Dobrá správa – zásada modernej verejnej správy

JUDr. Elena Berthotyová, PhD.
sudkyňa Najvyššieho súdu SR - Správneho kolégia od roku 2005,
špecialista na problematiku rozhodovania vo veciach azylu a cudzineckých vecí
členka medzinárodnej asociácie azylových sudcov (IARLJ)

Berthotyová, E.: Dobrá správa – zásada modernej verejnej správy. Bulletin slovenskej advokácie, 19, 2013, č. 12, s. 6 - 12.

Základným dokumentom, ktorý sa venuje dobrej správe je odporúčanie CM/Rec (2007) Výboru ministrov členských štátov Rady Európy z 20. júna 2007 o dobrej verejnej správe (ďalej len „Odporúčanie“).Rada Európy, odporúčanie CM/Rec (2007), dostupné na https://wcd.coe.int/ViewDoc.jsp?id=1155877&Site=CM Odporúčanie obsahuje niekoľko základných princípov, ktorými by sa mal riadiť každý orgán verejnej správy vo vzťahu k súkromným osobám. Právo na dobrú verejnú správu potom vyjadruje právo súkromnej osoby, aby mu štát garantoval, že verejná správa bude fungovať na princípoch verejnej správy.Soňa Košičiarová, Princípy dobrej verejnej správy a rada Európy str. 11., Iura Edition, Toto právo síce nepatrí medzi tradične uznávané základné ľudské práva, ale neustálym rozvíjaním myšlienky o práve na dobrú správu Rada Európy významným spôsobom prispieva k jeho vzniku. Ide o kombináciu viacerých uznaných práv vo vzťahu k verejnej správe, ktoré spolu tvoria jedno právo. Podobným spôsobom bolo právo na dobrú správu uznané aj v čl. 41 ods. 1 Charty základných ľudských práv Európskej únie (ďalej len „Charta“),Charta základných ľudských práv Európskej únie, 2000/C 364/01 podľa ktorého má každá osoba právo, aby inštitúcie a orgány Únie riešili jej záležitosti nestranne, spravodlivo a v primeranom čase.

Koncept dobrej správy obsahuje jednak pravidlá zakotvené v právnych normách hmotnoprávnej a procesnej povahy a zároveň aj ďalšie požiadavky, ktoré síce nezaväzujú správne orgány k dobrému správaniu silou právne záväzných a vynútiteľných noriem, ale pôsobia ako štandard verejnej morálky a všeobecnej slušnosti na úrovni súčasného civilizačného vývoja. Základné princípy dobrej správy podľa Odporúčania obsahujú napríklad princíp dodržiavania zákonnosti, resp. viazanosť právom, rovného zaobchádzania, vylúčenia diskriminácie, objektivity a nestrannosti, predvídateľnosti, legitímnych očakávaní, primeranosti, zodpovednosti alebo zásady činnosti správnych orgánov.Dušan Hendrych Copyright © 2009 - 2013, Nakladatelství C. H. Beck

S výslovným použitím pojmu „dobrá správa“ sa u nás nestretávame. Tento pojem v našom právnom poriadku nie je definovaný. Na porovnanie, v Českej republike sa s výslovným použitím tohto pojmu možno stretnúť v dvoch zákonných úpravách, a to v zákone o Verejnom ochrancovi práv, ktorý princípy dobrej správy uvádza ako jedno z hľadísk ombudsmanovho posudzovania riadnosti výkonu verejnej správy popri kritériu súladu s právom a súladu s princípmi demokratického právneho štátu. Odkaz na dobrú správu sa objavil aj v novom správnom poriadku ČR a to v prvej úvodnej časti zákona, kde sa zaoberá základnými zásadami činnosti správnych orgánov.Soňa Skulová: Princip dobré správy jako součást modernizace veřejné správy, [Právník 6/2005, s. 553]

