymi dokumentmi, pričom ako už bolo uvádzané, modifikácia môže ísť len nad zákonnú úpravu, a teda zákaz konkurencie podľa korporátnej dokumentácie sa môže vztiahnuť i na iné osoby, než na členov štatutárnych a dozorných orgánov, na ktorý platí zákaz konkurencie zo zákona, môžu byť definované aj ďalšie konania okrem zákonných, ktoré sa považujú porušenie zákazu konkurencie, alebo môže byť povinnosť dodržiavať zákaz konkurencie stanovená i na dobu po skončení funkcie alebo účasti v spoločnosti.
Obchodný zákonník výslovne upravuje len úpravu zákonného rozsahu zákazu konkurencie korporátnymi dokumentmi kapitálovej obchodnej spoločnosti, nie je však vylúčené, naopak javí sa byť dokonca prirodzenejšie vzhľadom na zmluvné strany zmluvného vzťahu, keďže primárne je chránená pred konkurenčným konaním obchodná spoločnosť (v prípade spomenutých korporátnych dokumentov ide o zmluvy sui generis uzavreté medzi spoločníkmi spoločnosti), aby zákaz konkurencie bol upravený v zmluve o výkone funkcie, pokiaľ bola medzi spoločnosťou a členom štatutárneho alebo dozorného orgánu uzavretá, prípadne iným kontraktom medzi spoločnosťou a zákazom konkurencie zaviazanou osobou. Treba však upozorniť na to, že pokiaľ ide o členov štatutárnych a dozorných orgánov, ani táto zmluvná úprava nemôže vzhľadom na kogentnú právnu úpravu, zákonom stanovený minimálny rozsah zákazu konkurencie zmierniť. Takéto prípadné ustanovenie v uvádzanom právnom vzťahu by bolo absolútne neplatné podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom.
Osobný rozsah zákazu konkurencie
Pokiaľ ide o osobný rozsah, zo zákona sa zákaz konkurencie v kapitálových obchodných spoločnostiach dotýka členov štatutárnych orgánov a členov dozornej rady. Právna úprava explicitne upravuje možnosť rozšíriť zákaz konkurencie i na spoločníkov spoločnosti s ručením obmedzeným. Takáto možnosť nie je výslovne upravená pri akciovej spoločnosti a to podľa môjho názoru z toho dôvodu, že v spoločnosti s ručením obmedzeným je podľa § 141 ods. 2 Obchodného zákonníka spoločenskú zmluvu možné meniť spôsobom, ktorý rozširuje povinnosti spoločníkov (o povinnosť zdržať sa konkurenčného konania) len so súhlasom všetkých spoločníkov, čo pri akciovej spoločnosti neplatí a teda k zmene stanov akciovej spoločnosti vo forme rozšírenia povinností akcionárov o zákaz konkurenčného konania, čo je podstatným zásahom do slobody akcionárov, by v akciovej spoločnosti mohlo dôjsť aj bez ich súhlasu. Pri zákaze konkurencie vzťahujúceho sa na spoločníkov spoločnosti s ručením obmedzeným ide o jediný prípad, kedy priamo zákonná úprava počíta s liberálnejšou zmluvnou než zákonnou úpravou zákazu konkurencie, a to čo do obsahu zákazu konkurencie, kedy už primárnym gramatickým výkladom možno zo zákonného zneniapodľa § 136 ods. 3 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov spoločenská zmluva alebo stanovy môžu určiť, v akom rozsahu sa zákaz konkurencie vzťahuje aj na spoločníkovmožno dovodiť, že pri spoločníkoch sa predpokladá obsahovo nižší rozsah zákazu konkurencie. I keď to Obchodný zákonník výslovne neupravuje, podľa môjho názoru možno úpravou v korporátnych dokumentoch rozšíriť zákaz konkurencie i na iné osoby, napríklad na prokuristu spoločnosti, alebo členov vrcholového manažmentu spoločnosti (tieto osoby môžu, ale nemusia byť totožné s členmi štatutárneho orgánu spoločnosti). Nesporne na takéto osoby možno zákaz konkurencie rozšíriť na tieto osoby v kontrakte, ktorý s nimi spoločnosť uzatvára. Zákaz konkurencie u osôb, ktoré sú v pracovnoprávnom vzťahu a môžu disponovať z titulu svojej pozície poznatkami o spoločnosti, ktoré by mohli byť značnou konkurenčnou výhodou, rieši možnosť a parametre konkurenčnej doložky pracovnoprávna úprava.
Obsah zákazu konkurencie
Z hľadiska obsahu minimálna zákonná úprava v kapitálových obchodných spoločnostiach zhodne definuje štyri konania, ktorými môže osoba povinná dodržiavať zákaz konkurencie, tento zákaz porušiť. Štatutárny a dozorný orgán v kapitálových obchodných spoločnostiach nesmie:
a) vo vlastnom mene alebo na vlastný účet uzavierať obchody, ktoré súvisia s podnikateľskou činnosť spoločnosti
b) sprostredkovať pre iné osoby obchody spoločnosti
c) zúčastňovať sa na podnikaní inej spoločnosti ako spoločník s neobmedzeným ručením
d) vykonávať činnosť ako štatutárny orgán alebo člen štatutárneho alebo iného orgánu inej právnickej osoby s podobným predmetom podnikania, pričom priamo právna úprava definuje výnimky, kedy takéto konanie nie je porušením zákazu konkurencie, a to prípady, kedy ide o právnickú osobu, na ktorej podnikaní sa zúčastňuje
(i) spoločnosť, v ktorej svoju funkciu vykonáva,
(ii) spoločník spoločnosti, v ktorej svoju funkciu vykonáva
(iii) ako spoločník osoba, ktorá je ovládaná tou istou ovládajúcou osobou ako spoločnosť, v ktorej svoju funkciu vykonáva.
Prvá, druhá a štvrtá skutková podstata zákazu konkurencie je pravým zákazom konkurenčného konania. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že zákaz konkurencie možno porušiť, len ak medzi dotknutými subjektmi existuje reálna hospodárska súťažRozsudok Krajského súdu v Bratislave spis. zn. 4Cob 179/2017 zo dňa 18. 04. 2019, ktorá je základom pre možné konkurenčné konanie. Pokiaľ sa dva subjekty reálne nestretávajú v rámci hospodárskej súťaže na spoločnom relevantnom trhu, som presvedčený, že i pri splnení formálnych podmienok, nemôže ísť o konanie porušujúce zákaz konkurencie. Vo vzťahu k materiálnemu, nie formálnemu posúdeniu konania osoby zaviazanej zákazom konkurencie dospela i judikatúra, podľa ktorej nie je porušením zákazu konkurencie, ak spoločník spoločnosti s ručením obmedzeným získa živnostenské oprávnenie na činnosť, ktorá je aj predmetom činnosti spoločnosti, pokiaľ túto podnikateľskú činnosť skutočne nevykonávaRozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn. 40bo 101/99, publikovaný v časopise Zo súdnej praxe č. 7/2000. Tretia skutková podstata sa svojim spôsobom vymyká podstate zákazu konkurenčného konania, nakoľko vôbec nesmeruje k zákazu nejakej formy alebo spôsobu konania, ktoré by mohlo byť vnímané ako konkurenčné vo vzťahu k činnosti spoločnosti. Je skôr ochranou spoločnosti ako potenciálneho veriteľa osoby zaviazanej zákazom konkurencie. Vzhľadom na skutočnosť, akými rozmanitými spôsobmi okrem neobmedzeného zákonného ručenia za záväzky obchodnej spoločnosti, sa osoba zaviazaná zákazom konkurencie môže stať osobou, voči ktorej nároky nie sú reálne vymožiteľnénapr. člen orgánu kapitálovej obchodnej spoločnosti môže bez obmedzenia preberať ručenie jednostranným vyhlásením veriteľovi i dohodou, môže uzavierať dohody o vzdaní sa práv, odpustení dlhov, o prevzatí dlhov alebo o pristúpení k záväzkom., ustanovenie nemá pre ochranu spoločnosti pred nevymožiteľnosťou jej nárokov voči konateľovi žiadny väčší význam. V tejto súvislosti je tiež možné podotknúť, že na výkon funkcie nie sú vyžadované právnou úpravou žiadne špecifické majetkové pomery. Vzhľadom na netypický charakter tejto skutkovej podstaty samozrejme neprichádzajú do úvahy ani primárne prostriedky ochrany spoločnosti, ktorými sú právo na vydanie prospechu z obchodu, pri ktorom osoba zaviazaná dodržiavať zákaz konkurencie tento zákaz porušila, alebo právo, aby táto osoba previedla tomu zodpovedajúce práva na spoločnosť, nárok spoločnosti je obmedzený len na nárok na náhradu škody.
Časový rozsah zákazu konkurencie
Pokiaľ ide o rozsah časový, stotožňujem sa s názorom, že obmedzenie doby trvania zákazu konkurencie len na obdobie od začiatku vykonávania funkcie, do skončenia výkonu funkcie nemusí byť z hľadiska záujmov spoločnosti dostačujúce. Ten, kto pôsobil ako štatutárny orgán obchodnej spoločnosti alebo člen štatutárneho orgánu, disponuje predsa aj po zániku jeho pôsobenia v tejto funkcii informáciami, ktoré by mohli byť pre konkurenciu zaujímavé a teda využiteľné či zneužitelné voči samotnej spoločnosti. Javí sa preto opodstatnené, obdobne ako je to napr. v pracovnoprávnych predpisoch, predĺžiť zákaz konkurencie aj na obdobie po zániku vykonávania funkcie. Pre predĺženie trvania zákazu konkurencie poskytuje ObZ viacero možností, napr. v zmysle ust. § 136 ods. 1 ObZ možno v spoločenskej zmluve alebo v stanovách určiť aj ďalšie obmedzenia pre výkon funkcie konateľa spoločnosti. Takýmto obmedzením je aj predĺženie zákazu konkurencie o konkrétne obdobie po skončení vykonávania funkcieHUSÁR, J.: Účinnosť sankcií za porušenie zákazu konkurencie v obchodných spoločnostiach, In: Dny práva -2009 - Days ofLaw: theConferenceProceedings, 1. edition., Brno : Masaryk University, 2009.. Možnosť takejto zmluvnej modifikácie pripúšťa i rozhodovacia prax súdovnapr. rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 5Co 540/2014 zo dňa 17. 02. 2015. Rovnako tak posudzuje súdna prax ako prípustné predĺženie zákazu konkurencie aj na čas po ukončení funkcie konateľa spoločnosti v zmluve o výkone funkcie, ktorá je medzi spoločnosťou a štatutárnym orgánom uzavretá (a valným zhromaždením schválená)Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky spis. zn. 29Cdo 2049/2009: Zákonný zákaz zdržať sa konkurenčného konania voči spoločnosti vyplývajúci pre jej konateľa z § 136 Obchodného zákonníka sa vzťahuje - ako vyplýva z doslovného znenia citovaného ustanovenia - len na dobu, počas ktorej dotknutá osoba funkciu štatutárneho orgánu spoločnosti vykonáva, tým však nie je dotknutá možnosť rozšíriť tento zákaz zmluvným dojednaním medzi spoločnosťou a jej štatutárnym orgánom aj pre dobu po zániku funkcie.Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky 29Cdo 1053/2007: Pokiaľ zákon pripúšťa, aby k rozšíreniu zákazu konkurencie nad zákonom stanovený rozsah došlo uznesením valného zhromaždenia či stanovami, tím skôr je možná (za situácie, keď to Obchodný zákonník ani iný právny predpis nezakazuje) dohoda spoločnosti a jej štatutárneho orgánu o takomto rozšírení.. V tejto súvislosti je zaujímavou i otázka reciprocity takéhoto záväzku osoby povinnej dodržiavať zákaz konkurencie, s tým, že požiadavka kompenzácie tohto záväzku osoby povinnej dodržiavať zákaz konkurencie napríklad peňažným plnením by bola plne odôvodnená, avšak absencia tejto kompenzácie podľa môjho názoru nemôže spôsobiť neplatnosť takéhoto dojednania. Súdna prax však poukazuje i na možnosť opačného posúdenia veci, keď napr. odvolací súd (síce obiterdictum), ale uviedol, že by bolo možné polemizovať o tejto zmluve z hľadiska absencie recipročnej náhradyRozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 31Cob 31/2015 zo dňa28. 02. 2017. Kreciprocite záväzku byť zaviazaný zákazom konkurencie po uplynutí doby funkcie záväzkom na peňažnú kompenzáciu zo strany spoločnosti smeruje i pripravovaná právna úprava na Slovensku.
Pripravovaná novelizácia právnej úpravy
V rámci pripravovanej veľkej novely Občianskeho zákonníkaDostupné na internete: https://www.najpravo.sk/clanky/text-navrhu-rekodifikacie-obcianskeho-zavazkoveho-prava.html ako prvej etapy rekodifikácie súkromného práva, ktorá sa zásadným spôsobom dotýka i Obchodného zákonníka, sa v druhej časti Obchodného zákonníka doterajšia právna úprava zákazu konkurencie štatutárnych orgánov kapitálových obchodných spoločností nemení. V právnej úprave Zmluvy o výkone funkcie, ktorá sa zavádza ako nový nominátny kontrakt upravený Obchodným zákonníkom, sa nachádzajú i ustanovenia o zákaze konkurenčného konania. Navrhovaná právna úprava predovšetkým explicitne uvádza, že ňou možno zákonný rozsah konkurenčného konania obsahovo (ďalšími povinnosťami alebo rozšírením súčasných povinností) rozširovať, explicitne upravuje možnosť konkurenčnej doložky po zániku funkcie člena orgánu v spoločnosti aj keď len na určitú časť konkurenčného konaniazákaz na určenom území alebo voči určenému okruhu osôb na tomto území vykonávať na vlastný účet alebo na účet inej osoby činnosť, ktorá by mala súťažnú povahu k podnikaniu spoločnosti., určuje maximálny čas trvania obmedzenia konkurenčnou doložkou a obligatórnu peňažnú kompenzáciu zo strany spoločnosti za takéto obmedzenie. Navrhovaná úprava je v niektorých rysoch inšpirovaná pracovnoprávnou úpravou§ 83a zák. č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov a tiež úpravou konkurenčnej doložky v zmluve o obchodnom zastúpení§ 672a Obchodného zákonníka.
Záver
Právna úprava zákazu konkurencie v Obchodnom zákonníku je až vzácne stabilná a do stavu de lege lata sa nechystá zasiahnuť ani pripravovaná prvá etapa rekodifikácie súkromného práva. Osobne som však toho názoru, že de lege ferenda by bolo vhodné zvážiť zmenu právnej úpravy i pri kapitálových obchodných spoločnostiach tak, že by všetci zakladatelia pri založení spoločnosti alebo všetci spoločníci v priebehu jej existencie mali zákonnú možnosť zákaz konkurencie v spoločenskej zmluve upraviť liberálnejšie než je zákonná úprava. Rovnako by bolo podľa môjho názoru na mieste zvážiť, či ponechať skutkovú podstatu zákazu štatutárnemu orgánu byť spoločníkom v obchodnej spoločnosti s neobmedzeným ručením, predovšetkým z dôvodov, že v tomto prípade nejde o žiadne konkurenčné konanie, a neposkytuje subjektom chráneným zákazom konkurencie žiadnu efektívnu ochranu.
Zoznam bibliografických odkazov
ČAVOJSKÝ, P.: Konkurenčná klauzula v práve obchodných spoločností so zreteľom na štatutárne orgány. In Justičná revue. ISSN 1335-6461, 2002, č. 20, 1071-1077 s.
HUSÁR, J.: Účinnosť sankcií za porušenie zákazu konkurencie v obchodných spoločnostiach, In: Dny práva - 2009 - Days of Law: theConferenceProceedings, 1. edition., Brno : Masaryk University, 2009, ISBN 978-80-210-4990-1
KOCINA, J: Zákaz konkurencevesvětlesoukromého a veřejného práva. 1. vydání. Praha : Nakladatelství C. H. Beck, 2010. 135 s. ISBN 978-80-7400-167-3.
MAMOJKA, M. a kol. Obchodný zákonník. Komentár. EUROKÓDEX. Žilina. 2016, ISBN: 978-80-8155-065-2
PONIŠT, V.: Trestnoprávne dôsledky porušenia zákazu konkurencie In.: Inštitúty práva obchodných spoločností. Verejnoprávna a súkromnoprávne aspekty. Zborník príspevkov z konferencie. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Právnická fakulta. 2015. str. 122-135. ISBN978-80-8152-378-6
SMALIK, M.: Niekoľko úvah k povinnosti lojality konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným, publikované na internete https://www.projustice.sk/obchodne-pravo/niekolko-uvah-k-povinnosti-lojality-konatela-spolocnosti-s-rucenim-obmedzenym
TEKELIOVÁ, M: Zákaz konkurencie v práve obchodných spoločností. In.: Inštitúty práva obchodných spoločností. Verejnoprávna a súkromnoprávne aspekty. Zborník príspevkov z konferencie. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Právnická fakulta. 2015. str. 100-121. ISBN 978-80-8152-378-6
PRINCÍP OCHRANY DOBRÝCH MRAVOV HOSPODÁRSKEJ SÚŤAŽE A JEHO PREMIETNUTIE V PRÁVE PROTI NEKALEJ SÚŤAŽI
▼
PRINCIPLE OF GOOD MANNERS OF THE ECONOMIC COMPETITION AND ITS REFLECTION IN THE UNFAIR COMPETITION LAW
Martin KubinecDoc. JUDr. Martin Kubinec, PhD., Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici, Právnická fakulta, Katedra obchodného a hospodárskeho práva, Katedra občianskeho a pracovného práva
Abstrakt:
Princíp ochrany dobrých mravov súťaže je kľúčovým fundamentom práva proti nekalej súťaži. V širšom zmysle ho možno zaradiť do širokej škály základných princípov slovenského súkromného práva. Dobré mravy hospodárskej súťaže sú však pojmom odlišným od dobrých mravov v súkromnom práve, i keď medzi nimi môže nastať zhoda -môžu sa vzájomne, do istej miery, prelínať. Ochrana dobrých mravov hospodárskej súťaže má však napriek tomu svojbytné postavenie a jej vymedzeniu je potrebné venovať širšiu pozornosť, o čo sa snaží predložený príspevok.
Kľúčové slová:
Hospodárska súťaž, nekalá súťaž, dobré mravy, dobré mravy súťaže
Abstract:
The principle of protection of good morals of competition is a key basis of the law against unfair competition. In a broader sense, it can be included in a wide range of basic principles of Slovak private law. However, standard practises of competition are a concept different from good manners in private law, although there may be a consensus between them - they may overlap, to some extent. Nevertheless, the protection of standard practises of competitionhas a peculiar position and it is necessary to pay more attention to its definition, which is what the submitted contribution seeks.
Keywords:
Competition, unfair competition, good manners, standard practises of competition
Úvod
Slobodná hospodárska súťaž je imanentnou súčasťou trhového hospodárstva a tvorí jeden z hlavných pilierov (nielen) slovenskej ekonomiky. Ochrane poctivej a slobodnej hospodárskej súťažeje venovaná veľká pozornosť nielen v slovenskom právnom poriadku, ale aj v komunitárnom, či dokonca celosvetovom rámci.Napr. Parížsky dohovor na ochranu priemyslového vlastníctva z 20. marca 1883, revidovaný v Bruseli 14. decembra 1900, vo Washingtone 2. júna 1911, v Haagu 6. novembra 1925, v Londýne 2. júna 1934, v Lisabone 31. októbra 1958 a v Stockholme 14.júla 1967 (vyhláškač. 64/1975 Zb.)
Hospodárska súťaž nemá svoju legálnu definíciu, je ponechaná na aplikačnú prax a právnu teóriu, možno ju však všeobecne charakterizovať ako súperenie fyzických a právnických osôb v určitom čase, priestore a predmete činnosti s cieľom dosiahnuť majetkový prospech alebo inú výhodu.
Základom slovenskej právnej úpravy hospodárskej súťaže je článok 55 ods. 1 Ústavy SR, podľa ktorého sa hospodárstvo Slovenskej republiky zakladá na princípoch sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky. V odseku 2 čl. 55 Ústavy SR je deklarovaný záväzok štátu chrániť a podporovať hospodársku súťaž. Toto ustanovenie ďalej odkazuje na osobitné právne predpisy, ktoré upravujú v podrobnostiach ochranu hospodárskej súťaže. Sú nimi jednak Obchodný zákonník, ktorý obsahuje ustanovenia na ochranu pred nekalým súťažným konaním a jednak zákon č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže, ktorý postihuje obmedzovanie hospodárskej súťaže v podobe dohôd obmedzujúcich súťaž, zneužívania dominantného postavenia a koncentrácie.
Slobodná a férová hospodárska súťaž je tak chránená v dvoch základných rovinách-súkromnoprávnej (mikroekonomickej) a verejnoprávnej (makroekonomickej) rovine. V obidvoch prípadoch môže dôjsť zo strany súťažiteľov k zneužitiu ich účasti v hospodárskej súťaži, čo môže mať potenciálne zásadné dôsledky na iného súťažiteľa alebo súťažiteľov, no v globálnom rámci na celú hospodársku súťaž a nepriaznivo zasiahnuť do práv a právom chránených záujmov všetkých súťažiteľov a spotrebiteľov, v dôsledku čoho by mohlo dôjsť k narušeniu základných pilierov trhovej ekonomiky SR.
V zmysle ustanovenia § 42 OBZ je zneužitím účasti na hospodárskej súťaži jednak nekalé súťažné konanie, pre ktoré je prijatá legislatívna skratka nekalá súťaž ako právom reprobované (nedovolené) konanie v hospodárskej súťaži a jednak nedovolené obmedzovanie hospodárskej súťaže. Obidve formy zneužitia účasti na hospodárskej súťaži sa však môžu, za určitých okolností, aj prelínať, to znamená, že tým istým konaním môže dôjsť k naplneniu zneužitia účasti na hospodárskej súťaži v oboch jeho základných formách - teda jednak vo forme nekalej súťaže a jednak vo forme nedovoleného obmedzovania hospodárskej súťaže.
