OBSAH:
RÍMSKA ADPROMISSIO V PODMIENKACH SLOVENSKÉHO OBČIANSKEHO ZÁKONNÍKA (Miroslava Dolíhalová - Dominika Kubošiová)
DAŇOVÉ PRIZNANIE A OZNAMOVACIA POVINNOSŤ PRI MIESTNYCH DANIACH A POPLATKOCH V MINULOSTI A SÚČASNOSTI (Tatiana Kubincová- Martin Skaloš)
RÍMSKA ADPROMISSIO V PODMIENKACH SLOVENSKÉHO OBČIANSKEHO ZÁKONNÍKA
▼
Roman adpromissio in the conditions of the slovák civil code
Miroslava Dolíhalová - Dominika KubošiováMgr. Miroslava Dolíhalová, Katedra občianskeho a pracovného práva, Právnická fakulta, Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici; Mgr. Dominika Kubošiová, Katedra občianskeho a pracovného práva, Právnická fakulta, Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici.
Abstrakt:
Niet pochýb, že inštitút ručenia mal v rímsko-právnej úprave svoje významné miesto. Relevantnosť tohto zabezpečovacieho inštitútu sa však neoslabila ani v aktuálne platných právnych predpisoch. Jeho právnu úpravu môžeme nájsť vo viacerých súkromnoprávnych kódexoch. Cieľom tohto článku je poukázať na jeho historické postavenie, pričom sme sa snažili o rešpektovanie jeho vývojových štádií. V článku tiež sústredíme našu pozornosť na komparáciu rímsko-právneho inštitútu ručenia s jeho aktuálnou právnou úpravou v Občianskom zákonníku.
Kľúčové slová:
Zabezpečovacie inštitúty, Ručenie, Rímske právo, Občiansky zákonník
Abstract:
There is no doubt that the institute of guarantee had its important place in Roman law. However, the relevance of this security institution has not diminished in the legislation currently in force. Its legislation can be found in several private codes. The aim of this article is to point out its historical position, while trying to respect its developmental stages. In the article we will also focus our attention on the comparison of the Roman Law Liability Institute with its current legislation in the Civil Code.
Keywords:
Security institutions, liability, Roman law, Civil Code
Úvod
Nepochybne jedným z problémov, s ktorým sa stretávame pri záväzkových vzťahoch je ich vymožiteľnosť. Aj napriek tomu, že pri záväzkoch je rozhodujúcou právnou požiadavkou riadne a včas poskytnuté plnenie, nezaručuje to automatické uspokojenie veriteľa. Práve na posilnenie pozície veriteľa sa historicky vyvinuli a dodnes pretrvávajú zabezpečovacie inštitúty. Cieľom zabezpečovacích prostriedkov je ochrániť tú zmluvnú stranu, ktorá znáša v danom konkrétnom záväzku riziko a ktorá musí mať istotu, žezáväzok bude splnený. Právna teória pozná niekoľko typov zabezpečovacích inštitútov upravených v rôznych súkromnoprávnych kódexoch, ktoré sa vyznačujú najmä dvoma zásadami. Prvou je zásada subsidiarity, ktoráspočíva v podpornom charaktere zabezpečovacieho záväzku, t. j. v prípade ak dlžník nebude plniť riadne a včas a je len na veriteľovi, či bude požadovať plnenie aj od ručiteľa. Túto zásadu nenájdeme u všetkých zabezpečovacích inštitútov, ako výnimku uvádzame inštitút bankovej záruky, ktorý je upravený v Obchodnom zákonníku č. 513/1991 Zb. Okrem zásady subsidiarity pozná právna teória pri zabezpečení záväzkov aj zásadu akcesority. Význam tejto zásady nám približuje profesor Vojčík nasledovne: „Zabezpečovací záväzkový vzťah má akcesorickú povahu k záväzkovému vzťahu z ktorého vznikol záväzok, ktorý sa zabezpečuje. Zabezpečovací záväzkový vzťah predpokladá existenciu hlavného (zabezpečovaného) záväzku a zaniká spolu s ním.‘' 'VOJČÍK, P.: Občianske právo hmotné II.Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2010, s. 25.
Neoddeliteľnou súčasťou zabezpečovacích inštitútov sú aj ich funkcie, medzi ktoré patrí najmä zabezpečovacia a uhradzovacia funkcia. Úlohou zabezpečovacej je zvýšiť istotu veriteľa do splatnosti záväzku, čiže zabezpečiť splnenie dlžníkovej povinnosti riadne a včas. Cieľom uhradzovacej funkcie je dosiahnuť po splatnosti záväzku uspokojenie pohľadávky veriteľa a to výkonom rozhodnutia z majetku dlžníka alebo tretej osoby.LAZAR, J. akol.: Občianske právo hmotné. Bratislava: Iurislibri, 2014, s. 74.
Reflektujúc vyššie spomenutú povahu a zásady, na ktorých má záväzkové právo vybudovanú ochraňuje potrebné spomenúť aj jeho formy. Aktuálna právna úprava rozoznáva niekoľko zabezpečovacích inštitútov, ktoré sú upravené v slovenskom právnom poriadku. Je zrejmé, že aplikácia toho konkrétneho inštitútu nieje vhodná pre každý prípad. Naším cieľom je poukázať na relevantnosť inštitútu ručenia ako zabezpečovacieho inštitútu a priblížiť jeho pramene v rímskom práve.
Inštitút adpromissio v rímsko-právnej úprave
Je všeobecne známe, že práve Rimania vytvorili veľmi precízny právny systém, ktorý slúžil ako inšpirácia pre ďalšie storočia. Právny poriadok tejto antickej ríše sa dodnes považuje za neprekonaný a slúži ako inšpirácia pre mnohé krajiny, prevažne s kontinentálnym systémom práva. Jeho hlavný prínos spočíva v oblasti súkromného práva, predovšetkým v obligáciách. Preto nieje prekvapením, že to boli práve Rimania, ktorí položili základy inštitútu ručenia.
Môžeme konštatovať, že v obligačnom vzťahu mala práve dôvera k dlžníkovi dôležitý význam a bez nej by niektoré právne úkony nebolo možné uskutočniť. Práve z možnej absencie dôvery voči dlžníkovi vznikla potreba doplniť ju dôverou voči niekomu inému - tretej osobe.BLAHO, P. REBRO, K.: Rímske právo. Štvrté prepracované a doplnené vydanie. Bratislava: Iuraedition, 2010, s. 351. Počiatky takejto ochrany obligačných vzťahov hľadá komparatívna právna veda v rodovej spoločnosti. Právni historici sa zhodujú v názore, že práve záväzok z deliktu vznikajúci z protiprávneho porušenia cudzej majetkovej alebo záujmovej sféry bol najstaršou formou obligácie. Z prameňov práva ďalej vyplýva, že záväzky zo zmlúv sa objavili až v neskoršom období.KINCL, J. URFUS, V. SKŔEJPEK, M..: Rímske právo. Praha: C. H. Beck, 1995, s. 212.Ak mal niekto zmluvný záväzok voči inému, bol častokrát vyzvaný veriteľom na prisľúbenie pokuty v prípade nesplnenia. Týmto spôsobom sa veriteľ snažil eliminovať riziko straty v prípade insolventnosti alebo zatajovania sa zo strany dlžníka. Inými slovami, pokúsi sa zaistiť svoju pozíciu buď skutočným právom (vlastníctvo, záložné právo, hypotéka) alebo konaním osobne proti jednému alebo dodatočným dlžníkom. Tradične najdôležitejším typom osobného zabezpečenia bola zmluva o ručení.ZIMMERMANN, R..: The law of obligations. Roman Foundations of the Civilian Tradition. New York: OxfordUniversity Press, 1996, s. 114.
Pokiaľ sa vrátime na samotný začiatok obligačného kontinentálneho práva, zistíme, že už v začiatkoch rozvoja spoločnosti bol úverový vzťah dôležitým nielen právnym ale aj sociálnym javom, ktorý sa do značnej miery premietal do štruktúry rímskej spoločnosti. Požičiavanie peňazí predstavovalo významnú súčasť spoločenského života a to na všetkých úrovniach. V literatúre sa stretávame s úverovými vzťahmi medzi patricijmi a plebejcami, ale aj medzi patricijmi navzájom (často o tom píše napríklad Cicero). Zásadným vývojovým atribútom obligačného vzťahu je vymáhateľnosť obligácie. Jednotlivec totiž nemohol vždy saturovať potreby seba a svojej rodiny z vlastných prostriedkov a vlastnými silami a tak požadoval plnenie od iného subjektu, ktorému sľúbil protiplnenie. Pokiaľ dlžník svoj sľub nesplnil, veriteľ sa nemohol v predštátnej spoločnosti opierať o právne nástroje a nezostávalo mu nič iné, ako vyriešiť situáciu svojpomocou.BÉLOVSKÝ, P.: Ručení osobní svobodou vfímském právu a role lex poetilia.. In: Iusnaturale - ius civile - iusgentium: miesto a úlohaprirodzeného práva v prostredí rímskeho práva: zborník príspevkov zo 14. konferencie právnych romanistov Českej republiky a Slovenskej republiky, Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave 2013, s. 16.
V rímskom práve sa ručenie vyvíjalo dlhé storočia, nakoniec sa až v Justiniánskom práve objavilo v čistej podobe, t. j. s výrazne akcesorickou a subsidiárnou povahou. Pôvodne bolo zriadené pomocou verbálnej formálnej zmluvy, v ktorej ručiteľ sľuboval poskytnúť veriteľovi to isté, čo sľuboval hlavný dlžník. Práve podľa tejto zriaďovacej formy dostal tento inštitút pomenovanie adpromissio.KINCL, J. URFUS, V. SKŔEJPEK, M..: Rímske právo. Praha: C. H. Beck, 1995, s. 237. Aj napriek tomu, že v klasickom práve nachádzame so súčasnou právnou úpravou istú podobnosť, našu pozornosť sústredíme na základné rozdiely.
Už klasickej dobe rímskeho práva sa rozvinuli tri druhy ručenia. Prvým, najstarším druhom, bolo sponsio, inak nazývaný aj stipulačný sľub. Hlavnou charakteristikou bolo, že pomocou stipulačnej otázky sa veriteľ okrem dlžníka obracal aj na tretiu osobu (ručiteľa) s tým, či sa sľubuje zaviazať na to isté plnenie ako dlžník. V prípade súhlasu zo strany ručiteľa musela odznieť konkrétna odpoveď a to „sľubujem".BLAHO, P. REBRO, K.: Rímske právo. Štvrté prepracované a doplnené vydanie. Bratislava: Iuraedition, 2010, s. 352. Táto forma bola spojená s prísnym formalizmom, ktorý mu dodával slávnostný charakter a nevyžadovala si písomnú formu. V porovnaní s Občianskym zákonníkom ktorý uvádza:,,Dohodou účastníkov možno zabezpečiť pohľadávku ručením. Ručenie vzniká písomným vyhlásením, ktorým ručiteľ berie na seba voči veriteľovi povinnosť, že pohľadávku uspokojí, ak ju neuspokojí dlžník.‘' '§ 546 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník. Tým pádom je vznik ručenia závislý od dohody účastníkov a nevzniká jednostranným vyhlásením ručiteľa. Z toho je nepochybná nevyhnutnosť súhlasu veriteľa, pričom súhlas dlžníka sa nevyžaduje. Aby bol právny úkon platný, musí mať ručiteľský záväzok písomnú formu, na rozdiel od rímsko-právnej úpravy.VOJČÍK, P. akol.: Občiansky zákonník. Stručný komentár. Bratislava: Iuraedition, 2009, s. 687. Táto forma je potrebná aj v prípade, že samotná zmluva týkajúca sa zabezpečovanej pohľadávky takúto formu nemá.FEKETE, L: Občiansky zákonník. Veľký komentár. Bratislava: Eurokódex, 2015, s. 594.
