Sekcia medzinárodného a európskeho práva – Zborník z V. ročníka konferencie Banskobystrické zámocké dni práva (výber)

OBSAH ZBORNÍKA:

ZÁKONNÉ LIMITY PRI PROCESE DOKAZOVANIA V SPRÁVNOM KONANÍ (Andrea Barancová)

AKTUÁLNE OTÁZKY EURÓPSKEJ PROKURATÚRY (Miloš Deset)

ELEKTRONICKÝ MONITORING A OCHRANA OBETÍ DOMÁCEHO NÁSILIA (Jaroslav Klátik - Ingrid Mencerová - Libor Klimek)

VPLYV EURÓPSKEHO PRÁVA A ROZHODOVACEJ ČINNOSTI SÚDNEHO DVORA EURÓPSKEJ ÚNIE NA NEPRIAME DANE (Soňa Kubincová)

SADZBA DANE Z PRIDANEJ HODNOTY V KONTEXTE NIEKTORÝCH ROZHODNUTÍ SÚDNEHO DVORA EURÓPSKEJ ÚNIE (Tatiana Kubincová)

PREZUMPCIA NEVINY V TRESTNOM KONANÍ PO ROZSUDKU SÚDNEHO DVORA EÚ Z 5.9.2019 VO VECI C-377/2018 (Miloš Maďar)

PRÁVOPLATNOSŤ A VYKONATEĽNOSŤ SPRÁVNYCH ROZHODNUTÍ -KRITICKÉ MOMENTY (Martin Píry)

VPLYV ELEKTRONICKÉHO MONITORINGU NA VÝKON PRÁCE ODSÚDENÉHO V PRACOVNOM POMERE (Jana Slivka Bedlovičová)

ZÁKAZ ALEBO REŠPEKTOVANIE PROGRESÍVNEHO ZDAŇOVANIA VO VIZIBILITE ŠTÁTNEJ POMOCI A ROZHODOVACEJ ČINNOSTI SÚDNEHO DVORA EURÓPSKEJ ÚNIE (Michal Úradník)

UZNANIE A VÝKON CUDZÍCH ROZHODNUTÍ V RODINNÝCH VECIACH - VO VECIACH ZVERENIA DIEŤAŤA DO OSOBNEJ STAROSTLIVOSTI ALEBO ÚPRAVE STYKU S NÍM (Miloš Levrinc)

OBCHODOVANIE S DEŤMI - PRÁVNY RÁMEC MEDZINÁRODNEJ SPOLUPRÁCE JUSTIČNÝCH A POLICAJNÝCH ORGÁNOV (Adrián Vaško)

ZÁKONNÉ LIMITY PRI PROCESE DOKAZOVANIA V SPRÁVNOM KONANÍ
▼

LEGAL LIMITS DEALING WITH THE PROCESS OF TAKING EVIDENCE IN ADMINISTRATIVE PROCEEDING

Andrea BarancováJUDr. Andrea Barancová, PhD., Právnická fakulta UMB v Banskej Bystrici, katedra finančného a správneho práva, odborný asistent

Abstrakt:

Príspevok sa zaoberá procesom dokazovania v správnom konaní, poukazuje na zásady správneho konania, ktoré sa tejto fázy správneho konania týkajú a vzájomne sa ovplyvňujú. Autor sa v rámci príspevku zaoberá aj poslednými legislatívnymi zmenami týkajúcimi sa dokazovania, a to v súvislosti s aplikačnou praxou.

Kľúčové slová:

dokazovanie, správne konanie, zásady

Abstract:

The paper deals with the process of taking evidence in administrative proceedings point out the principles of administrative procedure, which are relevant to and related to this stage of the administrative procedure. The author also deals with the latest legislative changes concerning the taking of evidence in connection with the application practice.

Keywords:

Evidence, administrative procedure, principles

Správne konanie možno vymedziť ako zákonom ustanovený postup správnych orgánov, účastníkov konania, zúčastnených osôb a ďalších osôb pri vydávaní, preskúmavaní a nútenom výkone rozhodnutí - individuálnych správnych aktov, ktorými sa rozhoduje o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach konkrétnych fyzických osôb a právnických osôb v konkrétnych právnych vzťahoch v oblasti verejnej správy.Vrabko, M. a kol. Správne právo procesné. Všeobecná časť. 1.vydanie. Bratislava: C.H.Beck, 2013, s. 55 Správne konanie smeruje k vydaniu individuálneho správneho aktu. Na to, aby správny orgán vydal individuálny správny akt, je potrebné presné a úplne zistenie skutočného stavu veci a za tým účelom je povinný si obstarať potrebné podklady. Pri tejto činnosti správny orgán má k dispozícii ustanovenia týkajúce sa dokazovania v správnom konaní. Pri zisťovaní skutkového stavu je potrebné postihnúť všetky rozhodujúce skutočnosti tak, aby bol vytvorený dostatočný základ pre rozhodovanie podľa predpísaných hľadísk.Hendrych, D. akol. Správní právo. Obecná část. 7.vydanie. Praha: C.H.Beck, 2009, s. 396

Dokazovanie v správnom konaní je upravené zákonom č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej ako „Správny poriadok) v ustanovení §34 až §39. Uvedené ustanovenia sú pomerne stručné a rámcovo riešia jednotlivé inštitúty a postup správnych orgánov. Jedná sa o demonštratívny výpočet nástrojov, prostredníctvom ktorých správny orgán zisťuje skutočný stav veci, a to v súlade so zásadou materiálnej pravdy. Podľa právnej teórie, ale aj ustálenejjudikatúry,je správny orgán oprávnený použiť aj iné nástroje za týmto účelom, samozrejme, ak sú v súlade s právnymi predpismi. Najvyšší súd SR ustálil názor, že správny orgán (a platí to aj pre odvolací správny orgán)je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti dôležité pre posúdenie veci.bližšie viď rozsudok NS SR sp. zn. 3 Sžo/208/2010 z 7.júla 2011 Zo zásadou materiálnej pravdy v súvislosti s dokazovaním a následným vydaním individuálneho správneho aktu, súvisí aj zásada rýchlosti a hospodárnosti konania. Ustanovenie § 32 Správneho poriadku ustanovuje povinnosť správneho orgánu zistiť presne a úplne skutočný stav veci. Pohľadom aplikačnej praxe je možné sa stotožniť s tvrdením, že zásada materiálnej pravdy podľa slovenskej právnej úpravy nemá charakter absolútny, t.j. správne orgány nemajú povinnosť zistiť všetku a absolútnu pravdu, ale stav veci majú zistiť „len" spoľahlivo, teda tak, aby bolo možné riadne, včas a spravodlivo rozhodnúť. Zásada materiálnej pravdy je kompromisom medzi striktným chápaním absolútnej pravdy a ďalšími zásadami, ktoré má správny orgán v rámci správneho konania dodržiavať.Vrabko, M. a kol. Správne právo procesné. Všeobecná časť. 1.vydanie. Bratislava: C.H.Beck, 2013, s. 144

V prípade dokazovania sa zásada súčinnosti prejavuje nie len vo vzťahu k iným orgánom verejnej správy, ale aj vo vzťahu k účastníkom konania. Všeobecne platí, že účastník konania, ak niečo tvrdí,je povinný svoje tvrdenia preukázať dôkazmi tým spôsobom, že dôkaz predloží resp. dôkaz označí. Jedná sa o aktívne pôsobenie účastníka v procese dokazovania, a to najmä v prípade, ak účastník konania mal vedomosť o dôkazoch potrebných pre riadne zistenie skutočného stavu a v rozpore so zákonom ich nenavrhol. Aj Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí uvádza, že účastník správneho konania má nielen právo navrhovať dôkazy, ale na potvrdenie správnosti svojho tvrdenia má súčasne aj povinnosť dôkazy správnemu orgánu predkladať, nesplnenie tejto povinnosti má za následok neunesenie jeho dôkaznej povinnosti podmieňujúcej výsledok konania.Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Sžo 55/2010 zo dňa 16.6.2010 Uvedené tvrdenie nieje v rozpore s vyhľadávacou zásadou, v zmysle ktorej je správny orgán povinný zabezpečiť si podklady na vydanie rozhodnutia na základe spoľahlivo zisteného stavu veci. Táto zásada korešponduje najmä so zodpovednosťou správneho orgánu, že výsledkom správneho konania bude zákonné rozhodnutie. Správny orgán posudzuje a vykonáva dôkazy, rozhoduje o tom, ktorý dôkaz bude použitý, prípadne na ktorý sa prihliadať nebude. V takomto prípade je potom nevyhnutné sa aj s takýmito predloženými dôkazmi v odôvodnení rozhodnutia vysporiadať, a to nie len z dôvodu zákonnosti, ale aj z dôvodu presvedčenia účastníkov o správnosti vydaného rozhodnutia, a teda eliminovanie prípadného napadnutia vydaného rozhodnutia v rámci opravných prostriedkov.

Správny poriadok okrem pozitívneho vymedzenia, ktoré dôkazy sa v správnom konaní preukazujú, upravuje aj ich negatívne vymedzenie, teda určuje, ktoré z nástrojov na preukázanie skutočného stavu veci sa nepreukazujú. Podľa § 32 ods. 2 Správneho poriadku údaje z informačných systémov verejnej správy a výpisy z nich, okrem údajov a výpisov z registra trestov, sa považujú za všeobecne známe skutočnosti a sú použiteľné na právne účely, tieto údaje nemusí účastník konania a zúčastnená osoba správnemu orgánu preukazovať dokladmi, doklady vydané správnym orgánom a obsah vlastných evidencií správneho orgánu sa považujú za skutočnosti známe správnemu orgánu z úradnej činnosti, ktoré nemusia účastník konania a zúčastnená osoba správnemu orgánu dokladovať. V rámci vymedzenia , ktoré doklady účastník konania nieje povinný správnemu orgánu predkladať, úzko súvisí so zásadou rýchlosti a hospodárnosti správneho konania

Takéto vymedzenie priniesol zákon č. 177/2018 Z.z. o niektorých opatreniach na znižovanie administratívnej záťaže využívaním informačných systémov verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon proti byrokracii), ktorým bol Správny poriadok novelizovaný. Cieľ zákonodarcu možno hodnotiť určite pozitívne, až na „barličku", ktorú správnym orgánom ponechal. Určite je tu snaha o zrýchlenie, zmodernizovanie a snaha o zmenšenie zaťaženie účastníkov konania spočívajúca v predkladaní listín, ktoré sú vedené v rámci evidencií iných orgánov verejnej správy. Uvedená snaha je ale v plnej miere rušená ustanovením § 1 ods. 6 zákona proti byrokracii, ktoré podľa môjho názoru nemá v takomto právnom predpise miesto.§1 ods. 6 zákona č. 177/2018 Z.z. o niektorých opatreniach na znižovanie administratívnej záťaže využívaním informačných systémov verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon proti byrokracii): „Ak z technických dôvodov nie je možné získať údaje alebo výpisy z informačných systémov verejnej správy v rozsahu zdrojových registrov bezodkladne, orgány verejnej moci a právnické osoby podľa odseku 4 sú oprávnené požiadať osoby podľa odseku 2 o predloženie výpisov z príslušných zdrojových registrov v listinnej podobe. Listinná podoba výpisov podľa predchádzajúcej vety nesmie byť staršia ako 30 dní, to neplatí, ak ide o hlásenie pobytu podľa osobitného predpisu."

Ďalšou zásadou, ktorá je vyslovene spojená s dokazovaním v správnom konaní je zásada voľného hodnotenia dôkazov. Správny orgán hodnotí dôkazy (poznatky získané z dokazovania), bez toho, aby bol viazaný ďalšími formálnymi pravidlami, posudzuje váhu a hodnotu jednotlivého dôkazu a dôkazov v ich súhrne na základe uváženia všetkých okolností prípadu i odborných znalostí. Je vecou úvahy správneho orgánu, či bude mať rozhodné skutočnosti za dostatočne dokázané alebo či pristúpi ďalšiemu dokazovaniu.Hendrych, D. a kol. Správní právo. Obecná část. 7.vydanie. Praha: C.H.Beck, 2009, s. 398 V rámci tohto posúdenia je potrebné rozlišovať v určitom zmysle najmä váhu niektorých druhov dôkazov, čo sa týka podľa môjho názoru najmä znaleckých posudkov a verejných listín. Uvedené tvrdenie vychádza aj z aktuálnej judikatúry. Najvyšší súd SR v sp. Zn. 6 Sžp/6/2011 zo dňa 28.3.2012 konštatoval, že ak medzi dôkazy hodnotené správnym orgánom patrí znalecký posudok, ktorého vypracovanie bolo potrebné na účely odborného posúdenia skutočností dôležitých pre rozhodnutie správneho orgánu, potom zásada voľného hodnotenia dôkazov sa uplatní obmedzene. Správny orgán preto nemôže znalecký posudok označiť za nesprávny a nahradiť ho vlastným posúdením skutočnosti z odbornej stránky. Dodržanie zásady voľného hodnotenia dôkazov je aj súdmi preskúmavané z niekoľkých hľadísk. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžo KS 92/2004, sa posudzovanie zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu musí obmedziť len na otázky, či vykonané dôkazy nie sú pochybné, najmä kvôli prameňu, z ktorého pochádzajú, pre porušenie niektorej procesnej zásady správneho konania, či logicky robia vôbec možným skutkový záver, ku ktorému správny orgán dospel, a či správny orgán aplikoval na predmetnú právnu vec relevantný právny predpis.Vrabko, M. a kol. Správne právo procesné. Všeobecná časť. 1.vydanie. Bratislava: C.H.Beck, 2013, s. 146

Zásada rovnosti je výrazná pri použití čestného vyhlásenia v správnom konaní. Právna teória vylučuje čestné vyhlásenie zo súboru dôkazným prostriedkov, považuje čestné vyhlásenie za „náhradu", keď nie je možné dôkaz získať alebo jeho získanie je spojené s neprimeranými ťažkosťami, použiť. Znenie § 39 ods. 2 prvá veta Správneho poriadku priamo na túto zásadu odkazuje.§ 39 ods. 2 prvá veta Správneho poriadku: „Čestné vyhlásenie správny orgán nepripustí, ak tomu bráni všeobecný záujem alebo ak by tým bola porušená rovnosť medzi účastníkmi konania."

Správne orgány sú v rámci dokazovania povinné postupovať spôsobom, ktorý je upravený zákonom. V rámci tejto činnosti sú ustanovenia Správneho poriadku pomerne strohé, uvedenú problematiku upravujú rámcovo. Cieľom a konečnou fázou dokazovania je vydanie zákonného rozhodnutia. Správny orgán musí veľmi zodpovedne k tejto činnosti pristupovať a dokazovanie viesť v súlade so zásadami správneho konania.

V súvislosti s postupujúcou elektronizáciou verejnej správy a zároveň snahou odstraňovať byrokratické prekážky pri dokazovaní v správnom konaní bude nutné, aby si správne orgány v zmysle zásady rýchlosti a hospodárnosti konania zabezpečovali sami všetky údaje, ktoré budú v dispozícií orgánov verejnej správy, a ktoré dnes musia zabezpečovať pre účely dokazovania v správnom konania jeho účastnici. V súčasnosti majú správne orgány v zásade prístup k výpisom z listov vlastníctva, výpisom z obchodného registra a k registru právnických osôb, v ktorom sú vedené právne záväzné údaje o právnických osobách, podnikateľoch a orgánoch verejnej moci, ktoré sú registrované alebo evidované vo viac ako 70 zdrojových registroch a evidenciách. Prenesenie dôkazného bremena na správne orgány týkajúceho sa overenia údajov existujúcich v evidenciách iných orgánov verejnej správy bude pravdepodobne trendom v budúcich legislatívnych zmenách týkajúcich sa dokazovania.

---

Zoznam bibliografických odkazov

HENDRYCH, D. a kol.: Správní právo. Obecná část. 7.vydanie. Praha: C.H.Beck, 2009. ISBN 978-80-7400-049-2

VRABKO, M. a kolektív: Správne právo procesné: Všeobecná časť. Bratislava: C.H.Beck. 2013. ISBN 978-80-89603-13-8.

AKTUÁLNE OTÁZKY EURÓPSKEJ PROKURATÚRY
▼

Tento príspevok bol napísaný v rámci riešenia vedecko-výskumného projektu VEGA Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR a Slovenskej akadémie vied č. 1/0764/17 s názvom „Informačno-technické prostriedky a prostriedky operatívno-pátracej činnosti získavania informácií dôležitých pre trestné konanie."

ACTUAL ISSUES OF EUROPEAN PUBLIC PROSECUTOR OFFICE

doc. JUDr. Miloš Deset, PhD.Trnavská univerzita v Trnave, Právnická fakulta Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici, Právnická fakulta

Abstrakt:

Zriadením Európskej prokuratúry takpovediac vyvrcholila snaha prevažnej väčšiny členských štátov Európskej únie o zabezpečenie účinnejšej ochrany finančných záujmov Únie, no z tohto kroku harmonizácie európskeho trestného práva vyvstáva viacero otáznikov - nielen kvôli tomu, že Európska prokuratúra sa zriadila uplatnením posilnenej spolupráce -, na ktoré sa zameriava tento príspevok s cieľom pomenovať (identifikovať) možné problémy plynúce z implementácie Európskej prokuratúry a prispieť k aspoň čiastočným riešeniam týchto problémov.

Kľúčové slová:

Harmonizácia európskeho trestného práva, finančné záujmy Európskej únie, Európska prokuratúra, vertikálna štruktúra Európskej prokuratúry, dokazovanie v trestnom konaní

Abstract:

The establishment of EPPO can be considered as the culmination of the effort ofmember states of European Union for the more effective protection of the financial interests of Union, but on the other hand, this step of the harmonization of the European criminal law means also several questions - not only because of the implementing of the enhance cooperation. This paper is focused on these questions with the aim to name (identify) possible problems of the implementation of EPPO and contribute - at least partially - to their solutions.

Keywords:

Harmonisation of European criminal law, financial interests of European Union, EPPO, vertical structure of EPPO, evidence in the criminal proceedings

Úvod

Téma Európskej prokuratúry je zaujímavá hneď z niekoľkých dôvodov. Domnievam sa, že zriadenie Európskej prokuratúry predstavuje bezprecedentný a snáď aj najdôležitejší krok v harmonizácií európskeho trestného práva. Nejde totiž iba o ďalšiu formu spolupráce v trestných veciach ako napríklad v prípade európskeho vyšetrovacieho príkazu alebo európskeho zatýkacieho rozkazu, ale takpovediac o vytvorenie nového orgánu činného v trestnom konaní so všetkými štandardnými právomocami akými disponujú prokuratúry, resp. štátne zastupiteľstvá v členských štátoch Európskej únie, najmä právomocou vyšetrovať trestné činy, stíhať ich páchateľov, podať obžalobu na súd a v konaní pred súdom zatupovať obžalobu.

To znamená, že jeden európsky orgán - Európska prokuratúra - bude zodpovedať za ochranu zákonom chránených záujmov, i keď v pomerne úzko vymedzenej vecnej príslušnosti, a na základe aspoň čiastočne spoločných trestno-procesných pravidiel, ktoré predstavuje nariadenie Rady (EÚ) 2017/1939 z 12. októbra 2017, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca na účely zriadenia Európskej prokuratúry (ďalej len „nariadenie"), bude oprávnený začať trestné stíhanie, viesť a dozorovat' priebeh trestného stíhania v predsúdnom štádiu trestného konania, podať obžalobu na súd a v konaní pred súdom bude niesť dôkazné bremeno vo všetkých členských štátoch, ktoré nariadenie implementovali. Treba však zdôrazniť, že Európska prokuratúra bude vo všetkých členských štátoch postupovať iba na základe čiastočne spoločných trestno-procesných pravidiel, pretože procesné postupy, úkony či rozhodnutia, ktoré neupravuje nariadenie, sa budú realizovať na základe príslušných právnych predpisov platiacich v jednotlivých členských štátoch. Okrem toho treba zdôrazniť aj to, že vyšetrovať trestnú činnosť, na ktorú sa vzťahuje vecná príslušnosť Európskej prokuratúry, budú vyšetrovatelia (policajti) pôsobiaci v policajných zboroch vo svojich domovských štátoch. Nastáva tak situácia, že jeden z orgánov činných v trestnom konaní bude takpovediac európsky (Európska prokuratúra) a druhý vnútroštátny (policajt). Obdobne to platí aj pre trestné súdy -v štádiu konania pred súdom bude Európska prokuratúra zastupovať obžaloby pred trestnými súdmi z jednotlivých členských štátov.

Všetky tieto a aj niektoré ďalšie skutočnosti, obsiahnuté aj v tomto príspevku, však vzbudzujú otázniky nad niektorými, dovolím si povedať, problematickými miestami právnej úpravy i činnosti Európskej prokuratúry, ktorá sa na základe tejto právnej úpravy bude vykonávať. Cieľom tohto príspevku je preto preskúmať príslušnú právnu úpravu, ktorou sa zriaďuje Európska prokuratúra, a identifikovať možné problémy príslušnej právnej úpravy (nariadenia) i problémy, ktoré možno očakávať pri realizácií budúcej činnosti Európskej prokuratúry, a na základe identifikácie týchto problémov aj sformulovať relevantné závery a návrhy, ktoré by mohli prispieť k predchádzaniu ich vzniku, resp. riešení.

1. Harmonizácia európskeho trestného práva a zriadenie Európskej prokuratúry

V zriadení Európskej prokuratúry sa odzrkadľuje potreba bojovať proti závažným formám trestnej činnosti, ktorá poškodzuje finančné záujmy Európskej únie, na európskej úrovni, keďže páchanie takejto trestnej činnosti prekračuje hranice členských štátov a doterajšie možnosti boja proti nej sa ukázali ako nedostatočné. Zhodli sa na tom takmer všetky členské štáty, ktoré sa rozhodli uplatniť posilnenú spoluprácu a zriadiť Európsku prokuratúru, od ktorej činnosti sa očakáva efektívnejšia ochrana finančných záujmov Európskej únie.

No práve v uplatnení posilnenej spolupráci vidíme prvý z možných problémov budúceho fungovania (činnosti) Európskej prokuratúry, resp. problémov pri ďalšej harmonizácií európskeho trestného práva, o ktorej sa nazdávam, že zriadenie Európskej prokuratúry nepredstavuje jej konečný vrchol, ale že aj po tomto kroku bude napredovať ďalej, pretože jej zriadenie môže zároveň determinovať nové problémy, ktorých riešenie sa bude hľadať v ďalšej harmonizácií európskeho trestného práva. Uplatnenie posilnenej spolupráce je výsledkom odmietavých stanovísk k zriadeniu Európskej prokuratúry, kvôli tomu, že sa týka suverenity štátov, ktorá zahŕňa aj trestné stíhanie trestných činov a ukladanie trestov ich páchateľom (príp. kvôli iným dôvodom). Prenesením práva trestne stíhať páchateľov trestných činov na novovytvorený európsky orgán sa členské štáty, ktoré sa rozhodli implementovat' Európsku prokuratúru, dobrovoľne vzdali časti svojej suverenity v prospech Európskej únie. Z takéhoto kroku - zo zriadenia Európskej prokuratúry - môžu vyplývať v zásade dva podstatné závery. Po prvé, zriadenie Európskej prokuratúry môže vytvoriť lepšie podmienky a mechanizmy pre ochranu finančných záujmov Európskej únie, vďaka čomu sa zefektivni trestnoprávna ochrana týchto záujmov, zníži sa latentná kriminalita tejto trestnej činnosti, a tým aj výška spôsobovaných škôd touto trestnou činnosťou. No po druhé, ak berieme do úvahy dynamiku harmonizácie európskeho trestného práva, ktorou sa reaguje na aktuálne problémy a potreby, celkom logicky sa dá očakávať, že v harmonizácií európskeho trestného práva sa bude pokračovať aj po zriadení Európskej prokuratúry, no ak sa táto harmonizácia bude týkať aj Európskej prokuratúry, môže to predstavovať problém pre členské štáty, ktoré Európsku prokuratúru neimplementovali. Ďalšia harmonizácia európskeho trestného práva, ktorá by eventuálne zahŕňala aj Európsku prokuratúru, v podobe konkrétnych nariadení či smerníc by totiž pre tieto členské štáty vôbec nemusela byť inkorporovateľná, pretože opatrenia, ktoré by prijímali tie členské štáty, ktoré implementovali Európsku prokuratúru a ktoré by sa týkali Európskej prokuratúry, resp. jej činnosti, by nemuseli byť realizovateľné v tých členských štátoch, ktoré Európsku prokuratúru neimplementovali.V čase písania tejto monografie Európsku prokuratúru implementovalo 22 členských štátov. Zdroj: https://ec.europa.eu/info/sites/info/files/eppo_brochure_en.pdf?fbclid=IwARlNiBwwfQYahS8N0oZJWeV932P gqNtv4XABSfVeODqYT5BQfWBZ2WNFY2Q. Toto by, samozrejme, znamenalo problém aj z hľadiska legislatívneho vývoja samotného európskeho trestného práva.

2. Európska prokuratúra ako nový orgán činný v trestnom konaní

Domnievam sa, že Európsku prokuratúru možno považovať za takpovediac nový orgán činný v trestnom konaní, no je otázne, či za orgán činný v trestnom konaní možno považovať európskeho delegovaného prokurátora. Táto otázka je determinovaná tým, že práva, ktorými disponuje prokurátor slovenskej prokuratúry na prvom stupni (napríklad okresný prokurátor alebo prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR) a ktoré spolu s povinnosťami determinujú jeho procesné postavenie v trestnom konaní, nariadenie delí medzi európskeho delegovaného prokurátora na decentralizovanej úrovni a stále komory a európskych prokurátorov na ústrednej úrovni. Tak napríklad, európsky delegovaný prokurátor síce môže začať a viesť trestné stíhanie, no nemôže vydávať niektoré rozhodnutia, či už meritórne alebo procesné, ktoré môže vydať prokurátor slovenskej prokuratúry na prvom stupni. Európsky delegovaný prokurátor sa sám nemôže rozhodnúť, či podá obžalobu alebo nie, pretože dozorujúcemu európskemu prokurátorovi predloží správu obsahujúcu zhrnutie veci a návrh rozhodnutia, že sa má podať obžaloba; ten následne, ak to považuje za potrebné, pripojí k správe vlastné stanovisko a postúpi návrh európskeho delegovaného prokurátora stálej komore, ktorá má o tomto návrhu rozhodnúť do 21 dní (porovnaj čl. 35 a 36 nariadenia). O odklonoch, resp. de jure zjednodušených procesných postupoch (čo je pojem, ktorý používa nariadenie), platí to isté. To znamená, že rozhodovacie právomoci, akými disponuje prokurátor slovenskej prokuratúry na prvom stupni, sú v týchto prípadoch rozdelené medzi tri zložky Európskej prokuratúry - jednu decentralizovanú a dve ústredné. Je síce pravda, že pri vedení vyšetrovania je postavenie európskeho delegovaného prokurátora o poznanie autonómnejšie, čo by nás mohlo priviesť k odpovedi, že orgánom činným v trestnom konaní je iba európsky delegovaný prokurátor, ale práve na základe naznačenej diverziŕikácií rozhodovacej právomoci medzi viaceré zložky Európskej prokuratúry sa skôr prikláňam k záveru, že za orgán činný v trestnom konaní nemôže byť považovaný iba európsky delegovaný prokurátor, ale aj (dozorujúci) európsky prokurátor a stála komora. Domnievam sa, že aj touto otázkou sa bude musieť zaoberať slovenský zákonodarca - predpokladám totiž, že implementácia Európskej prokuratúry v podmienkach Slovenskej republiky nebude možná bez novelizácie Trestného poriadku č. 301/2005 Z. z. (ďalej len „Trestný poriadok" alebo „TP") - a bude napokon iba na ňom, ako ju vyrieši, no nazdávam sa, že ak by sa za orgán činný v trestnom konaní označil iba európsky delegovaný prokurátor, na jednej strane by to dostatočne nezohľadňovalo jeho obmedzené rozhodovacie právomoci a na druhej strane by sa tým dostatočne nezohľadňovali právomoci, vrátane rozhodovacích, ktoré nariadenie priznáva európskym prokurátorom a stálym komorám a vďaka ktorým sa európski prokurátori a stále komory môžu spolu s európskym delegovaným prokurátorom výrazným spôsobom podieľať na trestnom stíhaní. Najjednoduchšie by, samozrejme, bolo, keby sa okrem policajta a prokurátora považoval za orgán činný v trestnom konaní aj európsky prokurátor, a to bez ohľadu, o akého európskeho prokurátora konkrétne by konkrétne išlo.

3. Niekoľko poznámok k vertikálnej štruktúre Európskej prokuratúry a možným problémom z nej plynúcich

Vertikálna štruktúra Európskej prokuratúry pozostávajúca z orgánov pôsobiacich na ústrednej i decentralizovanej úrovni, a z nej vyplývajúca diverzifikácia právomocí medzi tieto orgány má svoje výhody, no zároveň aj nevýhody. Je prirodzené, že v nariadení sa muselo brať ohľad na to, aby rozhodovacia činnosť Európskej prokuratúry bola čo najjednotnejšia, aby sa predchádzalo rozhodnutiam, ktoré by boli v podobných prípadoch diametrálne rozdielne. No na druhej strane, ak na relatívne jednoduché rozhodnutie - či podať obžalobu, alebo realizovať zjednodušené procesné postupy trestného stíhania (odklony) - sa ráta s participáciou až troch orgánov, treba si položiť otázku, či takýto postup nie je zbytočne byrokratickým elementom v trestnom konaní vedenom Európskou prokuratúrou. Podľa čl. 36 ods. 1 nariadenia má stála komora síce rozhodnúť o návrhu európskeho delegovaného prokurátora do 21 dní, čo nie je príliš dlhá lehota, ktorá by mohla znamenať prekážku v rýchlosti konania, no na druhej strane, ak sa návrh európskeho delegovaného prokurátora považuje za prijatý, ak stála komora nerozhodne v rámci tejto lehoty podľa § 36 ods. 2 nariadenia, je otázne, či má takýto postup opodstatnenie, pretože ak by sa v praxi stávalo, že stále komory nebudú pravidelne rozhodovať o návrhoch európskych delegovaných prokurátoroch v rámci tejto lehoty, tak by úplne strácalo zmysel úsilie o dosiahnutie čo najväčšej jednotnosti v rozhodovacej činnosti Európskej prokuratúry.

Problematicky je upravené aj podávanie opravných prostriedkov podľa čl. 36 ods. 7 -taktiež z dôvodu delenej rozhodovacej právomoci medzi európskeho delegovaného prokurátora a stálu komoru. Európsky delegovaný prokurátor totiž nemôže samostatne rozhodnúť, či opravný prostriedok podá, alebo nie; samostatne ho môže podať iba v tom prípade, ak vzhľadom na lehotu upravenú vo vnútroštátnom práve nie je možné počkať na pokyn stálej komory, ako má vo veci postupovať. Ak opravný prostriedok v tomto prípade podá, musí stálej komore o tom podať správu, na ktorej základe mu stála komora má vydať pokyn, či má na opravnom prostriedku trvať, alebo ho vziať späť. Vychádzajúc z predpokladu, že takýto postup sa bude uplatňovať predovšetkým pri riadnych opravných prostriedkoch, keďže tieto majú kratšie lehoty ako mimoriadne, pri ktorých sa naopak dá očakávať, že stále komory budú schopné vydávať pokyny európskym delegovaným prokurátorom ešte pred uplynutím lehôt na ich podanie, z takejto úpravy vyplýva niekoľko záverov. Po prvé, európsky delegovaný prokurátor podá riadny opravný prostriedok bez toho, aby vedel, či sa na jeho základe bude môcť domáhať pred vnútroštátnym súdom nápravy vád, ktorými podľa jeho právneho názoru bude trpieť napadnuté rozhodnutie. Ak stála komora dospeje k inému právnemu názoru a európskemu delegovanému prokurátorovi vydá pokyn, aby podaný riadny opravný prostriedok vzal späť, takáto náprava nielenže nebude možná, ale bude to aj znamenať, že európsky delegovaný prokurátor zbytočne venoval čas riadnemu opravnému prostriedku a trestný súd, na ktorý ho podal, bol vecou, ktorej sa tento riadny opravný prostriedok týkal, zbytočne zaťažený.

Ďalší z možných problémov, ktoré vyplývajú z takejto diverzifikácie rozhodovacej právomoci Európskej prokuratúry je takpovediac „neprocesný", no i tak si naň dovoľujem poukázať, pretože mám za to, že z praktického hľadiska si zasluhuje patričnú pozornosť. Tento problém implicitne vyplýva z čl. 10 ods. 6 nariadenia, podľa ktorého sa všetok spisový materiál má sprístupniť stálej komore na jej požiadanie na účely prípravy rozhodnutí (nejde pritom len o rozhodnutia, ktoré boli spomenuté v predchádzajúcich odsekoch tohto príspevku). Z toho však vyplýva, že celý spisový materiál sa nevyhnutne bude musieť preložiť do jedného z úradných jazykov Európskej únie, keďže vyšetrovania sa budú viesť v jazykoch, ktorým obvinení budú rozumieť, čo pri zložitých trestných činoch z hľadiska dokazovania môže byť problém, keďže spisové materiály pri takýchto veciach majú aj niekoľko tisíc či dokonca viac ako desaťtisíc strán. Z nariadenia pritom nieje zrejmé, či preklady trestných spisov z úradných jazykov jednotlivých členských štátov do jedného, príp. viacerých rokovacích jazykov Európskej únie, bude musieť zabezpečiť ústredná úroveň Európskej prokuratúry alebo jej decentralizovaná úroveň. Ide pritom o závažný administratívny problém, ktorý je nevyhnuté vyriešiť v rámci implementácie Európskej prokuratúry, aby prekladateľská činnosť nebola dôvodom vzniku prieťahov. Jeho riešenie pritom môže spočívať iba v dvoch možnostiach -buď sa do trestného konania, ktoré napríklad na Slovensku bude viesť Európska prokuratúra, priberie prekladateľ, ktorý preloží celý spisový materiál zo slovenčiny do jedného z rokovacích jazykov Európskej únie, napríklad do angličtiny alebo francúzštiny, aby sa takýto úradný preklad spisového materiálu mohol predložiť stálej komore na požiadanie, alebo sa spisový materiál v slovenskom jazyku predloží stálej komore, ktorá si na ústrednej úrovni zabezpečí jeho preklad. Táto druhá možnosť je zrejme pravdepodobnejšia, keďže v citovanom článku sa hovorí o predložení iba spisového materiálu a vôbec sa nespomína aj jeho možný úradný preklad. To si však bude vyžadovať adekvátne personálne a administratívne zabezpečenie prekladateľskej činnosti na ústrednej úrovni Európskej prokuratúry pre plynulý a bezproblémový priebeh trestných konaní (aj z hľadiska dodržiavania lehôt a rozhodovania), tak aby v nich nedochádzalo k zbytočným prieťahom.

4. Niektoré ďalšie možné problém spojené s implementáciou Európskej prokuratúry

Vo svojom príspevku sa zaoberám aj otázkou, ktorá je v čase jeho písania stále v procese riešenia, a to je otázka počtu delegovaných európskych prokurátorov, ktorí budú pôsobiť v jednotlivých členských štátoch. Podľa čl. 13 ods. 2 nariadenia budú v každom členskom štáte pôsobiť dvaja alebo viacerí európski delegovaní prokurátori, pričom ich počet stanoví hlavný európsky prokurátor po porade a dosiahnutí dohody s príslušnými orgánmi členských štátov, čo je v prípade Slovenskej republiky Generálna prokuratúra SR. Posudzujúc túto otázku sa domnievam, že vo väčších štátoch bude pôsobiť vyšší počet európskych delegovaných prokurátorov ako v menších štátoch a že v Slovenskej republike sa bude počet európskych delegovaných prokurátorov približovať k minimálnemu počtu, aký je stanovený v citovanom článku nariadenia. Taktiež sa domnievam, že ich územná pôsobnosť by sa mohla stanoviť obdobne ako je stanovená pre prokurátorov Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR, to znamená, že ich územná pôsobnosť by sa mohla vzťahovať na celé územie Slovenskej republiky.

Isté pripomienky si dovolím vzniesť aj k vymedzeniu vecnej príslušnosti Európskej prokuratúry. Z čl. 22 ods. 1 je zrejmé, že do vecnej príslušnosti Európskej prokuratúry patria predovšetkým trestné činy poškodzujúce finančné záujmy Európskej únie ustanovené v smernici (EÚ) 2017/1371, no pokiaľ ide o trestné činy uvedené v čl. 3 ods. 2 písm. d) tejto smernice (ide o rôzne podvodné konania týkajúce sa DPH), Európska prokuratúra má právomoc, len ak sa úmyselné konanie alebo opomenutie vymedzené v uvedenom ustanovení týka územia dvoch alebo viacerých členských štátov a spôsobuje celkovú škodu najmenej 10 000 000 EUR. Podmienka vecnej príslušnosti Európskej prokuratúry pre tieto trestné činy spočívajúca v tom, že sa musí týkať území dvoch alebo viacerých členských štátov nie je až taká problematická ako hranica desiatich miliónov eur. Logicky totiž možno predpokladať, že vo väčších krajinách sa pácha ekonomická trestná činnosť, ktorá spôsobuje vyššie škody, ako v menších krajinách, a aj keby prekračovala hranice jedného štátu a zasahovala aj na územie ďalšieho či viacerých členských štátov, tak takisto logicky možno predpokladať aj to, že škoda spôsobovaná trestnou činnosťou týkajúcou sa príslušných podvodných konaní spáchaných na území dvoch či viacerých menších členských štátov bude nižšia ako tá, ktorá by bola spôsobovaná na území dvoch či viacerých väčších členských štátoch, a preto ak by mala byť ochrana finančných záujmov Európskej únie poskytovaná adekvátne aj v týchto teritoriálne menších členských štátoch, hranica výšky škody mohla byť v čl. 22 ods. 1 nariadenia stanovená nižšie ako na úrovni desiatich miliónov eur.

Za istý problém považujem aj úpravu dôkazov v čl. 37 nariadenia, ktorá je podľa môjho názoru príliš strohá či stručná. Podľa tohto článku sa dôkazy, ktoré prokurátori Európskej prokuratúry alebo obvinený predložia súdu, nesmú odmietnuť pripustiť výlučne z dôvodu, že boli získané v inom členskom štáte alebo v súlade s právom iného členského štátu. Je zrejmé, že znenie čl. 37 rieši iba jeden aspekt prípustnosti dôkazov, vôbec sa nezmieňuje o zákonnosti dôkazov a prípustnosti dôkazov vo všeobecnejšej rovine, v ktorej by sa pod prípustnosť dôkazov dali subsumovať viaceré prípady. Citovaný článok taktiež vôbec nerieši prípustnosť nezákonných dôkazov. No berúc do úvahy jeho znenie, logicky vzniká otázka, ako by trestný súd posúdil situáciu, že dôkaz o ktorého prípustnosti by rozhodoval, by síce bol v súlade s právom členského štátu, v ktorom bol získaný, no nebol by v súlade s právom, na ktorého základe by tento trestný súd rozhodoval, to znamená s právom platiacim v štáte, v ktorom by sa v trestnom konaní mal pripustiť. V tejto súvislosti si pritom dovoľujem poukázať na Corpus Juris 2000, ktorý v čl. 33 ods. 2 síce upravuje rovnakú podmienku prípustnosti ako čl. 37 nariadenia, no zároveň dodáva, že vždy je možné vzniesť námietky voči použitiu takéhoto dôkazu, aj keď bol získaný v súlade so zákonmi štátu, v ktorom bol získaný, ak pri jeho získaní došlo k porušeniu Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd alebo európskych predpisov. V odseku 1 sa ešte hovorí aj o tom, že neprípustný je aj taký dôkaz, ktorý bol získaný tak, že boli porušené základné ľudské práva chránené Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd alebo tak, že došlo k porušeniu predpisu národného práva, bez toho, aby na takýto postup oprávňovali uvedené európske predpisy; takýto dôkaz je však vylúčený len vtedy, ak by jeho pripustenie narušovalo právo na spravodlivý proces.DELMAS - MARTY, M. - VERVAELE, J. A. C. (eds.) Corpus Juris 2000. Bratislava: Wolters Kluwer, 2003, s. 43.

Z porovnania oboch článkov je zrejmé, že čl. 33 Corpus Juris 2000 sa na rozdiel od nariadenia pri úprave zákonnosti a prípustnosti dôkazov o. i. odvoláva na základné ľudské práva chránené Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Berúc do úvahy túto skutočnosť, dovoľujem si upriamiť pozornosť na niektoré súvisiace otázky. V slovenskom trestnom práve procesnom sú viaceré problematické body týkajúce sa napríklad informačno-technických prostriedkov a prostriedkov operatívno-pátracej činnosti. Ak by sa napríklad pri sledovaní osôb a vecí podľa § 113 Trestného poriadku mal použiť informačno-technický prostriedok, tak je zrejmé, že takéto použitie informačno-technického prostriedku by nezodpovedalo európskym štandardom, keďže sledovanie osôb a vecí je podmienené príliš voľnými zákonnými podmienkami, ktoré sú diametrálne odlišné napríklad od podmienok odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky, ktoré sa minimálne týmto európskym štandardom približujú (ak im priamo nevyhovujú). Sledovanie osôb a vecí je totiž možné v trestnom konaní vedenom pre akýkoľvek úmyselný trestný čin, čo celkom nezodpovedá zásade proporcionality. Ak by preto sledovanie osôb a vecí podľa § 113 Trestného poriadku bolo spojené s použitím informačno-technického prostriedku, nezodpovedalo by európskym štandardom, ktoré pre takéto prostriedky zabezpečovania informácií dôležitých pre trestné konanie sformuloval Európsky súd pre ľudské práva. No ak by sa mal dôkaz získaný týmto prostriedkom použiť v inom členskom štáte podľa čl. 37 nariadenia, nemohol by byť odmietnutý, ak by bol získaný v súlade s našim právom a z tohto dôvodu by bol aj prípustný. Ak by však nariadenie zohľadňovalo aj ľudsko-právne štandardy získavania dôkazov ako Corpus Juris 2000 v čl. 33, takýto dôkaz by bol neprípustný. Obdobná situácia by nastala aj vtedy, ak by na Slovensku bol získaný dôkaz s použitím agenta provokatéra, čo je prostriedok operatívno-pátracej činnosti, ktorý v drvivej väčšine členských štátov v trestnom práve procesnom nemá miesto.

Slabým miestom čl. 37 nariadenia je aj to, že vôbec neráta so situáciou, v ktorej by sa mohlo rozhodovať o prípustnosti nezákonného dôkazu, to znamená dôkazu, ktorý by nevykazoval konformitu s právom štátu, v ktorom bol získaný. Nieje preto vôbec zrejmé, ako by trestný súd rozhodujúci o prípustnosti takéhoto dôkazu mal postupovať. Ide pritom o veľmi dôležitú otázku v dokazovaní v trestnom konaní, pretože v justičnej praxi by mohli nastať prípady, že by nezákonným dôkazom mohla byť preukázaná nevina obžalovaného, resp. vina osoby skutočného páchateľa, ktorý by vôbec nemusel byť obvinený či obžalovaný.

