JUDr. Alexandra KOTRECOVÁ, PhD.
Vysoká škola v Sládkovičove
Fakulta práva Janka Jesenského
odborná asistentka;
advokátka
Mgr. Kristína GRAUSOVÁ
Paneurópska vysoká škola, Fakulta práva
Ústav súkromného práva
externá doktorandka;
advokátska koncipientka
KOTRECOVÁ, A. – GRAUSOVÁ, K.: Vyberanie súdnych poplatkov za kópie podaní urobených elektronicky; Justičná revue, 65, 2013, č. 12, s. 1569 – 1579.
Súdne poplatky vždy boli, sú a aj v budúcnosti zrejme budú akceptovanou prekážkou prístupu k súdnej ochrane. Uvedené však neplatí bezvýhradne. Existuje určitá pomyselná hranica, kam až môže zákonodarca pri konštruovaní poplatkových povinností zájsť. Táto vymedzuje výšku i objekt poplatku. Inak povedané, koľko je prípustné vybrať a za čo. Za touto hranicou je každý súdny poplatok považovaný za netolerovateľný zásah do práva jednotlivca na prístup k súdu.
Súdne poplatky upravuje zákon č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoSP“), ktorý bol novelizovaný už viac ako 25-krát. O túto oblasť teda zákonodarca, celkom pochopiteľne, dlhodobo prejavuje rozsiahly záujem.
Táto skutočnosť, ako aj citlivosť spoplatňovania prístupu jednotlivca k súdu spoločne spôsobujú, že ZoSP, a najmä jeho príloha v podobe sadzobníka súdnych poplatkov (ďalej len „Sadzobník“) sa postupne dostáva aj do záujmovej sféry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd“ alebo „ÚS SR“). Nie tak dávno bola vyslovená nesúladnosť položky 13 písm. b) Sadzobníka s Ústavou Slovenskej republikyBližšie k tomu v náleze ÚS SR zo dňa 11. 7. 2012 vo veci sp. zn. PL ÚS 109/2011. Položka 13 písm. b) Sadzobníka ustanovovala poplatok za konanie súdu o námietkach proti exekúcii. (ďalej len „Ústava“). V odôvodnení predmetného rozhodnutia Ústavný súd otvorene polemizoval aj o prípadnej nesúladnosti ďalších položiek Sadzobníka.
Téma súdnych poplatkov je tak, zdá sa, pripravená prejsť testom súladnosti s Ústavou. Uvedomujúc si možnosti prieskumných právomocí Ústavného súdu, domnievame sa, azda nie príliš trúfalo, že sa tak stane po položkách.
V predloženom článku sa pokúsime podrobiť hlbšej analýze poplatok podľa položky 20a Sadzobníka.
V ostatnom období rezonuje vo verejnosti parlamentom schválený poslanecký návrh zmeny položky 20a Sadzobníka.Zákon schválený Národnou radou Slovenskej republiky dňa 20. 3. 2013. Predmetný poplatok sa zvyšoval. Reflektujúc vyššie uvedené, na mieste sú dve otázky. Po prvé, je zvýšenie tohto poplatku ústavne akceptovateľné? Po druhé, je samotná existencia tohto poplatku v súlade s Ústavou? Na tieto otázky sa pokúsime v našom článku nájsť odpoveď.
1. O aký poplatok vlastne ide?
Podľa položky 20a Sadzobníka sa vyberá súdny poplatok „Za vyhotovenie rovnopisu podaní a ich príloh, ktoré vytvoria súdny spis, a rovnopisu podaní a ich príloh doručovaných účastníkom, ak bolo podanie urobené elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom podľa osobitného zákona za každú stranu 0,10 eura najmenej 10 eur za podanie, ktoré je návrhom na začatie konania s prílohami, najmenej 3 eurá za ostatné podania s prílohami.“Znenie účinné od 28. 3. 2013.
Položka 20a Sadzobníka bola do ZoSP zaradená zákonom č. 273/2007 Z. z., účinným odo dňa 1. 7. 2007. Je tak súčasťou nášho právneho poriadku už niekoľko rokov. I napriek tejto skutočnosti ide o položku, dá sa povedať, menej známu. Výber poplatkov tak bol prevažne sporadický. A to nielen v dôsledku jej nepoznania, ale predovšetkým pre dosah na úzku skupinu subjektov disponujúcich zaručeným elektronickým podpisom podľa osobitného zákonaZákon č. 215/2002 Z. z. o elektronickom podpise a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. (ďalej len „ZEP“).
