Súdne poplatky v dedičskom konaní

JUDr. Róbert Urban

1. Charakter súdnych poplatkov

Základné ústavné obmedzenie pre ukladanie daní a poplatkov platí, samozrejme, aj vo vzťahu k dedičskému konaniu. V zmysle článku 59 ods. 2 Ústavy SR je prípustné dane a poplatky ukladať len zákonom alebo na základe zákona. Aktuálne je nadobudnutie dedičstva z tohto pohľadu zaťažené „len“ súdnymi poplatkami; daň z dedičstva bola zrušená v rámci daňovej reformy v roku 2003 (zákon č. 554/2003 Z. z. s účinnosťou od 1. 1. 2004 zrušil zákon č. 318/1992 Zb. o dani z dedičstva, dani z darovania a dani z prevodu a prechodu nehnuteľností).
 
Z hľadiska právnej sily jednotlivých právnych predpisov je dôsledkom uvedeného ústavného princípu ukladanie poplatkov to, že poplatková povinnosť musí byť definovaná v zákone a nie v právnom predpise nižšej právnej sily. Zákon o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov č. 71/1992 Zb. (ďalej len zákon o poplatkoch) zásadu ukladania poplatkov len na základe zákona zdôrazňuje hneď v úvodnom § 1. Súdne poplatky tak za jednotlivé úkony alebo za konanie súdov, vykonávané na návrh, ako i súdne poplatky za úkony a konania súdov, vykonávané bez návrhu, možno uložiť iba vtedy, ak sú vymedzené v Sadzobníku súdnych poplatkov (ďalej len Sadzobník), ktorý tvorí prílohu zákona o poplatkoch.
Na problematiku súdnych poplatkov v dedičskom konaní sa vzťahujú oba odseky ustanovenia § 1 zákona o poplatkoch. V súvislosti s prejednávaním dedičstva popri obligatórnej poplatkovej povinnosti za prejednanie dedičstva, vznikajúcej bez ohľadu na procesné podania (návrhy) účastníkov, môžu vzniknúť i ďalšie poplatkové povinnosti odvíjajúce sa od návrhov (v širšom význame procesných podaní) účastníkov.

 Vyjadrením ústavného obmedzenia ukladania (súdnych) poplatkov je tiež to, že pri posudzovaní súvisiacich otázok je dominantným skôr reštriktívny výklad (maximálne výklad doslovný) a analógia je vylúčená. To znamená, že je neprípustné uložiť poplatkovú povinnosť len na základe podobnosti konkrétnej procesnej situácie v súdnom konaní s inou situáciou, ktorá podľa zákona (výslovne) podlieha súdnemu poplatku. Uvedené sa vzťahuje nielen na zadefinovanie poplatkovej povinnosti v Sadzobníku, ale tiež na zákonné vymedzenie poplatníka, okamihu vzniku poplatkovej povinnosti (vrátane splatnosti poplatku) a sadzby poplatku. Pokiaľ nie je možné v jednotlivom prípade bez pochybností v zmysle ustanovení zákona o poplatkoch vymedziť poplatníka alebo určiť vznik poplatkovej povinnosti alebo sadzbu poplatku, alebo konkrétny poplatok nie je (vôbec) v Sadzobníku uvedený, je neprípustné uložiť poplatkovú povinnosť.

2. Poplatok za konanie o dedičstve

Základným súdnym poplatkom v dedičskom konaní je poplatok za konanie o dedičstve podľa položky 18a písm. a) Sadzobníka. Tento súdny poplatok možno označiť za obligatórny a vzniká v každom dedičskom konaní (v užšom slova zmysle, t. j. v konaní, v ktorom dôjde z celkového hľadiska k potvrdeniu prechodu vlastníctva z poručiteľa na niektorého z dedičov).