Z týchto dôvodov nepovažujem znenie čl. 37 nariadenia za dostatočné a vyhovujúce očakávaným potrebám vyšetrovacej a justičnej praxe vo veciach, na ktoré sa vzťahuje vecná príslušnosť Európskej prokuratúry, najmä pri trestných činoch spáchaných vo viacerých členských štátoch, v ktorých by sa mohli získavať dôkazy. Tento problém zrejme nebude možné vyriešiť inak ako legislatívne a ďalšou harmonizáciou európskeho trestného práva.

Záver - budúcnosť harmonizácie európskeho trestného práva

Tá sa však dá očakávať aj pri iných otázkach. Efektívne fungovanie Európskej prokuratúry bude do istej miery závisieť od efektívnej práce policajtov (vyšetrovateľov), ktorí však v trestných veciach objasňovaných Európskou prokuratúrou nebudú európskym, ale, prirodzene, národným elementom. Môže sa preto stať, že hoci trestné stíhania bude viesť a dozorovat' jeden európsky orgán, tento orgán bude narážať na stereotypy, zvyklosti či problémy späté s vyšetrovacou praxou, ktorá môže byť vo viacerých členských štátoch rozdielna. Inak povedané, to, čo v jednom členskom štáte môže byť problémom, v inom členskom štáte ním byť nemusí. Napr. na Slovensku sa môže stať, že na znalecký posudok, ktorý bude mať vypracovať Kriminalisticko-expertízny ústav, Európska prokuratúra bude čakať oveľa dlhšie ako v inom členskom štáte na obdobný znalecký posudok. Tento a podobné problémy by sa dali vyriešiť lepšou organizáciou práce polície a znalcov, lepším technickým vybavením, profesionálnejším prístupom, atď., to znamená opatreniami, ktoré by bolo možné prijímať na národných úrovniach v jednotlivých členských štátoch, no potreba profesionálnejšieho skúmania materiálnych stôp by tiež mohla viesť k posilňovaniu právomocí Europolu napríklad práve v oblasti expertízneho skúmania a dekódovania materiálnych stôp, vrátane digitálnych stôp.

Ak však zoberieme do úvahy vzťah Európskej prokuratúry a trestných súdov, ktoré budú v trestných konaniach vedených Európskou prokuratúrou taktiež národným elementom, situácia môže byť zložitejšia, pretože ak o trestných veciach, v ktorých bude zastupovať obžalobu jeden európsky orgán, budú rozhodovať trestné súdy v jednotlivých členských štátoch bez vyššej inštancie, ktorá by bola príslušná na revíziu ich rozhodnutí a zjednocovanie ich rozhodovacej činnosti prostredníctvom výkladových stanovísk, môžu nastávať situácie, že v obdobných prípadoch súdy v rôznych členských štátoch budú vydávať rôzne rozhodnutia. Takéto situácie budú, samozrejme, problematické, a preto sa domnievam, že nariadenie, ktorým sa uplatnila posilnená spolupráca za účelom zriadenia Európskej prokuratúry, síce bolo bezprecedentným krokom v harmonizácií európskeho trestného práva, no z tohto kroku nevyhnutne vyplynú potreby ďalšej harmonizácie tohto práva. Napríklad potreba zjednocovania rozhodnutí trestných súdov, ktoré budú rozhodovať trestné veci spadajúce do vecnej príslušnosti Európskej prokuratúry, ktorá môže viesť k rozšíreniu príslušnosti Európskeho súdneho dvora o revíziu rozhodnutí trestných súdov z jednotlivých členských štátov v týchto trestných veciach na úrovni najvyššej inštancie a zjednocovanie rozhodovacej činnosti trestných súdov jednotlivých členských štátov.

Vo všeobecnejšej rovine by sa dalo povedať, že ďalšia harmonizácia európskeho trestného práva bude jednak determinovaná aktuálnymi potrebami boja proti závažným formám trestnej činnosti a jednak aj potrebami preklenutia špecifík vnútroštátnych právnych poriadkov platiacich v jednotlivých členských štátoch, ktoré sú späté nielen s legislatívnymi či organizačnými faktormi (napríklad v polícií či súdnictve), ale aj historickými, vedeckými či inými faktormi. Z môjho pohľadu preto platí, že harmonizáciou európskeho práva, vrátane európskeho trestného práva, sa síce môžu vyriešiť aktuálne problémy vyskytujúce sa v právnej praxi, no zároveň sa môžu objaviť ďalšie, ktoré determinujú (vyvolajú) potrebu ich riešenia, ktoré sa bude hľadať v ďalšej harmonizácií európskeho práva, európske trestné právo nevynímajúc.

---

Zoznam bibliografických odkazov

Trestný poriadok č. 301/2005 Z. z.

Nariadenie Rady /EÚ) 2017/1939 z 12. októbra 2017, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca na účely zriadenia Európskej prokuratúry.

Smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/1371 z5.júla 2017o boji proti podvodom, ktoré poškodzujú finančné záujmy Únie, prostredníctvom trestného práva. DELMAS - MARTY, M. - VERVAELE, J. A. C. (eds.) Corpus Juris 2000. Bratislava: Wolters Kluwer, 2003.

Kontaktné údaje

doc. JUDr. Miloš Deset, PhD.

Trnavská univerzita v Trnave, Právnická fakulta

Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici, Právnická fakulta

deset.milos@gmail.com

ELEKTRONICKÝ MONITORING A OCHRANA OBETÍ DOMÁCEHO NÁSILIA
▼

ELECTRONIC MONITORING AND PROTECTION OF VICTIMS OF DOMESTIC VIOLENCE

Táto práca bola podporovaná Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe Zmluvy č. APW-15-0437.

Jaroslav Klátik - Ingrid Mencerová - Libor KlimekDoc. JUDr. Jaroslav Klátik, PhD. je vedúcim katedry na Katedre trestného práva,, kriminológie, kriminalistiky forenzných disciplín Právnickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Doc. JUDr. Ingrid Mencerová, PhD. je docentkou na Katedre trestného práva,, kriminológie, kriminalistiky forenzných disciplín Právnickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Doc. JUDr. et PhDr. Libor Klimek, PhD. je docentom na Katedre trestného práva,, kriminológie, kriminalistiky forenzných disciplín Právnickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici.

Abstrakt:

Príspevok s názvom Elektronický monitoring a ochrana obetí domáceho násilia je zameraný na elektronický monitoring obvinených a odsúdených, ktorého využitie má zásadný význam aj v súvislosti s ochranou obetí domáceho násilia. Nakoľko právna úprava zaoberajúca sa ochranou obetí domáceho násilia v slovenskom právnom poriadku absentuje, autor využíva aktuálnu trestnoprávnu a civilnoprávnu úpravu. V príspevku je venované osobitné miesto domácemu násiliu, jeho obetiam a využitiu elektronického monitoringu ako jedinečného spôsobu zabezpečenia ochrany a bezpečnosti pre obete domáceho násilia.

Kľúčové slová:

systém elektronického monitoringu, elektronický monitoring, domáce násilie, technické prostriedky, zákaz priblíženia sa, obete domáceho násilia

Abstract:

The paper entitled Electronic Monitoring and Protection of Victims of Domestic Violence focuses on electronic monitoring of the accused and convicted, use of which is also crucial in relation to the protection of victims of domestic violence. As the legislation dealing with the protection of victims of domestic violence is absent from the Slovak legal system, the author uses the current criminal and civil law regulations. The paper dedicates a separate section to domestic violence, its victims and the use of electronic monitoring as a unique way of providing protection and security for victims of domestic violence.

Keywords:

electronic monitoring system, electronic monitoring, domestic violence, technical means, restraining order, victims of domestic violence

Úvod

Domáce násilie je psychické, fyzické, sexuálne násilie, ktoré sa vyskytuje v rodine a v domácnosti. Jeho špecifickosťou je, že sa vyskytuje v cykloch a pretrváva dlhodobo. Násilie môže smerovať od ktoréhokoľvek člena rodiny ku ktorémukoľvek inému členovi rodiny. Môže ho páchať muž na žene, žena na mužovi, rodič na dieťati aj dieťa na rodičovi.Bližšie: POLÁK, P.: Pomoc obetiam domáceho násilia. In: Kriminologické možnosti riešenia domáceho násilia. Zborník príspevkov z vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou konanej dňa 20. apríla 2017 Bratislava : Wolters Kluwer s.r.o., 2017, s. 179-205. Ale najčastejšie sa ho dopúšťajú muži na ženách a rodičia na deťoch. Vo všeobecnosti v priemere v 90 % prípadov sú obeťami ženy a deti, v 90 %je páchateľom muž (manžel, partner, bývalý partner), 69,9 % trestných činov, ktorých obeťou bola žena, sa spáchalo v domácnosti, 70,6 % vrážd žien, 63 % ublížení na zdraví žene, 87,7 % činov násilia voči jednotlivej žene sa odohralo v domácnosti. Problematika ochrany obetí trestnej činnosti so systémom elektronického monitoringu veľmi úzko súvisí. Hneď na úvod sa trojica autorov rozhodla objasniť základné atribúty elektronického monitoringu v spojitosti s ochranou obetí domáceho násilia. Elektronický monitoring osôb je v súčasnosti aj vzhľadom na ochranu obetí domáceho násilia veľmi aktuálnou témou v rámci nielen trestného práva, ale aj civilného práva, pretože má široké spektrum praktického využitia pri elektronickom monitoringu nielen odsúdených a obvinených a v neposlednom rade ako prostriedok efektívnej ochrany obetí domáceho násilia. Poskytnutie potrebnej ochrany a pomoci obetiam domáceho násilia by samozrejme mala komplexne upravovať legislatíva na národnej úrovni, ktorá v značnej miere ovplyvňuje poskytovanie pomoci a riešenie problematiky domáceho násilia. Násilie v domácnostiach je špecifické v tom, že k nemu dochádza vždy v intímnych vzťahoch medzi najbližšími osobami a má hlboký dopad na celú rodinu. Ide o násilie, ktorého cieľom je ovládať alebo utláčať inú bytosť, a to ponižovaním a vyvolávaním strachu - slovným, fyzickým a citovým týraním. Domáce násilie netvorí len jedna bitka, či jeden príležitostný incident. Ide o opakovanú viktimizáciu, t.j. dlhodobo trvajúce násilie a týranie. Obeť je vystavovaná násiliu zas a znova, pretože medzi ňou a páchateľom je blízky vzťah.Bližšie: TITTLOVÁ, M.: Pojem a znaky domáceho násilia. In Kriminologické možnosti riešenia domáceho násilia. Zborník príspevkov z vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou konanej dňa 20. apríla 2017. Bratislava : Wolters Kluwer s.r.o., 2017, s. 18-29. Práve zavedenie elektronického systému monitorovania osôb aspoň v minimálnej miere túto ochranu zabezpečuje. Nemôžeme samozrejme neuviesť, že práve zákon č. 274/2017 z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý je od 1.1.2020 novelizovaný zákonom č. 231/2019 Z. z. o výkone detencie a o zmene a doplnení niektorých zákonov upravuje práva, ochranu a podporu obetí trestných činov, vzťahy medzi štátom a subjektmi poskytujúcimi pomoc obetiam a finančné odškodňovanie obetí násilných trestných činov. Koncepcia elektronického monitoringu spočíva vo vytvorení vhodných podmienok pre praktickú realizáciu kontroly výkonu najmä súdnych rozhodnutí za pomoci využitia technických monitorovacích zariadení a lepšieho využitia alternatívnych trestov, prípadne odklonov v trestnom konaní. Elektronický monitoring osôb sa využíva za účelom sledovania pohybu a pobytu konkrétnej osoby pomocou elektronického zariadenia, pričom spôsob kontroly závisí od použitej technológie. Elektronické monitorovanie osôb je väčšinou spájané a využívané pri treste domáceho väzenia, v rámci výkonu ktorého je kontrolovaná osoba povinná zdržiavať sa v stanovený čas na určitom mieste a zároveň je prostredníctvom elektronického zariadenia jej pobyt a pohyb monitorovaný. Avšak s poukazom aj na právnu úpravu účinnú v Slovenskej republike, jeho praktické využitie je omnoho širšie a nezahŕňa len kontrolu výkonu rozhodnutí v rámci trestného konania, ale aj v rámci civilného konania podľa Civilného sporového poriadku. Základným a zrejme najdôležitejším cieľom využívania elektronického monitoringu pri krátkodobých trestoch odňatia slobody s podmienečným odkladom, sú práve negatívne výsledky izolácie odsúdených od spoločnosti. Nie menej významným cieľom bolo aj práve naplnenie cieľov rekodiŕikácie Trestného zákona a Trestného poriadku a spustenie fungujúceho systému kontroly technickými prostriedkami, ale tiež využívanie alternatívnych trestov. Z dôvodu, že tieto technické prostriedky možno využiť aj na kontrolu pri výkone iných rozhodnutí vydávaných v trestnom konaní posilnilo sa tvrdenie, že nepodmienečný trest odňatia slobody predstavuje poslednú inštanciu uplatňovanú až vtedy, ak iné, menej závažné prostriedky nápravy zlyhali. Ide o rozhodnutia, ktorými sa ukladajú niektoré ďalšie tresty (trest zákazu pobytu, trest zákazu účasti na verejných podujatiach) alebo ktorými sa ukladajú niektoré primerané povinnosti a obmedzenia alebo spravidla v rámci probačného dohľadu (podmienečný odklad výkonu trestu odňatia slobody s probačným dohľadom, podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, podmienečné zastavenie trestného stíhania, dohľad probačného a mediačného úradníka ako možnosť nahradenia väzby). Okrem využitia kontroly výkonu rozhodnutia v rámci trestného konania aj civilného konania je možné efektívne technické prostriedky použiť aj v s kontrolou odsúdených vo výkone trestu odňatia slobody. Najčastejšie vyskytujúce sa prípady sú najmä kontrola pohybu a činnosti odsúdených na otvorených oddeleniach, zaradenie odsúdených na prácu, vykonávanú mimo ústav na výkon trestu odňatia slobody alebo aj pri udelení mimoriadneho voľna na opustenie ústavu. Využitím elektronického monitoringu sa očakáva zvýšenie bezpečnosti občanov, zlepšenie socializácie odsúdených a zníženie recidívy, zefektívnenie práce probačných a mediačných úradníkov, zníženie nákladov na výkon trestu odňatie slobody, zvýšenie dôvery k alternatívnym trestom, ochranu rodiny - zmiernenie ekonomických a sociálnych následkov väzobného postihu odsúdeného a jeho rodiny, ochrana pred domácim násilím, obmedzenie výtržníctva na spoločenských podujatiach, ochranu citlivých lokalít slúžiacich verejnosti (školy, parky, detské ihriská atď.). V civilnom konaní je možné využiť elektronický monitoring napríklad pri kontrole výkonu neodkladného opatrenia, ktorým sa účastníkovi konania zakáže vstúpiť do domu alebo bytu, v ktorom býva osoba vo vzťahu ku ktorej je dôvodne podozrivý z násilia. Podľa § 325 ods. 2 písm. e), f), h) Civilného sporového poriadku, neodkladným opatrením možno strane uložiť najmä, aby nevstupovala dočasne do domu alebo bytu, v ktorom býva osoba, vo vzťahu ku ktorej je dôvodne podozrivá z násilia; nevstupovala alebo iba obmedzene vstupovala do domu alebo bytu, na pracovisko alebo iné miesto, kde býva, zdržiava sa alebo ktoré pravidelne navštevuje osoba, ktorej telesnú integritu alebo duševnú integritu svojím konaním ohrozuje; sa na určenú vzdialenosť nepribližovala alebo iba obmedzene približovala k osobe, ktorej telesná integrita alebo duševná integrita môže byť jej konaním ohrozená. Z dôvodu osobitného procesného režimu neodkladného opatrenia zakazujúceho vstup do obydlia z dôvodu indikovania podozrenia z domáceho násilia, sa zvyšuje právno-protektívna funkcia tohto neodkladného opatrenia osobitným režimom jeho vykonateľnosti už momentom vyhlásenia, resp. vyhotovenia. Rovnako je možné riešiť zákazy priblíženia a tiež neodkladné opatrenia v súvislosti s ochranou maloletých osôb. Dôležitým prínosom z pohľadu ochrany obetí trestných činov je zavedenie elektronickej služby, ktorá upozorňuje na prítomnosť páchateľa. V prípade porušenia zákazu priblíženia dostane upozornenie nielen obslužný personál, ale aj osoba, ktorá je takýmto zákazom chránená.Bližšie: HABÁNIK, T., VAVRUŠ, M.: Nástroje prevencie pred domácim násilím v psychickej podobe In Kriminologické možnosti riešenia domáceho násilia. Zborník príspevkov z vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou konanej dňa 20. apríla 2017. Bratislava : Wolters Kluwer s.r.o., 2017, s. 343-350.

1 Domáce násilie a elektronický monitoring

Elektronický systém monitoringu osôb má za cieľ vytvoriť podmienky pre reálne využívanie kontroly dodržiavania niektorých rozhodnutí technickými prostriedkami so zámerom zlepšenia využívania alternatívnych trestov alebo odklonov v trestnom konaní. Elektronický monitoring má významné a nenahraditeľné miesto práve pri ochrane obetí domáceho násilia. V istom zmysle slova ide o fenomén v rámci ktorého sa vzťahy, majúce rôznu povahu, charakter, ale tiež rôznu intenzitu, odohrávajú v domácom prostredí medzi rôznymi subjektmi v rôznom stupni príbuzenstva, medzi rovnakými a odlišnými pohlaviami, medzi rovnakými ale aj odlišnými vekovými kategóriami. Prejavy domáceho násilia, jeho druhy aj formy nevylučujú podobnosť v rovnakých vzťahoch, ale pripúšťajú aj možnosť absolútnej odlišnosti.Bližšie: MENCEROVÁ, I.: Vplyv elektronického monitoringu na prevenciu recidívy. Impact of electronic monitoring on the prevention of re-offending. In: Banskobystrické zámocké dni práva: zborník z 3. ročníka medzinárodnej vedeckej konferencie na tému „Identifikácia únosnej miery autonómie právnych odvetví a súčasnej potreby ich synergie", 23.-24. november 2017, Vígľaš. Banská Bystrica: Vydavateľstvo Univerzity Mateja Bela - Belianum, 2018, s. 76-85. Nakoľko je pravdou, že domáce násilie je komplex príliš rozmanitých a štruktúrovaných vzťahov, ktoré majú tendenciu sa meniť, ale sa aj prispôsobujú rôznym podmienkam v určitom prostredí, modifikujú sa a získavajú stále aktuálnejšie prvky, prostredníctvom ktorým sa menia aj jeho prejavy navonok a dôsledky. Popri vžitých formách domáceho násilia, nastáva postupné obohacovanie o jeho ďalšie formy v podobe sociálnej kontroly, izolácie jednotlivca, ekonomickej kontroly a deprivácie a v neposlednom rade sa vyformovala aj špecifická kategória - násilie v intímnych vzťahoch.Bližšie: TITTLOVÁ, M.: Pojem a znaky domáceho násilia. In Kriminologické možnosti riešenia domáceho násilia - Zborník príspevkov z vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou konanej dna 20. apríla 2017. Bratislava : Wolters Kluwer s.r.o., 2017, s. 19-20.

Domáce násilie možno rozdeliť do niekoľkých foriem. Medzi najčastejšie sa vyskytujúce formy domáceho násilia zaraďujeme:

a) fyzické domáce násilie v rozličných formách,

b) sociálne domáce násilie, ktorým páchateľ bráni obeti udržiavať kontakt s inými osobami,

c) ekonomické domáce násilie, ktorým páchateľ obmedzuje finančnú podporu, bráni obeti v hľadaní si zamestnania alebo v jeho výkone, bráni jej vo finančnej slobode, prípadne jej poškodzuje majetok a jej osobné veci a pod.,

d) sexuálne domáceho násilie, ktoré sa vyznačuje vynucovaním si a nútením k pohlavnému styku alebo k sexuálnym aktivitám,

e) psychické a emocionálne domáce násilie, pre ktoré je charakteristické ponižovanie, zosmiešňovanie, vyhrážanie sa, nadávanie a pod.Bližšie: ŠKROVÁNKOVÁ, M.: Zavedenie elektronického monitoringu osôb a jeho dosah na riešenie domáceho násilia. In: MARKOVÁ, V. ed. Aktuálne otázky trestného práva v teórii a praxi: Zborník príspevkov z 4. roč. interdisciplinárnej celoštátnej vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou. Bratislava: Akadémia policajného zboru v Bratislave, 2016, s. 288-298.

2 Využitie elektronického monitoringu pri ochrane obetí domáceho násilia

Jedným z mnohých predpokladaných prínosov prijatia osobitného právneho predpisu a zavedenia elektronického monitoringu do praxe bolo okrem iného aj poskytnutie potrebnej pomoci a ochrany obetiam domáceho násilia a včasného varovania pred potenciálnou hrozbou.KLÁTIK, J.: Kontrola výkonu rozhodnutí technickými prostriedkami / Checking the technical means of enforcement. In Visegrad Journal on Human Rights, roč. 4, 2016, číslo 2. ISSN 1339-7915, s. 13 -16 Detekcia priblíženia sa kontrolovanej osoby ku chránenej osobe sa uskutočňuje na základe súdneho rozhodnutia alebo rozhodnutia prokurátora v zmysle zákona č. 78/2015 Z. z. o kontrole výkonu niektorých rozhodnutí technickými prostriedkami a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Zákon č. 78/2015 Z. z. o kontrole výkonu niektorých rozhodnutí technickými prostriedkami vymedzuje technické prostriedky ako zariadenie alebo ich súbor umožňujúce za podmienok ustanovených týmto zákonom kontrolu výkonu rozhodnutia. Vlastníkom technických prostriedkov je štát a ich správa spadá do kompetencií Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky je takisto prevádzkovateľom Centrálneho monitorovacieho systému, na ktorý sú všetky technické prostriedky napojené a zároveň je zriaďovateľom Operačného strediska, ktorého zamestnanci sa starajú o nepretržité fungovanie Centrálneho monitorovacieho systému. Výdavky spojené s prevádzkou technických prostriedkov znáša štát, ale taktiež sa na nich v miere určenej vykonávacím predpisom podieľajú kontrolované osoby. Okrem trestného a civilného konania, kde sú technické prostriedky primárne využívanej e ich použitie napríklad možné aj na kontrolu pohybu a činnosti odsúdených v ústavoch na výkon trestu odňatia slobody, napr. v prípadoch otvorených oddelení, či výkonu prác mimo ústavu na výkon trestu odňatia slobody. V zmysle zákonných ustanovení je kontrolovaná osoba vymedzená ako fyzická osoba, ktorá je na základe rozhodnutia povinná podrobiť sa kontrole technickými prostriedkami. Kontrolovanou osobou môže byť v rámci trestného konania obvinený, obžalovaný, odsúdený a v civilnom konaní, práve v súvislosti s ochranou obetí domáceho násilia, môže byť kontrolovanou osobou práve osoba, ktorá je dôvodne podozrivá z domáceho násilia. Práve z dôvodu možnosti využitia elektronického monitoringu bolo neúčelné do právnej úpravy prevziať uvedené pojmy, a preto zákonodarca v tejto súvislosti zaviedol nový pojem, ktorým je kontrolovaná osoba.Bližšie: Dôvodová správa k zákonu č. 78/2015 Z. z. o kontrole výkonu niektorých rozhodnutí technickými prostriedkami. Chránenou osobou je v zmysle zákona č. 78/2015 Z. z. o kontrole výkonu niektorých rozhodnutí technickými prostriedkami a o zmene a doplnení niektorých zákonov fyzická osoba, ku ktorej má kontrolovaná osoba rozhodnutím uložený zákaz priblíženia sa na určenú vzdialenosť. Vymedziť a definovať chránenú osobu v súvislosti s kontrolou technickými prostriedkami bolo nevyhnutné z dôvodu možného zamieňania si uvedeného pojmu s pojmom chránená osoba, tak ako ho vymedzuje ustanovenie § 139 TZ. Právna úprava v ustanovení § 12 ods. 3 zákona č. 78/2015 Z. z. zároveň osobitne upravuje prípad, kedy je chránenou osobou maloleté dieťa, predovšetkým v súvislosti so splnením podmienok pre nariadenie kontroly výkonu rozhodnutia technickými prostriedkami. Ak je chránenou osobou maloleté dieťa, písomný súhlas sa nevyžaduje a kontrolu technickými prostriedkami možno vykonať, len ak je to v najlepšom záujme maloletého dieťaťa a ak je maloleté dieťa s ohľadom na svoj vek a rozumovú vyspelosť schopné plniť povinnosti chránenej osoby podľa tohto zákona. Na tento účel súd alebo prokurátor prihliadne na názor maloletého dieťaťa, ak je schopné formulovať svoj názor, vyjadrenie zákonného zástupcu alebo osoby, ktorej súd zveril maloleté dieťa do starostlivosti, vyjadrenie opatrovníka, ak je maloletému dieťaťu ustanovený. Počas kontroly výkonu rozhodnutia súdu, ktorým bol uložený zákaz priblížiť sa ku chránenej osobe alebo k jej obydliu, je pohyb a pobyt kontrolovanej osoby monitorovaný za použitia osobného identifikačného zariadenia, t. j. elektronického náramku, ktorý má kontrolovaná osoba pripevnený na tele, spravidla na nohe. Elektronický náramok sa v takomto prípade využíva v kombinácii so zariadením na určenie polohy. Obidve zariadenie sú navzájom prepojené, elektronický náramok prostredníctvom signálu komunikuje so zariadením na sledovanie polohy, ktoré zároveň komunikuje a odosiela všetky údaje centrálnemu monitorovaciemu systému, čím je zabezpečené monitorovanie pohybu a pobytu kontrolovanej osoby a dodržiavanie uložených zákazov. Určitá osobitosť tohto typu elektronického monitoring spočíva v tom, že povinnosti sú uložené nie len kontrolovanej osoby, ale zároveň aj obeti, resp. chránenej osobe, nakoľko táto v zmysle ustanovenia § 7 ods. 2 zákona č. 78/2015 Z. z. musí mať pri sebe zariadenie varovania blízkosti počas celého trvania kontroly technickými prostriedkami. Aj napriek skutočnosti, že chránená osoba má povinnosť zariadenie nosiť po celú dobu elektronického monitoringu pri sebe, neplnenie tejto povinnosti nie je spojené so žiadnou sankciou, avšak chránená osoba takýmto konaním samu seba vystavuje možnému riziku a nebezpečenstvu spojenému s „nekontrolovaným" pohybom kontrolovanej osoby a tým pádom aj možným zdržiavaním sa tejto osoby v jej blízkosti, či blízkosti jej obydlia.Bližšie: MENCEROVÁ, I.: Prevencia a eliminácia domáceho násilia. In: Kriminologické možnosti riešenia domáceho násilia - Zborník príspevkov z vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou konanej dna 20. apríla 2017 Bratislava : Wolters Kluwer s.r.o., 2017, s. 141-152.

3 Zariadenie varovania blízkosti a zariadenie na určenie polohy kontrolovanej osoby

Zariadenie varovania blízkosti má približne veľkosť mobilného telefónu, a preto jeho nosenie chránenú osobu nijakým spôsobom neobmedzuje v pohybe, ani nie je umiestnené na jej tele, postačí ho mať po celú dobu monitoringu pri sebe a tým dopomôcť k dosiahnutiu sledovaného cieľa a bezpečnému priebehu elektronického monitoringu. V prípade, ak by zo strany kontrolovanej osoby došlo k porušeniu zákazu a uloženej povinnosti, a kontrolovaná osoba by sa priblížila ku chránenej osobe na vzdialenosť menšiu než je povolené, zariadenie varovania blízkosti by okamžite chránenú osobu upozornilo na prípadné nebezpečenstvo. Aby bolo prakticky možné vôbec elektronický monitoring v danom prípade nariadiť a aby bolo zároveň zabezpečené jeho bezchybné fungovanie, pred tým než súd nariadi kontrolu výkonu rozhodnutia prostredníctvom technických prostriedkov,je potrebné zistiť, či všetky podmienky ktoré zákon stanovuje sú v konkrétnom prípade naplnené a je možné tento spôsob kontroly výkonu rozhodnutia v danom prípade využiť. Uvedené podmienky upravuje Vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 178/2015 Z. z. o materiálno - technických podmienkach použitia technických prostriedkov a ich splnenie alebo nesplnenie preveruje a následne podáva správu príslušnému sudcovi probačný a mediačný úradník. Pri osobnom identifikačnom zariadení, t. j. elektronickom náramku, ktorý má kontrolovaná osoba, v tomto prípade osoba dôvodne podozrivá z domáceho násilia, páchateľ alebo zjednodušene povedané násilník, umiestnené na tele musia byť v zmysle uvedenej vyhlášky splnené nasledovné materiálno - technické podmienky a to:

a) podmienky, ktoré nebránia vzájomnej elektronickej komunikácii osobného identifikačného zariadenia s iným technickým prostriedkom najmä z dôvodu elektromagnetického rušenia alebo tienenia elektronického signálu, ktorého zdrojom je osobné identifikačné zariadenie,

b) upevnenie na telo, spravidla na končatinu kontrolovanej osoby tak, aby neprišlo k jeho neoprávnenému sňatiu.Bližšie: ŠIMOVČEK, I.: Trestno-právne a kriminalistické aspekty dokazovania domáceho násilia. In: Kriminologické možnosti riešenia domáceho násilia. Zborník príspevkov z vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou konanej dňa 20. apríla 2017 Bratislava : Wolters Kluwer s.r.o., 2017, s. 18-24.

Druhým zariadením, ktorým je monitorovaný pohyb a pobyt kontrolovanej osoby je zariadenie na určenie polohy kontrolovanej osoby. Napriek vzájomnému prepojeniu s elektronickým náramkom, vyhláška samostatne vymedzuje podmienky pre bezproblémové fungovanie a vôbec možnosť jeho použitia v danom prípade. Materiálno - technickými podmienkami v prípade zariadenia na určenie polohy kontrolovanej osoby a zariadenie varovania blízkosti sú:

a) dostupnosť a funkčnosť elektrickej prípojky,

b) dostupnosť verejnej elektronickej komunikačnej služby poskytovanej prostredníctvom mobilnej verejnej elektronickej komunikačnej siete,

c) dostupnosť signálu, ktorého zdrojom je globálny satelitný navigačný systém,

d) podmienky, ktoré nebránia určeniu polohy najmä z dôvodu elektromagnetického rušenia alebo tienenia signálu, ktorého zdrojom je globálny satelitný navigačný systém,

e) konektivita s osobným identifikačným zariadením,

f) umiestnenie, ktoré umožňuje nepretržitú elektronickú komunikáciu s osobným identifikačným zariadením.

Ďalším špecifikom elektronického monitoringu, ktorým je poskytovaná ochrana obetiam domáceho násilia je okrem splnenia uvedených materiálno - technických podmienok aj potreba súhlasu chránenej osoby. Kontrola výkonu súdneho rozhodnutia môže byť v tomto prípade vykonaná len za predpokladu, že plnoletá chránená osoba udelila písomný súhlas a v prípade jeho späťvzatia ho nie je možné opätovne udeliť. Za udelenie súhlasu sa v tomto prípade považuje aj návrh, ktorý podala chránená osoba. V prípade ak je chránenou osobou maloleté dieťa, nie je potrebné aby udelila písomný súhlas, avšak elektronický monitoring je možné vykonať len za predpokladu, že je to v najlepšou záujme dieťaťa a zároveň v prípadoch, kedy je maloleté dieťa vzhľadom na jeho vek a rozumovú vyspelosť dostatočne vyspelé na to, aby plnilo povinnosti, ktoré pre chránenú osobu vyplývajú zo zákona. S ohľadom na uvedené súd prípadne prokurátor pri rozhodovaní o nariadení elektronického monitoringu musí prihliadať na názor maloletého dieťaťa, za predpokladu že maloleté dieťa je natoľko rozumovo vyspelé, že je schopné svoj názor v danom prípade jasne sformulovať. Ďalej súd, resp. prokurátor musí brať do úvahy aj vyjadrenie zákonného zástupcu, resp. vyjadrenie osoby ktorej bolo maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, prípadne vyjadrenie opatrovníka v prípadoch, kedy bol maloletému dieťaťu súdom ustanovený opatrovník.Bližšie: PROKEINOVÁ, M. FEDOROVIČOVÁ, I.: Elektronický monitoring v podmienkach Slovenskej republiky. In: Trestná politika štátu - história, súčasnosť a perspektívy: Zborník vedeckých príspevkov z interdisciplinárnej celoštátnej vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou. Košice: PF UPJŠ, 2015, s. 149155.

4 Civilnoprávna úprava ochrany obetí domáceho násilia

Civilnoprávna úprava sa vyznačuje tým, že súd o neodkladnom opatrení rozhoduje na návrh, ale aj bez návrhu. Neodkladné opatrenie môže súd nariadiť, ak je potrebné bezodkladne upraviť pomery alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená. Neodkladné opatrenia vrátane tých, ktoré slúžia k ochrane, zvýšeniu bezpečnosti a minimalizácii akejkoľvek hrozby aj voči obetiam domáceho násilia možno obdobne ako v trestnom konaní nariadiť pred začatím konania, v jeho priebehu alebo po jeho skončení. Tento druh neodkladných opatrení je možné nariadiť voči komukoľvek, kto je dôvodne podozrivý z násilia, fyzického ale aj psychického. Pre podozrenie, resp.jeho dôvodnosť nieje nutné aby bolo podozrením na úrovni podozrenia potrebného k začatiu trestného stíhania či priestupkového konania.Bližšie: ŠKROVANKOVÁ, M.: Zavedenie elektronického monitoringu osôb a jeho dosah na riešenie domáceho násilia. In: MARKOVÁ, V. ed. Aktuálne otázky trestného práva v teórii a praxi: Zborník príspevkov z 4. roč. interdisciplinárnej celoštátnej vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou. Bratislava: Akadémia policajného zboru v Bratislave, 2016, s. 288-298. Obete domáceho násilia majú taktiež sami možnosť požiadať o poskytnutie potrebnej ochrany pred domácim násilím.

Chránená osoba podá, resp. môže podať na súd žiadosť o ochranu pred domácim násilím formou Univerzálneho elektronického formuláru, ktorý sa nachádza na uvedenej webovej stránke. Pred tým než súd vo vyššie uvedených prípadoch rozhodne, súd prípadne prokurátor poverí probačného a mediačného úradníka, aby vykonal predbežné šetrenie a získal informácie, resp. preveril splnenie potrebných materiálno - technických podmienok. Zisťovanie potrebných informácií a predbežné šetrenie vykonáva probačný a mediačný úradník pohovorom s dotknutými osobami a overením takto získaných informácií, ako aj miestnym zisťovaním ak je to potrebné. Probačný a mediačný úradník zároveň v rovnakej lehote obstaráva aj písomný súhlas plnoletej chránenej osoby, prípadne vyjadrenie zákonného zástupcu, opatrovníka alebo osoby, ktorej bolo maloleté dieťa zverené do starostlivosti, ak má byť chránenou osobou maloletý. Až na základe zistení, ktoré probačný a mediačný úradník vo svojej správe súdu alebo prokurátorovi, ktorý ho vykonaním inštitútu predbežného šetrenia poveril poskytne, možno rozhodnúť o kontrole výkonu konkrétneho rozhodnutia elektronickými prostriedkami. V prípade splnenia všetkých zákonom stanovených materiálno - technických podmienok vrátane súhlasu chránenej osoby a existencie možnosti v danom prípade elektronický monitoring nariadiť vzhľadom na osobu obvineného, obžalovaného, či odsúdeného, súd môže rozhodnutím uložiť jeho nariadenie.Bližšie: KLÁTIK, J.: Posilnenie ochrany obetí domáceho násilia elektronickým monitoringom osôb. In: Kriminologické možnosti riešenia domáceho násilia. Zborník príspevkov z vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou konanej dňa 20. apríla 2017. Bratislava : Wolters Kluwer s.r.o., 2017, s. 84 - 98.

Záver

Jednou z priorít zavedenia elektronického monitoringu bola najmä ochrana obetí domáceho násilia. Za tým účelom sa využívajú technické prostriedky, pričom ide o zariadenie alebo ich súbor umožňujúci za podmienok ustanovených zákonom kontrolu výkonu rozhodnutí. Najčastejším dôvodom monitorovania práve technickými prostriedkami je uložená povinnosť obvineného alebo odsúdeného zotrvať v prikázanej zóne, zákaz priblížiť sa na určitú vzdialenosť, k určitému miestu, či k chránenej osobe so zákazom vstupu do vymedzenej zóny. V súvislosti so zavedením systému elektronického monitorovania osôb bola vypracovaná štúdia, ktorá bola zameraná predovšetkým na analýzu súčasného stavu, dlhodobé aj aktuálne potreby, možné alternatívy ich riešenia a návrhy s dostatočnou mierou presnosti. V nadväznosti na samotný inštitút elektronického monitorovania a možností jeho širokého využitia je možné sledovať významný posun práve pri ochrane obetí domáceho násilia, nakoľko v tejto oblasti, ako sme už v práci predostreli, absentuje samostatná právna úprava zameraná konkrétne na problematiku domáceho násilia a jeho obetí. Výhodou kontroly výkonu rozhodnutí technickými prostriedkami je skutočnosť, že násilník, alebo páchateľ trestného činu, napriek tomu, že mu nebol uložený trest odňatia slobody, má s obeťou zamedzený styk práve vďaka využitiu technických prostriedkov elektronického monitoringu, čím je pre obete poskytnutá ochrana aj bezpečnosť a pocit istoty vyvolaný zamedzením páchania ďalšieho násilia voči ich osobe. Nízku mieru ukladania alternatívnych trestov, ale aj celkové využitie kontroly výkonu rozhodnutí technickými prostriedkami možno badať práve v tom, že Slovenská republika patrí k tým európskym krajinám, ktoré majú relatívne prísne trestnoprávne predpisy a aj spoločnosť ako taká nie je pripravená v plnej možnej miere akceptovať využívanie práve elektronického monitoringu na osobách s delikventným spôsobom správania, porušujúcim právne predpisy, ale aj zásady slušného správania a morálky. Je nevyhnutné vniesť do spoločnosti garanciu toho, že zabezpečenie výkonu rozhodnutí elektronickým monitoringom predstavuje natoľko významný zásah do osobnej slobody kontrolovanej osoby, ktorý nebude možné obísť a prinesie svoj účel. Veľmi významným prínosom je zníženie nákladov na pobyt odsúdených v ústavoch na výkon trestu odňatia slobody a zároveň fakt, že elektronický monitoring napomáha aj mimo trestnoprávnej oblasti a čím je väčšie a početnejšie je jeho praktické využitie, tým väčšiu ochranu možno poskytnúť okrem iných aj obetiam domáceho násilia. Práve pomoc obetiam domáceho násilia možno považovať za jednu z výhod, ktoré elektronický monitoring nesporne má, a ktoré je v súvislosti s ním potrebné vyzdvihnúť. Pre naplnenie zámerov zákonodarcu je však nevyhnutné, aby bola táto možnosť v praxi reálne využívaná, a aby aj obetiam domáceho násilia bola poskytnutá adekvátna pomoc v záujme ochrany ich života a zdravia.

---

Zoznam bibliografických odkazov Periodiká a zborníky:

HABÁNIK, T., VAVRUŠ, M.: Nástroje prevencie pred domácim násilím v psychickej podobe In Kriminologické možnosti riešenia domáceho násilia. Zborník príspevkov z vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou konanej dňa 20. apríla 2017. Bratislava : Wolters Kluwer s.r.o., 2017, 568 s. ISBN 978-80-8168-708-2.

KLÁTIK, J.: Posilnenie ochrany obetí domáceho násilia elektronickým monitoringom osôb. In: Kriminologické možnosti riešenia domáceho násilia - Zborník príspevkov z vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou konanej dňa 20. apríla 2017. Bratislava : Wolters Kluwer s.r.o., 2017. 568 s. ISBN 978-80-8168-708-2.

KLÁTIK, J.: Kontrola výkonu rozhodnutí technickými prostriedkami / Checking the technical means of enforcement. In Visegrad Journal on Human Rights, roč. 4, 2016, číslo 2. ISSN 13397915, s. 13 -16.

MENCEROVÁ, I.: Prevencia a eliminácia domáceho násilia. In: Kriminologické možnosti riešenia domáceho násilia. Zborník príspevkov z vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou konanej dňa 20. apríla 2017. Bratislava : Wolters Kluwer s.r.o., 2017. 568 s. ISBN 978-80-8168-708-2.

MENCEROVÁ, I. Vplyv elektronického monitoringu na prevenciu recidívy: Impact of electronic monitoring on the prevention of re-offending. In: Banskobystrické zámocké dni práva: zborník z 3. ročníka medzinárodnej vedeckej konferencie na tému „Identifikácia únosnej miery autonómie právnych odvetví a súčasnej potreby ich synergie", 23.-24. november 2017, Vígľaš. Banská Bystrica: Vydavateľstvo Univerzity Mateja Bela - Belianum, 2018, s. 76-85. ISBN 978-80-557-1404-2.

POLÁK, P.: Pomoc obetiam domáceho násilia. In: Kriminologické možnosti riešenia domáceho násilia. Zborník príspevkov z vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou konanej dňa 20. apríla 2017 Bratislava : Wolters Kluwer s.r.o., 2017. 568 s. ISBN 978-80-8168708-2.

PROKEINOVÁ, M. FEDOROVIČOVÁ, I.: Elektronický monitoring v podmienkach Slovenskej republiky. In: Trestná politika štátu - história, súčasnosť a perspektívy: Zborník vedeckých príspevkov z interdisciplinárnej celoštátnej vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou. Košice: PF UPJŠ, 2015, s. 149-155, ISBN 978-80-8152-390-8.

ŠIMOVČEK, I.: Trestno-právne a kriminalistické aspekty dokazovania domáceho násilia, In: Kriminologické možnosti riešenia domáceho násilia. Zborník príspevkov z vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou konanej dňa 20. apríla 2017 Bratislava : Wolters Kluwer s.r.o., 2017. 568 s. ISBN 978-80-8168-708-2.

ŠKROVÁNKOVÁ, M.: Zavedenie elektronického monitoringu osôb a jeho dosah na riešenie domáceho násilia. In: MARKOVA, V. ed. Aktuálne otázky trestného práva v teórii a praxi: Zborník príspevkov z 4. roč. interdisciplinárnej celoštátnej vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou. Bratislava: Akadémia policajného zboru v Bratislave, 2016, s. 288298, ISBN 978-80-8054-682-3.

TITTLOVÁ, M.: Pojem a znaky domáceho násilia. In Kriminologické možnosti riešenia domáceho násilia. Zborník príspevkov z vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou konanej dňa 20. apríla 2017. Bratislava : Wolters Kluwer s.r.o., 2017. 568 s. ISBN 978-808168-708-2.