Ďalším významným rozdielom týkajúcim sa pôsobnosti je, že sponsio - stipulačný sľub bol určený užšiemu okruhu obyvateľstva. Túto formu zabezpečenia mohli využívať len rímski občania. Na rozdiel od našej platnej právnej úpravy, je inštitút ručenia použiteľný pre všetky subjekty.
Opierajúc sa o Lex Cicereia môžeme konštatovať rozdiel v zverejňovaní ručiteľského vzťahu a s tým súvisiacich záväzkov. Podľa uvedeného rímskeho zákona vznikla veriteľovi v záujme jasnosti vzťahov povinnosť uskutočniť vyhlásenie, ktoré malo verejný charakter. Obsahom tohto vyhlásenia bolo presné určenie dlžníka a zároveň spresnenie identity a počtu ručiteľov.BLAHO, P. REBRO, K.: Rímske právo. Štvrté prepracované a doplnené vydanie. Bratislava: Iuraedition, 2010, s. 352. Účelom bola lepšia identifikácia pohľadávky. Vzhľadom k spoločenským pomerom a citlivosti zverejňovania informácií a osobných údajov nie je v súčasnej právnej praxi zachovaný podobný usuš. Máme za to, že absencia tohto verejného vyhlásenia je opodstatnená a spoločnosť ani nevyvíja tlak na zverejňovanie záväzkov medzi jednotlivcami, pokiaľ to nieje vo verejnom záujme, resp. to neurčuje osobitný zákon.
V ponímaní Lex Appuleiabol upravený vzťah, v ktorom jeden záväzok zabezpečovali viacerí spoluručitelia. V čase platnosti tohto zákona sa spoluručitelia obligačne zaväzovali za celé plnenie. Do prijatia Lex Fúria (viď. ďalej) mohol veriteľ žiadať od ktoréhokoľvek zo spoluručiteľov celé plnenie.KINCL, J.: Gaius: učebnice práva večtyfech knihách. Brno: Masarykova univerzita, 1999, s. 171. Situácia, v ktorej za záväzok dlžníka ručí viac ako jeden ručiteľ sa nazýva pluralita ručiteľov. Z toho vyplýva, že ručitelia sa dohodnú a tým pádom bude každý z nich ručiť len za danú určitú časť alebo sa pristúpi k forme spoločného ručenia. V danej situácii sa bude na spoločných ručiteľov aplikovať pasívna solidarita, ktorá je upravená v §511 Občianskeho zákonníka.FEKETE, L: Občiansky zákonník. Veľký komentár. Bratislava: Eurokódex, 2015, s. 591.
Lex Fúria, ktorý bol vydaný po Lex Appuleia platil len na území Itálie. Na základe Lex Fúria sa ručiteľský záväzok obmedzil na trvanie dvoch rokov. Jedným z charakteristických znakov aktuálnej úpravy ručenia je že pohľadávka musí byť určitá čo do výšky a čo do jej trvania, pričom záväzok ručiteľa a dlžníka je totožný. Opierajúc sa o túto charakteristickú črtu môžeme konštatovať akcesorickú povahu ručiteľského vzťahu.SVOBODA, J. akol.: Občiansky zákonník. Bratislava: Eurounion, 1994, s. 386. Z obsahu Lex Furiaobsahu tiež vyplýva, že veriteľ mohol v rámci svojho záväzku za ktorý ručilo viac osôb v pozícii spoluručiteľov, vymáhať od každého len pomerný podiel.V ostatných provinciách platil naďalej Lex Appuleia, t. j. každý ručiteľ zodpovedal na celý záväzok. Pozri: Inst. Gai3, 121-121a Pokiaľ nastala situácia, že niektorý z ručiteľov nebol solventný, za jeho podiel už ostatní ručitelia nezodpovedali.KINCL, J.: Gaius: učebnice práva večtyf ech knihách. Brno: Masarykova univerzita, 1999, s. 171. Aktuálna právna úprava na takýto prípad nezabúda a potvrdzuje nám to aj JUDr. Imrich Fekete: „na spoločných ručiteľov sa vtákom prípade bude vzťahovať úprava pasívnej solidarity (§511 OZ)."FEKETE, L: Občiansky zákonník. Veľký komentár. Bratislava: Eurokódex, 2015, s. 591.
Podľa Lex Cornelia sa upravila hodnota čiastky, do ktorej výšky sa mohol ručiteľský záväzok zriadiť. Týmto zákonom sa zakazuje aby sa v tom istom roku ten istý ručiteľ zaviazal tomu istému dlžníkovi u toho istého veriteľa za väčší obnos zapožičaných peňazí, ako je dvadsaťtisíc sesterciov. Aj keby sa ručitelia zaviazali na vyššie plnenie, napríklad za stotisíc sesterciov, platí, že ručia len do výšky dvadsaťtisíc.Inst. Gai 3, 124 V niektorých prípadoch Lex Cornelia pripúšťa ručenie bez obmedzenia, napríklad pri dlhoch z testamentu a z titulu zriadenia venaInst. Gai 3, 125 Keď sa pozrieme na rozdiel voči aktuálnej právnej úprave, je zrejmé, že nám Občiansky zákonník nepredpisuje maximálnu výšku ručiteľského záväzku. Avšak, je potrebné si uvedomiť určité obmedzenie. Ručiteľ sa nesmie zaviazať na vyššie plnenie nezje plnenie, na ktoré znie záväzok dlžníka. VOJČÍK, P. akol.: Občiansky zákonník. Stručný komentár. Bratislava: Iuraedition, 2010, s. 726. Z toho plynie aj ďalšia skutočnosť opierajúca sa o zásadu súkromného práva a to zásada zmluvnej voľnosti. Právna teória síce hovorí o nemožnosti presiahnuť výšku dlžníkovho záväzku výškou zabezpečovacieho inštitútu, ale dáva zmluvným stranám možnosť dohodnúť si nižšiu výšku zabezpečenia nezje výška samotného dlhu. Podčiarkujúc subsidiárny, resp. akcesorický charakter ručiteľského záväzku voči hlavnému záväzku môžeme konštatovať, že výška ručenia môže znieť na rovnaký alebo užší rozsah než je záväzok dlžníka.FEKETE, L: Občiansky zákonník. Veľký komentár. Bratislava: Eurokódex, 2015, s. 590.
Druhým typom ručenia bolo fideipromissio, ktoré bolo mladšou formou ručenia. Napriek tomu, že bolo obsahovo podobné najstaršej forme ručenia (sponsio), odlišovalo sa predovšetkým pôsobnosťou. Fideipromissio platilo aj pre cudzincov, mohli ho uzatvárať medzi sebou navzájom resp. medzi sebou a rímskymi občanmi.BARTOŠEK, M.: Déjinyŕímského práva (vetŕechfázíchjeho vývoje). Praha: Academia, 1995, s. 220.
Najmladšou formou ručenia v klasickej dobe, ktorá zároveň nahradila vyššie spomenuté druhy bola fideiussia. Jednalo sa najpokrokovejšiu formu, ktorej vznik sa datuje v začiatkoch klasickej doby. Prostredníctvom tohto typu ručenia sa už mohli zaručiť za záväzky každého druhu občania ako aj cudzinci. Sponsio a fideipromissiosa koncom 3. storočia po Kr. začali z praxe postupne vytrácať a preto ostala fideiussia ako jediný spôsob stipulačného ručenia. Reflektujúc potreby praxe sa zjednodušila aj jej forma a štruktúra. Definitívnu podobu dostal inštitút ručenia až v justiniánskom období. V roku 535 dal ručeniu právo nazývané „benefícium excussionis sivé ordinis''- výhoda poradia. Ak teda nastal prípad, že veriteľ sa obrátil priamo na ručiteľa s výzvou na plnenie, ručiteľ odrazil jeho útok námietkou poradia, t. j. že ručí až po hlavnom dlžníkovi. Vďaka tomuto kroku sa dostala ručeniu výrazne subsidiáma povaha, ktorá svojou pružnou formou dostatočne reagovala na modernú dobu.KINCL, J. URFUS, V. SKŔEJPEK, M..: Rímske právo. Praha: C. H. Beck, 1995, s. 237. Výnimku tvorili prípady kedy bolo sťažené vymáhanie dlhu od dlžníka, napríklad ak nebol dlžník dostatočne majetný alebo bol neprítomný.BLAHO, P. REBRO, K.: Rímske právo. Štvrté prepracované a doplnené vydanie. Bratislava: Iuraedition, 2010, s. 353. Aj občiansky zákonník v tejto súvislosti vychádza, ako sme uvádzali v úvode, z princípu subsidiarity ručenia. Tento princíp sa vyznačuje podporným charakterom zabezpečovacieho inštitútu, ktorý určuje pre veriteľa poradie podľa ktorého sa má domáhať splnenia svojho dlhu. Vychádzajúc z tohto poradia vzniká ručiteľovi povinnosť splniť dlh veriteľovi až za povinnosťou plnenia zo strany hlavného dlžníka. V prípade, že pokus veriteľa vymôcť dvoj dlh od dlžníka je neúspešný, nastúpi zo strany ručiteľa splnenie dlhu, čím sa zvýrazni povaha náhradného plnenia.FEKETE, L: Občiansky zákonník. Veľký komentár. Bratislava: Eurokódex, 2015, s. 589.
Vzhľadom k tomu, že vzťah medzi hlavným dlžníkom a ručiteľom má v rímskom práve rôzny základ, bolo nevyhnutné tento vzťah jasnejšie upraviť. Práve od justiniánskeho obdobia sa začal klásť väčší dôraz na regresný nárok ručiteľa voči dlžníkovi zákonom z A .13. storočia pred Kr.- Lex Publia.BARTOŠEK, M.: Encyklopedieŕímského práva 2. vyd. Praha: Academia, 1994, s.471. Jeho účelom bola možnosť ručiteľa spätne požadovať plnenie, ktoré vynaložil voči veriteľovi namiesto dlžníka. Väčšinou vznikal regresný nárok na základe príkaznej zmluvy (mandátu) alebo na základe inštitútu negotiorum gestio.KINCL, J. URFUS, V. SKŔEJPEK, M..: Rímske právo. Praha: C. H. Beck, 1995, s. 238.Svoj nárok si ručiteľ mohol uplatniť na základe konkrétneho vzťahu medzi ním a dlžníkom. Platilo teda, že ak existoval výslovný alebo mlčky daný príkaz dlžníka, spravidla to zabezpečovalo vznik regresného nároku ručiteľa. Keďže rímske právo predstavovalo sústavu žalôb, aj v tomto prípade bola ručiteľovi k dispozícií actio mandciti contraria.BLAHO, P. REBRO, K.: Rímske právo. Štvrté prepracované a doplnené vydanie. Bratislava: Iuraedition, 2010, s. 353.Nakoľko rímsky právny systém vynikal svojou precíznosťou, nieje prekvapením, že aj táto zásada z justiniánskehoobdobia prešla zmenami. V neskoršej klasickej dobe však nakoniec platilo, že ak zaplatí ručiteľ veriteľovi dlh hlavného dlžníka, pozeráme na tento vzťah tak, ako keby ručiteľ kúpil od veriteľa pohľadávku za cenu zaplateného dlhu, t. j. došlo k postúpeniu pohľadávky veriteľa.KINCL, J. URFUS, V. SKŔEJPEK, M..: Rímske právo. Praha: C. H. Beck, 1995, s. 238. Môžeme konštatovať, že z uvedeného vzťahu nám plynie podobnosť s občianskym zákonníkom, ktorý hovorí že: „Ručiteľ, ktorý dlh splnil, je oprávnený požadovať od dlžníka náhradu za plnenie poskytnuté veriteľovi' .§ 546 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník.