2.1. Poplatník

Poplatníkom je v zmysle § 2 ods. 1 zákona o poplatkoch dedič. Náš právny poriadok termín „dedič“ výslovne nedefinuje, a to tak v zákone o poplatkoch, ako ani (napríklad) v Občianskom zákonníku či Občianskom súdnom poriadku. Uvedená absencia presného vymedzenia pojmu dedič vedie k tomu, že tento legislatívny termín má v rôznych právnych predpisoch, resp. konkrétnych zákonných ustanoveniach rôzny význam. Napríklad v § 175r O.s.p. sa za dediča považuje osoba, ktorej svedčí dedičské oprávnenie, t. j. ešte len potenciálny (budúci) nadobúdateľ majetku poručiteľa; inými slovami účastník dedičského konania podľa základnej, resp. prvej definície účastníka (prvá časť prvej vety § 175b O.s.p.). V zmysle zákona o poplatkoch je však dedičom len „skutočný“ dedič poručiteľa. Označenie „skutočný“ nie je legislatívnym, prípadne výslovne právnym pojmom, slúži predovšetkým na lepšie vysvetlenie statusu poplatníka. Za takéhoto – skutočného – dediča je nutné považovať prioritne toho účastníka dedičského konania, ktorý nadobudol titulom dedenia v konkrétnej súdenej veci vlastnícke práva k určitej veci alebo právu patriace do dedičstva.

Status „skutočného“ dediča, a teda poplatníka, nemá ten účastník dedičského konania, ktorý sa nestal preberateľom nijakých vecí alebo práv pôvodne patriacich poručiteľovi. Napríklad syn poručiteľa, ktorého dedičské oprávnenie bolo založené na dedení podľa zákona v zmysle § 473 ods. 1 Obč. zák., ktorý však na základe dohody s ostatnými účastníkmi dedičského konania nenadobudol žiadnu vec alebo právo radené do masy dedičstva po poručiteľovi. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že za nadobudnutie dedičstva sa považuje i vznik práva na tzv. výplatok z dedičstva. To znamená, že dedičom v zmysle zákona o poplatkoch nie je len bezprostredný nadobúdateľ dedičstva, t. j. nadobúdateľ veci alebo práv in natura, ale aj dedič, ktorému vznikne právo na vyplatenie od iného dediča, ktorý sa stal dedičom in natura. Ide o pomerne častý jav, kedy dedičstvo, napr. domovú nehnuteľnosť, preberie len jeden z dedičov za súčasného uloženia mu povinnosti poskytnúť ostatným dedičom tzv. výplatok. Nielen vo vzťahu k výške výplatku, ale vôbec k rozsahu nadobudnutia dedičstva, je potrebné mať na zreteli, že z hľadiska poplatku za konanie o dedičstve nie je podstatné, aká je konkrétna výška výplatku alebo akú má hodnotu konkrétna vec nadobudnutá dedením a ani to, či táto výška výplatku alebo hodnota danej veci zodpovedá veľkosti dedičského podielu jednotlivého dediča.

Z doteraz konštatovaného teda vyplýva, že poplatník/dedič podľa zákona o poplatkoch je ten dedič, ktorý nadobudne dedením akúkoľvek vec alebo právo (bez ohľadu na ich hodnotu), a tiež ten dedič, ktorý získa právo na výplatok od iného dediča (taktiež bez ohľadu na jeho výšku). V predchádzajúcej vete má svoj význam i spojenie „nadobudne dedením“. Občiansky súdny poriadok totiž upravuje nadobudnutie majetku poručiteľa i osobou, ktorej nemusí svedčiť žiaden dedičský titul. Ide o situáciu, keď poručiteľ zanechá iba majetok nepatrnej hodnoty a tento súd vydá tomu, kto sa postaral o pohreb poručiteľa (§ 175h ods. 2 O.s.p.). Takáto osoba nemá status dediča, a teda nepodlieha ani poplatkovej povinnosti.
 
 Na tomto mieste je vhodné v záujme komplexnosti uviesť, že pokiaľ dedičstvo pripadne štátu podľa § 462 Obč. zák. ako tzv. odúmrť, štátu poplatková povinnosť nevzniká. Bez ohľadu na to, že štát Slovenská republika je v zmysle § 4 ods. 2 písm. a) zákona o poplatkoch oslobodená od súdnych poplatkov, pripadnutie dedičstva štátu za situácie, keď nenadobudne dedičstvo žiaden dedič, nie je totiž nadobudnutím majetku dedením, ale ide o nadobudnutie vlastníctva na základe inej skutočnosti ustanovenej zákonom (§ 132 ods. 1 Obč. zák.). Štát v takomto prípade teda nemá postavenie dediča, a tým ani poplatníka v zmysle zákona o poplatkoch. Nie je vylúčené, aby štát dedil na základe závetu poručiteľa. V takomto prípade by síce bol vo všeobecnosti štát poplatníkom, ale práve v zmysle už uvedeného § 4 ods. 2 písm. a) zákona o poplatkoch by bol od poplatkovej povinnosti (osobne) oslobodený.