V prípade nekalej súťaže pôjde o zakázané konanie v hospodárskej súťaži, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi súťaže a je spôsobilé privodiť ujmu iným súťažiteľom alebo spotrebiteľom.
Ide tak prakticky o špecifický súkromnoprávny delikt, ktorého všeobecná skutková podstata je formulovaná v podobe tzv. generálnej klauzuly nekalej súťaže v ustanovení § 44 ods. 1 OBZ a osobitných pomenovaných skutkových podstatách, uvedených v § 45 až 52 OBZ.
1. Pojmové vymedzenie dobrých mravovv slovenskom súkromnom práve
Dobré mravy (boni mores) majú svoju dávnu rímsko-právnu tradíciu a patria do skupiny najstarších zásad súkromného práva,ČEČOTOVÁ, V.: Dobré mravy v slovenskom súkromnom práve. Bratislava. EPOS.2005, str. 64 sú pravidelným predmetom záujmu domácich i zahraničných teoretikov, ktorí sa viac, či menej úspešne pokúšajú o ich vymedzenie - pojmu dobrých mravov v slovenskom súkromnom práve a ich ochrane je preto venovanápomerne široká pozornosť v civilistikeNapr. FEKETE, I. Občiansky zákonník. Veľký komentár. 1. diel. § 1 - § 459. Žilina: Eurokódex, 2011; ŠTEVČEK, M., DULAK, A., BAJÁNKOVÁ, J., FEČÍK, M., SEDLAČKO, F., TOMAŠOVIČ, M. a kol. Občiansky zákonník I. § 1 - 450. Komentár. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2019; ČEČOTOVÁ, V. Dobrémravy v slovenskom súkromnom práve. Bratislava: Epos, 2005; RUBEŠ, P. Dobrémravy v rukou soudcu. Právni fórum, 2006, č. 9; SALAČ, J. Rozpor s dobrýmimravy a se zákonným zákazem.Právnírozhledy, 2000, č. 6; i judikatúre.
Niektoré práce síce konštatujú, že dobré mravy predstavujú „nedefinovateľný, neurčitý a mnohotvárny pojem, ktorého výklad je ponechávaný interpretácii,"HURDÍK, J.; LAVICKÝ, P.: Systém zásad soukromého práva. 1. vydání. Brno. Masarykova univerzita, 2010, str. 125, iné už aspoň všeobecne ponúkajú myšlienkový odrazový mostík k vymedzeniu pojmu - napr. tak, že „dobré mravy môžeme chápať ako samostatnú množinu noriem správania stojacich mimo právo, ktoré sú v práve používané na základe priameho zákonného odkazu (teda na základe zmienky v konkrétnej právnej norme odkazujúcej napr. na neplatnosť právneho úkonu, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi."KNAPPOVÁ, M., ŠVESTKA J, DVOŘÁK J. a kol. Občanské právo hmotné 1, 4. vyd., Praha, ASPI, 2005, s. 120; HURDIK, J. Zásady soukromého práva, 1. vyd. Brno, Masarykova univerzita, 1998, s. 78-79
Jeden z komentárov k Občianskemu zákonníku dobré mravy definuje ako „mimoprávne normy správania a mimoprávny morálny normatívny systém. Dobré mravy ako nepísané morálne normy samy osebe nie sú prameňom práva, ale ich normatívnosť a záväznosť sa odvíja od právnych noriem, ktoré na ne odkazujú. Len na základe uvedených blanketných noriem obsiahnutých v písanom súkromnom práve sa následne dobré mravy ako nenormatívny systém stáva súčasťou právneho poriadku a ich dodržiavanie požíva právnu ochranu vrátane ochrany súdnej."STRAPÁČ, P. in.: ŠTEVČEK, M., DULAK, A., BAJÁNKOVÁ, J., FEČÍK, M., SEDLAČKO, F., TOMAŠOVIČ, M. a kol. Občiansky zákonník I.§ 1 — 450. Komentár. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2019, str. 22
Z hľadiska interpretačnej a najmä aplikačnej praxe sú nepochybne dôležitejšie a pregnantnejšie pokusy o vymedzenie dobrých mravov v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, i keď tie sa často opierajú o vedecké práce civilistov, úvahy v nich uvedené však aj ďalej rozvíjajú a umožňujú aj zmysluplnejšie uchopenie tohto, pomerne abstraktného pojmu adresátmi týchto noriem.
Najvyšší súd SR napr. definoval dobré mravy (v rovine civilného práva) ako „obvyklé, poctivé a spravodlivé správanie sa, ktoré zodpovedá základným, v spoločnosti prevládajúcim morálnym zásadám" (R 5/2009). Podľa Ústavného súdu SR „dobrými mravmi sú pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ fundamentálneho hodnotového poriadku."Uznesenie Ústavného súdu SR z 24. 2. 2011,č. k. IV. ÚS 55/2011-19
Napokon, Krajský súd v Žiline judikoval, že „dobrými mravmi (boni mores), ktoré sú používané ako kritérium, u ktorého je daný osobitný záujem na ich dodržiavaní, nie sú zákonom definované. V súdnej praxi sú všeobecne posudzované ako obvyklé, poctivé a spravodlivé správanie sa, pričom sú dôležité predovšetkým všetky okolnosti, za ktorých bol právny úkon uzatvorený. Ich obsah spočíva v uvedenom mimoprávnom súbore pravidiel chovania, ktorý je všeobecne uznávaným vo vzájomných vzťahoch medzi ľuďmi a rešpektuje právne princípy spoločenského poriadku. V rozpore s dobrými mravmi je právny úkon vtedy, ak odporuje takýmto pravidlám chovania, ktoré povahu právnych noriem samé osebe nemajú."Rozsudok Krajského súdu v Žiline zo 7. 7. 2010 sp.zn. 6 Co 319/2009
V literatúre sa inštitút dobrých mravov objavuje predovšetkým v súvislosti sinštitútom neplatnosti zmluvy práve pre rozpor s dobrými mravmi, a možno ho vnímať ako ďalší korektív zmluvnej autonómie.ŠTEVČEK, M., DULAK, A., BAJÁNKOVÁ, J., FEČÍK, M., SEDLAČKO, F., TOMAŠOVIČ, M. a kol. Občiansky zákonník I., II. § 1 - 880. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2015, str. 267
Odborná literatúra na Slovensku, napokon, pri legálnom vymedzení pojmu dobrých mravov dlhodobo ako istú interpretačnú pomôcku vníma ustanovenie § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Podľa tejto normy „konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody."
2. Pojmové vymedzenie dobrých mravov hospodárskej súťaže
Ako je uvedené vyššie, dobrým mravom v súkromnom práve je venovaná relatívne široká pozornosť naprieč slovenskou a českou civilistikou. To však neplatí o dobrých mravoch hospodárskej súťaže, ktoré (až na niektoré výnimky)napr. VOZÁR, J.: Generálna klauzula nekalej súťaže. In.: Právny obzor. roč. 82, č. 3 (1999), s. 213-225; VOZÁR, J.: Právo proti nekalej súťaži. VEDA, Bratislava. 2013; ZLOCHA, Ľ.: Pojem dobré mravy v kontexte generálnej klauzuly nekalej súťaže. In.: Právny obzor. roč. 98, č. 4 (2015), s. 354-364; VOZÁR, J. in.: OVEČKOVÁ, O. a kol.: Obchodný zákonník. Veľký komentár. 1. zväzok. Bratislava. WoltersKluwer. 2017; stoja mimo záujmu slovenskej komercialistiky. Je potrebné predovšetkým konštatovať, že dobré mravy hospodárskej súťaže sú pojmovo a obsahovo odlišné od dobrých mravov všeobecne (v zmysle Občianskeho zákonníka).
Andrea Moravčíková uvádza - „predovšetkým nemožno dobré mravy súťaže stotožňovať so všeobecnými princípmi slušného správania či etiky, keďže hospodárska súťaž má špecifické črty a to, čo by vo všeobecnosti mohlo byť posudzované ako „nemravné", je v rámci hospodárskej súťaže považované za prípustnú praktiku (napr. určitá miera zavádzania pri superlatívnej reklame by v klasickom medziľudskom kontakte mohlo byť pokladané za neprípustné klamanie). Možno súhlasiť s názorom P. Hajna, že dobré mravy súťaže sú podmnožinou morálnych noriem a zvlášť podmnožinou „dobrých mravov" podľa § 3 ods. 1 OZ."MORAVČÍKOVÁ, A. in.: PATAKYOVÁ, M. a kol.: Obchodný zákonník. Komentár. 5. vydanie. C. H. Beck. Bratislava. 2016; str. 193
Obchodný zákonník, ani iný právny predpis nestanovuje legálnu definíciu dobrých mravov hospodárskej súťaže - tá však rozhodne nieje ani potrebná. Ak aj totiž ide o pojem (či už z pohľadu právneho teoretika, ale najmä praktika) mimoriadne vágny, obsah mu dáva judikatúra a právna doktrína, ktorá môže rešpektovať špecifiká a individuálne rozmery konkrétneho prípadu a tak je, môže a má byť nadčasovou.
Na dobré mravy hospodárskej súťaže sa historicky odvolával už prvorepublikový zákon o ochrane proti nekalej súťaži;Podľa § 1 zákona č. 111/1927 Sb. o ochrane proti nekalej súťaži: Kto sa dostane v hospodárskom styku do rozporu s dobrými mravmi súťaže konaním spôsobilým poškodiť súťažiteľa, môže byť žalovaný, aby sa zdržal takého konania a odstránil závadný stav ním spôsobený; ak vedel alebo musel vedieť, že jeho konanie je spôsobilé poškodiť súťažiteľa, tiež, aby nahradil škodu tým spôsobenú. na ktorý (česko)slovenský zákonodarca prijatím Obchodného zákonníka v roku 1991 nadviazal a svoje premietnutie preto našiel v právnom poriadku Slovenskej republiky práve v § 44 ods. 1 OBZ v rámci definície tzv. generálnej klauzuly nekalej súťaže (všeobecnej, resp. základnej skutkovej podstaty nekalej súťaže).
Rovnako hodno spomenúť, že aj čl. 10bis ods. 2 Parížskeho dohovoru na ochranu priemyslového vlastníctva definuje nekalú súťaž ako každú súťažnú činnosť, ktorá odporuje poctivým zvyklostiam v priemysle alebo obchode.Poctivé zvyklosti v priemysle alebo obchode možno zjednodušene, no nie absolútne presne, vnímať synonymicky s dobrými mravmi súťaže, ktoré môžu mať charakter zvyklostí (uzancií), považovaných za poctivé a rešpektované účastníkmi hospodárskej súťaže.
Rozpor konania s dobrými mravmi súťaže je jedným z troch pojmových znakov naplnenia generálnej klauzuly (konanie v hospodárskej súťaži, rozpor s dobrými mravmi súťaže a spôsobilosť tohto konania privodiť ujmu iným súťažiteľom alebo spotrebiteľom).
Ako je už z uvedeného zrejmé, ochrana dobrých mravov je v širšom rámci jedným zo základných princípov slovenského súkromného práva. Hoci sa na dobré mravy Obchodný zákonník, ale najmä Občiansky zákonník, či iné právne predpisy odvolávajú pomerne často, nejde o pojem, ktorý by bol priamo a výslovne legálne ukotvený v podobe zákonnej definície (netvrdíme pritom, že je potrebná).
Z gramatického vyjadrenia spojenia „dobré mravy súťaže" je zrejmé, že ide o užší pojem než „dobré mravy" na účely Občianskeho alebo Obchodného zákonníka - aj odborná literatúra akcentuje fakt, že pojem dobré mravy súťaže nemožno zamieňať s pojmom dobré mravy vôbec.KNAPP, K.: Právní ochrana hospodářskésoutěže. 2. díl. ABF. Praha. 1992, str. 11
Jindřiška Muňková konštatuje, že „aj pojem dobrých mravov súťaže je málo určitý. Patrí do kategórie pojmov mimoprávnych, ktoré sú meradlom etického hodnotenia konkrétnych situácii, zodpovedajúcich všeobecne uznávaným pravidlám slušnosti. Pokiaľ na tieto mimoprávne pravidlá odkazuje zákona, znamená to, že adresát právnej normy sa na ne musí obrátiť o zistenie súladnosti určitého konania so zákonom. Ich aplikovateľnosť je však obmedzená na ich interpretačnú funkciu."MUŇKOVÁ, J.: Právo proti nekalé soutěži. Komentář. 3. vydáni. C. H. Beck. Praha. 2008, str. 46
Prvorepubliková judikatúra vymedzila dobré mravy súťaže ako „mravné názory, obyčaje a zvyklosti, uzancie a pod., ktoré zachovávajú všetci spravodlivo, poctivo, čestne a svedomito konajúci účastníci súťažného zápasu.Citované podľa: PELIKÁNOVA, I.: Komentář k Obchodnímuzákoníku. 1. díl. O 1 - 55. 4. aktualizované vydání. ASPI, Praha, str.419
Podľa českej judikatúry dobré mravy netvoria uzavretý a petrifikovaný normatívny systém, sú skôr meradlom etického hodnotenia konkrétnych situácií a ich súladu so všeobecne uznávanými pravidlami slušnosti a čestnosti, (rozsudky Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 32 Odo 174/2005 a sp. zn. 32 Cdo 150/2007).
V zásade preto pôjde o zväčša nepísaný zoznam pravidiel a zvyklostí, ktoré sa dodržiavajú v konkurenčnom prostredí a ktoré aj sami súťažitelia považujú za zodpovedajúce podnikateľskej korektnosti. (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. 7. 1994, sp. zn.: 1 Obo 180/94); prípadne mravné názory, obyčaje a zvyklosti, uzancie a pod., ktoré zachovávajú všetci spravodlivo, poctivo, čestne a svedomito konajúci účastníci súťažného procesu.Vážného zbierka, r. 1933, č. 12336, cit. podľa ČEČOTOVÁ, V.: Dobré mravy v slovenskom súkromnom práve. Praha. EPOS.2005, str. 111
Dobré mravy hospodárskej súťaže sú pritom pojmom mimoprávnym a sú merítkom etického hodnotenia konkrétnych situácií zodpovedajúcich všeobecne uznávaným pravidlám slušnosti.rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 6.8.2009, sp. zn.: 4 Obo 212/2007
Dobrým mravom súťaže potom odporujú také konania, ktoré by mohli ohroziť účel (funkčnosť) súťaže. Posúdenie, čo v konkrétnom prípade boli porušené dobré mravy súťaže, závisí rovnako, ako v prípade dobrých mravov všeobecne, od orgánu, ktorý v danej veci rozhoduje.ČEČOTOVÁ, V.: Dobré mravy v slovenskom súkromnom práve. Praha. EPOS.2005, str. 120
Posúdenie, či určité konanie jev rozpore s dobrými mravmi hospodárskej súťaže, je otázkou výlučne právnou, a nie otázkou skutkovou. Podľa JindřiškyMuňkovej je „skutkovou otázkou iba zistenie obsahu konania, ktoré sa vytýka ako odporujúce dobrým mravom súťaže, a rovnako aj zistenie názorov obchodných kruhov i verejnosti na takéto konanie. Posúdenie, výklad a aplikácia právneho predpisuje vecou výlučne právnou."MUŇKOVÁ, J.: Právo proti nekalé soutěži. Komentář. 3. vydáni. C. H. Beck. Praha. 2008, str. 47 Z toho potom vyplýva, že definitívnu odpoveď na to, či určité konanie v hospodárskej súťaži je v rozpore s dobrými mravmi súťaže môže dať výlučne súd.
3. Miesto dobrých mravov súťaže v práve proti nekalej súťaži
Akokoľvek vágnym sa javí byť pojem a princíp ochrany dobrých mravov hospodárskej súťaže, jeho miesto pri interpretácii a aplikácii právnych noriem na ochranu pred nekalou súťažou je nezastupiteľné.
Prameňom práva (a to aj v systéme písaného práva) sú totižaj právne princípy, ktoré dodávajú systému práva hodnotový kontext.Nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 17.12.1997, sp.zn. P1 US 33/97 Konkrétny obsah im dáva až aplikačná prax, vyjadrená najmä v rozhodovacej činnosti súdov.
Dobré mravy súťaže ako jeden z troch predpokladov generálnej klauzuly (§ 44 ods. 1 OBZ),je skryto prítomný v každom konaní, ktoré možno posúdiť ako nekalosúťažné - či už pri naplnení generálnej klauzuly alebo pomenovanej skutkovej podstaty nekalej súťaže (§ 45 až 52 OBZ), ale aj akejkoľvek inej, hoci nepomenovanej skutkovej podstaty nekalej súťaže, za predpokladu, že spĺňa podmienky generálnej klauzuly.
V celej zákonnej úprave práva proti nekalej súťaži (§ 44 až 55d OBZ) sa dobré mravy síce spomínajú výslovne len jediný raz (práve v § 44 ods. 1 OBZ v rámci definície generálnej klauzuly), no to neznamená, že by mimo generálnej klauzuly nemali význam - naopak, vzhľadom na vzťah generálnej klauzuly k osobitným pomenovaným (ale aj nepomenovaným) skutkovým podstatám ako vzťah všeobecného k osobitnému, aj pri nich platí nevyhnutnosť prítomnosti rozporu s dobrými mravmi hospodárskej súťaže na to, aby určité konanie v rámci hospodárskej súťaže mohlo byť posúdené ako nekalosúťažné.
Inak povedané, v zásade platí, že každé nekalosúťažné konanie je konaním, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi súťaže. Je vhodné tiež uviesť, že „samo osebe konanie v hospodárskej súťaži, ktoré jednému alebo niekoľkým podnikateľom spôsobuje ťažkosti alebo aj materiálnu ujmu, nemusí byť nutne v rozpore s dobrými mravmi súťaže. Aby tomu tak bolo, musia pristúpiť ešte ďalšie okolnosti, ktoré zo súťažného konania urobia niečo, čo odporuje zmyslu a účelu súťaže." MUŇKOVÁ, J.: Právo proti nekalé soutěži. Komentář. 3. vydání. C. H. Beck. Praha. 2008, str. 47
Záver
Ochrana dobrých mravov hospodárskej súťaže predstavuje jeden z nosných právnych princípov práva proti nekalej súťaži, ale v širšom zmysle i súkromného práva ako celku. Dobré mravy hospodárskej súťaže je potrebné odlišovať od dobrých mravov v občianskom práve, aj keď medzi nimi môže vzniknúť väčší, či menší prienik - ide o vzťah dvoch, potenciálne sa prelínajúcich sa množín, limitovaný charakterom hospodárskej súťaže, ktorá je postavená na súperení, profesionalite, tvrdosti, ziskuchtivosti, dravosti a neustálom posúvaní pravidiel, ktoré v úzko občiansko-právnych vzťahoch spravidla nemajú miesto.
Z interpretačného hľadiska ide nepochybne o pojem veľmi všeobecný, abstraktný avágny, čo je na jednej strane želateľné - táto všeobecnosť totiž vylučuje použitie kazuistických riešení a umožňuje subsumovať pod tento pojem široké spektrum právnych konaní, kolidujúcich s ochranou práv a právom chránených záujmov účastníkov hospodárskej súťaže. Na druhej strane to však (aspoň do istej miery) sťažuje aplikáciu právnych noriem na ochranu hospodárskej súťaže pred nekalým súťažným konaním, s čím úzko súvisí nevyhnutnosť kvalitnej a precízne odôvodnenej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov.
Ako vidieť z predchádzajúcich riadkov,judikatúra našťastie neindikuje zásadnejšie problémy pri interpretácii a potom aplikácii princípu ochrany dobrých mravov súťaže a vysporiadala sa s ním na úrovni všetkých stupňov súdnictva vo svojej podstate na úplne dostačujúcej úrovni.
Úvahy o postavení, charaktere a obsahu princípu dobrých mravov hospodárskej súťaži majú potom význam predovšetkým akademický a propedeutický - tieto významy sa však javia ako kľúčové pre správne smerovanie aplikačnej a súdnej praxev oblasti práva proti nekalej súťaži v budúcnosti.
Zoznam bibliografických odkazov Monografie a učebnice:
ČEČOTOVÁ, V.: Dobré mravy v slovenskom súkromnompráve. Bratislava. EPOS.2005.
FEKETE, I.: Občiansky zákonník. Veľký komentár. 1. diel. §1 - § 459. Žilina: Eurokódex, 2011.
HURDIK, J.; LAVICKÝ, P.: Systém zásad soukromého práva. 1. vydání. Brno. Masarykova univerzita, 2010.
HURDÍK, J.: Zásady soukromého práva, 1. vyd. Brno, Masarykova univerzita, 1998.
KNAPP, K.: Právní ochrana hospodářskésoutěže. 2. díl. ABF. Praha. 1992.
MUŇKOVÁ, J.: Právo proti nekalé soutěži. Komentář. 3. vydání. C. H. Beck. Praha. 2008;
OVEČKOVÁ, O. a kol.: Obchodný zákonník. Veľký komentár. 1. zväzok. Bratislava. WoltersKluwer. 2017.
PATAKYOVÁ, M. a kol.: Obchodný zákonník. Komentár. 5. vydanie. C. H. Beck. Bratislava. 2016.
PELIKÁNOVÁ, I.: Komentář k Obchodnímuzákoníku. 1. díl. §1-55. 4. aktualizované vydání. ASPI, Praha.
RUBEŠ, P.: Dobrémravy v rukou soudcu. Právní fórum, 2006, č. 9.
SALAČ, J.: Rozpor s dobrýmimravy a se zákonným zákazem. Právnírozhledy, 2000, č. 6.