Záver
Môžeme konštatovať, že rímsky právny systém a jeho systematika boli nadčasové. Pri hlbšom skúmaní historických zdrojov, reflektujúc aktuálnu právnu úpravu, sme sa snažili priblížiť inštitút ručenia ako zabezpečovacieho prostriedku. Je nepochybné, že forma tohto inštitútu trpela v jeho počiatkoch prísnym formalizmom, prípadne malými nedostatkami. Práve precíznosťou rímskych právnikov, opierajúc sa o potreby hospodárskej spoločnosti dostával tento inštitút progresívnejšiu podobu. Vzhľadom k dlhej histórii ručenia a jeho pomerne vysokej miery využiteľnosti sme pomocou metódy komparácie pomenovali markantné rozdiely s jeho normatívnou úpravou v Občianskom zákonníku. Máme za to, že rozsah článku nám neumožňuje poňať všetky spoločné a rozdielne znaky, preto sme sa rozhodli zachytiť vyššie uvedené. Sme toho názoru, že vďaka vyspelosti rímskeho národa prešiel inštitút ručenia určitým vývojom, avšak už v justiniánskom období badať jeho podobnosť s dnešnými pomermi. Záverom si dovolíme tvrdiť, že inštitút ručenia vďaka svojej silnej pozícii nebude v blízkej budúcnosti nahradený.
Zoznam bibliografických odkazov
BELOVSKY, P.: Ručení osobní svobodou v fímském právu a role lex poetilia.. In: Iusnaturale - ius civile - iusgentium: miesto a úloha prirodzeného práva v prostredí rímskeho práva: zborník príspevkov zo 14. konferencie právnych romanistov Českej republiky a Slovenskej republiky, Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave 2013, 157 s. ISBN 978-80-7160-346-7.
BLAHO, P. REBRO, K.: Rímske právo. Štvrté prepracované a doplnené vydanie. Bratislava: Iuraedition, 2010, 522 s. ISBN 978-80-8078-352-5.
FEKETE, L: Občiansky zákonník. Veľký komentár. Bratislava: Eurokódex, 2015, 931 s. ISBN 978-80-8155-041-6.
KINCL, J.: Gaius: učebnice práva večtyrech knihách. Brno: Masarykova univerzita, 1999, 274 s. ISBN 978-80-73800-54-3.
KINCL, J. URFUS, V. SKŔEJPEK, M..: Rímske právo. Praha: C. H. Beck, 1995, 386 s. ISBN 978-80-7179-031-0.
LAZÁR, J. akol: Občianske právo hmotné.Bratislava: Iurislibri, 2014, 573 s. ISBN 978-80-89635-08-5.
SVOBODA, J. a kol: Občiansky zákonník. Bratislava: Eurounion, 1994, 706 s. ISBN 80-85568-38-1.
VOJČÍK, P. akol.: Občiansky zákonník. Stručný komentár. Bratislava: Iuraedition, 2009, 1234 s. ISBN 978-80-8078-249-8.
VOJČÍK, P. akol.: Občiansky zákonník. Stručný komentár. Bratislava: Iuraedition, 2010, 1282 s. ISBN 978-80-8078-368-6.
ZIMMERMANN, R..: The law of obligations. Roman Foundations of the Civilian Tradition. New York: OxfordUniversity Press, 1996, 1312 s. ISBN 978-0198764267.
Zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník.
DAŇOVÉ PRIZNANIE A OZNAMOVACIA POVINNOSŤ PRI MIESTNYCH DANIACH A POPLATKOCH V MINULOSTI A SÚČASNOSTI
▼
TAX DECLARATION AND REPORTING OBLIGATIONS FOR LOCAL TAXES AND LOCAL FEES IN THE PÁST AND PRESENT
Tento príspevok je spracovaný v rámci projektu VEGA č. 1/0151/18 s názvom „Kauzalita výberu miestnych daní a výdavkov na výkon samosprávnych funkcií ekonomicky rozvinutých a zaostávajúcich územiach v kontexte Indrustry 4.0. "
Tatiana KubincováJUDr. Tatiana Kubincová, PhD. je odbornou asistentkou na Katedre finančného a správneho práva Právnickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici a súčasne pôsobí ako advokátka. - Martin SkalošJUDr. PhDr. Martin Skaloš, PhD. je odborným asistentom na Katedre dejín štátu a práva Právnickej fakulty
Abstrakt:
Príspevok sa zaoberá daňovým priznaním a oznamovacou povinnosťou pri miestnych daniach a miestnych poplatkoch v historickom a právnom kontexte územia Slovenska.
Kľúčové slová:
Správa daní, miestne dane, miestne poplatky, daňové priznanie, oznamovacia povinnosť, Slovensko
Abstrakt:
The paper deals with the tax declaration and reporting obligations for local taxes and local fees in a historical and legal context.
Keywords:
Tax administration, local tax, local fees, tax return, reporting duty, Slovakia
Úvod
Už v § 111 ods. 1 Ústavnej listiny prvej Československej republiky - zákon č. 121/1920 Zb. z. a n. - bolo zakotvené, že dane a verejné dávky možno ukladať iba na základe zákona. Tzv. Ústava 9. mája (ústavný zákon č. 150/1948 Zb.) v § 33 ustanovovala, že dane a verejné dávky možno ukladať iba na základe zákona. Naproti tomu v Ústave Československej socialistickej republiky (ústavný zákon č. 100/1960 Zb.) takéto alebo obdobné ustanovenie absentovalo. Až článok 12 ústavného zákona o Československej federácii č. 143/1968 Zb. výslovne uvádzal, že „ dane a poplatky možno ukladať iba na základe zákona ".
Hoci existenciu miestnych daní predpokladali právne predpisy už začiatkom 90-tých rokov, až v roku 2004 došlo k ich skutočnému zákonnému vyjadreniu. Aj preto možno niektoré nedostatky právnej úpravy pripísať práve ich novosti, kedy nemali priestor rozvinúť sa do takej miery ako iné osvedčené a tradičné právne inštitúty. V prípade niektorých miestnych daní by bola vhodnejšia precíznejšia právna úprava, aby sa tak predišlo obchádzaniu zákona alebo jeho tvrdosti a absurdnosti.
1. Daňové priznanie a oznamovacia povinnosť do prijatia zákona o miestnych daniach
Napriek tomu, že daňové zákony prijaté koncom štyridsiatych a začiatkom päťdesiatych rokov boli už zreteľne poznačené nástupom nových politických síl, už po krátkom čase ich existencie nevyhovovali vtedajšej vládnej garnitúre. Bolo zrejmé, že musí dôjsť k skutočne systémovej zmene. Stalo sa tak v roku 1952. Novú, socialistickú podobu novej daňovej sústavy tvorili tri hlavné druhy daní:
a) dane, ktoré odčerpávali akumuláciu socialistického sektora hospodárstva,
b) dane vyberané od obyvateľstva,
c) miestne dane, ktorých výnos plynul do miestnych rozpočtov.KRÁLIK, J. - GRÚŇ, Ľ. - BALKO, L.: Základy daňového, poplatkového a colného práva. Bratislava: Právnická fakulta UK, 2001, s. 42.
Nová domová daň (zákon č. 80/1952 Zb.) výrazne postihovala vlastníkov nájomných domov; zdanenie vlastníkov rodinných domov sa v zásade nezmenilo. Zákon pre priznanie (oznámenie) dane používal pojem „soznanie ". Podľa § 14 ods. 1 uvedeného zákona daňovníci boli povinní podať do 15. februára 1953 národnému výboru soznanie na tlačive úradne určenom a sami daň vypočítať; soznanie sa podávalo osobitne pre každú budovu podľa stavu k 1. januáru 1953. Inak boli daňovníci povinní podať soznanie a daň vypočítať len vtedy, ak dôjde k zmene v okolnostiach rozhodných pre vybratie dane alebo k vzniku daňovej povinnosti, a to do 15 dní po zmene, ktorá nastala alebo po vzniku daňovej povinnosti alebo na úradnú výzvu; hospodárske organizácie a družstvá mali podávať v takých prípadoch soznanie do 30 dní po uplynutí kalendárneho štvrťročia. Ak nepodal daňovník soznanie včas, mohla sa mu daň zvýšiť, najviac však o 10% (§ 14 ods. 2).
Daň z predstavení zakotvená v zákone č. 81/1952 Zb. nahradila dovtedajšiu obecnú dávku zo zábav. Spolu s domovou daňou tvorila základ miestnych daní. Podľa § 9 ods. 1 tohto zákona usporiadateľ bol povinný predložiť národnému výboru v lehote, v ktorej sa platila daň (§ 7),Daň z predstavení usporiadaných v kalendárnom týždni j e sročná do 5 dní poj eho uplynutí. Ministerstvo financií môže povoliť alebo uložiť usporiadateľovi, aby platil daň v kratšej alebo dlhšej lehote (§ 7 ods. 1, 2). daňové hlásenie a pripojiť k nemu nepredané vstupenky, ktoré boly národným výborom označené (opečiatkované). Ak požiadal o to národný výbor, bol usporiadateľ povinný hlásenie vysvetliť, opraviť alebo doplniť (§ 9 ods. 2). Podľa § 9 ods. 3 pokiaľ usporiadateľ dodatočne zistil, že daňové hlásenie, ktoré predložil národnému výboru, je nesprávne alebo neúplné, bol povinný bezodkladne to oznámiť národnému výboru a zároveň uviesť, v čom spočívala táto nesprávnosť alebo neúplnosť.
V našom daňovom systéme upravila daňové konanie jedna spoločná norma po prvý raz v roku 1953.SLOVINSKÝ, A. - GIRÁŠEK, J.: Československé finančné právo. Bratislava: Obzor, n. p., 1979, s. 234. Išlo o vyhlášku ministra financií z 2. júna 1953, č. 162 Ú. 1. (č. 197 Ú. v.), ktorou sa upravuje konanie vo veciach daňových a vydávajú sa spoločné predpisy na vykonanie daňových zákonov. Táto vyhláška nadobudla účinnosť 8. júna 1953. Predmetomjej úpravy bolo konanie vo veciach daňových a vykonávala daňové zákony najmä v otázkach, ktoré sú všetkým daniam spoločné. Podľa predpisov o jednotlivých daniach boli poplatníci povinní podávať o svojej daňovej povinnosti národnému výboru priznania alebo hlásenia a niektoré ďalšie podania na vydaných formulároch. Všetky iné podania v daňových veciach (oznámenia, žiadosti, návrhy, námietky a iné) bolo možné urobiť písomne alebo ústne do protokolu, prípadne telegraficky, pokiaľ predpisy o jednotlivých daniach alebo táto vyhláška neustanovila výslovne, že mali byť urobené písomne (§ 6 ods. 1). Vyhláška z 1953 bola v roku 1962 zrušená a nahradená vyhláškou Ministerstva financií z 15. februára 1962 (č. 16/1962 Zb. o konaní vo veciach daní a poplatkov).
Podľa vyhlášky č. 16/1962 Zb. o konaní vo veciach daní a poplatkov vyrubovanie a vyberanie daní a poplatkov vo vyspelej socialistickej spoločnosti sa považovalo za vec uvedomelého vzťahu poplatníka ku spoločnosti a malo sa diať za najširšej účasti občianstva, ktoré sa takýmto spôsobom v konaní smerujúcom k správnemu určeniu a vyberaniu daní malo podieľať na správe štátu. Národné výbory boli povinné v konaní vo veciach daní a poplatkov predovšetkým vychovávať občanov na dobrovoľné plnenie ich daňových povinností. Charakteristickou črtou tejto vyhlášky bolo, že upravovala iba tie skutočnosti, ktoré boli spojené s výrubom a vyberaním daní a poplatkov. Ak táto vyhláška alebo osobitné predpisy neustanovovali inak, národné výbory a iné orgány štátnej správy v konaní vo veciach daní a poplatkov boli povinné postupovať podľa vládneho nariadenia č. 91/1960 Zb. o správnom konaní.KUBINCOVÁ, T.: Historické a teoretické súvislosti daňového konania vo vzťahu k správnemu konaniu. In: Štát a právo, roč. 4/2017. Veľký Biel: Občianske združenie Štát a právo, 2017, s. 500- 501. Uvedenému zodpovedal aj počet ustanovení tejto vyhlášky. Mala len 48 paragrafov.Vyhláška č. 16/1962 Zb. o konaní vo veciach daní a poplatkov bola v platnosti 30 rokov, a to v nezmenenej podobe.
Podľa § 7 ods. 1 daňové zoznanie alebo hlásenie bol povinný podať ten, komu to zákon ukladal, alebo koho na to vyzval národný výbor.Zoznania alebo hlásenia sa podávali na predpísaných tlačivách a poplatník alebo jeho zákonný zástupca alebo jeho splnomocnenec ich musel vlastnoručne podpísať (§ 7 ods. 2). V § 7 ods. 3 sa uvádzalo, že zoznania, hlásenia alebo iné písomné podania nespôsobilé na prejednanie pre chyby, ktoré nebolo možné inak odstrániť, mali sa vrátiť s pokynom na ich odstránenie v primeranej lehote a s poučením o následkoch spojených s ich neodstránením. Pochybnosti o správnosti alebo úplnosti predložených zoznaní, hlásení a dokladov alebo o pravdivosti v nich uvedených údajov oznámil národný výbor poplatníkovi, pokiaľ možno jednou výzvou a vyzval ho, aby sa k nim vyjadril, najmä, aby doplnil neúplné údaje, vysvetlil nejasnosti a preukázal pravdivosť svojich údajov alebo aby sa dostavil na osobné prejednanie.
V rokoch 1950 a 1951 došlo k zásadnej prestavbe poplatkového práva. Odstránili sa predovšetkým rôzne druhy drobných poplatkov a dávok, ktoré svojou mnohostrannosťou sťažovali vybavovanie záležitostí občanov a na druhej strane vyžadovali značnú administratívu. Stalo sa tak zákonom č. 169/1950 Zb. o zrušení niektorých poplatkových predpisov, ktorý s účinnosťou od 1. januára 1951 zrušil všetky ustanovenia poplatkového zákona v znení neskorších predpisov a na Slovensku poplatkových pravidiel v znení neskorších predpisov. Vytvorila sa poplatková sústava pozostávajúca z poplatkov: správnych, súdnych, notárskych, arbitrážnych a miestnych.KRÁLIK, J. - GRÚŇ, Ľ. - BALKO, L.: Základy daňového, poplatkového a colného práva. Bratislava: Právnická fakulta UK, 2001, s. 193.
Do sústavy poplatkov patrili aj miestne poplatky. Miestnym poplatkom sa v našej rozpočtovej sústave označovala skupina poplatkov, ktoré ako svoje rozpočtové príjmy spravujú orgány miestnej samosprávy. V roku 1953 nahradili dovtedajší zložitý systém tzv. obecných dávok a poplatkov prevzatý ešte z obdobia predmníchovskej republiky, ktorý tvorilo 35 rôznych povinných platieb, dovtedy vyberaných národnými výbormi.
Základom právnej úpravy miestnych poplatkov sa stal zákon č. 82/1952 Zb. o miestnych poplatkoch, ktorý však mal iba rámcový charakter. Na základe jeho splnomocnenia bola oprávnená určiť jednotlivé druhy miestnych poplatkov vláda. Podrobnejšie predpisy bolo potom oprávnené vydávať ministerstvo financií. Počet a druhy miestnych poplatkov sa po roku 1953 menili, rovnako aj výška ich sadzieb. Niektoré pôvodné miestne poplatky boli neskôr nahradené platbami podľa príslušných cenníkov a stratili charakter poplatkov.
Z hľadiska právnej úpravy, systematiky a obligatórnosti uplatnenia možno hovoriť o dvoch skupinách miestnych poplatkov. Do prvej skupiny patrili:
- miestny poplatok z bytov, ktorý sa zaviedol v roku 1957 vyhláškou č. 112/1957 Ú. v.,
- miestny poplatok za psov podľa vyhlášky č. 161/1960 Zb., ktorou sa zrušujú niektoré miestne poplatky a upravujú predpisy o miestnom poplatku za psov v znení vyhlášky Ministerstva financií SR č. 218/1988 Zb.
Podľa § 17 ods. 1 vyhlášky ministra financií o miestnom poplatku z bytov č. 112/1957 Ú. L. poplatník bol povinný hlásiť výkonnému orgánu miestneho národného výboru všetky skutočnosti rozhodujúce pre poplatkovú povinnosť, a to priznaním, ktoré mal podať na predpísanom formulári; zánik poplatkovej povinnosti vypráznením bytu, ktorý podliehal poplatku, bol však povinný ohlásiť písomne výkonnému orgánu miestneho národného výboru. Užívatelia bytov, ktoré boli od poplatku oslobodené, boli povinní podať priznanie, len ak ich na to vyzve výkonný orgán miestneho národného výboru. Priznanie (hlásenie) poplatník bol povinný predložiť vlastníkovi domu, ktorý svojím podpisom potvrdil správnosť údajov uvedených v priznaní (hlásení). Poplatníci boli povinní podať priznanie (hlásenie) do 8 dní odo dňa, kedy nastala skutočnosť zakladajúca poplatkovú povinnosť, jej zmenu alebo zánik; zmenu počtu príslušníkov rodiny vzniknutú tehotenstvom poplatník bol povinný priznať do 8 dní odo dňa, kedy bolo tehotenstvo lekársky preukázané (§ 17 ods. 4).
Ohlasovacia povinnosť podľa vyhlášky Ministerstva financií č. 161/1960 Zb., ktorou sa zrušujú niektoré miestne poplatky a upravujú predpisy o miestnom poplatku zo psov, bola upravená v § 8 uvedenej vyhlášky. Podľa § 8 ods. 1 vlastník (správca) domu bol povinný podať vždy k 1. januáru bežného roka do 15. januára priznaniek poplatku týkajúce sa všetkých psov chovaných v dome, aj keď poplatku nepodliehajú; u týchto bolo potrebné uviesť dôvod oslobodenia od poplatku. Priznanie sa podávalo u orgánu národného výboru na predpísanom tlačive. Držitelia psov boli povinní oznámiť vlastníkovi (správcovi) domu potrebné údaje. Poplatník bol povinný ohlásiť písomne orgánu národného výboru do 15 dní každú skutočnosť, ktorá mala za následok vznik povinnosti platiť poplatok alebo ktorá mala vplyv na výšku poplatku (§ 8 ods. 2).
Do druhej skupiny patrili fakultatívne poplatky spoločne upravené vyhláškou č. 67/1966 Zb. o miestnych poplatkoch. Boli to:
- kúpeľný poplatok (upravený vyhláškou č. 71/1964 Zb.),
- poplatok za používanie verejného priestranstva,
- poplatok zo vstupného (predstavoval určitú obdobu bývalej dane z predstavenia), poplatok z prechodného ubytovania.
S účinnosťou od 23. augusta 1966 (deň vyhlásenia uvedenej vyhlášky) sa sem zaradil aj poplatok za psov. Fakultatívnosť týchto poplatkov spočívala v tom, že podľa ustanovenia § 1 tejto vyhlášky ich miestne národné výbory vyberali po prerokovaní s príslušným okresným národným výborom a s občanmi podľa miestnych podmienok.
Obdobie nasledujúcich takmer dvadsiatich rokov po uskutočnení daňovej reformy v roku 1952 neprinieslo žiadne zásadnejšie zmeny daňovej sústavy ani daňového systému. Väčšina vtedy prijatých daňových predpisov sú čiastkovými novelami daňových zákonov z roku 1952. Začiatkom šesťdesiatych rokov sa odštartoval proces socializácie spoločnosti v duchu ústavy z roku 1960. Daň z motorových vozidiel bola zavedená zákonom č. 98/1964 Zb. Zákonom č. 143/1961 Zb. bola upravená aj domová daň.
Podľa § 7 ods. 1 zákona č. 143/1961 Zb. zo dňa 30. novembra 1961 o domovej daniDomová daň bola rozpočtovým príjmom miestnych národných výborov. Správu dane vykonával miestny národný výbor, v obvode ktorého budova ležala (§13 ods. 1, 2). daňová povinnosť vznikala:
a) pri budovách, z ktorých sa daň vyrubovala podľa zastavanej plochy, začiatkom mesiaca nasledujúceho po dni, ktorým sa začala budova alebo jej časť užívať, prípadne po dni, ktorým zaniklo oslobodenie od dane,
b) pri budovách, z ktorých sa daň vyrubovala podľa nájomného alebo podľa ceny užívania, dňom, keď sa budova alebo jej časť začala užívať, prípadne dňom, ktorým zaniklo oslobodenie od dane.
Naopak podľa § 7 ods. 2 daňová povinnosť zanikala:
a) pri budovách, z ktorých sa daň vyrubovala podľa zastavanej plochy, koncom mesiaca, v ktorom budova zanikla, bola úplne vyprataná za účelom zbúrania alebo keď nastal pri nej dôvod pre oslobodenie od dane,
b) pri budovách, z ktorých sa daň vyrubovala podľa nájomného a podľa ceny užívania, dňom, ktorým budova zanikla, bola úplne vyprataná za účelom zbúrania alebo keď nastal pri nej dôvod pre oslobodenie od dane.
Vlastníci budov, z ktorých sa daň vyrubovala podľa zastavanej plochy [§ 5 písm. a)], boli povinní podať priznanie do 15. februára 1962 zvlášť pre každú budovu podľa stavu k 1. januáru 1962 a uviesť v ňom všetky okolnosti rozhodujúce o vyrubení dane. Inak boli vlastníci domu povinní podať priznanie len vtedy, ak došlo ku zmene v okolnostiach rozhodujúcich o vyrubení dane alebo ku vzniku daňovej povinnosti [§ 7 ods. 1 písm. a)], a to do 15 dní po nastatí zmeny alebo po vzniku daňovej povinnosti. Vlastníci budov, z ktorých sa daň vyrubovala podľa nájomného a ceny užívania [§ 5 písm. b)], boli povinní podať priznanie každoročne do 31. januára roku, na ktorý sa daň vyrubovala, a uviesť v ňom všetky okolnosti rozhodujúce o vyrubení dane. Ak nedošlo pri budovách v obciach do 6000 obyvateľov ku zmene v okolnostiach rozhodujúcich o vyrubení dane, vlastníci mali oznámiť v uvedenej lehote túto skutočnosť a daň sa vyrubila podľa posledne podaného priznania. Pokiaľ zanikla daňová povinnosť [§ 7 ods. 2 písm. b)] počas roku, boli povinní podať priznanie do 15 dní po zániku daňovej povinnosti (§ 14 ods. 1, 2). Okrem prípadov uvedených v odsekoch 1 a 2 § 14 boli vlastníci budov povinní podať priznanie, ak ich na to vyzval národný výbor. Ak nepodal vlastník včas priznanie alebo oznámenie, že došlo k zmenám, mohla sa mu zvýšiť daň až o 10 % (§ 14 ods. 4).
V roku 1988 bola vydaná vyhláška Ministerstva financií, cien a miezd Slovenskej socialistickej republiky č. 218/1988 Zb. o miestnom poplatku za psov a o kúpeľnom poplatku. Podľa jej § 4 ods. 1 poplatník bol povinný podať priznanie k poplatku za psov národnému výboru do 15 dní od dňa vzniku poplatkovej povinnosti; poplatník bol tiež povinný ohlásiť do 15 dní každú skutočnosť, ktorá má vplyv na výšku poplatku. Ak túto povinnosť nesplnil, národný výbor zvýšil poplatok splatný v bežnom roku o 50%. Vlastník domu alebo organizácia, ktorá mala k domu právo hospodárenia, boli povinní na výzvu národného výboru písomne ohlásiť národnému výboru všetkých psov chovaných v dome, aj keď poplatku za psov nepodliehali (§ 4 ods. 2).Správu poplatku za psov vykonával národný výbor v územnom obvode ktorého mal poplatník trvalé bydlisko (§7).
Kúpeľný poplatok platili občania, ktorí sa prechodne zdržiavali v kúpeľných miestach uvedených v prílohe tejto vyhlášky (§ 8 ods. 1). Podľa odseku 2 uvedeného ustanovenia § 8 kúpeľný poplatok v určenej výške vyberala organizácia alebo občan, ktorý poskytol poplatníkovi prechodné ubytovanie, alebo organizácia, ktorá bola poverená národným výborom sprostredkovávať ubytovanie v súkromí. Kúpeľný poplatok platil poplatník vopred za predpokladanú dobu pobytu. Vybraný poplatok sa odviedol miestnemu (mestskému, obvodnému) národnému výboru), ktorý ustanovil spôsob a termíny odvodov tohto poplatku (§ 8 ods. 3).Správu kúpeľného poplatku vykonáva národný výbor, v územnom obvode ktorého sa nachádza kúpeľné miesto (§ 11).
Uvedené predpisy s účinnosťou od 1. januára 1991 nahradil zákon Slovenskej národnej rady č. 544/1990 Zb. o miestnych poplatkoch. Po zavedení poplatkov obec mala ustanoviť všeobecne záväzným nariadením druhy miestnych poplatkov, ktoré sa v obci mali vyberať, sadzbu poplatkov, podmienky, pri splnení ktorých sa poplatky mohli vyberať paušálnou sumou, a sumu paušálneho poplatku, vznik a zánik povinnosti platenia poplatku a ohlasovaciu povinnosť o vzniku a zániku poplatkovej povinnosti, splatnosť a prípadné úľavy a oslobodenie od poplatkov, spôsob a lehotu na uplatnenie poplatkovej úľavy, spôsob, formu a miesto pre zaplatenie poplatku, ako aj ďalšie nevyhnutné náležitosti vyberania poplatkov. Pri poplatku za užívanie verejného priestranstva mala určiť miesta, ktoré sú v obci verejným priestranstvom (§ 15).
Podľa § 16 ods. 1 zákona SNR č. 317/1992 Z. z. o dani z nehnuteľností v znení neskorších predpisov daňové priznanie k dani z nehnuteľností bol daňovník povinný podať príslušnému správcovi dane na rok 1993 do 15. marca 1993. V ďalších rokoch bol povinný podať priznanie do 31. januára bežného zdaňovacieho obdobia daňovník, ktorému vznikla daňová povinnosť k dani z nehnuteľností, daňovník, u ktorého nastali zmeny skutočností rozhodujúcich na vyrubenie dane z nehnuteľností. Ak bol pozemok, stavba, byt a nebytový priestor v bytovom dome, spoločné časti bytového domu a spoločné zariadenia bytového domu alebo ich časti v spoluvlastníctve viacerých osôb (§ 2 ods. 5, § 7 ods. 3, § lla ods. 2), priznanie podávala každá fyzická osoba alebo právnická osoba. Pokiaľ sa spoluvlastníci dohodli, priznanie podával ten, ktorého dohodou určili spoluvlastníci, pričom túto skutočnosť museli písomne oznámiť správcovi dane pred uplynutím lehoty na podanie daňového priznania.
Prijatím Ústavy Slovenskej republiky uverejnenej v Zbierke zákonov pod č. 460/1992 Zb. sa pri modelovaní daňovej sústavy uplatnilo ďalšie kritérium. Podľa článku 59 Ústavy Slovenskej republiky dane a poplatky sú štátne a miestne, čo zohľadnilo smerovanie výnosu jednotlivých daní (a poplatkov). Ďalším dôležitým vstupom tohto článku bolo zakotvenie princípu, že dane a poplatky možno ukladať iba zákonom alebo na základe zákona. Naplnila sa tak jedna z požiadaviek Listiny základných ľudských práv a slobôd (zakotvená okrem iného v prvej časti Ústavy SR), že povinnosti možno ukladať iba zákonom. Je nesporné, že medzi takéto povinnosti patria aj daňové povinnosti. Realizácia práv a povinností daňových subjektov v rámci daňového konania bola vymedzená zákonom SNR č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a zákonom SNR č. 84/1991 Zb. o územných finančných orgánoch.
V roku 1992 došlo k prijatiu zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov, ktorý zrušil a nahradil vyhlášku z roku 1962. Podľa § 38 ods. 1 daňové priznanie alebo hlásenie bol povinný podať každý, komu vznikla daňová povinnosť podľa osobitného zákona,Napríklad zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov. alebo ten, koho na to správca dane vyzval. Daňový subjekt bol povinný daň zaplatiť najneskôr v lehote na podanie daňového priznania alebo hlásenia, ak osobitný zákonNapríklad zákon SNR č. 317/1992 Zb. o dani z nehnuteľností v znení zákona NR SR č. 87/1993 Z.z. a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 159/1993 Z.z. alebo zákon SNR č. 318/1992 Zb. o dani z dedičstva, dani z darovania a dani z prevodu a prechodu nehnuteľností v znení zákona NR SR č. 87/1993 Z.z. neustanovil inak. Ak daňový subjekt zistil, že jeho daňová povinnosť mala byť vyššia, ako bola uvedená v daňovom priznaní alebo hlásení alebo správcom dane vyrubená, bol povinný predložiť do konca mesiaca nasledujúceho po tomto zistení dodatočné priznanie alebo hlásenie. V rovnakej lehote bola dodatočne priznaná daň splatná. Dodatočné priznanie alebo hlásenie mohol daňový subjekt predložiť aj v tom prípade, ak zistil, že jeho daňová povinnosť mala byť nižšia, ako bola uvedená v daňovom priznaní alebo hlásení alebo správcom dane vyrubená. Znížiť základ dane na základe dodatočného daňového priznania alebo hlásenia bolo možné len v prípade uplatnenia skutočností, ktoré neboli predmetom daňovej kontroly alebo opakovanej daňovej kontroly.
2. Daňové priznanie a oznamovacia povinnosť pri miestnych daniach v zmysle vyhláseného znenia zákona o miestnych daniach
Dňa 23. septembra 2004 došlo k prijatiu zákona o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady, ktorý bol v Zbierke zákonov zverejnený pod č. 582/2004. Prijatie tohto zákona nadväzovalo na Programové vyhlásenie vlády Slovenskej republiky z novembra 2002, v ktorom sa uvádza, že: „Vláda rešpektuje, že samospráva má právo na vlastné finančné zdroje, s ktorými disponuje na základe právomocí a zodpovedností, pričom objem vlastných zdrojov má byť úmerný pôsobnosti." V predmetom programovom vyhlásení sa zároveň uvádzalo, že: „Vláda vytvorí podmienky pre využívanie informačných technológií a postupný prechod na podávanie daňových priznaní, hlásení a majetkových priznaní prostredníctvom internetu." Podávanie daňových priznaní pri miestnych daniach prostredníctvom internetu však bolo v tom čase len víziou, ktorú sa podarilo zrealizovať až podstatne neskôr.
Prijatím zákona č. 582/2004 Zb. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady (ďalej len „zákon o miestnych daniach") došlo k vytvoreniu siedmych nových miestnych daní (ktoré v zásade nahradili miestne poplatky), k nahradeniu cestnej dane miestnou daňou z motorových vozidiel a k prebratiu čiastočne pozmenenej úpravy dane z nehnuteľnosti a poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady. Z pohľadu podávania daňového priznania však k prevratným zmenám v právnej úprave nedošlo. Uvedené možno vyplynulo aj zo skutočnosti, že vyhlásené znenie zákona o miestnych daniach stanovovalo povinnosť podať daňové priznanie len pri dani z nehnuteľnosti a pri dani z motorových vozidiel. Pri ostatných daniach zákon stanovoval tzv. oznamovaciu povinnosť alebo tzv. ohlasovaciu povinnosť. V tejto súvislosti je však nutné podotknúť, že oznamovacia povinnosť existovala aj pri dani z nehnuteľnosti a dani z motorových vozidiel.
Za najzásadnejšiu zmenu, ktorú zákon o miestnych daniach priniesol z pohľadu podávania daňového priznania, možno považovať to, že daňové priznania pri dani z nehnuteľnosti sa už nemuseli predkladať každoročne, ale len v prípade, ak nastali zmeny skutočnosti rozhodujúcich na vyrubenie dane z nehnuteľností. V ostatnom v podstate došlo k prebratiu právnej úpravy daňového priznania k dani nehnuteľnosti (§ 16) zo zrušeného zákona č. 317/1992 Zb. o dani z nehnuteľnosti. Aj keď zákon o miestnych daniach už nestanovoval, že daňovník si uplatňuje nárok na oslobodenie od dane v daňovom priznaní (odseky 4 až 6 predmetného ustanovenia § 16 zrušeného zákona o dani z nehnuteľnosti). Podľa vyhláseného znenia zákona o miestnych daniach bol teda daňovník povinný daňové priznanie k dani z nehnuteľností podať príslušnému správcovi dane do 31. januára toho zdaňovacieho obdobia, v ktorom mu vznikla daňová povinnosť, ak zákon o miestnych daniach neustanovoval inak, a v ďalších zdaňovacích obdobiach do tohto termínu, len ak nastali zmeny skutočností rozhodujúcich na vyrubenie dane z nehnuteľností. Za zmeny skutočností rozhodujúcich na vyrubenie dane sa nepovažovala zmena sadzieb dane z nehnuteľností. Okrem toho daňovník, ktorý nadobudol nehnuteľnosť vydražením v priebehu zdaňovacieho obdobia, bol povinný podať priznanie do 15 dní odo dňa vzniku daňovej povinnosti. Daňovník bol povinný v priznaní uviesť všetky skutočnosti rozhodujúce na výpočet dane a daň si sám vypočítať. Z pohľadu oznamovacej povinnosti bolo nutné vychádzať z ustanovenia týkajúceho sa vzniku daňovej povinnosti (§ 18), nakoľko zákon o miestnych daniach obdobne ako zrušený zákon o dani z nehnuteľnosti samostatné ustanovenie týkajúce sa oznamovacej povinnosti neobsahoval. Podľa § 18 ods. 3 vyhláseného znenia zákona o miestnych daniach fyzická osoba alebo právnická osoba v priebehu príslušného zdaňovacieho obdobia bola povinná oznámiť správcovi dane skutočnosti rozhodujúce pre vznik alebo zánik daňovej povinnosti k dani z nehnuteľností a každú zmenu týchto skutočností do 30 dní odo dňa, keď tieto skutočnosti alebo ich zmeny nastali. Na základe údajov, ktoré daňovník poskytol, správca dane každoročne do 15. marca bežného zdaňovacieho obdobia vyrubil daň z pozemkov, daň zo stavieb a daň z bytov, pričom vyrubená daň z nehnuteľností bola splatná do 31. marca bežného zdaňovacieho obdobia, ak zákon o miestnych daniach nestanovil inak.
Pri dani z motorových vozidiel zákon o miestnych daniach stanovil povinnosť podávať daňové priznanie a oznamovaciu povinnosť obdobne, ako to stanovoval zrušený zákon č. 87/1994 Z.z. o cestnej dani (§ 12). Daňovník bol povinný podať daňové priznanie správcovi dane do 15 dní odo dňa vzniku daňovej povinnosti alebo do 15 dní odo dňa zmeny skutočností rozhodujúcich na určenie dane, uviesť všetky požadované údaje, daň si sám vypočítať a zaplatiť. Ak v priebehu zdaňovacieho obdobia došlo k zániku daňovej povinnosti alebo k vzniku oslobodenia, daňovník bol povinný písomne oznámiť túto skutočnosť do 15 dní správcovi dane. Došlo však aj k doplneniu niektorých skutočností, napríklad, že kategóriu vozidla mal daňovník uvádzať z údajov zapísaných v technickom preukaze vozidla. Z pohľadu platenia dane z motorových vozidiel možno poukázať na skutočnosť, že daň sa platila vopred bez vyrubenia najneskôr do 31. januára zdaňovacieho obdobia alebo v štyroch rovnakých splátkach, a to do 31. januára, 30. apríla, 31. júla a 31. októbra, ak celková daň bola viac ako 50 000 Sk, alebo v mesačných splátkach vo výške 1/12 ročnej sadzby dane, a to do posledného dňa v príslušnom kalendárnom mesiaci, ak celková daň bola viac ako 250 000 Sk. Nakoľko daň z motorových vozidiel od nadobudnutia účinnosti zákona č. 361/2014 Z. z. o dani z motorových vozidiel už nie je miestnou daňou, nebudeme sa ňou bližšie zaoberať. Pre porovnanie si však dovolíme uviesť, že v súčasnosti sa daňové priznanie k dani z motorových vozidiel za príslušné zdaňovacie obdobie podáva správcovi dane do 31. januára po uplynutí tohto zdaňovacieho obdobia, ak zákon o dani z motorových vozidiel nestanovuje inak a posledným dňom lehoty na podanie daňového priznania je daň splatná.
Ako je už vyššie uvedené, ďalších sedem miestnych daní vzniklo transformáciou pôvodných miestnych poplatkov, ktoré upravoval zákon č. 544/1990 Zb. o miestnych poplatkoch. Tento zákon bol zákonom o miestnych daniach zrušený. Zákon o miestnych poplatkoch tzv. oznamovaciu povinnosť nepoznal, spomínal len ohlasovaciu povinnosť, pri ktorej s výnimkou poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady odkazoval na úpravu obsiahnutú vo všeobecne záväznom nariadení obce (§ 15). Vyhlásené znenie zákona o miestnych daniach obdobne pri dani za psa (§ 29), dani za užívanie verejného priestranstva (§ 36), dani za predajné automaty (§ 51) anevýherné hracie prístroje (§ 59), dani za vjazd a zotrvanie v historickej časti mesta (§ 66) a pri dani za jadrové zariadenie (§ 76) stanovovalo, že podrobnosti a náležitosti oznamovacej povinnosti, resp. oznamovaciu povinnosť obec ustanoví všeobecne záväzným nariadením. Okrem toho však pri dani za psa, dani za predajné automaty a nevýherné hracie prístroje bola oznamovacia povinnosť a platenie dane upravené aj samostatnými ustanoveniami, a to § 27, § 49 a § 57, pričom v zmysle týchto ustanovení bol daňovník povinný písomne oznámiť vznik daňovej povinnosti správcovi dane do 30 dní od vzniku daňovej povinnosti a v tejto lehote zaplatiť daň na zdaňovacie obdobie alebo pomernú časť dane na zostávajúce mesiace zdaňovacieho obdobia, v ktorom vznikla daňová povinnosť.
V ďalších zdaňovacích obdobiach bola daň na zdaňovacie obdobie splatná bez vyrubenia do 31. januára tohto zdaňovacieho obdobia. A v prípade, ak daňová povinnosť zanikla v priebehu zdaňovacieho obdobia a daňovník to oznámil správcovi dane najneskôr do 30 dní odo dňa zániku daňovej povinnosti, správca dane bol povinný vrátiť pomernú časť dane za zostávajúce mesiace zdaňovacieho obdobia, za ktoré bola daň zaplatená. Pri dani za jadrové zariadenie vyhlásené znenie zákona o miestnych daniach oznamovaciu povinnosť upravovalo v ustanovení § 72, podľa ktorého daňovník bol povinný písomne oznámiť vznik daňovej povinnosti správcovi dane do 30 dní odo dňa vzniku daňovej povinnosti a zánik daňovej povinnosti do 30 dní odo dňa zániku daňovej povinnosti.
3. Novely zákona o miestnych daniach dotýkajúce sa právnej úpravy daňového priznania a oznamovacej povinnosti
Z pohľadu právnej úpravy podávania daňového priznania a oznamovacej povinnosti v zákone o miestnych daniach došlo k viacerým, podľa nášho názoru nie vždy systematickým zmenám.
Zo zmien právnej úpravy podávania daňového priznania, oznamovacej povinnosti ako aj vyrubovania dane a platenia dane možno spomenúť napríklad novelu realizovanú zákonom č. 517/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších predpisov. V dôsledku tejto novely bolo do ustanovenia § 19 upravujúcom daňové priznanie pri dani z nehnuteľnosti doplnené, že daňové priznanie sa podáva podľa stavu k 1. januáru zdaňovacieho obdobia. Ďalej k zmene skutočností rozhodujúcich na vyrubenie dane bolo doplnené, že sa za ňu okrem už zakotvenej zmeny sadzieb dane z nehnuteľností nepovažuje aj zmena hodnoty pôdy alebo pozemku, zmena oslobodenia od dane z nehnuteľností alebo zmena zníženia dane z nehnuteľností, zmena vekovej hranice občanov a uplynutie lehôt na oslobodenie od dane z nehnuteľností podľa § 104 ods. 2 až 4. Z pohľadu vyrubenia a platenia dane došlo k zmene lehoty, a to tak, že daň z pozemkov, daň zo stavieb a daň z bytov bol správca dane povinný vyrubiť každoročne do 15. mája bežného zdaňovacieho obdobia a vyrubená daň z nehnuteľností bola splatná do 31. mája bežného zdaňovacieho obdobia, ak tento zákon o miestnych daniach neustanovoval inak.
O dva roky neskôr však nadobudla účinnosť novela realizovaná zákonom č. 538/2007 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších predpisov, ktorou bola lehota na vyrubenie dane úplne vynechaná, pričom bolo stanovené, že vyrubená daň z nehnuteľností je splatná do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti platobného výmeru, ak tento zákon neustanovuje inak. Predmetnou novelou zároveň došlo k zmene oznamovacej povinnosti spojenej s vyrubením a platením dane pri ostatných miestnych daniach, a to tak, že daň už daňovník nebol povinný daň zaplatiť v lehote na oznámenie vzniku daňovej povinnosti, ale až na základe na základe platobného výmeru vydaného obcou v lehote 15 dní od nadobudnutia jeho právoplatnosti. Takáto úprava platila pre všetky miestne dane ukladané obcami s výnimkou spomínanej dane z nehnuteľnosti, dane za ubytovanie a dane za jadrové zariadenia. Pri dani za ubytovanie bola od nadobudnutia účinnosti predmetného zákona zakotvená povinnosť obce ustanoviť vo všeobecne záväznom nariadení náležitosti a lehotu oznamovacej povinnosti, t. j. s účinnosťou od 1. decembra 2007 bolo zrejmé, že oznamovacia povinnosť platí aj pri dani za ubytovanie (a to napriek tomu, že zákon o miestnych daniach ju do dnešného dňa bližšie neupravuje). Pri dani za jadrové zariadenie daňovník bol povinný písomne oznámiť vznik daňovej povinnosti správcovi dane do 30 dní odo dňa vzniku daňovej povinnosti a zánik daňovej povinnosti do 30 dní odo dňa zániku daňovej povinnosti a správca dane ju vyruboval do 31. januára zdaňovacieho obdobia za predchádzajúci kalendárny rok.
Ďalšou zaujímavou novelou zákona o miestnych daniach bola novela realizovaná zákonom č. 548/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, ktorá nadobudla účinnosť 1. januára 2012. Predmetnou novelou boli do zákona o miestnych daniach zakotvené ustanovenie § 19a upravujúce dodatočné daňové priznanie alebo ustanovenie § 98a, v zmysle ktorého bol správca dane povinný písomne vyzvať daňovníka, ktorý si nesplnil oznamovaciu povinnosť, na jej splnenie v primeranej lehote, ktorá nemohla byť kratšia ako osem dní. A ak si daňovník nesplnil oznamovaciu povinnosť ani na základe výzvy, správca dane zistil základ miestnej dane a určil miestnu daň podľa pomôcok. Ustanovenie § 19a však nemalo v zákone o miestnych daniach dlhé pôsobenie, ani nie po roku bolo zrušené a text z neho presunutý do ustanovenia § 99c ods. 2. Ustanovenie § 98 a bolo v celosti zmenené na ustanovenie týkajúce sa použitia označenej a neoznačenej platby a povinnosť správcu dane písomne vyzvať daňovníka, ktorý si nesplnil oznamovaciu povinnosť o vzniku daňovej povinnosti bola „presunutá" do ustanovenia § 73a zákona o miestnych daniach, ktoré sa však vzťahuje len daň za jadrové zariadenie. Až na základe novely realizovanej zákonom č. 268/2014 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších predpisov bola povinnosť vyzvať na splnenie oznamovacej povinnosti pod sankciou určenia dane podľa pomôcok zakotvená vložením ustanovení § 34b a § 64b týkajúcich sa dane za užívanie verejného priestranstva a dane za vjazd a zotrvanie motorového vozidla v historickej časti mesta.