Postupným rozširovaním ZEP-u, aj medzi advokátmi, početnosť pokusov o výber poplatkov podľa tejto položky neustále vzrastá. Ak teda advokát vyhotoví svoje podanie elektronicky, podpíše ho ZEP-om a zašle ho súdu, môže očakávať uznesenie, ktorým účastníkovi, ktorého zastupuje,V praxi nie sú neobvyklé ani prípady, keď je poplatok vyrubený priamo advokátovi. súd uloží povinnosť „zaplatiť kolkom na rube uznesenia súdny poplatok vo výške 1,50 € za vyhotovenie rovnopisu podaní a jeho príloh, ktoré boli urobené elektronickými prostriedkami, podpísané zaručeným elektronickým podpisom do troch dní odo dňa právoplatnosti uznesenia.“Citované z výrokovej časti konkrétneho uznesenia. Uznesenie sa doručuje do vlastných rúk s doručenkou. Poštovné za takúto službu predstavuje sumu vo výške 1,40 €. Samozrejme, podľa znenia ZoSP, účinného od 28. 3. 2013, by takýto poplatok predstavoval sumu vo výške 3,- €.
Súd vychádza zo skutočnosti, že mu účastník zaslal podanie, pričom toto podanie bolo urobené elektronickými prostriedkami a podpísané ZEP-om. Uvedený úkon súd interne vyhodnotí ako poplatkový úkon podľa položky 20a Sadzobníka. Za zhotovenie rovnopisu podania, ktoré vytvorí súdny spis a za zhotovenie rovnopisu podania, ktoré je doručované protistrane, vyrúbi poplatok v stanovenej výške.Spravidla to bude 3,- € za podanie, ktoré nie je návrhom vo veci samej, a 10,- € za podanie, ktoré je návrhom vo veci samej.
Na modelovú situáciu je však, podľa nás, nevyhnutné pozrieť sa bližšie. Kvalifikovaný pohľad na objekt a subjekt analyzovaného súdneho poplatku vytvára značné pochybnosti o správnosti opísaného postupu. Javí sa nám, že pôjde o prax, ktorú možno označiť za nekorešpondujúcu s platnou právnou úpravou.
Ako bude opísané v ďalšom texte, k takýmto záverom nás vedú tri dôvody.
V prvom rade je tu skutočnosť, že účastník vykonanie poplatkového úkonu nenavrhuje a nemá z neho ani žiaden prospech. Po druhé, ak aj poplatkový úkon súd vykoná, a to bez návrhu, nemožno z platného znenia ZoSP ustáliť, kto je jeho poplatníkom. Po tretie, je tu diskutabilný moment vzniku poplatkovej povinnosti. Na okraj možno dodať, že ešte diskutabilnejšia je otázka jeho náhrady v prípade úspechu pôvodcu takéhoto podania v prejednávanej veci.
Reflektujúc vyššie uvedené, prvá časť nášho článku bude rozdelená do štyroch celkov. V prvom zameriame našu pozornosť na objekt skúmaného poplatku. V druhom bude priestor venovaný subjektu poplatkovej povinnosti. Tretí obsiahne moment vzniku poplatkovej povinnosti a krátke úvahy ohľadom jeho náhrady. Posledný celok bude slúžiť k sumarizácii načrtnutých myšlienok.
1.1 Objekt poplatku podľa položky 20a Sadzobníka
Položka 20a Sadzobníka vymedzuje objekt a sadzbu poplatku. Objektom je úkon vykonaný súdom – vyhotovenie rovnopisu:
– podania a jeho príloh, ktoré vytvoria súdny spis
– podania a jeho príloh, doručovaných účastníkom,
a to za predpokladu elektronickej formy podania a jeho podpisu ZEP-om.
Je teda nevyhnutné zdôrazniť, že doručenie podania súdu elektronickými prostriedkami, podpísané ZEP-om, prípadne prijatie takéhoto podania súdom, nie je poplatkovým úkonom.
1.2 Subjekt poplatkovej povinnosti
Citujúc právnu normu ust. § 1 ods. 1 ZoSP: „Súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov, ktorý tvorí prílohu tohto zákona.“
Z uvedeného vyplýva, že súdne poplatky sa vyberajú buď v dôsledku návrhu poplatníka, ktorým tento žiada vykonať určitý poplatkový úkon či iniciuje konanie, alebo bez návrhu, ak je takýto úkon uvedený v Sadzobníku. Tertium non datur.
1.2.1 Súdne poplatky vyberané v dôsledku návrhu poplatníka
Aby sme mohli hovoriť v súvislosti s elektronickým podaním, podpísaným ZEP-om, o návrhu poplatníka, v takomto podaní by sa musela nachádzať výslovná žiadosť (návrh) adresovaná súdu – vykonať poplatkový úkon, teda vyhotoviť rovnopisy za predpísaným účelom. Ak takýto výslovný prejav vôle účastníka posudzované podanie neobsahuje, vyhotovenie rovnopisu podania, podpísaného ZEP-om, jeho pôvodca súdu za účelom, aby toto vytvorilo písomne vedený súdny spis, nenavrhuje. Rovnako nenavrhuje ani to, aby súd vyhotovil rovnopisy takéhoto podania, ktoré by mali byť doručované ďalším účastníkom konania. Uvedené potvrdzuje aj Krajský súd v Banskej Bystrici, keď v jednom zo svojich rozhodnutí uvádza, že „Vyhotovenie rovnopisov podaní doručených súdu elektronickými prostriedkami súd ani nevykonáva na návrh navrhovateľa, ale z úradnej povinnosti.“Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 28. 11. 2011, vec vedená pod sp. zn. 17Co/287/2011.