Princípy dobrej verejnej správy Rada Európy presadzuje prostredníctvom dokumentov prijatých vo forme rezolúcií alebo odporúčaní Výboru ministrov a prostredníctvom judikatúry ESĽP.Odporúčanie R (80) 2 Výboru ministrov o vykonávaní právomoci voľnej úvahy správnymi orgánmi, Odporúčanie R (81) 19 Výboru ministrov o prístupe k informáciám orgánov verejnej správy, Odporúčanie R (84) 15 Výboru ministrov o verejnoprávnej zodpovednosti, Odporúčanie R (87) 16 Výboru ministrov o správnych postupoch, ktoré majú vplyv na veľký počet osôb, Odporúčanie R (91) 1 Výboru ministrov o správnych sankciách, Odporúčanie R (91) 10 Výboru ministrov o o poskytovaní osobných údajov, ktoré majú k dispozícii verejné orgány, tretím stranám, Odporúčanie R (2000) 6 Výboru ministrov o postavení verejných činiteľov v Európe, Odporúčanie R (2000) 10 Výboru ministrov o etickom kódexe verejných činiteľov, Odporúčanie CM/REC (2007) 7 Výboru ministrov o dobrej verejnej správe a právo na spravodlivý proces. Účinnosť princípov dobrej správy sa zásadným spôsobom presadzuje predovšetkým prostredníctvom rozhodovacej činnosti ESĽP, avšak nepriamo, čo je dané charakterom práv a slobôd chránených Dohovorom. Právo jednotlivca na dobrú správu, podobne ako napr. právo na azyl, nepatrí medzi typické základné ľudské práva priamo uznané Dohovorom. Preto sa neaplikujú princípy dobrej správy ako také, ale všeobecné právne princípy (princíp rovnosti, viazanosti právom, proporcionality). Presadzovanie všeobecných právnych princípov v členských štátoch Rady Európy zabezpečujú najmä súdy v rámci ústavného a správneho súdnictva. S nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy 1. decembra 2009 sa stala právne záväznou Charta. Spomenutý čl. 41 Charty síce definuje právo na dobrú správu, avšak len vo vzťahu jednotlivca k orgánom a inštitúciám Únie. Podľa čl. 41 do práva na dobrú správu sa zahŕňa najmä:

a) právo každého na vypočutie pred prijatím akéhokoľvek individuálneho opatrenia, ktoré by sa ho mohlo nepriaznivo dotýkať;

b) právo každého na prístup k spisu, ktorý sa ho týka, za predpokladu rešpektovania oprávnených záujmov dôvernosti a služobného a obchodného tajomstva;

c) povinnosť administratívy odôvodniť svoje rozhodnutia.

Ďalej má podľa čl. 41 ods. 3 Charty každý právo na náhradu škody spôsobenej inštitúciami alebo zamestnancami Únie pri výkone ich funkcií v súlade so všeobecnými zásadami spoločnými pre právne poriadky členských štátov. Odsek 4 napokon ustanovuje právo obrátiť sa na inštitúcie Únie v jednom z jazykov zmlúv a zároveň dostať odpoveď v rovnakom jazyku.

Poslaním Charty je najmä zabezpečiť, aby inštitúcie EÚ rešpektovali základné práva pri príprave nových európskych právnych predpisov. Komisia nielen zaručuje, že jej návrhy sú v súlade s Chartou, ale zabezpečuje aj to, aby sa Charta dodržiavala aj vtedy, keď právne predpisy EÚ uplatňujú členské štáty. V roku 2011 Komisia vyjadrila znepokojenie, pokiaľ išlo o nezávislosť maďarského orgánu pre ochranu údajov a opatrenia týkajúce sa dôchodkového veku sudcov, prokurátorov a notárov. Komisia začala konanie vo veci porušenia predpisov s cieľom dosiahnuť, aby Maďarsko rozptýlilo všetky jej právne pochybnosti (IP/12/222).