Právne predpisy:

Zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon Zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok

Zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov

Zákon č. 78/2015 Z. z. o kontrole výkonu niektorých rozhodnutí technickými prostriedkami a o zmene a doplnení niektorých zákonov

Dôvodová správa k zákonu č. 78/2015 Z. z. o kontrole výkonu niektorých rozhodnutí technickými prostriedkami

Vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 178/2015 Z. z. o materiálno - technických podmienkach použitia technických prostriedkov

VPLYV EURÓPSKEHO PRÁVA A ROZHODOVACEJ ČINNOSTI SÚDNEHO DVORA EURÓPSKEJ ÚNIE NA NEPRIAME DANE
▼

IMPACT OF EUROPEAN UNION LAW AND CASE-LAWl OF THE COURT OF JUSTICE OF THE EUROPEAN UNION ON INDIRECT TAXES

Soňa KubincováDoc. JUDr. Soňa Kubincová, PhD. je vedúcou katedry finančného a správneho práva na Právnickej fakulte UMB v Banskej Bystrici

Abstrakt:

Príspevok charakterizuje harmonizáciu dane z pridanej hodnoty a spotrebných daní, ktoré sú súčasťou nepriamych daní a úlohy Európskej komisie pri harmonizácii týchto daní. Súčasne poukazuje na úlohu Súdneho dvora Európskej únie pri tejto harmonizácii a rozoberá vybrané judikáty týkajúce sa uplatňovania zásad trestania, najmä zásady ne bis in idem.

Kľúčové slová:

nepriame dane, harmonizácia, Európska komisia, Súdny dvor Európskej únie, zásada ne bis in idem

Abstract:

The paper points out the harmonization of indirect taxes and characterizes the role of the European Commission in this area. As well as, it points to the role of the Court of Justice of the European Union in this harmonization and discusses selected case-law on the application of the principles of punishment, in particular, the ne bis in idem principle.

Keywords:

indirect taxes, harmonization, European Commission, Court of Justice of the European Union, ne bis in idem principle

Úvod

Vstup Slovenskej republiky do Európskej únie znamenal zásadné zmeny právnej úpravy pri nepriamych daniach. Za nepriame dane sa považujú daň z pridanej hodnoty a spotrebné dane. Tieto dane sú v Slovenskej republike upravené v zákone č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, v zákone č. 98/2004 Z. z. o spotrebnej dani z minerálneho oleja v znení neskorších predpisov, v zákone č. 106/2004 Z. z. o spotrebnej dani z tabakových výrobkov v znení neskorších predpisov, v zákone č. 609/2007 Z. z. o spotrebnej dani z elektriny, uhlia a zemného plynu a o zmene a doplnení zákona č. 98/2004 Z. z. o spotrebnej dani z minerálneho oleja v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov a v zákone č. 530/2011 Z. z. o spotrebnej dani z alkoholických nápojov v znení neskorších predpisov. K sústave nepriamych daní je potrebné poukázať aj na zákon č. 213/2018 Z. z. o dani z poistenia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého sa v dôvodovej správe k predkladanému návrhu zákona uvádza, že dôvodom zavedenia dane z poistenia ako nepriamej dane sú doterajšie poznatky, ktoré ukazujú, že odvod z prijatého poistného z neživotného poistenia zavedený od 1. januára 2017je nesystémovým a neefektívnym opatrením, ktoré spôsobuje aplikačné problémy poisťovniam a nerovnaké zaobchádzanie v súvislosti s odvodom z prijatého poistenia na základe poistných zmlúv uzavretých pred 1. januárom 2017 a uzavretých od tohto dátumu. Zdanenie poistenia nepriamou daňou predstavuje štandard používaný v Európskej únii. Takúto daň v Európskej únii uplatňujú vo väčšine členských štátov, a to z dôvodu, že poisťovacie služby sú na základe smernice Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty oslobodené od dane z pridanej hodnoty. Trend zavádzania dane z poistného je v posledných rokoch viditeľný najmä v strednej a východnej Európehttps://www.nrsr.sk/web/Dynamic/DocumentPreview.aspx?DocID=451270. K schválenej dani z poistenia bolo publikovaných viac kritických názorovPozri napríklad : POPOVIČ, A. : Negatívne dôsledky tvorby a realizácie slovenského daňového zákonodarstva. In: III. Slovensko-české dni daňového práva. Pozitívna a negatívna stimulácia štátu v oblasti zdaňovania. Košice : Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Právnická fakulta. 2019. ISBN 978-80-8152-819-4, s. 295 a nasl., pričom pozornosť si zasluhuje najmä záver Národnej banky Slovenska, ktorá vykonáva dohľad aj nad poisťovníctvom. Bol zverejnený názor Národnej banky Slovenska, v ktorom sa uvádza : „Znamená to, že poisťovne nesprávne zvýšili cenu, lebo to podľa poistnej zmluvy nemohli takto jednostranne urobiť. Ak sa s klientom nedohodli na zvýšení, tak klient mal platiť pôvodnú výšku," vysvetlil pre TREND hovorca NBS Peter Majer. Poisťovne podľa NBS nemohli klientom jednostranne zvýšiť poistné, ale mali sa s nimi na zdražení dohodnúť, alebo im zmluvu vypovedať. NBS nemôže poisťovniam prikázať, aby klientom peniaze vrátili.https://www.etrend.sk/financie/rana-pre-poistovne-zle-zvysili-ceny-poistiek-klienti-mali-platit-menej.html Ak k zvýšeniu bola potrebná dohoda poisťovne s klientom, potom možno pochybovať o skutočnosti, či ide o nepriamu daň. Totiž charakteristickou črtou nepriamych dani je skutočnosť, že daň sa premieta do ceny tovaru alebo služby automaticky a platiteľ musí nepriamu daň do ceny zahrnúť (nemá na výber, či tak urobí, alebo nie), čím presúva daňovú povinnosť na inú osobu, spotrebiteľa. Z týchto dôvodov sa domnievam, že európske právo takúto daň (v zásade založenú na na dobrovoľnej báze spotrebiteľa) ako nepriamu daň nemá na mysli.

1. Právny základ nepriamych dani v európskom práve

Zmluva o fungovaní Európskej únie stanovujeŠIROKÝ, J.: Dane v Evropské unii. Praha: Leges, 2018, ISBN 978-80-7502-274-5, s. 30, že členské štáty nepodrobia priamo ani nepriamo výrobky iných členských štátov akémukoľvek vyššiemu vnútroštátnemu zdaneniu, ako je to, ktorému sú priamo alebo nepriamo podrobené podobné domáce výrobky. Členské štáty ďalej nepodrobia výrobky iných členských štátov vnútroštátnemu zdaneniu, ktoré by poskytovalo nepriamu ochranu iných výrobkovZmluva o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva (Zmluva o založení Európskeho spoločenstva, terajšia Zmluva o fungovaní Európskej únie); článok 95 (či. 90 SES, terajší čl. 110). Ďalej stanovuje, že pokiaľ sú výrobky vyvezené na územie niektorého členského štátu, nesmie byť vrátenie vnútroštátnych daní vyššie ako vnútroštátne dane, ktorým boli výrobky priamo alebo nepriamo podrobenéZmluva o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva (Zmluva o založení Európskeho spoločenstva, terajšia Zmluva o fungovaní Európskej únie); článok 96 (cl. 91 SES, terajší čl. 111). Platí tiež, že ak členské štáty vyberajú daň z obratu podľa kumulatívneho systému v niekoľkých fázach, môžu u vnútroštátnych daní na dovezené výrobky alebo pri vrátení daní poskytovaných za vyvezené výrobky stanoviť priemerné sadzby pre určité výrobky alebo skupiny výrobkov za predpokladu, že tým nebudú porušené zásady stanovené v článkoch 95 a96. Pokiaľ tieto priemerné sadzby nie sú v súlade s vyššie uvedenými zásadami vydá Komisia potrebné smernice alebo rozhodnutia určené tomuto štátu Zmluva o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva (Zmluva o založení Európskeho spoločenstva, terajšia Zmluva o fungovaní Európskej únie); článok 97. Oslobodenie od dane a vrátenie daní pri vývoze do iných členských štátov s výnimkou dane z obratu, spotrebných a ostatných nepriamych daní, ako aj vyrovnávacie poplatky pri dovoze z členských štátov sú prípustné len vtedy, ak zamýšľané opatrenia na obmedzenú dobu vopred schválila Rada na návrh KomisieZmluva o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva (Zmluva o založení Európskeho spoločenstva, terajšia Zmluva o fungovaní Európskej únie); článok 98 (cl. 92 SES, terajší čl. 112). Komisia zváži, akým spôsobom by mohli byť zákony rôznych členských štátov týkajúce sa dane z obratu, spotrebných daní a iných nepriamych daní, vrátane vyrovnávacích opatrení uplatňovaných v súvislosti s obchodovaním medzi členskými štátmi, harmonizované v záujme spoločného trhu. Hlavným cieľom legislatívnej činnosti Európskej únie je aj na základe uvedeného koordinovať a harmonizovať právnu úpravu dane z pridanej hodnoty, spotrebných daní tak, aby bol zabezpečený vnútorný trh.

Podľa Babčáka sa harmonizácia daní všeobecne považuje za tretí stupeň medzinárodnej spolupráce v oblasti nepriamych daní. Uvádza, že vo vzťahu k dani z pridanej hodnoty k najvýraznejším dôsledkom harmonizácie možno zaradiť prijatie spoločných pravidiel uplatňovania dane z pridanej hodnoty na území Európskej únie, úpravu daňových sadzieb, určenie minimálnej výšky štandardnej sadzby dane z pridanej hodnoty, možnosť členského štátu zaviesť popri jednej štandardnej sadzbe dane aj jednu alebo najviac dve znížené sadzby dane z pridanej hodnoty, určenie minimálnej výšky zníženej sadzby, možnosť niektorých členských štátov zaviesť osobitné sadzby dane z pridanej hodnoty, ustanovenie základných náležitostí dane z pridanej hodnoty jednotne pre celé územie Európskej únie a jednotná úprava súvisiacich otázok. Súčasne však poukazuje aj na viaceré praktické problémy.Pozri BABČÁK, V. : Daňové právo na Slovensku a v EÚ. Bratislava. Ing. Miroslav Mračko - EPOS. 2019, ISBN 978-80-562-0247-0, s. 819 a nasl.

V daňovej harmonizácii má významné postavenie Európska komisia (v dokumentoch označovaná aj v skratke ako „Komisia"), ktorej právomoci možno rozdeliť na zákonodarnú, výkonnú a kontrolnú.

1. 1. Daň z pridanej hodnoty

Právnym základom dane z pridanej hodnoty je článok 113 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Harmonizácia dane z pridanej hodnoty prebiehala v rôznych fázach a to z dôvodu, aby sa dosiahla transparentnosť v obchodovaní v rámci Únie. V roku 1970 sa rozhodlo, že rozpočet Európskeho hospodárskeho spoločenstva sa bude financovať z vlastných zdrojov Spoločenstva. Tieto zdroje mali zahŕňať platby vychádzajúce z pomerného podielu dane z pridanej hodnoty a mali sa získavať uplatnením spoločnej daňovej sadzby na jednotný vymeriavací základ. Smernicou o dani z pridanej hodnoty 2006/112/EHS prijatou v roku 2007 sa kodifikovali prijaté zmeny v jednom právnom akte. Komisia v roku 1985 uverejnila Bielu knihu o jednotnom trhu (COM(1985)0310), ktorej časť III sa týkala odstránenia daňových prekážok. Potreba konať v oblasti dane z pridanej hodnoty vznikla zo zásady miesta určenia. Neskôr sa prijalo alternatívne riešenie zásady miesta určenia pre transakcie uskutočnené registrovanými platcami dane z pridanej hodnoty, čím sa vytvoril základ pre prechodný systém, ktorý nadobudol účinnosť v roku 1993 (smernice 91/860/EHS a 92/111/EHS). V smernici 92/77/EHS sa predpokladala minimálna štandardná sadzba vo výške 15 %, ktorá sa mala prehodnocovať každé dva roky. Rada následne predĺžila obdobie uplatňovania minimálnej štandardnej sadzby do konca roku 2017. Okrem toho by členské štáty mohli uplatňovať jednu alebo dve znížené sadzby, a to (minimálne) 5% na určité tovary a služby. Členské štáty mohli naďalej uplatňovať sadzby nižšie ako minimum (vrátane nuly) na tovary a služby, ktoré boli uvedené pred 1. januárom 1991. V roku 2009 bola prijatá smernica 2009/47/ES o znížených sadzbách dane z pridanej hodnoty pre miestne služby s vysokým podielom ľudskej práce. V roku 2016 Komisia prijala návrh smernice Rady s cieľom uplatňovať na elektronické publikácie rovnakú sadzbu dane z pridanej hodnoty, akú členské štáty uplatňujú v súčasnosti v prípade tlačených publikácií. Parlament schválil návrh Komisie vjúni 2017. V januári 2018 Komisia prijala návrh na reformu sadzieb DPH (COM(2018)0020). Cieľom návrhu bolo zvýšiť flexibilitu tým, že sa členským štátom umožní využívať znížené a nulové sadzby, ktoré existovali v iných členských štátoch. Komisia zverejnila v roku 2010 Zelenú knihu o budúcnosti dane z pridanej hodnoty (COM(2010)0695). Cieľom bolo začať diskusiu o systéme DPH. V roku 2012 Komisia zriadila skupinu odborníkov na daň z pridanej hodnoty (ďalej len „výbor pre DPH"), ktorá pravidelne uverejňuje usmernenia. Komisia 7. apríla 2016 predložila Akčný plán na modernizáciu európskeho systému dane z pridanej hodnoty. Načrtla zásady budúceho jednotného európskeho systému dane z pridanej hodnoty, krátkodobé opatrenia na boj proti podvodom pri dani z pridanej hodnoty, plány na prepracovanie znížených sadzieb dane z pridanej hodnoty, návrhy na zjednodušenie právnych predpisov týkajúcich sa dane z pridanej hodnoty, ako aj oznámenie balíka o dani z pridanej hodnoty, ktorým sa majú vytvoriť úľavy pre malé a stredné podniky. Ústredným bodom plánu bol návrh prejsť pri cezhraničných dodávkach tovaru na zásadu krajiny určenia. Podľa nej by daň z pridanej hodnoty odvádzal vývozca v tom členskom štáte, do ktorého sa tovar dodáva. V prvom kroku to malo platiť len pre medzipodnikové dodávky. Akčný plán predpokladal aj dva varianty na umožnenie väčšej flexibility pri zavádzaní znížených daňových sadzieb zo strany členských štátov. Od roku 2017 Komisia predložila niekoľko legislatívnych návrhov vyplývajúcich z akčného plánu. V júni 2018 Rada prijala smernicu, ktorou sa stanovuje trvalá minimálna štandardná sadzba dane z pridanej hodnoty vo výške 15 %. V decembri 2018 Rada prijala legislatívne akty týkajúce sa: i) „rýchleho riešenia" na zlepšenie fungovania súčasného systému dane z pridanej hodnoty pred nadobudnutím účinnosti nového systému; ii) dane z pridanej hodnoty na elektronické publikácie a iii) cezhraničnej administratívnej spolupráce v oblasti dane z pridanej hodnoty. Rada rokuje o niekoľkých ďalších návrhoch Komisie. Podľa právnych predpisov Únie v oblasti dane z pridanej hodnoty je úloha Európskeho parlamentu obmedzená na konzultačný postup. Parlament v roku 2014 prijal uznesenie o návrhu smernice Rady, ktorou sa mení smernica 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, pokiaľ ide o jednotné daňové priznanie, ktorý vypracovala Komisia a ktorý bol neskôr stiahnutý. Parlament prijal 24. novembra 2016uznesenie o akčnom pláne Komisie, v ktorom privítal zámer navrhnúť konečný systém dane z pridanej hodnoty a ďalšie opatrenia na boj proti podvodom. V marci 2019 Parlament prijal správu vyplývajúcu z práce Osobitného výboru pre finančnú trestnú činnosť, daňové úniky a vyhýbanie sa daňovým povinnostiam (TAX3), v ktorej sa zohľadňuje niekoľko otázok súvisiacich s daňou z pridanej hodnoty.Zdroj: http://www.europarl.europa.eu/factsheets/sk/sheet/81/nepriame-dane

1. 2. Spotrebné dane

Právnym základom spotrebných daní z alkoholu, tabaku a energií je článok 113 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a článok 192 Zmluvy o fungovaní Európskej únie o zdaňovaní energií umožňuje dosiahnutie cieľov uvedených v článku 191 Zmluvy o fungovaní európskej únie. Sadzby a štruktúry spotrebných daní sa v členských štátoch líšia a ovplyvňujú hospodársku súťaž. Mimoriadne výrazné rozdiely v miere zdanenia určitých výrobkov môžu spôsobiť daňovo motivované pohyby tovaru, straty príjmov a podvody. Pokusy o harmonizáciu štruktúr a sadzieb siahajú do začiatku sedemdesiatych rokov, dosiahol sa však len slabý pokrok. Smernicou 2008/118/ES o všeobecnom systéme spotrebných daní sa stanovuje všeobecný systém tovaru podliehajúceho spotrebnej dani s cieľom zabezpečiť voľný pohyb tovaru, a tým aj bezproblémové fungovanie vnútorného trhu v Európskej únii. V máji 2018 Komisia navrhla prepracovanie smernice 2008/118/ES. Zásadnou otázkou zdaňovania alkoholu bol rozsah, v akom si jednotlivé výrobky konkurujú. Komisia (COM(79)0261) a Súdny dvor Európskej únie (vec 170/78, zb. 1985) tradične zastávajú názor, že všetky alkoholické nápoje sú viac-menej vzájomne zameniteľné a konkurujú si. Až v roku 1992 bola prijatá smernica 92/83/EHS, v ktorej sa stanovuje, na ktoré výrobky sa vzťahuje spotrebná daň a podľa akej metódy. Nasledovali dve dôležité smernice (92/84/EHS a 92/83/EHS). Návrh na zmenu smernice 92/84/EHS (priblíženie spotrebiteľských sadzieb z alkoholu a alkoholických nápojov) bol v marci 2015 stiahnutý, pretože Rada v tejto veci nedospela k zhode. V rámci Programu regulačnej vhodnosti a efektívnosti (REFIT) sa Komisia zaviazala, že vyhodnotí smernicu 92/83/EHS, a v máji 2018 navrhla zmenu smernice. Základná štruktúra spotrebných daní z tabaku je zlúčená do konsolidovanej smernice 2011/64/EU. Napriek pôvodným návrhom Komisie sa stanovili iba minimálne sadzby. Stanovili sa rôzne kategórie tabakových výrobkov podliehajúcich zdaneniu. V prípade cigariet daň musí pozostávať z proporcionálnej (ad valorem) spotrebnej dane v kombinácii so špecifickou spotrebnou daňou. Iné tabakové výrobky boli doložené buď s ad valorem, špecifickou, alebo takzvanou zmiešanou spotrebnou daňou. Podobne ako v prípade spotrebnej dane z alkoholu odhalilo vyhodnotenie REFIT možnosti revízie príslušnej smernice o tabakových výrobkoch. Rada vyzvala Komisiu, aby uskutočnila prípravné práce a pripravila možný legislatívny návrh. V januári 2018 Komisia po vykonaní hodnotenia rozhodla, že nebude navrhovať revíziu ani zmenu smernice (2011/64/EÚ) z dôvodu nedostatku údajov. Základná štruktúra spotrebných daní z minerálnych olejov v rámci Spoločenstva sa stanovila v roku 1992. Rovnako ako v prípade spotrebných daní z alkoholu a tabaku sa aj v tomto prípade na rozdiel od pôvodných plánov (úplná harmonizácia) stanovili iba minimálne sadzby. Návrhy Komisie z roku 1997 boli prijaté s rozsiahlymi zmenami (smernica 2003/96/EHS, výnimky v smerniciach 2004/74/ES a 2004/75/ES). Zo zverejneného oznámenia Komisie z roku 2000 o zdanení leteckého paliva (COM(2000)0110) vyplynulo iba to, že smernicou 2003/96/ES sa ustanovila povinná výnimka zdaňovania dodávok energetických produktov určených na použitie vo forme paliva na účely leteckej dopravy okrem súkromného rekreačného lietania. Prvýkrát obsahovala ustanovenia, ktoré umožňujú členským štátom zdaniť letecké palivo použité pri vnútroštátnych letoch a na základe bilaterálnych dohôd aj palivo použité pri letoch v rámci Spoločenstva. V roku 2001 boli navrhnuté opatrenia na podporu používania biopalív vrátane možnosti uplatnenia zníženej sadzby spotrebnej dane, ktoré boli prijaté v roku 2003 v smernici 2003/30/ES. V roku 2002 bol predložený návrh o uplatňovaní dane z pridanej hodnoty zo zemného plynu a elektrickej energie, pričom miestom zdanenia je v prípade firiem sídlo kupujúceho subjektu. V prípade konečných spotrebiteľov by ním bolo miesto spotreby. Aj tento návrh bol medzičasom schválený (smernica 2003/92/ES). V uznesení o daňovej politike Európskej únie z roku 2002 sa konštatuje, že Parlament neschvaľuje politiku Komisie v oblasti spotrebných daní z tabaku a alkoholických nápojov a najmä nemôže súhlasiť s harmonizáciou smerom nahor. Parlament síce v roku 2009 vyjadril súhlas s postupným zvyšovaním daní z cigariet a iných tabakových výrobkov, nie však vo výške, ktorú navrhovala Komisia. V uznesení z roku 2002 o daňovej politike Európskej únie Parlament namietal, že zásada znečisťovateľa platí a musí sa uplatňovať vo väčšom rozsahu najmä v sektore energetických produktov. Parlament v októbri 2002 prijal priaznivé stanovisko k návrhom týkajúcim sa biopalív a prijal pozmeňujúce návrhy na ich posilnenie.Zdroj: http://www.europarl.europa.eu/factsheets/sk/sheet/81/nepriame-dane

2. Súdny dvor Európskej únie a jeho činnosť v daňovej harmonizácii

Základná všeobecná úloha Súdneho dvora Európskej únie je daná čl. 19 Zmluvy o Európskej únii, podľa ktorého Súdny dvor zabezpečuje dodržiavanie práva pri výklade a uplatňovaní zmluvy. Súdny dvor je teda príslušný vykladať a aplikovať primárne a sekundárne európske právo a svojou rozhodovacou činnosťou sa podieľať na jeho dotváraní.KALESNÁ, K., HRUŠKOVIČ, I., ĎURIŠ, M.: Európske právo. Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta. 2011, ISBN 978-80-7160-326-9, s. 104

Súdny dvor má predovšetkým úlohu vykladať komunitárne právo Európskej únie, zodpovedá za aplikáciu práva a kontroluje oprávnenia týkajúce sa rozhodovania Rady a Komisie. Na Súdny dvor Európskej únie sa môže obrátiť každý členský štát, ale môžu sa naň obrátiť aj fyzické osoby a právnické osoby, ak nie sú spokojní s vnútroštátnym rozhodnutím, ktoré nesmie byť v rozpore s európskym právom. Súdny dvor Európskej únie rozhoduje a) o žalobách podaných členským štátom, orgánom alebo fyzickými či právnickými osobami, b) na žiadosť vnútroštátnych súdov o predbežných otázkach týkajúcich sa výkladu práva Únie alebo platnosti aktov prijatých orgánmi, c) v ostatných prípadoch uvedených v Zmluvách.Čl. 19 Zmluvy o Európskej únii v znení Lisabonskej zmluvy

Súdny dvor Európskej únie vo výročnej správe 2018 ohľadne súdnej činnosti okrem iných skutočností uvádza informácie o začatých konaniach týkajúcich sa daní z celkových konaní, pričom ide o obdobie rokov 2014 až 2018. V roku 2014 bolo začatých 57 konaní týkajúcich sa daní z celkového počtu 622, v roku 2015 bolo začatých 49 konaní týkajúcich sa daní z celkového počtu 713, v roku 2016 bolo začatých 70 konaní týkajúcich sa daní z celkového počtu 692, v roku 2017 bolo začatých 55 konaní týkajúcich sa daní z celkového počtu 739 a v roku 2018 bolo začatých 71 konaní týkajúcich sa daní z celkového počtu 849 konaní. Zaujímavým je aj údaj, podľa ktorého zo začatých konaní týkajúcich sa daní v roku 2018 sa 69 z nich týkalo prejudiciálnej otázky a len 2 podania mali charakter žaloby. Správa obsahuje aj údaje týkajúce sa začatých konaní podľa členského štátu, pričom išlo o podania týkajúce sa prejudiciálnych konaní v rokoch 2014 až 2018 a výsledok pre Slovensko bol takýto: 2014-3, 2015-5, 2016-6, 2017-6, 2018-6 spolu 26, z celkom podaných návrhov za toto obdobie 2 435. Správa tiež obsahovala údaj o skončených veciach buď rozsudkom, stanoviskom alebo uznesením vo veci samej, pričom za roky 2014 až 2018 sa daní týkalo celkom 58 vecí.

3. Vybrané rozsudky Súdneho dvora Európskej únie vo veci nepriamych daní

V oblasti nepriamych daní možno upriamiť pozornosť na rozsudky Scialdone (C-574/15) a Kolev a i. (C-612/15)97 najmä v súvislosti s článkom 325 ZFEÚ týkajúcim sa boja proti podvodom. Vo svojom rozsudku vo veci Scialdone (C-574/15, EU:C:2018:295) z 2. mája 2018 veľká komora Súdneho dvora rozhodla o zlučiteľnosti vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá stanovuje, že nezaplatenie DPH vyplývajúcej z ročného daňového priznania za dané zdaňovacie obdobie,je trestným činom v prípade prekročenia určitej prahovej hodnoty, ktorá je vyššia, než aká sa uplatňuje pri nezaplatení zrážkovej dane z príjmu, so smernicou 2006/11298, článkom 4 ods. 3 ZEÚ a článkom 325 ods. 1 ZFEÚ. V hlavnom konaní sa začalo trestné stíhanie proti žalobcovi, pretože ako jediný konateľ spoločnosti, ktorá je zdaniteľnou osobou na účely DPH, nezaplatil DPH v stanovenej lehote. Ku dňu tohto nezaplatenia talianske právne predpisy stanovovali, že toto opomenutie bolo možné potrestať odňatím slobody v prípade, ak dlžná suma prekračovala v prípade DPH, ako aj dane z príjmu viac ako 50 000 eur. Po vzniku skutkových okolností vo veci samej však taliansky zákonodarca zmenil prahovú hodnotu z 50 000 eur na 250 000 eur v prípade DPH a 150 000 eur v prípade zrážkovej dane z príjmu. Vnútroštátny súd dospel k záveru, že keďže táto právna úprava bola priaznivejšia než tá, ktorá bola predtým uplatniteľná, táto zmena by sa mala uplatňovať so spätnou účinnosťou a že predmetné skutočnosti už nie sú trestným činom. Keďže prahová hodnota trestnosti pre nezaplatenie zrážkovej dane z príjmov je odlišná od prahovej hodnoty nezaplatenia DPH, tento súd podal návrh na Súdny dvor s otázkou zlučiteľnosti uvedeného rozdielu v prahových hodnotách s právom Únie, pretože by to viedlo k lepšej ochrane vnútroštátnych finančných záujmov než finančných záujmov Únie. Keďže členské štáty majú povinnosť zabezpečiť výber celej DPH a finančných záujmov Únie, týkajúcich sa najmä výberu príjmov z DPH, Súdny dvor spresnil, že hoci sankcie, ktoré členské štáty zaviedli na boj proti porušeniam harmonizovaných pravidiel v oblasti DPH patria do ich procesnej a inštitucionálnej autonómie, táto autonómia je obmedzená jednak zásadou ekvivalencie, čo znamená, že tieto sankcie sú podobné sankciám uplatniteľným v prípade porušení vnútroštátneho práva obdobnej povahy a dôležitosti, ktoré poškodzujú vnútroštátne finančné záujmy, a jednak zásadou efektivity, podľa ktorej majú uvedené sankcie účinnú a odrádzajúcu povahu. V prvom rade, pokiaľ ide o zásadu efektivity, Súdny dvor rozhodol, že síce nezaplatenie DPH nepredstavuje „podvod" v zmysle článku 325 ods. 1 ZFEÚ, pokiaľ zdaniteľná osoba splnila svoju povinnosť podať priznanie k DPH, predstavuje však „protiprávne konanie" v zmysle tohto článku, ktoré vyžaduje uplatnenie účinných a odradzujúcich sankcií. V tomto prípade vzhľadom na závažnosť pokút stanovených v príslušných vnútroštátnych právnych predpisoch a na uplatnenie úrokov z omeškania, Súdny dvor dospel k záveru, že takéto pokuty môžu viesť k tomu, že zdaniteľné osoby sa nebudú snažiť zaplatiť oneskorene alebo nezaplatiť vôbec DPH, a teda majú odradzujúcu povahu. Navyše tieto pokuty podnecujú zdaniteľné osoby, ktoré si nesplnili svoju povinnosť, aby splatnú daň čo možno najrýchlejšie zaplatili, a môžu sa preto v zásade považovať za účinné. Tento záver nie je spochybnený tým, že zdaniteľnou osobou je právnická osoba, a že tie isté sankcie sa uplatňujú na túto právnickú osobu a nie na jej riadiacich pracovníkov. Prahová hodnota trestnosti vo výške 250 000 eur za nezaplatenie DPH sa preto nepovažovala za nezlučiteľnú so zásadou efektivity. Po druhé, pokiaľ ide o zásadu ekvivalencie, hoci nezaplatenie DPH a nezaplatenie zrážkovej dane z príjmu sa skutočne bez rozdielu vyznačuje nesplnením povinnosti zaplatiť priznanú daň v zákonom stanovených lehotách a že taliansky zákonodarca tým, že stanovil, že takéto správania sú trestnými činmi, sledoval ten istý cieľ, a to zabezpečiť, aby štátna pokladnica vybrala daň včas, a teda aby sa vybrali všetky daňové príjmy, Súdny dvor rozhodol, že tieto dane sa odlišujú tak svojimi základnými zložkami, ako aj náročnosťou pri ich odhaľovaní, takže tieto trestné činy sa nemôžu považovať za trestné činy obdobnej povahy a dôležitosti. Zásada ekvivalencie nebráni takému rozdielu, aký existuje medzi dotknutými prahovými hodnotami trestnosti. Súdny dvor rozhodol, že smernica 2006/112 v spojení s článkom 4 ods. 3 ZEÚ a článkom 325 ods. 1 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že nezaplatenie DPH vyplývajúcej z ročného daňového priznania za dané zdaňovacie obdobie je trestným činom len vtedy, ak suma nezaplatenej DPH prekročí prahovú hodnotu trestnosti vo výške 250 000 eur, pričom za trestný čin nezaplatenia zrážkovej dane z príjmu je stanovená prahová hodnota trestnosti vo výške 150 000 eur.

Významnými sú aj rozsudky týkajúce sa zásady ne bis in idem V troch rozsudkoch z 20. marca 2018 (rozsudky Menci, C-524/15, EU:C:2018:197, Garlsson Real Estate a i., C-537/16, EU:C:2018:193, a Di Puma a Zecca, C-596/16 a C-597/16, EU:C:2018:192) veľká komora Súdneho dvora rozhodovala o zlučiteľnosti kumulácie stíhania alebo administratívnej sankcie trestnej povahy so stíhaním alebo trestom trestnoprávnej povahy so zásadou ne bis in idem. Zásada ne bis in idem je v uvedená v článku 50 Charty a upravuje ju aj článok 4 protokolu č. 7 k EDĽP. Táto zásada zakazuje trestne stíhať alebo sankcionovať tú istú osobu viac ako jedenkrát za to isté porušenie. Okrem toho podľa Súdneho dvora poskytuje jednotlivcom v spore priamo uplatniteľné právo. Vo veciach samých boli žalobcom uložené peňažné administratívne sankcie za to, že nezaplatili splatnú daň z pridanej hodnoty (DPH) (vec Menci), za účasť v manipulácii s trhom (vec Garlsson Real Estate a i.) alebo za obchodovanie s využitím dôverných informácií (vec Di Puma a Zecca). Tieto rôzne skutky viedli aj k trestnému stíhaniu. Zatiaľ čo vo veci Menci tieto konania ešte stále prebiehali, v prípade Garlsson Real Estate a i. viedli k uloženiu trestu odňatia slobody, ktorý napokon zanikol na základe amnestie, a vo veci Di Puma a Zecca k oslobodeniu na základe toho, že neboli preukázané skutky predstavujúce trestný čin. Súdny dvor v prvom rade uviedol, že predmetné správne a trestné sankcie predstavujú uplatnenie práva Únie v zmysle článku 51 ods. 1 Charty. Týkajú sa totiž vykonania článku 325 ZFEÚ, ako aj ustanovení smernice 2006/11220 (vec Menci) a smernice 2003/621 (veci Garlsson Real Estate a i. a Di Puma a Zecca). Preto musia rešpektovať základné právo zaručené v článku 50 Charty. V druhom rade v rozsudkoch vo veciach Menci a Garlsson Real Estate a i. Súdny dvor pripomenul relevantné kritériá na účely posúdenia jednak trestnoprávnej povahy stíhania a sankcií a jednak existencie toho istého porušenia. Súdny dvor najprv odkázal na rozsudky Bonda22 a Åkerberg Fransson, podľa ktorých sú pre posúdenie tejto trestnoprávnej povahy relevantné tri kritériá, a to právna kvalifikácia porušenia vo vnútroštátnom práve, samotná povaha porušenia a stupeň prísnosti sankcie, ktorá hrozí dotknutej osobe. Pokiaľ ide o posúdenie existencie toho istého porušenia, Súdny dvor zdôraznil, že relevantným kritériom je kritérium totožnosti skutkového stavu, chápané ako existencia súboru konkrétnych okolností, ktoré sú navzájom nerozlučiteľne spojené, ktoré viedli ku konečnému oslobodeniu alebo odsúdeniu dotknutej osoby. V treťom rade Súdny dvor rozhodol, že kumulácia medzi trestnoprávnymi stíhaniami/sankciami a správnymi stíhaniami/sankciami trestnej povahy by mohla predstavovať obmedzenie zásady ne bis in idem. Takéto obmedzenie však môže byť odôvodnené na základe článku 52 ods. 1 Charty, ak je v súlade s týmto článkom ustanovené zákonom, rešpektuje podstatu zásady ne bis in idem a ak je to za predpokladu dodržiavania zásady proporcionality nevyhnutné a skutočne to zodpovedá cieľom všeobecného záujmu, ktoré sú uznané Úniou. Vnútroštátne predpisy, ktoré takúto kumuláciu povoľujú, preto musia sledovať cieľ všeobecného záujmu, ktorý môže odôvodňovať takúto kumuláciu, pričom tieto stíhania a sankcie musia mať tiež komplementárne ciele, ktoré sa prípadne týkajú odlišných aspektov toho istého predmetného protiprávneho konania. Túto požiadavku napĺňa cieľ, ktorým je zabezpečenie vybratia celej splatnej DPH (vec Menci), cieľ ochrany integrity finančných trhov Únie alebo cieľ zabezpečenia dôvery verejnosti vo finančné nástroje (veci Garlsson Real Estate a i. a Di Puma a Zecca). Kumulácia stíhaní a sankcií trestnoprávnej povahy ďalej nesmie pri dodržaní zásady proporcionality ísť nad rámec toho, čo je primerané a potrebné na uskutočnenie legitímnych cieľov. Pokiaľ ide o primeranosť opatrenia, tá vyžaduje, aby ak existuje možnosť rozhodnúť sa medzi viacerými primeranými opatreniami, bola vykonaná voľba v prospech najmenej obmedzujúceho z nich, pričom spôsobené nevýhody nesmú byť neprimerané sledovaným cieľom. Pokiaľ ide o nevyhnutnosť opatrenia, vo vnútroštátnej právnej úprave musia byť stanovené jasné a presné pravidlá umožňujúce osobe podliehajúcej súdnej právomoci predvídať, ktoré úkony a opomenutia môžu byť predmetom takejto kumulácie. Okrem toho musí tiež zabezpečiť, aby bolo bremeno vyplývajúce pre dotknutú osobu z takejto kumulácie striktne obmedzené na to, čo je nevyhnutné. Z tejto požiadavky vyplýva, že vnútroštátna právna úprava má stanoviť jednak pravidlá zabezpečujúce koordináciu konaní, ktorá toto dodatočné bremeno znižuje na prísne nevyhnutné minimum, a jednak pravidlá umožňujúce zabezpečiť, že prísnosť všetkých uložených sankcií bude zodpovedať závažnosti dotknutého porušenia. Vnútroštátnemu súdu prislúcha, aby posúdil, či sú tieto podmienky splnené, a aby posúdil primeranosť konkrétneho uplatnenia vnútroštátnej právnej úpravy. Súdny dvor takisto rozhodol, že požiadavky, ktorým článok 50 a článok 52 ods. 1 Charty podriaďujú prípadnú kumuláciu trestných stíhaní a sankcií a správnych stíhaní a správnych sankcií trestnej povahy, zabezpečujú takú úroveň ochrany zásady ne bis in idem, ktorá neporušuje úroveň zaručenú článkom 4 Protokolu č. 7 EDĽP, tak ako ho vykladá Európsky súd pre ľudské práva, ktorý vo svojej nedávnej judikatúre spresnil, že takáto kumulácia predpokladá dostatočne úzku materiálnu a časovú súvislosť medzi predmetnými konaniami. Na základe týchto úvah Súdny dvor vo svojom rozsudku Menci poznamenal, že predmetná vnútroštátna právna úprava, ktorá umožňuje začať trestné stíhania za nezaplatenie DPH aj po uložení správnej sankcie trestnej povahy, umožňuje zabezpečiť, aby táto kumulácia nešla nad rámec toho, čo je striktne nevyhnutné, osobitne tým, že sa zdá, že táto právna úprava obmedzuje trestné stíhanie len na porušenia určitej závažnosti, pokiaľ ide o sumy neuhradenej DPH. Naopak, v rozsudku Garlsson Real Estate a i. Súdny dvor rozhodol, že predmetná vnútroštátna právna úprava vo veci samej, ktorá umožňuje pokračovanie v konaní o peňažnej správnej sankcii trestnej povahy za manipulácie s trhom, hoci už bol právoplatne vynesený odsudzujúci rozsudok v trestnom konaní, nespĺňa zásadu proporcionality. Už odsúdenie v trestnom konaní totiž môže potláčať spáchaný protiprávny čin účinne, primerane a s odrádzajúcim účinkom. Súdny dvor tiež zdôraznil, že tento záver nie je spochybnený ani okolnosťou, že trest môže prípadne neskôr zaniknúť v dôsledku amnestie. Vo veci Di Puma a Zecca išlo o otázku, či smernica 2003/6, vykladaná v zmysle článku 50 Charty, bráni tomu, aby vnútroštátna právna úprava vzťahovala aj na konanie o správnej sankcii právnu silu rozhodnutej veci skutkových konštatovaní, ktoré boli vykonané v rámci trestného konania. Táto právna úprava teda nepripúšťala vedenie správneho konania v nadväznosti na oslobodzujúci trestný rozsudok, hoci v smernici 2003/6 sa od členských štátov vyžaduje, aby stanovili účinné, primerané a odrádzajúce správne sankcie za porušenie zákazu obchodovania s využitím dôverných informácií. Súdny dvor rozhodol, že vzhľadom na dôležitosť, ktorú má zásada právnej sily rozhodnutej veci tak v právnom poriadku Únie, ako aj vo vnútroštátnych právnych poriadkoch, takáto právna úprava nie je v rozpore s právom Únie. Okrem toho, keď existuje právoplatný oslobodzujúci trestný rozsudok konštatujúci absenciu prvkov predstavujúcich porušenie, pokračovanie v konaní o peňažnej správnej sankcii trestnej povahy by bolo nezlučiteľné so zásadou ne bis in idem. Toto pokračovanie by totiž zjavne prekračovalo to, čo je potrebné na dosiahnutie sledovaného cieľa. Súdny dvor v tejto súvislosti pripomenul, že ochrana poskytovaná zásadou ne bis in idem sa vzťahuje tiež na situáciu, keď je osoba právoplatne oslobodená.https://curia.europa.eu/jcms/upload/docs/application/pdf/2019-06/_ra_2018_sk.pdf

Záver

Po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie došlo k rekodifikácii, resp. novelizácii hmotnoprávnych daňových predpisov týkajúcich sa nepriamych daní. Napriek existencii vnútroštátneho zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov a zákonov č. 98/2004 Z. z. o spotrebnej dani z minerálneho oleja v znení neskorších predpisov, č. 106/2004 Z. z. o spotrebnej dani z tabakových výrobkov v znení neskorších predpisov, č. 609/2007 Z. z. o spotrebnej dani z elektriny, uhlia a zemného plynu a o zmene a doplnení zákona č. 98/2004 Z. z. o spotrebnej dani z minerálneho oleja v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov a č. 530/2011 Z. z. o spotrebnej dani z alkoholických nápojov v znení neskorších predpisov, zostávajú otvorené otázky, ktoré je potrebné v rámci súdnych konaní vyriešiť. Ako bolo uvedené na Súdny dvor Európskej únie sa obracajú všetky členské štáty Európskej únie, pričom Slovenská republika z uvedenej štatistiky veľmi zaostáva. V článku som poukázala na závery Európskeho súdneho dvora v otázkach trestnosti, resp. trestania vo veciach daníPozri aj HUBA, P., SÁBO, J., ŠTRKOLEC, M. Daňové úniky a metódy ich predchádzania. Košice: UPJŠ v Košiciach, 2016. Slovenské súdy v rámci riešenia prejudiciálnej otázky sa obrátili na Súdny dvor Európskej únie len 26krát, z celkom podaných návrhov 2 435 obdobie rokov 2014 až 2018. Uvedené číslo poukazuje na skutočnosť, že súdy tento prostriedok na zabezpečenie zákonnosti a súladu vnútroštátnych súdnych rozhodnutí s európskym právom využívajú pomerne málo.

---

Zoznam bibliograifkcých odkazov

BABČÁK, V. : Daňové právo na Slovensku a v EÚ. Bratislava. Ing. Miroslav Mračko - EPOS. 2019, ISBN 978-80-562-0247-0, s.819anasl.

HUBA, P., SÁBO, J., ŠTRKOLEC, M. Daňové úniky ametódy ich predchádzania. Košice: UPJŠ v Košiciach, 2016

KALESNÁ, K., HRUŠKOVIČ, I., ĎURIŠ, M.: Európske právo. Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta. 2011, ISBN 978-80-7160-326-9, s. 104

POPOVIČ, A. : Negatívne dôsledky tvorby a realizácie slovenského daňového zákonodarstva. In: III. Slovensko-české dni daňového práva. Pozitívna a negatívna stimulácia štátu v oblasti zdaňovania. Košice : Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Právnická fakulta. 2019. ISBN 978-80-8152-819-4, s. 295 a nasl.