Ako základ našich ďalších úvah preto možno prijať záver, že samotná existencia elektronického podania, podpísaného ZEP-om, neznamená, že pôvodca takéhoto podania navrhuje vykonanie poplatkového úkonu podľa položky 20a Sadzobníka.
Akcentujúc praktické konotácie komunikácie elektronickými prostriedkami, dovolíme si tvrdiť, že konkrétny návrh poplatníka na vykonanie poplatkového úkonu bude absentovať vo všetkých elektronických podaniach podpísaných ZEP-om. Nie je tu totižto dôvod na to, aby pôvodca podania takýto návrh urobil. V dôsledku predmetnej absencie návrhu tak nebude naplnená hypotéza dotknutej právnej normy a položka 20a Sadzobníka nebude, podľa nás, na zamýšľané prípady vôbec aplikovateľná.
Zostáva zistiť, či možno vyrubiť poplatok za úkon, ktorý súd vykoná bez návrhu.
1.2.2 Súdne poplatky vyberané bez návrhu poplatníka
Pokiaľ súd vykoná poplatkový úkon bez návrhu, máme za to, že neexistuje dôvod, pre ktorý by mala poplatková povinnosť vzniknúť práve pôvodcovi elektronického podania podpísaného ZEP-om. V súvislosti s tým sa vytvárajú ďalšie neurčitosti vymedzenia predmetnej položky v ZoSP.
V nadväznosti na uvedené je nevyhnutné na tomto mieste poukázať na základné postuláty, na ktorých spočíva oprávnenie štátu vyberať poplatky. Ústavnoprávne konotácie výberu poplatkov štátom sú aprobované ustanovením Čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. „Ústavný súd vo všeobecnosti konštatuje, že dane a poplatky majúce charakter verejnoprávnej povinnosti peňažnej platby štátu (daňová a poplatková povinnosť) predstavujú ústavne aprobované obmedzenie práva vlastniť majetok. Rozlišovanie daní a poplatkov má v našom práve dlhodobú tradíciu a vychádza z neho i platný čl. 59 ústavy. ... Základný pojmový rozdiel medzi nimi spočíva v tom, že kým zmyslom daní je zhromažďovanie finančných prostriedkov na zabezpečovanie rôznych typov verejných statkov bez toho, aby mu zodpovedalo ekvivalentné protiplnenie, v prípade poplatkov je peňažná platba chápaná ako istý ekvivalent činnosti orgánu štátu alebo iného verejnoprávneho subjektu.“Bod 38 odôvodnenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 11. 7. 2012 vo veci sp. zn. PL ÚS 109/2011, ktorým bola vyslovená nesúladnosť položky 13 písm. b) Sadzobníka s Ústavou Slovenskej republiky (poplatok za konanie o námietkach proti exekúcii). Taktiež možno uviesť, že ZoSP je podľa doktrinálnych názorov konštruovaný na myšlienke, že poplatok znáša ten, (i) kto činnosť súdu žiada alebo (ii) kto z nej má prospech.
Ak teda súd pristúpi k výberu poplatku za poplatkový úkon, ktorý vykonal bez návrhu, je nevyhnutné podrobiť takýto postup mimoriadne prísnemu hodnoteniu z hľadiska záujmov spravodlivosti.
Ako bolo uvedené vyššie, samotná položka Sadzobníka vymedzuje len objekt a sadzbu poplatku. Pokiaľ ide o ostatné náležitosti, ZoSP výslovne nestanovuje poplatníka tohto konkrétneho poplatku, a rovnako tak neustanovuje všeobecné pravidlo, na základe ktorého by ho bolo možné určiť. Dostatočne zreteľné, jasné a určité vymedzenie osoby poplatkovej povinnosti – poplatníka je pritom nevyhnutnou náležitosťou ustanovenia poplatkovej povinnosti, čo je dané už tým, že v opačnom prípade by ju nemal kto splniť.K tomu zhodne porovnaj bod 46 nálezu Ústavného súdu SR z 11. 2. 2012 v právnej veci vedenej pod sp. zn. Pl. ÚS 109/2011. Ide teda o kruciálnu podmienku pre zákonný postup súdu pri ukladaní poplatkových povinností. O to viac, keď má poplatková povinnosť vzniknúť subjektu vtedy, ak je poplatkový úkon vykonaný bez návrhu.