Zároveň Charta v čoraz väčšej miere pomáha pri tvorbe rozhodnutí súdov. V roku 2011 sa počet rozsudkov, v ktorých sa citovali základné práva ustanovené v charte, zvýšil o 50 %, a to tak na úrovni EÚ, ako aj na vnútroštátnej úrovni. Jedno z týchto smerodajných rozhodnutí Súdneho dvora EÚ zdôraznilo právo žiadateľov o azyl na ochranu pred neľudským alebo ponižujúcim zaobchádzaním spresnením pravidiel EÚ na určenie štátu, ktorý sa má zaoberať žiadosťou o azyl (MEMO/11/942). Rozhodnutie fakticky zakázalo presun žiadateľov o azyl do krajín, v ktorých by neprimerané podmienky mohli ohroziť ich základné práva. V marci 2011 Súdny dvor vo veci Test-Achats rozhodol, že rôzne poistné pre mužov a ženy predstavuje diskrimináciu na základe pohlavia (MEMO/11/123), a v novembri 2011, že nariadenie poskytovateľovi internetových služieb, aby nainštaloval filtrovací systém, ktorý zabraňuje porušovaniu práv duševného vlastníctva a porušuje práva zákazníkov prijímať a odosielať informácie (vec Scarlet proti SABAM).

Princípy dobrej správy

Ambíciou tejto časti príspevku je poukázať na tie ustanovenia Ústavy SR, ktoré podporujú presadzovanie princípov dobrej verejnej správy aj v situácii, keď chýba ich zákonná úprava alebo táto je nedostatočná.

Princíp viazanosti právom

Tento princíp vyžaduje, aby všetky rozhodnutia a úkony orgánov verejnej správy mali oporu v právnom poriadku, ich obsah bol s ním v súlade a boli účinne vynútiteľné. Ide o stav, ktorý predpokladá čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, a zároveň aj čl. 13 Ústavy SR, ktorý v odseku 4 zakotvuje, že pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Dôležitou zárukou princípu viazanosti právom je, aby bol v demokratickom a právnom štáte zabezpečený stav, keď dodržiavanie predpisov je kontrolovateľné sudcami, ktorí sú pri výkone svojej právomoci nezávislí a rozhodnutia ktorých sú vynútiteľné. Ústavnoprávna garancia tejto požiadavky je zakotvená v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR.

Princíp viazanosti právom navyše zahŕňa nielen požiadavku na súladný postup verejnej správy s vnútroštátnymi zákonmi, medzinárodným právom a všeobecnými právnymi zásadami, ale aj požiadavku nezneužívania voľnej úvahy a požiadavku výkonu právomoci len za účelom ustanoveným zákonom.

Princíp rovnosti a zákaz diskriminácie

Vyjadruje podstatu a zmysel existencie právnej úpravy, cieľom ktorej je v demokratickom štáte zaručiť, že v objektívne rovnakých situáciách sa s osobami bude zaobchádzať rovnako. Ústava SR garantuje rovnosť ľudí v ich dôstojnosti a právach (čl. 12 ods. 1 prvá veta) a zakotvuje zákaz diskriminácie (čl. 12 ods. 2 prvá veta).

Princíp rovnosti sa premieta i do obsahu pravidla, že zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú zakotvené podmienky (čl. 13 ods. 3). Cieľom princípu rovnosti je predchádzať nerovnakému zaobchádzaniu s osobami a súčasne zabezpečiť, aby sa s osobami nachádzajúcimi sa v tej istej skutkovej s právnej situácii zaobchádzalo rovnako, resp. obdobne. Princíp rovnosti úzko súvisí s princípom legitímneho očakávania, ktorý je zakotvený v § 3 ods. 4 Správneho poriadku.

Princíp nestrannosti a objektivity

Oba princípy úzko súvisia s princípom rovnosti osôb, pretože ak správny orgán koná objektívne, t. j. len s ohľadom na príslušnú záležitosť a súčasne nekoná zaujato, je to záruka toho, že v rovnakých alebo obdobných veciach bude postupovať a rozhodovať rovnako, resp. obdobne. Požiadavka, aby zamestnanci verejnej správy vykonávali svoje povinnosti nestranne, bez ohľadu na ich osobné vlastné presvedčenie a záujmy implicitne vyplýva z čl. 1 ods. 1 Ústavy SR.