ŠTEVČEK, M., DULAK, A., BAJÁNKOVÁ, J., FEČÍK, M., SEDLAČKO, F., TOMAŠOVIČ, M. a kol. Občiansky zákonník I., II. § 1 - 880. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2015.
ŠTEVČEK, M., DULAK, A., BAJÁNKOVÁ, J., FEČÍK, M., SEDLAČKO, F., TOMAŠOVIČ, M. a kol. Občiansky zákonník I.§ 1 - 450. Komentár. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2019.
VOZÁR, J.: Právo proti nekalej súťaži. VEDA, Bratislava. 2013.
Periodiká a zborníky:
STRÉMY, J.: Vzťah práva proti nekalej súťaži k právu na ochranu spotrebiteľa ajeho vývojové tendencie. In: Právo, obchod, ekonomika 6. Košice : Univerzita Pavla Jozefa Šafárika, 2016. -S. 480-494.
VOZÁR, J., ZLOCHA, Ľ.: Judikatúra vo veciach nekalej súťaže. 1. vyd. Bratislava: Iura Edition, 2013. 223 s.
VOZÁR, J.: Generálna klauzula nekalej súťaže. In.: Právny obzor. roč. 82, č. 3 (1999), s. 213-
ZLOCHA, Ľ.: Pojem dobré mravy v kontexte generálnej klauzuly nekalej súťaže. In.: Právny obzor. roč. 98, č. 4 (2015), s. 354-364.
Judikatura:
Nález Ústavného súdu Českej republiky, sp.zn. Pl ÚS 33/97.
Rozsudok Krajského súdu v Žiline, sp.zn. 6 Co 319/2009.
Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 32 Cdo 150/2007.
Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 32 Odo 174/2005.
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: 1 Obo 180/94.
Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn.: 4 Obo 212/2007.
Uznesenie Ústavného súdu SR, č. k. IV. ÚS 55/2011-19.
PRINCÍP ROVNOSTI STRÁN SPORU V CIVILNOM SPOROVOM KONANÍ
▼
THE PRINCIPLE OF EQUALITY OF DISPUTE PARTIES IN CIVIL LITIGATION
Matúš MendrejMgr. Mgr. Matúš Mendrej, externý doktorand na Katedre Obchodného a hospodárskeho práva Právnickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, advokátsky koncipient advokátskej kancelárie SUCHÝ & PARTNERS s. r. o. - Nikola PacalajováMgr. Nikola Pacalajová, denná doktorandka na Katedre Obchodného a hospodárskeho práva Právnickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici
Abstrakt:
Príspevok sa zaoberá princípom rovnosti strán sporu v civilnom sporovom konaní, a to jednak v intenciách jeho všeobecného vymedzenia, ako aj jeho zakotvenia vo vnútroštátnej právnej úprave a v medzinárodných dohovoroch na ochranu ľudských práv. Autori v článku tiež uvádzajú jeho interpretáciu v rámci judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a najvyšších súdnych autorít Slovenskej republiky a poukazujú na jeho využívanie v civilnom sporovom konaní s prihliadnutím na možné osobitosti jeho uplatnenia.
Kľúčové slová:
Princíp rovnosti strán sporu, civilné sporové konanie, právo na spravodlivý súdny proces
Abstract:
The paper deals with the principle of equality of parties in a civil litigation in terms of its general definition as well as its anchoredin national legislation and international conventions for the protection of human rights. The authors also present the interpetarion of this principlefrom the purview of case law of the European Court of Human Rights and the supreme judicial authorities of the Slovak Republik and they point out its use in the civil litigation with regard to possible of its application.
Keywords:
The principle of equality of dispute parties, civil litigation, the right to a fair trial
Úvod
Právo, tak ako každá veda, stojí na určitých zásadách alebo princípoch, ktoré ju determinujú a dotvárajú navonok. Právne princípy sú vyjadrením korektívu v rámci tvorby, interpretácie a aplikácie práva. Princíp vo svojej podstate predstavuje určitý, vo všeobecnosti determinovaný cieľ, ktorý sa má v čo najväčšej možnej miere realizovať. Inak povedané, právne princípy predstavujú najvšeobecnejšie pravidlá, ktoré v normatívnej podobe vyjadrujú všeobecné ciele práva.GERLOCH, A: Princíp právni jistoty v soudobém právu. In BOGUSZAK, J.: Právni principy: kolokvium. 1. vydanie. Pelhřimov : Vydavateľstvo 999 , 1999, s. 77. Tieto ciele obsahuje aj nadčasová starorímska definícia práva Ius est ar s boni et aequi - právo je umenie dobra a spravodlivosti, determinovala podstatu práva v Rímskej ríši a nejeden z právnikov potvrdí, že táto prapôvodná definícia práva pretrvala do dnešných čias. Tomu dosvedčuje aj prof. Telec, ktorý právne princípy chápe ako zväzok lúčov, ktorými vyžaruje všeobecné právne a mravné dobro a ktoré sa v tomto dobre zbiehajú.TELEC, I: Právni principy a některé jiné věci. In: Právnik. 2002, roč. 141, č. 6, s. 623.
Právne princípy sú vo všeobecnosti základným východiskom pre konkrétnu právnu úpravu v jednotlivých odvetviach práva. Z princípov vychádzajú, tak najvšeobecnejšie, ako aj najužšie zásady správania sa celej spoločnosti, ako aj jednotlivcov. Problematika a vývoj právnych princípov a zásad pretrváva v právnej vede od jej počiatku. Ide o živý organizmus, ktorý sa vyvíja ruka v ruke so spoločnosťou, pričom spoločnosť tieto princípy vytvára a mení a princípy ju formujú a vytvárajú jej konkrétny obraz.
Jedným zo základných rozlíšení právnych princíp je ich delenie na hmotnoprávne a procesnoprávne. V našom príspevku sa zameriame na procesnoprávny princíp z oblasti civilného sporového konania - na princíp rovnosti strán sporu. Civilnoprocesné princípy sú základné princípy, na ktorých spočíva zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len ako „Civilný sporový poriadok" alebo „CSP"), a ktoré tvoria rámec výkladových pravidiel, v súlade s ktorými majú byť aplikované a interpretované právne normy Civilného sporového poriadku.Subsidiárne tiež Civilného mimosporového poriadku a Správneho súdneho poriadku. Princíp rovnosti strán sporu je pritom jedným z najlepšie determinujúcich princípov civilného procesného práva. Vpredkladanom príspevku poukážeme na jeho všeobecnú rovinu vychádzajúcu zo zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky (ďalej len ako „Ústava SR"), a jednotlivých medzinárodných dohovorov. Prihliadneme aj na jeho konkrétnosti vyplývajúce predovšetkým Civilného sporového poriadku, pričom pozornosť upriamime na jeho dôležitý aspekt v sporovom konaní, ktorým sa má naplniť najmä spravodlivosť v uplatnení práv a právom chránených záujmov subjektov v súdnom konaní.
Princíp rovnosti účastníkov vo všeobecnosti
Civilnoprocesné princípy vyjadrujú v spoločnosti „ustálené a všeobecne akceptované názory na žiaduce chápanie, spôsob úpravy a výkon civilného procesu, ako (relatívne) najúčinnejšieho právneho nástroja ochrany súkromnoprávnych, sčasti aj verejnoprávnych vzťahov "ŠTEVČEK, M.: Princíp rovnosti účastníkov. In: FICOVÁ, S. a kol.: Občianske právo procesné : základné konanie. Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislava, Právnická fakulta, Vydavateľské oddelenie, 2008, s. 61. Zákonodarca prostredníctvom jednotlivých zákonov zhmotňuje prevládajúce idey, ktoré tvoria štruktúru a zmysel noriem a inštitútov civilného práva procesného.
Princíp rovnosti strán sporu, ktorý býva označovaný aj ako princíp rovnosti zbraní, sa vníma ako jeden z civilnoprocesných inštitútov determinujúci právo na spravodlivý proces. V ďalšom texte budeme používať aj pomenovanie „princíp rovnosti účastníkov", ktorý bude pre účely tohto príspevku predstavovať vzhľadom na predchádzajúcu právnu úpravu Občianskeho súdneho poriadku synonymu k princípu rovnosti strán sporu.
Zakotvenie princípu rovnosti účastníkov konania presahuje našu slovenskú právnu úpravu a je možné ho pozorovať naprieč spektrom medzinárodných dohôd upravujúcich práva ľudí. Uvedený princíp vychádza zo všeobecného princípu rovnosti ľudí pred zákonom a štátnou mocou, ktorý je obsiahnutý v článku 7 Všeobecnej deklarácie ľudských práv, ktorá uvádza, že: „Všetci sú si pred zákonom rovní a majú právo na rovnakú zákonnú ochranu bez akejkoľvek diskriminácie. Všetci majú právo na rovnakú ochranu proti akejkoľvek diskriminácii, ktorá porušuje túto deklaráciu a proti akémukoľvek podnecovaniu takejto diskriminácie."Článok 7 Všeobecnej deklarácie ľudských práv.
Konkrétne princíp rovnosti účastníkov s ohľadom na procesnoprávne hľadisko vymedzuje Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ako „Dohovor") neoficiálne nazývaný aj Európsky dohovor o ľudských právach, ktorý na pôde Rady Európy vstúpil do platnosti 03.09.1953. Dohovor v článku 6 poukazuje na procesnoprávne postavenie účastníkov súdneho konania, a to tak trestnoprávneho (v ods. 2 a3) ako aj civilnoprávneho (v ods. 1), kedy má „každý právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné okolnosti mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti."Článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 11 a 14
V slovenskom právnom poriadku musíme pôvod tohto princípu hľadať v základom zákone štátu, teda v Ústave SR. Článok 12 ods. 1 Ústavy SR zakladá základné práva a slobody ľudí, ktoré sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľne a nezrušiteľné, ktorý je s ohľadom na princíp rovnosti pred zákonom doplnený článkom 46 ods. 1 Ústavy SR v zmysle ktorého sa každý „môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky"Článok 46 ods. 1 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v znení neskorších ústavných zákonov a článkom 47 ods. 2 Ústavy SR „každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom."Článok 47 ods. 2 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v znení neskorších ústavných zákonov Hmotnoprávna úprava rovnakého postavenia účastníkov v občianskoprávnych vzťahoch, ktorú nesmieme opomenúť vychádza z ust. § 2 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších právnych predpisov, podľa ktorého „v občianskoprávnych vzťahoch majú účastníci rovnaké postavenie."Ust. § 2 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov Vyššie uvedené predstavuje základný právny rámec princípov všeobecnej rovnosti, a to nielen čo sa týka fyzických osôb, ale aj pokiaľ ide o právnickí osoby.
Princíp rovnosti účastníkov konania bol do občianskoprávnej procesnej praxe pretavený v podobe ust. § 18 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len ako „Občiansky súdny poriadok" alebo „OSP"). V zmysle tohto ustanovenia mali účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie. Mali právo konať pred súdom vo svojej materčine alebo v jazyku, ktorému rozumejú a súd bol povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv.
Princíp rovnosti strán sporu v civilnom sporovom konaní
V právnej úprave de lege lata je princíp rovnosti strán sporu zakotvený v čl. 6 CSP a predstavuje moderné poňatie bývalej zásady rovnosti účastníkov. Dôvodom zmeny pomenovania princípu na teoretickej úrovni je zmena terminológie z účastníkov konania na strany sporu v rámci civilného sporového konania, ktorá nastala v dôsledku rekodifikácie civilného procesného práva, v rámci boli prijaté tri samostatné kódexy.Zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, Zákon č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok, Zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok. V snahe rešpektovať trendy moderných procesných predpisov a so zámerom položiť základ pre aplikáciu civilnoprocesných noriem, zákonodarca s účinnosťou rekodifikácie civilného procesného práva zaradil priamo do textu predpisu výslovnú úpravu základných princípov, a to pred samotným paragrafovým znením v rámci čl. 1 až č. 18 CSP. Aj napriek tomu, že Návrh legislatívneho zámeru rekodifikácie civilného práva procesného (rovnako ako jeho schválené znenie) pojednával v úvodných článkoch jednotlivých kódexov o základných zásadách, ich účinné znenie ustanovilo pre nosné idey civilného procesu terminus technikus základné princípy. Cieľom prekladaného príspevku nieje analýza obsahového výkladu pojmov zásada a princíp, prikláňame sa však k názoru, že zásady možno považovať za totožné s princípmi, prípadne za poddruh princípov.K tomu bližšie pozri: GÁBRIŠ, T.: Zásady a/alebo princípy. In: Právne noviny. Dostupné na internete: https://www.pravnenoviny.sk/principy-a-alebo-zasady. Rešpektujúc však zavedenú terminológiu používame v rámci textu len pojem princíp.
Podľa Dôvodovej správy k Civilnému sporovému poriadku tvoria základné princípy, na ktorých spočíva Civilný sporový poriadok rámec výkladových pravidiel, v súlade s ktorými majú byť aplikované a interpretované právne normy Civilného sporového poriadku, pričom všetky sú rovnocenné.Dôvodová správa k Civilnému sporovému poriadku. Dostupné na internete: https://www.epi.sk/dovodova-sprava/dovodova-sprava-k-zakonu-c-160-2015-z-z.htm. Obsah princípu rovnosti účastníkov konania je obsiahnutý v článku 6 ods. 1 CSP, ktorý uvádza, že „strany sporu majú v konaní rovné postavenie spočívajúce v rovnakej miere možností uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu." Ods. 2 dopĺňa, že súd zohľadňuje špecifické potreby strán sporu vyplývajúce z ich zdravotného stavu a sociálneho postavenia."
Princíp rovnosti strán sporu vyjadruje skutočnosť, že strany musia stáť pred súdom v rovnakom postavení bez toho, aby bola jedna či druhá strana akokoľvek procesne zvýhodnená.BAJÁNKOVÁ, J.: Tretia hlava. Účasť na konaní. In: ŠTEVČEK, M. a kol.: Občiansky súdny poriadok. I. diel. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 62. Obsahom je predovšetkým rovnosť subjektov resp. strán sporu v rámci procesnoprávnych vzťahoch, ktoré medzi nimi navzájom vznikajú. V princípe rovnosti strán sporu sa vyjadruje nové poňatie kontradiktórneho procesu, kde proti sebe stoja dve strany s protichodným záujmom na výsledku sporu, pričom dikcia čl. 6 CSP berie do úvahy aj judikatúru štrasburských orgánov ochrany práva, ktorá smeruje k rovnakej miere možností pri využívaní prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany.Bližšie pozri: Dôvodová správa k Civilnému sporovému poriadku. Dostupné na internete: https://www.epi.sk/dovodova-sprava/dovodova-sprava-k-zakonu-c-160-2015-z-z.htm. Tento princíp sa priamo uplatňuje v každom sporovom konaní, či už pred súdom prvej inštancie, v konaní o odvolaní, ako aj v konaní o dovolaní. Súd je v rámci tohto princípu povinný prihliadať na postavenie strán sporu bez akýchkoľvek rozdielov pri uplatňovaní ich procesných práv v konaní.
Princíp rovnosti strán sporu vo svetle vybranej judikatury
V rámci judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ako „ESĽP") sa princíp rovnosti účastníkov konania uvádza ako tzv. princíp rovnosti zbraní. Tento princíp bol judikovaný ESĽP najmä v rozhodnutiach Dombo Beheer B. V. proti Holandsku z 27. 10. 1993Rozsudok ESĽP DomboBeheer B. V. proti Holandsku z 27. 10. 1993, či Komanický proti Slovenskej republike z 12.06.2012Rozsudok ESĽP Komanický proti Slovensku z 12.06.2012. Podľa konštantnej judikatúry ESĽP si princíp rovnosti zbraní vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť participovať na vlastných procesných úkonoch a na procesných úkonoch protistrany (v zmysle mať objektívnu možnosť vyjadriť sa k nim), ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, než v ktorej je jej protistrana. Z procesnoprávnej praxe zo zastupovania klientov pred súdmi ide o imanentné právo účastníka, na ktoré musí dbať tak samotný účastník a jeho právny zástupca, no v neposlednom rade samotný súd.
Napriek rozsiahlej judikatúre v podobe rozhodnutí ESĽP, domácej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, či Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zabezpečuje rovnosť účastníkov konania a aj tzv. rovnosť zbraní predovšetkým sám sudca. Zákonný sudca, ako osoba a inštitúcia oprávnená prejednať a rozhodnúť sporovú vec v súkromnoprávnych veciach určuje do akej miery sa tom ktorom konaní tento princíp uplatní. Priamo v súdnom konaní by mal sudca, a teda súd primerane prihliadať na právo sporových strán vyjadriť sa ku skutočnostiam, ktoré uvedie protistrana písomne v rámci žaloby, repliky, alebo dupliky, resp. ústne prednesie priamo na pojednávaní. Dať strane možnosť v primeraných lehotách poskytnúť vyjadrenie, navrhnúť alebo doplniť vykonanie dôkazov a priamo predkladať dôkazné prostriedky. S princípom rovnosti zbraní sa do určitej miery prelína zákonná a sudcovská koncentračná zásada sporového konania. Na mnohých okresných súdoch (súdoch prvej inštancie) sa stretávame s uplatňovaním sudcovskej koncentrácie konania.Viď § 153 CSP. Do veľkej miery ide o signifikantný prínos do sporového konania, ktorý často sprehľadní sporovú vec už na začiatku sporu, urýchľuje rozhodovanie súdu a do veľkej miery okliešťuje možnosti strán sporu na zámerné prieťahy v konaní.
Praktický význam rovnosti strán sporu prichádza vo chvíli, keď súd pripustí vykonanie dôkazu, ktorý strana navrhla až následne, v rámci širšej zákonnej koncentrácie konania. K uvedenému môže dôjsť, či už z objektívnych dôvodov, ktoré strany sporu nemohli ovplyvniť a súd na to prihliadne, ale aj zo subjektívnych dôvodov, ktoré sa môžu sudcovi v danej chvíli zdať podstatné pre objasnenie veci a vydanie spravodlivého rozhodnutia. V praxi môže ísť o navrhnutie výsluchu svedkov, ktorý strana sporu nenavrhla pri svojom prvom procesnom úkone, nakoľko nemala vedomosť, že takýto svedkovia existujú, prípade navrhnutie vykonania listinného dôkazu, ktorým pred tým nedisponovala. Tiež sa v praxi často stáva, že jedna zo sporových strán zabezpečí prítomnosť svedka, ktorého chce na pojednávaní vypočuť, priamo bez toho, že by jeho výsluch navrhla, prípadne priamo na pojednávaní predloží listinné dôkazy alebo uvedie rozsiahle prostriedky procesného útoku a procesnej obrany. Samozrejme s ohľadom na okolnosti prípadu spočíva bremeno rozhodnutia o vykonaní dôkazu - výsluchu svedka, listinných dôkazov, či rozhodnutie o odročení pojednávania na samotnom sudcovi.
K porušeniu princípu rovnosti zbraní pri doručovaní, resp. nedoručovaní písomností v sporovom konaní poukazujeme na Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: 5Cdo/270/2010 zo dňa 16.03.2010, v ktorom tento súd judikoval, že „právo účastníkov konania na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov treba považovať za súčasť práva na spravodlivý proces. Nedoručenie vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti práva na spravodlivý proces."Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: 5Cdo/270/2010 zo dňa 16.03.2010
S ohľadom na okolnosti prípadu, musí sudca zvažovať účelnosť vykonania navrhnutých dôkazov spolu so zásadou hospodárnosti a rýchlosti konania, voči ktorým sa v zjavnom kontraste javí princíp rovnosti zbraní. Vo svojej podstate by mali mať sporové strany skutočnú možnosť oboznámiť sa s dôkazmi protistrany a skutočnú vedomosť, aké dôkazné prostriedky protistrana navrhuje a aké dôkazy bude požadovať od súdu aby ich vykonal. Táto vedomosť následne dáva strane sporu faktickú možnosť riadne sa pripraviť na pojednávanie, čo je účelné, nielen vo vzťahu k úspechu v spore, ale aj k urýchleniu a u súdneho konania. Je dôležité si uvedomiť, že strany sporu priamo na pojednávaní pred súdom poukazujú na svoje predchádzajúce písomné vyjadrenia, ktoré dopĺňajú o svoj právny výklad spornej veci a sumarizujú najdôležitejšie intencie prípadu. Prostredníctvom dôkazov sa snažia verifikovať vlastné právne posúdenie a zároveň falzifikovať právne posúdenie protistrany prípadne samotného súdu. V prípade, že sudca z akéhokoľvek dôvodu pripustí výsluch svedka, ktorý nebol včas stranou sporu navrhnutý, prípadne pripustí vykonania iných dôkazov, ktoré neboli pred pojednávaní včas zaslané protistrane, môže do určitej miery z procesnoprávneho hľadiska znevýhodniť protistranu, ktorá nemala relevantnú možnosť zhodnotiť, posúdiť a pripraviť si vyjadrenie k vykonávaným dôkazov. K uvedenému poukazujeme na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: 6Cdo/259/2010 zo dňa 26.01.2016 v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval, že „zachovanie rovnosti zbraní z pohľadu spôsobu a rozsahu vykonávaného dokazovania sa týka aj oprávnenia účastníkov konania navrhovať dôkazy . Možnosť navrhovania dôkazov je spojená s princípom dôkazného bremena, ktorého úspešnosť sa v súdnom spore viaže na schopnosť predložiť adekvátne dôkazy na preukázanie svojich tvrdení."Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: 6Cdo/259/2010 zo dňa 26.01.2010
Samozrejme ako sme uviedli vyššie bremeno rozhodnutia spočíva na sudcovi, ktorý môže byť ovplyvnený skutočnosťou, že navrhnutý svedok sa na nasledujúce pojednávanie nebude môcť dostaviť z dôvodu plánovanej dovolenky, pracovnej cesty, prípade, že miesta konania sporu je neprimerane ďaleko od bydliska, alebo sídla strán sporu. Nedá sa paušalizovať, či v uvedenom prípade pôjde o také zásadné porušenie princípu rovnosti sporových strán, ktoré by znamenalo vadu konania spĺňajúcu niektorý z odvolacích dôvodov.
