C-87/22 TT proti AK.

1. Článok 15 nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000,

sa má vykladať v tom zmysle, že:

súd členského štátu, ktorý má právomoc rozhodnúť vo veci samej týkajúcej sa rodičovských práv a povinností na základe článku 10 tohto nariadenia, môže výnimočne požiadať podľa článku 15 ods. 1 písm. b) tohto nariadenia o postúpenie tejto veci súdu členského štátu, do ktorého toto dieťa neoprávnene premiestnil jeden z jeho rodičov.

2. Článok 15 ods. 1 nariadenia č. 2201/2003

sa má vykladať v tom zmysle, že:

jedinými podmienkami, ktorým podlieha možnosť súdu členského štátu, ktorý má právomoc rozhodnúť vo veci samej týkajúcej sa rodičovských práv a povinností, požiadať o postúpenie tejto veci súdu iného členského štátu, sú podmienky výslovne uvedené v tomto ustanovení. Pri skúmaní podmienok, ktoré sa týkajú jednak existencie súdu vo vhodnejšej situácii na prejednanie veci v tomto poslednom uvedenom členskom štáte a jednak najlepšieho záujmu dieťaťa, musí súd prvého členského štátu zohľadniť existenciu konania o návrate tohto dieťaťa, ktoré sa začalo na základe článku 8 prvého odseku a článku 8 tretieho odseku písm. f) Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí prijatého 25. októbra 1980 v Haagu, a v ktorom ešte nebolo prijaté konečné rozhodnutie v členskom štáte, do ktorého toto dieťa neoprávnene premiestnil jeden z jeho rodičov.