Princíp proporcionality

Princíp proporcionality tiež možno odvodiť z čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, čiastočne je vyjadrený aj v čl. 13 ods. 4 Ústavy SR. Zmyslom tohto princípu je napomáhať hľadať spravodlivú rovnováhu medzi cieľom a použitými prostriedkami. V praxi sa napr. uplatní v situácii, keď dochádza k stretu verejného záujmu a súkromného záujmu (vyhostenie cudzinca, pobyt cudzinca).

Princíp právnej istoty

Je implicitne vyjadrený v čl. 1 ods. 1 ústavy SR. Je to najmä požiadavka na jasnosť, zrozumiteľnosť a predvídateľnosť právnych noriem, predvídateľnosť postupu orgánu verejnej moci, ochrana práv nadobudnutých v dobrej viere a zákaz retroaktivity právnych noriem (obzvlášť v rámci administratívneho trestania). Judikatúra NS sa na tento princíp odvoláva vždy, keď všeobecne záväzný právny predpis alebo rozhodnutie orgánu verejnej moci porušuje niektorý z týchto princípov. Je to aj preto, že Správny poriadok s účinnosťou od 1. 1. 2004 zakotvil ako základné pravidlo konania povinnosť správnych orgánov dbať o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

Princíp konania v primeranej lehote

Článok 6 ods.1 Dohovoru vyžaduje, aby bola každá vec, či už trestná alebo občianska, prejednaná a rozhodnutá v primeranej lehote. Primeraná rýchlosť konania je tak jednou z podmienok spravodlivého procesu v širšom zmysle slova. Tento princíp vychádza z poznania, že pomalá spravodlivosť je odmietnutá a že spravodlivosť je vždy ohrozená, ak sa uskutočňuje priveľmi rýchlo. Tento princíp možno odvodiť z čl. 48 ods. 2 Ústavy SR ale aj z § 3 ods. 4 Správneho poriadku, podľa ktorého sú správne orgány povinné svedomito a zodpovedne sa zaoberať každou vecou, ktorá je predmetom konania, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov.

Princíp spoluúčasti

Má zaručiť realizáciu všeobecného práva zúčastňovať sa na správe vecí verejných, ktoré je politickým právom občana (čl. 30 Ústavy SR a čl. 21 ods. Listiny základných práv a slobôd). Princíp spoluúčasti zahŕňa právo súkromnej osoby :

– byť vypočutá a v prípade, ak ide o individuálny správny akt, ktorým sa o nej rozhoduje,

– zúčastňovať sa na prijímaní neregulačných rozhodnutí, ktoré môžu mať vplyv na bližšie neurčený počet osôb

Princíp rešpektovania súkromia

Súkromie predstavuje v liberálnom chápaní intímny svet človeka, ktorý je uzatvorený pred verejnosťou a najmä pred akýmikoľvek zásahmi štátu. (čl. 8 ods. 1 Dohovoru). Právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života nie je absolútne a abstraktné právo, ktoré by vylučovalo akékoľvek zásahy (čl. 8 ods. 2 Dohovoru). Zásahy do práva sa posudzujú z troch hľadísk: legality, legitímnosti a proporcionality.

Princíp transparentnosti

Tento princíp spája kontrolu činnosti verejnej správy s právom osôb vedieť všetko podstatné o výkone verejnej správy. Má teda aj ďalšiu dimenziu, a to právo na informácie, ktoré patrí medzi základné politické práva (čl. 17 Listiny základných práv a slobôd a čl. 26 Ústavy SR). Ústavnoprávna úprava na Slovensku ukladá orgánom verejnej moci povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti (čl. 17 ods. 5 Listiny a čl. 26 ods. 5 a čl. 34 ústavy SR). Podmienky a spôsob vykonávania tejto povinnosti ustanovuje zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám.