„Ustanovenie § 2 ods. 1 definuje poplatníkov formou taxatívneho výpočtu.“HORVáTH, E.: Zákon o súdnych poplatkoch. Komentár; Bratislava: Iura Edition, 2006, s. 12. Vzhľadom na znenie ust. § 2 ods. 1 ZoSP prichádza do úvahy pri poplatníkovi poplatku, podľa položky 20a Sadzobníka, jedine použitie právnej normy uvedenej za písmenom a), teda „poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu.“ Znenie dotknutej právnej normy teda absolútne vylučuje, aby bol spôsobilým poplatkovým úkonom taký úkon, kde absentuje návrh účastníka na jeho vykonanie.K tomu porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu SR v právnej veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 201/2010.
Uloženie poplatku podľa položky 20a Sadzobníka je teda neprípustné v prípade absencie výslovného návrhu na vykonanie tohto úkonu účastníkom.
Keďže pôvodca elektronického podania, podpísaného ZEP-om, návrh na vykonanie poplatkového úkonu pod položkou 20a Sadzobníka spravidla nepodáva, nemôže mu byť uložená poplatková povinnosť, pretože ho zákon za poplatníka v takom prípade neoznačuje.
Pokiaľ ide o vyššie zmienenú myšlienku „prospechu“ z poplatkového úkonu, dodávame, že z vyhotovenia rovnopisu podania prijatého elektronickými prostriedkami (podpísaného ZEP-om) súdom, nemá jeho pôvodca žiadny prospech. Skutočnosť, že sa súdny spis nevedie elektronicky, a teda súd musí zaradiť všetky prijaté podania do spisu jedine v písomnej podobe, nemožno pričítať na ťarchu pôvodcu podania podpísaného ZEP-om. Taktiež povinnosť súdu doručovať všetky „písomnosti“ účastníkom podľa ust. § 45 a nasl. zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky súdny poriadok“ alebo aj „OSP“) nemožno pričítať na ťarchu pôvodcu podania podpísaného ZEP-om.
Sme presvedčené o tom, že náklady súdu spojené s tým, že elektronické podanie musí pre svoje interné potreby (zaradenie do súdneho spisu a odoslanie účastníkovi konania) previesť do tlačenej podoby, nemožno prenášať na účastníka konania. O to viac, pokiaľ vykonal úkon jedným zo zákonom predpísaných a zároveň dovolených spôsobov (teda elektronicky, podpísané ZEP-om).
1.3 Vznik poplatkovej povinnosti a náhrada trov
Ďalej je v tejto súvislosti potrebné poukázať na znenie ust. § 5 ods. 1 ZoSP, ktoré vymedzuje, kedy poplatková povinnosť vzniká. Vzhľadom na absenciu návrhu na vykonanie poplatkového úkonu možno uviesť, že z aplikácie je vylúčené ustanovenie § 5 ods. 1 písm. a) až g) ZoSP. Odhliadnuc od už prezentovanej argumentácie o tom, že poplatková povinnosť nemôže vzniknúť pre nedostatok návrhu a nedostatok v stanovení osoby poplatníka v ZoSP, v zmysle ust. § 5 ods. 1 písm. h) ZoSP nemôže vzniknúť skôr, ako je rozhodnuté o veci samej. Práve na takéto rozhodnutie je vznik poplatkových povinností v danom prípade, podľa nás, viazaný.
Nezodpovedanou otázkou zostane, či sú poplatky zaplatené podľa položky 20a Sadzobníka trovami účastníka spôsobilými k náhrade. Domnievame sa, že súdy by mohli mať s priznávaním náhrady týchto poplatkov úspešnému účastníkovi principiálny problém. Išlo by najmä o prípady, ak by vychádzali z teleologického výkladu predmetných ustanovení, t. j. predovšetkým z výkladu účelu vyrubovania predmetného súdneho poplatku.
1.4 Vyberať či nevyberať?
Na záver tejto časti možno uviesť, že požiadavka určitosti má v prípade ukladania daní a poplatkov zásadný význam. Ich stanovením totiž dochádza vždy prinajmenšom k zásahu do vlastníckeho práva poplatníka, a to na účel zabezpečenia príjmov štátneho rozpočtu, ktorý je natoľko všeobecný, že ním možno odôvodniť povinnosť platiť daň či poplatok u rôznych subjektov a v rôznych výškach.K tomu zhodne porovnaj bod 49 nálezu Ústavného súdu SR z 11. 2. 2012 v právnej veci vedenej pod sp. zn. Pl. ÚS 109/2011. Prístup k aplikácii položky 20a Sadzobníka súdmi, ako je to naznačené vyššie, je v súčte so znením ust. § 1 ods. 1 a § 2 ods. 1 ZoSP pre pomenovaného adresáta tejto právnej normy absolútne nepredvídateľným.