ŠIROKÝ, J.: Daně v Evropské unii. Praha: Leges, 2018, 382 s., ISBN 978-80-7502-274-5

SADZBA DANE Z PRIDANEJ HODNOTY V KONTEXTE NIEKTORÝCH ROZHODNUTÍ SÚDNEHO DVORA EURÓPSKEJ ÚNIE
▼

VALUE-ADDED TAX RATES IN THE CONTEXT OF CERTAIN DECISIONS OF THE COURT OF JUSTICE OF THE EUROPEAN UNION

Tatiana KubincováJUDr. Tatiana Kubincová, PhD. je odbornou asistentkou na Katedre finančného a správneho práva Právnickej fakulty UMB v Banskej Bystrici, zároveň pôsobí ako advokátka.

Abstrakt:

Harmonizácia nepriamych daní zasahuje do vnútroštátnej právnej úpravy jednotlivých členských štátov Európskej únie. Príspevok poukazuje na vývoj úpravy minimálnej sadzby dane z pridanej hodnoty s dôrazom na možnosť uplatňovania zníženej sadzby dane pri dodaní digitálnych a elektronických kníh v kontexte s rozhodovacou činnosťou Súdneho dvora Európskej únie.

Kľúčové slová:

Sadzba dane, digitálne knihy, elektronické knihy, Súdny dvor Európskej únie

Abstract:

The harmonization of indirect taxes interferes in the national legislation of the Member States of the European Union. The paper points out the development of the regulation of the minimum value-added tax rates, with an emphasis put on the possibility of applying a reduced tax rate to the supply of digital and electronic books, in the context of case-law of the Court of Justice of the European Union.

Keywords:

Tax rate, digital books, e-books, Court of Justice of the European Union

Úvod

Čl. 113 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodný článok 93 ZES) stanovuje „Rada jednomyseľne v súlade s mimoriadnym legislatívnym postupom po porade s Európskym parlamentom a Hospodárskym a sociálnym výborom prijme pravidlá na zosúlaďovanie právnych predpisov týkajúcich sa dane z obratu, spotrebných daní a iných foriem nepriameho zdaňovania, aby sa tým zabezpečilo vytvorenie a fungovanie vnútorného trhu a zabránilo narušovaniu hospodárskej súťaže." V súlade s uvedeným dochádza k harmonizácii dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH")K harmonizácii dane z pridanej hodnoty bližšie napr. ŠIROKÝ, J.: Dane v Evropské unii. 7. vydanie. Praha: Leges, 2018, s. 145 -181 alebo BUJŇÁKOVÁ, M. a kolektív: Dane a ich právna úprava v Slovenskej republike. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2015, s. 61-71.. Táto harmonizácia však nieje absolútna. Samotná Komisia sa už od roku 2000 odvracia od režimu plnej harmonizácie nepriamych dani v prospech súťaže jednotlivých daňových systémov, ktorú by bolo možné označiť aj termínom daňová rivalitaBABČÁK, V.: Europeizácia slovenského daňového práva (skutočnosť a vízia), str. 17. Dostupné na: http://iusetadministratio.eu/wp-content/Zeszvtv_naukowe/2015/1_2015/1_2015_1_Vladimir%20Babcak.pdf (december 2019). Odklon od úplnej harmonizácie súvisí aj s neochotou členských štátov rešpektovať niektoré právne akty Európskej únie v tejto oblasti.

1. Harmonizácia sadzby dane z pridanej hodnoty

Jednou z hlavných oblastí, ktorých sa harmonizácia DPH dotkla, je úprava uplatňovania, skladby a výšky sadzieb. Už Šiesta smernica Rady zo 17. mája 1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu — spoločný systém dane z pridanej hodnoty:jednotný základ jej stanovenia (ďalej len „Smernica Rady 77/388/EHS") v prvom znení rozoznávala tzv. bežnú sadzbu DPH a zvýšenú, resp. zníženú sadzbu DPH. Bežnú sadzbu DPH bol každý členský štát povinný stanoviť pevne ako percentuálny podiel zdaniteľného základu, pričom mala byť rovnaká na dodávky tovaru a na poskytovanie služieb. V určitých prípadoch sa mohlo dodanie tovaru alebo poskytovanie služieb uskutočňovať na základe zvýšenej alebo zníženej sadzby s tým, že každá znížená sadzba mala byť stanovená tak, aby čiastka DPH vyplývajúca z aplikácie tejto sadzby bola rovnaká ako pri normálnom výpočte, aby sa tak umožnilo odpočítanie celej DPH. Smernica Rady č. 77/388/EHS bola počas platnosti 28 krát zmenená.

Z pohľadu stanovenia minimálnej sadzby možno poukázať na zmenu uskutočnenú Smernicou Rady 92/77/EHS z 19. októbra 1992, ktorou sa dopĺňa spoločný systém dane z pridanej hodnoty a mení a dopĺňa smernica 77/388/EHS (aproximácia sadzieb DPH). Táto smernica bola prijatá vzhľadom na skutočnosť, že dobudovanie vnútorného trhu, ktorý je jedným zo základných cieľov spoločenstva, si ako prvý krok vyžaduje zrušenie fiskalnych kontrol na hraniciach a ak sa má vyhnúť narušeniu hospodárskej súťaže, takéto zrušenie znamená v prípade DPH nielen jednotný základ dane, ale aj niekoľko sadzieb a úrovní sadzieb, ktoré sú medzi členskými štátmi dostatočne blízke. Z týchto dôvodov Smernica Rady 92/77/EHS zmenila čl. 12 ods. 3 Smernice Rady 77/388/EHS tak, že od 1. januára 1993 boli členské štáty povinné uplatňovať štandardnú sadzbu, ktorá do31. decembra 1996 nesmela byť nižšia ako 15%Výška štandardnej sadzby bola opakovane stanovená na určité obdobia. Štandardná sadzba DPH vo výške minimálne 15% zostala zachovaná až dodnes, avšak dnes je už stanovená na neurčito.. Členské štáty zároveň mohli uplatniť jednu alebo dve znížené sadzby, ktoré nesmeli byť nižšie ako 5% a mohli byť uplatňované iba na dodávky kategórií tovaru a služieb uvedených v prílohe H. Okrem toho členské štáty mohli uplatňovať zníženú sadzbu na dodávky zemného plynu a elektriny za predpokladu, že neexistuje riziko narušenia hospodárskej súťaže. Avšak členský štát, ktorý mal v úmysle uplatniť takúto sadzbu, musel o tom informovať Komisiu a Komisia rozhodla o existencii rizika narušenia hospodárskej súťaže. Osobitný režim uplatňovania sadzieb platil na umelecké diela, starožitnosti, zberateľské predmety, zlato a na zdaňovanie poľnohospodárskych výrobkov. Smernica Rady 92/77/EHS zároveň stanovila prechodné obdobie, ktoré štátom umožnilo odloženie uplatňovania minimálnej sadzby dane.

Predmetná zmena čl. 12 ods. 3 Smernice Rady 77/388/EHS bola doplnená, resp. spresnená Smernicou Rady 92/111/EHS zo 14. decembra 1992, ktorou bol čl. 12 ods. 3 písm. a) upravujúci sadzbu DPH doplnený tak, že štandardnú sadzbu DPH stanoví každý členský štát ako percento zo zdaniteľného základu a je rovnaká pre dodanie tovaru a poskytnutie služieb, pričom pri štandardnej sadzbe DPH od 1. januára 1993 do 31. decembra 1996 nesmelo byť percento zo zdaniteľného základu nižšie ako 15%. Zároveň bolo určené, že členské štáty si mohli uplatniť jednu alebo dve znížené sadzby, pričom tieto sadzby sa mali stanoviť ako percentuálny podiel zo zdaniteľného základu, ktorý nesmel byť nižší ako 5% a uplatňovali sa iba na dodávky kategórií tovarov a služieb uvedených v prílohe H.

Posledné účinné znenie Smernice Rady 77/388/EHS sa v otázke stanovenia minimálnych sadzieb veľmi nelíšilo. Bežnú sadzbu DPH bol aj naďalej povinný každý členský štát stanoviť ako percento zdaniteľného základu, ktoré bolo rovnaké pre dodanie tovaru a poskytovanie služieb a od 1. januára 2006 do 31. decembra 2010 bežná sadzba nesmela byť nižšia ako 15 %. Členské štáty mohli aj naďalej použiť jednu alebo dve znížené sadzby, ktoré sa stanovili ako percento zdaňovanej čiastky, ktoré nesmelo byť menej ako 5 % a platilo len pre poskytovanie kategórií tovarov a služieb špecifikovaných v prílohe HPre úplnosť je nutné uviesť, že cl. 12 ods. 3 písm. b) a c) umožňovali členským štátom uplatniť zníženú sadzbu na dodania zemného plynu, elektriny a tepla prostredníctvom ústredného kúrenia za predpokladu, že nehrozí narušenie hospodárskej súťaže. O tom, či hrozilo narušenie hospodárskej súťaže rozhodovala Komisia. Členské štáty mohli tiež stanoviť, že nižšia sadzba alebo jedna z nižších sadzieb, sa taktiež vzťahuje na dovoz umeleckých diel, zberateľských predmetov a starožitností uvádzaných v článku 26a (A) a), b) a c) a v takom prípade, bolo možné používať aj zníženú sadzbu na dodanie niektorých umeleckých diel.. V tejto prílohe bolo uvedených 17 druhov tovarov a služieb, medzi ktorými boli napríklad potraviny pre spotrebu ľudí a zvierat, farmaceutické výrobky, doprava cestujúcich, vstupné na spoločenské a športové podujatia, ubytovanie poskytované hotelmi a podobnými zariadeniami, ako aj dodávky kníh, vrátane výpožičiek z knižníc (vrátane brožúr, letákov, a podobných tlačovín, detských obrázkov, náčrtníkov alebo omaľovánok, hudobných partitúr tlačených alebo písaných, máp a hydrografických alebo podobných schém), novín a časopisov, ak nie sú výlučne alebo prevažne určené na propagáciu. Čl. 12 ods. 3 pís. a) Smernice Rady 77/388/EHS však zároveň stanovoval, že tretí pododsek (týkajúci sa znížených sadzieb dane) sa nebude vzťahovať na služby spomenuté v poslednej zarážke článku 9 (2) e), pričom v predmetnej zarážke boli uvedené služby dodávané elektronicky, inter alia tie, ktoré boli opísané v prílohe LPre zaujímavosť možno poukázať na skutočnosť, že príloha L sa v poslednom účinnom znení Smernice Rady č. 77/388/EHS zverejnenej na stránke eur-lex nenachádza. Bližšie: https://eur-lex.europa.eu/legal-content/SK/TXT/?qid-1579981119789&uri=CELEX:01977L0388-20060101 (december 2019).

Smernica Rady 77/388/EHS bola zrušená a nahradená Smernicou Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len „Smernica o spoločnom systéme DPH"), ktorá s určitými zmenami platí dodnes. Smernica o spoločnom systéme DPH z pohľadu skladby a výšky sadzieb DPH prebrala predchádzajúcu úpravu. Bežná sadzba DPH, resp. štandardná sadzba DPH sa podľa čl. 96 a 97 Smernice o spoločnom systéme DPH aj naďalej určuje ako percento zo základu dane a je rovnaká pre dodanie tovaru a poskytovanie služieb, pričom nesmie byť nižšia ako 15 %V prvom znení Smernice o spoločnom systéme DPH znení bolo ešte v čl. 97 stanovené obdobie od 1. januára 2006 do 31. decembra 2010, v ktorom štandardná sadzba nesmela byť nižšia ako 15 %, s tým že o výške štandardnej sadzby, ktorá sa mala uplatňovať po 31. decembri 2010 rozhodne Rada. Ako je už aj vyššie spomenuté, v súčasnosti už cl. 97 žiadne „prechodné obdobie" týkajúce sa minimálnej štandardnej sadzby neobsahuje.. Takisto bola prevzatá možnosť uplatňovania jednej alebo dvoch znížených sadzieb dane, ktoré sa stanovia ako percento základu dane, ktoré nesmie byť nižšie ako 5 %. Tieto znížené sadzby DPH upravené v čl. 97 a 98 Smernice o spoločnom systéme DPH bolo a aj v súčasnosti je možné uplatňovať len na dodania tovaru a poskytovania služieb, ktoré patria do kategórií uvedených v prílohe III (ktorá v zásade zodpovedala spomínanej prílohe H zrušenej Smernice Rady 77/388/EHS). Zároveň bolo v prvom znení Smernice o spoločnom systéme DPH stanovené, že znížené sadzby sa neuplatňujú na služby uvedené v článku 56 ods. 1 písm. k), t. j. na elektronicky poskytované služby, predovšetkým tie, ktoré sú uvedené v prílohe II, konkrétne išlo o nasledovné služby: poskytovanie webových stránok, web-hosting, údržba programov a vybavenia na diaľku; poskytovanie softvéru a jeho aktualizácia; poskytovanie obrázkov, textu a informácií a sprístupňovanie databáz; poskytovanie hudby, filmov a hier vrátane výherných a hazardných hier a politického, kultúrneho, umeleckého, športového, vedeckého a zábavného vysielania a akcií; poskytovanie vyučovania na diaľku.

Aj z dôvodu, že takéto vymedzenie elektronicky poskytovaných služieb bolo nedostatočné, resp. pripúšťalo odlišný výklad v roku 2011 došlo k prijatiu Vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) č. 282/2011 z 15. marca 2011, ktorým sa ustanovujú vykonávacie opatrenia smernice 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len „vykonávacie nariadenie"). V čl. 7 predmetného vykonávacieho nariadenia bolo bližšie špecifikované slovné spojenie „elektronicky poskytované služby", ako služby poskytované cez internet alebo elektronickú sieť, ktorých poskytovanie je z dôvodu ich povahy z veľkej časti automatizované s minimálnym ľudským zásahom, pričom je nemožné ich zabezpečiť bez informačnej technológie. Vykonávacie nariadenia zároveň tieto služby deklaratórne pozitívne a negatívne vymedzilo. V zmysle čl. 7 ods. 2 vykonávacieho nariadenia sa pod elektronicky poskytované služby radí: dodanie digitalizovaných produktov vo všeobecnosti vrátane softvéru a jeho modifikácií alebo aktualizácií; služby poskytujúce alebo podporujúce prítomnosť podnikov alebo jednotlivcov na elektronickej sieti, ako je webová lokalita alebo webová stránka; služby automaticky generované počítačom cez internet alebo elektronickú sieť ako reakcia na špecifické údaje, ktoré vkladá odberateľ; prevod práva - za protihodnotu - umiestniť tovar alebo služby určené na predaj na webovej lokalite, ktorá funguje ako trh online, na ktorom potenciálni kupujúci robia automatizovaným postupom ponuky a na ktorom sa zainteresovaným stranám oznamuje predaj elektronickou poštou automaticky generovanou počítačom; balíky internetových služieb týkajúce sa informácií, v ktorých je telekomunikačná zložka pomocná a podradená [t.j. balíky, ktoré neponúkajú iba prístup na internet, ale zahŕňajú iné zložky, ako napríklad stránky, ktorých obsah umožňuje prístup k správam, informáciám o počasí alebo o cestovaní, priestor pre hry, prenájom webovej lokality (website hosting), prístup k diskusiám online a pod.]; služby uvedené v prílohe I. Pričom príloha I vykonávacieho nariadenia už výslovne odkazuje na konkrétne body prílohy II k Smernici 2006/112/Es, t. j. Smernici o spoločnom systéme DPH a pod bodom 3 prílohy II Smernice o spoločnom systéme DPH sa okrem iného uvádza aj digitalizovaný obsah kníh a iných elektronických publikácií.

Z uvedeného je zrejmé, že pre pochopenie a správny výklad čl. 98 a 99 Smernice o spoločnom systéme DPH z hľadiska toho, či možno uplatňovať zníženú sadzbu DPH aj na elektronické, resp. digitálne knihy, bolo v minulosti nutné vychádzať z čl. 56 ods. 1 písm. k), prílohy č. II a prílohy č. III Smernice o spoločnom systéme DPH a zároveň aj z čl. 7 ods. 2 posledného bodu a prílohy č. I vykonávacieho nariadenia. V tejto súvislosti sa domnievam, že tak zložitý systém právneho zakotvenia vylúčenia možnosti uplatňovania zníženia sadzby dane na dodanie elektronických, resp. digitálnych kníh, nebol práve ideálny a je otázne, či ho možno považovať za zrozumiteľný a jasný. Okrem toho je nutné prihliadať aj na skutočnosť, že Smernica o spoločnom systému DPH bola viackrát zmenená a napríklad dňa 5. mája 2009 Rada schválila konečné znenie smernice 2009/47/ES, v dôsledku čoho bod 6 prílohy III Smernice o spoločnom systéme DPH znel nasledovne: „Dodanie kníh vrátane výpožičiek z knižníc na všetkých fyzických nosičoch (vrátane brožúr, letákov a podobných tlačovín, detských obrázkových knižiek, náčrtníkov alebo omaľovánok, hudobných partitúr tlačených alebo písaných, máp a hydrografických alebo podobných schém), novín a časopisov s výnimkou materiálu, ktorý je výlučne alebo prevažne urečený na propagáciu".

Pre úplnosť uvádzam, že v súčasnosti je úprava týkajúca sa možnosti uplatňovania zníženej sadzby dane na dodanie elektronických, resp. digitálnych kníh opäť iná. Čl. 98 stanovuje, že „Znížené sadzby sa neuplatňujú na elektronicky poskytované služby s výnimkou tých, ktoré patria do bodu 6 prílohy III" a bod 6 prílohy III výslovne zahŕňa aj ,,dodanie kníh, novín a periodík vrátane výpožičiek z knižníc, či už sú na fyzických nosičoch alebo dodané elektronicky alebo oboma spôsobmi ...". K uvedeným zmenám došlo na základe prijatia Smernice Rady (EÚ) 2018/1713 zo 6. novembra 2018, ktorou sa mení smernica 2006/112/ES, pokiaľ ide o sadzby dane z pridanej hodnoty uplatňované na knihy, noviny a periodiká, pričom v dôvodoch prijatia tejto smernice sa okrem iného odkazuje aj na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie, konkrete bod 49 Rozsudku súdneho dvora zo 7. marca 2017, RPO, C-390/15, ECLI:EU:C:2017:174.

2. Uplatnenie zníženej sadzby na dodanie digitálnych a elektronických kníh v rozhodnutiach Súdneho dvora Európskej únie

Z hľadiska rozhodovacej činnosti Súdneho dvora Európskej únie možno z pohľadu uplatnenia zníženej sadzby dane na dodanie digitálnych a elektronických kníh spomenúť tri rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdneho dvora EÚ"). Prvé dva rozsudky sa týkajú nesplnenia povinnosti vyplývajúcej zo smernice Rady 2006/112/ES. K prijatiu tretieho rozsudku došlo na základe návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

Rozsudkom z 5.marca 2015, C-479/13 (Ú. v. EÚ C 344, 23.11.2013) Súdny dvor EÚ (štvrtá komora) vo veci účastníkov konania žalobkyne: Európska komisia a žalovanej: Francúzska republika, ktorú v konaní podporoval vedľajší účastník: Belgické kráľovstvo vo výroku vylovil: „1. Francúzska republika tým, že na dodanie digitálnych alebo elektronických kníh uplatnila zníženú sadzbu dane z pridanej hodnoty, porušila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článkov 96 a 98 smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, zmenenej a doplnenej smernicou Rady 2010/88/EÚ zo 7. decembra 2010, v spojení s prílohami II a III uvedenej smernice a vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) č. 282/2011 z 15. marca 2011, ktorým sa ustanovujú vykonávacie opatrenia smernice 2006/112. 2.Francúzska republika znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Európskej komisii. 3.Belgické kráľovstvo znáša svoje vlastné trovy konania." Pre úplnosť možno uviesť, že Francúzska republika uplatňovala zníženú sadzbu DPH vo výške 5,5% na plnenia týkajúce sa kníh dodaných elektronickým stiahnutím, pri ktorých zdaniteľná udalosť nastala po 1. januári 2012.

Obdobne tak Súdny dvor EÚ (štvrtá komora) v rozsudku z 5. marca 2015, C-502/13 (Ú. v. EÚ C 344, 23.11.2013), vo veci účastníkov konania žalobkyne: Európska komisia, ktorú v konaní podporoval vedľajší účastník: Rada Európskej únie a žalovaného: Luxemburské veľkovojvodstvo, ktorú v konaní podporoval vedľajší účastník: Belgické kráľovstvo vo výroku uviedol: „1.Luxemburské veľkovojvodstvo uplatnením 3 % sadzby dane z pridanej hodnoty na dodanie digitálnych alebo elektronických kníh porušilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článkov 96 až 99, 110 a 114 smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, zmenenej a doplnenej smernicou Rady 2010/88/EÚ zo 7. decembra 2010, v spojení s prílohami II a III uvedenej smernice a vykonávacím nariadením Rady (EÚ) č. 282/2011 z 15. marca 2011, ktorým sa ustanovujú vykonávacie opatrenia smernice 2006/112. 2.Luxemburské veľkovojvodstvo znáša svoje vlastné trovy konania a je povinné nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Európskej komisii. 3.Belgické kráľovstvo a Rada Európskej únie znášajú svoje vlastné trovy konania. "

Rozsudok súdneho dvora (veľká komora) zo 7.marca 2017, C -390/15 bol prijatý na základe návrhu na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ podaného Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd, Poľsko) zo 7.júla 2015 a doručený Súdnemu dvoru 20.júla 2015, pričom súvisí s konaním: Rzecznik Praw Obywatelskich (RPO) za účasti: Marszałek Sejmu Rzeczypospolitej Polskiej, Prokurator Generalny. Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol predložený po tom, čo Rzecznik Praw Obywatelskich (ombudsman, Poľsko) podal žalobu o určenie toho, že vnútroštátne ustanovenia, podľa ktorých sa pri dodávkach digitálnych kníh a iných publikácií elektronickou cestou vylučuje uplatňovanie zníženej sadzby dane z pridanej hodnoty (DPH), sú v rozpore s poľskou ústavou. Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa konkrétne týkal výkladu článku 98 ods. 2 a bodu 6 prílohy III smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (Ú. v. EÚ L 347, 2006, s. 1), zmenenej a doplnenej smernicou Rady 2009/47/ES z 5. mája 2009 (Ú. v. EÚ L 116, 2009, s. 18). V rámci druhej prejudiciálnej otázky sa vnútroštátny súd pýtal, či je článok 98 ods. 2 zmenenej smernice 2006/112/ES v spojení s bodom 6 prílohy III tejto smernice neplatný z toho dôvodu, že v rozsahu, v akom vylučuje uplatnenie zníženej sadzby DPH na elektronické knihy a iné elektronické publikácie, je v rozpore so zásadou daňovej neutrality. Súdny dvor však dospel k názoru, že vnútroštátny súd sa v zásade pýta, či je článok 98 ods. 2 zmenenej smernice 2006/112 v spojení s bodom 6 prílohy III tejto smernice neplatný z toho dôvodu, že vylúčením akejkoľvek možnosti členských štátov uplatniť na dodanie digitálnych kníh elektronickou cestou zníženú sadzbu DPH, tento článok porušuje zásadu rovnosti zaobchádzania tak, ako je zakotvená v článku 20 Charty. V úvode posúdenia tejto otázky Súdny dvor pripomína, že podľa ustálenej judikatúry si zásada rovnosti zaobchádzania vyžaduje, aby sa s porovnateľnými situáciami nezaobchádzalo rozdielne a s rozdielnymi situáciami rovnako, pokiaľ takéto zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnenéSúdny dvor odkazuje na rozsudky z 12. novembra 2014, Guardian Industries a Guardian Europe/Komisia, C 580/12 P, EU:C:2014:2363, bod 51,a zo 4. mája 2016, Pillbox 38, C 477/14, EU:C:2016:324, bod 35.. Súdny dvor dospel k záveru, že dodávky digitálnych kníh na akomkoľvek type fyzického nosiča a dodávky digitálnych kníh elektronickou cestou predstavujú porovnateľné situácie, avšak zároveň dodal, že pokiaľ sa konštatuje rozdielne zaobchádzanie s dvoma porovnateľnými situáciami, zásada rovnosti zaobchádzania nie je porušená, pokiaľ je tento rozdiel náležite odôvodnenýOdkázal v tomto zmysle rozsudok zo 16. decembra 2008, Arcelor Atiantique et Lorraine a i., C 127/07, EU:C:2008:728,bod 46.. Okrem toho Súdny dvor poukázal na skutočnosť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora je to tak v prípade, ak je rozdielne zaobchádzanie v súlade s právne prípustným cieľom sledovaným opatrením, ktoré takýto rozdiel zavádza, a je tomuto cieľu primeranéSúdny dvor v tomto zmysle odkázal na rozsudky zo 17. októbra 2013, Schaible, C 101/12, EU:C:2013:661, bod 77, a z 22. mája 2014, Glatzel, C 356/12, EU:C:2014:350, bod 43.. Na písomnú otázku Súdneho dvora a na pojednávaní Rada a Komisia vysvetlili, že vylúčenie uplatňovania zníženej sadzby DPH na dodávky digitálnych kníh elektronickou cestou vyplývajúce z článku 98 ods. 2 zmenenej smernice 2006/112/ES sa musí chápať ako súčasť osobitného režimu DPH pre elektronický obchod. Súdny dvor dospel k záveru, že z vysvetlenia, ktoré predložili tieto inštitúcie, vyplýva, že sa považovalo za nevyhnutné podriadiť elektronicky poskytované služby jasným,jednoduchým a jednotným pravidlám, aby sa sadzba DPH pre tieto služby dala s istotou určiť, a aby sa zdaniteľným osobám a vnútroštátnym orgánom zjednodušila administratíva spojená s touto daňou, a preto prípustnosť takéhoto cieľa z právneho hľadiska pritom nemožno dôvodne spochybniť. Súdny dvor následne poukázal na skutočnosť, že pokiaľ ide o požiadavku súvisiacu s podmienkou proporcionality, aby sa z vhodných opatrení, ktoré sú k dispozícii, vybralo také, ktoré je najmenej obmedzujúce, a aby spôsobené nevýhody neboli neprimerané vo vzťahu k sledovaným cieľom, treba uviesť, že normotvorca Únie mohol pripadne vyňať dodávky digitálnych kníh elektronickou cestou z celkového súhrnu elektronických služieb, a následne umožniť, aby sa na tieto knihy uplatnila znížená sadzba DPH. Zároveň však podotkol, že takéto riešenie by ale mohlo byť v rozpore s cieľom normotvorcu Únie, ktorý spočíva v potrebe napraviť právnu neistotu vyvolanú neustálym vývojom elektronických služieb ako celku, čo je dôvod, prečo normotvorca Únie vylúčil všetky tieto služby zo zoznamu plnení, na ktoré možno uplatniť zníženú sadzbu DPH podľa prílohy III zmenenej smernice 2006/112/ES. V závere Súdny dvor skonštatoval, že za týchto podmienokV uvedenom príspevku (vzhľadom na stanovený rozsah) nie sú uvedené všetky „podmienky", na ktoré Súdny dvor odkazoval, sú len načrtnuté. sa musí rozdielne zaobchádzanie s dodávkami digitálnych kníh elektronickou cestou na jednej strane a dodávkami kníh na akomkoľvek type fyzického nosiča na strane druhej vyplývajúce z článku 98 ods. 2 zmenenej smernice 2006/112/ES v spojení s bodom 6 jej prílohy III považovať za náležite odôvodnené. Vzhľadom na uvedené Súdny dvor skonštatoval, že: „článok 98 ods. 2 zmenenej smernice 2006/112 v spojení s bodom 6 prílohy III tejto smernice, ktorý vylučuje možnosť členských štátov uplatňovať zníženú sadzbu DPH na dodávky digitálnych kníh elektronickou cestou, zatiaľ čo im povoľuje uplatňovať zníženú sadzbu DPH na dodávky digitálnych kníh na akomkoľvek type fyzického nosiča, neporušuje zásadu rovnosti zaobchádzania, tak ako je zakotvená v článku 20 Charty" a rozhodol tak, že: „Po preskúmaní prejudiciálnych otázok nebola zistená žiadna skutočnosť, ktorá by mohla ovplyvniť platnosť bodu 6 prílohy III smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, zmenenej a doplnenej smernicou Rady 2009/47/ES z 5. mája 2009, alebo článku 98 ods. 2 tejto smernice v spojení s bodom 6 jej prílohy III. "

Ako už však vyplýva aj z vyššie uvedeného, dňa 6. novembra 2018 došlo k prijatiu Smernice Rady (EÚ) 2018/1713 zo 6. novembra 2018, ktorou sa mení smernica 2006/112/ES, pokiaľ ide o sadzby dane z pridanej hodnoty uplatňované na knihy, noviny a periodiká, v dôsledku čoho je v súčasnosti možné uplatňovať zníženú sadzbu DPH aj na dodávanie elektronických publikácií, resp. na dodávanie digitálnych publikácií na elektronických nosičoch. Zaujímavosťouje, že v dôvodoch, pre ktoré bola táto smernica prijatá sa uvádza, že: „Súdny dvor vo svojom nedávnom rozsudku vo veci C-390/15 dospel k záveru, že či už ide o dodávanie digitálnych publikácií na fyzických nosičoch alebo dodávanie digitálnych publikácií elektronicky, ide o porovnateľné situácie. Preto je vhodné zaviesť, aby všetky členské štáty mohli uplatňovať zníženú sadzbu DPH na dodávku kníh, novín a periodík bez ohľadu na to, či sa dodávajú na fyzických nosičoch alebo elektronicky ". Po nahliadnutí do uvedeného rozsudku je totiž zrejmé, že Rada a Komisia sa k vylúčeniu uplatňovania zníženej sadzby DPH na dodávky digitálnych kníh elektronickou cestou vyjadrili tak, sa to musí chápať ako súčasť osobitného režimu DPH pre elektronický obchod (t. j. považovalo za nevyhnutné podriadiť elektronicky poskytované službyjasným,jednoduchým a jednotným pravidlám, aby sa sadzba DPH pre tieto služby dala s istotou určiť, a aby sa zdaniteľným osobám a vnútroštátnym orgánom zjednodušila administratíva spojená s touto daňou. Pričom aj vzhľadom na uvedené vyjadrenie Súdny dvor dospel k záveru, že vylúčenie možností členských štátov uplatňovať zníženú sadzbu DPH na dodávky digitálnych kníh elektronickou cestou, zatiaľ čo im povoľuje uplatňovať zníženú sadzbu DPH na dodávky digitálnych kníh na akomkoľvek type fyzického nosiča, neporušuje zásadu rovnosti zaobchádzania, tak ako je zakotvená v článku 20 Charty.

3. Sadzba DPH pri dodávkach digitálnych kníh elektronickou cestou v Slovenskej republike

V Slovenskej republike v súčasnosti platí zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH"), ktorý v ustanovení § 27 odseku 1 stanovuje základnú sadzbu dane na tovary a služby vo výške 20 % zo základu dane a v odseku 2 zníženú sadzbu dane vo výške 10 % zo základu dane. Znížená sadzba sa uplatňuje na tovary uvedené v prílohe č. 7 a služby uvedené v prílohe č. 7a a tiež na tovary a služby, ktoré v rámci aktivít sociálnej ekonomiky registrovaný sociálny podnik, ktorý 100 % svojho zisku po zdanení používa na dosiahnutie svojho hlavného cieľa, dodáva oprávnenému zákazníkovi, ak tým nedochádza k narušeniu hospodárskej súťaže nezlučiteľnému s vnútorným trhom, pričom oprávneným zákazníkom je osoba iná ako zdaniteľná osoba, ak je fyzickou osobou, subjektom sociálnej ekonomiky alebo subjektom verejnej správyK právnej úprave sadzby DPH v Slovenskej republike bližšie napr. KUBINCOVÁ, S.: Právna úprava sadzby dane z pridanej hodnoty v kontexte zmien po roku 1992. Brno: MSD, spol. s r.o., 2019, s. 148 - 164..

V rámci prílohy č. 7 k zákonu o DPH je uvedených množstvo tovarov, pričom knihy a obdobné tovary sú s účinnosťou k 1.1.2020 uvedené nasledovne: „4901 - Tlačené knihy, brožúry, letáky a podobné tlačiarenské výrobky, tiež v jednotlivých listoch, okrem kníh, brožúr, letákov a podobných tlačiarenských výrobkov, tiež v jednotlivých listoch, v ktorých reklama a inzercia predstavujú jednotlivo alebo spolu viac ako 50 % celkového obsahu výrobku; 4902 10 00 - Noviny, časopisy a periodiká, tiež ilustrované alebo obsahujúce reklamný materiál vychádzajúce najmenej štyrikrát týždenne okrem novín, časopisov a periodík, tiež ilustrovaných alebo obsahujúcich reklamný materiál, v ktorých reklama a inzercia predstavujú jednotlivo alebo spolu viac ako 50 % celkového obsahu výrobku, a okrem novín, časopisov a periodík, tiež ilustrovaných alebo obsahujúcich reklamný materiál, v ktorých erotický obsah predstavuje jednotlivo alebo spolu viac ako 10 % celkového obsahu výrobku; 4903 00 00 - Obrázkové knižky, predlohy na kreslenie alebo maľovanie, pre deti; 4904 00 00 - Hudobniny, tlačené alebo v rukopise, tiež viazané alebo ilustrované. " Z uvedeného je zrejmé, že v rámci Slovenskej republiky je možné uplatňovať zníženú sadzbu DPH len na tlačené knihy.

V tejto súvislosti možno spomenúť, že v dôvodovej správe k návrhu zákona č. 317/2019 Z.z., ktorým sa dopĺňa zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, ktorý nadobudol účinnosť k 1.1.2020 sa uvádza: „Cieľom novely zákona o dani z pridanej hodnoty je zníženie sadzby dane z pridanej hodnoty na úroveň 10 % na noviny, časopisy a periodiká..... Zmenou mediálneho prostredia došlo k zhoršeniu postavenia tradičných printových médií voči digitálnym médiám. Zámerom predkladateľa je podporiť tradičné printové médiá, a tým zlepšiť ich postavenie na mediálnom trhu. Pozitívne skúsenosti iných členských štátov Európskej únie, napríklad Českej republiky, potvrdzujú, že takéto legislatívne opatrenie zvýši dopyt po týchto tovaroch, a tým pozitívne podporí dostupnosť mediálnych produktov čo najširšiemu okruhu príjemcov. Rovnako sa očakáva pozitívny vplyv na občanov z dôvodu predpokladaného zníženia konečnej ceny týchto tovarov. Zároveň sa zavedením zníženej sadzby dane na noviny, časopisy a periodiká predpokladá zlepšenie plnenia informačných, kultúrno - integračných a sociálno - výchovných funkcií médií. " Napriek tomu, že uvedená novela sa netýkala priamo kníh, ale novín, časopisov a periodík, možno vzhľadom na znenie uvedenej dôvodovej správy predpokladať, že na území Slovenskej republiky v najbližšom čase k zavedeniu zníženej sadzby DPH pri dodávkach digitálnych kníh elektronickou cestou nedôjde.

Záver

Harmonizácia DPH sa dotkla vnútroštátnej právnej úpravy jednotlivých členských štátov aj z pohľadu stanovenia minimálnej výšky sadzby dane. Už niekoľko desiatok rokov platí pre členské štáty povinnosť uplatňovať základnú, resp. štandardnú sadzbu DPH vo výške minimálne 15% a zároveň jednu alebo dve znížené sadzby, ktoré by nemali byť nižšie ako 5%. Zníženú sadzbu dane bolo a je možné v zmysle platných smerníc uplatňovať len na dodanie vybraných druhov tovarov a služieb, pričom jedným z týchto tovarov sú aj knihy. V rámci dodania tohto druhu tovaru však bolo nutné rozlišovať, či ide o tlačené knihy, digitálne alebo elektronické knihy, resp. digitálne knihy dodané elektronickou cestou, resp. o digitálne knihy na akomkoľvek type fyzického nosiča. Pre pochopenie a správny výklad čl. 98 a 99 Smernice o spoločnom systéme DPH z hľadiska toho, či možno uplatňovať zníženú sadzbu DPH aj na elektronické, resp. digitálne knihy, bolo v minulosti nutné vychádzať z čl. 56 ods. 1 písm. k), prílohy č. II a prílohy č. III Smernice o spoločnom systéme DPH a zároveň aj z čl. 7 ods. 2 posledného bodu a prílohy č. I vykonávacieho nariadenia. V tejto súvislosti sa domnievam, že tak zložitý systém právneho zakotvenia vylúčenia možnosti uplatňovania zníženia sadzby dane na dodanie elektronických, resp. digitálnych kníh, nebol práve ideálny a je otázne, či ho možno považovať za zrozumiteľný a jasný. Okrem toho je nutné prihliadať aj na skutočnosť, že Smernica o spoločnom systému DPH bola viackrát zmenená. Prípustnosťou uplatnenia zníženej sadzby DPH na dodanie digitálnych alebo elektronických kníh, resp. na dodanie digitálnych kníh dodaných elektronickou cestou sa zaoberal aj Súdny dvor Európskej únie, ktorý napríklad vo svojich rozsudkoch z roku 2015 uviedol, že Francúzska republika a Luxemburské veľkovojvodstvo tým, že na dodanie digitálnych alebo elektronických kníh uplatnili zníženú sadzbu z DPH vo výške 5,5 %, resp. uplatnením 3 % sadzby DPH porušili povinnosti, ktoré im vyplývali zo smernice Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme DPH. Z pohľadu dopadu rozhodovacej činnosti Súdneho dvora na úpravu sadzby DPH je nutné spomenúť najmä rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) zo 7.marca 2017, C -390/15, ktorý bol prijatý na základe návrhu na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ podaného Trybunał Konstytucyjny (Ústavný súd, Poľsko). Napriek tomu, že Súdny dvor v tejto veci skonštatoval, že článok 98 ods. 2 zmenenej smernice Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme DPH v spojení s bodom 6 prílohy III tejto smernice, ktorý vylučuje možnosť členských štátov uplatňovať zníženú sadzbu DPH na dodávky digitálnych kníh elektronickou cestou, zatiaľ čo im povoľuje uplatňovať zníženú sadzbu DPH na dodávky digitálnych kníh na akomkoľvek type fyzického nosiča, neporušuje zásadu rovnosti zaobchádzania, tak ako je zakotvená v článku 20 Charty a teda po preskúmaní prejudiciálnych otázok Súdny dvor nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by mohla ovplyvniť platnosť bodu 6 prílohy III smernice Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, dňa 6. novembra 2018 došlo k prijatiu Smernice Rady (EÚ) 2018/1713 zo 6. novembra 2018, ktorou sa mení smernica 2006/112/ES, pokiaľ ide o sadzby dane z pridanej hodnoty uplatňované na knihy, noviny a periodiká, v dôsledku čoho je v súčasnosti možné uplatňovať zníženú sadzbu DPH aj na dodávanie elektronických publikácií, resp. na dodávanie digitálnych publikácií na elektronických nosičoch. Zaujímavosťou je najmä skutočnosť, že predmetná smernica Rady (EÚ) 2018/1713 v dôvodoch, pre ktoré bola táto smernica prijatá na predmetný rozsudok výslovne odkazuje. Z uvedeného je zrejmé, že rozhodovacia činnosť Súdneho dvora má veľký vplyv na zmeny v právnej úprave, a to aj v prípadoch, v ktorých Súdny dvor nezistil takú skutočnosť, ktorá by mohla ovplyvniť platnosť konkrétneho ustanovenia právneho aktu, v danom prípade smernice.

---

Zoznam bibliografických odkazov

BABČÁK, V.: Daňové právo na Slovensku. Bratislava: Ing. Miroslav Mračko, EPOS, 2015, 750 s. ISBN: 978-80-562-0091-9.

BABČÁK, V.: Europeizácia slovenského daňového práva (skutočnosť a vízia), str. 17 Dostupné na: http://iusetadministratio.eu/wp-content/Zeszyty_naukowe/2015/l_2015/l_2015_l_Vladimir%20Babcak.pdf (december 2019)

BUJŇÁKOVÁ, M. a kolektív: Dane a ich právna úprava v Slovenskej republike. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2015, s. 61-71, ISBN 978 - 80- 8152-246-8

KUBINCOVÁ, S.: Právna úprava sadzby dane z pridanej hodnoty v kontexte zmien po roku 1992. Brno: MSD, spol. s.r.o., 2019, s. 148 - 164, ISBN 978-80-7392-329-7

ŠIROKÝ, J.: Daně v Evropské unii. 7. vydanie. Praha: Leges, 2018, 384 s., ISBN 978-80-7502-274-5

PREZUMPCIA NEVINY V TRESTNOM KONANÍ PO ROZSUDKU SÚDNEHO DVORA EÚ Z 5.9.2019 VO VECI C-377/2018
▼

PRESUMPTION OF INNOCENCE IN CRIMINAL PROCEEDINGS AFTER COURT OF JUSTICE OF THE EU JUDGEMENT FROM SEPTEMBER 5TH, 2019, IN CASE C-377/18

Miloš MaďarAutor je sudcom Ústavného súdu Slovenskej republiky a odborný asistent na Katedre trestného práva, kriminológie, kriminalistiky a forenzných disciplín Právnickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici

Abstrakt:

Prezumpcia neviny tvorí neoddeliteľnú súčasť práva na spravodlivý proces a práva na obhajobu ako elementárnych pilierov spravodlivého súdneho konania. Je právnou notorietou, že každý, proti komu sa vedie trestné konanie, musí mať zákonom garantovanú záruku, že sa na neho hľadí ako na nevinného až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej. Táto zásada platí nielen vo vzťahu k médiám či tretím osobám, ale ešte dôraznejšie sa prejavuje vo vzťahu k rozhodujúcich orgánom. Táto zdanlivo jednoduchá úloha je však náročná v prípade, ak v skutkovo totožnej veci rozhoduje o viacerých obžalovaných ten istý súd v rôznych konaniach. Riešenie tejto situácie priniesol Rozsudok Súdneho dvora EÚ z 5.9.2019, ktorým tento súd posudzoval prejudiciálnu otázku ohľadom rešpektovania prezumpcie neviny v trestnom konaní, pričom jeho východiskovým myšlienkam sa venuje tento príspevok.

Kľúčové slová:

trestné právo, prezumpcia neviny, právo na spravodlivý proces, obvinený

Abstract:

Presumption of innocence is an inevitable part of the right to a fair trial and the right for defence, as elementary piers of justice proceedings. It is well known, that everybody, that is investigated and trailed, must be legally granted the right to be treated like innocent until proven guilty. This refers not only to media or third parties, but also to legal authorities, which investigate and trial the cases. This relatively simple task gets difficult when court trials more accused persons from one criminal act in several different criminal proceedings. Solution of this situation brought the newest Judgement of the Court of Justice of the European Union from September 5^th 2019 in Case C-377/18, which we discuss in this article.