Princípy dobrej verejnej správy a judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

Pod vplyvom európskej súdnej judikatúry, ale aj judikatúry Ústavného súdu SR dochádza k tomu, že sa čoraz viac v judikatúre Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len NS SR ), zdôrazňuje, že Slovenská republika ako právny štát a člen Rady Európy a Európskej únie presadzuje súladnosť správania správneho orgánu so všetkými právnymi predpismi v intenciách čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ako aj s princípmi dobrej správy.

Z judikatúry NS SR (správneho kolégia) vyplýva, že uplatnenie princípov dobrej správy v právnej praxi znamená, že každé rozhodnutie musí byť náležite odôvodnené, aby bolo transparentné a preskúmateľné.

NS SR v rozsudku sp. zn.8 Sžo 12/2009 zo dňa 17. decembra 2009 uviedol, že: „Nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov spočíva v nedostatku dôvodov skutkových. Nepreskúmateľnosť je takou vadou, ktorá bráni súdu vecnému preskúmaniu zákonnosti rozhodnutia. Za také vady sú podľa judikatúry správnych súdov považované prípady, keď správny orgán oprie rozhodovacie dôvody o skutočnosti v konaní nezisťované, prípadne zistené v rozpore so zákonom, alebo prípady, ak nie je zrejmé, či boli dôkazy vykonané. Vadou, ktorá má za následok následnú nepreskúmateľnosť rozhodnutia tiež je, ak v odôvodnení rozhodnutia nie je náležite vecne opísaný skutok, ktorý bol dôvodom pre vydanie rozhodnutia s uvedením dôkazov a ich hodnotením, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia.“

V danom prípade NS SR dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné, pretože v odôvodnení rozhodnutia nie je náležite vecne opísaný skutok, ktorý bol dôvodom pre vydanie rozhodnutia s uvedením dôkazov a ich hodnotením, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia.

V rozsudku vo veci so sp. zn. 8 Sžo 440/2009 zo dňa 18. marca 2010 NS SR uviedol, že pri podávaní žaloby prokurátorom je potrebné, aby posudzoval každý prípad so zreteľom na všetky okolnosti prípadu v zmysle proporcionality výsledku zamýšľaného žalobou a práv účastníka nadobudnutých v dobrej viere.

Skutkový stav veci spočíval v tom, že vedľajší účastník obvinený z priestupku parkoval osobné motorové vozidlo na mieste, kde mu to dopravná značka nedovoľovala. Vedľajšieho účastníka na mieste spáchania priestupku prichytila Mestská polícia v P., blokovú pokutu odmietol zaplatiť, preto Mestská polícia v P. predložila vec na ďalšie konanie žalovanému. Tento vec neprejednal vo formálnom administratívnom konaní, ale vedľajšiemu účastníkovi po predvolaní vydal bloky na pokutu vo výške 500 Sk, ktorú vedľajší účastník uhradil. Proti tomuto rozhodnutiu podal okresný prokurátor v P. protest, dôvodiac, že priestupok mal byť, namiesto dodatočného vybavenia uložením blokovej pokuty, prejednaný. Žalovaný protestu nevyhovel a predložil ho na rozhodnutie nadriadenému orgánu - Krajskému riaditeľstvu PZ, Krajskému dopravnému inšpektorátu v P., ktorý takisto nevyhovel protestu. Okresný prokurátor v P. následne podal na Krajský súd v P. žalobu o preskúmanie rozhodnutia žalovaného.

Krajský súd rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Najvyšší súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietol.

V dôvodoch rozhodnutia uviedol:

„Prokurátor pri podaní žaloby postupuje v súlade s § 249 ods. 3 OSP tak, aby práva, nadobudnuté v dobrej viere, boli čo najmenej dotknuté. Táto podmienka predstavuje osobitnú náležitosť žaloby. V preskúmavanom prípade nemohol Najvyšší súd SR žalobným dôvodom prokurátora vyhovieť, keďže práva vedľajšieho účastníka by boli dotknuté vo väčšom rozsahu než predpokladá citovaný § 249 ods. 3 OSP.