Ako uvádza Ústavný súd – „k ustanoveniu daní a poplatkov môže v zmysle čl. 59 ústavy dôjsť len zákonom alebo na základe zákona. Len zákon môže vymedziť konkrétne náležitosti predmetného právneho vzťahu, v rámci ktorého vzniká na strane štátu právny nárok na daň či poplatok a na strane jednotlivca určitá tomu zodpovedajúca povinnosť. V tejto súvislosti nemožno opomenúť, že zákonodarca má široké uváženie v tom, akým spôsobom tieto povinnosti vymedzí, či už ide napr. o určenie predmetu, výšky či poplatníka dane alebo poplatku. Samotný základný účel daňovej či poplatkovej povinnosti ho v tomto smere žiadnym spôsobom neobmedzuje.
Jeho úvaha ale nemôže byť bezhraničná, pričom jej medze možno vyvodiť z niektorých ústavných noriem, ktoré musia byť rešpektované i v oblasti daní a poplatkov. Zo zásady právneho štátu, ktorej normatívne vyjadrenie je obsiahnuté v čl. 1 ods. 1 ústavy, vyplýva požiadavka, aby bola daňová či poplatková povinnosť vymedzená jasne a určito (I. ÚS 464/2010, bod 32; porovnaj tiež PL. ÚS 19/09, bod 79).“Bod 39 a 40 odôvodnenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 11. 7. 2012 vo veci vedenej pod sp. zn. PL ÚS 109/2011, ktorým bola vyslovená nesúladnosť položky 13 písm. b) Sadzobníka s Ústavou Slovenskej republiky (poplatok za konanie o námietkach proti exekúcii).
Z uvedeného podľa nás vyplýva, že za podanie podpísané ZEP-om a zaslané súdu elektronicky nemožno podľa platnej právnej úpravy vyrubovať poplatky podľa položky 20a Sadzobníka. Zdá sa, že existencia tohto poplatku a jeho prípadné zvyšovanie je tak z pohľadu účastníka súdneho konania absolútne irelevantná. Prieskum súladnosti tejto položky s Ústavou by bol teda z uvedeného dôvodu aktuálne nadbytočným.
Problém položky 20a Sadzobníka je však rozsiahlejší. Zákonodarcov úmysel je nespochybniteľný – spoplatniť úkony súdu spojené s administráciou podaní podpísaných ZEP-om. Na mieste je potrebné zaoberať sa myšlienkou ako takou. Inými slovami povedané, súladnosťou spoplatňovania elektronických podaní podpísaných ZEP-om, a to bez ohľadu na aktuálne vyjadrenie tejto myšlienky v platnej právnej úprave.
Súdne poplatky predstavujú „všeobecne akceptovateľný zásah, pričom z hľadiska naplňovania uvedenej funkcie štátu sledujú spravidla dva základné, hoci nie výlučné ciele. Prvý je fiškálny a jeho podstatou je aspoň čiastočná náhrada výdavkov, ktoré na strane štátu v súvislosti s konkrétnym súdnym konaním vznikli. Tým druhým je zamedzenie preťaženia súdov v dôsledku podávania zjavne neúspešných žalôb a z toho plynúcich negatívnych dôsledkov pre účastníkov súdnych konaní (porovnaj rozsudok ESĽP z 12. júla 2007 vo veci sťažnosti č. 68490/01 – Stankov proti Bulharsku, § 57). Aby však konkrétna poplatková povinnosť obstála ako prípustný zásah do základného práva na súdnu ochranu, musí nielen sledovať legitímny cieľ, ale tiež rešpektovať ústavou predpokladané medze vyplývajúce z princípu proporcionality. ... V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Európsky súd pre ľudské práva podrobuje obmedzenia práva na prístup k súdu sledujúce len fiškálny účel a nemajúce vzťah k predmetu súdneho konania alebo šanci účastníka na úspech mimoriadne prísnemu hodnoteniu z hľadiska záujmov spravodlivosti (napr. rozsudok z 26. júla 2005 vo veci sťažnosti č. 39199/98 – Podbielski a PPU Polpure proti Poľsku, § 65).“Bod 43 odôvodnenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 11. 7. 2012 vo veci vednej pod sp. zn. PL ÚS 109/2011, ktorým bola vyslovená nesúladnosť položky 13 písm. b) Sadzobníka s Ústavou Slovenskej republiky (poplatok za konanie o námietkach proti exekúcii).
Nasledujúca časť práce bude rozdelená do štyroch tematických celkov. Na úvod dostane priestor komparácia viacerých druhov elektronických podaní v OSP. Nadväzovať bude zamyslenie nad súčasnými trendmi v justícii, ktoré vystrieda upriamenie pozornosti na problematiku únosnosti poplatkového zaťaženia jednotlivca. V závere pripomenieme kontúry akéhosi viacnásobného spoplatňovania elektronických podaní podpísaných ZEP-om.
2.1 Elektronické podania podpísané ZEP-om a jednoduché elektronické podania
Prioritný ústavnoprávny rozmer je, podľa nás, potrebné vnímať v súvislosti so zásadou rovnosti účastníkov konania. Zásada rovnosti účastníkov konania je jednou z kľúčových zásad, ktorá je charakteristická pre civilné súdne konanie. Svoje vyjadrenie nachádza v ustanovení § 18 ods. 1 prvá veta OSP. Rovnosť účastníkov sa prejavuje na mnohých miestach, a to v užších i v širších súvislostiach. Zásada rovnosti účastníkov má svoj ústavnoprávny základ a je vyjadrením tzv. procesnej ekvivalencie. V širších súvislostiach musí byť rovnosť účastníkov garantovaná nielen zákonom, ale aj zákonodarca pri tvorbe legislatívy musí tento kľúčový princíp rešpektovať a zohľadňovať.
Domnievame sa, že dôraz na rovnosť účastníkov by nemal absentovať ani pri forme procesných úkonov, v ktorej ich účastníci v súlade s OSP realizujú. Účastníci konania realizujú jednotlivé procesné úkony vo forme podaní. Podľa ust. § 42 ods. 1 OSP – „Podanie možno urobiť písomne, ústne do zápisnice, elektronickými prostriedkami alebo telefaxom. Podanie obsahujúce návrh vo veci samej alebo návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktoré bolo urobené elektronickými prostriedkami, treba doplniť písomne alebo ústne do zápisnice najneskôr do troch dní; podanie, ktoré bolo podpísané zaručeným elektronickým podpisom, doplniť netreba. Podanie urobené telefaxom treba doplniť najneskôr do troch dní predložením jeho originálu. Na podania, ktoré neboli v tejto lehote doplnené, sa neprihliada.”
Porovnaním citovaného ustanovenia § 42 ods. 1 OSP s už vyššie citovaným ustanovením položky 20a Sadzobníka je zrejmé, že poplatok sa vyberá len za také podania, ktoré boli podpísané zaručeným elektronickým podpisom. V ustanovení § 42 ods. 1 ZoSP zákon operuje s pojmom „podanie vo veci samej“, ktoré zároveň podmieňuje doručením rovnopisu (originálu) na súd. Podaním „vo veci samej“ môžeme rozumieť okrem žaloby predovšetkým všetky dispozičné úkony s predmetom konania, to znamená uznanie nároku, vzdanie sa nároku, súdny zmier atď.Porovnaj Števček, M., in: ŠTEVčEK, M. – FICOVá, S. a kol.: Občiansky súdny poriadok. Komentár; s. 127. Z uvedeného vyplýva, že napríklad vyjadrenia, návrhy na doplnenie dokazovania, ale aj námietku zaujatosti sudcu a pod. možno predložiť aj elektronicky bez potreby podpisu ZEP-om, ako aj bez potreby predloženia originálu takéhoto podania v lehote do troch dní (v súlade s ustanovením § 42 ods. 1 OSP).
Jednoduchým načrtnutím predmetného výkladu je zrejmé, že podanie, ktoré nie je podaním vo veci samej, a ktoré účastník konania zašle súdu elektronicky, nebude potrebné doplniť v procesnej lehote jeho originálom. Takéto podanie preto nebude podľa položky 20a Sadzobníka ani spoplatnené.
Na strane druhej, pokiaľ takéto isté podanie – vzhľadom na zachovanie právnej istoty – urobí účastník konania v elektronickej podobe podpísané ZEP-om, súd by mu mal zaň vyrubovať poplatok podľa položky 20a Sadzobníka. Disproporcia v prístupe k účastníkovi konania a jeho procesným úkonom je tu značne vypuklá. Zdôrazňujeme, že sa tak deje bez akéhokoľvek systémového zdôvodnenia.
Máme za to, že i napriek skutočnosti, že nie je účastníkovi daná povinnosť predložiť iné podanie ako podanie, ktoré je návrhom vo veci samej, prípadne je návrhom na nariadenie predbežného opatrenia v podobe podpísanej ZEP-om, dochádza na tomto mieste k porušeniu zásady rovnosti účastníkov konania, ktorí svoje podanie urobia elektronickými prostriedkami, podpísané ZEP-om, v dôsledku záujmu na zachovaní právnej istoty.
Za uváženie preto stojí otázka, z akého dôvodu elektronické podanie nepodpísané ZEP-om nie je spoplatnené minimálne rovnakou sumou ako v prípade položky 20a Sadzobníka, keď aj v predmetnom prípade musí súd vyhotoviť rovnopisy podaní a zaslať ich účastníkom konania. Obe podania majú elektronickú formu, avšak len to, ktoré je podpísané ZEP-om, má z hľadiska formy charakter písomného právneho úkonu.S ohľadom na ust. § 40 ods. 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov. A iba to má byť podľa zákonodarcu spoplatnené.