Keywords:

criminal law, presumption of innocence, right to a fair trial, accused

Úvod

Niekedy sa zdá, že prezumpcia neviny je dnes nadužívaný pojem. Akási poistka pre páchateľov trestných činov, ktorá ich má ubrániť pred rozbehnutým valcom plným usvedčujúcich dôkazov. Akási zbytočná technicko-právna formalita, ktorá ich uchráni pred predčasným odsúdením. Nenechajme sa ale pomýliť! Prezumpcia neviny patrí medzi najdôležitejšiu súčasť práva na spravodlivý proces a je nutné ju bez výnimky priznať každému obvinenému. Kam však prezumpcia neviny siaha, kde sú jej hranice a v akej forme sa môže prejaviť zásah do jej podstaty,je však niekedy veľmi ťažké určiť. Trestné konania v Slovenskej republike prinášajú často hraničné situácie, pri ktorých možno vzniesť adekvátne pochybnosti o tom, či je s obvineným alebo s obžalovaným zachádzané tak, ako si to vyžaduje účel tejto zásady. Deje sa tak napríklad pri rozhodovaní o väzbe, kedy súdy v rámci naplnenia materiálnych podmienok väzby skúmajú dôvodnosť podozrenia z trestnej činnosti, za ktorú je obvinený stíhaný. Je len veľmi tenká čiara medzi konštatovaním splnenia tejto podmienky v zmysle § 71 ods. 1 Tr. por. a ne/chceným konštatovaním viny, ešte pred právoplatnosťou samotného rozsudku. S podobnými situáciami je možné sa stretnúť aj pri dokazovaní, či pri situáciách organizovanej trestnej činnosti, kedy sa v už prebiehajúcom trestnom stíhaní rozhodne jeden z obvinených/obžalovaných priznať k trestnej činnosti, čoho procesným dôsledkom je vylúčenie jeho veci zo spoločného konania. V rámci osamostatneného konania následne dochádza k odsúdeniu tejto spolupracujúcej osoby, pričom vo výroku odsudzujúceho rozsudku sa pri skutkovej vete konštatuje, že trestnú činnosť mal páchať s inými osobami (v predchádzajúcom trestnom konaní spoluobvinenými/ spoluobžalovanými). A to napriek tomu, že tieto osoby ešte neboli právoplatne odsúdené z tejto trestnej činnosti a túto trestnú činnosť popierajú. V oboch trestných konaniach pritom rozhodujú tí istí sudcovia resp. tie isté senáty. Preto je namieste otázka, či je možné rozumne očakávať, aby ten istý sudca, či ten istý senát, mohol objektívne rozhodovať nestranne, teda bez predsudku vo vzťahu k vine obvineného, pokiaľ v inom trestnom konaní už v odsudzujúcom rozsudku konštatoval, že sa dopustil trestnej činnosti, za ktorú je v ďalšom trestnom konaní ešte len stíhaný. Polemiku v tomto ohľade pravdepodobne ukončil rozsudok Súdneho dvora EÚ z 5.9.2019 vo veci C-377/2018, ktorého obsah a závery sú predmetom tohto príspevku.

1. Historický vývoj prezumpcie neviny

Na človeka 21. storočia pôsobí prezumpcia neviny ako samozrejmosť, pokiaľ však siahneme do minulosti, nájdeme veľa príkladov, kedy sa namiesto prezumpcie neviny uplatňovala zásada, v zmysle ktorej platilo, že pokiaľ sa nenájdu vinníci, musia byť aspoň potrestaní. Historický vývoj prezumpcie neviny v celosvetovom meradle súvisí predovšetkým s princípmi Actori incumbit probatio a Non statim qui accusatur reus est. Prvý z nich sa objavuje už v Chammurapiho zákonníku, najstaršom zákonníku Babylonskej ríše. Jeho podstata spočíva v pravidle, že dôkazné bremeno leží na žalobcovi a u každého, kto iného obvinil z trestné činu sa vyžadovalo, aby dokázal, že obvinený je vinný, inak bol potrestaný smrťou. Už v tom čase sa považovalo za lepšie riešenie radšej prepustiť vinníka, ako riskovať odsúdenie nevinného na smrť. Druhý princíp pochádza zo staroveku a vychádza z premisy, že kým nieje vina podložená nezvratným dôkazom, spoločnosť nemá žiadne právo zaobchádzať s obvineným ako so zločincom. Moderná formulácia princípu prezumpcie neviny bola sformulovaná francúzskym právnym teoretikom Johannom Monachusovom, ktorý vyslovil vetu "nevinný, kým sa nedokáže jeho nevina", keď komentoval dekrét pápeža Bonifáca VIII. na konci 13. storočia. Dôležitým medzníkom vo vývoji prezumpcie neviny je rok 1789, keď sa vo Francúzsku objavil tento princíp v Deklarácii práv človeka a občana a postupne bol následne zahrnutý aj do ostatných ústavných dokumentov európskych štátov. Je však zaujímavé, že napriek tomu, že zásada prezumpcie neviny bola vyjadrená medzi prvými vo francúzskom právnom poriadku, veľké kontinentálne trestné poriadky, ako je nemecký alebo rakúsky, tento princíp neobsahujú. Aj vo Francúzsku sa tento princíp vyšpecifikoval len prostredníctvom judikatúry.JALČ, A.: Teoretickohistorický pohľad na prezumpciu neviny v trestnom konaní. Právny obzor, 96, 2013, č.1, s. 25 - 27.

2. Všeobecne k prezumpcii neviny

Prezumpcia neviny vyjadruje objektívnu právnu situáciu z hľadiska zákona. Reprezentuje požiadavku, aby vina obvineného resp. obžalovaného bola úplne a nepochybne preukázaná. Tým je tesne spojená so zásadou pravdivého zistenia skutkového stavu veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti. Odsudzujúci rozsudok teda môže byť vynesený až vtedy, keď boli odstránené všetky dôvodné pochybnosti o vine obžalovaného.ŠÁMAL, Pavel. § 2 [Základní zásady trestního řízení]. In: ŠÁMAL, Pavel, GŘIVNA, Tomáš, NOVOTNÁ, Jaroslava, PÚRY, František, RŮŽIČKA, Miroslav, ŘÍHA, Jiří, ŠÁMALOVÁ, Milada, ŠKVAIN, Petr. Trestní řád I, II, III. 7. vyd. Praha: C. H. Beck, 2013, s. 15. V slovenskom právnom poriadku sa prezumpcia neviny považuje za jednu zo základných zásad trestného konania, pričom vo vzťahu k Slovenskej republike je upravená vo viacerých dokumentoch vnútroštátnej a medzinárodnej povahy. Ide najmä o:

Ústava Slovenskej republiky upravuje prezumpciu neviny medzi základnými právami a slobodami v siedmom oddiele druhej hlavy v čl. 50 ods. 2, v rámci ktorého sa konštatuje: "Každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu".

V Trestnom poriadku je prezumpcia neviny upravená v § 2 ods. 4 Tr. por., kde sa uvádza: „Každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu."

Prezumpciu neviny vo svojom obsahu spomína aj Všeobecná deklarácia ľudských práv z roku 1948, ktorá v článku 11 ods. 1 obsahuje konštatovanie: "Každý, kto je obvinený z trestného činu, považuje sa za nevinného, pokiaľ nie je zákonným postupom dokázaná jeho vina vo verejnom pojednávaní, pri ktorom mal zaistené všetky možnosti obhajoby".Všeobecná deklarácia ľudských práv. Dostupné na internete In: http://www.ucps.sk/Vseobecna_deklaracia_ludskych_prav

Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach v článku 14 uvádza: "Každý, kto je odsúdený za trestný čin, musí mať právo na prezumovanie neviny, kým sa nedokáže jeho vina podľa zákona".Vyhláška Ministra zahraničných veci č. 120/1976 Zb.

Charte základných práv Európskej únie v čl. 48 vymedzuje nasledovným spôsobom: "Každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom".Charta základných práva Európskej únie, dostupné na internete In: https://eur-lex.europa.eu/legal-content/SK/TXT/PDF/?uri=CELEX:12016P/TXT&from=FR

Dohovor o ochrane základných ľudských práv a slobôd (ďalej aj Európsky dohovor alebo EDĽP) v čl. 6 ods. 2 uvádza: "Každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom".Oznámenie ministra zahraničných veci č. 209/1992 Zb.

Vo vzťahu k vyjadreniu samotnej podstaty možno u prezumpcie neviny identifikovať nasledujúce procesné pravidlá:

a) In dubio pro reo v skutkových otázkach - dôvodné rozumné pochybnosti. V právnych otázkach platí iura novit curia.

b) Nedokázaná vina má rovnaký význam ako dokázaná nevina

c) Povinnosť dokázať vinu zo strany OČTK - obvinený nie je povinný dokazovať svoju nevinu. Neplatí kto mlčí ten svedčí.

d) Požiadavka primeranosti - voči obvinenému budú využívané iba primerané opatrenia, ktoré sú nevyhnutné na dosiahnutia účelu trestného konania (§ 1 Tr. por.)

Slabín vyššie uvedenej úpravy je niekoľko. Z pozitívno-právneho vymedzenia prezumpcie neviny vyplýva, že táto sa vzťahuje len na dobu trestného stíhania, od obvinenia do právoplatného rozhodnutia. Takáto úprava prehliada ochranu u osoby, voči ktorej sa trestné stíhanie vôbec nevedie. Subjektom ochrany je tak osoba obvinená z trestného činu a prezumpcia neviny nechráni napríklad osobu, ktorá je obmedzená na osobnej slobode pre netrestné účely. Takto poňatý koncept prezumpcie neviny súvisí predovšetkým so zámerom poskytovať ochranu pred orgánmi činnými v trestnom konaní a súdmi, ktoré sa k osobe, voči ktorej sa vedie trestné konanie, majú správať ako k nevinnej, teda nemajú vstupovať do konania s predsudkom ojej vine. Z uvedeného sa následne odvíja aj povinnosť, aby dôkazné bremeno spočívalo predovšetkým na obžalobe. V rozpore s prezumpciou neviny však nie sú niektoré domnienky či fikcie, ktoré svedčia v neprospech obvinených, pokiaľ sú však využívané adekvátne proporcionálne (napríklad je dovolené predpokladať, že auto stojace v zákaze zaparkoval majiteľ či držiteľ auta, pokiaľ tento nepreukáže opak).

Ďalším prejavom neúplnosti právnej úpravy je skutočnosť, že osoba, ktorá je trestne stíhaná sa považuje za nevinnú až do momentu, kým nadobudne právoplatnosť odsudzujúci rozsudok, ktorý konštatuje jej vinu. V zmysle čl. 50 ods. 1 Ústavy SR iba súd rozhoduje o vine a treste za trestné činy. Spojením vyššie uvedených téz teda vyplýva, že prezumpcia neviny sa prelamuje iba prostredníctvom rozsudku alebo trestného rozkazu, ktorý má tiež povahu odsudzujúceho rozsudku (§ 353 ods. 5 Tr. por.). Z ustanovenia § 163 ods. 3 Tr. por. a § 354 ods. 1 písm. d) Tr. por. totiž vyplýva, že len pri týchto formách rozhodnutia sa ráta s výrokom o vine. Prezumpciu neviny však neprelamujú rozhodnutie o podmienečnom zatavení trestného stíhania alebo rozhodnutie o zmieri, a to aj napriek tomu, že aj u nich sa vyžaduje priznanie obvineného ku skutku, ktorý je predmetom trestného stíhania. Tieto rozhodnutia však výrok o vine neobsahujú, takže je vylúčené, aby sa na takú osobu hľadelo ako na vinnú. Paradoxne u takej osoby aj naďalej teda formálnoprávne platí prezumpcia neviny, a to aj napriek tomu, že sa priznala. Tento postulát nie je narušený ani ďalším paradoxom, a to zápisom podmienečného zastavenia trestného stíhania a zmieru (a následného zastavenia trestného stíhania) do registra trestov. Ako dôvod pre takýto postup sa zvykne uvádzať nevyhnutnosť posudzovať túto okolnosť pri recidíve páchateľa, čo je však možné už len v zmysle § 34 ods. 4 Tr. zákona pri ukladaní trestov.

Európsky súde pre ľudské práva vo svojej rozhodovacej činnosti konštatoval, že prezumpcia neviny bude porušená aj vtedy, pokiaľ vyjadrenie verejného činiteľa ohľadom osoby obvinenej z trestného činu odráža názor, že táto osoba je vinná ešte predtým, ako bola jej vina preukázaná zákonným spôsobom. I keď vina nemusí byť formálne konštatovaná, postačí existencia určitej úvahy naznačujúcej, že daný súd alebo činiteľ vzhliada na obvineného ako na vinného. Je potrebné pritom rozlišovať medzi tvrdením, že niekto je podozrivý z trestného činu a jasným prehlásením, že sa daná osoba trestného činu skutočne aj dopustila, bez toho, že by bola právoplatne odsúdená. Európsky súd pre ľudské práva zdôrazňuje, že je dôležité aká slová verejní činitelia volia pre svoje vyjadrenia.Khuzhin a další proti Rusku, rozsudok, 23. 10. 2008, č. 13470/02, § 94 Prezumpcia neviny tak bude porušená aj v prípade, pokiaľ súdne rozhodnutie, ktoré sa týka obvineného, bude odrážať myšlienku, že je vinný, pričom nieje podstatné, že sporná formulácia sa neobjavila vo výroku predmetného rozhodnutia, ale iba v jeho odôvodnení.napr. Adolf proti Rakousku, rozsudok, 26. 3. 1982, č. 8269/78, § 39 Dokonca ani neskoršie konštatovanie viny v odsudzujúcom rozsudku nie je samo o sebe nápravou predchádzajúceho porušenia zásady prezumpcie neviny.KMEC, Jiří. Kapitola XVI [Právo na spravedlivý proces (čl. 6 EÚLP)]. In: KMEC, Jiří, KOSAŘ, Dávid, KRATOCHVÍL, Jan, BOBEK, Michal. Evropská úmluva o lidských právech. 1. vyd. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 681-682

4. Podstata konania C-377/2018 vedeného Súdnym dvorom EÚ

Prípad, ktorý sa riešil pred Súdnym dvorom Európskej únie (ďalej aj Súdny dvor EÚ) pod označením C-377/2018 sa týkal riešenia prejudiciálnej otázky, ktorej podstata je v súčasnosti veľmi aktuálna aj v našich podmienkach. Týka sa návodu na správnu interpretáciu prezumpcie neviny v takej situácii, keď je stíhaných viacero osôb za organizovanú trestnú činnosť, pričom jedna z týchto osôb sa rozhodne spolupracovať a uzatvoriť dohodu o vine a treste v samostatnom konaní. Špecializovaný trestný súd v Bulharsku sa preto Súdneho dvora EÚ opýtal, čije v kontexte dohody, ktorou sa vina vopred uznáva, uzatvorenej medzi orgánom činným v trestnom konaní a osobou obvinenou zo spáchania trestného činu formou spolupáchateľstva, právo na prezumpciu neviny prekážkou pravidla vnútroštátneho procesného práva, ktoré vyžaduje, aby sa v tejto dohode uvádzala účasť ostatných osôb, ktoré sú obvinené v samostatnom konaní, na tomto trestnom čine a aby v nej boli tieto osoby identifikované. Práve v tomto kontexte mal Súdny dvor EÚ preskúmať, či tým, že je v tejto dohode uvedených ostatných päť osôb, ktoré sú obvinené ako spolupáchatelia daného trestného činu v samostatnom konaní, a že sú v nej tieto osoby identifikované ich menami a ich vnútroštátnym identifikačným číslom, hrozí, že dôjde k porušeniu práva na prezumpciu neviny, ktoré týmto piatim osobám patrí na základe článku 48 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie (3), a tiež k porušeniu ustanovení článku 4 ods. 1 smernice (EÚ) 2016/343(4).Smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/343 z 9. marca 2016 o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní. Vnútroštátny súd vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania žiadal Súdny dvor EÚ, aby objasnil rozsah jednej z hlavných požiadaviek nevyhnutných na zabezpečenie rešpektovania práva na prezumpciu neviny, a to požiadavky, aby obvinená osoba nebola vo verejnom vyhlásení alebo v súdnom rozhodnutí označovaná za vinnú, ak jej vina ešte nebola zákonným spôsobom preukázaná.NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA HENRIK SAUGMANDSGAARD ØE prednesené 13. júna 2019 vo veci C-377/18, Dostupné na internete In: http://curia.europa.eu/juris/document/document.jsf?text=&docid=214960&pageIndex=0&doclang=SK&mode=l st&dir=&occ=first&part=l&cid=392572

Dňa 5.9.2019 vydal Súdny dvor EÚ v tejto veci rozsudok, v ktorom uviedol, že podľa článku 4 ods. 1 prvej vety smernice 2016/343 prislúcha členským štátom, aby prijali opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby konkrétne súdne rozhodnutia, okrem rozhodnutí o vine, neoznačovali podozrivú alebo obvinenú osobu za vinnú, kým sa jej vina nepreukáže zákonným spôsobom. Z odôvodnenia 16 smernice 2016/343 vyplýva, že cieľom tohto ustanovenia je zaručenie prezumpcie neviny. Podľa tohto odôvodnenia by takéto súdne rozhodnutia teda nemali vzbudzovať dojem, že táto osoba je vinná. V tomto kontexte treba konštatovať, že cieľom smernice 2016/343, ako to vyplýva z jej článku 1 a odôvodnenia 9,je zaviesť jednotné minimálne pravidlá uplatniteľné na trestné konania týkajúce sa určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na súdnom konaní (rozsudok z 19. septembra 2018, Milev, C-310/18 PPU, EU:C:2018:732, bod 45). Hoci článok 4 ods. 1 smernice 2016/343 ponecháva členským štátom voľnú úvahu pri prijímaní opatrení potrebných na účely tohto ustanovenia, nemení to nič na tom, ako vyplýva z odôvodnenia 48 tejto smernice, že úroveň ochrany poskytovaná členskými štátmi by nemala byť nikdy nižšia ako normy stanovené Chartou a Európskym dohovorom, najmä tie, ktoré sa týkajú prezumpcie neviny. V tejto súvislosti treba uviesť, že prezumpcia neviny je zakotvená v článku 48 Charty, ktorý zodpovedá článku 6 ods. 2 a 3 EDĽP, ako to vyplýva z vysvetliviek k Charte. Z toho podľa článku 52 ods. 3 Charty vyplýva, že na účely výkladu článku 48 Charty treba ako úroveň minimálnej ochrany vziať do úvahy článok 6 ods. 2 a 3 EDĽP [v súvislosti s článkom 17 Charty pozri analogicky rozsudok z 21. mája 2019, Komisia/Maďarsko (právo na užívanie poľnohospodárskych pozemkov), C-235/17, EU:C:2019:432, bod 72 a citovanú judikatúru]. Pri neexistencii presných informácií v smernici 2016/343 a v judikatúre týkajúcej sa článku 48 Charty k otázke, ako treba určiť, či sa osoba v súdnom rozhodnutí označuje za vinnú,je potrebné sa na účely výkladu článku 4 ods. 1 smernice 2016/343 inšpirovať judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcou sa článku 6 ods. 2 EDĽP. V tejto súvislosti Európsky súd pre ľudské práva dospel k záveru, že zásada prezumpcie neviny je porušená, ak súdne rozhodnutie alebo oficiálne vyhlásenie týkajúce sa obvineného pri neexistencii konečného odsúdenia obsahuje jasné vyhlásenie, podľa ktorého sa dotknutá osoba dopustila daného trestného činu. Tento súd v tejto súvislosti zdôraznil význam výrazov použitých súdnymi orgánmi, ako aj osobitných okolností, za ktorých boli formulované, a povahy a kontextu predmetného konania (pozri v tomto zmysle ESĽP, 27. februára 2014, Karaman v. Nemecko, ES:ECHR:20140227JUD001710310, bod 63). Uvedený súd uznal, že v komplexných trestných konaniach, v ktorých je viacero podozrivých, o ktorých nemožno rozhodnúť spoločne, sa môže stať, že vnútroštátny súd nevyhnutne musí pri posudzovaní viny obvinených uviesť účasť tretích osôb, o ktorých sa možno bude ďalej rozhodovať osobitne. Spresnil však, že ak musia byť predložené skutočnosti týkajúce sa účasti tretích osôb, dotknutý súd by mal zabrániť oznamovaniu väčšieho množstva informácií, než je potrebné, na analýzu právnej zodpovednosti osôb postavených pred tento súd. Okrem toho Súdny dvor zdôraznil, že odôvodnenie súdnych rozhodnutí musí byť formulované tak, aby sa vylúčilo vydanie prípadného predčasného rozhodnutia týkajúceho sa viny dotknutých tretích osôb, ktoré by mohlo ohroziť spravodlivé preskúmanie skutočností, ktoré sú im kladené za vinu, v rámci samostatného konania.napr. ESĽP, 27. februára 2014, Karamanv. Nemecko, ES:ECHR: 20140227JUD001710310, body 64 a 65; tiež ESĽP, 23. februára 2016, Navalnyy a Ofitserov v. Rusko, ES:ECHR:2016:0223JUD004663213, bod 99 Vzhľadom na túto judikatúru a ako v podstate uviedol generálny advokát v bode 91 svojich návrhov, treba článok 4 ods. 1 smernice 2016/343 vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby sa v dohode, akou je predmetná dohoda vo veci samej, ktorú musí vnútroštátny súd schváliť, uvádzala účasť obvinených osôb, iných ako je osoba, ktorá túto dohodu uzavrela, a takto uznala svoju vinu, ale o ktorých sa rozhodne osobitne a označia sa jednak pod podmienkou, že toto uvedenie je nevyhnutné na kvalifikáciu právnej zodpovednosti osoby, ktorá uvedenú dohodu uzavrela, a jednak že v tej istej dohode sa jasne uvádza, že tieto ostatné osoby sú stíhané v rámci samostatného trestného konania a že ich vina nebola zákonným spôsobom preukázaná. V tejto súvislosti je na účely preskúmania dodržania prezumpcie neviny potrebné vždy analyzovať súdne rozhodnutie a jeho odôvodnenie ako celok a s prihliadnutím na osobitné okolnosti, za ktorých bolo prijaté. Ako na pojednávaní uviedla Komisia, akýkoľvek výslovný odkaz v určitých častiach súdneho rozhodnutia na neexistenciu viny spoluobvinených by bol zbavený svojho zmyslu, ak by sa ostatné časti tohto rozhodnutia mohli chápať ako predčasné potvrdenie ich viny.Rozsudok Súdneho dvora (druhá komora) z 5.9.2019, vo veci C-377/18, Dostupné na internete In: http://curia.europa.eu/juris/document/document.jsf?text=&docid=217488&pageIndex=0&doclang=SK&mode=l st&dir=&occ=first&part=l&cid=392572

Záver

Záverom možno teda zjednodušene konštatovať, že Súdny dvor EÚ vo svojom rozhodnutí uviedol, že uvádzanie mien ostatných osôb, ktoré sa mali podieľať na trestnej činnosti, ale ktoré sú stíhané v samostatnom, ešte neskončenom, konaní, neporušuje prezumpciu neviny iba v tom prípade, ak uvedenie týchto osôb je nevyhnutné pre právnu kvalifikáciu osoby, ktorá má byť odsúdená a v rozhodnutí bude súčasne jasne a zrozumiteľne konštatované, že týmto osobám nebola vina ešte zákonným spôsobom preukázaná.

Zaujímavá je budúcnosť tohto rozhodnutia v podmienkach Slovenskej republiky. Súdny dvor výkladom úniového práva objasňuje zmysel a pôsobnosť referenčného vykladaného ustanovenia už od okamihu, kedy toto ustanovenie nadobudlo účinnosť. Takto interpretované ustanovenie musia vnútroštátne súdy aplikovať aj na právne vzťahy, ktoré vznikli alebo boli založené pred vynesením prejudiciálneho rozsudku, ktorý nemá konštitutívny, ale len deklaratórny charakter.Kempter, C-2/06, 12.2.2008, Zb. s.I-411, bod 35; KühneaHeitz, C-453/00, 13.1.2004, Zb. s.I-837, bod 21; Blaizot, 24/86, 2.2.1988, Zb. s.379, bod27) O to viac bude zaujímavé, ako sa k dôsledkom rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo vyššie uvedenom prípade postavia slovenské súdy, keďže podobných situácií bolo doposiaľ v našom právnom prostredí viacero.

---

Zoznam bibliografických odkazov:

Monografie a publikácie:

JALČ, A.: Teoretickohistorický pohľad na prezumpciu neviny v trestnom konaní. Právny obzor, 96, 2013, č.l, s. 24 - 34, ISSN 0032-6984

KMEC, Jiří. Kapitola XVI [Právo na spravedlivý proces (čl. 6 EÚLP)]. In: KMEC, Jiří,

KOSAŘ, David, KRATOCHVÍL, Jan, BOBEK, Michal. Evropská úmluva o lidských právech. 1. vydání. Praha: C. H. Beck, 2012, 1687 s. ISBN 978-80-7400-365-3

ŠÁMAL, Pavel. § 2 [Základní zásady trestního řízení]. In: ŠÁMAL, Pavel, GŘIVNA, Tomáš,

NOVOTNÁ, Jaroslava, PÚRY, František, RŮŽIČKA, Miroslav, ŘÍHA, Jiří, ŠÁMALOVÁ, Milada, ŠKVAIN, Petr. Trestní řád I, II, III. 7. vyd. Praha: C. H. Beck, 2013, 4720 s. 978-807400-465-0

Právne predpisy:

http://curia.europa.eu/juris/document/document.jsf?text=&docid=214960&pagelndex=0&doclang=SK&mode=lst&dir=&occ=first&part=l&cid=392572

Charta základných práva Európskej únie, dostupné na internete In: https://eur-lex.europa.eu/legal-content/SK/TXT/PDF/?uri=CELEX:12016P/TXT&from=FR

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA HENRIK SAUGMANDSGAARD ØE prednesené 13.júna 2019vo veci C-377/18, Dostupné na internete In: Oznámenie ministra zahraničných vecí č. 209/1992 Zb.

Smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/343 z 9. marca 2016o posilnení určitých aspektov prezumpcie neviny a práva byť prítomný na konaní pred súdom v trestnom konaní.

Všeobecná deklarácia ľudských práv. Dostupné na internete In: http://www.ucps.sk/Vseobecna_deklaracia_ludskych_prav

Vyhláška Ministra zahraničných veci č. 120/1976 Zb.

Judikatura:

ESĽP Karaman v. Nemecko, ES:ECHR: 20140227JUD001710310, body 64 a 65; ESĽP, 23. februára 2016, Navalnyy a Ofitserov v. Rusko, ES:ECHR:2016: 0223JUD004663213, bod 99

Adolf proti Rakousku, rozsudok, 26. 3. 1982, č. 8269/78, § 39

Kempter, C-2/06, 12.2.2008, Zb. s.I-411, bod 35; KühneaHeitz, C-453/00, 13.1.2004, Zb. s.I-

837, bod 21; Blaizot, 24/86, 2.2.1988, Zb. s.379, bod 27)

Khuzhin a další proti Rusku, rozsudok, 23.10. 2008, č. 13470/02, § 94

Rozsudok Súdneho dvora (druhá komora) z 5.9.2019, vo veci C-377/18, Dostupné na internete In:

http://curia.europa.eu/juris/document/document.jsf?text=&docid=217488&pagelndex=0&doc lang=SK&mode=lst&dir=&occ=first&part=l&cid=392572

PRÁVOPLATNOSŤ A VYKONATEĽNOSŤ SPRÁVNYCH ROZHODNUTÍ -KRITICKÉ MOMENTY
▼

JURISDICTION AND ENFORCEABILITY OF ADMINISTRATIVE DECISIONS - CRITICAL MOMENTS

Martin PíryJUDr. Martin Píry PhD., odborný asistent Právnickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, Katedra finančného a správneho práva.

Abstrakt:

Článok sa zaoberá dvoma veľmi dôležitými vlastnosťami správnych rozhodnutí. Právoplatnosť a vykonateľnosť. Obidve vlastnosti sú mimoriadne dôležité pre realizáciu rozhodnutia, avšak vyvolávajú mnohé kritické situácie. Pokiaľ sa právoplatnosť stále javí ako problém v právno-aplikačnej praxi, vykonateľnosť je problém skôr teoretický a doktrinálny. Článok sa snaží konfrontovať existujúcu prax, ako aj odbornú literatúru a nachádzať ústavne komfortné riešenia.

Kľúčové slová:

rozhodnutie, právoplatnosť, vykonateľnosť, zákonnosť, právna istota

Abstract:

The article deals with two very important features of administrative decisions. Jurisdiction and enforceability. Both characteristics are extremely important for the implementation of the decision, but they create many critical situations. If legality still appears to be a problem in law-enforcement practice, enforceability is rather a theoretical and doctrinal problem. The article attempts to confront existing practice as well as professional literature and find constitutional-comfortable solutions.

Úvod

Jednou zo základných úloh štátu je ochrana práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb a ochrana verejného záujmu. V prípade Slovenskej republiky je potrebné zobrať do úvahy aj požiadavku Ústavy Slovenskej republiky na právny štát. Tento princíp právneho štátu je možné rozčleniť do dvoch kategórií, a to vo formálnom a materiálnom slova zmysle. Pokiaľ formálny rozmer princípu právneho štátu so sebou spája najmä otázky dodržiavania procesných postupov, kompetencií a právomocí, požiadavka na materiálny právny štát je oveľa širšia . Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol vo viacerých nálezoch názor na ústavne komfortné ukotvenie pojmu materiálny právny štát.,, Koncepcia materiálneho právneho štátu akcentuje vo vzťahu k zákonodarcovi požiadavku rešpektovania základných ľudských práv a slobôd v rámci normatívnej regulácie spoločenských vzťahov. Podľa nášho je povinnosťou všetkých štátnych orgánov zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorým boli priznané. Materiálny právny štát sa nezakladá na zdanlivom dodržiavaní práva či na formálnom rešpektovaní jeho obsahu spôsobom, ktorý predstiera súlad právne významných skutočností s právnym poriadkom. Podstata materiálneho právneho štátu spočíva v uvádzaní platného práva do súladu so základnými hodnotami demokraticky usporiadanej spoločnosti a následne v dôslednom uplatňovaní platného práva bez výnimiek založených na účelových dôvodoch.PL. ÚS 17/2008 V materiálnom právnom štáte sa orgánu verejnej moci neponecháva na úvahu, či uplatní kompetenciu, ktorú mu priznáva ústava alebo zákon. Uplatnenie právomoci na základe vlastnej úvahy, rozhodnutia, či orgán verejnej moci uplatní svoju právomoc alebo nie,je základom pre svojvôľu.„III. ÚS 571/2014 Princíp materiálneho právneho štátu tak kladie veľmi vysoké nároky aj na činnosť štátnych orgánov pri rozhodovaní. V prvom rade je potrebné hovoriť o logickom účele rozhodovacej činnosti orgánov verejnej správy. Logickým účelom je vydanie rozhodnutia, teda ukončenie konania spôsobom, ktorý mení, potvrdzuje alebo ruší súčasnú právnu situáciu adresáta konania - účastníka. Legitímnym účelom je také rozhodnutie, ktoré chráni práva a právom chránené záujmy a verejný záujem, ak hovoríme o činnosti orgánov verejnej správy. Tento princíp je de facto právom na rozhodnutie, teda právo účastníka konania, aby jeho konanie bolo skončené v nejakej forme rozhodnutia. Samozrejme, nieje možné z tejto zásady vyvodiť záver o kvalite rozhodnutia. Samotný fakt začatia správneho konania nemôže v nikom evokovať nádej na pozitívne, alebo naopak negatívne rozhodnutie. Vychádzajúc z právnej úpravy základného právneho predpisu pre správne konanie, ktorým je Zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len správny poriadok), môžem hovoriť o dvoch typoch legitímneho ukončenia konania. Prvou formou je rozhodnutie vo veci samej, ktorým sa mení, potvrdzuje alebo ruší súčasný právny stav navrhovateľa alebo iného účastníka konania. Druhou formou skončenia správneho konania je procesné rozhodnutie o zastavení konania. Správny poriadok obsahuje aj explicitné ustanovenia o práve na rozhodnutie, a to v ustanovení § 49. V tomto ustanovení správny poriadok stanovuje lehoty na rozhodnutie. Naša pozornosť sa zväčša sústredí na samotný fakt lehôt, a to aj z dôvodu notorického nedodržiavania týchto časových úsekov. Napriek tomu je imanentnou a veľmi dôležitou súčasťou tohto ustanovenia fakt, že správny orgán musí rozhodnúť. Teda, že záverom jeho činnosti je vydanie rozhodnutia. Toto právo je potom následne logicky spojené s ďalším veľmi významným právom, a to právom na preskúmanie rozhodnutia odvolacím orgánom. Teda možnosťou nadriadeného správneho orgánu preskúmať na základe riadneho opravného prostriedku prvostupňové rozhodnutie v plnom rozsahu. Zvyčajne sa tak môže stať na základe podania odvolania. Iným následkom rozhodnutia je možnosť reálneho získania práv na jeho základe alebo uloženie povinnosti. Rozhodnutia v správnom konaní sú mnohokrát súčasťou systému reťazenia právnych aktov. Teda jedno rozhodnutie je právnym podkladom pre vydanie iného rozhodnutia. Klasický príklad je situácia podľa Zákona č. 50/1076 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku v znení neskorších právnych predpisov. Podľa tohto zákona je rozhodnutie o umiestnení stavby právnym základom pre začatie konania o stavebnom povolení. Jediným možným spôsobom vykonávania územného rozhodnutia je práve podanie návrhu na vydanie stavebného povolenia. Ak by rozhodnutie nemalo mať možnosť prejsť do reálnej situácie nadobudnutia práv alebo uloženia povinnosti, stratil by zrejme celý systém verejnej správy význam. Rovnako by bolo namieste hovoriť o dysfunkcii aplikácie princípu materiálneho právneho štátu. Samozrejme, táto požiadavka sa spája aj s civilným alebo trestným konaním. Nieje teda exkluzívnym nástrojom pre správne konanie.

Právoplatnosť

Právoplatnosť rozhodnutí je imanentným predpokladom reálneho života princípu materiálneho právneho štátu. Inak povedané,je tou vlastnosťou rozhodovacej činnosti orgánov štátu a verejnej správy, ktorá ochranu práv a právom chránených záujmov pre účastníka konania zreálni. Je jednou z dvoch základných vlastností každého rozhodnutia, ktoré ma byť uvedené do života. Hovoríme o vlastnosti vykonateľnosti a právoplatnosti. V právnej praxi sa občan môže najčastejšie stretnúť práve s rozhodnutiami v správnom konaní, a preto je ich základná vlastnosť pre riadne fungujúci štát nevyhnutnou podmienkou. Skutočnosť, že adresát konania má právnu istotu a legitímne očakávania nadobudnutia práv na základe právoplatného rozhodnutia, je logickým znakom organizovanej spoločnosti a teda štátu. Právoplatnosť je súčasťou etapovitosti právnej sily rozhodnutia.Porovnaj TÓTHOVÁ, Katarína. Právoplatnosť rozhodnutia v teórii, aplikačnej praxi a de lege lata;. Justičná revue. Bratislava: Ministerstvo spravodlivosti SR, 2019, (6-7), 603. ISSN 1335-6461. Podľa K. Tóthovej hovoríme o platnosti, právoplatnosti a vykonateľnosti. Ak má rozhodnutie všetky náležitosti,je platné. Jeho obsah je ešte zmeniteľný, a to rôznymi formami od procesu autoremedúry, až po podanie odvolania a riadneho odvolacieho konania. Nezmeniteľným sa stáva až momentom právoplatnosti. Podľa § 52 ods. 1 je rozhodnutie, proti ktorému nieje možné sa odvolať (podať rozklad), právoplatné.

Zákon teda explicitne hovorí o dvoch základných znakoch, ktoré musia byť súčasne splnené, aby bolo možné hovoriť o právoplatnosti rozhodnutia, a to sú:

a) Jeho platnosť. Musíme hovoriť o rozhodnutí, teda o právnom akte, ktorý má formálne aj materiálne náležitosti.

b) Nemožnosť podať odvolanie (resp. rozklad).

Pre správne pochopenie kritického časového momentu možnosti/nemožnosti podať odvolanie, je potrebné sa sústrediť na právnu reguláciu podania v správnom poriadku. Odvolanie je totiž podanie, resp. jeho osobitný druh. Teda okrem náležitostí podľa § 53 a nasledujúce, ale aj všeobecné náležitosti podania podľa § 19 správneho poriadku. Podanie je možné urobiť v rôznych formách. Ods. 1 ustanovenia § 19 správneho poriadku hovorí o nasledujúcich možnostiach:

a) Písomne

b) Ústne do zápisnice

c) Elektronickými prostriedkami so zaručeným elektronickým podpisom

d) Faxom, telegraficky a elektronicky bez elektronicky overeného podania, avšak v takomto prípade je podanie potrebné do troch dní potvrdiť ústne alebo písomne do zápisnice.

Pre materiálny základ vlastnosti rozhodnutia - právoplatnosti, a to nemožnosť podať riadny opravný prostriedok, je teda mimoriadne dôležité poznať a analyzovať časovú možnosť podania odvolania. V najextrémnejšom prípade tak môže účastník urobiť poslednú minútu (akademicky) poslednú sekundu posledného dňa na podanie odvolania, zvyčajne pätnásteho dňa, ak osobitný zákon nehovorí inak. Ako sme už spomínali, právo podať riadny opravný prostriedok je základným právom účastníka konania a môžeme ho celkom legitímne chápať ako organickú súčasť práva na spravodlivý proces. Preto má správne určenie dňa právoplatnosti správneho rozhodnutia dvojaký význam:

a) Pre účastníka konania navrhovateľa, ktorému sa vyhovuje ako dôvod právnej istoty nadobudnutých práv.

b) Pre iných účastníkov a pre navrhovateľa, ak sa mu nevyhovuje ako možnosť podať opravný prostriedok .

Aj z tohto dôvodu správne orgány vyznačujú právoplatnosť rozhodnutia v rôznych formách. Nejde o právom explicitne stanovený spôsob, keďže ide o deklaratórny akt technickej povahy. Napriek tomu má obrovský význam pre účastníkov, keďže je pre nich potvrdením skutočnosti, ktorá vychádza z administratívneho spisu, že rozhodnutie je už nezmeniteľné. Mimo platnosti a nemožnosti podať odvolanie je totiž predpokladom právoplatnosti celý rad skutočností „ukrytých" v administratívnom spise. Napríklad ide o skutočnosť doručenia rozhodnutia adresátovi. Práve táto skutočnosť je mimoriadne dôležitá pre správne počítanie lehôt. Zároveň je z textu rozhodnutia neznáma. Okrem iného, aj toto je dôvod, prečo účastník konania disponuje pre neho záväznou informáciou v podobe vyznačenia právoplatnosti (vykonateľnosti) na rozhodnutí. Správne orgány ho realizujú buď vo forme odtlačky pečiatky alebo, dnes už stále častejšie, elektronickým systémom automaticky. Pre mimoriadnu dôležitosť tohto deklaratórneho aktu si dovolím uviesť príklad. Banka môže viazať uvoľnenie finančných prostriedkov na právoplatnosť kolaudačného rozhodnutia. Pri nesprávnom a príliš skorom označení rozhodnutia ako právoplatné môže účastník konania uviesť banku do omylu a dostať sa do podozrenia z trestného činu úverového podvodu.

Otázka, ktorá je základom môjho príspevku, je kedy vyznačovať právoplatnosť rozhodnutia a aký má vplyv právoplatnosť na vykonateľnosť rozhodnutia. Vychádzajúc z textu právneho predpisuje možné o právoplatnosti jednoznačne hovoriť (a teda aj vyznačiť) deň po dni, kedy je ešte možné podať odvolanie. Pre zrozumiteľnosť použijem príklad. Ak lehota na podanie odvolania uplynie 15. marca, teda inak povedané, ak je odvolanie možné podať do 15. marca do poslednej sekundy dňa, právoplatnosť rozhodnutia môže byť až 16. marca. Teda deň po. Výklad ustanovenia § 52 ods. 1 správneho poriadku nepripúšťa inú alternatívu. Pričom z hľadiska právno-aplikačnej praxe je úplne jedno, aký typ metódy výkladu použijeme. Z hľadiska textu právnej normy ani najextenzívnejší výklad nie je možný v tom zmysle, že rozhodnutie môže byť právoplatné v deň, kedy je proti nemu ešte možné podať riadny opravný prostriedok. Opätovne sa vrátim k otázke, že ak by bol opak pravdou (argumentum a contrario), tak by sme účastníkovi konania zobrali časový priestor na podanie odvolania, a to v rozmedzí minút až celého dňa. A to je už vážne narušenie práva na spravodlivý proces a jeho organickej súčasti práva na preskúmanie rozhodnutia štátu (správneho orgánu) .

Aby som spomenul niekoľko technických detailov, je potrebné povedať, že vyznačovanie právoplatnosti ako činnosť deň po dni nemusí byť úplne šťastné riešenie. Vzhľadom k možnosti realizovať odvolanie formou poštovej prepravy je možné, že správny orgán dostane odvolanie dva, resp. tri dni po poslednom dni na jeho podanie. Keďže takéto odvolanie bolo podané včas, ale doručené správnemu orgánu neskôr, nie je možné hovoriť o právoplatnosti rozhodnutia.

Napriek relatívne jednoduchej zrozumiteľnosti znenia zákona v právno-aplikačnej praxi sa mnohokrát stretávame so situáciou, kedy správne orgány označujú právoplatnosť v 15. deň (ako príklad), teda v posledný deň lehoty na podanie odvolania. Dokonca je možné hovoriť aj o praxi, kedy je takto nastavený aj systém elektronického spracovania administratívnej agendy.

V tomto prípade ide zrejme o najdlhšie trvajúci stav tolerancie nezákonnosti. Dá sa povedať, že s výnimkou prieťahov v správnom konaní, ide o druhú veľmi deformujúcu vadu konaní štátnych orgánov a špeciálne správnych orgánov.

Dôvodov tohto stavu je hneď niekoľko. Jedným sú určite nie šťastné formulácie komentárov k správnemu poriadku. Nejednoznačnost' môže spôsobiť pomýlenie a následnú nezákonnú prax. Výnimkou je len, pokiaľ mám vedomosť, komentár Potasha a Hašanovej.POTÁSCH, Peter a Janka HAŠANOVÁ. Zákon o správnom konaní (správny poriadok): komentár. 2. vydanie. Bratislava: C.H. Beck, 2015. ISBN 978-808-9603-350. Autori komentáru dokonca presne uvádzajú príklad, ako správne chápať a vyznačovať právoplatnosť a počítať lehoty.

Iný dôvod spomína K. Tóthová v citovanom článku. Ide o prípad z roku 2000 rozhodnutia Okresného úradu v Spišskej novej Vsi, kedy generálna prokuratúra v rámci preskúmania rozhodnutí (v konečnom dôsledku išlo o rozhodnutie ústredného orgánu štátnej správy Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny) skonštatovala, že rozhodnutie doručené 1. marca je právoplatné 16. marca.Podľa správneho poriadku lehota začína plynúť deň po dni, ktorý je rozhodujúci pre jej plynutie. Teda v tomto prípade lehota na odvolanie začala plynúť 2. marca. S týmto výkladom sa stotožnil aj Konzultačný zbor pre výklad správneho poriadku Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a nezákonná prax je na svete.