K najväčšej a aj prelomovej zmene z pohľadu právnej úpravy inštitútu daňového priznania a oznamovacej povinnosti v priebehu platnosti zákona o miestnych daniach došlo na základe novely realizovanej zákonom č. 460/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 460/2011 Z. z.) . Návrh predmetného zákona bol do parlamentu predložený 19. 8. 2011, k jeho schváleniu však došlo až 29. 11. 2011, nakoľko tento zákon bol vrátený prezidentom. Tento zákon s výnimkou jedného ustanovenia nadobudol účinnosť 1. decembra 2012. V dôvodovej správe k návrhu zákona č. 460/2011 Z. z. sa uvádza, že: poznatky z aplikácie súčasne platného zákona v praxi poukázali na to, že niektoré jeho ustanovenia pripúšťajú rozdielny výklad, že existujú duplicitné povinnosti daňovníkov, resp. rôzne oznamovacie povinnosti, ktoré zvyšujú administratívnu záťaž daňovníkov a tiež správcov dane. Aj vyrubovanie miestnych daní tomu istému daňovníkovi súčasne viacerými rozhodnutiami za každý druh miestnej dane zvyšuje administratívu a náklady správcu dane na daňové konanie. Komunikácia daňovníka a správcu dane sa odstupom času stáva časovo náročnejšou najmä pri podávaní daňových priznaní a výpočte dane. Všeobecne záväzné nariadenia obcí, ktoré sú nevyhnutné pri výpočte dane, daňovníci nemajú vždy k dispozícii a často nie sú ani na obciach verejne dostupné, čo bolo predmetom kritiky zo strany daňovníkov. V predloženom materiáli sa navrhujú zmeny a úpravy, ktorých cieľom je vyššie uvedené zistenia napraviť a nedostatky odstrániť. Návrhom na zrušenie duplicitných povinností, ktorými sa oznamovali rôzne skutočnosti na strane daňovníka a zavedením jedného spoločného priznania k miestnym daniam, ktoré majú ročné zdaňovacie obdobie sa sleduje zníženie administratívnej záťaže na strane daňovníkov i správcov miestnych daní. Rovnako zjednoduší a zracionalizuje podávanie priznaní k miestnym daniam návrh na zrušenie povinnosti pre daňovníkov vypočítavať sumu dane v daňovom priznaní a tiež návrh na podávanie tzv. čiastkového priznania k už podanému „ riadnemu priznaniu ". Keďže zmeny skutočností rozhodujúcich na vyrubenie miestnych daní môžu nastať aj v priebehu zdaňovacieho obdobia, navrhuje sa ponechať vyrubovanie dane každoročne avšak s tým, že správca dane konkrétnemu daňovníkovi vydá len jedno rozhodnutie na daň a to za tie miestne dane, ktorých predmet bude u neho naplnený k 1. januáru zdaňovacieho obdobia. " K osobitnej časti dôvodovej správ sa k ustanoveniu § 72, ktorým sa do zákona o miestnych daniach za § 99 sa vložili § 99a až 99h, sa uvádza ,JSÍadväzne na závery hodnotenia SR Svetovou bankou sa pristúpilo k zníženiu administratívnej záťaže a k zjednodušeniu podávania priznania kmiestnym daniam. Pracovná skupina, ktorá bola zriadená na MF SR za účelom splnenia tejto úlohy vypracovala spoločné priznanie k tým miestnym daniam, ktoré majú ročné zdaňovacie obdobie, t. j. k dani z nehnuteľností, dani za psa, dani za predajné automaty, dani za nevýherné hracie prístroje. Priznanie sa podá do 31. januára zdaňovacieho obdobia podľa stavu k 1. januáru, pričom priznanie sa zjednodušuje. Daňovník uvedie okrem identifikačných údajov len základné údaje potrebné na vyrubenie dane (základ dane - výmera pozemku, zastavaná plocha stavby, podlahová plocha bytu, počet psov, predajných automatov a nevýherných hracích prístrojov). Daň vypočíta správca dane a jedným rozhodnutím vyrubí. Zníži sa administratívna záťaž daňovníka ako aj správcu dane, ktorý musel po podaní daňového priznania k dani z nehnuteľností odstraňovať jeho nedostatky, alebo sám vyplňovať nedostatočne vyplnené podané daňové priznanie. Ďalšou významnou zmenou je zavedenie tzv. čiastkového priznania, ktoré sa bude podávať v prípade, ak oproti podanému priznaniu nastanú zmeny, ktoré ovplyvnia jeho daňovú povinnosť (napríklad daňovník sa stane vlastníkom novej nehnuteľnosti, kúpi psa, začne prevádzkovať ďalšie predajné automaty, alebo nevýherné hracie prístroje). Situácia, keď dôjde k predaju nehnuteľnosti, darovaniu psa alebo pes uhynie, ukončí sa prevádzkovanie niektorých predajných automatov alebo nevýherných hracích prístrojov, bude riešená vo vzťahu k správcovi dane formou čiastkového priznania. Opravné priznanie bude možné podať, ak daňovník uvedie v priznaní alebo čiastkovom priznaní nesprávne údaje a túto skutočnosť zistí do lehoty na jeho podanie. Ponecháva sa tiež možnosť podať dodatočné priznanie, ak daňovník zistí, že uviedol nesprávne údaje po lehote na podanie priznania alebo čiastkového priznania. Správca dane na základe podaného priznania vyrubí daň jedným rozhodnutím (každoročne) za predpokladu, že daňovník má k 1. januáru na zdaňovacieho obdobia všetky predmety dane alebo niektorý z nich. V prípade odvolania proti jednému rozhodnutiu o vyrubení dane z nehnuteľností, dane za psa, dane za predajné automaty a dane za nevýherné hracie prístroje ide o špecifické riešenie odkladného účinku, resp. ustanovenia inak v porovnaní s osobitným predpisom, ktorým je daňový poriadok. Ak správca dane už vydal jedno rozhodnutie podľa stavu k 1. januáru na zdaňovacie obdobie a vznikne v priebehu tohto zdaňovacieho obdobia nová daňová povinnosť (okrem dane z nehnuteľností, pri ktorej sa na zmenu v priebehu roka neprihliada), vyrubí pomernú časť dane na zostávajúce mesiace zdaňovacieho obdobia samostatným rozhodnutím. V záujme zníženia administratívnej záťaže sa navrhuje oznamovaciu povinnosť daňovníka viazať len na zánik daňovej a to formou čiastkového priznania."
Napriek tomu, že uvedené časti dôvodovej správy k predmetnej novele sú pomerne dlhé, dovolili sme si ich odcitovať, nakoľko máme za to, že tento výklad predmetných ustanovení zákona je veľmi podstatný nielen z hľadiska pochopenia účelu a cieľa tejto novely, ale aj z hľadiska aplikácie ustanovení zakotvených touto novelou. Pri analýze znenia zákona o miestnych daniach účinného od 1. decembra 2012 z pohľadu ustanovení týkajúcich sa priznania k dani z nehnuteľnosti, k dani za psa, k dani za predajné automaty a k dani za nevýherné hracie prístroje (§ 99a), čiastkového priznania (§ 99b), opravného priznania a dodatočného priznania (§ 99c), spoločných ustanovení k týmto priznaniam (§ 99d) a vyrubenia dane z nehnuteľností, dane za psa, dane za predajné automaty a dane za nevýherné hracie prístroje (§ 99e) je totiž zrejmé, že účel predmetnej novely sa síce čiastočne podarilo naplniť, avšak na úkor prehľadnosti, zrozumiteľnosti a jasnosti zákona. Máme za to, že predmetné ustanovenia § 99a až § 99h zákona o miestnych daniach sú písané veľmi zložito, obsahujú mnoho výnimiek a ich pochopenie musí byť pre daňové subjekty, ako aj správcov dane náramne náročné.
Už z analýzy ustanovenia § 99a zákona o miestnych daniach vyplýva, že povinnosť vymedzená v odseku 1 predmetného ustanovenia určujúca daňovníkovi podať priznanie k dani z nehnuteľností, k dani za psa, k dani za predajné automaty a k dani za nevýherné hracie prístroje príslušnému správcovi dane do 31. januára toho zdaňovacieho obdobia, v ktorom mu vznikla daňová povinnosť k týmto daniam alebo niektorej z nich podľa stavu k 1. januáru zdaňovacieho obdobia sa na daňovníka, ktorému vznikla daňová povinnosť pri dani za psa, dani za predajné automaty a dani nevýherné hracie prístroje vzťahuje len vo výnimočných prípadoch, a to vtedy, ak táto daňová povinnosť nevzniká v priebehu zdaňovacieho obdobia. Z odseku 2 predmetného ustanovenia je totiž zrejmé, že ak vznikne daňová povinnosť k dani za psa, k dani za predajné automaty a k dani za nevýherné hracie prístroje v priebehu zdaňovacieho obdobia, tak daňovník je povinný podať priznanie k tej dani, ku ktorej vznikla daňová povinnosť, najneskôr do 30 dní odo dňa vzniku tejto daňovej povinnosti. Z uvedeného vyplýva, že podávanie daňového priznania v lehote stanovenej v odseku 1 (t. j. v lehote do 31. januára zdaňovacieho obdobia) sa vo väčšine prípadov vzťahuje len na daňovníkov dane z nehnuteľností a aj to s výnimkami. Prvou výnimkou je zbavenie povinnosti podať daňové priznanie k dani z nehnuteľnosti, ak je pozemok, stavba, byt alebo nebytový priestor v bytovom dome oslobodený od dane podľa § 17 ods. 1 písm. a) a b), t. j. ide o pozemky, stavby, byty a nebytové priestory vo vlastníctve obce, ktorá je správcom dane, alebo pozemky, stavby, byty a nebytové priestory vo vlastníctve alebo v správe mestských častí v Bratislave a Košiciach, alebo pozemky a stavby vo vlastníctve iného štátu užívané fyzickými osobami, ktoré požívajú výsady a imunitu podľa medzinárodného práva a nie sú štátnymi občanmi Slovenskej republiky, za predpokladu, že je zaručená vzájomnosť. Druhou výnimku je podávanie daňového priznania v prípade, ak daňovník nadobudne nehnuteľnosť vydražením (v súčasnosti aj dedenímOd nadobudnutia účinnosti novely zákona o miestnych daniach realizovanej zákonom č. 268/2014 Z.z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších predpisov.) v priebehu zdaňovacieho obdobia. V takomto prípade má daňovník povinnosť podať priznanie k dani z nehnuteľností do 30 dní od vzniku daňovej povinnosti.