2.1.1. Viacerí poplatníci

Zákon o poplatkoch výslovne rieši situáciu, keď je poplatníkom toho istého súdneho poplatku viac osôb. V zmysle § 2 ods. 3 zákona o poplatkoch v takomto prípade poplatok platia poplatníci spoločne a nerozdielne. Ide o typický príklad spoločného záväzku (§ 511 ods. 1 Obč. zák.) vzniknutého na základe právneho predpisu. Keďže však v dedičskom konaní najčastejšie dochádza k bezprostrednému uloženiu poplatkovej povinnosti (až) súdnym rozhodnutím, tak sa môže javiť, že ide o solidárnu povinnosť založenú rozhodnutím súdu (súdneho komisára). Uvedený vzťah subsidiarity medzi právnym predpisom (zákonom o poplatkoch) a rozhodnutím súdu nie je len otázkou právno-teoretickou, ale má zásadnejší význam. Súd totiž nie je oprávnený o spoločnom súdnom poplatku rozhodnúť inak, napríklad určiť jednotlivo každému zo spoločných poplatníkov samostatnú výšku poplatku, ktorá v súčte bude zodpovedať výške spoločnej poplatkovej povinnosti. Inými slovami, súd nemôže zmeniť tento zákonom definovaný solidárny záväzok na záväzok deliteľný. Možno teda zhrnúť, že v prípade solidárnej povinnosti zaplatiť súdny poplatok, ktorý vznikol súčasne viacerým poplatníkom, ide o spoločný záväzok vzniknutý na základe právneho predpisu.

Popísané všeobecné vymedzenie poplatníkov toho istého poplatku samozrejme platí aj vo vzťahu k poplatku za konanie o dedičstve. To znamená, že solidárna povinnosť zaťažuje všetkých dedičov (v zmysle vyššie uvedeného rozboru tohto pojmu) bez ohľadu na ich vzájomný pomer, v akom nadobudli dedičstvo poručiteľa.

V súdnej praxi sa najčastejšie poplatok za konanie o dedičstve vyrubuje samostatným uznesením, ktorým sa poplatková povinnosť uloží spoločne a nerozdielne všetkým dedičom/poplatníkom; dotknuté rozhodnutie sa doručí každému z nich. Z hľadiska splnenia poplatkovej povinnosti nie je pre súd podstatné, či vyrubený poplatok zaplatí jeden alebo viacerí zo solidárnych dlžníkov/poplatníkov; rovnako z pozície súdu nie je významné, v akej konkrétnej výške uhradil poplatok ten-ktorý dedič/poplatník. Sleduje sa „len“ to, či v stanovenej lehote je zaplatený poplatok v celej predpísanej výške. Pokiaľ poplatok nie je zaplatený vôbec alebo je zaplatený v nižšej sume, než bol vyrubený/predpísaný, príslušný okresný súd vec postúpi na ďalšie konanie/vymáhanie Justičnej pokladnici (zák. č. 65/2001 Z. z.).

V prípade, že niektorý z dedičov/spoločných poplatníkov zaplatil súdny poplatok v celom rozsahu, eventuálne v rozsahu väčšom, než činí jeho podiel na dlhu/súdnom poplatku, je v otázkach vzájomného vyrovnania spoločných dlžníkov potrebné vychádzať z ustanovenia § 511 ods. 2, 3 Obč. zák. Pri riešení tohto vzájomného vzťahu medzi dedičmi/poplatníkmi pripúšťa aktuálna právna úprava dvojitý výklad.