Záverom je možné v tejto časti povedať, že ide o nezákonnú prax bez ohľadu na to, ako je podporená stanoviskami a usmerneniami generálnej prokuratúry a ústredných orgánov štátnej správy, ak sa ňou oberá účastník konania o možnosť podať riadny opravný prostriedok.

Vykonateľnosť rozhodnutí

Druhá vlastnosť správnych rozhodnutí je ich vykonateľnosť. Inými slovami, je to možnosť realizovať práva a povinnosti, ktoré sú vo výroku rozhodnutia uvedené. Oprávnenou alebo povinnou osobou je vždy osoba, ktorá je uvedená vo výroku rozhodnutia. Ak však právo súvisí s nejakou vecou, teda je viazané in rem, nieje správne takto limitovať okruh oprávnených osôb. Ako príklad by som uviedol kolaudačné rozhodnutie podľa stavebného zákonaPozri ustanovenie § Zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku.. Toto právo v materiálnej rovine hovorí o tom, že nehnuteľnosť je užívaniaschopná na tam uvedený účel. Pre samotné konštatovanie užívaniaschopnosti nie je rozhodujúca osoba, ktorá bude nehnuteľnosť alebo stavbu užívať.

Vykonateľnosť, ako vlastnosť rozhodnutia,je teda možné rozdeliť na: a) Týkajúcu sa práva. Ide napríklad o štandardné stavebné povolenie, živnostenské oprávnenie a podobne. V tomto prípade je možno s niektorými autormi polemizovať o komentári k správnemu poriadku. Už citované dielo Potásh a Hašanové na s. 284 uvádza, že vykonateľnosť sa viaže na povinnosť uloženú vo výroku a že pokiaľ výrok neustanovuje lehotu na plnenie povinnosti, rozhodnutie nie je vykonateľné. Takáto vykonateľnosť by sa zúžila na to, že rozhodnutie v správnom konaní je exekučný titul a stala by sa istým druhom synonyma pre exekvovateľnosť. Ale ako som už uviedol, máme celý rád správnych rozhodnutí, ktorých výrok nie je založený na existencii povinnosti, ale práva. Ani logicky, ani z hľadiska ústavnosti, ak mám na niečo právo a nie povinnosť, nie je možné ma prinútiť, aby som právo realizoval. Napriek tomu, vykonateľnosť ako možnosť konať, sa viaže aj na právo. Preto aj správny poriadok, ako to o tom ešte bude zmienka, pozná tri druhy vykonateľnosti. Špecifickosť v správnom práve je oproti civilnému právu najmä v tom, že nie každé právo niekoho musí zodpovedať povinnosti niekoho iného. Aj preto vykonateľnosť nemusí byť v správnom práve totožná s pojmom vynútiteľnosť. b) Týkajúcu sa povinnosti. V tomto prípade je to skutočne synonymum pre exekvovateľnosť a rozhodnutie je exekučným titulom. Ide napríklad o rozhodnutia o pokute, nariadenie odstránenia stavby a podobne. Samotná vykonateľnosť je podľa správneho poriadku možná viacerými spôsobmi. Prvý a štandardný podľa § 52 ods. 1 je, že rozhodnutie je právoplatné (teda nie je možné sa voči nemu odvolať). Druhá alternatíva je, že rozhodnutie je vykonateľné, ak odvolanie voči nemu nemá odkladný účinok. To je možné buď ex lege, že tak priamo predpokladá zákon. Ide napríklad o situáciu podľa stavebného zákona v prípade nariadenia zákazu stavebných prác§ 102 ods. 3 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku v znení neskorších právnych predpisov alebo v prípade konania o vyhlásení veci za kultúrnu pamiatkuPozri Zákon č. 49/2002 Z.z o ochrane pamiatkového fondu v znení neskorších právnych predpisov.. Je tak možné, ale je rozhodnutím správneho orgánu podľa § 55 ods. 2, ak sú pre to vážne dôvody a hrozí ujma, že správny orgán môže vylúčiť odkladný účinok odvolania a rozhodnutie sa stáva hneď vykonateľným. Osobitný zákon môže takéto procesné rozhodnutie vylúčiť. Ako príklad uvediem ustanovenia stavebného zákona ohľadne územného rozhodnutia. Tretím spôsobom, ako rozhodnutie môže nadobudnúť vykonateľnosť, je situácia, keď zákon umožňuje určenie lehoty na dobrovoľné plnenie, a teda vykonateľnosť je po právoplatnosti.

Záver

Prax správnych orgánov ohľadne vyznačovania právoplatnosti ako posledný deň lehoty na podanie odvolania je zrejmým príkladom ignorovania zákona a aj vážnym ústavným problémom. Ústavný rozmer tejto nezákonnej praxe je najmä v tom, že porušuje princíp právneho štátu a základné ľudské právo na spravodlivý proces. Toto právo je eo ipso tiež súčasťou princípu materiálneho právneho štátu. Ak je postupom správneho orgánu de facto odňatá možnosť podať odvolanie posledný deň odvolacej lehoty, a takýto postup nielen že nie je nie ojedinelý, ale je systematizovaný v rámci elektronického systému, je to veľmi vážny negatívny jav. Nezákonnosť v praxi správnych orgánov nabúrava dôveru občanov v právny štát a spravodlivosť, a tým pádom aj deštruuje základné zásady demokratického fungovania spoločnosti.

Doktrinálnym problémomje naopak otázka vykonateľnosti. Názor odbornej verejnosti ojej imanentnej spätosti s povinnosťou, ako nejakou fiktívnou podmienkou výroku rozhodnutia, nie je správny. Správne právo má celý rad rozhodnutí, ktorých základom výrokovej časti je práve právo, a nie povinnosť. Teda neplatí to, že každé rozhodnutie je automaticky späté s povinnosťou. Rovnako som v príspevku preukázal minimálne dva prípady, kedy vykonateľnosť ako vlastnosť rozhodnutia predchádza právoplatnosti, a teda má účinky nezávislé od nezmeniteľnosti rozhodnutia.

Pre právnu istotu adresátov činnosti verejnej správy je potrebné zosúladiť prax, teóriu a zákonnosť a ústavnosť aplikácie noriem správneho práva. Tieto dva problémy si nežiadajú rovno zmenu zákona, ale skôr napravenie právnej praxe .

---

Zoznam bibliografických odkazov

POTÁSCH, Peter a Janka HAŠANOVÁ. Zákon o správnom konaní (správny poriadok): komentár. 2. vydanie. Bratislava: C.H. Beck, 2015. ISBN 978-808-9603-350.

TOTHOVÁ, Katarína. Právoplatnosť rozhodnutia v teórii, aplikačnej praxi a de lege lata;. Justičná revue. Bratislava: Ministerstvo spravodlivosti SR, 2019, (6-7), 603. ISSN 13356461.

VPLYV ELEKTRONICKÉHO MONITORINGU NA VÝKON PRÁCE ODSÚDENÉHO V PRACOVNOM POMERE
▼

THE IMPACT OF ELECTRONIC MONITORING ON THE JOB PERFORMENCE OF THE SENTENCED PERSON

Jana Slivka BedlovičováJUDr. Jana Slivka Bedlovičová, PhD., Univerzita Mateja Bela, Právnická fakulta, Katedra občianskeho a pracovného práva

Abstrakt:

Príspevok sa zaoberá vplyvom elektronického monitoringu na pracovný život odsúdeného, najmä čo sa týka výkonu trestu domáceho väzenia. Jednou z hlavných myšlienok elektronického monitoringu v rámci trestu domáceho väzenia je udržanie zamestnania odsúdeného a možnosť zachovania jeho ekonomickej sebestačnosti. Z toho dôvodu autorka hľadá prepojenia medzi riadnym výkonom trestu domáceho väzenia a vybranými aspektami pracovného pomeru ako napríklad vplyv elektronického monitoringu na pracovný čas a ním súvisiacu nočnú prácu, prípadne prácu nadčas a pracovnú pohotovosť. Hlavným cieľom príspevku je teda posúdiť jednotlivé situácie, ktoré by mohli vzniknúť pri strete výkonu elektronického monitoringu s právom zamestnávateľa disponovať s pracovnou silou zamestnanca

Kľúčové slová:

Elektronický monitoring, trest domáceho väzenia, pracovný pomer, odsúdený

Abstract:

The paper deals with the impact of electronic monitoring of the working life of the sentenced person especially with regard to the execution of the house arrest. One of the main ideas of electronic monitoring in the framework of the house arrest is to maintain the employment of the sentenced person and the possibility of maintaining his economic self-sufficiency. For this reason, the author seeks links between the proper execution of the house arrest and selected aspects of employment, such as the impact of electronic monitoring on working time and related night work, or overtime and on-call time. The main goal of the paper is therefore to assess the individual situations that could arise in the case of a collision of electronic monitoring with the employer's right to dispose of the employee's workforce.

Keywords:

Electronic monitoring, house arrest, employement, sentenced person

Úvod

Prevažná časť obyvateľstva si svoje živobytie zabezpečuje prostredníctvom výkonu závislej práce a vykonáva prácu pre zamestnávateľa prostredníctvom pracovnej zmluvy. Legálnu definíciu závislej práce upravuje zák. č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce, v znení neskorších predpisov a to v § 1 ods. 2 a to tak, že závislá práca je práca vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, osobne zamestnancom pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho mene, v pracovnom čase určenom zamestnávateľom. V tejto definícii sa odzrkadľuje dispozičné právo zamestnávateľa so zamestnanom, určovanie pracovného času, ako aj povinnosť zamestnanca sa spravovať pokynmi zamestnávateľa. Povinnosťou zamestnanca sa vo svojom pracovnom živote vzdať určitej autonómnosti vôle v prospech zamestnávateľa a spravovať sa ním vydanými pokynmi, samozrejme za prekladu, že sú tieto pokyny v súlade s právnymi predpismi, právne predpisy neobchádzajú, neohrozujú zdravie, alebo život zamestnanca, prípadne ďalších zamestnancov a sú v súlade s dobrými mravmi.

Okrem „pracovného" života, okliešteného pracovnou dobou má zamestnanec „súkromný život", ktorý z pohľadu pracovného práva nazvanom dobou odpočinku, v ktorom sa môže naplno prejaviť jeho autonómna vôľa rozhodovania o svojom konaní. Toto konanie môže byť podmienené napríklad sociálnymi väzbami, avšak v takomto prípade nedochádza k takému právnemu vzťahu ako v rámci pracovného pomeru. Za svoje rozhodovanie ako aj správanie je zamestnanec vo svojom „osobnom živote" zodpovedný sám a limitujú ho „len" spoločenské a právne normy. Pokiaľ sa zamestnanec dostane do konfliktu so spoločenskými normami správania,je sankcionovaný napríklad morálnymi odsúdením. Ak sa však dostane do konfliktu s právnymi normami, predovšetkým normami trestného práva, k potenciálnemu spoločenskému odsúdeniu sa pridružuje aj odsúdenie súdom a s čím sa spája nielen uznanie viny, ale aj uloženie trestu. Charakter trestu môže byť rôznorodý, zamestnanec môže byť napríklad odsúdený na nepodmienečný trest odňatia slobody, peňažný trest, ale aj v súčasnosti so stúpajúcim trendom napr. trest domáceho väzenia.

Laická predstava trestu domáceho väzenia môže byť taká, že odsúdený po určitú dobu nesmie vôbec vychádzať z domu. Realita je však iná. Medzi hlavné pozitíva trestu domáceho väzenia patrí to, že zamestnanec môže naďalej zotrvať v zamestnaní, byť ekonomicky nezávislým a zároveň nezaťažovať daňových poplatníkov finančnou náročnosťou svojho pobytu v Ústave na výkon trestu, ale naopak, riadne platiť dane a odvody zároveň zabezpečujúc svoju rodinu. Aby akýkoľvek trest plnil svoj účel, je veľmi dôležité možnosť kontroly jeho dodržiavania. Fyzická kontrola probačnými a mediačnými úradníkmi by nebola dostačujúcou, najmä vzhľadom na ich pracovný čas, ich časovú vyťaženosť, ich obmedzený počet a množstvo odsúdených. Preto najvhodnejšou alternatívou k fyzickej kontrole probačnými a mediačnými úradníkmi sa javí elektronický monitoring odsúdených prostredníctvom elektronických náramkov. Z odsúdenia na trest domáceho väzenia plynú odsúdenému rôzne obmedzenia, hlavne čo sa týka slobodnej vôle pohybu mimo vymedzený priestor, nakoľko rozhodnutím sa ukladá kontrolovanej osobe povinnosť zdržiavať sa v určený čas na určenom mieste. Zároveň mu môžu byť uložené obmedzenia a povinnosti, ktoré odsúdený bude musieť plniť. Pre uloženie trestu domáceho väzenia musia byť splnené v zmysle zák. č. 300/2005 Trestného zákona v znení neskorších predpisov a to v § 53 odsek 1. Trest domáceho väzenia až na štyri roky môže súd uložiť páchateľovi trestného činu, ak

a) vzhľadom na povahu trestného činu uvedeného v odseku 2, osobu a pomery páchateľa postačuje uloženie tohto trestu,

b) páchateľ dal písomný sľub, že sa v určenom čase bude zdržiavať v obydlí na určenej adrese a pri výkone kontroly poskytne potrebnú súčinnosť,

c) sú splnené podmienky výkonu kontroly technickými prostriedkami.

A práve výkon kontroly technickými prostriedkami je pre tento článok dôležitý - vo vzťahu k zamestnaniu odsúdeného, teda za predpokladu, že si svoje živobytie zabezpečuje prostredníctvom práce v pracovnom pomere.

1. Má elektronický monitoring vplyv na zamestnanie zamestnanca?

Základnou otázkou pre hľadanie konkrétnych vplyvov elektronického monitoringu je otázka, či vôbec je možné nájsť prienik, medzi elektronickým monitoringom (autorka sa zameriava na elektronický monitoring v prípade trestu domáceho väzenia) a výkonom závislej práce zamestnanca pre zamestnávateľa.

V úvode sa autorka snažila jemne načrtnúť jednak aspekty výkonu závislej práce a výkonu trest domáceho väzenia pod vplyvom elektronického monitoringu. Je možné konštatovať, že už zbežný pohľad na uvedené aspekty môže vytvárať viacero otázok. Nemôže s ním zamestnávateľ skončiť pracovný pomer? Bude môcť zamestnanec pracovať, keď sa má zdržiavať po vymedzenú dobu v obydlí? Ovplyvní to jeho pracovný čas? Musí zamestnávateľ vôbec vedieť, že je elektronicky monitorovaný, najmä keď má elektronický náramok pripevnený na nohe a pod nohavicami ho nevidieť?

Už len z týchto jednoduchých otázok je možné vyvodiť, že to, že je zamestnanec elektronicky monitorovaný nemožno „odseparovať" od jeho pracovného života. Zamestnanec je elektronicky monitorovaný po celý deň, je to jeho bežnou súčasťou života, elektronický náramok si nemôže dať dole na začiatku pracovnej zmeny a zase po skončení pracovnej zmeny si ho nasadiť. Jednoducho povedané, elektronicky monitorovaný je 24 hodín denne a sám si musí zvážiť dopady na jeho zamestnanie. Dôležité je povedať, že zamestnanec nie je elektronicky monitorovaný bezdôvodne - je to trest za trestný čin, ktorý spáchal a ktorý mu umožňuje „vyhnúť" sa väzeniu a zároveň mu umožňuje zachovať sociálne a rodinné väzby pri zachovaní svojej finančnej nezávislosti. Elektronicky monitorovaný je teda zamestnanec po celý deň po určitú, súdom vymedzenú dobu, ktorá môže byť až štyri roky, t. j. s najväčšou pravdepodobnosťou môže dôjsť k stretu záujmov spoločnosti na elektronickej kontrole výkonu trestu odsúdeného a stredu záujmu zamestnávateľa, ktorý môže disponovať s pracovnou silou zamestnanca.

Hlavnou témou predloženého článku je vplyv elektronického monitoringu na výkon práce odsúdeného v pracovnom pomere, t. j. v tomto prípade autorka článku počíta s tým, že pracovný pomer sa z rôznych príčin nemusel skončiť. Je potrebné uviesť, že elektronický monitoring sám o sebe nespôsobuje skončenie pracovného pomeru, či už zo zákona, alebo z rozhodnutia zamestnávateľa či zamestnanca, nakoľko Zákonník práce nám elektronický monitoring prostredníctvom elektronického náramku nespomína. Elektronický monitoring teda nemá priamy vplyv na skončenie pracovného pomeru,je len formou kontroly uloženého trestu. To, čo môže mať vplyv na skončenie pracovného pomeru je samotné odsúdenie, ako aj povaha trestného činu, ktorý spáchal odsúdený, napríklad či sa jedná o úmyselný trestný čin. Napríklad zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer so zamestnancom v zmysle § 68 odsek 1 písmeno a) Zákonníka práce ak bol právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin. Ak je teda bol právoplatne odsúdený zamestnanec pre krádež a bol mu uložený trest domáceho väzenia, tak zamestnávateľ môže so zamestnancom okamžite skončiť pracovný pomer. Je len na vôli zamestnávateľa či pracovný pomer so zamestnancom ukončí a to, že je elektronicky monitorovaný v tom nehrá žiadnu rolu. Ak by bol zamestnancovi uložený trest za spáchanie trestného činu z nedbanlivosti, zamestnávateľ by s ním takýmto spôsobom nemohol skončiť pracovný pomer. Tu by však mohlo dôjsť k naplneniu jedného z účelov elektronického monitoringu a teda zamestnanec by mohol ďalej pokračovať vo výkone svojej činnosti bez toho aby bol ohrozený skočením pracovného pomeru a zároveň vykonávať svoj trest. Konkrétnych situácií, ktoré môžu vzniknúť je veľmi veľa, ale vzhľadom na hlavný predmet článku im už autorka nebude venovať väčší priestor.

2. Je zamestnanec povinný zamestnávateľovi oznámiť, že je elektronicky monitorovaný?

Prvou otázkou, ktorou sa príspevok bude zaoberať je, či je vlastne povinnosťou zamestnanca oznámiť zamestnávateľovi, že je zamestnanec elektronicky monitorovaný. Odpoveď záleží od viacerých faktorov. Prvým faktorom môže byť bezúhonnosť. Samozrejme to, že je zamestnanec elektronicky monitorovaný neznamená automaticky stratu bezúhonnosti a nie je to možné stotožňovať. Dôležitým je jeho odsúdenie, charakter trestného činu za ktorý bol odsúdený a následný trest, ktorý mu bol uložený. Vzhľadom na to, že sa predložený článok zaoberá primárne trestom domáceho väzenia, autorka bude jednotlivé spojitosti týkajúce sa bezúhonnosti smerovať na neho.

Je nutné povedať, že všeobecná definícia bezúhonnosti nie je sformulovaná, jej obsah (t.j. aký trestný čin môže spáchať osoba, aby bola stále bezúhonná), sa môže líšiť - vo väčšine prípadov je to trestný čin spáchaný z nedbanlivosti, pričom existujú pre rôzne profesie aj výnimky, či už prísnejšie, alebo benevolentnejšie k úmyselným trestným činom. Na tomto mieste je potrebné pripomenúť, že trest domáceho väzenia môže byť uložený aj za trestný čin spáchaný z nedbanlivosti. Vtedy nedochádza k strate bezúhonnosti. Ako to však súvisí s elektronickým monitoringom, keďže elektronický monitoring je len nástrojom na kontrolu výkonu trestu? Súvislosť je možné vidieť v tom, že ak je zamestnanec elektronicky monitorovaný a tento monitoring je dôsledkom výkonu trestu domáceho väzenia, ktorý mu bol uložený pre úmyselný trestný čin stratil týmto odsúdením bezúhonnosť.

Ak vyžaduje práca zamestnanca bezúhonnosť, či už podľa vnútropodnikových normatívnych aktov, alebo právnych predpisov, zamestnanec, aj keby túto povinnosť nemal zamestnávateľ upravenú vo vnútropodnikovom normatívnom akte je povinný stratu bezúhonnosti zamestnávateľovi nahlásiť. Samozrejme táto povinnosť nieje výslovne uvedená, t. j. Zákonník práce nestanovuje, že zamestnanec je povinný oznámiť zamestnávateľovi to, že je elektronicky monitorovaný a že stratil bezúhonnosť, ale ZP stanovuje povinnosť v § 81 písm. g) písomne oznamovať zamestnávateľovi bez zbytočného odkladu všetky zmeny, ktoré sa týkajú pracovného pomeru a súvisia s jeho osobou, najmä zmenu jeho mena, priezviska, trvalého pobytu alebo prechodného pobytu, adresy na doručovanie písomností, zdravotnej poisťovne, a ak sa so súhlasom zamestnanca poukazuje výplata na účet v banke alebo v pobočke zahraničnej banky, aj zmenu bankového spojenia. To znamená, že ak zamestnanec stratí bezúhonnosť, je to informáciou, ktorá sa týka pracovného pomeru a ktorá priamo ovplyvňuje výkon jeho práve,je povinný to zamestnávateľovi oznámiť.

Ale čo ak zamestnanec nepotrebuje pre výkon svojej práce bezúhonnosť a je elektronicky monitorovaný? V tom prípade znova môže byť odpoveď rôzna. Ak má zamestnávateľ vo svojom vnútropodnikovom normatívnom akte uvedené, že zamestnanec je povinný takúto skutočnosť (bezúhonnosť, elektronický monitoring) zamestnávateľovi oznámiť s uvedením sankcie napr. že sa neuvedenie tejto skutočnosti sa považuje za porušenie pracovnej disciplíny, zamestnanec je v tom prípade povinný mu túto informáciu poskytnúť. Ak však zamestnávateľ takýto vnútropodnikový normatívny akt nemá, zamestnanec nie je povinný zamestnávateľovi oznamovať, že je elektronicky monitorovaný.

Čo však v prípade ak teda zamestnanec nemusí zamestnancovi oznamovať, že je elektronicky monitorovaný, ale elektronický náramok je viditeľný a nezhoduje sa s predpísaným vizuálom zamestnancov? Napríklad môže byť reštaurácia, kde je pre ženy predpísaná rovnošata blúzka, sukňa, pančuchy a tenisky. V takejto rovnošate je elektronický náramok jasne viditeľný. Zamestnankyňa síce nemá povinnosť oznámiť skutočnosť, že nosí elektronický náramok, ale to, že ho má pripevnený na nohe je evidentné a nie je si možné to nevšimnúť. Zamestnávateľ môže mať za to, že takýto „doplnok" nie je v súlade s konceptom podniku a rovnako aj s rovnošatou. Tu sa dostáva do konfliktu povinnosť zamestnankyne strpieť elektronický monitoring a mať určitý vizuálny prejav v zamestnaní. Zamestnávateľ si môže upraviť vo svojom vnútropodnikovom normatívnom akte akým spôsobom majú byť upravení zamestnanci, resp. čo môžu, resp. nemôžu nosiť v zamestnaní na sebe, najmä ak sa to týka podniku s rovnošatou, resp. s nejakým kostýmom. Ak tento vnútropodnikový normatívny akt nevylučuje upevnenie elektronického náramku na nohe (nielen priamo, ale napríklad nevylučuje použitie doplnkov, náramkov, atď.) zamestnávateľ by nemohol elektronický náramok namietať. Ak však presne vyplýva z vnútropodnikového normatívneho aktu nemožnosť akýchkoľvek doplnkov, či iných prvkov umiestnených na tele zamestnanca, zamestnávateľ by sa voči elektronickému náramku mohol ohradiť. Zamestnankyňa nemá možnosť tento náramok „len" tak zložiť, preto by sa teoreticky mohlo uvažovať nad výpovedným dôvodom na podľa § 63 odsek 1 písm. d) bod. 3 Zákonníka práce a teda zamestnankyňa nespĺňa bez zavinenia zamestnávateľa požiadavky na riadny výkon dohodnutej práce určené zamestnávateľom vo vnútornom predpise.

3. Elektronický monitoring a pracovný čas zamestnanca

Stret, ktorý sa zdá ako najevidentnejší z pohľadu prieniku výkonu trestu domáceho väzenia kontrolovaného prostredníctvom elektronických náramkov a pracovného pomeru, je stret určeného pracovného času a stret času kedy sa má zamestnanec vo svojom zdržiavať a teda aj vykonávať trest domáceho väzenia. Môže sa zdať, že tento stret môže spôsobovať kolízie, resp. nemožnosť výkonu či už práce, alebo trestu domáceho väzenia. Ak sú však riadne splnené zákonné požiadavky a pomery odsúdeného boli riadne prešetrené, môže práve dôjsť k symbióze týchto dvoch, na prvý pohľad problematických aspektov života odsúdeného.

Preskúmavanie podmienok vykonáva na pokyn súdu v zmysle zák. č. 78/2015 Z. z. o kontrole výkonu niektorých rozhodnutí technickými prostriedkami a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov probačný a mediačný úradník. V rámci prešetrovania, či by uloženie trestu bolo možné, realizovateľné, ako aj účelné, zisťuje probačný a mediačný úradník, či je odsúdený zamestnaný, resp. v akom časovom rozsahu sa pohybuje jeho pracovná doba, z čoho vyplýva aj jeho denný režim.

Ak by pracovná doba zamestnanca bola od 08:00 - 16:00 a bol by uložený trest domáceho väzenia s tým, že zamestnanec by sa mal zdržiavať vo svojom obydlí od 19:30 do 06:00 hod, bol by elektronický monitoring by nemal na pracovný čas žiaden vplyv. Bolo by však možné, aby odsúdený ako zamestnanec pracoval v trojzmennej prevádzke, kde by sa jeho pracovné zmeny striedali, t. j. jeden deň by mal nočnú zmenu a ďalší deň rannú zmenu? Odpoveď na uvedenú otázku je, že zamestnanec by mohol pracovať na aj v dvoj - trojzmennej prevádzke, avšak je potrebné, aby táto skutočnosť bola predmetom prešetrenia a aby táto skutočnosť bola súdu známa, keď rozhoduje o vine a treste a vymedzení denného rozsahu trestu domáceho väzenia. Súd pri ukladaní trestu domáceho väzenia prihliada na striedanie zmien, samozrejme, nie na konkrétny dátum, avšak vymedzí, v akých hodinách sa trest domáceho väzenia vykonáva, ak má odsúdený rannú zmenu, ďalej vymedzí rozsah výkonu trestu domáceho väzenia v prípade, že má zamestnanec poobednú zmenu a samozrejme vymedzí aj rozsah hodín, kedy vykonáva odsúdený trest domáceho väzenia, keď odsúdený vykonáva prácu v nočnej zmene. To znamená, že aj v prípade, že sa u odsúdeného jedná o výkon práce v rôznych zmenách, môže byť táto skutočnosť zlučiteľná s výkonom trestu domáceho väzenia.

5. Zamestnanec a nespôsobilosť na nočnú prácu

Ako už vyplýva z vyššie uvedeného, zamestnanec môže vykonávať prácu aj v noci napríklad v trojzmennej prevádzke, prípadne môže vykonávať prácu len v noci, t.j. jeho pracovná doba je od 22:00 do 06:00 hodiny. Zákonník práce počíta aj s možnosťou, že sa zamestnanec stane nespôsobilým na výkon nočnej práce, t. j. zo subjektívnych dôvodoch spočívajúcich v jeho zdravotnom stave nie je možné, aby prácu v noci ďalej vykonával. Zamestnávateľ je povinný preradiť zamestnanca na inú prácu, ak zamestnanec pracujúci v noci na základe lekárskeho posudku je uznaný za nespôsobilého na nočnú prácu. V tomto prípade nastáva v rámci výkonu trestu domáceho väzenia problém. Ak bol denný rozsah trestu domáceho väzenia uložený len s ohľadom na nočnú prácu, t.j. že odsúdený vykonáva prácu len v jednej zmene a to len v noci, rozsah, ktorý by mal odsúdený odpracovať u zamestnávateľa v rámci rannej, alebo poobednej zmeny sa tak môže prekrývať s rozsahom výkonu trestu domáceho väzenia. Zo Zákonníka práce je síce možné preradiť ho na dennú prácu, dokonca to aj to Zákonník práce zamestnávateľovi prikazuje, avšak dochádza ku kolízii s výkonom trestu domáceho väzenia. V tomto prípade, nakoľko sa jedná o sústavný výkon práce, nie je možné použiť možnosť výnimky od mediačného aprobačného úradníka, ktorej maximálne rozsah je do 48 hodín a vzhľadom na podstatu inštitútu trestu domáceho väzenia by sa prerušenie trestu pre tento účel javilo ako neodôvodnené a neúčelné.

Odsúdený musí v čase šetrenia svojich pomerov poznať svoj zdravotný stav a byť si vedomý aj toho, v akom čase prácu vykonáva a v akom časovom horizonte bude elektronicky monitorovaný. Ak predsa len dôjde k situácii, že počas vymedzeného času sa stane nespôsobilým na nočnú prácu, dochádza k situácii, kedy zamestnávateľ nemá možnosť preradiť ho na inú prácu a preto sním môže rozviazať pracovný pomer, pričom najjednoduchším spôsobom by bolo skončiť pracovný pomer dohodou. Možnosť končiť pracovný pomer výpoveďou by záležala od skutočnosti, či zamestnanec je dlhodobo nespôsobilý na výkon nočnej práce, alebo len dočasne. Ak by bol dlhodobo nespôsobilý na výkon nočnej práce, mohol by mu zamestnávateľ dať výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce, ak by však bol podľa lekárskeho posudku uznaný za dočasne nespôsobilého, sťahoval by sa na neho zákaz výpovede, t. j. zamestnávateľ by mu nesmel dať výpoveď v zmysle § 64 ods. 1 písm. f) Zákonníka práce.

Záver

Elektronický monitoring má významnú úlohu v rámci kontroly výkonu trestu odsúdeného resp. kontroly na jeho správaním. Jedným z možnosti jeho využitia je kontrola výkonu trestu domáceho väzenia, t.j. či uložený trest domáceho väzenia odsúdený dodržiava. Keďže je elektronický náramok, prostredníctvom ktorého sa odsúdený kontroluje pripevnený odsúdenému na telo a výkon trestu sa vzťahuje na jeho obydlie, v ktorom má tráviť súdom vymedzený čas, logicky výkon trestu domáceho väzenia a s ním súvisiaca jeho kontrola prostredníctvom elektronického náramku má vplyv na osobný život odsúdeného, pričom môže mať vplyv aj na jeho pracovný život. Práve týmto vplyvom sa zaoberal predložený článok.

Po zvážení jednotlivých aspektov elektronického monitorovania a pracovného života odsúdeného, ktorý je v pracovnom pomere, je možné potvrdiť, že elektronický monitoring môže mať, ale aj nemusí mať vplyv na pracovný život odsúdeného, čo môže závisieť od zamestnania, ktoré odsúdený vykonáva, od povahy trestného činu, ktorý odsúdený spáchal, od konkrétneho zamestnávateľa, prípadne podmienok, za ktorých sa práca vykonáva. Elektronický monitoring tak najednej strane môže napomôcť k udržaniu si zamestnania odsúdeného, ale na druhej strane nie je 100% zárukou, že si odsúdený svoju prácu zachová. To však nevylučuje, aby si odsúdený našiel inú prácu, u iného zamestnávateľa.

ZÁKAZ ALEBO REŠPEKTOVANIE PROGRESÍVNEHO ZDAŇOVANIA VO VIZIBILITE ŠTÁTNEJ POMOCI A ROZHODOVACEJ ČINNOSTI SÚDNEHO DVORA EURÓPSKEJ ÚNIE
▼

PROHIBITION OR RESPECT FOR PROGRESSIVE TAXATION IN THE VISIBILITY OF STATE AID AND THE DECISION-MAKING ACTIVITY OF THE COURT OF JUSTICE OF THE EUROPEAN UNION

Michal ÚradníkMgr. Michal Úradník, pôsobí ako denný doktorand na Katedre finančného a správneho práva Právnickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici.

Abstrakt:

Daňový systém založený na progresívnej sadzbe dane je z hľadiska Európskej komisie často vnímaný ako nedovolená štátna pomoc, a to z dôvodu poskytovania selektívnej výhody menšín subjektom. V zmysle ustálenej rozhodovacej činnosti Súdneho dvora Európskej únie je však na vyslovenie rezultátu o štátnej pomoci formou progresívneho zdaňovania nutné skúmať daňový systém ako celok, pretože len sama progresívna sadzba dane neznamená nedovolenú štátnu pomoc.

Kľúčové slová:

progresívna sadzba dane, selektívnosť, zvýhodnenie, štátna pomoc

Abstract:

A progressivetax rate system is oftenperceived by the European Commission as illegal State aidbecause of theselective benefit of minorities to operators. However, in thelight of thesettleddecision-making of the Court of Justice of the European Union, in order to deliver a State Aid Result in theform of progressive taxation, the tax system as a whole must be examined, since a progressive tax rate alone does not constitute unlaw ful State aid.

Keywords:

progressive tax rate, selectivity, advantage, state aid

Úvod

V právnych poriadkoch európskych štátov, nevynímajúc ani Slovenskú republiku, sa možno v oblasti precizácie daňovej povinnosti stretnúť s presadzovaním progresívnychOpakom progresívneho zdaňovanie,je zavedenie degresívnej sadzby dane, čo znamená, že zo zvyšujúcim sa základom dane sadzba dane klesá. daňových sadzieb. Uvedené znamená, že daňová sadzba sa priamo úmerne zvyšuje s rastúcim základom dane. Výsledkom progresívneho daňového systému je skutočnosť, že povinné subjekty s vyšším základom dane budú platiť vyššiu daň, a to nielen z dôvodu že ich základ dane je vyšší oproti iným subjektom, ale daňová povinnosť bude znásobená ešte aj vyššou sadzbou dane.

Pertraktované rozlišovanie medzi povinnými daňovými subjektmi nie je najmä z pohľadu Európskej komisie vnímané priaznivo. Uvedené vyplýva aj z bohatej rozhodovacej činnosti tohto orgánu Európskej únie, ako aj následne Súdneho dvora Európskej únie (ďalej v texte aj ako ,,SDEÚ'). Dôvod negatívnej optiky, primárne zo strany Európskej komisie, spočíva vo vnímaní progresívneho zdaňovania ako poskytovania selektívnej výhody tým povinným subjektom, ktorí z hľadiska základu dane podliehajú nižšej daňovej sadzbe, kedy Európska komisia pomerne často rozhoduje, že zo strany daného štátu ide o nedovolený spôsob štátnej pomoci, keďže sú takto zvýhodňované spravidla menšie povinné subjekty, pretože sa dôvodne predpokladá, že čím je povinný subjekt rozsahom svojej činnosti väčší, tým dosahuje aj väčší základ dane. Zjednodušene povedené, Európska komisia vníma progresívne zdaňovanie vo vizibilite nedovolenej štátnej pomoci menším podnikom,V kontexte tohto príspevku je slovo podnik potrebné vnímať aj ako: povinný subjekt, daňový subjekt. čo podľa nej narúša hospodársku súťaž.

Koncepčným zameraním obsahu príspevku je preto posúdenie otázky, či progresívne zdaňovanie znamená poskytovanie nedovolenej, resp. akejkoľvek inej formy štátnej pomoci. Na to, aby sme mohli nami zadanú otázku zodpovedať,je potrebné primárne podrobiť záujmu fundamentálnu vlastnosť štátnej pomoci, a síce selektívne zvýhodnenie jedného subjektu oproti iným subjektom. V konklúzii uvedeného bude preto práve kritérium selektívnosti tvoriť podstatnú obsahovú časť nášho príspevku. Až v závereje vyjadrený rezultát, ako odpoveď na uvedenú otázku.

Rezultát je výsledkom komparácie pomerne bohatej judikatúry najvyšších súdnych autorít Európskej únie, osobitne Súdneho dvora Európskej únie. V záujme zvýšenia pozornosti čitateľa už v úvode možno predbehnúť a vyjadriť kritický postoj. Je síce pravdou, že súdy musia prihliadať na osobitosti každého prípadu a jednotný všeobecný ukazovateľ sa kreuje pomerne ťažko, avšak bohatá rozhodovacia činnosť Súdneho dvora Európskej únie v otázke posudzovania selektívnosti, ako nedovolenej štátnej pomoci, dáva dôvodný priestor na jeho vytvorenie. S prihliadnutím na obsah rozhodnutí však možno konštatovať nejednoznačnost' v posudzovaní selektívnosti, čo podľa nás vytvára priestor právnej neistoty a ďalšej „nadbytočnej" rozhodovacej činnosti súdnych autorít naprieč celou Európskou úniou.

Selektívnosť daňových nástrojov ako imanentný znak štátnej pomoci

Za štátnu pomoc sa v zmysle článku 107 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únieAk nie je zmluvami ustanovené inak, pomoc poskytovaná v akejkoľvek forme členským štátom alebo zo štátnych prostriedkov, ktorá narúša hospodársku súťaž alebo hrozí narušením hospodárskej súťaže tým, že zvýhodňuje určitých podnikateľov alebo výrobu určitých druhov tovaru, je nezlučiteľná s vnútorným trhom, pokiaľ ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi.(ďalej v texte len ako ,,ZFEÚ') pokladajú len výhody poskytnuté priamo alebo nepriamo zo štátnych prostriedkov.K tomu pozri Rozsudok Súdneho dvora vo veci 82/77, Van Tiggele, zo dňa 24.01.1978, body 25 a 26 a Rozsudok Súdu prvého stupňa Európskeho spoločenstva, 2. komory vo veci T-358/97,CompagnienationaleAirFrance proti Komisii, zo dňa 12.12.1996 bod 63. Pojem pomoci obsahuje tie výhody, poskytované zo štátnych zdrojov,V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie možno štátne zdroje označiť za súbor prostriedkov pozostávajúcich zo zdrojov verejného sektora, vrátane vnútroštátnych subjektov (Rozsudok Súdu prvého stupňa Európskeho spoločenstva, 2. komory vo veci T-358/97,CompagnienationaleAirFrance proti Komisii, zo dňa 12.12.1996 bod 63). Za určitých okolností možno dokonca prostriedky od súkromných subjektov označiť za formu štátnej pomoci, a síce ak sú tieto prostriedky dočasne alebo trvalo zverené do dispozičnej sféry štátu - (Rozsudok Súdu prvého stupňa, vo veci T-358/94, Zb. S. II-2109, AirFrance / Komisia, zo dňa 30.05.1996, v bode 67 jasne potvrdzuje, že článok 92 ods. 1 ZFEÚ pokrýva všetky zdroje, ktoré môže verejný sektor skutočne použiť na podporu spoločností, bez toho, aby pre nich bolo dôležité, aby boli z dlhodobého hľadiska súčasťou aktív verejného sektora). ktoré v rôznych formách znižujú zaťaženie, ktoré za normálnych okolností znáša sám podnikateľ.K tomu pozri Rozsudok Súdneho dvora vo veci C-241/94, Francúzska republika proti Komisii, zo dňa 26.9.1996 bod 34 rozsudku.

Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že, ak sa má vnútroštátne opatrenie kvalifikovať ako „štátna pomoc" v zmysle už vyššie uvedeného článku 107 ods. 1 ZFEU, musia byť kumulatívneJednotlivé predpoklady štátnej pomoci majúce vplyv na obchod medzi členskými štátmi a skreslenie (hospodárskej) súťaže sú vo všeobecnosti navzájom neoddeliteľné. Súdny dvor (EÚ) v Rozsudku vo veci 173/73, Taliansko vs. Komisia, zo dňa 02.07.1974 judikoval, že keď finančná pomoc poskytnutá jedným členským štátom posilní miesto podnikateľa oproti iným súťažiteľom v oblasti obchodu v rámci Spoločenstva, musí sa to hodnotiť ako ovplyvňovanie štátnou pomocou. K tomu pozri aj Rozsudok SDEÚ vo veci C-518/13, Eventech Adjudicator, London Borough of Camden, Transport for London, zo dňa 14.01.2015. splnené nasledovné podmienky: AD 1) ide o zásah štátu alebo zo štátnych prostriedkov, AD 2) spôsobilý ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi, AD 3) príjemcovi poskytuje selektívnu výhodu a AD 4)musí narúšať hospodársku súťažMožné narušenie hospodárskej súťaže je vylúčené, ak sú súčasne splnené AD 1) služba podlieha zákonnému monopolu, AD 2) zákonný monopol vylučuje akúkoľvek možnú hospodársku súťaž o výhradné poskytovanie predmetnej služby, AD 3) služba nekonkuruje iným službám, AD 4) oddelenie účtov poskytovateľa služby, ak pôsobí aj na trhu, kde je otvorený hospodárskej súťaži. - K tomu pozri Rozsudok SDEÚ vo veci T-295/12, Spolková republika Nemecko vs. Európska komisia, zo dňa 16.07.2014, bod 158. alebo hroziť jej narušením.K tomu pozri napríklad aj Rozsudok SDEÚ, vo veci, C-39/14, BVVG, zo dňa 16.07.2015, bod 24; Rozsudok SDEÚ, vo veci C-690/13, Trapéza Eurobank Ergasias, zo dňa 16.04.2015, bod 17; či Rozsudok SDEÚ v spojených veciach C-20/15 P a C-21/15 P zo dňa 21.12.2016 a iné.

Na podklade uvedeného a v spojení s daňovou optikou možno rezultovať, že opatrenie, ktorým orgány verejnej moci priznajú určitým podnikom daňové zvýhodnenie, ktoré síce nepredstavuje prevod štátnych prostriedkov, ale príjemcovia získavajú výhodnejšiu finančnú situáciu, ako je situácia iných daňovníkov, tak takéto opatrenie je potrebné vnímať ako štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEU.K tomu pozri rozsudky: Rozsudok Súdneho dvora vo veci C 387/92, Banco Exterior de España, zo dňa 15.03.1994, bod 14; Rozsudok SDEÚ vo veci C 106/09 P a C 107/09 P, Komisia a Španielsko/Government of Gibraltar a Spojené kráľovstvo, zo dňa 15.11.2011, bod 72; a Rozsudok SDEÚ vo veci C 20/15 P a C 21/15 P, Komisia/World Duty Free Group a i., zo dňa 21.12.2016, bod 56.

Pokiaľ ide o posúdenie skutočnosti, či zistené výhody zvýhodňovali určité podniky (kritérium selektívnosti), Európska komisia akcentuje tzv. trojkrokovú analýzu, a síce: AD 1) určiť referenčný daňový systém, AD 2) stanoviť, či predmetné daňové opatrenie predstavuje výnimku z tohto systému tým, že zavádza rozlišovanie medzi hospodárskymi subjektmi, ktoré sú vzhľadom na vlastné ciele systému v porovnateľnej skutkovej a právnej situácii, a AD 3) v prípade kladnej odpovede na položku č. 2 stanoviť, čije táto výnimka odôvodnená povahou a všeobecnou štruktúrou referenčného daňového systému. Vice versa, záporná odpoveď na druhý krok alebo prípadne kladná odpoveď na tretí krok umožňuje vylúčiť existenciu selektívnej výhody v prospech určitých podnikov. A contrario, kladná odpoveď na druhý krok a záporná odpoveď na krok tretí umožňujú rezultovať existenciu selektívnosti.K tomu pozri napríklad aj: Rozsudok Všeobecného súdu vo veci T-20/17, Maďarsko vs. Európska komisia, zo dňa 27.06.2019.