Máme za to, že už uvedené ustanovenie je pomerne zložité, avšak jeho zložitosť zhoršuje ešte nutnosť jeho výkladu v spojitosti s ustanoveniami upravujúcimi vznik daňovej povinnosti, t. j. s§ 18, § 26, § 48 a § 56 zákona o miestnych daniach, pričom niektoré z uvedených ustanovení odkazujú ešte na ďalšie ustanovenia predmetného zákona. Ako príklad možno uviesť postup pri určovaní lehoty na podávanie daňového priznania pri dani za psa. Ako vyplýva z vyššie uvedeného, pri stanovení lehoty na podanie daňového priznania pri dani za psa je v prvom rade potrebné zistiť, či sa postupuje podľa odseku 1 alebo odseku 2 ustanovenia § 99a zákona o miestnych daniach. Podľa odseku 1 sa postupuje, ak odsek 2 nestanovuje inak. Podľa odseku 2 sa postupuje vtedy, ak daňová povinnosť vznikla počas zdaňovacieho obdobia. Je otázne, či priebehom zdaňovacieho obdobia sa rozumie aj 1. január daného zdaňovacieho obdobia alebo nie. Ak by sa ním však nerozumel, tak podávanie priznania k dani za psa podľa odseku 1 by bolo úplne vylúčené a teda spomínanie dane za psa v odseku 1 by bolo zbytočné. Vzhľadom na uvedené a v spojitosti s výkladom ustanovenia § 99e zákona o miestnych daniach je teda možné dospieť k záveru, že podľa odseku 1 sa pri dani za psa postupuje len v prípade, ak daňová povinnosť vzniká 1.januára príslušného zdaňovacieho obdobia. Čo sa týka určenia dňa vzniku daňovej povinnosti pri dani za psa je nutné vychádzať z ustanovenia § 26 zákona o miestnych daniach. Predmetné ustanovenie stanovuje, že daňová povinnosť pri dani za psa vzniká prvým dňom kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom sa pes stal predmetom dane podľa § 22 ods. 1, a zaniká posledným dňom mesiaca, v ktorom pes prestal byť predmetom dane. Pričom z ustanovenia § 22 ods. 1 zákona miestnych daniach vyplýva, že predmetom dane za psa je pes starší ako 6 mesiacov chovaný fyzickou osobou alebo právnickou osobou. Z uvedeného je zrejmé, že ak daňovník alebo správca dane chce určiť lehotu na podanie daňového priznania, musí vychádzať nielen z troch ustanovení zákona o miestnych daniach, ale musí si dať do súvisu tri časové okamihy. Prvým časovým okamihom je deň, kedy pes nadobudol šesť mesiacov, t. j. stal sa predmetom dane. Druhým časovým okamihom je deň vzniku daňovej povinnosti, t. j. prvý deň kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom pes nadobudol šesť mesiacov a tretím časovým okamihom koniec 30 dňovej lehoty na podanie daňového priznania.
Okrem toho zákon o miestnych daniach okrem priznania upraveného v ustanovení § 99a pozná aj tzv. čiastkové priznanie, ktorého úprava j e obsiahnutá v § 99b. Čiastkové priznanie sa podáva v troch rozličných prípadoch. V prvom prípade čiastkové priznanie je povinný podať daňovník, ktorý už podal priznanie k dani z nehnuteľností, k dani za psa, k dani za predajné automaty a k dani za nevýherné hracie prístroje spomínané v predchádzajúcom odseku (t. j. podávané podľa § 99a zákona o miestnych daniach) a stane sa vlastníkom, správcom, nájomcom alebo užívateľom ďalšej nehnuteľnosti alebo dôjde k zmene druhu alebo výmery pozemku, účelu využitia stavby, bytu alebo nebytového priestoru alebo mu zanikne vlastníctvo, správa, nájom alebo užívanie nehnuteľností. Takéto čiastkové priznanie k dani z nehnuteľnosti podáva daňovník v lehote podľa § 99a ods. 1 miestnych daniach, t. j. v lehote do 31. januára. Druhým prípadom čiastkového daňového priznania je priznanie, ktoré daňovník podáva v prípade, ak už podal priznanie k dani z nehnuteľností, k dani za psa, k dani za predajné automaty a k dani za nevýherné hracie prístroje (podávané podľa § 99a zákona o miestnych daniach) a daňová povinnosť k dani za psa, k dani za predajné automaty a k dani za nevýherné hracie prístroje alebo niektorej z nich vznikne alebo zanikne v priebehu zdaňovacieho obdobia. Uvedené čiastkové daňové priznanie je povinný podať daňovník k tej dani, ku ktorej vznikne alebo zanikne daňová povinnosť, najneskôr do 30 dní odo dňa vzniku alebo zániku daňovej povinnosti. A tretí prípad čiastkového daňového priznania podáva daňovník, ktorý v priebehu zdaňovacieho obdobia nadobudol nehnuteľnosť vydražením a už podal priznanie k dani z nehnuteľností, k dani za psa, k dani za predajné automaty a k dani za nevýherné hracie prístroje (podávané podľa § 99a zákona o miestnych daniach). V takomto prípade je lehota na podanie čiastkového priznania do 30 dní od vzniku daňovej povinnosti. V tejto súvislosti je nutné uviesť, že tretí prípad sa súčinnosťou od 15. októbra 2014, t. j. od nadobudnutia účinnosti zákona č. č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších predpisov vzťahuje aj na daňovníka, ktorý v priebehu zdaňovacieho obdobia nadobudol nehnuteľnosť dedením.
Záver
Daňové priznanie je v súčasnosti bežným pojmom, ktorý nielen každý pozná, ale aj v praxi skoro každý využíva. Právna úprava dňového priznania obsiahnutá v zákone o miestnych daniach, konkrétne priznania k dani z nehnuteľností, k dani za psa, k dani za predajné automaty a k dani za nevýherné hracie a čiastkového priznania je však podľa nášho názoru nejasná, zmätočná a ťažko pochopiteľná. Vyhlásené znenie zákona o miestnych daniach počítalo s povinnosťou podávania daňového priznania len pri dani z nehnuteľnosti a pri v súčasnosti už štátnej dani z motorových vozidiel. Pri ostatných miestnych daniach bola zakotvená len tzv. oznamovacia povinnosť. V priebehu účinnosti zákona o miestnych daniach však došlo k niekoľkým podľa nášho názoru často nekoncepčným a nesystematickým zmenám. Za prelomovú možno považovať najmä novelu zákona o miestnych daniach, ktorou sa povinnosť podávať priznanie rozšírila aj na daňovníkov dane za psa, dane za predajné automaty anevýherné hracie prístroje. Je potrebné uviesť, že z dôvodovej správy k návrhu zákona, ktorým k tejto novele došlo, vyplýva, že zámerom zákonodarcu bolo zrušenie duplicitných povinností na strane daňovníkov a zníženie administratívnej záťaže tak na strane daňovníkov, ako aj správcov miestnych daní. Samozrejme, máme za to, že tento zámer je treba oceniť. Na druhej strane sa domnievame, že snaha o naplnenie tohto zámeru spôsobila značnú neprehľadnosť, zložitosť a v niektorých prípadoch aj nejednoznačnosť právnej úpravy. Z pohľadu ostatných zmien týkajúcich sa právnej úpravy daňového priznania, resp. oznamovacej povinnosti pri miestnych daniach je možné poukázať na mnoho zlepšení v tejto úprave, napr. zrušenie každoročného podávania daňového priznania, zrušenie povinnosti výpočtu dane, zakotvenie povinnosti správcu dane daňovníka vyzvať, ak si nesplnil daňovú povinnosť. Domnievame sa však, že súčasná zložitosť právnej úpravy priznania k dani z nehnuteľností, k dani za psa, k dani za predajné automaty a k dani za nevýherné hracie prístroje a čiastkového priznania vo veľkej miere zahmlieva vyššie uvedené zlepšenia.
Zoznam bibliografických odkazov
BABČÁK, V.: Daňové právo na Slovensku. Bratislava: Ing. Miroslav Mračko, EPOS, 2015, 750 s. ISBN: 978-80-562-0091-9.
BAKEŠ, M. - KARFÍKOVÁ, M. - MARKOVA, H.: Československé finanční právo. 1. vyd. Praha: Ústav statní správy, 1987. 163 s. ISBN neuvedené.
BAKEŠ, M.: Československé finanční právo: učebnice pro právnické fakulty. 1. vyd. Praha: Panoráma, 1979. 309 s. ISBN neuvedené.
BAKEŠ, M.: Daňové a poplatkové predpisy. Praha: Panoráma, 1984. 346 s. ISBN neuvedené.
BAKEŠ, M.: Úvod do teoriefinančního práva. L vyd. Praha: SPN, 1989. 212 s. ISBN neuvedené.
FALADA, D. - STARÝ, M.: Dejiny daní a poplatku. J. vyd. Praha: HavlíčekBrain Team, 2009, 207 s. ISBN 978-80-87109-15-1.
GIRÁŠEK, J.: Daňovo-právne vzťahy v Československu. Bratislava: Obzor, 1981, 224 s. ISBN 65-048-81.
GRUN, Ľ.: Dane včera, dnes a zajtra. Bratislava: EUROUNION, 2001, 315 s. ISBN 80-889-8428-9.
GRUN, Ľ.: Vybrané kapitoly z histórie daní, poplatkov a cla. 1. vyd. Olomouc: Univerzita Palackého, 2004, 202 s. ISBN 80-244-0867-8.
CHMELÍK, M.: Vznik a vývoj daňové správy v Čechách. Dané, 2005, roč. 13, č. 11, s. 13-19. ISSN 12108103.
KRÁLIK, J. - GRÚŇ, Ľ. - BALKO, L.: Základy daňového, poplatkového a colného práva. Bratislava: Právnická fakulta UK, 2001, 313 s. ISBN 80-7160-150-0.
KRÁLIK, J. - JAKUBOVIČ, D.: Finančné právo. Bratislava: VEDA, vydavateľstvo SAV, 2004, 725 s. ISBN 80-224-0804-2.
KRÁLIK, J.:Dane v právnej regulácii. Bratislava: Elita, 1992, 183 s. ISBN 80-85323-16-8.
KUBINCOVA, S.: Daňový poriadok. Komentár. Bratislava: C.H.Beck, 2015, 752 s. ISBN: 978-80-89603-28-2.
KUBINCOVA, S.: Dane, poplatky, clo a ďalšie povinné platby. Banská Bystrica: Právnická fakulta Univerzita Mateja Bela, 2009, 330 s. ISBN 978-80-8083-911-6.
KUBINCOVA, T. - SKALOŠ, M.: Daň za psa z pohľadu historicko-teoretických súvislostí a vybraných aplikačných otázok. In: ACTA IURIDICA SLADKOVICIENSIA XIV., Právnické štúdie. Brno: MSD, spol. s. r. o., 2019, s. 32-48. ISBN 978-80-7392-314-3.
PAŔÍZKOVÁ, I. - MÚLLEROVÁ, K.: Místní poplatky v teórii a praxi. 1. vyd. Brno: Masarykova univerzita, 2013, 152 s. ISBN 978-80-210-6686-1.
PICMAUS, F.: Dané, odvody a poplatky v ČSSR. L vyd. Praha: Státnínakladatelství technické literatúry, 1974, 258 s. ISBN neuvedené.
SLOVINSKÝ, A. - GIRÁŠEK, J.: Československé finančné právo. Bratislava: Obzor, n. p., 1979, 400 s. ISBN neuvedené.
Autor: Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici
Súhlas s použitím cookies
Vlastné nastavenie cookies