V prvom variante sa vychádza izolovane zo zákona o súdnych poplatkoch. Tento právny predpis nevymedzuje vzájomné podiely jednotlivých dedičov/poplatníkov, a preto platí, že podiely na dlhu (súdnom poplatku) všetkých spoločných poplatníkov sú rovnaké. Dôsledkom uvedeného je, že ak súdny poplatok zaplatí dedič, ktorý nadobudol úplne minimálny podiel z dedičstva (napr. vec v hodnote 100 eur pri čistej hodnote dedičstva určenej sumou 85 000 eur) a zaplatil poplatok za prejednanie dedičstva v celom rozsahu (v predmetnom príklade 165,50 eura), môže si od ostatných poplatníkov požadovať úhradu len na nich pripadajúceho rovnakého podielu z dlhu, hoci dedením nadobudli podstatne vyššie majetkové hodnoty (napr. ak bolo dedičov 5, môže požadovať od každého spoludediča po 33,1 eura).

Druhý prístup vzájomného vzťahu medzi dedičmi akceptuje širšiu súvislosť dedičského konania ako len jeho poplatkovú časť a zohľadňuje aj rozsah dedičstva nadobudnutého tým-ktorým dedičom. V takomto prípade za rozhodnutie súdu v zmysle § 511 ods. 1 Obč. zák. sa považuje práve rozhodnutie o dedičstve podľa § 175q ods. 1 písm. c), d), e) O.s.p., prípadne týmto ustanoveniam zodpovedajúca časť osvedčenia o dedičstve vydaného notárom ako povereným súdnym komisárom. Nadväzne podiely na dlhu – súdnom poplatku – kopírujú podiel každého dediča/poplatníka vo vzťahu k dedičstvu ako celku. V príklade rozobranom v rámci prvého variantu by dedič, ktorý zaplatil celý poplatok za konanie o dedičstve, bol oprávnený požadovať od ostatných dedičov/dlžníkov sumu 165,30 eura (100 eur z 85 000 eur predstavuje 0,12 %; čiže z poplatku 165,50 eura by na takéhoto dediča pripadlo 0,20 eura). Spravodlivejšiemu usporiadaniu pomerov medzi dedičmi viac zodpovedá druhý variant, ktorý rešpektuje skutočný rozsah podieľania sa každého z dedičov na nadobudnutí majetku poručiteľa dedením.

2.2. Vznik poplatkovej povinnosti

Poplatková povinnosť vzniká podľa § 5 ods. 1 písm. d) zákona o poplatku vydaním rozhodnutia o dedičstve. Citované zákonné vymedzenie je pomerne jednoznačné. Občiansky súdny poriadok, ktorý upravuje priebeh dedičského konania v ustanoveniach § 175a až § 175z a tiež v § 175za až § 175zca, totiž výslovne v § 175q ods. 1 O.s.p. definuje rozhodnutia (uznesenia) o dedičstve. Vzhľadom na účel dedičského konania, ktorým je deklarovať prechod vlastníctva z poručiteľa na jeho dedičov, je zrejmé, že pôjde o uznesenia podľa § 175q ods. 1 písm. a) (potvrdenie nadobudnutia dedičstva jedinému dedičovi), písm. c) (v tomto prípade len pokiaľ ide o schválenie dohody dedičov o vysporiadaní dedičstva), písm. d) (potvrdenie nadobudnutia dedičstva podľa dedičských podielov alebo vykonanie vysporiadania medzi dedičmi) a písm. e) (neschválenie dohody o vysporiadaní dedičstva a potvrdenie nadobudnutia dedičstva podľa dedičských podielov alebo vykonanie vysporiadania medzi dedičmi).

Určité pochybnosti v minulosti vznikali ohľadne poplatkovej povinnosti v prípade ukončenia dedičského konania vydaním osvedčenia o dedičstve podľa § 175zca O.s.p. K zjednoteniu súdnej praxe došlo prijatím stanoviska Občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR z 19. 1. 1999 (publikované v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR pod R 5/199). Právna veta predmetného judikátu je jednoznačná: „Ak v konaní o dedičstve dôjde k vydaniu osvedčenia o dedičstve, dedič platí súdny poplatok rovnako, ako keby dedičstvo nadobudol na základe uznesenia o dedičstve.“ Pre závery Najvyššieho súdu SR bolo podstatné, že úkony notára, ako súdneho komisára, sa považujú za úkony súdu (aktuálne § 38 ods. 5; v čase prijatia stanoviska § 38 ods. 3 O.s.p.); že osvedčenie o dedičstve nenapadnuté žiadosťou o pokračovanie v dedičskom konaní nadobudne účinky právoplatného uznesenia o dedičstve (§ 175zca ods. 4 O.s.p.) a v neposlednom rade, že uloženie poplatkovej povinnosti len tým dedičom, ktorí dedičstvo nadobudli rozhodnutím/uznesením súdu o dedičstve, by bolo v konečnom dôsledku porušením ústavnej zásady rovnosti každého pred zákonom (článok 11 ods. 1 Ústavy SR).