V konklúzii uvedeného a ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie je nutné akcentovať, že len skutočnosť, kedy daňový režim vytvára pre niektoré podniky výhodu, nemôže stačiť na to, aby sa tento režim považoval za selektívny a je potrebné najprv identifikovať obvyklý režim.Rozsudok SDEÚ v spojených veciach C-106/09 P a C-107/09 P, Európska komisia Government of Gibraltar, Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného írska, zo dňa 15.11.2011, bod 59.A contrario, ak sa zdá, že daňové zvýhodnenie (rozlišovanie)je odôvodnené povahou alebo štruktúrou daňového systému, do ktorého patrí, nemôže predstavovať selektívnu výhodu.K tomu pozri napríklad aj rozsudky: Rozsudok SDEÚ vo veci C-143/99, Adria-Wien Pipeline a Wietersdorfer&Peggauer Zementwerke, zo dňa 08.11.2001, bod 42; Rozsudok SDEÚ vo veci C-148/04, Unicredito Italiano, zo dňa 15.12.2005, body 51 a 52.

Na podklade uvedeného možno prezumovať, že je to práve daňový systém, bez ktorého posúdenia nie je možné stanoviť či isté jeho nástroje resp. opatrenia znamenajú selektívne zvýhodnenie daňových subjektov, ktorí sa nachádzajú v rovnakej právnej a skutkovejK tomu pozri napríklad aj: Rozsudok SDEÚ vo veci C 15/14 P, Komisia/MOL, zo dňa 04.06.2015, bod 61.situácii. Ak však na kreovaný daňový systém budeme nahliadať len vo vizibilite jeho cieľa, teda vytvorenia mechanizmu sústavy daní, ktorým budú podliehať vybrané daňové subjekty, kritérium selektívnosti tak nerozpoznáme. Dôvodom je a s istou mierou právnej abstrakcie možno konštatovať, že cieľom každého daňového systému je daňové zaťaženie povinných subjektov, s cieľom výberu finančných prostriedkov pre rozpočet sektora verejnej správy a zabezpečenie príjmov štátu. Do nami uvedenej premisy musí vstúpiť zásadné rozlišovacie kritérium, a síce posudzovanie rovnosti v zaobchádzaní či prístupe k povinným subjektom v rámci uplatňovaných daňových nástrojov či opatrení. Pretože len rovnaký a dostatočne abstraktný systém, ktorý pre stanovenie daňovej povinnosti nerozlišuje medzi povinnými subjektmi na základe rozličných kritérií vylučuje pochybnosti o poskytovaní štátnej pomoci v jej akejkoľvek podobe.

Ad absurdum, je to však práve princíp rovnosti, ktorý nie je len často porušovaným, pertraktovaným v súdnych rozhodnutiach, a to najmä nie však výlučne v súvislosti s progresívnym zdaňovaním, ale aj často rôznym spôsobom uplatňovaný a vykladaný. In abstracto platí, že výhoda smerujúca k osobitnému hospodárskemu odvetviu v porovnaní s inými podnikmi povinnými platiť daň, alebo potenciálne prístupná každému podniku povinnému platiť daň, pokiaľ táto výhoda vedie k rozdielnemu zaobchádzaniu, ktoré je v rozpore s cieľom dane, má selektívnu, a teda neprípustnú povahu.Rozsudok Všeobecného súdu v spojených veciachT-836/16 a T-624/17, Poľská republika vs. Európska komisia, zo dňa 16.05.2019, bod83.

Ako potom možno vnímať napríklad rozhodnutie SDEÚ vo veci C-78/08 až C-80/08, Paint Graphos a i., zo dňa 08.09.2011, ktorý judikoval, že v rámci dane z príjmov právnických osôb, nepredstavuje úplné oslobodenie od dane družstevných spoločností selektívnu výhodu z dôvodu, že tieto nie sú v porovnateľnej skutkovej a právnej situácii s obchodnými spoločnosťami inej právnej„ ... A priori selektívna povaha opatrenia, ktorým sa priznáva výhoda, nemusí byť nevyhnutne založená na podmienke získania tejto výhody v odvetví činnosti, v ktorom podnik pôsobí, ale môže byť založená na iných podmienkach, ako je podmienka spojená s právnou formou podniku, ktorý môže mať prospech z tejto výhody. ..." - K tomu pozri Rozsudok SDEÚ vo veci C 374/17, Finanzamt B vs. A Brauerei, zo dňa 19.12.2018, bod 26. formy. Rovnako kontroverzne k uvedenej premise vystupuje aj Rozsudok SDEÚ vo veci C-233/16, ANGED, zo dňa 26. 04.2018, v ktorom súd uviedol že v rámci dane z obchodných prevádzok (základ dane tvorí výmera predajnej plochy) nie je štátnou pomocou, ak sa pre niektoré predajne uplatní zníženie dane o 60% alebo úplné oslobodenie od tejto dane, in concreto predajne vykonávajúce určité činnosti, a tie, ktorých predajná plocha je pod prahovou hodnotou, ak sa pri posudzovaní selektívnosti overí, že tieto inštitúcie boli v inej situácii než iné predajne podliehajúce dani, vzhľadom na dosah, na ktorý sa predmetná daň zamerala.

Protichodne k uvedeným súdnym rozhodnutiam potom vyznieva napríklad Rozsudok SDEÚ v spojených veciach C-20/15 P a C-21/15 P zo dňa 21.12.2016, v zmysle ktorého na účely konštatovania selektivity opatrenia, ktoré sa odchyľuje od spoločného daňového systému, postačuje verifikovať, že z tohto opatrenia majú prospech len niektoré hospodárske subjekty, a iné nie, a to aj napriek tomu, že sa však všetky hospodárske subjekty z hľadiska cieľa sledovaného spoločným daňovým systémom nachádzajú v objektívne porovnateľnej situácii.

Pokiaľ ide o posúdenie otázky porovnateľnej situácie subjektov, Súdny dvor Európskej únie judikoval, že nejde o opatrenie selektívnej povahy, ak len daňovníci spĺňajúci podmienky získania opatrenia, mohli mať z tohto opatrenia prospech. Súčasne, neexistencia selektívnej povahy vedie ku konštatovaniu, že osoby, ktoré toto opatrenie nemôžu využiť, sa nenachádzajú v skutkovej a právnej situácii porovnateľnej so situáciou daňovníkov, ktorí ho využiť môžu, vzhľadom na cieľ sledovaný vnútroštátnym zákonodarcom.Rozsudok SDEÚ vo veci C-417/10, Ministerodell'Economia e delleFinanze, Agenzia delle Entratevs. 3M Italia SpA, zo dňa 29.03.2012.

Napriek uvedenému, či resp. vychádzajúc z pertraktovaného, otázkou právneho posúdenia stále ostáva otázka, čo možno rozumieť pod statusom ,,rovnaká skutková a právna situácia". Máme za to, že práve v oblasti daní platí už vyššie spomenutá premisa, a síce daňové zaťaženie vybraných subjektov. Cieľom je teda daňové zaťaženie a vybranie finančných prostriedkov od povinných subjektov. Máme za to, že nahliadame na problematiku selektívnosti a štátnej pomoci len z hľadiska cieľa daňového systému, či len rovnosti povinných subjektov nieje správne. Pozornosť je potrebné sústrediť na korelát rovnosti povinných subjektov a cieľa daňového opatrenia. Inak povedané, dôležité je posúdiť kritérium abstraktnosti určenia povinných subjektov, pri vylúčení predpokladu aselektívnosti, a síce čím väčší počet povinných subjektov, tým menší predpoklad selektívneho charakteru opatrenia. Súdny dvor Európskej únie totiž v rozsudku vo veci C 279/08 P, Komisia/Holandsko, zo dňa 08.09.2011, bod 50, judikoval, že ani skutočnosť, kedy sa určitého opatrenia môže domáhať veľké množstvo podnikov, alebo že tieto podniky patria k rôznym odvetviam činností, nestačí na spochybnenie jeho selektívnej povahy. Inak povedané, opatrenie môže mať selektívny charakter aj vtedy, ak sa vzťahuje na veľký počet podnikov.

Napriek pomerne bohatej rozhodovacej činnosti SDEÚ, v kontexte posudzovania selektívnosti ako štátnej pomoci, rezultujeme, že súdny dvor nestanovil všeobecne uplatniteľné kritéria, ktorých splnenie by mohlo, pokiaľ možno s čo najväčšou možnou mierou právnej istoty, prezumovať selektívny charakter daňového opatrenia ako štátnej pomoci. Akýsi všeobecný mechanizmus posúdenia selektívnosti opatrenia možno abstrahovať z rozsudku SDEÚ v spojených veciach C-106/09 PaC-107/09 P, Európska komisia Government of Gibraltar, Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Irska,zo dňa 15.11.2011, a síce „ ... na určenie, či je daňové opatrenie selektívne v prospech určitých podnikov, nestačí preskúmať, či existuje výnimka z pravidiel referenčného systému tak, ako sú vymedzené samotným dotknutým členským štátom, ale že je tiež potrebné overiť, ci boli obmedzenia alebo štruktúra tohto referenčného systému definované konzistentným spôsobom alebo, naopak, jednoznačne svojvoľným alebo predpojatým spôsobom s cieľom zvýhodniť tieto podniky so zreteľom na normálny cieľ tohto systému. ..."

V konklúzii uvedeného možno konštatovať, že môžu existovať dane, ktorých povaha nebráni tomu, aby viedli až k úplnému oslobodeniu od daňovej povinnosti určitých vybraných subjektov, za predpokladu, že uvedené (daňové) prostriedky nepovedú k poskytnutiu selektívnych výhod. O selektívne výhody nepôjde ak rozdiely v zdanení a výhody, ktoré z nich môžu vyplývať, hoci odôvodnené samotnou logikou, ktorou sa riadi prerozdelenie dane medzi platiteľov dane, vyplývajú z čistého a jednoduchého, neodchyľujúceho sa uplatnenia „bežného" režimu, pokiaľ sa s porovnateľnými situáciami zaobchádza rovnako a pokiaľ prostriedky na úpravu neopomínajú cieľ dotknutej dane.Rozsudok Všeobecného súdu vo veci T-20/17, Maďarsko proti Európskej komisii, zo dňa 27.06.2019, bod 101.

V kontexte posúdenie progresívneho zdaňovania a poskytovania selektívnej výhody, ktorú v progresívnych daňových sadzbách často prezumuje Európska komisia možno odkázať na ustálenú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, a síce ak teda pôjde o daň založenú na progresívnej sadzbe, ktorej základom bude obrat povinného subjektu (podniku), kritérium úpravy formou progresívneho zdanenia od určitého prahu, dokonca zvýšeného, ktoré môže zodpovedať prianiu zdaniť činnosť podniku, až keď dosiahne určitú hranicu obratu, neznamená samo osebe existenciu selektívnej výhody,20Rozsudok Všeobecného súdu vo veciT-20/17, Maďarsko proti Európskej komisii, zo dňa 27.06.2019, bod 104. V označenom rozsudku pozri aj bod 110, a síce „ ... Komisia síce v napadnutom rozhodnutí uviedla, že štruktúra progresívneho zdanenia dane z reklamy vedie k rozdielnemu zaobchádzaniu s podnikmi, ktoré sa nachádzajú v porovnateľnej skutkovej a právnej situácii, inými slovami, že vedie k diskriminačnému zaobchádzaniu. Napriek tomu v tejto súvislosti poukázala iba na skutočnosť, že priemerná skutočná sadzba a hraničná sadzba zdanenia podnikov sa musí líšiť v závislosti od výšky ich obratov a ich veľkosti (odôvodnenia 50, 51, 58 a 59 napadnutého rozhodnutia). Táto variácia priemernej skutočnej sadzby a hraničnej sadzby dane v závislosti od výšky základu dane je vlastná akémukoľvek daňovému systému s progresívnou štruktúrou a taký systém nie je, ako bolo uvedené v bode 104 vyššie, ako taký a iba z toho dôvodu, takej povahy, aby viedol k vzniku selektívnych výhod. Okrem toho, pokiaľ progresívna daňová štruktúra odráža cieľ sledovaný touto daňou, nemožno sa domnievať, že dva podniky s rôznym základom dane sú s prihliadnutím na tento cieľ v porovnateľnej skutkovej situácii. ...". a teda ani poskytnutie štátnej pomoci tým podnikom, na ktoré sa bude vzťahovať nižšia sadzba progresívnej dane.

Záver

Zavedenie systému progresívneho zdaňovania vedie často k nesprávnym predstavám o poskytovaní selektívnej výhody, a teda aj nedovolenej štátnej pomoci, tým povinným daňovým subjektom, ktorí z hľadiska sadzby dane podliehajú nižšej daňovej povinnosti, kedy vychádzajúc z aplikačnej praxe pôjde spravidla o podniky menšie. Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie, aj keď nie úplne konzistentne, vylúčila aby len zavedenie systému progresívneho zdaňovania automaticky znamenalo nedovolenú štátnu pomoc. Nevyhnutné je skúmať daňový systém ako celok a zavedené opatrenia posúdiť v optike splnenia vlastnosti abstraktnosti, pretože len ak sú opatrenia k povinným osobám, ktoré sa nachádzajú v porovnateľnej skutkovej a právnej situácii, uplatňované bez rozdielov, možno absolútne vylúčiť selektívnosť opatrenia a akúkoľvek podobu štátnej pomoci.

---

Zoznam bibliografických odkazov

Rozsudok Súdneho dvora vo veci 173/73, Taliansko vs. Komisia, zo dňa 02.07.1974. Rozsudok Súdneho dvora vo veci 82/77, Van Tiggele, zo dňa 24.01.1978. Rozsudok Súdneho dvora C 387/92, Banco Exterior de Espaňa, zo dňa 15.03.1994.

Rozsudok Súdu prvého stupňa, vo veci T-358/94, Zb. S. 11-2109, AirFrance / Komisia, zo dňa 30.05.1996.

Rozsudok Súdneho dvora vo veci C-241/94, Francúzska republika proti Komisii, zo dňa 26.9.1996.

Rozsudok Súdu prvého stupňa Európskeho spoločenstva, 2. komory vo veci T-358/97, Compagnienationale AirFrance proti Komisii, zo dňa 12.12.1996.

Rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-143/99, Adria-WienPipeline a Wietersdorfer & Peggauer Zementwerke, zo dňa 08.11.2001.

Rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C 15/14 P, Komisia/MOL, zo dňa 04.06.2015.

Rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-148/04, Unicreditoltaliano, zo dňa 15.12.2005.

Rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-78/08 až C-80/08, PaintGraphos a i., zo dňa 08.09.2011.

Rozsudok Súdneho dvora Európskej únievo veci C 279/08 P, Komisia/Holandsko, zo dňa 08.09.2011.

Rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C 106/09 P a C 107/09 P, Komisia a Španielsko/Government of Gibraltar a Spojené kráľovstvo, zo dňa 15.11.2011.

Rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-417/10, Ministerodell'Economia e delle Finanze, Agenzia delle Entratevs. 3M ItaliaSpA, zo dňa 29.03.2012.

Rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci T-295/12, Spolková republika Nemecko vs. Európska komisia, zo dňa 16.07.2014.

Rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-518/13, Eventech Adjudicator, London Borough of Camden, Transport for London, zo dňa 14.01.2015.

Rozsudok Súdneho dvora Európskej únie, vo veci C-690/13, Trapéza Eurobank Ergasias, zo dňa 16.04.2015.

Rozsudok Súdneho dvora Európskej únie, vo veci, C-39/14, BWG, zo dňa 16.07.2015.

Rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C 20/15 P a C 21/15 P, Komisia/WorldDutyFree Group a i., zo dňa 21.12.2016.

Rozsudok Súdneho dvora Európskej únievo veci C-233/16, ANGED, zo dňa 26. 04.2018.

Rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C 374/17, Finanzamt B vs. A Brauerei, zo dňa 19.12.2018.

Rozsudok Všeobecného súdu v spojených veciach T-836/16 a T-624/17, Poľská republika vs. Európska komisia, zo dňa 16.05.2019.

Rozsudok Všeobecného súdu vo veci T-20/17, Maďarsko vs. Európska komisia, zo dňa 27.06.2019.

UZNANIE A VÝKON CUDZÍCH ROZHODNUTÍ V RODINNÝCH VECIACH - VO VECIACH ZVERENIA DIEŤAŤA DO OSOBNEJ STAROSTLIVOSTI ALEBO ÚPRAVE STYKU S NÍM
▼

RECOGNITION AND ENFORCEMENT OF FOREIGN DECISIONS IN FAMILY MATTERS - IN MATTERS RELATING TO THE CUSTODY OF A CHILD OR THE ACCESS TO THE CHILD

Miloš LevrincAutor príspevku pôsobí od r. 2002 na Právnickej fakulte UMB v Banskej Bystrici, v r. 2008 úspešne ukončil doktorandské štúdium vykonaním dizertačnej skúšky a obhajobou dizertačnej práce na tému- Zmluvy v medzinárodnom obchode. V súčasnosti pôsobí ako odborný asistent na Katedra medzinárodného, európskeho práva a právnej komunikácie.

Abstrakt:

Otázky zverenia dieťaťa do osobnej starostlivosti alebo úprava styku s ním patria z hľadiska systematiky MPS medzi tzv. rodinné veci. Právne pramene upravujúce uznanie a výkon cudzích rozhodnutí, ktoré sa týkajú okruhu zvolených otázok predstavuje okrem vnútroštátneho predpisu, aj rôzne medzinárodné zmluvy a nariadenia EÚ.

Kľúčové slová:

uznanie a výkon cudzích rozhodnutí, zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti, úprava styku s dieťaťom

Abstract:

The issues of custody of the child or the regulation of access to the child are, from the point of view of the private international law systematics, among the so-called family stuff. In addition to national legislation, various international conventions and EU regulations are the legal sources governing the recognition and enforcement of foreign decisions concerning a range of selected issues.

Keywords:

recognition and enforcement of foreign decisions, custody of the child, regulation of contact with the child or the access to the child

Úvod

Uznaním cudzieho rozsudku možno rozumieť priznanie účinkov cudziemu rozsudku na území iného štátu, čím sa tento rozsudok stáva záväzným voči účastníkom konania, prípadne aj vo vzťahu k tretím osobám na území tohto iného štátu. Výkon (exekúcia) cudzieho rozsudku znamená jeho nútený výkon v prípade, ak nie je zo strany účastníka, ktorý bol ním zaviazaný na určité plnenie, dobrovoľne, v lehote jeho vykonateľnosti, plnené to, čo mu rozsudok ukladá. Uznanie a výkon cudzích rozsudkov závisí od ich pôvodu a na to nadväzujúci rozhodný prameň práva, ktorý túto oblasť reguluje. V medzinárodnom práve súkromnom sa „uznanie a výkon" cudzieho rozhodnutia používa špecificky na označenie mechanizmu, ktorým štát priznáva účinky rozhodnutiam súdov (a niekedy aj iných orgánov) iných štátovPredovšetkým zmenou Zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (ďalej aj ako „ZMPSP"), novelou- Zákonom č. 589/2003 Z. z. zákonodarca v ust. § 63 ZMPSP upravil možnosť uznania a výkonu rozhodnutí orgánov cudzieho štátu vo veciach uvedených v § 1 bez ohľadu na skutočnosť, či sa jedná o justičný orgán (za podmienky, že o uvedenej veci v Slovenskej republike rozhodujú súdy), čím odstránil prekážku uznania a výkonu cudzích rozhodnutí vo veciach spadajúcich do predmetu ZMPSP, o ktorých v cudzom štáte rozhodoval podľa jeho vnútroštátnej úpravy iný ako justičný orgán. Do prijatia uvedenej novely bolo možné v Slovenskej republike podľa ZMPSP uznať a vykonať iba rozhodnutia cudzích justičných orgánov. V prípade ak o veci spadajúcej do predmetu MPS rozhodoval podľa predpisov daného štátu iný orgán cudzieho štátu a nejednalo sa o justičný orgán, v zmysle ZMPSP nebolo možné takéto rozhodnutia uznať a vykonať a v tomto význame ho používa aj ZMPSP. V skutočnosti sa však MPS vlastným výkonom cudzieho rozhodnutia nezaoberá;je uznaným princípom MPS, že samotný výkon cudzieho rozhodnutia podlieha lex fori štátu výkonu.LYSINA P., Ďuriš, M., Haťapka, M. a kol. Medzinárodné právo súkromné. 2 .vydanie. Bratislava: C.H.BECK, 2016, s. 391 Medzinárodné právo súkromné teda reguluje podmienky uznania a výkonu cudzích rozhodnutí. Inak povedané, medzinárodné právo súkromné upravuje podmienky a predpoklady pre priznanie účinkov cudziemu rozhodnutiu na území štátu, kde sa má uznať, resp. vykonaťPodľa vnútroštátnej úpravy, ust. § 63 ZMPS. Úprava podmienok uznania a výkonu cudzích rozhodnutí je obsiahnutá v niekoľkých prameňoch,jednak vnútroštátneho pôvodu, medzinárodných zmluvách, prípadne európskeho pôvodu. Pre aplikovateľnosť toho ktorého prameňa, je potrebné poznať pôvod cudzieho rozhodnutia, charakter veci, v ktorej bolo vydané, ako aj dátum jeho vydania, prípadne aj dátum začatia konania, ktoré vydaniu rozhodnutia predchádzalo. Na základe poznania uvedených skutočností je možné stanoviť režim uznávania a výkonu konkrétneho cudzieho rozhodnutia. Základným účelom uznania a výkonu cudzích rozhodnutí je teda pripustiť účinky a u rozhodnutí, ktoré je potrebné vykonať, aj ich výkon na území iného štátu akoje štát pôvodu rozhodnutia. Medzinárodné právo súkromné ďalej vlastný výkon cudzieho rozhodnutia, ako už bolo uvedené nereguluje (ak tak iba v niektorých čiastkových otázkachčl. 46 Nariadenia Brusel IIa), tento podlieha vnútroštátnej právnej úprave miesta výkonu rozhodnutia (lex fori). V Slovenskej republike je vnútroštátna regulácia samotného výkonu cudzieho rozhodnutia (exekúcie) obsahom Zákona č. 233/1995 o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v platnom znení, v nami sledovaných otázkach obsahom predovšetkým Civilného mimosporového poriadkuZákon č. 161/2015 Z. z.. Základnou nevyhnutnou podmienkou pre samotný výkon exekúcie je exekučný titul, medzi ktoré zaraďujeme aj cudzie exekučné tituly. Snahou autora a cieľom tohto článku je poskytnúť prehľad jednotlivých prameňov uznávania a výkonu cudzích rozhodnutí v Slovenskej republike vo vybraných otázkach, a to vo veciach zverenia dieťaťa do osobnej starostlivosti alebo úprave styku s ním.

Jadro

Zverenia dieťaťa do osobnej starostlivosti alebo úprava styku s ním patrí z hľadiska systematiky MPS medzi tzv. rodinné veci. Právne pramene upravujúce dané vzťahy, resp. nami vymedzený okruh vzťahov, uznanie a výkon cudzích rozhodnutí vo veciach zverenia dieťaťa do osobnej starostlivosti alebo úprava styku s ním, môžeme systémovo rozdeliť na pramene európskeho práva (tzv. úniové pramene), medzinárodného práva a pramene vnútroštátneho práva. Poradie jednotlivých prameňov je ďalej usporiadané z hľadiska prednosti pri ich aplikáciiAplikačná prednosť právne záväzných aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie pred zákonmi Slovenskej republiky vyplýva z cl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Rovnako v čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky je upravená aplikačná prednosť medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodných zmlúv, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodných zmlúv, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, pred zákonmi. Vzťah medzi prameňmi medzinárodného a európskeho práva je upravený často v samotným sekundárnych aktoch EÚ (nariadeniach). Pokiaľ nie, na daný vzťah je potrebné aplikovať všeobecné konkurenčné pravidlá vyplývajúce z primárnych prameňov práva EÚ a judikatúry Súdneho dvora EÚ..

PRAMENE EURÓPSKEHO PRÁVA (ÚNIOVÉ PRAMENE)

Európska (tzv. úniová) právna úprava je obsiahnutá v Nariadení Rady (ES) č. 2201/2003 z 27.11.2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) 1347/2000 (ďalej aj ako „Nariadenie Brusel IIaNariadenie Brusel IIa nadobudlo účinnosť 1.8.2004, uplatňuje sa od 1.8.2005, s výnimkou článkov 67 až 70, ktoré sa uplatňujú od 1.8.2004, teda sa týka uznania a výkonu cudzích rozhodnutí vydaných po tomto dátume. V Bulharsku a Rumunsku po 1.1.2007, v Chorvátsku po 1.7.2013.") a v Nariadení Rady (EÚ) č. 2019/1111 z 25.06.2019 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností a o medzinárodných únosoch detí (ďalej aj ako „Nariadenie Brusel IIb"), ktoré je prepracovaným (revidovaným) znením Nariadenia Brusel IIa.Nariadenie Brusel IIb sa v zmysle jeho cl. 105 uplatňuje až od 01.08.2022 s výnimkou článkov 92, 93, 103, ktoré sa uplatňujú od 22.07.2022 Nariadenie Brusel Ha, resp. Nariadenie Brusel IIb završuje jednak snahu o unifikáciu noriem medzinárodného práva súkromného v EÚ, ale zároveň je aj nástrojom europeizácie. Europeizáciou rozumieme proces, ktorým sa medzinárodné právo súkromné, ktorej e principiálne vnútroštátnou právnou úpravou, stáva predmetom regulácie právnymi aktmi vydávanými Európskou úniou, resp. vydanými pod jej egidou, čím dochádza k unifikácii medzinárodného práva súkromného a procesného v tejto geografickej oblasti.Csach, K.- Širicová, Ľ. 2011. Úvod do štúdia medzinárodného práva súkromného a procesného. Košice: Univerzita P. J. Šafárika v Košiciach, Právnická fakulta, Ústav Európskeho práva, 2011. s. 25. ISBN 978-807097-880-1 V záujme unifikácie, prekonania rozdielov medzi právnymi poriadkami členských štátov, z hľadiska právnej istoty a predvídateľností právnych riešení je EÚ oprávnená prijímať opatrenia (právne akty), v rozsahu kompetencií prenesených na ňu členskými štátmi, určené aj na úpravu niektorých otázok (právnych vzťahov), ktoré inak patria pod reguláciu medzinárodného práva súkromného v rámci vnútroštátneho práva.Článok 81 ZFEU (bývalý článok 65 ZES) 1. Únia rozvíja justičnú spoluprácu v občianskych veciach, ktoré majú cezhraničné dôsledky, na základe zásady vzájomného uznávania súdnych a mimosúdnych rozhodnutí. Takáto spolupráca môže zahŕňať prijatie opatrení na aproximáciu zákonov a iných právnych predpisov členských štátov. 2. Na účely odseku 1 Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym postupom prijmú, najmä ak je to nevyhnutné pre riadne fungovanie vnútorného trhu, opatrenia zamerané na zabezpečenie: a) vzájomného uznávania a výkonu súdnych a mimosúdnych rozhodnutí medzi členskými štátmi; b) cezhraničného doručovania súdnych a mimosúdnych písomností; c) zlučiteľnosti kolíznych noriem a noriem určujúcich právomoc uplatnitelných v členských štátoch; d) spolupráce pri obstarávaní dôkazov; e) účinného prístupu k spravodlivosti; f) odstraňovania prekážok riadneho priebehu občianskoprávneho konania, v prípade potreby podporovaním zlučiteľnosti pravidiel občianskeho súdneho konania uplatnitelných v členských štátoch; g) rozvíjania alternatívnych metód riešenia sporov; h) podpory vzdelávania sudcov a justičných pracovníkov. 3. Odchylne od odseku 2 Rada v súlade s mimoriadnym legislatívnym postupom ustanoví opatrenia týkajúce sa rodinného práva, ktoré majú cezhraničné dôsledky. Rada sa uznáša jednomyseľne po porade s Európskym parlamentom. Rada môže na návrh Komisie prijať rozhodnutie, ktorým sa určujú tie aspekty rodinného práva s cezhraničnými dôsledkami, ktoré môžu byť predmetom aktov prijatých riadnym legislatívnym postupom. Rada sa uznáša jednomyseľne po porade s Európskym parlamentom. Návrh uvedený v druhom pododseku sa oznámi národným parlamentom. Ak národný parlament oznámi svoj nesúhlas do šiestich mesiacov od tohto oznámenia, rozhodnutie sa neprijme. V prípade, že sa nevysloví nesúhlas, Rada môže rozhodnutie prijať. Ďalšími ustanoveniami, zakladajúcimi legislatívne právomoci EÚ v oblasti súkromného hmotného práva, ale z časti aj medzinárodného práva súkromného , sú ustanovenia cl. 114 a 115 ZFEU, ktoré umožňujú aproximáciu (zbližovanie) právnych predpisov v oblasti vnútorného trhu. Medzi takéto otázky patrí aj regulácia uznania a výkonu cudzích rozsudkov v nami sledovaných veciach patriacich do vecného rozsahu (pôsobnosti) Nariadenia Brusel IIa, resp. Brusel IIbV Nariadení Brusel IIa. v rámci vecí spadajúcich pod vecný rozsah tohto nariadenia - nadobúdanie, výkon, prenesenie, obmedzenie alebo odňatie rodičovských práv a povinností , v Nariadení Brusel IIb v rámci vecí spadajúcich pod vecný rozsah tohto nariadenia - nadobúdanie, výkon, prenesenie, obmedzenie alebo odňatie rodičovských práv a povinností.. Unifikácia v takejto „nižšej úrovni"Unifikácia kolíznych noriem a noriem medzinárodného procesného práva je podstatne menším zásahom do právnej kultúry jednotlivých štátov. Tieto normy iba stanovujú, ktoré právo bude rozhodné, pred ktorými súdmi sa budú riešiť prípadné spory a aké sú podmienky prípadného uznania a výkonu takýchto rozhodnutí. Naopak prekonanie rozdielností právnych poriadkov unifikáciou hmotnoprávnych noriem občianskeho a obchodného práva sa ukazuje ako nedosiahnuteľné. má svoj nespochybniteľný význam z hľadiska právnej istoty a predvídateľností právnych riešení. Hovorí sa o renesancii medzinárodného práva súkromného a o tom, že tento odbor je najdynamickejšie sa rozvíjajúcou oblasťou súkromného práva v EÚ vposlednej dobe.Pauknerová, M. 2013. Evropské mezinárodní právo soukromé, 2. Vydání. Praha: C. H. BECK, 2013, s.11

Z hľadiska priestorovej pôsobnosti sa obe nariadenia uplatňujú v členských štátoch EÚ, s výnimkou Dánska. Nariadenie Brusel IIaČl 59 až 62 Nariadenia Brusel Ha ako aj Nariadenie Brusel IIbČI 94 až 98 Nariadenia Brusel IIb sa uplatňuje prednostne pred medzinárodnými dohovormi vo vzťahu k otázkam (veciam) upravujúcimi oblasť uznania a výkonu rozhodnutí vo veciach zverenia dieťaťa do osobnej starostlivosti a úpravy styku s nímČo sa týka mnohostranných dohovorov pred Európskym dohovorom o uznávaní a výkone rozhodnutí týkajúcich sa starostlivosti o deti a obnove starostlivosti o deti (Štrasburg, 20.05.1980, Oznámenie c. 360/2001 Z. z., pre SR platný od 01.09.2001) a Dohovorom o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone a spolupráci v oblasti rodičovských práv a povinností a opatrení na ochranu práv dieťaťa (Haag, 19.10.1996, Oznámenie č. 344/2002 Z. z. pre SR platný od 01.01.2002)., s tým že pokiaľ ide o vzťah pokiaľ ide o vzťah k Haagskemu dohovoru o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone a spolupráci v oblasti rodičovských práv a povinností a opatrení na ochranu dieťaťa z 19. októbra 1996, Nariadenie Brusel IIa sa uplatňuje vo veci uznania a výkonu rozsudku vydaného súdom členského štátu na území iného členského štátu, aj keď má dotknuté dieťa svoj obvyklý pobyt na území tretieho štátu, ktorý je zmluvnou stranou uvedeného dohovoru a Nariadenie Brusel IIb sa uplatňuje vo veci uznania a výkonu rozhodnutia vydaného súdom členského štátu na území iného členského štátu, aj keď má dotknuté dieťa svoj obvyklý pobyt na území štátu, ktorý je zmluvnou stranou uvedeného dohovoru a v ktorom sa toto nariadenie neuplatňuje.

Nariadenia používajú pojmy ako cezhraničný charakter, cezhraničná spolupráca, resp. cezhraničný dôsledok i keď neobsahujú ich legálnu definíciu. Podmienku ich aplikácie v cezhraničných vzťahoch vyplýva z čl. 81 ZFEÚ a judikatúry Súdneho dvora EÚ. Nariadenie Brusel IIa rozlišuje pojmy uznávanie cudzích rozhodnutí, vyhlásenie vykonateľnosti cudzích rozhodnutí a vykonávanie cudzích rozhodnutí, avšak ani jeden z uvedených pojmov nemá v Nariadení Brusel IIa svoju legálnu definíciu.Burdová K. Vykonávanie cudzích rozhodnutí vo veciach rodičovských práv a povinností a Nariadenie Brusel IIa a revidované Nariadenie Brusel IIa In: Zborník Efektivita výkonu rozhodnutia vo veciach starostlivosti súdu o maloletých po rekodifikácii civilného procesu. Tamara Čipková (ed). Bratislava: Wolters Kluwer SR, s.r.o., 2019. s. 95. ISBN 978-80-571-0139-0 (pdf)

Nariadenie Brusel IIa ako aj Nariadenie Brusel IIb sú založené na automatickom uznávaní cudzích rozhodnutí, teda uznanie cudzieho rozhodnutia je neformálne, nevyžaduje sa viesť osobitné konanie. Zainteresovaný účastník však môže podľa Nariadenia Brusel IIa sám podať návrh na vydanie rozhodnutia o uznaní rozsudku, resp. podľa Nariadenia Brusel IIb, v súlade s postupmi ustanovenými v článkoch 59 až 62 Nariadenia Brusel IIb a v relevantných prípadoch v oddiele 5 tejto kapitoly a v kapitole VI Brusel IIb, navrhnúť vydanie rozhodnutia, že nie sú dôvody na zamietnutie uznania podľa článkov 38 a 39 tohto nariadenia.

Rozsudok týkajúci sa rodičovských práv a povinnosti sa podľa Nariadenia Brusel IIa neuzná: a) ak by uznanie bolo s prihliadnutím na najlepší záujem dieťaťa v zjavnom rozpore s verejným poriadkom členského štátu, v ktorom sa o uznanie žiada; b) ak v rozpore so základnými procesnými zásadami členského štátu, v ktorom sa o uznanie žiada, sa s výnimkou naliehavých prípadov vydal bez toho, aby sa dieťaťu dala možnosť vyjadriť sa; c) v prípade, že bol vydaný v neprítomnosti, ak sa osobe, ktorá sa nezúčastnila konania, nedoručila písomnosť, ktorou sa začalo konanie, alebo rovnocenná písomnosť v dostatočnom časovom predstihu a takým spôsobom, aby si mohla zabezpečiť obhajobu, okrem prípadu, že sa zistí, že táto osoba prijala rozsudok bez výhrad; d) na návrh osoby, ktorá tvrdí, že rozsudok zasahuje do jej rodičovských práv a povinností, ak sa taký rozsudok vydal bez toho, aby táto osoba mala možnosť vyjadriť sa; e) ak je nezlučiteľný s neskorším rozsudkom týkajúcim sa rodičovských práv a povinností vydaným v členskom štáte, v ktorom sa žiada o uznanie; f) ak je nezlučiteľný s neskorším rozsudkom týkajúcim rodičovských práv a povinností vydaným v inom členskom štáte alebo v nečlenskom štáte obvyklého pobytu dieťaťa za predpokladu, že neskorší rozsudok je možné uznať v členskom štáte, v ktorom sa žiada o uznanie alebo g) ak sa nedodržal postup ustanovený v článku 56.Čl 23 Nariadenia Brusel IIa Právomoc súdu členského štátu pôvodu sa nesmie skúmať. Kritériá, na ktorých sa založila právomoc podľa článkov 3 až 14, sa nesmú skúmať z hľadiska rozporu s verejným poriadkom podľa článkov 22 písm. a) a 23 písm. a)ČI. 24 Nariadenia Brusel IIa. Za žiadnych okolností sa nesmie rozsudok preskúmať z hľadiska rozhodnutia vo veci samej.Čl. 26 Nariadenia Brusel IIa

Uznanie rozhodnutia vo veciach rodičovských práv a povinností sa podľa Nariadenia Brusel IIb zamietne: a) ak by uznanie bolo s prihliadnutím na najlepší záujem dieťaťa v zjavnom rozpore s verejným poriadkom členského štátu, v ktorom sa dovoláva uznania; b) v prípade, že bolo vydané v neprítomnosti, ak sa osobe, ktorá sa nezúčastnila konania, nedoručila písomnosť, ktorou sa začalo konanie, alebo rovnocenná písomnosť v dostatočnom časovom predstihu a takým spôsobom, aby si mohla zabezpečiť obhajobu, okrem prípadu, že sa zistí, že táto osoba prijala rozhodnutie bez výhrad; c) na návrh osoby, ktorá tvrdí, že rozhodnutie zasahuje do jej rodičovských práv a povinností, ak bolo takéto rozhodnutie vydané bez toho, aby táto osoba mala možnosť vyjadriť sa; d) ak a v takom rozsahu, v akom je nezlučiteľné s neskorším rozhodnutím týkajúcim sa rodičovských práv a povinností vydaným v členskom štáte, v ktorom sa dovoláva uznania; e) ak a v takom rozsahu, v akom je nezlučiteľné s neskorším rozhodnutím týkajúcim sa rodičovských práv a povinností a vydaným v inom členskom štáte alebo v nečlenskom štáte obvyklého pobytu dieťaťa za predpokladu, že neskoršie rozhodnutie je možné uznať v členskom štáte, v ktorom sa dovoláva uznania, alebo f) ak sa nedodržal postup ustanovený v článku 82. Uznanie rozhodnutia vo veciach rodičovských práv a povinnosti možno zamietnuť, ak bolo vydané bez toho, aby sa dieťaťu, ktoré je schopné sformulovať svoje názory, poskytla možnosť ich vyjadriť v súlade s článkom 21, okrem týchto prípadov: a) konanie sa týkalo len majetku dieťaťa a vzhľadom na predmet konania nebolo treba dieťaťu poskytnúť možnosť vyjadriť sa, alebo b) existovali závažné dôvody, najmä v naliehavej veci.ČI. 39 Nariadenia Brusel IIb Čo sa už týka výkonu cudzieho rozhodnutia v nami sledovaných otázkach je právna úprava v Nariadení Brusel IIa a Nariadení Brusel IIb odlišná. Obidve nariadenia samotný výkon rozhodnutia neupravujú, i keď čiastočne doň svojimi vlastnými právnymi normami zasahujú. Samotný výkon rozhodnutia sa v zásade riadi právnym poriadkom „lex fori", avšak pre výkon rozhodnutia podľa Nariadenia Brusel IIa je potrebný určitý medzistupeň, inštitút tzv. „vyhlásenia vykonateľnosti" cudzieho rozhodnutia, ktorého konanie je upravené normami Nariadenia Brusel IIa. Vyhlásenie vykonateľnosti podľa Nariadenia Brusel IIa sa nevyžaduje iba v dvoch otázkach, a to pri rozsudkoch upravujúcich právo styku s dieťaťom a vymedzených rozhodnutiach týkajúcich sa návratu dieťaťa. Do rozsahu nami zvolených rozhodnutí patria práve rozhodnutia upravujúce styk s dieťaťom. Proti rozhodnutiu o návrhu na vyhlásenie vykonateľnosti rozhodnutia sa môže odvolať každý z účastníkov. Odvolanie sa musí podať do 1 mesiaca od doručenia rozhodnutia.ČI. 33 Nariadenia Brusel IIa Vykonanie rozsudku sa riadi právnym poriadkom členského štátu výkonu. Akýkoľvek rozsudok vynesený súdom iného členského štátu a vyhlásený za vykonateľný podľa oddielu 2 alebo osvedčený v súlade s článkom 41 ods. 1 alebo článkom 42 ods. 1 sa vykoná v členskom štáte výkonu za rovnakých podmienok, ako keby bol vynesený v tomto členskom štáte.ČI. 47 Nariadenia Brusel IIa Rozsudok, ktorý bol osvedčený v súlade s článkom 41 ods. 1 alebo článkom 42 ods. 1, nemožno vykonať, ak je nezlučiteľný s neskorším vykonateľným rozsudkom.ČI. 47 ods. 2 Nariadenia Brusel IIa Túto prekážku možno reálne uplatniť pri samotnom výkone cudzieho rozhodnutia, teda vo vykonávacom konaní vedenom podľa právnych predpisov štátu, kde sa má cudzie rozhodnutie vykonať, resp. kde je začaté konanie o jeho výkon. Do samotného vykonávacieho konania cudzích rozsudkov upravujúcich právo styku zasahuje aj článok 48 ods. 1 Nariadenia Brusel IIaTaktiež napr. ČI. 45 Nariadenia Brusel IIa, ktorý stanovuje účastníkovi, ktorý žiada o výkon rozsudku povinnosť predložiť tam uvedené písomnosti. podľa ktorého súdy členského štátu výkonu môžu prijímať praktické opatrenia na zabezpečenie výkonu práva styku, ak sa v rozsudku vynesenom súdmi členského štátu, ktorý mal právomoc rozhodnúť vo veci samej, neprijali potrebné opatrenia alebo prijaté opatrenia nie sú dostatočné za predpokladu, že sa zachovajú podstatné prvky tohto rozsudku. Praktické opatrenia prijaté podľa odseku 1 zaniknú na základe neskoršieho rozsudku súdov členského štátu, ktorý má právomoc rozhodnúť vo veci samej.ČI. 48 Nariadenia Brusel IIa Výkon cudzích rozhodnutí podľa Nariadenia Brusel IIb sa rovnako v zásade riadi právnym poriadkom „lex fori", avšak pre výkon rozhodnutia podľa Nariadenia Brusel IIb nie je potrebné predtým viesť osobitné konanie o vyhlásenie vykonateľnosti cudzieho rozhodnutia. Tento inštitút Nariadenie Brusel IIb už neupravuje. Dôvody na neuznanie cudzieho rozhodnutia sa v právnom režime cudzích rozhodnutí podľa Nariadenia Brusel IIb budú skúmať v samotnom vykonávacom konaní. Tak ako Nariadenie Brusel Ha, aj Nariadenie Brusel IIb svojimi ustanoveniami ďalej čiastočne zasahuje aj do samotného vykonávacieho konania cudzieho rozhodnutia, ktoré sa spravuje právnym poriadkom štátu „lex fori".Napr. ČI. 35, 46, 91 Nariadenia Brusel IIa Právomoc súdu členského štátu pôvodu sa nesmie skúmať. Kritériá, na ktorých sa založila právomoc podľa článkov 3 až 14, sa nesmú skúmať z hľadiska rozporu s verejným poriadkom podľa článku 38 písm. a) a článku 39 písm. a).ČI. 69 Nariadenia Brusel IIb Za žiadnych okolností sa nesmie rozhodnutie vydané v inom členskom štáte preskúmať z hľadiska rozhodnutia vo veci samej.ČI. 71 Nariadenia Brusel IIb Nariadenie Brusel IIb reviduje postup pri uznaní a výkone cudzích rozhodnutí pôvodne upravený Nariadením Brusel IIb, pričom nanovo upravuje aj spoločný („unijný") postup pri podávaní návrhu na zamietnutie výkonu cudzieho rozhodnutiaNapr. ČI. 59 a nasi. Nariadenia Brusel IIb, alebo napr. aj postup pri prerušení vykonávacieho konaniaNapr. ČI. 63 ods. 2 Nariadenia Brusel IIb.