Uplatnenie princípov dobrej správy v praxi, okrem iného, znamená, že pri rozhodovaní správny orgán musí vychádzať z princípov ochrany nadobudnutých práv a legitímneho očakávania, ako aj z princípu proporcionality. Účastník konania postupoval v súlade s pokynmi správneho orgánu, preto by bolo v rozpore s týmito princípmi dobrej správy v tomto konkrétnom prípade, ak by sa vyhovelo dôvodom uvedeným v žalobe.“

V rozsudku vo veci prieskumu rozhodnutia odporkyne – Správy katastra Vranov nad Topľou so sp. zn. 1Sžr 54/2013 zo dňa 19. 3. 2013 NS SR k otázke súladnosti s dobrou verejnou správou NS SR uviedol:

„Najvyšší súd nesmie pripustiť, aby morálny rozmer práva, ktorý sa od nepamäti odvíja od mravných kategórií, ktorými sú napríklad dobro, slušnosť a správnosť (ekvita) alebo spravodlivosť, bol počas prieskumu zákonnosti aktov orgánov verejnej správy zatlačený do úzadia. Zákonodarca uvedené pojmy morálky tradične zakotvuje do súkromnoprávnych pravidiel správania prostredníctvom takých normatívnych korektorov, ako sú dobrá viera, dobré mravy alebo poctivý obchodný styk.

V poslednom čase nadobúda na význame pôsobenie dobrých mravov aj pri kultivovanom výkone verejnej správy prostredníctvom vrchnostenských orgánov, a to formou príkazu nie iba na výkon zákonným spôsobom ale na výkon dobrej verejnej správy. Predovšetkým na medzinárodnej úrovni došlo postupne k vnášaniu prvkov dobrej verejnej správy do jednotlivých vnútroštátnych právnych poriadkov členských štátov. Napríklad prostredníctvom Dohovoru Organizácie spojených národov proti korupcii (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 434/2006 Z. z.) bola vyslovená jasná požiadavka na riadne spravovanie verejných vecí a verejného majetku vrátane vytvorenia etických pravidiel správania verejných činiteľov, ako účinného nástroja potierania korupcie (preambula a čl. 8 Dohovoru OSN). Takisto do tejto oblasti je podľa Najvyššieho súdu možné zahrnúť Odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy č. (2007) 7 o dobrej verejnej správe, ako aj článok 41 v spojení s článkom 51 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie.

Relevantný vplyv, najmä odporúčaní Rady Európy, už potvrdil aj Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku zo dňa 20. 11. 2012 (sťažnosť č. 58688/11). Problematike dobrej verejnej správy sa venovala rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu napríklad prostredníctvom rozsudku sp. zn. 1 Sžo 28/2009 zo dňa 8. februára 2011, Najvyšší súd tiež hodnotil konanie pred správnym orgánom ako aj jeho výsledok vo svetle požiadaviek na dobrú verejnú správu. Vzhľadom na námietky uplatnené navrhovateľkou preto uvádza, že napadnuté rozhodnutie odporkyne má všetky formálne i obsahové náležitosti rozhodnutia v zmysle § 47 Správneho poriadku. Uvedené rozhodnutie správneho orgánu vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu, ktoré je logicky vyhodnotené a riadne právne posúdené. Odvolací súd sa stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnymi závermi zistených v predchádzajúcich konaniach o tom, že dohoda o splnomocnení trpí viacerými vadami nielen vo vzťahu k svojmu obsahu, ako aj k svojmu účelu, ale aj vo vzťahu k zabezpečovanej úverovej zmluve. Počas konania nebolo účastníkmi naznačené ani odvolací súd nedospel k záveru, že by sa vyskytli prekážky pre konanie z dôvodov neústavnosti alebo potreby výkladu komunitárneho práva aplikovaných právnych predpisov a súvisiacich právnych aktov orgánov Európskej únie, pre ktoré je potrebné konanie prerušiť.

Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok navrhovateľky a stanoviska odporkyne žalovaného ako aj s prihliadnutím na závery obsiahnuté v svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, najmä už v citovanom rozhodnutí sp. zn. 1 Sžo 28/2009 zo dňa 8. februára 2011, pri ktorom Najvyšší súd nezistil žiaden relevantný dôvod, aby sa od neho odchýlil (napríklad zásadná zmena právneho prostredia, zistenie odlišného skutkového stavu alebo prijatie protichodného zjednocovacieho stanoviska), s osvojením si argumentácie krajského súdu postupom podľa § 219 ods. 2 O. s. p. rozhodol tak, že rozsudok KS v Prešove potvrdil.“

Najvyšší súd SR vo veci so sp. zn. 1 Sžo 28/2009 zo dňa 8. februára 2011, uviedol, že: „V situácii, keď právny predpis nedáva jednoznačnú odpoveď na určitú právnu otázku a túto nebolo možné vyložiť ani v systémových súvislostiach s ostatnými predpismi, tak aby bola rozumne a spravodlivo zodpovedaná, bolo povinnosťou správneho orgánu, ktorý si následne ako orgán štátnej správy zodpovedný za agendu „správcov konkurznej podstaty“ osvojil právo určujúceho činiteľa v ďalšom procese organizovania skúšok t. j. výberom a poverením iných právnických osôb, postupovať v súlade so zásadami „dobrej správy“ tak, aby uchádzač o vykonanie správcovskej skúšky neutrpel na svojich právach ujmu, najmä s prihliadnutím na jeho dovtedajší legitímny postup v dobrej viere v podmienkach právneho štátu založeného na princípoch právnej istoty a predvídateľnosti právnych noriem, ktoré bránia výkladu a aplikácii nejasných a neurčitých (nejednoznačných) právnych noriem na ťarchu adresáta právnej normy postupujúceho v dobrej viere.

Napriek tomu, že žalobca vykonal akt prihlásenia sa na skúšku spôsobom rešpektujúcim podmienky dané zákonom resp. vykonávacou vyhláškou, žalovaný na tento jeho úkon neprihliadol a vlastným výkladom totožného ustanovenia modifikoval podmienky postupu pri realizácii procesu zabezpečenia skúšky ad hoc spôsobom, ktorý v danom prípade sťažil podmienky žalobcu postupujúceho v dobrej viere aj tým, že s poučením v liste z 15. 11. 2005 mu nevrátil doklady vyžadované k prihláške na skúšku, prípadne prihlášku spolu s dokladmi včas nepostúpil poverenej inštitúcii, čím u žalobcu vyvolal stav časovej tiesne resp. stav, v ktorom bolo jeho právne postavenie neprehľadné a neisté, čo nepochybne je v rozpore s princípom „dobrej správy“.

V tejto súvislosti nemožno opomenúť skutočnosť, že verejná správa je službou verejnosti a základné pravidlá konania uvedené v § 3 Správneho poriadku, pre ktoré východiskom je systém prameňov práva predovšetkým ústava (najmä čl. 2) a zákony (vrátane právnej úpravy založenej právom Európskych spoločenstiev resp. upravenej medzinárodnými zmluvami) i keď sú formulované viac všeobecným spôsobom, je potrebné, vzhľadom na to, že slovenské právo je súčasťou európskeho právneho systému, v praxi interpretovať v duchu európskeho štandardu všeobecných požiadaviek na kvalitu postupov a činnosti verejnej správy súhrnne označovaných ako princípy „dobrej správy“ (Good Governance, Good Administration), majúceho základ v literatúre, judikatúre európskych inštitúcií a niektorých dokumentoch najmä Rady Európy (najmä odporúčania a rezolúcie Výboru ministrov Rady Európy) a Európskej únie.