2.3. Sadzba poplatku

Vo vzťahu k poplatku za konanie o dedičstve sa uplatňuje tak percentuálna (percentná) sadzba, ako aj sadzba určená pevnou sumou. Keďže základom poplatku je čistá hodnota dedičstva, v rámci poplatkového konania nie je problémom zistenie základu poplatku. Čistá hodnota dedičstva musí byť totiž výslovne určená (najneskôr) v uznesení o dedičstve (§ 175q ods. 2 O.s.p.) alebo je určená vo výrokovej časti uznesenia podľa § 175o ods. 1 O.s.p. Rovnako v prípade osvedčenia o dedičstve je čistá hodnota dedičstva jeho súčasťou, keďže súdny komisár postupuje primerane podľa ustanovení § 175d až § 175q O.s.p.

 Z určenia základu poplatku čistou hodnotou dedičstva je zrejmé, že súdny poplatok za konanie o dedičstve nezaťažuje dedičov v prípade predlženého dedičstva (ak pasíva prevyšujú aktíva) a tiež ani v prípade nulového variantu (ak výška pasív a aktív je totožná). Do poslednej kategórie je potrebné zaradiť aj nadobúdanie dedením vecí, ale predovšetkým práv s nulovou, resp. neurčiteľnou hodnotou. Ide najmä o situácie, kedy si poručiteľ uplatnil nejaký majetkový nárok, avšak o jeho (eventuálnom) priznaní do úmrtia poručiteľa nebolo rozhodnuté. V čase prejednania dedičstva nie je možné určiť, či takýto návrh je vôbec opodstatnený, a preto aj čo i len hypotetickému vymedzeniu jeho hodnoty by chýbalo akékoľvek  racionálne zdôvodnenie. V konkrétnostiach ide najčastejšie o rôzne reštitučné nároky, nároky na náhradu škody podľa osobitných predpisov a podobne.

 Čistá hodnota dedičstva sa odvíja od určenia hodnoty jednotlivých vecí a práv radených do dedičstva. V tejto súvislosti je nutné zdôrazniť, že účelom dedičského konania nie je presné stanovenie hodnoty dedičstva, a tým ani vykonanie podrobného dokazovania ohľadne ceny konkrétnych hnuteľných a nehnuteľných vecí či hodnoty majetkových (dediteľných) práv. Uvedenému zodpovedá nielen dlhodobá súdna prax (vrátane predchádzajúcej praxe bývalých štátnych notárstiev), ale aktuálne – od novelizácie Občianskeho súdneho poriadku zákonom č. 384/2008 Z. z. – aj bezprostredná právna úprava. Z ustanovenia § 175o ods. 1 veta druhá a tretia O.s.p. vyplýva, že všeobecná cena majetku sa určuje na základe zhodných tvrdení účastníkov konania (tzv. cena dohodou) a zároveň súd (súdny komisár) je oprávnený vykonať stanovenie hodnoty veci voľnou úvahou v zmysle § 136 O.s.p.