PRAMENE MEDZINÁRODNÉHO PRÁVA

Uznávanie a výkon cudzích rozhodnutí, čo do nami zvolených čiastkových otázok- vo veciach zverenia dieťaťa do osobnej starostlivosti a úpravy styku s ním je obsahom taktiež medzinárodných zmlúv. Okrem bilaterálnych zmlúv je predmetom úpravy multilaterálnych -predovšetkým Európskeho dohovoru o uznávaní a výkone rozhodnutí týkajúcich sa starostlivosti o deti a obnove starostlivosti o deti (Štrasburg, 20.05.1980, Oznámenie č. 360/2001 Z. z., pre SR platný od 01.09.2001) a Dohovoru o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone a spolupráci v oblasti rodičovských práv a povinností a opatrení na ochranu práv dieťaťa (Haag, 19.10.1996, Oznámenie č. 344/2002 Z. z. pre SR platný od 01.01.2002). Vzťah uvádzaných multilaterálnych medzinárodných zmlúv a Nariadení Brusel IIa, Brusel IIb je popísaný vyššie. Zjednodušene sa dá povedať, že uznávanie a výkon cudzích rozhodnutí podľa Európskeho a Haagskeho dohovoru sa bude aplikovať na rozhodnutia nečlenských štátov EÚ, ktoré sú zmluvnými stranami dohovoru.

Do pôsobnosti Európskeho dohovoru spadajú z nami sledovaných otázok rozhodnutia týkajúce sa osobnej starostlivosti o dieťa a rozhodnutia o práve styku s dieťaťom. Na rozdiel, kde nariadenia EÚ pojem dieťa neupravujú, dieťa na účely tohto dohovoru označuje osobu akéhokoľvek štátneho občianstva, ak nedosiahla vek 16 rokov a nemá právo rozhodovať o mieste svojho pobytu podľa právneho poriadku štátu, v ktorom má svoj obvyklý pobyt, právneho poriadku štátu, ktorého je občanom, alebo vnútroštátnych právnych predpisov dožiadaného štátu. Na vykonanie úloh určených týmto dohovorom a uľahčenia vykonávania dohovoru určí každý členský štát ústredný orgánSlovenská republika určila Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže so sídlom v Bratislave. Rozhodnutie týkajúce sa starostlivosti vydané v jednom zmluvnom štáte sa uznáva a je vykonateľné v inom zmluvnom štáte za predpokladu, že je vykonateľné v štáte pôvodu.Čl. 7 Európskeho dohovoru Rozhodnutia o práve styku a výroky rozhodnutí o práve starostlivosti, ktoré sa týkajú práva styku, sa uznávajú a vykonávajú za rovnakých podmienok ako iné rozhodnutia týkajúce sa starostlivosti.Čl. 11 Európskeho dohovoru Ak v čase premiestnenia dieťaťa do cudziny neexistuje vykonateľné rozhodnutie týkajúce sa starostlivosti o toto dieťa vydané v zmluvnom štáte, ustanovenia dohovoru sa uplatnia na akékoľvek následné rozhodnutie, ktoré sa týka starostlivosti o toto dieťa a ktoré vyhlasuje premiestnenie za nezákonné, vydané v zmluvnom štáte na žiadosť osoby, ktorá má vo veci právny záujem.Čl. 12 Európskeho dohovoru Podmienkou uznania a výkonu takéhoto rozhodnutia o starostlivosti, vydaného v jednom zmluvnom štáte na území iného zmluvného štátu teda je vykonateľnosť v štáte pôvodu. Európsky dohovor stanovuje osobitné požiadavky na uznanie a výkon cudzieho rozhodnutia o starostlivosti v prípadoch, ak dieťa bolo neoprávnene premiestnené, a je potrebné obnoviť starostlivosť o dieťa formou urýchleného uznania a výkonu rozhodnutia o starostlivosti.Lysina, P., Štefanková, N., Duriš, M., Števček, M. Zákon o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom. Komentár. 1 vydanie. Praha: C.H.BECK, 2012, s. 354 V zmysle čl. 19 Európsky dohovor nebráni možnosti uplatnenia akéhokoľvek iného medzinárodného zmluvného nástroja platného medzi štátom pôvodu a dožiadaným štátom alebo akejkoľvek inej právnej normy dožiadaného štátu, ktorá nevyplýva z medzinárodnej zmluvy, na účely získania uznania alebo výkonu rozhodnutia.

Do vecnej pôsobnosti Dohovoru o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone a spolupráci v oblasti rodičovských práv a povinností a opatrení na ochranu práv dieťaťa spadajú otázky rodičovských práv a povinností, ktoré zahŕňajú rodičovskú moc alebo iný podobný vzťah, ktorý určuje práva, opatrenia a povinnosti rodičov, opatrovníkov alebo iných zákonných zástupcov k osobe alebo majetku dieťaťa. Medzi ciele dohovoru patrí nielen určiť, orgány ktorého štátu majú právomoc prijímať opatrenia na ochranu osoby alebo majetku dieťaťa, rovnako aj upraviť uznávanie a výkon takých ochranných opatrení vo všetkých zmluvných štátoch. Dohovor sa vzťahuje na deti od ich narodenia až do dosiahnutia veku 18 rokov. Uznanie je automatické , dohovor umožňuje rovnako požiadať o vydanie rozhodnutia o uznaní alebo neuznaní opatrenia prijatého v inom zmluvnom štáte.Uznanie sa môže odmietnuť z dôvodov vymenovaných v čl. 23 dohovoru Ak opatrenia prijaté a vykonateľné v jednom zmluvnom štáte treba vykonať v inom zmluvnom štáte, na návrh zainteresovanej osoby sa nariadi ich výkon alebo sa zaregistrujú na účely výkonu v tomto štáte spôsobom upraveným právnym poriadkom tohto štátu. Každý zmluvný štát použije na nariadenie výkonu alebo na registráciu jednoduchý a rýchly procesný postup. Nariadenie výkonu alebo registrácia sa môže odmietnuť len z jedného dôvodov uvedených v čl. 23 ods. 2 dohovoru. Každý zmluvný štát dohovoru určí jeden ústredný orgán na vykonávanie úloh, ktoré takým orgánom ukladá dohovor. Slovenská republika určila ako ústredný orgán Ministerstvo spravodlivosti SR.

PRAMENE VNÚTROŠTÁTNEHO PRÁVA

Vnútroštátnu právnu úpravu uznania a výkon cudzích rozhodnutí v zmysle ZMPSP možno použiť na rozhodnutia štátu, ktorý nie je členským štátom EÚ a ani nie je viazaný prednostne aplikovateľnou medzinárodnou zmluvou. Rozhodnutia o zverení dieťaťa do osobnej starostlivosti alebo úprave styku s ním podľa ZMPSP nemožno uznať alebo vykonať nemožno uznať alebo vykonať, ak a) uznaniu bránia ustanovenia § 64 písm. a) až e), teda (za a) uznaniu bráni výlučná právomoc slovenských orgánov alebo orgán cudzieho štátu by nemal právomoc rozhodnúť, ak by sa na posúdenie jeho právomoci použili ustanovenia slovenského práva, za b) nie je právoplatné alebo vykonateľné v štáte, v ktorom bolo vydané, za c) nie je rozhodnutím vo veci samej, za d) účastníkovi konania, voči ktorému sa má rozhodnutie uznať, bola postupom cudzieho orgánu odňatá možnosť konať pred týmto orgánom, najmä ak mu nebolo riadne doručené predvolanie alebo návrh na začatie konania; splnenie tejto podmienky súd neskúma, ak sa tomuto účastníkovi cudzie rozhodnutie riadne doručilo a účastník sa proti nemu neodvolal alebo ak tento účastník vyhlásil, že na skúmaní tejto podmienky netrvá, za e) slovenský súd už vo veci právoplatne rozhodol alebo je tu skoršie cudzie rozhodnutie v tej istej veci, ktoré sa uznalo alebo spĺňa podmienky na uznanie; ďalej ak b) dieťaťu sa nedala v konaní vo veci samej možnosť vyjadriť sa, ibaže súd od vypočutia upustil z dôvodu, že išlo o naliehavú vec alebo dieťa nebolo schopné s ohľadom na svoj vek a rozumovú vyspelosť vyjadriť svoj názor, alebo ak c) uznanie by bolo s prihliadnutím na najlepší záujem dieťaťa v zjavnom rozpore so slovenským verejným poriadkom. Súd neuzná cudzie rozhodnutie o zverení dieťaťa do osobnej starostlivosti alebo o úprave styku s ním na návrh osoby, ktorá tvrdí, že rozhodnutie zasahuje do jej rodičovských práv a povinností, ak sa rozhodnutie s výnimkou naliehavých prípadov vydalo bez toho, aby táto osoba mala možnosť vyjadriť sa. § 66 ZMPSP Cudzie rozhodnutie o zverení dieťaťa do osobnej starostlivosti a o úprave styku s dieťaťom možno uznať osobitným výrokom slovenského súdu alebo nariadením jeho výkonu. Na návrh oprávneného alebo povinného z cudzieho rozhodnutia alebo inej osoby, ktorá preukáže, že má na veci právny záujem, súd rozhodne osobitným výrokom o uznaní cudzieho rozhodnutia, aj keď to tento zákon alebo medzinárodná zmluva nevyžaduje.§ 67 ZMPSP Zákon výslovne ustanovuje, že cudzie rozhodnutie uznané slovenským súdom má rovnaké účinky ako rozhodnutie slovenského súdu.§ 68 ods. 1 ZMPSP Zákon reguluje samotné konanie o uznanie (neuznanie) cudzieho rozhodnutia, pričom upravuje aj náležitosti návrhu na uznanie. Súd je viazaný skutkovými zisteniami, na ktorých si cudzí orgán založil svoju právomoc. Preskúmanie cudzieho rozhodnutia vo veci samej sa nepripúšťa.§ 68 f ZMPSP Súčasná vnútroštátna právna úprava uznania a výkon cudzích rozhodnutí o zverení dieťaťa do osobnej starostlivosti alebo úprave styku s ním je výsledkom novelizácie uskutočnenej zákonom č. 589/2003 Z. z., najmä čo sa týka podmienok uznania cudzieho rozhodnutia, ktorej akúsi predlohu, resp. vzor tvoril Haagsky dohovor, resp. Nariadenie Brusel IIa.

Záver

Inštitút uznania a výkonu cudzích rozhodnutí je prirodzený pre medzinárodné právo súkromné. V prípade vybraných otázok zverenia dieťaťa do osobnej starostlivosti alebo úpravy styku s ním je potrebné pri uznávaní a výkone cudzích rozhodnutí v uvedených otázkach nielen rozlišovať rôzne právne pramene, ale aj ich vzájomný vzťah pri aplikácii. Režim uznania a výkonu cudzích rozhodnutí sa v európskom priestore presadzuje predovšetkým prostredníctvom nariadení, ktoré prinášajú určitú harmonizáciu právnej úpravy, ktorá neustále napreduje.

---

Zoznam bibliografických odkazov

Monografie a učebnice:

BURDOVA K. Vykonávanie cudzích rozhodnutí vo veciach rodičovských práv a povinností a Nariadenie Brusel IIa a revidované Nariadenie Brusel IIa In: Zborník Efektivita výkonu rozhodnutia vo veciach starostlivosti súdu o maloletých po rekodifikácii civilného procesu. Tamara Čipková (ed). Bratislava: Wolters Kluwer SR, s.r.o., 2019

CSACH, K.- ŠIRICOVÁ, Ľ. 2011. Úvod do štúdia medzinárodného práva súkromného a procesného. Košice: Univerzita P. J. Šafárika v Košiciach, Právnická fakulta, Ústav Európskeho práva, 2011

LYSINA P., ĎURIŠ, M., HAŤAPKA, M. a kol. Medzinárodné právo súkromné. 2 . vydanie. Bratislava: C.H.BECK, 2016

LYSINA, P., ŠTEFANKOVÁ, N., ĎURIŠ, M., ŠTEVČEK, M. Zákon o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom. Komentár. 1 vydanie. Praha: C.H.BECK, 2012

PAUKNEROVÁ, M. 2013. Evropské mezinárodní právo soukromé, 2. Vydaní. Praha: C. H. BECK, 2013

Právne predpisy:

Nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 z 27.11.2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) 1347/2000

Nariadenie Rady (EÚ) č. 2019/1111 z 25.06.2019 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností a o medzinárodných únosoch detí

Európsky dohovor o uznávaní a výkone rozhodnutí týkajúcich sa starostlivosti o deti a obnove starostlivosti o deti (Štrasburg, Oznámenie č. 360/2001 Z. z.)

Dohovor o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone a spolupráci v oblasti rodičovských práv a povinností a opatrení na ochranu práv dieťaťa (Haag, 19.10.1996, Oznámenie č. 344/2002 Z. z.)

Zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesno

OBCHODOVANIE S DEŤMI - PRÁVNY RÁMEC MEDZINÁRODNEJ SPOLUPRÁCE JUSTIČNÝCH A POLICAJNÝCH ORGÁNOV
▼

CHILD TRAFFICKING - THE LEGAL FRAMEWORK FOR INTERNATIONAL COOPERATION BETWEEN JUDICIAL AND POLICE AUTHORITIES

Adrián VaškoJUDr. Adrián Vaško, PhD., Univerzita Mateja Bela, Právnická fakulta, katedra medzinárodného, európskeho práva a právnej komunikácie

Abstrakt:

Príspevok je zameraný na rámcové vymedzenie pojmu obchodovanie s deťmi v medzinárodnom a národnom kontexte. Osobitná pozornosť je venovaná legislatívnemu rámcu upravujúcemu medzinárodnú spoluprácu justičných a policajných orgánov pri predchádzaní, odhaľovaní a objasňovaní obchodovania s deťmi.

Kľúčové slová:

obchodovanie s ľuďmi, obchodovanie s deťmi, organizovaný zločin, justičná spolupráca, policajná spolupráca

Abstract:

The paper is focused on the definition of the concept of Child Trafficking in the international and national context. Particular attention is paid to the legislative framework governing the international cooperation of judicial and police authorities in preventing, detecting and clarifying Child Trafficking.

Keywords:

trafficking in human beings, child trafficking, organized crime, justice cooperation, police cooperation

Úvod

Obchodovanie s deťmi ako jedna z foriem obchodovania s ľuďmi je súčasťou organizovaného zločinu, predovšetkým s medzinárodným prvkom. V medzinárodných súvislostiach je tejto kriminalite venovaná zvýšená pozornosť už od začiatku 20. storočia najmä v súvislosti s obchodom s „bielym mäsom" za účelom vykonávania prostitúcie. Obchodovaniu s ľuďmi sa začali justičné a policajné orgány opätovne intenzívnejšie venovať koncom 20. storočia a na začiatku 21. storočia predovšetkým v spojení s nelegálnou migráciou. Na tomto mieste je potrebné uviesť, že obchodovanie s ľuďmi má rôzne formy napr. obchodovanie za účelom sexuálneho vykorisťovania, nútená práca, obchodovanie s deťmi a pod.

Obchodovanie s ľuďmi jednu z najrozšírenejších foriem medzinárodnej organizovanej kriminality zločinu, pričom ho je zároveň možné zaradiť medzi tri najvýznamnejšie zdroje príjmov z organizovaného zločinu, po pašovaní narkotík a zbraní. Je preň charakteristická plánovitosť, koordinovanosť,jasná deľba úloh a medzinárodné prepojenie páchateľov. Cieľom obchodovania s ľuďmi je najčastejšie koristenie z prostitúcie na úkor ďalších možných foriem vykorisťovania akoje (nevoľníctvo, nútené práce, otroctvo, odoberanie orgánov apod.)MADLIAK J. 2015. Súčasný stav prevencie v oblasti obchodovania s ľuďmi v SR. In Notitiae novae facultatis iuridicae universitatis matthiae belii neosolii. Banská Bystrica : Belianum Vydavateľstvo Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, 2015s. 202-209.

Ako sme už uviedli obchodovanie s deťmi je organickou súčasťou obchodovania s ľuďmi. Medzinárodné spoločenstvo na daný fenomén reagovalo a reaguje pričom bol prijatý celý rad medzinárodných dokumentov s cieľom vytvorenia adekvátnych predpokladov nástrojov na účinnú elimináciu daného škodlivého fenoménu.

• Medzinárodná a európska právna úprava obchodovania s ľuďmi:
• Všeobecná deklarácia ľudských práv (1948) články 4a5;
• Dohovor OSN o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien (1979) články 5a6;
• Dohovor OSN o právach dieťaťa (1989);
• Opčný protokol k Dohovoru o právach dieťaťa o predaji detí, detskej prostitúcií a detskej pornografii
• Opčný protokol k Dohovoru o právach dieťaťa v ozbrojených konfliktoch;
• Dohovor OSN proti nadnárodnému organizovanému zločinu s dodatkovým Palermským protokolom o prevencii, potláčaní a trestaní obchodovania s ľuďmi, osobitne so ženami a deťmi (tzv. Palermský protokol (2000));
• Dohovor Rady Európy o opatreniach proti obchodovaniu s ľuďmi (2005);
• Dohovor Medzinárodnej organizácie práce o nútenej alebo povinnej práci (1930) článok 29;
• Dohovor Medzinárodnej organizácie práce o odstránení nútenej práce (1957) článok 105;
• Dohovor Medzinárodnej organizácie práce o eliminácii najhorších foriem detskej práce (1999), článok 182;
• Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (1950) □ článok 3 Zákaz mučenia, článok 4 Zákaz otroctva a nútenej práce;
• Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach (1966), článok 7a8;
• Smernica Európskeho parlamentu a Rady o predchádzaní obchodovaniu s ľuďmi a boji proti nemu a o ochrane obetí, ktorou sa zrušuje rámcové rozhodnutie 2002/629/SW (2010);
• Smernica Rady o vydaní povolenia na prechodný pobyt pre obete obchodovania s ľuďmi, ktoré spolupracujú s príslušnými orgánmi (2004);
• Bruselská deklarácia o prevencii a boji proti obchodovaniu s ľuďmi (2002);
• Rámcové rozhodnutie Rady EU o postavení obetí v trestnom konaní (2001);
• Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/36/EÚ z 5. apríla 2011 o prevencii obchodovania s ľuďmi a boji proti nemu a ochrane obetí obchodovania s, ktorou sa nahrádza Rámcové rozhodnutie Rady 2002/629/SW o boji proti obchodovaniu s ľuďmi (2002);
• Odporúčania parlamentného zhromaždenia Rady Európy

o obchodovaní so ženami a nútenej prostitúcii v členských štátoch Rady Európy (1997),

o násilí proti ženám v Európe (2000), - o kampani proti obchodovaní so ženami (2002),

o migrácii spojenej s obchodovaním so ženami a prostitúciou (2003),

o obchodovaní s orgánmi v Európe (2003),

- Domáce otroctvo: nútená práca, au pair a nevesty na objednávku (2004)

• Odporúčania výboru ministrov a členských štátov Rady Európy

- o sexuálnom vykorisťovaní, pornografii, prostitúcii a obchodovaní s deťmi a mládežou R(91)11,

- o zastrašovaní svedkov a práva na obranu R(97)13,

- o boji proti obchodovaniu s ľuďmi na účely sexuálneho vykorisťovania R(2000)11,

- o ochrane detí pred sexuálnym vykorisťovaním R(2001)16,

- o ochrane žien pred násilím R(2002)5

• Tamperský program - program sloboda, bezpečnosť a spravodlivosť v Európskej únii na roky 1999-2004 (1999)
• Haagsky program - hodnotenie politík Európskej únie v oblasti slobody, bezpečnosti a spravodlivosti na roky 2004 - 2009 (2004);
• Plán Európskej únie osvedčených postupoch, normách a spôsoboch práce pre boj a prevenciu obchodovania s ľuďmi (2005);
• Štokholmský program - otvorená a bezpečná Európa, ktorá slúži občanom a chráni ich prijaté Európskou radou na roky 2010 -2014 (2009);

Slovenská republika vo svojom vnútroštátnom právnom poriadku vytvorila adekvátne predpoklady na boj proti obchodovaniu s ľuďmi, okrem všeobecne záväzných právnych predpisov prijala Vláda Slovenskej republiky dňa 6.11.2018 uznesením č. 495/2018 schválila v poradí už piaty strategický dokument pre oblasť boja proti obchodovaniu s ľuďmi s názvom: Národný program boja proti obchodovaniu s ľuďmi na roky 2019 - 2023.

Tento vychádza predovšetkým z medzinárodných záväzkov, ako aj národných potrieb na koordinovaný prístup v boji proti obchodovaniu s ľuďmi. Národný program sa orientuje na komplexný a účinný boj proti obchodovaniu s ľuďmi, ktorý podporuje rozvoj koordinovanej činnosti všetkých subjektov v rámci znižovania rizík a predchádzania páchania trestného činu obchodovania s ľuďmi, ako aj pri vytváraní podmienok pre poskytovanie podpory a pomoci obetiam a zabezpečenia ochrany ich ľudských práv, slobôd a dôstojnosti so zohľadnením individuálnych potrieb každej osoby. V rámci realizácie jednotlivých aktivít považujeme za nevyhnutné zachovávať princíp aktívnej účasti vlády, orgánov štátnej správy a samosprávy, úzkej spolupráce s príslušnými organizáciami občianskej spoločnosti, ktoré sú aktívne pôsobiace v oblasti boja proti obchodovaniu s ľuďmi, ako aj rešpektovania ľudských práv a slobôd.Uznesenie Vlády Slovenskej republiky zo dňa 6.11.2018 č. 495/2018 Národný program boja proti obchodovaniu s ľuďmi na roky 2019-2023.

Hlavným cieľom národného programu je zavedenie koordinovaného systému s cieľom znižovania trestnej činnosti obchodovania s ľuďmi, t.j. zúženie priestoru pre páchanie trestného činu obchodovania s ľuďmi s ohľadom na aktuálne trendy a vývoj situácie v predmetnej oblasti, čo v sebe zahŕňa orientáciu na páchateľa a potenciálne obete. Na pokrytie oboch strán je potrebné zamerať sa aj na posilnenie existujúcich nástrojov, ktoré sa dlhoročnou praxou osvedčili, ako aj na nové nástroje boja proti obchodovaniu s ľuďmi, ktoré reflektujú na nové trendy v oblasti páchania trestnej činnosti.

Dokument je zameraný na potláčanie boja proti obchodovaniu s ľuďmi, teda na zníženie rizika u potenciálnych obetí obchodovania s ľuďmi, ako aj na zabezpečenie poskytovania priamej pomoci obetiam obchodovania s ľuďmi v súlade s medzinárodnými a európskymi štandardmi a záväzkami Slovenskej republiky v tejto oblasti.

Na dosiahnutie hlavného cieľa Národného programu boja proti obchodovaniu s ľuďmi na roky 2019 - 2023je potrebné venovať pozornosť čiastkovým oblastiam, ktoré sú vyjadrené v skratke 4 P:

• „Prevention" (prevencia),

• „Protection" (ochrana),

• „Prosecution" (vyšetrovanie),

• „Partnership" (spolupráca).

Preto aj úlohy popísané v časti Národný akčný plán boja proti obchodovaniu s ľuďmi na roky 2019 - 2023 sú rozdelené do vyššie spomenutých oblastí.

Ide o celkovo 21 úloh, ktorých potreba vyplynula z aplikačnej praxe, ako aj štandardov Európskej únie v predmetnej oblasti. Zároveň reflektujú na odporúčania monitorovacích mechanizmov Rady Európy (Dohovor Rady Európy o boji proti obchodovaniu s ľuďmi) či Spojených štátov amerických (TIP - Trafficking in Persons Report).

Národný program pripravilo v spolupráci so zainteresovanými subjektmi Informačné centrum na boj proti obchodovaniu s ľuďmi a prevenciu kriminality MV SR.Program podpory a ochrany obetí obchodovania s ľuďmi [online] [cit. 2019-12-30] dostupné na internete:

Legislatívne predpoklady na boj s obchodovaním s ľuďmi v Slovenskej republike:

• Zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov,
• Zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov,
• Zákon č. 91/2016 Z. z. o trestnej zodpovednosti právnických osôb a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 272/2016 Z. z.,
• Zákon č. 256/1998 Z. z. o ochrane svedka a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,
• Zákon č. 583/2008 Z. z. o prevencii kriminality a inej protispoločenskej činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,
• Zákon č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov,
• Zákon č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,
• Zákon č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov,
• Zákon č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,
• Zákon č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,
• Zákon č. 448/2008 Z. z. sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov.

Ako vyplýva aj z uvedeného prehľadu je problematike obchodovania s ľuďmi venovaná náležitá pozornosť.

Obchodovanie s deťmi je v medzinárodnom kontexte chápané ako jedna z najzávažnejších foriem obchodovania s ľuďmi. V prípade dieťaťa ide o špecifickú obeť, v týchto prípadoch dochádza k zásahom do jej integrity, je ohrozovaný jej riadny duševný afýzický vývoj. Z kriminologického hľadiska sú deti vnímané ako ľahko dostupné objekty kriminality. Z doteraz analyzovaných prípadov obchodovania s deťmi vyplýva aj skutočnosť, že sa na tejto kriminalite podieľajú aj príbuzní, priatelia obetí a k dieťaťu je v týchto prípadoch přistupované ako k tovaru - veci.

Z pohľadu trendov, ktoré je možné za rok 2018 všeobecne hodnotiť z dostupných štatistických výstupov a zozbieraných informácií k identifikovaným obetiam, vyplýva, že SR je krajinou pôvodu, resp. zdrojovou krajinu obetí, ale vo zvýšenej miere už aj krajinou cieľovou. Zdrojovou krajinou je SR najmä pre Spolkovú republiku Nemecko (ďalej len „Nemecko") a Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného írska (ďalej len „Veľká Británia"), ako aj ďalšie krajiny prevažne západnej Európy: Švajčiarsko, Rakúsko, Švédsko, Taliansko a Holandsko. Významná väčšina identifikovaných obetí za r. 2018 sú občania SR, ktorí boli náborovaní na území SR páchateľmi, ktorí sú taktiež takmer výlučne občanmi SR. Viac identifikovaných obetí je ženského pohlavia, z toho až tretinu tvoria deti. Napriek tomu, že SR by mohla byť jednou z tranzitných krajín pre obete, neexistujú oficiálne štatistické údaje k zachyteným obetiam pochádzajúcim z tretích krajín, ktoré by potvrdzovali tranzit obetí cez SR do iných cieľových krajín.

V roku 2018 bolo v SR identifikovaných spolu 56 obetí, z toho 22 mužov a 34 žien. V porovnaní s rokom 2017 ide o pokles počtu identifikovaných obetí o tretinu, kedy bolo v SR identifikovaných 88 obetí. Z celkového počtu identifikovaných obetí bolo 46 obetí formálne identifikovaných políciou, z toho 30 žien a 16 mužov. Medzi ženskými obeťami je 12 detí -dievčat vo veku odli dol6 rokov, pričom všetky deti sú slovenskí občania. Medzi mužskými obeťami sme vr. 2018 nezaznamenali ani jedno dieťa. Medzi dospelými obeťami boli dvaja cudzinci,jedna dospelá žena z Maďarska a jedna dospelá žena zo Srbska.

Podľa štatistiky vecne príslušnej zložky polície na účely preverovania a vyšetrovania trestného činu OSĽ bolo v roku 2018začaté trestné stíhanie pre trestný čin OSĽ v 27 prípadoch a v 23 prípadoch bolo vznesené obvinenie spolu 53 páchateľom, z toho 38 mužom a 15 ženám. Z hľadiska štátnej príslušnosti bolo 52 obvinených osôb slovenskej štátnej príslušnosti a 1 obvinený bol štátnym príslušníkom Republiky Srbsko.

Páchateľmi trestného činu OSĽ sú buď jednotlivci, častejšie však skupiny obchodníkov. Zvyčajne sú obete náborované v SR a vykorisťované v zahraničí alebo v samotnej SR. V mnohých prípadoch je náborárom známy obete, prípadne jej rodinný príslušník, ale obete bývajú náborované aj neznámymi osobami. Nábor prebieha vo väčšine prípadov osobným kontaktom. Častejšie sú páchateľmi muži ako ženy, skupiny obchodníkov sa skladajú buď len z mužov alebo ide o zmiešané skupiny mužov a žien, skupiny zložené výlučne zo žien sa nevyskytujú. Ženy sa vyskytli ako individuálni páchatelia v prípadoch OSĽ za účelom sexuálneho vykorisťovania detí. V prípadoch núteného žobrania prevažujú ako páchatelia muži. Páchatelia OSĽ zneužívajú zlé sociálne podmienky rodiny, z ktorej obete pochádzajú, alebo je im známe slabé rodinné a sociálne zázemie obete. Páchatelia využívajú pri náborovaní obete zvyčajne podvodné konanie a lesť, zneužijúc zraniteľné postavenie obete, kedy obeti prisľúbia dobre platenú prácu v zahraničí a v niektorých prípadoch zneužijú intímny osobný vzťah s obeťou. Počas samotného vykorisťovania páchatelia využívajú rôzne spôsoby, ako obeť prinútiť k vykonávaniu práce, a to od donucovania a psychického nátlaku, cez zneužitie zraniteľného postavenia, až po násilné spôsoby donucovania zamykaním, bitkou, trápením hladom alebo odopieraním základných hygienických potrieb.Obchodovanie s ľuďmi vo svete [online] [cit. 2019-12-30] dostupné na internete: < http://www.minv.sk/7obchodsludmisvet >

Medzinárodná spolupráca justičných a policajných orgánov je pri boji s medzinárodnou organizovanou kriminalitou nevyhnutná najmä pri realizácií vzájomných proaktívnych operácií a v rámci poskytovania právnej pomoci, najmä z hľadiska vyhľadávania a zabezpečovania dôkazov, vypátrania obetí.

Zvýšená pohyblivosť organizovaných zločineckých skupín bez rešpektovania hraníc jednotlivých krajín a využitie všetkých predností globalizácie ekonomiky vrátane celosvetového liberálneho bankového systému bráni účinne bojovať a eliminovať aktivity kriminálnych skupín. Prijímanie samostatných opatrení zo strany jednotlivých krajín sa javí ako neefektívne a čoraz naliehavejšie vyvstáva potreba koordinovať aktivity na úrovni politickej, policajnej a súdnej. Hrozbe, ktorú predstavuje medzinárodný organizovaný zločin, organizovanú nelegálnu migráciu nevynímajúc, je možné čeliť „vynaliezavosťou" zodpovedných autorít vrátane národných vlád, ktorá je vlastná samotnému organizovanému zločinu. Medzinárodná koordinácia v boji proti organizovanému zločinu musí byť rovnako pružná, vynaliezavá, prispôsobivá a „rafinovaná" ako činnosť kriminálnych skupín. Kriminálne skupiny stále prosperujú, pretože úsilie, ktoré je vynakladané na ich elimináciu len z národnej úrovne neumožňuje efektívne zabrániť ich aktivitám. Pokiaľ prijatými opatreniami na národnej úrovni sa podarí zneškodniť aktivity organizovanej skupiny, tak len na jej území, a nie na viacerých územiach a vo viacerých krajinách, na ktorých operuje a pácha trestnú činnosť. Medzinárodné kriminálne skupiny sú nesmierne adaptabilné a riadené sú vo väčšine prípadov z teritórií a z krajín, v ktorých je zo strany vlády benevolencia k ich pôsobeniu a nie sú prijímané adekvátne účinné opatrenia. Ešte zložitejším sa stáva tento fakt vtedy, keď v týchto krajinách organizované skupiny pomocou korupcie prenikli aj do výkonnej moci. Potom nieje záujem zo strany vlád iných krajín o vzájomnú výmenu informácií, nakoľko tu existuje reálne nebezpečenstvo odovzdávania týchto informácií aj kriminálnym skupinám. Nie nezanedbateľným faktom, ktorý do istej miery obmedzuje a bráni širšej medzinárodnej spolupráci je aj rozdielnosť právnych systémov jednotlivých krajín, ktoré sú postavené na rôznych princípoch a to nielen čo sa týka trestnoprávnych kódexov, ale aj odlišnosti iných oblastí práva, napríklad obchodného, občianskeho práva a pod.VAŠKO A., Význam medzinárodnej policajnej koordinácie pri identifikácii aktivít kriminálnych skupín, In: Organizovaný zločin v stredoeurópskom regióne - trendy a výzvy, Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie. Bratislava: Akadémia PZ v Bratislave, 2017. s. 29-30,

V rámci Európskej únie sa problematikou obchodovania s ľuďmi prioritne zaoberajú tieto inštitúcie:

• Európska únia - Spravodlivosť a vnútorné veci,
• Európska sieť pre prevenciu kriminality EUCPN,
• Európska organizácia kriminálnej polície EUROPOL,
• Jednotka Európskej únie prejustičnú spoluprácu EUROJUST.

V medzinárodnom (celosvetovom) meradle:

• Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe OBSE,
• Rada Európy,
• Úrad OSN pre drogy a kriminalitu,
• Medzinárodná organizácia kriminálnej polície INTERPOL,
• Medzinárodná organizácia pre migráciu IOM,
• Medzinárodná organizácia práce ILO.Obchodovanie s ľuďmi vo svete [online] [cit. 2019-12-30] dostupné na internete:

Z hľadiska aplikačnej praxe uvádzame niekoľko možností konkrétnej spolupráce justičných a policajných orgánov v trestných veciach rámci Európskej únie:

• Justičná spolupráca v trestných veciach
• Policajná spolupráca v trestných veciach
• Výmena policajných informácií pri predchádzaní alebo odhaľovaní trestných činov
• Poskytovanie informácií dôležitých pre boj proti trestnej činnosti, predchádzanie trestným činom alebo pre odstránenie ohrozenia verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti bez predchádzajúcej žiadosti
• Operácie cezhraničného sledovania
• Operácie cezhraničného prenasledovania
• Vysielanie styčných dôstojníkov
• Ďalšie formy výkonu policajnej spolupráce

Účinné nástroje proti eliminovaniu cezhraničnej trestnej činnosti úzko súvisiacej s plným uplatňovaním vnútorného trhu a odstránením hraničných kontrol tovaru a najmä osôb na základe schengenského acquis nevyhnutne vyžaduje spoluprácu policajných a súdnych orgánov v trestných veciach všetkých členských štátov.

Tzv. tretí pilier Európskej únie zakotvený Maastrichtskou zmluvou z roku 1992 tvoril spočiatku široký okruh skôr medzivládnej než nadnárodnej kooperácie aj v netrestných veciach, ktorá bola vymedzená šiestou hlavou Zmluvy o EÚ (bývalé články K až K.9) ako „spolupráca v oblasti spravodlivosti a vnútorných vecí". Medzi právomocami Európskej únie týmto pribudla azylová politika, pravidlá upravujúce prekračovanie vonkajších hraníc členských štátov a vykonávanie kontroly na týchto hraniciach, prisťahovalecká politika (najmä boj proti nelegálnemu prisťahovalectvu, pobytu a práci štátnych príslušníkov tretích krajín na území členských štátov), boj proti drogovým trestným činom, boj proti podvodom v medzinárodnom rozsahu, súdna spolupráca v občianskych veciach, súdna spolupráca v trestných veciach, colná spolupráca, policajná spolupráca za účelom boja proti terorizmu, nezákonnému obchodovaniu s drogami a ďalšími závažnými formami medzinárodného zločinu, a v prípade potreby aj určité aspekty colnej spolupráce v súvislosti s organizáciou systému Únie v oblasti výmeny informácii v rámci Európskeho policajného úradu (Europolu). Amsterdamská zmluva z roku 1997 čiastočne „komunitarizovala" tretí pilier EÚ, keď netrestnú oblasť spolupráce presunula do novej oblasti zakotvenej už v Zmluve o založení ES s názvom „priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti (najmä vízová, azylová, prisťahovalecká a iné politiky, ale aj súdna spolupráca v občianskych veciach). V dôsledku týchto zmien sa modifikoval aj názov šiestej hlavy Zmluvy o EÚ (tretieho piliera) na „ustanovenia o policajnej a súdnej spolupráci v trestných veciach". Lisabonská zmluva platná k 1. decembru 2009 trojpilierovú štruktúru Únie zrušila a justičnú spoluprácu opäť zjednotila.

Súdna spolupráca v trestných veciach však podľa prechodných ustanovení (čl. 10 protokolu č. 36 pripojeného k zakladajúcim zmluvám) bude mať i naďalej spoje špecifiká, ako dôsledok osobitných aktov prijímaných v rámci tretieho piliera (najmä pokiaľ ide o rámcové rozhodnutia).

V rámci justičnej spolupráce v trestných veciach vytvorila Európska únia viaceré špeciálne orgány s cieľom uľahčiť vzájomnú pomoc medzi súdnymi orgánmi prostredníctvom Eurojustu a Európskej justičnej siete. Lisabonská zmluva otvorila cestu Európskej prokuratúre. Súdna spolupráca v trestných veciach však znamená najmä posilnenú spoluprácu medzi vnútroštátnymi orgánmi a vzájomné uznávanie vnútroštátnych trestných rozhodnutí vydaných v rôznych štádiách trestného konania (napr. európsky zatýkací rozkaz) za účelom zabezpečenia súdržnosti a účinnosti spolupráce.

Inštitút policajnej spolupráce ako jeden z nástrojov ochrany bezpečnosti a verejného poriadku predstavuje odraz spoločenskej potreby voči páchaniu trestnej činnosti, ktorá v sebe zahŕňa nadnárodný, resp. cezhraničný prvok. Metódy a formy policajnej spolupráce od svojho počiatku prešli viacerými inováciami ako dôsledok reakcie orgánov ochrany práva na aktuálne spoločenské dianie a spoločenské požiadavky. Snáď i v súčasnosti najznámejšia, najstaršia a počtom členov najzastúpenejšia organizácia vytvorená v roku 1923 za účelom výmeny policajných informácií a žiadostí orgánov a služieb, ktorých poslaním je ochrana a boj strestnou činnosťou, je organizácia INTERPOL, ktorá má v súčasnosti zastúpenie vl88 krajinách sveta.

Jednotlivé metódy policajnej spolupráce sa vyvíjali od najjednoduchších ako poskytovanie, prijímanie a vzájomná výmena policajných informácií, cez poskytovanie pomoci v prípadoch prírodných katastrof alebo závažných udalostí a spoločného výkonu rôznych operácií až k prepracovaným a zabezpečeným formám elektronického a priameho prístupu do jednotlivých policajných databáz iných štátov.

V súvislosti s vytvorením schengenského priestoru, ktorý predstavuje otvorený priestor umožňujúci voľný pohyb osôb a vneposlednom rade i voľný pohyb páchateľov trestnej činnosti, je nevyhnutné za účelom eliminácie páchania nelegálnych aktivít prijať vhodné a účinné opatrenia. Jedným z prvoradých kompenzačných opatrení slobody voľného pohybu osôb je posilnenie policajnej spolupráce, a to rôznymi metódami a spôsobmi jej realizácie.

Schengenský dohovor stanovuje základný rámec právnej úpravy inštitútov policajnej spolupráce a zároveň poskytuje možnosť členským štátom prostredníctvom bilaterálnych dohôd upraviť a rozšíriť použitie predmetných ustanovení, či už dodatočnými úpravami alebo specifikováním jednotlivých podmienok vzhľadom na legislatívne, organizačné alebo geografické charakteristiky dotknutých členských štátov.Justičná a policajná spolupráca v trestných veciach [online] [cit. 2019-12-30] dostupné na internete:

Záver

V súlade so zameraním nášho príspevku môžeme záverom skonštatovať, že problematika obchodovania s deťmi ako súčasť obchodovania s ľuďmi má aj v súčasnosti veľký význam pre budovanie spravodlivej občianskej spoločnosti. Napriek snahám medzinárodného spoločenstva je eliminácia obchodovania s deťmi neustále aktuálnou výzvou. V tejto súvislosti má svoje nezastupiteľné miesto a význam medzinárodná justičná a policajná spolupráca v trestných veciach a jej prostredníctvom sú vytvárané nevyhnutné predpoklady na dosahovanie žiadúcich výsledkov. Slovenská republika v tomto smere prijala a prijíma potrebné opatrenia. V príspevku stručne uvádzame konkrétne možnosti justičnej a policajnej spolupráce v trestných veciach predovšetkým v členských štátoch Európskej únie.

---

Zoznam bibliografických odkazov

MADLIAK J.2015. Súčasný stav prevencie v oblasti obchodovania s ľuďmi v SR. In Notitiae novae facultatis iuridicae universitatis matthiae belii neosolii. Banská Bystrica : Belianum Vydavateľstvo Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, 2015, ISBN 978-80-557-0867-6, 338 s.

VAŠKO A., Význam medzinárodnej policajnej koordinácie pri identifikácii aktivít kriminálnych skupín, In: Organizovaný zločin v stredoeurópskom regióne - trendy a výzvy, Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie. Bratislava: Akadémia PZ v Bratislave, 2017, ISBN 978-80-8054-720-2, 279 s.

Uznesenie Vlády Slovenskej republiky zo dňa 6.11.2018 č. 495/2018 Národný program boja proti obchodovaniu s ľuďmi na roky 2019 - 2023.

Program podpory a ochrany obetí obchodovania s ľuďmi [online] [cit. 2019-12-30] dostupné na internete: <http://www.minv.sk/?program_podpory_a_ochrany_obeti> Obchodovanie s ľuďmi vo svete [online] [cit. 2019-12-30] dostupné na internete: < http://www.minv.sk/?obchodsludmisvet >

Justičná a policajná spolupráca v trestných veciach [online] [cit. 2019-12-30] dostupné na internete: <http://www.schengen.euroiuris.sk/index.php?link=justicna_policajna_spolupraca>

Autor: Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici