Legal representation in the case of appeal on points of law filed by another eligible person in favor of the accused
JUDr. Zuzana Kyjac
Právnická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave
Katedra teórie práva a ústavného práva
interná doktorandka
Asistentka sudcu trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
E-mail: zuzana.kyjac@nsud.sk
Kľúčové slová:
dovolanie, konanie o dovolaní, obhajca (advokát), iná oprávnená osoba, v prospech obvineného
Key words:
appeal on points of law, appeal proceedings, defence lawyer, another eligible person, in favor of the accused
Abstrakt:
Trestný poriadok v § 373 prísne rozlišuje medzi podaním dovolania prostredníctvom obhajcu (advokáta) a „kvalifikovaným“ zastúpením v samotnom dovolacom konaní, čomu musí následne zodpovedať aj udelená plná moc, resp. opatrenie súdu o ustanovení obhajcu. Ak potom konkrétne podáva dovolanie niektorá z osôb uvedených v § 369 ods. 5 Trestného poriadku v prospech obvineného, § 373 ods. 1 Trestného poriadku tu explicitne požaduje jeho podanie prostredníctvom obhajcu, ak však už ide o následné zastúpenie v konaní o dovolaní, tu príslušné zákonné ustanovenia nie sú až také jasné.
Abstract/Summary:
The Code of Criminal Procedure in Article 373 strictly distinguishes between the filing of an appeal on points of law through a defence lawyer and a „qualified“ representation in the appeal proceedings itself, to which must then correspond to the granted power of attorney or the court´s decision to appoint a defence lawyer. If one of the persons listed in Article 369 paragraph 5 of the Code of Criminal Procedure file an appeal on points of law in favor of the accused, Article 373 paragraph 1 of the Code of Criminal Procedure explicitly requires its filling through a defence lawyer, but in relation to the subsequent legal representation in the appeal proceedings, the relevant legal provisions are not so clear.
Primárnym cieľom nasledujúcich riadkov bude sa argumentačne vysporiadať s otázkou právneho zastúpenia v konaní o dovolaní podanom niektorou z osôb uvedených v § 369 ods. 5 Trestného poriadku v prospech obvineného,Tu možno len na okraj poznamenať, že ak by napokon bola vecne uplatnená dovolacia námietka (R 120/2012) v neprospech obvineného, dovolací súd by podľa § 385 ods. 2 Trestného poriadku nebol ňou viazaný, a teda by na ňu neprihliadal. ktorý v takom prípade teda nie je sám dovolateľom.
Na úvod je nevyhnutné upozorniť (formou doslovnej citácie) na bezprostredne súvisiace právne normy, a síce:
- § 36 ods. 1 Trestného poriadku: „Obhajcom môže byť len advokát.“Pokiaľ sa bude prejednávať prečin, tak v konaní pred súdom sa advokát môže dať v zmysle § 36 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku zastúpiť so súhlasom obvineného aj advokátskym koncipientom.
- § 369 ods. 5 Trestného poriadku (upravujúci samostatné oprávnenie na podanie dovolania „inou“ osobou v prospech obvineného, ale tiež i podmienku k tomu potrebnú): „V prospech obvineného, s jeho výslovným písomným súhlasom, môže dovolanie podať aj príbuzný obvineného v priamom pokolení, jeho súrodenec, osvojiteľ, osvojenec, manžel alebo druh. Ak je obvinený mladistvý, osoba pozbavená spôsobilosti na právne úkony alebo osoba, ktorej spôsobilosť na právne úkony je obmedzená, môže i proti vôli obvineného za neho v jeho prospech podať dovolanie aj jeho zákonný zástupca alebo jeho obhajca.“
- § 372 ods. 2 Trestného poriadku (upravujúci zákaz opätovného podania dovolania v tej istej veci): „Ten, koho dovolanie bolo zamietnuté, nemôže v tej istej veci podať ďalšie dovolanie; obvinený a osoby uvedené v § 369 ods. 5 nemôžu podať dovolanie ani vtedy, ak už bolo zamietnutéDovolací súd dovolanie zamieta na verejnom zasadnutí podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku, ak „zistí, že dôvody dovolania nie sú preukázané“. K odlíšeniu odmietnutia od zamietnutia dovolania pozri tiež bližšie zjednocujúce plenárne uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22. októbra 2014, sp. zn. PLz. ÚS 3/2014, „negujúce“ skoršie judikatúrne závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (R 118/2012). dovolanie podané v prospech obvineného.“
- § 373 Trestného poriadkuPredmetné ustanovenie bolo podstatným spôsobom novelizované – doplnením odsekov 3 až 5 – zákonom č. 262/2011 Z. z. s účinnosťou od 1. septembra 2011, a to pod vplyvom rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky (II. ÚS 210/2009, III. ÚS 79/2010), reflektujúcej na dovtedajšiu nesprávnu prax dovolacieho súdu, týkajúcu sa otázky ne/ustanovovania obhajcov nemajetným dovolateľom (pozri k tomu príp. bližšie tiež aj už neaktuálne závery R 1/2010). (upravujúci „kvalifikované“ zastúpenie tak na podanie dovolania, ako i v priebehu konania o ňom):
„(1) Obvinený alebo osoby uvedené v § 369 ods. 5 môžu podať dovolanie len prostredníctvom obhajcu.