Dôležitým je, aj v poplatkových súvislostiach, základný princíp dedičského práva vymedzený v § 460 Obč. zák. (vo svojich konkrétnostiach zdôraznený tiež v už spomínanom § 175o O.s.p.), t. j. že dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa. Tento základný princíp dedenia sa prejavuje okrem iného i v tom, že čistá hodnota dedičstva sa určuje podľa stavu veci a cenových relácií platných ku dňu smrti poručiteľa. To znamená, že ak sa napríklad v súčasnosti prejednáva dedičstvo pozostávajúce z pozemkov po poručiteľovi, ktorý zomrel v roku 1972, tak hodnota týchto nehnuteľností sa určí podľa stavu v danom období, t. j. podľa toho, že išlo napríklad o poľnohospodársku pôdu užívanú bývalým JRD (hoci dnes môže ísť o pozemky určené na zastavenie i s vybudovanými inžinierskymi sieťami) a taktiež hodnota m2 sa určí zodpovedajúco tomuto stavu, t. j. 0,40 Sk (0,0133 eura). Na odstránenie prípadných „nespravodlivostí“, resp. „tvrdosti zákona“ (spočívajúcich či už vo výrazne vyššej hodnote veci v súčasnosti – ako v popísanom príklade, alebo tiež vo výraznom znížení ich hodnoty napríklad znehodnotením/opotrebovaním veci) a striktného prístupu v zmysle § 460 Obč. zák. slúži vyššie popísaný spôsob určenia všeobecnej ceny veci prostredníctvom dohody účastníkov konania alebo voľnej úvahy súdu (súdneho komisára). Zároveň uvedené môžu zohľadniť dedičia pri uzatváraní dohody o vysporiadaní dedičstva alebo súd (predovšetkým) v rámci vykonania vysporiadania medzi dedičmi.

 Zákon o poplatku v položke 18a písm. a) Sadzobníka určuje v závislosti od výšky čistej hodnoty dedičstva dve pevné sadzby a jednu percentuálnu sadzbu. Pokiaľ čistá hodnota dedičstva neprevyšuje 3 319 eur, súdny poplatok činí 6,50 eura. V rozmedzí nad 3 319 eur do 9 958 eur súdny poplatok za konanie o dedičstve zodpovedá čiastke 16,50 eura. Percentuálna sadzba sa aplikuje nad sumu 9 958 eur a predstavuje 0,2 % zo základu, t. j. z čistej hodnoty dedičstva, avšak maximálna výška poplatku je 165,50 eura.  To znamená, že od čistej hodnoty dedičstva ustálenej nad 82 750 eur je poplatok za konanie o dedičstve určený v podstate pevnou sumou, t. j. práve čiastkou 165,50 eura. Nielen z uvedených pevných sadzieb, ale predovšetkým z obmedzenia maximálnej výšky poplatku za konanie o dedičstve možno konštatovať, že nejde o neprimerané zaťaženie dedičov; najmä pokiaľ nie je (aspoň zatiaľ) nadobudnutie dedičstva súčasne zaťažené aj zdaňovaním osobitnou daňou. 

3. Ďalšie súdne poplatky v dedičskom konaní

3.1. Poplatok za odvolanie

V položke 18a písm. c) Sadzobníka je vymedzený rozdielne od všeobecnej úpravy poplatok za podanie odvolania v dedičskom konaní. Zákon o poplatkoch vo vzťahu k dedičskému konaniu stanovuje jednotnú pevnú sadzbu 16,50 eura, ale len v súvislosti s odvolaním vo veci samej. Za vec samú v dedičskom konaní je potrebné považovať iba uznesenie o dedičstve vydané podľa § 175q ods. 1 O.s.p. To znamená, že odvolanie proti žiadnemu inému uzneseniu v dedičskom konaní (napríklad aj o určení všeobecnej ceny majetku poručiteľa alebo čistej hodnoty dedičstva podľa § 175o ods. 1 O.s.p.) nepodlieha poplatkovej povinnosti. Zároveň sa neuplatňuje všeobecné pravidlo o sadzbe poplatku pri podaní odvolania (§ 6 ods. 2 zákona o poplatkoch) – zjednodušene, že sadzba v odvolacom konaní je rovnaká ako za konanie na súde prvého stupňa.

 Poplatníkom poplatku za odvolanie v zmysle § 2 ods. 4 zákona o poplatkoch je ten, kto podal odvolanie. Pokiaľ viacerí účastníci konania podali spoločné odvolanie, vzniká im solidárna povinnosť zaplatiť 16,50 eura. Ak však viacerí dedičia podajú samostatné odvolania, hoci aj s totožným obsahom, vzniká rozoberaná poplatková povinnosť každému z nich samostatne. V zmysle § 5 ods. 1 písm. a) zákona o poplatkoch poplatková povinnosť vzniká (už) podaním odvolania.

