C-922/19 Stichting Waternet proti MG.

1. Článok 9 smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES z 20. mája 1997 o ochrane spotrebiteľa vzhľadom na zmluvy na diaľku a článok 27 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/83/EÚ z 25. októbra 2011 o právach spotrebiteľov, ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 93/13/EHS a smernica Európskeho parlamentu a Rady 1999/44/ES a ktorou sa zrušuje smernica Rady 85/577/EHS a smernica Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES, v spojení s článkom 5 ods. 5 a bodom 29 prílohy I smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES z 11. mája 2005 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu, a ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 84/450/EHS, smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES, 98/27/ES a 2002/65/ES a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004 neupravujú uzatváranie zmlúv, takže vnútroštátnemu súdu prináleží, aby v súlade s vnútroštátnou právnou úpravou posúdil, či zmluvu možno považovať za zmluvu uzavretú medzi spoločnosťou distribuujúcou vodu a spotrebiteľom bez výslovného súhlasu tohto spotrebiteľa.

2. Pojem „nevyžiadané dodanie“ v zmysle bodu 29 prílohy I smernice 2005/29 sa má vykladať v tom zmysle, že s výhradou overení, ktoré má vykonať vnútroštátny súd, sa nevzťahuje na obchodnú prax spoločnosti distribuujúcej pitnú vodu spočívajúcu v zachovaní pripojenia na verejnú distribučnú sieť vody pri príležitosti nasťahovania spotrebiteľa do predtým obývaného bytu, keďže tento spotrebiteľ nemá možnosť voľby dodávateľa tejto služby, tento dodávateľ fakturuje sadzby zodpovedajúce cenám predstavujúcim výšku nákladov, ktoré sú transparentné, nediskriminačné, v závislosti od spotreby vody, a uvedený spotrebiteľ vie, že uvedený byt je pripojený k verejnej sieti distribúcie vody a že za dodanie vody treba platiť.