Princíp rovnosti sporových strán by mal byť uplatňovaný pri jednotlivých procesných úkonoch súdu a strán sporu a zároveň by mal byť uplatňovaný všeobecne v rámci celého sporového konania. V každom súdnom konaní sa stranám sporu z ich subjektívneho pohľadu môže zdať, že protistrana bola zvýhodnená a ich strana znevýhodnená, avšak je potrebné si uvedomiť, že rovnaká miera procesných práv musí byť v medziach ustanovení civilného sporového poriadku. Prof. Števček k tomu uvádza, že civilné právo procesné „nemôže fingovat' skutočnú rovnosť subjektov (napr. jedna sporová strana sa dá zastúpiť advokátom a druhá sporová strana toto svoje procesné právo nevyužije), pričom obsah princípu rovnosti sporových strán v civilnom sporovom konaní sa prejavuje ako tzv. funkčná rovnosť spočívajúca v takom procesnom postupe súdu, aby sa každej zo sporových strán umožnilo v rovnakej miere realizovať svoje procesné oprávnenia."ŠTEVCEK, M. a kol.: Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 45.
Skutočnosť, či jednotlivé strany sporu využívajú svoje procesné práva v plnej miere závisí čisto len od nich. Je potrebné mať stále na pamäti, že civilné sporové konanie sa riadi princípom kontradiktórnosti. Princíp kontradiktórnosti predstavuje fakt, že v súdnom konaní proti sebe stoja strany sporu s protichodným záujmom na výsledku sporu. V prenesenom význame k princípu rovnosti sporových strán, sporová strana je povinná vyvrátiť tvrdenia protistrany, inak ich súd bude považovať za nesporné. Podstatou v rámci princípu rovnosti strán sporu potom bude predovšetkým tá skutočnosť, či súd poskytol strane sporu priestor na svoje vyjadrenie teda kontradiktórne tvrdenie, alebo nie. K tomuto uvádzame nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn III. ÚS 32/2015 zo dňa 7.júna 2016: „Podstatou kontradiktórnosti a s ňou súvisiacou „rovnosťou zbraní" je, aby všetci účastníci konania mali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať na „protiargumenty" protistrany. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja proti sebe žalobca a žalovaný a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania."
Princíp rovnosti strán sporu sa rovnako dopĺňa s poučovacou povinnosťou súdu (funkčne a komplementárne).Tamtiež s. 45. Mundukačná povinnosť súdu, ako sa niekedy zvykne nazývať, zabezpečiť stranám sporu rovnakú východziu pozíciu na začiatku sporu. Odborná literatúra subsumuje po túto povinnosť súdu aj ústavné právo strán sporu na právnu pomoc. V rámci všeobecnej poučovacej povinnosti súdu zakotvenej v § 160 ods. 2 CSP ukladá sa súdu povinnosť vždy poučiť strany o ich práve zvoliť si advokáta a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci." V prípade, že je strana sporu zastúpená advokátom, právny poriadok takúto skutočnosť považuje za dostatočnú záruku zabezpečenia pri hájení aj procesných práv strany sporu. Z uvedeného dôvodu poučovacia povinnosť súdu pri zastúpení strany sporu advokátom, odborovou organizáciu, či osobou zriadenou na ochranu práv spotrebiteľa v zmysle ust. § 160 ods. 3 písm. b) CSP odpadá.
V civilnom sporovom konaní nieje vylúčené, že medzi stranami sporu bude dochádzať k markantnej ekonomickej nerovnosti. Takáto nerovnosť prejavujúca sa tým, že jedna strana sporu bude zastúpená dvomi advokátmi, ktorí budú prioritne pracovať len najednej veci klienta a druhá strana sa bude zastúpená centrom právnej pomoci, prípade nevyužije právo na právnu pomoc nemôže mať za následok porušenie princípu rovnosti sporových strán. Situácia ktorú sme opísali sa stáva v sporových konaniach pomerne často, aj keď nie v takej priepastnej miere v akej sme uviedli náš príklad. Materiálny nedostatok môže strane sporu brániť v prístupe k adekvátnej právnej pomoci, ktorá je hlavne z dôvodu nízkeho právneho povedomia ľudí imanentnou náležitosťou úspechu v spore. Tento materiálny nedostatok však nikomu nemôže brániť uplatňovať svoje práva na súdnu ochranu, či brániť v prístupe k súdu a dovolávania sa spravodlivosti.
Princíp rovnosti strán sporu v kontraste s princípom slabšej strany
S ohľadom na všeobecné princípy spravodlivého súdneho konania je potrebné dať princíp rovnosti sporových strán do kontrastu s princípom ochrany slabšej strany. Princíp ochrany slabšej strany v sebe nesubsumuje fyzické, či ekonomické decifity strany sporu, ktoré spočívajú v možnosti, resp. nemožnosti zaplatiť si dvoch, alebo viacerých advokátov. Potreba ochrany slabšej strany vznikla najmä v kontexte rozvoja trhovej spoločnosti, hospodárskeho pokroku a vzniku nadnárodných spoločností, ktoré môžu byť svojím hospodárskym postavením považované za sociálne silnejšie subjekty, pričom vzostup tejto ochrany vnímame predovšetkým v 21. storočí.PAVLOVOVA, M.: Princíp rovnosti a spory s ochranou slabšej strany. In: Visegrad journal on human rights č. 1,2014, s. 112 Ide o „vyváženie prirodzene nerovnovážneho postavenia určitej kategórie subjektov v právnych vzťahoch ako súkromnoprávnej, tak procesnoprávnej povahy."ŠTEVCEK, M. a kol.: Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 45. Princíp ochrany slabšej strany sa v podmienkach Slovenskej republiky vyvíja predovšetkým v súvislosti s integráciou v rámci Európskej únie.Napr. prijatie právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv v § 52 až § 62 OZ alebo prijatie zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších právnych predpisov. Legislatíva Európskej únie v oblasti ochrany spotrebiteľa je rozsiahla a odrážajú sa v nej hlavné hodnoty Európskej únie, ktorými sú presadzovanie práv zákazníka, prosperita a blaho.Dostupné na internete: http://www.pravaspotrebitela.sk/index.php?page=rights.
Civilný sporový poriadok vymenúva tri kategórie subjektov, ktoré sú v sporovom konaní považované za slabšiu stranu. Konkrétne sa jedná o:
1) spotrebiteľa,
2) zamestnanca,
3) diskriminovaného v antidiskriminačných sporoch.
Princípom ochrany slabšej strany je dorovnanie jej postavenia s ohľadom na procesné práva a nie jej zvýhodňovanie nad opačnú stranu sporu, ktorá má postavenie tzv. silnejšej strany sporu. Korešpondencia s princípom rovnosti strán sporuje teda vo svojej podstate zachovávaná v tom zmysle, aby každá strana sporu, aj tá, ktorá je v rámci zákona považovaná za slabšiu, mala rovnakú východziu pozíciu v sporovom konaní. Ochrana slabšej strany teda nie je bezbrehá a nekonečne protěžovaná. Ochrana zo strany súdu by mala končiť tam, kde začína vzájomná procesná rovnosť strán sporu.
Civilný sporový poriadok ďalej v ods. 2 článku 6 ukladá povinnosť súdu zohľadňovať u sporových strán ich špecifické potreby vyplývajúce zo zdravotného a sociálneho postavenia. Ide o špecifický procesný režim, keďže spory s ochranou slabšej strany sú upravené odchylne v rámci II. hlavy CSP, ktorý však nemá nijakým spôsobom negovať princíp rovnosti sporových strán. Ide o normatívne vyjadrenia obyčajne ľudskej slušnosti, napríklad vo vzťahu k zdravotne postihnutým osobám."ŠTEVČEK, M. a kol.: Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 46 V zmysle uvedeného princípu by mal súd samozrejme s prihliadnutím na okolnosti prípadu a zdravotný či sociálny stav strán sporu zohľadniť jeho určité intencie. Ako príklad môžeme uviesť vykonanie pojednávania v bezbariérovej miestnosti súdu, alebo v prípade, že strana cestuje na súdne pojednávanie z väčšej vzdialenosti verejnou dopravou vytýčenie pojednávania na poobednú hodinu a podobne.
Záver
Princíp rovnosti strán sporu predstavuje jedinečný prvok civilného sporového konania, ktorý pri zachovaní všetkých náležitostí posilňuje spravodlivé a efektívne rozhodovanie súdu. Dbať na jeho dodržiavanie musí predovšetkým samotný súd, ktorý z tohto princípu nesmie poľaviť v rôznych prípadoch a za rôznych okolností vyvolaných stranami sporu, s ktorými prichádza dennodenne do kontaktu vo svojej rozhodovacej praxi. Na druhej strane majú aj strany sporu nielen právo dožadovať sa zachovania tohto princípu, ale aj morálnu povinnosť konať v jeho súlade.
Zoznam bibliografických odkazov Monografie a učebnice:
BAJÁNKOVÁ, J.: Tretia hlava. Účasť na konaní. In: ŠTEVČEK, M. a kol.: Občiansky súdny poriadok. I. diel. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 62 - 108. ISBN: 978-80-7400-406-3
GÁBRIŠ, T.: Zásady a/alebo princípy. In: Právne noviny. Dostupné na internete: https://www.pravnenoviny.sk/principy-a-alebo-zasady.
GERLOCH, A: Princíp právní jistoty v soudobém právu. In: BOGUSZAK, J.: Právní principy: kolokvium. 1. vydanie. Pelhřimov : Vydavateľstvo 999 ,1999, 778 s. ISBN 80-901-0645-5
ŠTEVČEK, M. akol.: Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 1540 s. ISBN: 978-80-7400-629-6
ŠTEVČEK, M.: Princíp rovnosti účastníkov. In: FICOVÁ, S. a kol.: Občianske právo procesné : základné konanie. Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislava, Právnická fakulta, Vydavateľské oddelenie, 2008, 438 s. ISBN 978-80-7160-256-9
Periodiká a zborníky:
PAVLOVOVA, M.: Princíp rovnosti a spory s ochranou slabšej strany. In: Visegrad journal on human rights., č. 1,2014, s. 111-116. ISSN 1339-7915.
TELEC, I: Právní principy a některé jiné věci. In: Právník. 2002, roč. 141, č. 6, s. 623 a násl. ISSN 0324-7007
Právne predpisy:
Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 11 a 14. Dôvodová správa k Civilnému sporovému poriadku. Dostupné na internete: https://www.epi.sk/dovodova-sprava/dovodova-sprava-k-zakonu-c-160-2015-z-z.htm. Všeobecná deklarácia ľudských práv.
Zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov.
Zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov.
Zákon č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v znení neskorších ústavných zákonov.
Zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov.
Judikatura:
Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn III. ÚS 32/2015 zo dňa 7.júna 2016.
Rozsudok ESĽP DomboBeheer B. V. proti Holandsku vydaný dňa 27. 10. 1993 č. 14448/88.
Rozsudok ESĽP Komanický proti Slovensku vydaný dňa 12.06.2012 č. 32106/96.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: 5Cdo/270/2010 zo dňa 16.03.2010.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.: 6Cdo/259/2010 zo dňa 26.01.2010.
UPLATŇOVANIE PRINCÍPU KONVERGENCIE A PRINCÍPU DIVERGENCIE V RIADENÍ ĽUDSKÝCH ZDROJOV
▼
APPLICATION OF CONVERGENCE PRINCIPLE AND DIVERGENCE PRINCIPLE IN HUMAN RESOURCE MANAGEMENT
Lucia PetříkováJUDr. Lucia Petříková, PhD. - odborná asistentka Katedry občianskeho a pracovného práva, Právnická fakulta UMB Banská Bystrica, Slovakia
(Príspevok je napojený na riešenie projektu VEGA 1/0116/18 Konvergencia a divergencia v medzinárodnom riadení ľudských zdrojov, ktorého vedúcim je prof. Ing. Milota Vetráková, PhD. z pracoviska Ekonomická fakulta UMB v Banskej Bystrici. JUDr. Lucia Petříková, PhD. je spoluriešiteľkou tohto projektu.)
Abstrakt:
Cieľom príspevku je analyzovať princíp konvergencie a princíp divergencie v riadení ľudských zdrojov. V rámci nášho výskumu sa zameriame na výhody a nevýhody v riadení ľudských zdrojov, ako aj na stratégie nadnárodných spoločností v interkultúrnom prostredí.
Kľúčové slová:
Konvergencia, divergencia., riadenie ľudských zdrojov, nadnárodná spoločnosť, interkultúrne prostredie
Abstract:
The aim of the article is an analysis of convergence principle and divergence principle in human resource management. In the sphere of our research, we deal with the advantages and disadvantages in human resource management, and also we analyse the strategies of transnational companies in intercultural environment.
Keywords:
Convergence, divergence, human resource management, transnational company, intercultural environment
Úvod
Globalizácia svetovej ekonomiky priniesla v súčasnosti radikálne zvýšenie nárokov na konkurenciespôsobilosť podnikateľských subjektov. Relatívne vysoké odvody do sociálnych fondov podstatným spôsobom zvyšujú cenu pracovnej sily a zároveň aj náklady na vyrobenú produkciu a zužujú súčasne i priestor pre konkurenciespôsobilosť na trhu. Výsledkom procesu globalizácie je tak vznik spoločností s medzinárodným zastúpením, ktoré svoje aktivity rozvíjajú v rámci mnohonárodných korporácií, nadnárodných korporácií alebo organizácií bez hraníc. V dôsledku prehlbujúceho sa konkurenčného globálneho prostredia sa mení organizačná kultúra a systém riadenia jednotlivých spoločností.
Globálne prostredie vedie spoločnosti k zmene systému riadenia, obsahu práce manažérov, kvality pracovného života, vytvára a mení podmienky pre riadenie ľudských zdrojov. Rastie tak dopyt po zamestnancoch, ktorí sú ochotní pracovať v rôznych krajinách sveta. Požiadavky, ktoré sú kladené na prácu zamestnanca v lokálnom (miestnom) podniku, sa líšia od požiadaviek, ktoré vyžaduje práca v nadnárodnej spoločnosti.
V globálnom prostredí sa manažéri a ostatní zamestnanci stretávajú s ľuďmi rôznych kultúr, ktorí do komunikačného procesu prinášajú rôznorodé komunikačné prvky a odtiene vyjadrovania, ktoré môžu byť zdrojom komunikačných šumov a nedorozumení. Predpokladom dorozumievania ľudí rôznych kultúr je nielen ovládanie cudzieho jazyka, ale najmä schopnosť vytvoriť taký spôsob spolupráce a komunikácie, ktorý pochopia všetci zainteresovaní.
Častokrát sa stáva, že mnohí manažéri pracujúci v inej krajine majú predsudky, ktoré sa spájajú s národnou kultúrou danej krajiny. Namiesto toho, aby hľadali spoločné hodnoty a ciele, sa zaoberajú odlišnosťami. Je evidentné, že formovanie spoločne akceptovanej organizačnej kultúry a systému riadenia môže pomôcť manažérom z odlišných kultúr prekonať bariéry v komunikácii a vzájomnej spolupráci bez ohľadu na národné hranice.
1 Medzinárodný manažment ľudských zdrojov a charakteristika medzinárodných korporácií
„Medzinárodný manažment ľudských zdrojov predstavuje funkčne špecifickú oblasť medzinárodného manažmentu. Medzinárodný manažment vychádza z toho istého základu ako všeobecný manažment uplatňovaný v prostredí riadenia národných podnikov. Pozostáva z tých istých činností, t. j. plánovanie, organizovanie, zabezpečovanie ľudských zdrojov, vedenie a kontrola. Tieto činnosti sú však uplatňované v kontexte medzinárodných spoločností - multinacionálnych korporácií (MNC), ktoré sú evidentným fenoménom postupujúcej globalizácie"SOJKA, L.: Medzinárodný manažment ľudských zdrojov. Prešov: Prešovská univerzita v Prešove, Fakulta manažmentu, 2009. s. 4. ISBN 978-80-55-0086-7.
Multinacionálne korporácie (MNC) majú významné postavenie v medzinárodnej ekonomike. Sú významným faktorom pri transfere kapitálu a produkčných funkcií, ale aj pri manažérskych a technických znalostiach. Efektívnosť riadenia ľudských zdrojov sa ukazuje ako kľúčový faktor pre úspech MNC v 21. storočí.
Poznáme tri základné prístupy k medzinárodnému riadeniu ľudských zdrojov (RĽZ):
1./ adaptívny,
2./ exportívny,
3./ integratívny.
Adaptívny prístup znamená, že MNC sa snaží prispôsobiť svoje praktiky miestnym podmienkam v hosťovskej krajine. Exportívny prístup znamená, že MNC sa snaží exportovať do svojich pobočiek praktiky materskej krajiny. Integratívny prístup znamená, že sa MNC snaží integrovať najlepšie praktiky materskej spoločnosti a najlepšie praktiky pobočiek hosťovskej krajiny.Tamtiež, s. 5.
MNC sa od domácich firiem odlišujú dvoma skupinami faktorov:
1./ multikulturně prostredie - keďže pracovníci pochádzajú z dvoch aj viacerých národností, geograficky odlúčené jednotky sú situované zemepisne v klimaticky, politicky a religiózne odlišných podmienkach,
2./ legislatívne a inštitucionálne odlišné prostredie determinujúce obvykle odlišný podnikateľský systém, aký vládne v materskej krajine.Tamtiež, s. 5.
Hlavné problémy, ktoré musí riešiť riadenie ľudských zdrojov v MNC, v porovnaní s tuzemským podnikom:
1./ zabezpečenie výcviku vysielaných zamestnancov orientovaného na odlišnosti oproti zvyklostiam v materskej krajine,
2./ výber vysielaných pracovníkov pri zohľadnení špecifík prostredia, do ktorého sú vysielaní,
3./ spravovanie programov medzinárodnej rotácie pracovníkov,
4./jazykový výcvik,
5./ interkulturálny výcvik,
6./ otázky života rodiny a rodinných príslušníkov,
7./ inštitucionálne dopady na činnosť expatriantov,
8./ ovládanie mäkkých pracovných zručností, t.j. citlivosť voči lokálnej pracovnej sile, empatia, sociálna zodpovednosť voči miestnej komunite,
9./ repatriácia vysielaných zamestnancov,
10./ hodnotenie výkonnosti vysielaných zamestnancov,
11./ kariérny postup expatriantov,
12./ odmeňovanie zamestnancov.Tamtiež, s. 5.
2 Nadnárodné spoločnosti - charakteristika pojmu a znaky nadnárodných spoločností
Pod pojmom nadnárodné spoločnosti možno rozumieť podnikateľské subjekty, ktoré uskutočňujú svoje aktivity s tovarmi alebo službami na území viacerých štátov vrátane domovskej krajiny. Predstavujú tak zoskupenie relatívne autonómnych podnikateľských subjektov, ktoré už samotné majú charakter zvyčajne akciovej spoločnosti alebo spoločnosti s ručením obmedzeným a sú právne definované predpismi danej krajiny. Toto zoskupenie má nadnárodný charakter, pretože subjekty, ktoré sú jeho súčasťou, sídlia v rôznych krajinách.VETRÁKOVÁ, M.: Riadenie ľudských zdrojov v nadnárodných spoločnostiach. In: VETRÁKOVÁ, M (ed.).: Formovanie organizačnej kultúry v podnikoch pôsobiacich v interkultúrnom prostredí. Zborník vedeckých štúdií. BanskáBystrica: Vydavateľstvo Belianum, 2016. s. 50. ISBN 978-80-557-1135-5.
Znaky nadnárodných spoločností:
1./ značná geografická flexibilita - podľa vývoja miestnych podmienok (investičné ponuky) sú schopné rýchlo presúvať svoje podniky do iných častí sveta,
2./ k napĺňaniu ekonomických záujmov využívajú odlišnosti medzi jednotlivými krajinami -odlišnosti v politických, právnych podmienkach, kvalite či dostupnosti výrobných zdrojov,
3./ vyvíjajú ekonomické aktivity na niekoľkých národných trhoch - tieto aktivity spočívajú najmä v úplnom alebo čiastočnom vlastníctve pobočiek, ktoré majú rozhodujúci vplyv na riadenie spoločnosti.Tamtiež, s. 50.
Nadnárodná spoločnosť (transnational corporation, TNC) ako termín predstavuje veľké obchodné spoločnosti, ktoré prevádzkujú svoje obchodné aktivity s tovarmi alebo službami na území viacerých štátov. Toto označenie sa často nahrádza termínom multinárodná korporácia (multinational corporation, MNC). Multinárodná korporácia pôsobí bez akejkoľvek národnej podstaty alebo prívlastku. Veľmi častou je aj nadnárodná spoločnosť, ktorá má centrálu v rozvinutej krajine (prvého sveta) a pomocou hierarchizovanej štruktúry riadi svoje organizačné zložky v iných krajinách.Vo všeobecnosti možno povedať, že každá spoločnosť alebo skupina podnikov, ktoré získajú minimálne štvrtinu svojich príjmov z aktivít mimo svojej domovskej krajiny, sa pokladá za nadnárodnú spoločnosť.
Podľa Konferencie OSN o obchode a rozvoji (UNCTAD) sú nadnárodné spoločnosti vnímané ako transnacionálne korporácie, ktorými sú právnické osoby alebo osoby bez právnej subjektivity, ktoré pozostávajú z materských podnikov a ich zahraničných afiliácií.VETRÁKOVÁ, M.: Riadenie ľudských zdrojov v nadnárodných spoločnostiach. In: VETRÁKOVÁ, M (ed.).: Formovanie organizačnej kultúry v podnikoch pôsobiacich v interkultúrnom prostredí. Zborník vedeckých štúdií. BanskáBystrica: Vydavateľstvo Belianum, 2016. s. 51 - 52. ISBN 978-80-557-1135-5.
Materskú spoločnosť vnímame ako podnik, ktorý kontroluje aktíva iných subjektov v iných krajinách, ako je domovská krajina, a to zvyčajne tým, že vlastní určitý kapitálový podiel. Zahraničná afiliácia (dcérska spoločnosť) je právnickou osobou alebo bez právnej subjektivity, v ktorej investor, ktorý je rezidentom inej ekonomiky, vlastní podiel, ktorý mu umožňuje dlhodobý záujem na riadení tohto podniku.Tamtiež, s. 52.
Pomenovanie nadnárodnej spoločnosti (TNC) má nasledujúce synonymické pojmy: multinárodné korporácie (MNC), globálne korporácie (global corporations, GC) a medzinárodné korporácie (international corporations, IC).
Podľa OECD možno nadnárodné spoločnosti charakterizovať ako „organizácie, pôsobiace vo viac, ako jednej krajine, ktoré sú prepojené takým spôsobom, že svoje operácie môžu koordinovať rôznymi spôsobmi. Kým jedna alebo viacero spoločností môže vykazovať výrazný vplyv na činnosti ostatných spoločností, stupeň ich autonómie sa môže v jednotlivých nadnárodných spoločnostiach líšiť. Vlastníkom takýchto spoločností môže byť súkromná osoba, štát, alebo môže ísť o zmiešanú formu vlastníctva."Pozri Smernicu OECD pre nadnárodné spoločnosti z roku 2000.
3 Riadenie nadnárodných spoločností a ich prístupy
V súčasnej modernej spoločnosti poznáme nasledujúce modely prístupov spoločností k zahraničným trhom:
1./ etnocentrický,
2./ polycentrický,
3./ regiocentrický,
4./ geocentrický.
Etnocentrický prístup
Zameriava sa na zisk, ktorý sa vracia do domovskej krajiny. Rozhodovacie procesy sa uskutočňujú zhora nadol. Nariadenia, príkazy a rady z centrály smerujú k dcérskym spoločnostiam. Tento prístup je charakteristický pre hierarchické spoločnosti. Identifikácia prebieha na základe národnosti majiteľa. Hlavné manažérske pozície sa obsadzujú z materskej centrály. Materská spoločnosť robí hlavné rozhodnutia ana manažérskych pracovných miestach sú expatrianti, ktorí sú garanciou transferu know-how a sú vhodní pre dobrú komunikáciu a koordináciu s centrálou. Ako nedostatok možno vnímať nedostatočnú efektívnosť expatriantov v cudzích krajinách a chýbajúce príležitosti pre rozvoj domácich manažérov.Kritika etnocentrického prístupu vedie k aplikácii politiky lokalizácie, čo znamená systematicky pripravovať miestnych zamestnancov, aby nahradili expatriantov v manažérskych pozíciách.
Polycentrický prístup
Svojím zameraním je charakteristický na lokálne prijatie. Štruktúra je hierarchicky oblastne rozdelená s autonómnymi národnými jednotkami. Kontrola prebieha lokálne. Komunikácia je v rámci centrály a medzi dcérskymi spoločnosťami pomerne malá. Nevýhodou stratégie je pomerne väčšia náročnosť koordinácie aktivít a cieľov medzi pobočkami a centrálou. Preferuje sa politika lokálnych produktov pre lokálne potreby. Hlavné manažérske pozície v dcérskej spoločnosti sa obsadzujú domácimi zamestnancami. Výhodou je lepšia orientácia manažérov dcérskych spoločností v domácej legislatíve, poznanie národnej kultúry, nižšie náklady spojené s predchádzaním a riešením problémov s administráciou pobytu expatriantov, nižšie jazykové a kultúrne riziko.Príležitosť pre rozvoj kariéry sa zužuje na možnosti dcérskej spoločnosti a nie celej nadnárodnej spoločnosti. Manažérom chýbajú skúsenosti s prácou v interkultúrnom prostredí či výcvik v kultúrnych odlišnostiach.
Regiocentrický prístup
Spoločnosti, v ktorých prevláda regiocentrický prístup sa zameriavajú hlavne na ziskovosť a verejné prijatie. Obchodné aktivity a finančné zisky sa premiestňujú v rámci geografických regiónov. Kontrola je determinovaná regionálne. Komunikácia medzi dcérskymi spoločnosťami a regionálnym riaditeľstvom je pomerne vysoká, no s materskou spoločnosťou nízka. Podstatná pre identifikáciu je národnosť regiónu. Pre tento prístup je charakteristický relatívne vyšší počet expatriotov, ktorí pracujú na územiach s nižšou kultúrnou vzdialenosťou, a tak sú schopní citlivejšie vnímať potreby lokálnych zamestnancov a lokálneho trhu.Politika zabezpečovania ľudských zdrojov v regiónoch zodpovedá politike nadnárodnej spoločnosti s polycentrickou alebo geocentrickou orientáciou.
Geocentrický prístup
Vyznačuje sa spolupracujúcim prístupom medzi materskou spoločnosťou a dcérskymi spoločnosťami. Presadzuje sa politika rovnakých príležitostí, t.j. kľúčové pracovné pozície sa obsadzujú najvhodnejšími kandidátmi bez ohľadu na národnosť.
Na to, aby stratégia globálnej nadnárodnej spoločnosti bola úspešná, je potrebné manažérske pozície obsadiť jednotlivcami, ktorí disponujú odbornými vedomosťami, schopnosťami a kompetenciami pre vykonávanie práce v domácej krajine, ale aj tzv. mäkkými kompetenciami charakterizujúcimi osobnosť manažéra, schopnosť prispôsobiť sa novej kultúre a mať globálne poznanie a globálnu orientáciu.
Centrála a dcérske spoločnosti sú integrované celosvetovo a vzájomne prepojené. Rozhodnutia sa prerokujú na všetkých organizačných úrovniach. Aplikujú sa univerzálne i lokálne štandardy. Identifikácia je možná na základe medzinárodných a národných záujmov. V ponuke výrobkov alebo služieb prevládajú univerzálne produkty s miestnymi špecifikami.
Výber najvhodnejšieho prístupu pri personálnom zabezpečovaní, vzdelávaní a rozvoji ľudských zdrojov, hodnotení a motivácii zamestnancov závisí od stratégie a politiky materskej spoločnosti. Tieto prístupy možno označiť aj ako medzinárodné stratégie riadenia ľudských zdrojov.Vo väčšine nadnárodných spoločnosti sú základné pravidlá určované materskou spoločnosťou, avšak množstvo kompetencií je v pôsobnosti dcérskych spoločností, ktoré stratégiu ľudských zdrojov prispôsobujú podmienkam danej krajiny. Umožňuje to efektívnejšie riadenie a lepšie prispôsobenie sa požiadavkám zákazníkov.
Nadnárodná spoločnosť je tzv. medzipodniková sieť a tvoria ju rôzne spoločnosti a organizácie, dcérske spoločnosti, obchodní partneri, jednotlivci. Každý vzťah medzi jednotlivými členmi siete sa môže líšiť svojou štruktúrou v závislosti od prostredia, v ktorom sa konkrétny vzťah prejavuje. Pracovné prostredie je odlišné a je podmienené rôznym ekonomickým, sociálnym a kultúrnym prostredím.Riadenie ľudských zdrojov môže byť v každej z organizačných súčastí iné.
4 Osobitosti riadenia ľudských zdrojov v nadväznosti na konvergenciu a divergenciu
Pri riadení ľudských zdrojov v nadnárodných spoločnostiach má dôležitý význam ich pôsobenie v interkultúrnom prostredí. Nadnárodné spoločnosti prinášajú so sebou okrem iného aj svoje kultúrne, morálne a spoločenské hodnoty, predstavy a normy.
Pre strategické riadenie v medzinárodnom riadení ľudských zdrojov sú typické nasledujúce procesy:
1./ identifikovanie a výber schopných a kompetentných zamestnancov (analýza práce, plánovanie ľudských zdrojov, vyhľadávanie, získavanie a výber ľudských zdrojov) a uvoľnenie zamestnancov, ktorí nie sú schopní podávať očakávaný pracovný výkon a správanie;
2./ zabezpečenie pracovných úloh (stratégia a politika ľudských zdrojov, adaptácia, vzdelávanie arozvoj, pracovná motivácia, hodnotenie zamestnancov a práce, služby útvaru ľudských zdrojov, personálny kontroling, audit ľudských zdrojov);
3./ udržanie kompetentných zamestnancov (rozvoj kariéry, riadenie talentov, riadenie pracovného výkonu, odmeňovanie a zamestnanecké výhody, bezpečnosť a ochrana zdravia pri práci, starostlivosť zamestnávateľa o zamestnancov - stravovanie zamestnancov, vzdelávanie zamestnancov, rekvalifikačné kurzy).
Na rozdiel od riadenia ľudských zdrojov uplatňovaného v národných podnikoch je medzinárodné riadenie ľudských zdrojov obšírnejšie a venuje sa aj činnostiam, ktoré sú spojené s administratívnym servisom a starostlivosťou o expatriantov a ich rodinných príslušníkov, s medzinárodným zdaňovaním, medzinárodnými a lokálnymi pracovnoprávnymi predpismi a hodnotami (zvyklosťami), prekladateľskými službami, výcvikom pre prácu v medzinárodnom prostredí. Záujmom a zodpovednosťou manažérov nadnárodných spoločností je dosahovať výkonnosť na globálnej (svetovej) úrovni.
Štruktúra zamestnancov je v nadnárodnej spoločnosti heterogénnejšia, ako v národnom podniku. Zamestnanci pracujú v odlišných podnikových a spoločenských podmienkach, čo ovplyvňuje ich výber, hodnotenie a rozvoj kariéry v závislosti od podnikovej stratégie. Zamestnanci nadnárodných spoločností môžu byť domáci štátni príslušníci, expatrianti (expati, expatrioti) a štátni príslušníci tretích krajín. Na Slovensku nie je ustálený výraz pre zamestnancov materskej spoločnosti dočasne vyslaných do zahraničia (dcérska spoločnosť, lokálny podnik na Slovensku). Označujú sa slovom expatrianti (expati). Expatrianti sú teda kľúčoví zamestnanci nadnárodnej spoločnosti, ktorí v podniku lokalizovanom na Slovensku vykonávajú manažérsku prácu alebo pracujú na významných medzinárodných projektoch spoločnosti.VETRÁKOVÁ, M.: Riadenie ľudských zdrojov v nadnárodných spoločnostiach. In: VETRÁKOVÁ, M (ed.).: Formovanie organizačnej kultúry v podnikoch pôsobiacich v interkultúrnom prostredí. Zborník vedeckých štúdií. Banská Bystrica: Vydavateľstvo Belianum, 2016. s. 59 - 60. ISBN 978-80-557-1135-5.
Materská spoločnosť vyberá skúsených zamestnancov na základe manažérskych a odborných schopností. Dĺžka pôsobenia v zahraničí sa pohybuje od jedného do piatich rokov. Pokiaľ ide o pôvod expatriantov, väčšinou prichádzajú z krajín, kde sú mzdy oveľa vyššie ako na Slovensku a za vykonávanú prácu dostávajú mzdu 3 až 5 násobne vyššiu ako slovenskí zamestnanci. Súčasťou personálnych nákladov sú aj náklady spojené so sťahovaním, zabezpečením ubytovania, vybavením povolení pre pobyt, orientáciou v inom prostredí.Tamtiež, s. 60.
Predpokladom úspešnej globalizácie pracovných síl je dosiahnutie rovnocenného postavenia a šance pre obsadenie vrcholových manažérskych pozícií v centrálach nadnárodnej spoločnosti. Manažéri, ktorí pochádzajú z hosťovských krajín, chcú byť rešpektovaní v riadiacich centrálach materskej spoločnosti a požadujú, aby sa materská spoločnosť o nich starala, zabezpečila im možnosť participácie na plánovacom procese svojej pobočky, vlastné plánovanie a rozvoj kariéry, vhodné mzdové zabezpečenie, systémy zamestnaneckých výhod a rešpektovanie kultúrnych a spoločenských hodnôt krajiny, v ktorej je pobočka vybudovaná.
Prístupy nadnárodných spoločností k medzinárodnému riadeniu ľudských zdrojov ovplyvňujú mieru konvergencie (strategickej štandardizácie) alebo divergencie (strategickej lokalizácie) v postojoch a politike materskej spoločnosti k dcérskym spoločnostiam. Prirodzeným záujmom materskej spoločnosti je konvergencia, spojená s vytváraním a aplikáciou jednotných pravidiel a postupov v riadení ľudských zdrojov (etnocentrický prístup). Divergencia je opakom konvergencie a spočíva v uplatňovaní postupov riadenia ľudských zdrojov, ktoré zodpovedajú lokálnym podmienkam a národnej kultúre (polycentrický prístup).Tamtiež, s.61- 62.
5 Silné a slabé miesta riadenia podniku s medzinárodným zastúpením
Pri výskume vo vybratej vzorke podnikov v rámci riešenia projektu VEGA, sa analyzovali silné a slabé miesta riadenia podniku s medzinárodným zastúpením.
Za slabé miesta respondenti považujú najmä rozdiely v kultúrach, ktoré majú niekedy za následok komunikačné šumy a môže dôjsť aj k neakceptácii medzi zamestnancami navzájom. Náročným je aj rozhodovací proces, komunikácia a cestovanie (t. j. najmä zahraničné služobné cesty).
Taktiež pri nadnárodnej korporácii s viacerými líniami môže dôjsť ku komunikačnému šumu medzi top line a bottom line. Respondenti hodnotia ako veľké negatívum predĺženie reakčnej doby pri rozhodnutiach (viacstupňové riadenie), vysoké množstvo administratívy a reportov, formálne prostredie, medzinárodne ustanovené štandardy a postupy, ktoré nie sú prispôsobené lokálnym podmienkam. Podstatným mínusom je aj veľká jazyková bariéra, keď napríklad prebieha komunikácia v anglickom jazyku a dotyčná osoba nemá zvládnutý tento cudzí jazyk na patričnej úrovni.
Za silné miesta možno považovať potenciál úspor z rozsahu, jednotnosť procesov, unifikácia činností - ide o potenciál prínosov. Za silné miesta vybratí respondenti považujú aj tú skutočnosť, keď sú nariadenia a pravidlá celosvetovo odskúšané a významnou je aj dlhoročná tradícia podniku s medzinárodným zastúpením.
Ako silné miesto možno považovať konkurencieschopnosť, dominantnejšie postavenie, možnosť špecializácie, možnosť mať skúsenosť s novými technológiami, rýchlejšia implementácia nových technológii, inovácie, medzinárodné skúsenosti (možnosť zamestnať sa v zahraničí), používanie cudzích jazykov.
Ako veľkú výhodu možno vnímať aj získavanie bohatých medzinárodných skúseností, pokiaľ sa vo vybratom podniku zamestnávajú zamestnanci zo zahraničia.
Pokiaľ ide o výhody a nevýhody zamestnania v nadnárodnej spoločnosti, ako výhodu vo vybratej vzorke podnikov možno vnímať stabilitu, zamestnanci sa cítia bezpečne v korporácii (podniku), zamestnanci majú veľa benefitov a existuje aj možnosť kariérneho postupu.
V ďalšom skúmanom podniku za výhodu považujú možnosť zdieľania a získania informácií, spoznanie iných spôsobov práce, nové medzinárodné kontakty a využitie cudzieho jazyka, veľa benefitov - lepšia mzda, rôzne finančné a nefinančné benefity, možný kariérny postup, možnosť naučiť sa plynulo komunikovať v cudzom jazyku a spoznať multikultúrne prostredie.
Medzi nevýhody možno zaradiť zdĺhavosť niektorých procesov a prílišnú byrokraciu (väčšie množstvo administratívy - nadpriemerné administratívne zaťaženie a reportingu), neskorší reakčný čas na zmenu lokálnych podmienok na trhu, nasleduje prílišná špecializácia (čo môže byť pre niekoho aj výhodou), len zabehnuté procesy, málo miesta na kreativitu (avšak opäť to môže byť pre niekoho výhodou).
Z vyššie uvedeného možno povedať, že politika medzinárodných vzťahov Slovenskej republiky prispieva vplyvom nadnárodných spoločností k formovaniu európskeho integračného priestoru. K množstvu spôsobov, ako riešiť problémy, ako sa vysporiadať s nedostatkami, ako optimálne vyrábať, sa možno dostať nie vlastnými chybami, ale spoluprácou a prebratím týchto riešení práve z medzinárodných spoločností.
Záver
Z hľadiska aplikačnej praxe možno potvrdiť, že úplná konvergencia alebo divergencia sa v praxi takmer nevyskytuje. Etnocentrický alebo polycentrický prístup boli charakteristické pre riadenie ľudských zdrojov v začiatkoch vytvárania nadnárodných spoločností. V neskoršom období, vzhľadom na hospodársku vyspelosť rôznych regiónov a legislatívu, sa určité činnosti riadenia ľudských zdrojov v tej istej nadnárodnej spoločnosti konvergovali a iné divergovali. Vývojom globalizácie a vzájomným spoznávaním kultúrnych a inštitucionálnych odlišností, sa pristupuje k uplatňovaniu regiocentrickej alebo geocentrickej (globálnej) politike medzinárodného riadenia ľudských zdrojov.
Cieľ medzinárodného riadenia ľudských zdrojov sa spája so schopnosťou manažérov nadnárodných spoločností vyhľadať, získať, zamestnať a stabilizovať ľudí s kompetenciami pre prácu v interkultúrnom prostredí, ktorí dokážu prispievať k tvorbe hodnôt a výkonov spoločnosti. Knevyhnutným kritériám výberu zamestnancov, ktorí majú záujem pracovať v nadnárodnej spoločnosti, sa zahŕňajú aj predpoklady pre prácu s ľuďmi rôznych kultúr, predchádzajúce skúsenosti z pobytu a práce v zahraničí, porozumenie kultúre cudzej krajiny a ovládanie cudzieho jazyka.
Potenciálnych zamestnancov pre prácu v interkultúrnom prostredí je vhodné pripraviť dopredu a vyhnúť sa kultúrnemu šoku. Manažéri, ktorí rozhodujú o ľudských zdrojoch, si veľmi často nevšímajú najnovšie trendy v rozvoji a hodnotení ľudských zdrojov. Ľudské zdroje hodnotia len z hľadiska vynaložených nákladov a hľadajú spôsoby zníženia týchto nákladov, čo len s malou pravdepodobnosťou možno označiť za strategické správanie podniku. Mnohí z manažérov si neuvedomujú alebo nechcú uvedomovať hodnotu svojich zamestnancov. Zamestnancov možno vnímať ako aktívum podniku - teda ich ľudský kapitál. Zamestnanec tak vkladá ľudský kapitál pre zamestnávateľa v podobe času, talentu, úsilia, energie a zainteresovanosti.
Zamestnanci sú tvorcami a nositeľmi ľudského kapitálu. Vytváranie ľudského kapitálu znamená pracovať s každým zamestnancom, motivovať ho k lepším výkonom, rozvíjať jeho danosti. Je to oblasť, v ktorej sa rozvoj ľudských zdrojov stretáva so psychológiou, andragogikou a ďalšími vednými disciplínami, ktoré sa zaoberajú človekom.
Rozvoj ľudských zdrojov sa pokladá za prioritný cieľ strategických rozhodnutí manažmentu nadnárodnej spoločnosti, ktorý sa zameriava na spoznávanie a zvyšovanie schopností zamestnancov, aktívne riadenie vzdelávania a učenia pre súčasné potreby a dlhodobé zámery všetkých organizačných súčastí spoločnosti.
Zoznam bibliografických odkazov
Monografie a učebnice:
BARANCOVÁ, H.: Pracovný čas - dovolenka a materská dovolenka v judikatúre Súdneho dvora EÚ a v práve Slovenskej republiky. Plzeň: Aleš Čeněk, s.r.o., 2015. 179 s. ISBN 978-807380-576-0.
BRANHAM, L.: Jak si udržet nejlepší zaměstnance. Brno: Computer Press, a.s., 2004. 328 s. ISBN 80-251-0223-7.
PETŘÍKOVA, L.: Zákaz diskriminácie v pracovnoprávnych vzťahoch z dôvodu veku. Praha: Leges, s. r. o., 2018. 120 s. ISBN 978-80-7502-305-6.
SOJKA, L.: Medzinárodný manažment ľudských zdrojov. Prešov: Prešovská univerzita v Prešove, Fakulta manažmentu, 2009. 54 s. ISBN 978-80-55-0086-7.
Kapitola v učebnici alebo monografii:
VETRÁKOVÁ, M.: Riadenie ľudských zdrojov v nadnárodných spoločnostiach. In: VETRÁKOVÁ, M (ed.).: Formovanie organizačnej kultúry v podnikoch pôsobiacich v interkultúrnom prostredí. Zborník vedeckých štúdií. Banská Bystrica: Vydavateľstvo Belianum, 2016. ISBN 978-80-557-1135-5, s. 46 - 81.
Právne predpisy:
Zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov.
Kontaktné údaje autora
JUDr. Lucia Petříková, PhD.
odborná asistentka
Právnická fakulta UMB
Katedra občianskeho a pracovného práva
Komenského 20
974 01 BANSKÁ BYSTRICA
Slovakia
+421(0)48/446 3235 lucia.petrikova@umb.sk
EFEKTÍVNY PRIEBEH CIVILNÉHO KONANIA V NADVÄZNOSTI NA PRINCÍP ÚSTNOSTI
▼
EFFECTIVE COURSE OF CIVIL PROCEEDING FOLLOWING THEPRINCIPLE OF ORALITY
Katarína ŠevcováJUDr. Katarína Ševcová, PhD. odborný asistent na Katedre občianskeho a pracovného práva, Právnická fakulta, Univerzita Mateja Bela, Banská Bystrica
Abstrakt:
Základné princípy súdneho konania vo všeobecnosti nadobúdajú v priestore integrujúcej sa Európy mimoriadny význam. Princíp ústnosti spolu so zásadou verejnosti a priamosti sú jednými zo záruk takého súdneho procesu, ktorý rešpektuje želanú spoločenskú funkciu súdnictva. Nemožno však opomenúť posun, ktorý tu je badateľný ku konaniu písomnému ovplyvnený i elektronizáciou konania. Predložený príspevok zdôrazňuje prepojenie princípu ústnosti na ďalšie princípy civilného konania a porovnáva klady i negatíva ústneho a písomného konania.
Kľúčové slová:
Civilný proces, elektronizácia, princíp, písomnosťkonania,ústnosť,verejnosť
Abstract:
The fundamental principles of judicial proceedings are in general of particular importance in an integrated Europe area. The principle of orality, together with the principle of publicity and straightforwardness, is one of the safeguards of a judicial process that respects the desired social function ofjustice. However, it is not possible to neglect the shift, which is noticeable here to the written procedure, also influenced by the electronization of the proceedings. This paper emphasizes the interconnection of the principle of orality to other principles of civil proceedings and compares the pros and cons of oral and written proceedings.
Keywords:
Civil process, electronization, principle, information, orality, publicity
Úvod
Základné princípy súdneho konania vo všeobecnosti nadobúdajú v priestore integrujúcej sa Európy mimoriadny význam. Nebyť historicky daných uznávaných všeobecných právnych princípov kontinentálneho práva ako súčasti práva EÚ, no najmä novoformulovaných právnych princípov EÚ (princíp lojality, princíp prednosti, princíp priameho účinku, etc.), nemohlo by dôjsťk prepojeniu a zjednocovaniu práva EÚ s vnútroštátnym právnym poriadkom členského štátu.LEVRINC, M.: Princíp autonómie vôle v procesných vzťahoch s medzinárodným prvkom, In: Zborník z II. ročníka medzinárodnej vedeckej konferencie BANSKOBYSTRICKÉ DNI PRÁVA „Kvalita normotvornej a aplikačnej stránky zákonnosti ako determinant právneho štátu" 23. - 24. november 2016, zámok Vígľaš, 2017, s. 265
Pozorujeme, že v oblasti justície vývoj nesmeruje k unifikácii, ale s prihliadnutím na osobitosti súdneho konania v jednotlivých krajinách je tu skôr markantná tendencia k zbližovaniu princípov, na ktorých je organizácia súdnictva založená.
V Civilnom sporovom poriadku i Civilnom mimosporovom poriadku sú v úvodných článkoch vymedzené základné princípy civilného konania. Na porovnanie napr. v nemeckej procesualistike sa medzi princípmi civilného konania uvádza okrem spomenutých princípov i právo na zákonný výsluch (rechtliches Gehör), právo na poskytnutie účinnej právnej ochrany (effektiver Rechtsschutz), zákaz svojvôle (Gleichbehandlung und Willkürverbot) podporované judikatúrou najmä Spolkového ústavného súdu.SCHELLHAMMER, K.: Zivil prozess [Civilný proces]. Heidelberg: C.F. Müller, 2007. s. 5V španielky hovoriacich krajinách právni teoretici zaraďujú medzi princípy i - princíp dobrej viery a lojality (de buena fe i lealtad), princíp socializácie procesu {principio de la socialización del proceso) a transparentnosti (transparencia).
V konečnom dôsledku je to zrejme predovšetkým samotný sudca, rozhodujúci vo veci, kto uplatňuje princípy v práve. Naozaj, vyhľadávať tieto princípy nie je len úlohou právnej teórie, ale predovšetkým praxe, keď touto zodpovednou úlohou je poverený sudca, ktorý rozhoduje tak, ako by rozhodol zákonodarca, majúc na mysli daný prípad.KUBEŠ, V.: „Přirozené zásady právni" a „dobré mravy" v obecném zákoníku občanském. Praha : S.n., 193., s. 16 a nasi. Podľa I. Teleca právne princípy „vystihujú večnú pravdu (maxima iuris) a pomáhajú nám nezblúdiť pri jej nachádzaní."TELEC, I.: Právní principy a některé jiné věci. In: Právnik., č. 6, 2002. s. 622
Princíp ústnosti je klasickou súčasťou civilného procesu od čias starovekého Ríma, minimálne až do uplatňovania kogničného procesu, kedy prišlo k jeho oslabeniu. Obdobie stredoveku prinieslo v zmysle inkvizičného procesu jeho popretie, ktoré vystihuje axióma quod nonest in actis, non est in mundo. Francúzska revolúcia, prijatie Codede Procédure Civile a následne tiež rakúskeho Zivil Prozess Ordnung znamenalo návrat k ústnosti civilného konania až možno jeho idealizovania. Dnešné vnímanie princípu ústnosti má už odlišný charakter.
Vzťah k princípu ústnosti k ostatným princípom civilného konania
Princíp ústnosti neexistuje v súdnom procese izolovane. Jeho pôsobenie a aplikácia sú prepojené na ďalšie procesné princípy. Najmarkantnejšiu väzbu má na princípy bezprostrednosti, s ktorým sa spája, princíp koncentrácie konania, princíp verejnosti konania, ale i princíp rýchlosti a hospodárnosti.
Princíp publicity je založený na skutočnosti, že justícia a spôsob jej fungovania sú vecou záujmu celej spoločnosti a nielen sporových strán. To dáva pocit istoty tým, ktorí sú súčasťou procesu. Princíp verejnosti sa netýka ani tak konania ale skôr pojednávania. Niet verejnosti bez ústnosti. Podľa nášho názoru sa publicita procesu už neobmedzuje len na ľudí, ktorí majú prístup na súdne pojednávanie, ale súvisí s existenciou vhodných prostriedkov na šírenie, moderných technológií, ktoré umožňujú oboznámiť širokú verejnosť s konaním. V tomto zmysle prístup na internet je najvhodnejším prostriedkom ako zaručiť publicitu procesu a prezentáciu informácií.NIEVA-FENOLL, J.: Losproblemas de la oralidad, In: Justicia, Revista de derecho pročesal. Madrid: Editorial Bosch, 2007. s. 124I v zmysle konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské právaje zrejmé,že právo verejného prerokovania veci zahŕňa aj nárok na dodržanie zásady ústnosti. Každý z uvedených princípov sleduje iný cieľ. Zásada verejnosti zaisťuje kontrolu výkonu súdnictva, zatiaľ čo zásada ústnosti poskytuje stranám sporu možnosť vyjadriť sa pred súdom nad rámec podaní uvádzaných v písomnej forme.
Princíp priamosti úzko nadväzuje na princíp ústnosti. Spočíva v požiadavke, aby sa súd dostal do priameho styku s procesnými subjektmi i s jednotlivými dôkaznými prostriedkami. Tento princíp nie je absolútny. Za stranu môže konať jej zástupca, to však nič nemení na skutočnosti, že subjekt by sa mal v prípade potreby osobne zúčastniť na pojednávaní. V niektorých prípadoch sa dôkazy vykonávajú nepriamo, prostredníctvom dožiadaného súdu. Prelomom princípu ústnosti a priamosti je rozhodovanie súdu bez nariadenia pojednávania -tzv. písomné konanie (schriftliches Verfahren), ktoré súd môže viesť za predpokladu, že strany sa práva na verejné prejednanie veci výslovne vzdali, alebo s rozhodnutím veci bez nariadenia pojednávania súhlasia a rozhodnutie veci bez jej prejednania nie je v rozpore s požiadavkou verejného záujmu.
Princíp bezprostrednosti a ústnosti tiež vnímame vo vzájomnej súvislosti. Účelom princípu bezprostrednosti je, aby sudca mal čo najväčší kontakt so všetkými subjektívnymi a objektívnymi prvkami procesu. Sprostredkovaných informácií má byť čo možno najmenej, vzťahuje sa hlavne na vykonávanie dôkazov. Zámerom je, aby takáto blízkosť poskytla lepší podklad na vydanie rozhodnutia, ktoré vychádza z toho, čo sa skutočne stalo alebo k čomu došlo; to znamená získať spravodlivý rozsudok. Práve preto je princíp ústnosti priamo naviazaný na tento princíp a často sa vnímajú ako synonymá a uvádzajú ako jeden spoločný princíp. To síce nie je úplne presné a správne, keďže bezprostredný kontakt s dôkazným materiálom môže mať súd i bez ústneho konania, pokiaľ sudca číta listiny, dokumenty, koná tiež bezprostredne. Pojem „bezprostrednosť", pôvodne znamenal len to, že sudca už nezveril prax svedectiev alebo strán zamestnancom svojho súdneho úradu, ale zabezpečuje to sám."NIEVA-FENOLL, J.: Losproblemas de la oralidad, In: Justicia, Revista de derecho pročesal.. Madrid: Editorial Bosch, 2007. s.101-130Princíp bezprostrednosti nevyhnutne neznamená požiadavku ústnosti, pretože chápanie ústnostiako podmienky sine qua non pre realizáciu princípu bezprostrednosti by znamenalo, že keď neexistujú ústne přednesy súd nemôže rozhodnúť, čo je mylná predstava.
Princíp koncentrácie predstavuje snahu o to, aby súdne konanie skončilo s najmenším možným počtom procesných úkonov, z tohto dôvodu sa nazýva koncentrácia, pretože sa za určitých okolností sústreďujú alebo spájajú rôzne procesné úkony, ktoré sa vykonávajú v jedinom akte."HURTADO REYES, M.: Estudios de Derecho Procesal Civil, Lima:Editorial Idemsa. 2.vyd, 2014. str. 196 Snaží sa o zamedzenie rozptylu konania. Tento princíp je tiež priamo inherentným k princípu ústnosti. Je tu tendencia obmedziť rôzne činnosti v časovo obmedzenom období, čo zároveň uľahčuje rýchlosť a spravodlivosť rozhodnutia. Toto prepojenie je logické: iba proces, ktorý má ústnu štruktúru môže plne zahŕňať princíp koncentrácie. Vyžaduje, aby sa procesné úkony realizovali čo možno najbližšie k sebe, pokiaľ možno na jednom pojednávaní. Sudca by mal uchovávať v pamäti predložené fakty a vytvoriť si ucelený pohľad na prípad bez fragmentácie. Účelom je predchádzať zbytočným, nepredvídaným a neodôvodneným prerušeniam v procese. Ústnosť však nie je prezentovaná ako riešenie rozptýlenia procesných úkonov, ani nemožno povedať, že písomné konanie ipso facto vytvára túto disperziu. Pravdou je, že môžu existovať procesné úkony, v ktorých uplatňovanie princípu ústnosti robí proces rozptýlenějším a na strane druhej existujú procesné úkony, v ktorých prevaha písomnej formy robí proces koncentrovanejším. Tým sa zjednodušia postupy, urýchlia sa fázy procesu, v ktorých sa vykonáva koncentrovane výsluch a v konečnom dôsledku to znamená čo najrýchlejší priebeh procesu na súde.
Nemožno nespomenúť i princíp kontradiktórnosti. Podstatou princípu kontradiktórnosti (contradicere) civilného sporového konania je existencia právne dvoch proti sebe stojacich sporných strán s protichodným záujmom na výsledku civilného procesu. Kontradiktórnosť znamená predovšetkým diskusiu o sporných nárokoch a podstate prípadu. Strana sporu má mať priestor na svoje vyjadrenia voči prednesom protistrany. Ako vymedzil samotný legislatívny zámer pri príprave CSP kontradiktórnosť sa premieta do realizácie procesných úkonov, objasnenia skutkového stavu, do rozsahu oprávnení a možnej aktivity súdu v konaní.Konanie ústnezabezpečuje i realizáciu princípu kontradiktórnosti vo vzťahu k stranám, svedkom a znalcom prostredníctvom konfrontácií, ktoré účinne fungujú práve v ústnom konaní, pretože pri písomnom kontakte strácajú na hodnote. I keď samozrejme aj písomné dokumenty plnia túto úlohu, i keď nejaká priame prediskutovanie neumožňujú.
Princíp hospodárnosti a procesnej ekonomiky sa viaže na úsporu času, nákladov a úsilia, čo nie je nevyhnutne závislé od ústnej povahy procesu. Viac to závisí od administratívnych nákladov v každom konkrétnom prípade; maximalizáciu zdrojov, s ktorými počíta určitý procesný systém. Napríklad pre niektoré exekučné procesy je účelné potlačiť ústne vypočutie, ak dôvody na vykonanie exekúcie sú vyčerpávajúce a nespochybniteľné. Iste spoločenským cieľom je snaha, aby sa konflikt diskutovaný v procese vyriešil v čo najkratšom čase. Úspora nákladov nemôže stranám brániť v tom, aby boli všetky ich práva účinné uplatnené a vec dôsledne prerokovaná. Úspora času súvisí so skutočnosťou, že proces by sa nemal vyvíjať tak pomaly, aby sa zdal nehybný, ani tak rýchlo, že by to znamenalo vzdanie sa nevyhnutných formalít.Existencia ústneho konania vo všeobecnosti núti sudcov vysloviť rozhodnutie-rozsudok po skončení ústneho pojednávania. Na rozdiel od písomného systému (kde musíte čakať dlhší čas na vynesenie rozhodnutia) sú ústne konania rýchlejšie a efektívnejšie.
Ústne vedenie konania ideálne vyžaduje, aby bol súd obsadený od začiatku súdneho konania až po vydanie rozhodnutia rovnakými osobami, čo zabraňuje delegovaniu právomocí, ktoré hoci sú účelné, pri nadmernom alebo nesprávnom použití môžu skomplikovať účinný výkon spravodlivosti. Ide o správne obsadenie súdu. Prostredníctvom ústnosti špecifikujeme bezprostrednosť, to znamená osobný kontakt, tvárou v tvár, medzi sudcom a stranami, bez akéhokoľvek sprostredkovania. Vyhlásenie strán a svedkov a vysvetlenia expertov sa uskutočňujú pred sudcami, ktorí slobodne vypočúvajú.Možnosť sudcu a ostatných strán v konaní pozorovať, kto prednáša tvrdenia,jeho tón hlasu, mimiku a možnosť konfrontovať ho s otázkami je základným nástrojom na objavovanie pravdy.
Ústnosť konania súvisí i s princípom nezávislosti a nestrannosti sudcu i keď sám o sebe ho nemôže garantovať. Sudca je vždy i pri najväčšej strane o nezávislosť ovplyvnený okolnosťami vonkajšieho prostredia, svojimi subjektívnymi pocitmi, vnemami, možno náklonnosťou, emóciami, eticko-politickými hodnotami. Z tohto dôvodu nie je nestrannosť popisným vyjadrením, ale normatívnym záväzkom sudcu, udržiavať nestranný postoj k záujmom strán v konflikte a skutočnostiam ktoré predniesli, ako aj k relevantným argumentom pre právnu klasifikáciu skutočností, ktoré považuje za preukázané.Podstatné je hlavne to, či sudca má dostatok podkladov na rozhodnutie a ako k ním pristúpi, čo nieje závislé od ústnosti alebo písomnosti konania. Niekedy dokonca úsudok sudcu môže byť skreslený emočnými vplyvmi pri ústnom kontakte. Ústny proces si vyžaduje nahradenie sudcu pozorovateľa sudcom intervenujúcim čo prináša aj sociálny rozmer väčšej interakcie vzťahov.
Preferovanie ústnosti či písomnosti konania
Keď sa zákonodarca rozhoduje pre prevahu ústnosti alebo písomnosti, je faktom, že neexistuje vyhradený systém. Pritom sa nerozhoduje len pre tieto pravidlá, ale zároveň aj pre celú sériu procedurálnych dôsledkov, s ktorými sú nakonfigurované tieto procedurálne formy. V súčasnosti nájdeme prejavy viac menej zmiešaných modelov, ktoré zbierajú najužitočnejšie prvky z oboch systémov.
Písomné přednesy rozhodne nemajú nižšiu váhu. Naopak v niektorých prípadoch je písomná forma vhodnejšia a vyžadovaná. Každé podanie na súd musí mať písomnú podobu, dnes viac zrejme elektronickú alebo musí byť zapísané v zápisnici. Pri dokazovaní sa uplatňuje ako princíp ústnosti (výsluchu svedka, strany konania, znalca), tak princíp písomnosti (listina, znalecký posudok, správy od orgánov verejnej správy, právnických a fyzických osôb). Ako vidíme, niet pochýb, že konanie vedené v zmysle princípu ústnosti má svoje nesporné výhody. To však neznamená, že by sa mala vypustiť písomnosť z procesu. Zásada ústnosti nevylučuje písomnosť. V procese sa ústnosť harmonicky dopĺňa s písomnosťou konania.
Medzi uznávané výhody ústnosti konania môžeme spomenúť:
-menej formalít a administratívy, podporuje jednoduchosť konania
-rýchlejšie prerokovanie veci, kde netreba čakať na doručovanie písomností
-zvyšuje publicitu procesu a tým aj prevenčnú funkciu procesu aj istú kontrolu práce súdov zo strany verejnosti
- keď sa činnosti sústreďujú a koncentrujú, oznámenia, predvolania a iné úkony sa zredukujú.
- lepšia komunikácia strán vedie k väčšiemu využívaniu zmieru, dohôd strán, v menšej miere sa uplatňujú opravné prostriedky
-dáva civilnému procesu ľudský rozmer, strany prezentujú svoje prednesy tým najprirodzenejším spôsobom a pociťujú väčší záujem o riešenie ich situácie.
Umožňuje priamy vzťah súdu a strán, čo vedie k eliminácii nejasností a možnosti okamžite si vysvetliť nezrovnalosti. Sudca sa stáva skutočným protagonistom v tomto procese. Prostredníctvom princípu bezprostrednosti v praxi dokazovania umožňuje sudcovi ľahšie pochopiť, kto v rozprave má pravdu. A ústnosť umožňuje rýchlo odhaliť motívy a objasniť priamymi otázkami spontánne postoje.
V ústnom konaní sú prieťahy v konaní potlačené (väčšina z nich je vyriešená v rámci jedného vypočutia), existuje menej opravných prostriedkov, omnoho viac dohôd medzi stranami, ktoré vylúčia ďalšie konanie. Nakoniec v tomto zmysle len samotné uplatňovanie princípu ústnosti neznamená, že proces bude rýchlejší, koncentrovanejší a verejnejší ako taký, ale v zásade to bude závisieť aj od iných faktorov. Ústnosť sama osebe nezabezpečí spravodlivý proces. I ústnosť zvolená v nesprávnej forme a rozsahu môže mať na civilný proces negatívny vplyv, rovnako ako písomnosť. Princíp ústnosti musí byť považovaný zajeden z prostriedkov na dosiahnutie spravodlivého procesu, ale nie ako jediný a ani ako hlavná alebo najnaliehavejšia nevyhnutnosť.ALCALÁ-ZAMORA y CASTILLO, N. Estudios de Teoría General e Historiadel Proceso (1945-1972).México: UNAM, 1992. s.10
Často sa vytýka, že tento systém je náchylnější k povrchným a unáhleným rozhodnutiam. Okrem toho si vyžadujú veľký nárast počtu pracovníkov v súdnych orgánoch. Je pravda, že preferencia ústneho konania vždy priniesla potrebu väčšieho počtu sudcov, vyžaduje sa však menej úradníkov, menej byrokracie, čo predstavuje významnú výhodu.
Rozhodne sú tu aj nevýhody ústneho konania, ktoré hovoria proti:
- nedostatok písomných dokumentov vedie k tomu, že súd vyššieho stupňa ich má problém reprodukovať s efektom priameho kontaktu
- zvyšuje možnosť chýb alebo opomenutia z dôvodu nedostatku písomného záznamu z konania.
- ďalším argumentom proti ústnemu konaniu je jeho cena (ktorá je zvyčajne vyššia ako pri písomnom konaní); To však nieje presné, pretože nejde o porovnanie dvoch rôznych extrémov: zlého písomného systému s ideálnym ústnym režimom, v ktorom by mali byť k dispozícii všetky prostriedky a veľký počet sudcov.
I samotný typ riešeného konfliktu, ovplyvňuje charakter jeho prejednania.Samozrejme sú konania, ktoré svojou povahou na ústne prejednanie vhodné sú a v iných prípadoch ústnosť nie je odôvodnená a nevyhnutná. Predovšetkým v konaniach, v ktorých prevládajú skutkové otázky (napr. zodpovednostné vzťahy, rodinné konflikty, otázky súvisiace s vlastníctvom) alebo so zameraním na spor o to, ako k udalostiam došlo ( tie, ktoré by viedli k porušeniu zmluvy, alebo sa týkajú pracovného pomeru ). Podobne môže byť odporúčaná ústnosť aj pre tie rodinné konflikty, ktorých riešenie je do veľkej miery ponechané na voľnú úvahu súdov (režim kontaktu medzi rodičmi a deťmi ), ako aj tam, kde ústna diskusia umožňuje poznať životné okolnosti strán, a ešte lepšie, ich intervenciu pri budovaní súdneho rozhodnutia.
Niektoré súdne spory sú takej povahy, kde by ústna diskusia nebola úplne vhodná. Typicky by sme mohli myslieť na konflikty, v ktorých právne otázky prevládajú nad faktickými otázkami. V tomto druhu konaní môže ústne prejednanie spôsobiť stratu presnosti a hĺbky v diskusii o právne sofistikovaných otázkach pre ktoré je potrebná reflexia samotnej písomnosti. Sú to prípady, v ktorých nie je vždy možné tvrdiť a poskytnúť protitvrdenie "okamžite" pre strany a ponechať si pre sudcu zložitosť posúdenia. Oralita nie je vhodná a potrebná v exekučnom konaní či konkurznom konaní.
V závislosti od typu riešeného konfliktu a stupňa jeho zložitosti sa zdá jasné, že ústnosť môže ovplyvniť epistemologickú kvalitu vedomostí, ktoré sudca získal. Možnosť kategorizácie konfliktov a záver, že niektoré z nich sú vhodnejšie na ústne prejednanie a iné nie, je v skutočnosti formulovaná v širšej perspektíve teórie konfliktov.
Prevaha ústnosti či písomnosti konania v zahraničí
V európskom právnom priestore, nachádzame kombináciu princípu ústnosti apísomnosti.Napriek tvrdeniu uvedenému v § 128 I ZPO, ktoré sa týka ústnej povahy nemeckého konania, praktické skúsenosti ukazujú, že skutočná úloha ústnosti sa obmedzuje na minimum: zdá sa teda, že nemecký súdny spor je v skutočnosti „Aktenprozess", čo je konanie, ktoré sa skladá hlavne z písomných dokumentov a záznamov.
Zaujímavým príkladom je Taliansko. Teoreticky by civilný spor mal mať ústnu formu (čl. 180 talianskeho Občianskeho súdneho poriadku) a nedávne reformy sa pokúsili implementovat' túto zásadu v predbežnej fáze konania. Takéto reformy boli, žiaľ, vypracované tak mylne, že sa v skutočnosti dosiahol opačný výsledok. Článok 183 procesného zákona ustanovuje pojednávanie, na ktorom sa strany dostavia pred sudcu, aby pripravili prípad na účely predloženia dôkazov.Na jednej strane sa však pokus o urovnanie prípadu môže uskutočniť iba na inom pojednávaní a iba vtedy, ak o to požiadajú obaja účastníci ( čo sa nenastáva takmer nikdy).TARUFFO,M.: Orality and Writingas Factors of Efficiency in civil Litigation, https://www.uv.es/coloquio/coloquio/ponencias/8oratar.pdf
V rakúskom právnom poriadku tiež ústava zakotvuje princíp ústneho konania z ktorého zákon pripúšťa isté výnimky, čo vyúsťuje do zmesi orality a písomnosti. Každopádne ústnosť je dominantným princípom civilného procesu, teda minimálne na súdoch prvej inštancie. S podobným vymedzením a postavením ústnosti sa stretávame v právnych poriadkoch Slovenska, Česka, Nemecka, Chorvátska, Poľska, Rumunska, Portugalska, Maďarska, Dánska, Fínska, Litvy, Lotyšska, Švédska, Dánska.Ustnosť má svoju pevnú dlhoročnú tradíciu v severských krajinách ako napr. Švédsko.
V Španielsku je princíp ústnosti garantovaný ústavou, vyzdvihujúc predovšetkým proces ústny.
V praxi, štádium pred začatím pojednávania je písomné, zatiaľ čo dôkazy sú prerokované ústne.Oslabená forma princípu ústnosti je typická pre civilné konanie v Grécku. Povinné ústne prerokovanie veci je stanovené pre prvostupňové konanie. V zásade prejednanie dôkazu prebieha pred celým senátom súdu. Ale výpoveď svedka prebieha len pred jedným členom senátu, ktorý je ustanovený za sudcu spravodajcu.
Zdá sa, že v Estónsku, po posledných reformách zásada ústnosti už nemá takú váhu. Poukazuje sa na jej nepraktickosť a neefektivnost' vzhľadom na súčasný rozvoj komunikačných systémov. Pozornosť sa skôr sústreďuje na dôslednú prípravu ústneho prejednania, pričom predbežné prerokovanie má písomnú formu (alebo elektronickú). Hoci je stanovené ústne prerokovanie veci, strany vždy môžu sami súhlasiť s písomným konaním. V zásade by súd nemal viesť ústne prejednanie vo fáze pred pojednávaním, aj keď to súdy v praxi robia, ale v praxi preferujú ak strany predložia svoje stanoviská písomne. To teda znamená, že písomné konanie v Estónsku prevažuje nad ústnym.
Odlišný prístup zase existuje vo Francúzskom práve, ktoré zdôrazňuje princíp ústnosti v civilnom procese (s výnimkou konania pred Kasačným súdom Cour de cassation) ale v skutočnosti v civilnom procese dominuje písomná forma. Strany majú vždy právo na ústne prerokovanie veci, a to aj v písomnom konaní a pred niektorými špeciálnymi súdmi je celý proces v zásade ústny. Ale celkovo je princíp ústnosti vo Francúzsku podrobený kritike. Preto je dôležitosť ústnosti dosť zredukovaná a právnici v praxi využívajú formu písomnú. I v ústnom konaní majú sudcovia tendenciu uprednostňovať písomné podania návrhy pred ústnymi, ktoré sa stávajú len formalitou a strácajú na váhe, ale strany majú vždy možnosť ústneho konania. Súd je tiež oprávnený ukončiť ústne pojednávanie, ak má zato, že už disponuje dostatkom informácií na rozhodnutie veci.RECHBERGER, W. H.: The principle of oral and written presentation, In: Dimensions of Evidence in European Civil Procedure, European monographs, Netherlands:Wolters Kluwer, 2015. s.71-87
Odhliadnuc od rozdielom medzi systémom common law a kontinentálnym právom, princíp ústnosti tu má tiež svoje pevné miesto. V posledných rokoch tu ale rovnako badať posun k písomnému konaniu, dokonca citujúc názov článku T. Broodryho sa hovorí o „erózii" princípu ústnosti.BROODRY, T.:The Erosion of the Principle of Orality in South African Civil Procedure: Fact or Fiction? Dostupné na internete http://specjuris.ufh.ac.za/sites/default/files/Broodryk.pdf
Pre porovnanie v latinskoamerických systémoch ustanovenia procesných kódexov zakotvujú, že súdne spory by sa mali zakladať na zásade ústnosti, ale táto zásada sa v praxi neuplatňuje. Zdá sa, že dokonca ani nedávne reformy zamerané na aspoň čiastočné zavedenie tejto zásady (napríklad v Argentíne, Brazílií a Mexiku) zlyhali: dôsledkom je, že ústnosť prakticky neexistuje, a celá prípravná fáza konania sa vykonáva písomne.
Záver
V zásade neexistuje proces vyslovene ústny alebo písomný, je to vždy skôr ich kombinácia.V poslednom období je možné pozorovať odklon smerom k písomnému konaniu. V európskych krajinách nachádzame zmes princípu orality a písomnosti s predominanciou jedného alebo druhého prístupu.
Ako nám vyplynulo pri sledovaní záverov skúmania,je možné identifikovať dva rôzne rozmery ústnosti. Jednak je to prostriedok a technika prijímania a predkladania dôkazov v súdnom konaní. Rovnako ústnosť vystupuje ako prostriedok pre komunikáciu medzi súdom, stranami a ich advokátmi v súvislosti so súdnym konaním a teda i forma ich procesných úkonov. Zatiaľ čo sa tieto funkcie v niektorých ohľadoch prekrývajú,je užitočné odlíšiť ich pre analytické účely, pretože slúžia rôznym cieľom a sú v rôznej miere zdôrazňované v právnych poriadkoch.
A to že, sú v procese zakomponované úkony robené v ústnej forme neznamená, že procesje ústny. Rovnako ako ak tu existujú úkony v písomnej forme ešte nemusí ísť o proces písomný. Aby sme vytvorili istý ucelený komplexný pohľad, dá sa tvrdiť, že ide o ústny proces za splnenia podmienok, že
- v procese existuje aspoň jedna fáza konania, kde je súd v priamom kontakte so stranami a inými osobami zúčastnenými na konaní s možnosťou reálnej konfrontácie ich názorov
- sudca, ktorý bude rozhodovať je ten istý ako ten, ktorý bol prítomný na ústnom prerokovaní
- konanie by malo byť koncentrované čo najviac, aby ústne úkony bolo možné prezentovať naraz, ak je tu potreba ďalšieho konania vo veci, malo by byť vytýčené čo možno najskôr
- ak fakty boli prezentované písomne, mala by tu byť možnosť vyjadriť sa k ním aj ústne
- ústne tvrdenia musia mať rovnakú váhu ako písomné a samotné súdne rozhodnutie musí mať základ práve v ústnych tvrdeniach
Ústnosť je teda viac, ako holá prítomnosť strán pred súdom na jednom mieste v ten istý deň. Dalo by sa hovoriť o ústnosti v užšom zmysle- tá predstavuje len používanie hovoreného slova v konaní vo vzťahu k procesnému úkonu a jeho forme a ústnosti v širšom zmysle- čo je už pojem komplexnejší, zahŕňajúci i priamu aplikáciu ďalších nadväzujúcich procesných princípov bezprostrednosti, koncentrácie, verejnosti.
I s ohľadom k najnovším trendom v civilnom procese možno konštatovať, že princíp ústnosti spolu so zásadou verejnosti a priamosti sú jednými zo záruk takého súdneho procesu, ktorý rešpektuje spoločenskú funkciu súdov ako nezávislého tretieho subjektu.ZOULÍK, F.: Soudy a soudnictví. Praha : C.H.Beck, 1995, s. 127. Nemožno však zatvárať oči pred posunom, ktorý tu je markantný ku konaniu písomnému, ktorý dominuje i európskym súdnym inštitúciám. Použitie moderných sofistikovaných technológií v našej súčasnosti automaticky neposúva rovnováhu efektívnosti v prospech ústnosti alebo písomnosti, aj keď sa zdá, že takéto prostriedky techniky sa ľahšie používajú na podporu písomnej formy konania. V každom prípade má použitie týchto techník zrejmej eden negatívny faktor z hľadiska efektívnosti a to sú jeho náklady.
Zoznam bibliografických odkazov
ALCALÁ-ZAMORA y CASTILLO, N.: Estudios de Teória General e História del Proceso (1945-1972). México : UNAM,1992. 615 s. ISBN 968-36-2301-8.
BROODRY, T.: The Erosion of the Principle of Orality in South African Civil Procedure: Fact or Fiction? Dostupné na internete http://specjuris.ufh.ac.za/sites/default/files/Broodryk.pdf
HURTADO REYES, M.: Estudios de Derecho Procesal Civil. Lima : Editorialldemsa. 2.vyd., 2014. 925 s.ISBN 9786124037856.
JÚDA, V.: Prípustnosť kritiky sudcov: In Nové horizonty v práve 2018 : zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie konanej 24.-25. mája 2018 na Právnickej fakulte UMB v Banskej Bystrici. ISBN 978-80-557-1439-4, s. 86-107.
KUBEŠ, V.: Přirozené zásady právní a "dobré mravy" v obecnémzákoníkuobčanském. In: Krčmář, J. (ed.): Randův jubilejní památník. K Stému výročí narození Antonína Randy. Praha : Právnická fakulta Univerzity Karlovy, 1934. s. 395-423.
LEVRINC, M.: Princíp autonómie vôle v procesných vzťahoch s medzinárodným prvkom. In: Zborník z II. ročníka medzinárodnej vedeckej konferencie BANSKOBYSTRICKÉ DNI
PRÁVA na tému Kvalita normotvornej a aplikačnej stránky zákonnosti ako determinant právneho štátu. 23. - 24. november 2016, zámok Vígľaš, 2017. ISBN 978-80-557-1285-7, s.253-261.
NIEVA-FENOLL, J.: Los problemasde la oralidad. In: Justicia: Revista de derecho procesal. Madrid : Editorial. Bosch, č. 1-2, 2007. ISSN 0211-7754, s.101-130.
PODHOREC, I., PETRÍKOVÁ, L.:Všeobecné zásady súkromného práva a zmysel základných práv pre súkromné právo. In Banskobystrické zámocké dni práva: zborník z 3. ročníka medzinárodnej vedeckej konferencie na tému „Identifikácia únosnej miery autonómie právnych odvetví a súčasnej potreby ich synergie", 23.-24. november 2017, Vígľaš. Banská Bystrica: Vydavateľstvo Univerzity Mateja Bela - Belianum, 2018,, 71-82. ISBN 978-80-557-1405-9.
SCHELLHAMMER, K.: Zivilprozess. Heidelberg : C.F. Müller, 2007. 1018s.
ŠOLTÝS, D.: Code civil a francúzska právna exegéza. In Banskobystrické zámocké dni práva: zborník z 3. ročníka medzinárodnej vedeckej konferencie na tému „Identifikácia únosnej miery autonómie právnych odvetví a súčasnej potreby ich synergie", 23.-24. november 2017, Vígľaš. Banská Bystrica: Vydavateľstvo Univerzity Mateja Bela - Belianum, 2018, 198-205. ISBN 978-80-557-1406-6.
TARUFFO, M.:Orality and WritingasFactorsofEfficiency in civil Litigation, Dostupné na internetehttps://www.uv.es/coloquio/coloquio/ponencias/8oratar.pdf
ZOULÍK, F.: Soudy a soudnictví. Praha: C.H. Beck,1995. 263 s. ISBN 80-7179-005-2.
REGISTER DISKVALIFIKÁCII AKO PROSTRIEDOK NA ZVÝŠENIE PRÁVNEJ ISTOTY V PODNIKATEĽSKOM PROSTREDÍ - DÔVODY DISKVALIFIKÁCIE
▼
REGISTER OF DISQUALIFICATION AS POSSIBILITY OF INCREASING OF LEGAL CERTAINTY IN THE BUSINESS ENVIRONMENT - REASONS FOR DISQUALIFICATION
Lenka UšiakováJUDr. Lenka Ušiaková, PhD., Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici, Katedra obchodného a hospodárskeho práva, odborný asistent
Abstrakt:
Autorka sa v príspevku zaoberá inštitútom registra diskvalifikácií, ktorý predstavuje súdom vedenú evidenciu osôb diskvalifikovaných z výkonu podnikateľskej činnosti za podmienok ustanovených zákonom. Príspevok je zameraný na právny rozbor dôvodov diskvalifikácie osôb z výkonu funkcií v obchodných spoločnostiach a družstvách. Analyzuje platnú právnu úpravu,komparuje ju s vybranými zahraničnými právnymi úpravami, poukazuje na jej význam v súčasných podmienkach a možnosti uplatnenia diskvalifikácie v budúcnosti. Autorka predstavuje vlastné právne názory a úvahy de lege ferenda.
Kľúčové slová:
Diskvalifikácia, register diskvalifikácií, rozhodnutie o diskvalifikácii, dôvody diskvalifikácie
Abstract:
The author of the article deals with the institute of the Register of Disqualifications. The Register of Disqualification represents the court kept registry of persons disqualified from the performance of business activities under the conditions laid down by law. The paper focuses on the legal analysis of the reason for the disqualification of persons from the performance of functions in commercial companies and cooperatives. She analyses the current legislation, compares it with selected foreign legislations, she points out its importance in current conditions and the possibility of disqualification in the future. The author presents her own legal opinions and considerations de legeferenda.
Keywords:
Disqualification, Register of Disqualifications, Disqualification Decision, Reasons for Disqualification
1. Register diskvalifikácií všeobecne
Za účelom posilnenia zodpovednosti za podnikanie bolo zákonom č. 87/2015 Z. z. súčinnosťou od 1.1.2016 prijaté ustanovenie § 13a Obchodného zákonníka, ktorým sa vytvárajú predpoklady pre zavedenie registra diskvalifikácií. Právna úprava registra diskvalifikácií predstavuje jednu z možností súkromnoprávneho riešenia hospodárskej kriminality, ktorá je popri trestnoprávnych a administratívnoprávnych postupoch jej prevencie arepresie systematicky riešiteľná prostredníctvom komplexu súkromnoprávnych noriem obsiahnutých v sústave právnych predpisov zahŕňajúcich predovšetkým zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník), zákon č. 530/2003 Z. z. o obchodnom registri v znení neskorších predpisov, zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze areštrukturalizácii"), zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti. Exekučný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok"), zákon č. 315/2016 Z. z. o registri partnerov verejného sektora v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o registri partnerov verejného sektora"), zákon č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Živnostenský zákon") a ďalšie súvisiace právne predpisy.
Súkromnoprávne predpisy majú primárne preventívny charakter smerujúci k predchádzaniu hospodárskej kriminalite a na nich nadväzujú normy pôsobiace do istej miery represívne, zamerané na riešenie následkov konania, ktoré je možné podriadiť pod hospodársku kriminalitu alebo ktoré k nej môže smerovať. Právne normy upravujúce register diskvalifikácií si kladú za cieľ eliminovať prístup osôb, ktoré neplnia svoje funkcie predovšetkým v riadiacich orgánoch osobitne kapitálových obchodných spoločností s náležitou starostlivosťou, v dôsledku čoho má nimi realizovaný spôsob výkonu ich funkcií neprimerané a spoločensky škodlivé dôsledky pre samotné kapitálové obchodné spoločnosti, ako aj pre veriteľov týchto spoločností a podnikateľské a spoločenské prostredie ako také.MAMOJKA, M. a kol.: Obchodný zákonník Veľký komentár. Bratislava: EUROKODEX, 2016, s. 34
V zmysle v súčasnosti platnej právnej úpravy obsahuje register diskvalifikácií zoznam fyzických osôb, ktoré v dôsledku negatívnych dopadov ich doterajšieho pôsobenia v podnikateľskom prostredí počas určitého obdobia nesmú vykonávať zákonom ustanovené funkcie a podieľať sa na riadení a zastupovaní podnikateľských subjektov.
Uvedená právna úprava nepredstavuje prvotnú snahu zákonodarcu o riešenie načrtnutých problémov v podnikateľskom prostredí cestou eliminácie prístupu vymedzených subjektov k výkonu funkcií v obchodných spoločnostiach. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na skoršie snahy o vytvorenie registra diskvalifikácií, ktoré zostali len v štádiu príprav. V ich rámci bol v roku 2010 vypracovaný Ministerstvom spravodlivosti SR Návrh legislatívneho zámeru zákona o registri diskvalifikácií a o zmene a doplnení niektorých zákonov,Návrh legislatívneho zámeru zákona o registri diskvalifikácií. [online]. Bratislava : Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, 2010. 15 s. Dostupné na internete: https://lt.justice.gov.sk/Attachment/vlastnymat.rtf?...1.. ktorý však zostal len v štádiu legislatívnych príprav.
Právna úprava registra diskvalifikácií nebola ojedinelou úpravou, bola súčasťou systému riešení zákonodarcu obsiahnutých v uvádzanej novele Obchodného zákonníka a súvisiacich predpisov. V zmysle Dôvodovej správy k návrhu zákona č. 87/2015 Z.z. „účelom návrhu zákona je reagovať na aktuálne problémy súvisiace s procesom konkurzu a reštrukturalizácie v Slovenskej republike a súvisiace otázky v obchodných vzťahoch a s tým súvisiace sociálne dosahy. Základným zámerom návrhu zákona je zamedziť poškodzovaniu veriteľov v rámci konkurzného konania a posilnenie zodpovednosti za podnikanie. Na tento účel návrh zákona zavádza register diskvalifikácií a prísne postihy pri odďaľovaní riešenia úpadku."Dôvodová správa k návrhu zákona č. 87/2015 z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, [online]. Bratislava : Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, 2015. 23 s. Dostupné na internete: https://www.nrsr.sk/web/Dynamic/DocumentPreview.aspx?DocID=412993
Register diskvalifikácií predstavuje právny inštitút zavádzaný do slovenského tradične kontinentálneho právneho prostredia pod vplyvom angloamerického právneho systému. Slovenská právna úprava čerpá z anglického Company Directors Disqualification Act 1986(ďalej len „CDDA") novelizovaného následne Enterprise Act 2002 a Small Business, Enterprise and Employment Act 2015, a tiež z českej právnej úpravy § 63 a nasl. zákona č. 90/2012 Sb. o obchodníchkorporacích (ďalej len „ZoOK"). Komparáciou domáceho charakteru úpravy s týmito modelmi právnej úpravy analyzovaného inštitútu možno poukázať na odlišnú mieru a rozsah uplatniteľnosti diskvalifikácií, možnosti ich aplikácie a na nich nadväzujúci význam použitia inštitútu pre podnikateľské prostredie.
Zameriavam sa pritom na komparáciu dôvodov pre diskvalifikáciu ako základného predpokladu pre uplatnenie inštitútu diskvalifikácie v aplikačnej praxi.
2. Diskvalifikačné dôvody podľa CompanyDirectorsDisqualificationAct (1986)
Tradičná anglická právna úprava diskvalifikačných dôvodov rozlišuje medzi dôvodmi povinného vylúčenia a vylúčenia závislého na rozhodnutí súdu. Povinné vylúčenie riaditeľa spoločnosti nastáva v súvislosti s platobnou neschopnosťou spoločnosti, v ktorej vykonával funkciu (§ 6 CDDA) a rovnako vo vzťahu k porušeniu súťažného práva (§ 9A CDDA). Dôvody pre diskvalifikáciu, ako aj samotná diskvalifikácia sa vzťahuje nielen na riaditeľov spoločnosti (Directors), ale aj na tieňových riaditeľov spoločnosti (Shadow Directors).