(2) Obvinený musí byť v konaní o dovolaní zastúpený obhajcom.
(3) Ak obvinený alebo osoby uvedené v § 369 ods. 5 podali dovolanie inak ako prostredníctvom obhajcu, súd, ktorý rozhodol vo veci v prvom stupni, poučí dovolateľa podľa odsekov 1 a 2 a nasledujúcej vety a určí primeranú lehotu na odstránenie tohto nedostatku s tým, že ak táto lehota márne uplynie, predloží vec na ďalšie konanie dovolaciemu súdu. Ak však obvinený v lehote podľa predchádzajúcej vety preukáže, že nemá dostatočné prostriedky na úhradu trov obhajoby, ustanoví mu obhajcu predseda senátu súdu, ktorý vo veci rozhodoval v prvom stupni.
(4) Ak dovolací súd po predložení dovolania zistí, že dovolateľ nie je zastúpený obhajcom, poučí dovolateľa podľa odseku 2 a určí primeranú lehotu na odstránenie tohto nedostatku. Ak táto lehota márne uplynie, rozhodne podľa § 382 písm. d).
(5) Ak dovolanie podá minister spravodlivosti alebo generálny prokurátor, spolu s doručením rovnopisu dovolania oprávnenej osobe vyzve súd uvedený v odseku 3 túto osobu, aby si zvolila obhajcu, a určí na to primeranú lehotu. Ak táto lehota márne uplynie, obhajcu jej ustanoví predseda senátu súdu, ktorý vo veci rozhodoval v prvom stupni.“
§ § 379 ods. 1 Trestného poriadku (upravujúci povinnosť výzvy na odstránenie nedostatku zo strany predsedu senátu dovolacieho súdu, ktorý predtým v zmysle § 378 Trestného poriadku dovolanie a predložený spis predbežne preskúmal): „Ak podanie nie je úplné alebo má iné odstrániteľné chyby, predseda senátu vyzve osobu oprávnenú podať dovolanie alebo obhajcu obvineného, aby tieto nedostatky odstránil. Predseda senátu zároveň určí primeranú lehotu na ich odstránenie. Ustanovenie § 311 ods. 3 platí primerane.“
§ § 382 písm. d) Trestného poriadku (upravujúci tzv. formálne odmietnutie dovolania na neverejnom zasadnutí): „Dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením, bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak nie sú splnené podmienky dovolania podľa § 372 alebo § 373 ani po postupe podľa § 379 ods. 1.“
S prihliadnutím na citovanú právnu úpravu autorka ako prvé zdôrazňuje potrebu dôsledného diferencovania medzi povinnosťou podať dovolanie prostredníctvom kvalifikovaného právneho zástupcu na jednej strane a povinným zastúpením v konaní o dovolaní na strane druhej. „Iba“ s uvedomením si uvedeného je následne možné vidieť tiež rozdiel medzi úkonmi súdu prvého stupňa a úkonmi súdu dovolacieho,K tomu pozri bližšie R 23/2020, ktorého právne vety sú obsahom poslednej poznámky pod čiarou. keď zároveň ale platí, že riadne splnenie si povinnosti uvedenej v § 373 ods. 3 (ako i ods. 5) Trestného poriadku prvostupňovým súdom nahrádza postup (predsedu senátu) dovolacieho súdu podľa § 379 ods. 1 Trestného poriadku.
Ako ďalšie sa žiada uviesť, že z okruhu možných dovolateľov ukladá zákon povinnosť podať dovolanie prostredníctvom obhajcu „len“ obvinenému a osobám uvedeným v § 369 ods. 5 Trestného poriadku (pri ministrovi spravodlivosti a generálnom prokurátorovi sa ich kvalifikované zastúpenie predpokladá). Ani uvedená povinnosť ale neznamená, že by dovolací súd nemal prihliadať aj na príp. osobné podania samotného dovolateľa / obvineného, resp. sa nimi zaoberať, pokiaľ je zrejmé, že sa s nimi obhajca riadne oboznámil a s ich obsahom sa stotožnil.Pozri k tomu bližšie nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 21. januára 2010, sp. zn. IV. ÚS 305/2009.
A napokon – po vyššie uvedenom predpolí – sa dostávame k „jadru“ problému, a teda zodpovedaniu si otázky, ako je to s právnym zastúpením v dovolacom konaním, prebiehajúcom na podklade dovolania podaného niektorou z osôb uvedených v § 369 ods. 5 Trestného poriadku.
Autorka zastáva názor, že zákon v takomto prípade obligatórne požaduje „iba“ jedného právneho zástupcu, a to obhajcu príslušného obvinenéhoV zmysle § 373 ods. 2 Trestného poriadku musí byť vždy dotknutý obvinený v konaní o dovolaní zastúpený obhajcom, a to bez ohľadu na to, kto podal dovolanie, a tiež bez ohľadu na to, či bolo toto podané v jeho prospech alebo neprospech., (primárne) chrániaceho a zastupujúceho jeho práva a oprávnené záujmy v konaní o dovolaní (v predmetnom type dovolacieho konania ide v konečnom dôsledku „iba“ o práva a oprávnené záujmy obvineného, keďže osoba podávajúca dovolanie v jeho prospech sa nesnaží chrániť žiadne vlastné práva, ani nesleduje žiadne vlastné záujmy),Od uvedeného treba potom čiastočne odlišne vnímať postavenie ministra spravodlivosti a generálneho prokurátora, ktorí rovnako môžu podať dovolanie aj v prospech obvineného. Títo totiž chránia spravodlivosť konania ako takú, resp. v prípade prvého z uvedených možno zmieniť aj záujem na riadnom výkone súdnictva vo všeobecnosti. poskytujúceho ale zároveň aj nevyhnutnú právnu pomoc samotnému dovolateľovi.
Hoci zodpovedanie položenej otázky v zmysle ostatne uvedeného záveru by sa mohlo javiť ako nepochybné pri pohľade len na prvé dva odseky § 373 Trestného poriadku, jasnosť sa začne vytrácať po prečítaní ďalších odsekov. Osobitne v rozoberaných súvislostiach pôsobí mätúco nie vždy správne použitý výraz dovolateľ, keď napr. pod v odseku 4 uvedeným „dovolateľom nezastúpeným obhajcom“ je vlastne vždy potrebné rozumieť „len“ obvinenéhoObdobne potom aj v odseku 5 uvádzanú oprávnenú osobu je potrebné stotožniť „iba“ s dotknutým obvineným. nezastúpeného obhajcom v prebiehajúcom dovolacom konaní, a nie teda aj osobu uvedenú v § 369 ods. 5 Trestného poriadku, ak je sama dovolateľom (tomu napokon koreluje i zvyšok vety, odkazujúci na poučenie podľa odseku 2 s tým, že je súčasne zrejmé, že obhajca v trestnom konaní prislúcha „len“ obvinenému a žiadnej inej osobe).
Čo sa týka potom deklarovaného „dvojjediného“ postavenia obhajcu / advokáta v dovolacom konaní, konanom na podklade dovolania inej oprávnenej osoby, tak toto nielenže si v ničom neodporuje, ale neopomína ani právne názory Ústavného súdu Slovenskej republiky, uvedené v náleze z 20. apríla 2010, sp. zn. III. ÚS 79/2010, týkajúceho sa „účelu inštitútu obligatórneho zastúpenia dovolateľa advokátom v konaní o dovolaní“ (ako by sa možno na prvý pohľad mohlo zdať).V Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 13/2010 publikované zovšeobecňujúce právne vety („Zmyslom a účelom inštitútu obligatórneho zastúpenia dovolateľa advokátom v dovolacom konaní je poskytnúť dovolateľovi kvalifikovanú právnu pomoc v záujme efektívnej a účinnej ochrany jeho práv v súvislosti s jeho oprávnením podať dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, a to aj a najmä vzhľadom na skutočnosť, že predmetom dovolacieho konania sú spravidla obzvlášť závažné a zložité odborné právne otázky, ktorých kvalifikované odborné zvládnutie je v príčinnej súvislosti so záväzkom na zabezpečenie efektívnej obhajoby účastníka. Toto právo nemožno účastníkovi odňať reštriktívnym výkladom, napr. § 373 ods. 1 Trestného poriadku, čo by malo za následok porušenie jeho základných práv a slobôd.“) je potrebné vnímať v kontexte predloženej veci. Jej podstatou pritom bola námietka týkajúca sa neustanovenia obhajcu obvinenému na účely podania dovolania, ako i zastúpenia v konaní o ňom dovolacím súdom, čo zodpovedalo vtedajšej jeho praxi, posúdenej Ústavným súdom Slovenskej republiky ako nesprávnej. Závery autorky plne reflektujú súdom deklarovaný zmysel predmetného zastúpenia a nemajú žiaden potenciál spôsobiť následok v podobe akéhokoľvek porušenia základných práv či slobôd niektorej z osôb.
Ak ale prejdeme už od principiálneho postoja k samotnej praxi, tak sa dá predpokladať, že v prevažnej väčšine prípadov nastane situácia, že dovolateľ, t. j. niektorá z osôb uvedených v § 369 ods. 5 Trestného poriadku, splnomocní advokáta / obhajcu nielen na podanie dovolanie, ale aj na zastúpenie v konaní o dovolaní, a teda tým už bude splnená podmienka obligatórneho zastúpenia obvineného obhajcom v dovolacom konaní (tak, ako to požaduje odsek 2 § 373 Trestného poriadku).
V súvislosti s posledne spomínaným splnomocnením obhajcu inou oprávnenou osobou, resp. celkovo na podporu vyššie uvedeného názoru nedá na danom mieste nepoukázať tiež na znenie § 39 Trestného poriadku („Zvolený obhajca“), podľa ktorého:
„(1) Obvinený alebo iná oprávnená osoba zvolí obhajcu tým, že písomne splnomocní obhajobou advokáta.
(2) Ak si obvinený nezvolí obhajcu sám a ak mu ho nezvolí ani jeho zákonný zástupca, môže mu ho zvoliť príbuzný v priamom rade, súrodenec, osvojiteľ, osvojenec, manžel, druh alebo zúčastnená osoba. Orgány činné v trestnom konaní a súd sú na žiadosť obvineného povinné obvinenému umožniť, aby v určenej lehote požiadal oprávnenú osobu, aby mu zvolila obhajcu vo vlastnom mene. Orgány činné v trestnom konaní a súd sú povinné o žiadosti obvineného bez meškania upovedomiť oprávnenú osobu.
(3) Ak je obvinený pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo ak je jeho spôsobilosť na právne úkony obmedzená, môžu mu oprávnené osoby zvoliť obhajcu i proti jeho vôli.
(4) Obvinený alebo oprávnená osoba môžu zvoliť v tej istej veci aj viacerých obhajcov.
(5) Obvinený môže namiesto obhajcu, ktorého si zvolil alebo ktorého mu zvolila oprávnená osoba uvedená v odseku 1, zvoliť iného obhajcu.“
Okrem tej dôležitej skutočnosti, vyplývajúcej z citovaného, že inou oprávnenou osobou (hoc aj vo vlastnom mene) zvolený advokát je vlastne obhajcom obvineného, je významné na danom mieste zmieniť i tú ďalšiu rozhodnú okolnosť, že hoci vo všeobecnosti sa až na zákonné výnimky vyžaduje súhlas obvineného s jemu zvoleným obhajcom (§ 39 ods. 3 Trestného poriadku a contrario), tak v dovolacom konaní, začatom na podklade dovolania inej oprávnenej osoby, by sa danie takéhoto osobitného súhlasu obvineného s jemu zvoleným obhajcom už požadovať nemalo. Podľa názoru autorky totiž tento v sebe implicitne obsahuje už udelený výslovný písomný súhlas obvineného na podanie dovolania inou oprávnenou osobou v jeho prospech v zmysle prvej vety § 369 ods. 5 Trestného poriadku.Obvinený má ale samozrejme stále možnosť si zvoliť iného, resp. ďalšieho obhajcu – pozri k tomu § 39 ods. 4 a 5 Trestného poriadku.