2.2 Spoplatňovanie elektronických podaní v kontexte so súčasnými trendmi v justícii
Rozmer porušenia zásady rovnosti účastníkov konania má však aj širšiu súvislosť. V porovnaní s inou formou podaní, ktorú si môže účastník zvoliť, je to v zásade jediná forma, ktorá by mala byť spoplatnená osobitným poplatkom.Pripúšťame, že osobitne spoplatnený je aj úkon v súlade s položkou 19 Sadzobníka, t. j. poplatok za spísanie zápisnice. Domnievame sa však, že v danom prípade je predmetný poplatok opodstatnený, nakoľko z hľadiska účelu ide o inú procesnú situáciu. Daný poplatok možno vnímať ako istý ekvivalent činnosti orgánu štátu alebo iného verejnoprávneho subjektu. Prejavuje sa tak, že podanie spísané do zápisnice garantuje účastníkovi kvalifikovanosť takéhoto podania minimálne v tom, že súd nebude musieť postupovať odstraňovaním vád podania v súlade s ust. § 43 OSP. V prípade elektronického podania, podpísaného ZEP-om, takúto ekvivalenciu činnosti orgánu štátu nenachádzame. Nie je zrejmé, čo vedie zákonodarcu k predmetnému kroku, a prečo je to práve elektronické podanie podpísané ZEP-om, ktoré má byť spoplatnené osobitným poplatkom.
Táto filozofia, okrem iného, naráža aj na základnú myšlienku, ktorá sa aktuálne v našom prostredí kreuje, a to uprednostňovanie elektronizácie justície a využívanie elektronických prostriedkov v čo najširšom slova zmysle. Je tiež v rozpore s bežne poskytovanými výhodami, ktoré sprevádzajú používanie elektronických podaní podpísaných ZEP-om, napríklad v prípade podaní do obchodného registra.Tieto sú pri použití elektronickej formy a ZEP-u spoplatnené polovičnou sumou poplatku, ako pri štandardnom listinnom podaní. Neopomenuteľnými benefitmi sú elektronické podania podpísané ZEP-om, dotované aj v prípade ich využívania v komunikácii s ostatným štátnym aparátom. Prístup zvolený zákonodarcom v relácii k justícii je v danom kontexte prinajmenšom nepochopiteľný.
Pre podporu našich záverov poukazujeme aj na jedno z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, v ktorom sa uvádza, že „Elektronická forma podania vylučuje povinnosť účastníka konania predložiť takéto podanie s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami. Ak by totiž účastník konania aj v takomto prípade túto povinnosť mal, možnosť elektronického podania so zaručeným elektronickým podpisom by pre neho nemala praktický význam. Ak teda v prípade takéhoto podania účastník konania nemá povinnosť predložiť podanie s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami, potom mu nemožno ani ukladať povinnosť nahradiť štátu trovy vzniklé v súvislosti s konverziou elektronického podania na písomné podanie v listinnej forme.“K tomu porovnaj Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 23. 6. 2011, sp. zn. 6 M Cdo 7/2011.
2.3 Miera únosnosti výšky a objektu poplatkových povinností vo všeobecnosti
V ďalšej rovine, pokiaľ podrobujeme analyzovaný poplatok ústavným súvislostiam, narážame na spojitosť medzi vyrubovaním predmetného poplatku a právom na spravodlivý súdny proces. Otázku stretu povinnosti zaplatiť súdny alebo iný poplatok, ktorý sa vyrubuje podľa ZoSP, s právom na spravodlivý proces, sme naznačili už v úvode tohto článku.
ESĽP vyjadruje kritický postoj predovšetkým tam, kde výška súdneho poplatku zabraňuje účastníkovi konania domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Uvedené vyvstáva práve na miestach, kde je výška súdneho poplatku neprimeraná, t. j. mimoriadne vysoká. Z vnútroštátnej judikatúry taktiež možno vyvodiť, že o odňatie možnosti konať pred súdom v súvislosti s povinnosťou hradiť súdne poplatky, resp. poplatky podľa Sadzobníka, ide v prípadoch, ak nezaplatenie súdneho poplatku vedie k zastaveniu konania, resp. predstavuje odopretie spravodlivosti.Podobne v už pertraktovanom náleze Ústavného súdu, týkajúcom sa poplatku za konanie o námietkach proti exekúcii.
Na žiadnom mieste v rámci rozhodovacej praxe vnútroštátnych súdov, ako ani ESĽP nenájdeme odpoveď na to, ako je to v prípade osobitých poplatkov, ktoré sú ustanovené v osobitých predpisoch v Slovenskej republike v ZoSP. Dá sa však zo systémového hľadiska konštatovať to, že tieto poplatky sú často predmetom svojvôle, resp. že v určitých prípadoch neexistuje racionálne zdôvodnenie pre stanovenie ich výšky a stanovenie prípadov, kedy sa tieto poplatky majú vyrubovať.