Záver

Účinnosť princípov dobrej verejnej správy v prostredí slovenského právneho poriadku sa zásadným spôsobom posilňuje práve prostredníctvom judikatúry NS SR. Preto sa dá očakávať, že hoci súd tieto princípy presadzuje len nepriamo, jeho rozhodovacia činnosť bude mať zásadný vplyv na zabezpečenie efektívnosti a účinnosti výkonu verejnej správy ako služby verejnosti bez toho, aby táto nezákonne zasahovala do verejných subjektívnych práv občana.

RESUMÉ

Dobrá správa – zásada modernej verejnej správy

Problematika dobrej správy je aktuálna a zaujímavá tak pre teóriu verejnej správy, ako aj jej aplikačnú prax. Ambíciou tohto príspevku je po zmapovaní základných dokumentov, ktoré sa venujú dobrej verejnej správe a jej základným princípom, tieto priblížiť z pohľadu konkrétnych ustanovení Ústavy SR, ktoré priamo podporujú presadzovanie jej princípov v situácii, keď chýba ich zákonná úprava alebo je nedostatočná.

Autorka demonštruje na vybraných rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako je možné účinnosť princípov dobrej verejnej správy v prostredí slovenského právneho poriadku zásadným spôsobom posilniť práve prostredníctvom rozhodovacej činnosti NS SR.

Autorka vyjadruje presvedčenie, že hoci princípy dobrej verejnej správy sa prostredníctvom rozhodnutí súdov presadzujú len nepriamo, rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu SR má zásadný vplyv na zabezpečenie efektívnosti a účinnosti výkonu verejnej správy ako služby verejnosti.

SUMMARY

Good Governance – Principle of Modern Public Sector Governance

Issues related to good governance are topical and interesting both for the public governance theory as well as its application practice. This article aims to first map and asses basic documents dealing with good governance within the public sector and its basic principles; it also aims to explain these in the light of specific provisions of the Slovak Constitution which directly support the enforcement of its principles in practice in situations where there is a lack of appropriate legislation or where applicable legal rules are insufficient. The author mentions judgements of the Slovak Supreme Court with a view to pointing out how the effectiveness of principles of good public governance may be significantly strengthened in the Slovak legislation mainly by the decision-making of the SSC. The author believes that even though principles of good public governance are through court decisions enforced only indirectly, decision-making practice of the SSC has a material impact on how to ensure the effectiveness and efficiency of the performance of public administration as the service provided to the public.

ZUSAMENFASSUNG

Gute Verwaltung - Grundsatz der modernen öffentlichen Verwaltung

Die Problematik der guten Verwatung ist aktuell und interessant sowohl für die Theorie der öffentlichen Verwaltung als auch für ihre Anwendungspraxis. Das Ziel dieses Artikels ist, nach der Recherche von grundlegenden Dokumenten, die der guten öffentlichen Verwaltung und deren wesentlichen Grundsätzen gewidmet sind, diese Grundsätze vom Sichtpunkt konkreter Bestimmungen der Verfassung der SR, über die deren Umsetzung direkt jeweils dort gefördert wird, wo die gesetzliche Regelung fehlt oder unzureichend ist, nahe zu legen.

Die Autorin demonstriert an ausgewählten Entscheidungen des Obersten Gerichtes der Slowakischen Republik, wie es möglich ist, die Wirkungskraft der Grundsätze der guten Verwaltung in der Umgebung der Slowakischen Rechtsordnung maßgebend über die Entscheidungstätigkeit des Obersten Gerichtes der SR zu stärken.

Die Autorin kommt zur Überzeugung, dass obwohl die Grundsätze einer guten öffentlichen Verwaltung durch gerichtliche Entscheidungen nur indirekt umgesetzt werden, hat die Entscheidungstätigkeit des Obersten Gerichtes der SR einen maßgeblichen Einfluss auf die Sicherstellung der Effektivität und Wirksamkeit bei der Ausübung der öffentlichen Verwaltung als Dienstes der Öffentlichkeit.

Slovenská advokátska komora
Kolárska 4
813 42 Bratislava
https://www.sak.sk/blox/cms/sk/sak/bulletin/archiv

Autor: JUDr. Elena Berthotyová, PhD.