Pokiaľ ide nakoniec o poslednú čiastkovú, bezprostredne súvisiacu otázku, tak táto sa týka ustanovovania obhajcu obvinenému súdom. K tomu akurát toľko, že bez ohľadu na to, či bude obvinený sám v postavení dovolateľa alebo ním bude niektorá z osôb uvedených § 369 ods. 5 Trestného poriadku, relevantný by mal byť vždy „len“ nedostatok finančných prostriedkov na úhradu trov obhajoby u obvineného (a nie teda aj, resp. iba u inej oprávnenej osoby, ktorá dovolanie podala).To bude pritom platiť aj pri postupe dovolacieho súdu podľa § 373 ods. 4 Trestného poriadku, kedy sa použije obdobne posledná veta odseku 3. Ide o logické vyústenie už skôr uvedených úvah, pričom sa tým bude súčasne brániť aj príp. snahe o obchádzanie zákona – napr. podaním dovolania nemajetným príbuzným pri dostatku prostriedkov na úhradu trov obhajoby u dotknutého obvineného.Pre zaujímavosť možno uviesť, že v prípade, ak je dovolateľom minister spravodlivosti alebo generálny prokurátor, tak zo strany dovolaním dotknutého obvineného nie je potrebné žiadny takýto finančný nedostatok na účely ustanovenie mu obhajcu (na zastupovanie v predmetnom dovolacom konaní, ním nevyvolanom) preukazovať. Ak si v takomto prípade obvinený po výzve súdu prvého stupňa obhajcu v určenej (primeranej) lehote nezvolí, bude mu v zmysle § 373 ods. 5 Trestného poriadku jednoducho ustanovený.
Úplne na záver predmetného príspevku si dovoľuje autorka vyjadriť želanie, aby snáď raz boli ňou uvedené závery – učinené predovšetkým s využitím teleologického, systematického a logického výkladu – prijaté na pôde Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako doplňujúce jeden z posledne prijatých „judikátov“ (R 23/2020). „Trestný poriadok v ustanoveniach § 373 ods. 1, ods. 2 výslovne rozlišuje medzi povinnosťou obvineného a osoby uvedenej v § 369 ods. 5 Trestného poriadku podať dovolanie prostredníctvom obhajcu a povinnosťou obvineného byť v konaní o dovolaní zastúpený obhajcom. Ak obvinený alebo niektorá z osôb uvedených v § 369 ods. 5 Trestného poriadku podajú dovolanie v rozpore s § 373 ods. 1 Trestného poriadku inak ako prostredníctvom obhajcu, je tento nedostatok odstrániteľný len v rámci konania na súde prvého stupňa, ktoré predchádza predloženiu veci dovolaciemu súdu (§ 376 Trestného poriadku). Vyplýva to zo znenia ustanovenia § 373 ods. 3 Trestného poriadku, podľa ktorého povinnosť poučiť a vyzvať dovolateľa na odstránenie tohto nedostatku v určenej lehote prináleží súdu, ktorý vo veci rozhodol v prvom stupni, pričom ustanoviť obhajcu v takýchto prípadoch môže iba predseda senátu súdu prvého stupňa, a to len vtedy, ak obvinený nemá dostatočné prostriedky na úhradu trov obhajoby. Riadne splnenie povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia § 373 ods. 3 Trestného poriadku prvostupňovým súdom ex lege nahrádza postup dovolacieho súdu podľa § 379 ods. 1 Trestného poriadku. Na odmietnutie dovolania podaného obvineným, resp. niektorou z osôb uvedených v § 369 ods. 5 Trestného poriadku, podľa § 382 písm. d) Trestného poriadku z dôvodu, že toto nie je podané prostredníctvom obhajcu, tak nie je predchádzajúci postup podľa § 379 ods. 1 Trestného poriadku potrebný. Dovolací súd je ale s poukazom na ustanovenia § 373 ods. 2, ods. 4 Trestného poriadku povinný postupovať podľa § 379 ods. 1 Trestného poriadku, ak po predložení veci zistí, že obvinený, prípadne niektorá z osôb uvedených v § 369 ods. 5 Trestného poriadku síce podali dovolanie prostredníctvom obhajcu, ale toto zastúpenie sa netýka ďalšieho konania, resp. v jeho priebehu zaniklo.“
Zoznam prameňov:
Zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov.
Zákon č. 262/2011 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony a Dôvodová správa k nemu.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 7. júla 2008, sp. zn. 4 Tdo 32/2007 (R 1/2010).
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. augusta 2011, sp. zn. 2Tdo 30/2011 (R 120/2012).
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. septembra 2011, sp. zn. 2 Tdo 40/2011 (R 118/2012).
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. apríla 2018, sp. zn. 2 Tdo 20/2018 (R 23/2020).
Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 15. decembra 2009, sp. zn. II. ÚS 210/2009.
Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 21. januára 2010, sp. zn. IV. ÚS 305/2009.
Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky u 20. apríla 2010, sp. zn. III. ÚS 79/2010.
Uznesenie (pléna) Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22. októbra 2014, sp. zn. PLz. ÚS 3/2014.
Pozn. redakcie: § 373, § 369 ods. 5 Trestného poriadku
Autor: JUDr. Zuzana Kyjac
Súhlas s použitím cookies
Vlastné nastavenie cookies