C-921/19 LH v. Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid.
Z odôvodnenia
1. Článok 40 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany v spojení s článkom 4 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej sa akýkoľvek dokument predložený žiadateľom o medzinárodnú ochranu na podporu následnej žiadosti automaticky považuje za dokument, ktorý nepredstavuje „novú skutočnosť alebo zistenie“ v zmysle tohto ustanovenia, ak nemožno preukázať pravosť tohto dokumentu alebo ak nemožno objektívne overiť jeho zdroj.
2. Článok 40 smernice 2013/32 v spojení s článkom 4 ods. 1 a 2 smernice 2011/95 sa má vykladať v tom zmysle, že jednak posúdenie dôkazov predložených na podporu žiadosti o medzinárodnú ochranu sa nemôže líšiť v závislosti od toho, či ide o prvú žiadosť alebo o následnú žiadosť, a jednak členský štát je povinný spolupracovať so žiadateľom na účely posúdenia príslušných náležitostí jeho následnej žiadosti, ak tento žiadateľ na podporu tejto žiadosti predložil dokumenty, ktorých pravosť nie je možné preukázať.
Súhlas s použitím cookies
Vlastné nastavenie cookies