 Osobitná úprava vo vzťahu k dedičskému konaniu platí i pre vrátenie poplatku za odvolanie vo veci samej. Podľa § 11 ods. 10 zákona o poplatkoch sa tento poplatok vráti v celom rozsahu, ak odvolanie bolo aspoň čiastočne dôvodné. K čiastočnej dôvodnosti môže dôjsť tak z pohľadu kvantitatívneho vymedzenia odvolania, ako aj z pohľadu kvalitatívneho. To znamená, že čiastočná dôvodnosť je daná napríklad aj vtedy, ak odvolateľ napádal rozsah dedičstva (výroky o všeobecnej cene majetku poručiteľa, výške dlhov alebo čistej hodnote dedičstva) a súčasne spôsob potvrdenia nadobudnutia dedičstva a odvolací súd skonštatuje len nesprávnosť výroku o potvrdení dedičstva, resp. o vysporiadaní dedičstva medzi dedičmi. Rovnako bude aspoň čiastočne dôvodným odvolanie, ktoré účastník (kvalitatívne) vymedzil viacerými namietanými dôvodmi nesprávnosti napadnutého uznesenia, resp. konania predchádzajúceho jeho vydaniu a ako opodstatnený bude preukázaný len jeden z nich. Napríklad odvolateľ namietal nezahrnutie veci do dedičstva, nesprávnosť určenia veľkosti dedičského podielu niektorého z dedičov, výšku odmeny notára a taktiež odňatie možnosti konať pred súdom a za dôvodnú odvolací súd vyhodnotí len jednu z odvolacích námietok, napríklad nedoručenie predvolania na termín prejednania dedičstva, t. j. odňatie možnosti konať pred súdom.

3.2. Poplatok za dovolanie

V prípade tohto poplatku vo vzťahu k dedičskému konaniu nie je problém ohľadne určenia poplatníka a vzniku poplatkovej povinnosti. Podľa všeobecných zásad, vyjadrených v § 2 ods. 4, resp. v § 5 ods. 1 písm. a) zákona o poplatkoch, je poplatníkom ten účastník, ktorý podal dovolanie a poplatková povinnosť mu vzniká podaním tohto (mimoriadneho) opravného prostriedku.

Sadzba poplatku za dovolanie vo vzťahu k dedičskému konaniu nie je v Sadzobníku osobitne zadefinovaná, ako je to v prípade odvolania. Uvedené však neznamená, že sa v dovolacom konaní v dedičských veciach súdny poplatok nevyrubuje. Nejde totiž o situáciu, kedy by bola poplatková povinnosť, osobitne v jej rámci sadzba poplatku, založená len na analógii; čo je neprípustné. Poplatková povinnosť za dovolanie totiž vyplýva zo (všeobecnej) úpravy sadzby súdnych poplatkov. V zmysle § 6 ods. 2 veta prvá a tretia zákona o poplatkoch, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie (čo je i prípad poplatku za konanie o dedičstve), rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v Sadzobníku. To znamená, že výška poplatku za dovolanie bude dvojnásobkom súdneho poplatku za dedičské konanie určeného v zmysle položky 18a písm. a) Sadzobníka. Zároveň však z uvedeného vyplýva, že poplatok za dovolanie prichádza do úvahy len v prípade dovolania voči uzneseniu o dedičstve, t. j. voči rozhodnutiu vo veci samej. Inými slovami, v dedičských veciach tak poplatok za odvolanie, ako aj poplatok za dovolanie sa platí len v prípade odvolania vo veci samej, t. j. proti rozhodnutiu v zmysle § 175q ods. 1 O.s.p.
 