2.4 Viacnásobné spoplatnenie elektronickej formy komunikácie
V neposlednom rade, a to aj napriek nie celkom priamym ústavným súvislostiam, stojí za zmienku poznámka o zjavnej diskriminácii elektronických podaní. Osobitne potom tých, ktoré sú podpísané ZEP-om, a to z hľadiska ich akéhosi dvojitého spoplatnenia. Predmetné dvojité spoplatnenie sa prejavuje jednak tým, že podanie podpísané ZEP-om má podliehať poplatkovej povinnosti v súlade s položkou 20a Sadzobníka, ale aj v tom, že subjekt, ktorý tento spôsob využíva, je povinný za každé jedno takéto použitie zaplatiť osobitú úhradu. Nejde pritom len o zaplatenie pevnej sadzby za registráciu, resp. za kúpu certifikátu za využívanie samotného ZEP-u, ale aj o spoplatnenie tzv. časových pečiatok, ktoré musia byť pripojené ku konkrétnemu podaniu z hľadiska možnosti identifikácie presného okamihu doručenia tohto podania na súd. Akreditáciu na udeľovanie certifikátov pre jednotlivé subjekty, ktoré je samé osebe podnikaním, udeľuje Národný bezpečnostný úrad ako ústredný orgán štátnej správy v súlade s ust. § 10 zákona č. 215/2002 Z. z. o elektronickom podpise v znení neskorších predpisov. Certifikačná autorita, ktorá získa od úradu príslušnú akreditáciu, je oprávnená na poskytovanie služieb v súlade so zákonom č. 215/2002 Z. z. o elektronickom podpise v znení neskorších predpisov.
Nakoľko sme naznačili, že oprávnenie na poskytovanie služieb spojených s použitím ZEP-u je podmienené získaním akreditácie od ústredného orgánu štátnej správy, je zrejmá úhrada poplatku za dané akreditačné konanie. Tento sa zjavne odráža aj v cene poskytovaných služieb, resp. konkrétneho produktu. Taktiež nemožno opomenúť, že certifikačná autorita vykonáva svoju činnosť ako činnosť podnikateľskú, pričom odvádza tomu zodpovedajúce dane, čím prúdia peňažné prostriedky do štátneho rozpočtu aj predmetným spôsobom.
Týmito naznačenými cestami tak dochádza k akémusi dvojitému spoplatneniu tohto prostriedku komunikácie medzi súdom a účastníkom, a to jednak v rovine jeho právneho vzťahu s certifikačnou autoritou, ktorá poskytuje služby spojené so ZEP-om, a jednak v rovine vzťahu medzi súdom a účastníkom konania pri využití ZEP-u v súlade s položkou 20a Sadzobníka.
Záver
Pokiaľ vychádzame zo zjednodušenej premisy, že účelom súdneho poplatku je pokryť náklady, ktoré vznikli, resp. vzniknú v súvislosti so súdnym konaním, potvrdzujeme nami v úvode formulovanú hypotézu, že pomyselné dvojité spoplatňovanie úkonov (podaní účastníkov), podpísaných ZEP-om, nemá svoje reálne opodstatnenie. Domnievame sa, že uvedené potvrdzujú nielen nami formulované legislatívne nedostatky a ústavnoprávne súvislosti, ale aj samotná skutočnosť, že (podľa nášho názoru) je prípadný poplatok za podanie urobené ZEP-om obsiahnutý v súdnom poplatku, ktorý platí či už na začiatku konania navrhovateľ,Spravidla pôjde o poplatok vyberaný podľa položky 1 Sadzobníka. alebo v súvislosti s náhradou trov znáša ten-ktorý neúspešný účastník.
Otázka vyberať či nevyberať, je tak stále aktuálna a stále namieste. Nie je našim cieľom poskytnúť na ňu vyčerpávajúcu odpoveď. Naše ambície nesiahajú až do týchto rovín. Našim cieľom bolo poukázať na existujúce rozporné aspekty, ako aj na skutočnosť, že je vhodné otvoriť predmetnú otázku nielen v legislatívnej rovine, ale aj v rovine posudzovania a rozhodovania v konaní pred Ústavným súdom, a to najmä vtedy, ak sa chce Slovenská republika vybrať cestou elektronizácie justície a priorizovať formy elektronickej komunikácie a elektronických podaní, a to nielen v kontakte so súdom.
pozn. redakcie: § 42 ods. 1 z. č. 99/1963 Zb., 20a Sadzobníka z. č. 71/1992 Zb.
Autor: JUDr. Alexandra Kotrecová, PhD., Mgr. Kristína Grausová
Súhlas s použitím cookies
Vlastné nastavenie cookies