Súd obligatórne z úradnej moci rozhodne o vylúčení osoby, ktorá bola riaditeľom spoločnosti, ktorá sa stala platobne neschopnou, pričom jej správanie ako riaditeľa spoločnosti spôsobilo, že sa stáva „nevhodným" („unfit"), a to z pohľadu jeho správania sa v tejto spoločnosti, ako aj jeho správania vo viacerých spoločnostiach, v ktorých vykonával určité funkcie. Nezáleží pritom, či sa spoločnosť stala insolventnou počas výkonu funkcie tohto riaditeľa (§ 6 CDDA)
Legálna definícia pojmu „nevhodnosť" („ unfitness") pritom v britskej pozitívnoprávnej úprave absentuje a jej objasnením sa zaoberali súdy v rámci judikatúry. Konkrétne okolnosti, na ktoré súdy majú brať ohľad pri posudzovaní nevhodnosti určitej osoby z pohľadu jej správania pri výkone funkcie, boli formulované v rámci Small Business, Enterprise and Emloyee Act (2015). Ide najmä o (i) mieru, v akej bola osoba zodpovedná za príčiny akéhokoľvek závažného porušenia uplatniteľných legislatívnych alebo iných požiadaviek zo strany spoločnosti; (ii) rozsah, akým bola osoba zodpovedná za príčiny, že sa spoločnosť stala platobne neschopnou, (iii) frekvenciu (kvantitatívnu stránku) správania tejto osoby a (iv) povahu a rozsah škody alebo inej ujmy, ktoré boli alebo mohli byť spôsobené správaním osoby vo vzťahu k spoločnosti. Okrem toho by súd mal opäť s prihliadnutím na frekvenciu (kvantitatívnu stránku) správania tejto osoby zohľadniť tiež (v) akékoľvek zneužitie alebo porušenie fiduciárnej povinnosti vo vzťahu k spoločnosti a (vi) akékoľvek iné zneužitie alebo porušenie iných povinností riaditeľa spoločnosti, ktoré mu vyplývajú z výkonu funkcie, resp. z jeho postavenia ako riaditeľa spoločnosti.Príloha I. CDDA v znení Small Business, Enterprise and Employee Act (2015)
Osobitným dôvodom povinnej diskvalifikácie riaditeľa spoločnosti podľa § 9A CDDA je prípad, kedy sa spoločnosť, v ktorejje určitá osoba riaditeľom, dopustí porušenia predpisov na ochranu hospodárskej súťaže, a zároveň sa súd domnieva, že správanie tejto osoby je nevhodné (unfit). Na posúdenie nevhodnosti správania sa osoby, o ktorej diskvalifikácii súd rozhoduje, sa použijú rovnaké kritériá, ako pre posúdenie nevhodnosti správania sa riaditeľa spoločnosti v súvislosti s platobnou neschopnosťou spoločnosti podľa § 6 CDDA.
Okrem popísaných dôvodov povinných diskvalifikácií prichádza v zmysle anglického právneho poriadku do úvahy tiež diskvalifikácia na základe rozhodnutia súdu z dôvodu všeobecných pochybení týkajúcich sa správy obchodných spoločností (§ 2 až 5 CDDA). V takomto prípade opätovne o diskvalifikácii rozhoduje súd, zákon však ponecháva na jeho úvahu, či v konkrétnom prípade je diskvalifikácia potrebná, resp. či má konkrétne správanie riaditeľa tak zásadný charakter a dôsledky, že sa jeho diskvalifikácia a tým eliminácia prístupu k podnikaniu ako takému vyžaduje. Pôjde napríklad o vylúčenie osoby z dôvodu, že opakovane mešká s predložením účtovnej alebo inej dokumentácie týkajúcej sa spoločnosti obchodnému registru, osoby, ktorá spáchala trestný čin v súvislosti s vedením, založením, likvidáciou alebo výmazom obchodnej spoločnosti, ako aj osoby, ktorá sa dopustila tzv. wrongfultrading.Koncepciu tzv. wrong full trading je formulovaná v anglickom Insolvency Act (1986). Je obdobne založená na princípe platobnej povinnosti v prospech nezabezpečených veriteľov v konkurze v prípade nelegitímneho konania štatutárneho orgánu spoločnosti. Insolvency Act (1986) predpokladá, že súd môže na základe žiadosti správcu uložiť osobe, ktorá vykonávala alebo vykonáva funkciu riaditeľa spoločnosti, a ktorá neiniciovala insolvenčné konanie, hoci vedela alebo objektívne mala vedieť, že nie je odôvodnený predpoklad, že by sa spoločnosť vyhla svojmu úpadku, aby prispela do imania insolventnej spoločnosti sumou vo výške určenej súdom6 (čl. 214 Insolvency Act). Okrem toho prichádza do úvahy aj diskvalifikácia osoby z dôvodu jej diskvalifikácie, príp. určitého odsúdenia v zahraničí (§ 5A CDDA), vylúčenie teda môže mať aj cezhraničný prvok.
3. Diskvalifikačné dôvody podľa Zákona o obchodníchkorporacích
Prijatím ZoOK bola do českého právneho poriadku zavedená právna úprava možností vylúčenia osôb z výkonu funkcie riadiacich orgánov obchodných spoločností ako nevyhnutná súčasť princípov corporate governance, o legalizáciu ktorých sa český zákonodarca v rozsiahlejšom meradle usiloval.Důvodová zpráva k NOZ (konsolidovaná verze) [online] s. 143. Praha: Ministerstvo spravedlnosti České republiky. Dostupné z http://obcanskyzakonik.justice.cz/images/pdf/Duvodova-zprava-NOZ-konsolidovana-verze.pdf Diskvalifikácia osôb bola začlenená do ZoOK v § 63 a nasl.
Obdobne ako v prípade diskvalifikácie v anglickom právnom prostredí je možné rozlíšiť diskvalifikáciu povinnú, kedy súd za naplnenia príslušného diskvalifikačného dôvodu rozhoduje o vylúčení príslušnej osoby z úradnej povinnosti a diskvalifikáciu prichádzajúcu do úvahy na základe sudcovskej úvahy za predpokladu, že sú splnené podmienky formulované zákonom.
Povinná diskvalifikácia nastupuje ako následok zákonom definovaného konania v štádiu insolvencie spoločnosti, v ktorej diskvalifikovaná osoba vykonávala určenú funkciu (vo všeobecnosti funkciu štatutárneho orgánu, príp. predchádzajúceho štatutárneho orgánu). O diskvalifikácii rozhodne insolvenčný súd, z dôvodu (i) privedenia spoločnosti do úpadku, t.j. z dôvodu, že k úpadku obchodnej spoločnosti s prihliadnutím na všetky okolnosti viedol výkon funkcie osobou, ktorá bola vo funkcii štatutárneho orgánu tejto spoločnosti v úpadku, člena štatutárneho orgánu spoločnosti v úpadku, osobou v podobnom postavení, ktorá bola v tejto funkcii v dobe vydania rozhodnutia o úpadku alebo po ňom (§ 64 ods. 3 ZoOK), alebo (ii) z dôvodu zníženia majetkovej podstaty spoločnosti a poškodenia veriteľov, t.j. z dôvodu, že osoba, ktorá sa stala členom štatutárneho orgánu spoločnosti v dobe hroziaceho úpadku po začatí konkurzného konania, prispela zrejme svojím konaním k zníženiu majetkovej podstaty a poškodeniu veriteľov (§ 64 ods. 2 ZoOK).
Predmetné ustanovenie zároveň formuluje liberačné dôvody, za splnenia ktorých následok vo forme diskvalifikácie nenastane, ktoré spočívajú vo všeobecnosti v tom, že osoba o ktorej vylúčenie ide, sa výkonom svojej funkcie k úpadku nepričinila (§ 64 ods. 3 ZoOK). Je pritom potrebné zdôrazniť, že člen štatutárneho orgánu nemôže zodpovedať za výsledok svojej činnosti, bude zodpovedať za jej riadny výkon,„Člen predstavenstva zodpovedá za riadny (súladný s požiadavkou starostlivosti riadneho hospodára) výkon funkcie, nie za výsledok svojej činnosti. Ak koná člen predstavenstva so starostlivosťou riadneho hospodára, nie je povinný nahradiť škodu, aj keď v dôsledku takého konania vznikla." (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn: 29Cdo2363/2011) preto aj liberácia ako taká nespočíva v preukázaní, že spoločnosť, v rámci ktorej bola sporná funkcia vykonávaná, nieje vo úpadku, ale v preukázaní, že funkcia štatutárneho orgánu bola vykonávaná riadne, s potrebnou mierou starostlivosti, ktorej normatív ustanovuje zákon.ŠTENGLOVÁ, I., HAVEL, B., CILEČEK, F., KUHN, P., ŠUK, P.: Zákon o obchodníchkorporacích. Komentář. 2. Vydání. Praha: C.H. Beck 2017, s. 188
Okrem popísaných dôvodov povinnej diskvalifikácie prichádza do úvahy vylúčenie určitej osoby z výkonu funkcie z dôvodu opakovaného a závažného porušenia fiduciárnych povinností štatutárneho orgánu alebo člena štatutárneho orgánu (§ 65 ods. 1 ZoOK). Samotné porušenie starostlivosti riadneho hospodára pritom nepostačuje, je nevyhnutné, aby boli kumulatívne splnené nasledovné podmienky vylúčenia: (i) člen štatutárneho orgánu porušoval starostlivosť riadneho hospodára opakovane, teda sa dopustil najmenej 2 porušení starostlivosti riadneho hospodára, (ii) nešlo o drobné porušenie starostlivosti riadneho hospodára, minimálne v dvoch prípadoch sa jednalo intenzitou o závažné porušenie starostlivosti riadneho hospodára, a (iii) k opakovanému a závažnému porušeniu starostlivosti riadneho hospodára došlo v dobe 3 rokov predchádzajúcich vydaniu súdneho rozhodnutia o diskvalifikácii tejto osoby z výkonu funkcie.ČÁP, Z., JAHELKA, P., JOSKOVÁ, L., HEJDA, J. (vedoucí autorského kolektivu), VANĚČKOVÁ, V.: Zákon oobchodních korporacích. Výklad jednotlivých ustanovení včetnčnávaznosti na české a evropsképředpisy. 1. vydání. Praha: Linde, 2013, s. 77
Navyše, ďalší dôvod, pre ktorý je možné osoby diskvalifikovať z výkonu funkcie vyplýva z § 65 ods. 2 ZoOK, ktorý za osobitný dôvod na základe rozhodnutia súdu považuje vznik povinnosti nahradiť ujmu, ktorá vznikla v dôsledku porušenia starostlivosti riadneho hospodára. Zo znenia ustanovenia je zrejmé, že diskvalifikácia sa môže týkať len osoby, ktorej povinnosť nahradiť túto ujmu v čase rozhodnutia o diskvalifikácii stále trvá, pokiaľ táto osoba poškodenému ujmu dobrovoľne nahradí, nieje možné ju z výkonu funkcie diskvalifikovať.LASÁK, J. a kol.: Zákon o obchodníchkorporacích. Komentáři, díl. Praha: Wolters Kluver 2014, s. 574
4. Diskvalifikačné dôvody podľa slovenského právneho poriadku
Slovenská právna úprava diskvalifikačných dôvodov sa zásadným spôsobom odlišuje od vyššie popísaných právnych úprav diskvalifikácie, keďže je založená na striktne formálnom princípe.OVEČKOVÁ, O. a kol.: Obchodný zákonník. Veľký komentár. Zväzok I. Bratislava:Wolters Kluwer, s.r.o., 2017, s. 157 Diskvalifikácia osoby z výkonu funkcie je založená konkrétnym rozhodnutím súdu, pričom toto rozhodnutie nie je obsahovo rozhodnutím o diskvalifikácii, je rozhodnutím o určitom konkrétnom zákonom predpokladanom skutkovom stave, avšak zo zákona má za následok diskvalifikáciu osoby z výkonu určenej funkcie v orgáne obchodnej spoločnosti či družstva. Súd preto priamo o diskvalifikácii nerozhoduje, diskvalifikácia je výhradne zákonným, nevyhnutným a neodvrátiteľným následkom zákonom určeného súdneho rozhodnutia. Toto rozhodnutie je možné považovať za dôvod diskvalifikácie.
Rozhodnutia ktoré odôvodňujú diskvalifikáciu určitej osoby z výkonu funkcie v orgánoch spoločnosti, sú v príslušnom právnom predpise exaktne a taxatívne ustanovené. Pôvodne zavedené dve základné rozhodnutia boli dodatočne rozšírené o ďalšie kategórie rozhodnutí, ktoré v súčasnosti formujú sústavu rozhodnutí odôvodňujúcich diskvalifikáciu, a teda sústavu diskvalifikačných dôvodov. Za tieto rozhodnutia osobitné predpisy v súčasnej dobe obligatórne považujú:
(i) právoplatné rozhodnutie súdu v trestnom konaní, ktorým bol uložený trestu zákazu činnosti vykonávať funkciu člena štatutárneho orgánu, člena dozorného orgánu, vedúceho organizačnej zložky podniku, vedúceho podniku zahraničnej osoby, vedúceho organizačnej zložky podniku zahraničnej osoby alebo prokuristu podľa §61 ods. 10 Trestného zákona;
(ii) právoplatné rozhodnutie konkurzného súdu, ktorým sa rozhodlo o uložení povinnosti zaplatiť zmluvnú pokutu v dôsledku porušenia povinnosti podať návrh na vyhlásenie konkurzu včas podľa § 74a ods. 6 zákona o konkurze a reštrukturalizácii;
(iii) právoplatné rozhodnutie konkurzného súdu, ktorým sa uložila povinnosť nahradiť škodu v dôsledku porušenia povinnosti podať návrh na vyhlásenie konkurzu včas podľa § 11a ods. 6 zákona o konkurze a reštrukturalizácii;
(iv) právoplatné rozhodnutie súdu o uložení pokuty za neposkytnutie súčinnosti správcovi, najmä za neposkytnutie všetkých správcom požadovaných vysvetlení vo forme a lehote určenej správcom, podľa § 74 ods. 6 zákona o konkurze a reštrukturalizácii;
(v) právoplatné rozhodnutie exekučného súdu o uložení poriadkovej pokuty osobe, ktorá nepodala vyhlásenie o majetku v mene povinného ani po tom, čo jej už bola právoplatným rozhodnutím súdu uložená poriadková pokuta za porušenie povinnosti podať vyhlásenie o majetku podľa §41 ods. 7 Exekučného poriadku;
(vi) právoplatné rozhodnutie súdu, ktorý vedie register partnerov verejného sektora o výmaze partnera verejného sektora z registra podľa § 12 ods. 7 zákona o registri partnerov verejného sektora, ak partner verejného sektora hodnoverne nepreukáže, že údaje o konečnom užívateľovi výhod zapísané v registri sú pravdivé a úplné a rozhodnutie súdu, ktorý vedie register partnerov verejného sektora, o pokute uloženej podľa § 13 ods. 2 zákona o registri partnerov verejného sektora za nesplnenie povinnosti podať návrh na zápis zmeny zapísaných údajov týkajúcich sa konečného užívateľa výhod v lehote podľa § 9 ods. 1 zákona o registri partnerov verejného sektora alebo za porušenie zákazu vykonávať úkony podľa § 19 zákona o registri partnerov verejného sektora, a to v súlade s ustanovením § 14 zákona o registri partnerov verejného sektora.
V zmysle v súčasnosti platných právnych predpisov dochádza teda k diskvalifikácii na základe právoplatného rozhodnutia súdu, pričom novelou Obchodného zákonníka zákonom č. 264/2017 Z.z. bol vytvorený priestor pre diskvalifikáciu osôb v zmysle § 13a Obchodného zákonníka na základe rozhodnutia iného orgánu než je súd, pokiaľ je jeho rozhodnutie preskúmateľné súdom.
Z vyššie uvedeného výpočtu rozhodnutí, ktoré v súčasnosti zakladajú diskvalifikačné dôvody, je zrejmý striktne formalistický charakter právnej úpravy diskvalifikácie. Pôvodné a základné dôvody na diskvalifikáciu, t.j. diskvalifikácia na základe rozhodnutia o uložení trestu zákazu činnosti v trestnom konaní a diskvalifikácia na základe rozhodnutia vyneseného konkurzným súdom v dôsledku nepodania návrhu na vyhlásenie konkurzu riadne a včas mohli predstavovať nástroj na zamedzenie poškodzovania veriteľov a posilnenia zodpovednosti za podnikanie, tak ako to predpokladala vyššie citovaná dôvodová správa k návrhu zákona, ktorým boli zavedené.
Ďalšie diskvalifikačné dôvody, ktoré sú postupne zavádzané a o ktoré je zákonodarcom rozširované spektrum diskvalifikačných možností osôb v obchodnoprávnych vzťahoch však už vzhľadom na charakter diskvalifikačných rozhodnutí predstavujú v podstatnej miere sankciu za neplnenie povinnosti v rámci príslušných konaní pred súdom, osobitne za neposkytnutie potrebnej súčinnosti.
Záver
Nad primeranosťou a opodstatnenosťou diskvalifikácie založenej na vyššie popísanom formálnom princípe, z ktorej vyplýva budúce obmedzenie vo výkone určených funkcií v rámci orgánov obchodných spoločností a družstiev, je možné polemizovať, a to predovšetkým vo vzťahu k diskvalifikáciám na základe rozhodnutí vydávaných v dôsledku neposkytnutia zákonom vyžadovanej súčinnosti, kedy diskvalifikácia ako taká pôsobí ako (neprimeraná) sankcia.
Na základe špecifických rozhodnutí o uložení pokuty totiž dochádza priamo zo zákona k obmedzeniu slobody podnikania ako Ústavou Slovenskej republiky garantovaného základného práva, v dôsledku čoho podľa môjho právneho názoru nastáva zrejmý rozpor medzi záujmom chráneným uvedenými zákonnými ustanoveniami a následkom negatívne ovplyvňujúcim ústavnoprávnu istotu subjektu, ktorej sa toto obmedzenie dotýka. Nemám pritom v úmysle hájiť záujmy subjektov, ktoré vnášajú negatívny a zásadne sporný prvok do podnikateľského prostredia a neplnia si svoje zákonné povinnosti, vyššie uvedená úvaha sa zaoberá otázkou primeranosti a tým vhodnosti a odôvodnenosti širšieho uplatnenia zákonom predpokladaného inštitútu.
V neposlednom rade moje pochybnosti znásobuje priamy zákonný účinok predmetných rozhodnutí spočívajúci v ex lege nastupujúcej diskvalifikácii, kedy zákon neumožňuje zohľadniť okolnosti konkrétneho prípadu a tým nevyhnutnosť a potrebu diskvalifikácie v konkrétnom prípade bez zreteľa na vydané právoplatné rozhodnutie, s ktorým je diskvalifikácia spojená. Tým sa zásadne odlišuje od vyššie popísaných právnych úprav diskvalifikácie v komparovaných právnych poriadkoch, ktoré súdu umožňujú v určených prípadoch použiť sudcovskú úvahu a zohľadniť tak primeranosť zásahu do základných práv účastníkov súkromnoprávnych vzťahov. Slovenská právna úprava v tomto smere pôsobí na ťarchu súkromnoprávnych subjektov.
Aj keď sa domnievam, že dôvodom pre legalizáciu prísne formálneho modelu inštitútu, malo byť zjednodušenie a automatizácia jeho aplikácie, a tým de facto jednoduchšie naplnenie zamýšľaného účelu právnej úpravy, v konečnom dôsledku právna úprava zamýšľaný efekt vôbec nemusí dosiahnuť a tým očakávania, ktoré od nej zákonodarca má, naplniť.
Zoznam bibliografických odkazov
ČÁP, Z., JAHELKA, P., JOSKOVÁ, L., HEJDA, J. (vedoucí autorského kolektívu),
VANĚČKOVÁ, V.: Zákon o obchodníchkorporacích. Výklad jednotlivých ustanovení včetněnávaznosti na české a evropsképředpisy. 1. vydání. Praha: Linde, 2013, 784 s. ISBN 9780-7201-917-5
Dôvodová správa k návrhu zákona č. 87/2015 z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, [online]. Bratislava : Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, 2015. 23 s. Dostupné na internete:
https://www.nrsr.sk/web/Dynamic/DocumentPreview.aspx?DocID=412993
Důvodovázpráva k NOZ (konsolidovaná verze) [online] Praha: Ministerstvo spravedlnosti České republiky. 2011. 143 s. Dostupné na internete:
http://obcanskyzakonik.justice.cz/images/pdf/Duvodova-zprava-NOZkonsolidovanaverze.pdf. LASÁK, J. a kol.: Zákon o obchodníchkorporacích. Komentáři, díl. Praha: WoltersKluwer, s.r.o., 2014, 1576 s. ISBN 978-80-7478-326.
MAMOJKA, M. akol.: Obchodný zákonník. Veľký komentár. Bratislava: EUROKODEX, 2016, 1087 s. ISBN 978-80-8155-067-6
Návrh legislatívneho zámeru zákona o registri diskvalifikácií, [online]. Bratislava: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, 2010. 15 s. Dostupné na internete: https://lt.justice.gov.sk/Attachment/vlastnymat.rtf?...1..
OVEČKOVÁ, O. akol.: Obchodný zákonník. Veľký komentár. Bratislava: WoltersKluwer, s.r.o., 2017, 1739 s. ISBN 978-80-8168-573-6
PATAKYOVÁ, M., MAMOJKA, M., ĎURAČINSKÁ, J. a kol.: Hospodárske právo. I. diel. Bratislava: WoltersKluwer, s.r.o., 2019, 351 s. ISBN 978-80-571-0088-1
ŠTENGLOVÁ, I., HAVEL, B., CILEČEK, F., KUHN, P., ŠUK, P.: Zákon o obchodníchkorporacích. Komentář. 2. vydání. Praha: C.H. Beck, 2017, 1128 s. ISBN 978-807400-540-4
Použité právne predpisy
Company Directors Disqualification Act (1986) Enterprise Act (2002) Inslovency Act (1986)
Small Business, Enterprise and Employee Act (2015)
Zákon č. 90/2012 Sb., o obchodních společnostech a družstvech (zákon o obchodních korporacích).
Zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov
Zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov
Zákon č. 233/1995 Z. z. osúdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v znení neskorších predpisov
Zákon č. 315/2016 Z. z. o registri partnerov verejného sektora v znení neskorších predpisov
Autor: Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici
Súhlas s použitím cookies
Vlastné nastavenie cookies