3.3. Poplatok za podanie návrhu na prejednanie dedičstva k novoobjavenému majetku

Pomerne veľmi častým javom pri prejednávaní dedičstiev je situácia, kedy po právoplatnom skončení (základného) dedičského konania sa zistí existencia ďalšieho majetku poručiteľa. Predmetná situácia je bežná aj v štandardných podmienkach vlastníckych vzťahov, čo rozhodne o právnom priestore súčasnej Slovenskej republiky nemožno konštatovať. Osobitne dlhodobé cielené potláčanie súkromného vlastníctva k pôde v období neslobody spôsobilo, že ani po vyše 20 rokoch od zmeny spoločenských podmienok nie je vlastníctvo k nehnuteľnostiam uspokojivo usporiadané. Uvedené vyvoláva potrebu tzv. dodatočného prejednávania dedičstiev, t. j. vykonanie konaní o novoobjavenom majetku poručiteľa podľa § 175x ods. 1 O.s.p. V zmysle označenej právnej úpravy ide o návrhové konanie, čo podmieňuje vymedzenie poplatníka i vznik poplatkovej povinnosti za podanie návrhu na prejednanie dedičstva k novoobjavenému majetku poručiteľa. Poplatníkom podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona o poplatkoch je navrhovateľ; ak je podaný spoločný návrh viacerých dedičov, potom platí všeobecný princíp vyjadrený v § 2 ods. 3 zákona o poplatkoch, t. j. že poplatníci platia poplatok spoločne a nerozdielne. Poplatková povinnosť v zmysle § 5 ods. 1 písm. a) zákona o poplatkoch vzniká (už) podaním návrhu na dodatočné prejednanie dedičstva.

 Sadzba poplatku je určená percentuálne vo výške 1 %, pričom základom poplatku je čistá hodnota dedičstva, ktoré sa má prejednať; zároveň je stanovená minimálna a maximálna výška poplatku 6,50 eura, resp. 165,50 eura. Keďže čistá hodnota dedičstva sa záväzne ustáli/určí až v priebehu konania o novoobjavenom dedičstve, je takéto vymedzenie základu poplatku pomerne problematické. Uvedenú nejasnosť nie je dobre možné odstrániť ani prostredníctvom povinnosti navrhovateľa uviesť cenu predmetu poplatkového úkonu (§ 7 ods. 3 zákona o poplatkoch), pretože čistú hodnotu dedičstva môže s konečnou platnosťou určiť iba súd, resp. súdny komisár. Súdna prax sa s daným problémom vysporiadala tak, že pri podaní návrhu na prejednanie novoobjaveného majetku je navrhovateľovi spravidla vyrubený minimálny poplatok 6,50 eura a po právoplatnom určení čistej hodnoty dedičstva dochádza, pokiaľ čistá hodnota novoobjaveného dedičstva presiahne 650 eur, k „dovyrubeniu“ poplatku za podanie návrhu. Takýto postup je akceptovateľný, keďže je v podstate priamo predpokladaný v § 12 ods. 3 a § 13 ods. 1, 2 zákona o poplatkoch.

 Poplatok za podanie návrhu na prejednanie novoobjaveného majetku je potrebné odlišovať od poplatku za konanie o dedičstve (rozoberaného v časti 2 tohto príspevku). Pretože konanie o novoobjavenom majetku je samostatným (novým) konaním po právoplatnom ukončení základného konania o dedičstve, zaťažuje dedičov v dodatočnom dedičskom konaní aj poplatok za konanie o dedičstve. Vo vzťahu k tomuto poplatku platia vyššie uvedené závery, samozrejme s tým, že základom poplatku je len čistá hodnota novoobjaveného dedičstva. Rozdielnosť poplatku za podanie návrhu na prejednanie novoobjaveného majetku a poplatku za konanie o dedičstve je zrejmá tiež z rozdielneho vymedzenia poplatníka a vzniku poplatkovej povinnosti. Nejde teda o poplatkové povinnosti, ktoré by si navzájom konkurovali, resp. sa navzájom vylučovali.

4. Záver

V rámci dedičského konania môže dôjsť tiež k vzniku ďalších poplatkových povinností, ktorých úprava je však totožná so všeobecnou úpravou. Ide napríklad o súdny poplatok za vznesenie námietky zaujatosti, za spísanie podania do zápisnice, za vyhotovenie rovnopisov podaní a pod.

Možno konštatovať, že dedičské konanie aj v štádiu rozhodovania o súdnych poplatkoch vykazuje určité odlišnosti od všeobecnej úpravy, ktoré zodpovedajú špecifikám tohto osobitného druhu nesporového súdneho konania. Najpodstatnejšie rozdiely sú rozobraté práve v predchádzajúcich častiach tohto príspevku.

pozn. redakcie:
71/1992 Zb., - §1, § 2, § 5, položky 18a písm. a) Sadzobníka
99/1963 Zb. - § 175o, § 175q ods. 1

Autor: JUDr. Róbert Urban