C-84/22 Right to Know CLG proti An Taoiseach.

1. Článok 4 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/4/ES z 28. januára 2003 o prístupe verejnosti k informáciám o životnom prostredí, ktorou sa zrušuje smernica Rady 90/313/EHS,

sa má vykladať v tom zmysle, že:

– výnimka stanovená v článku 4 ods. 1 prvom pododseku písm. e) smernice 2003/4 pre „internú korešpondenciu“ sa vzťahuje na informácie, ktoré sa šíria v rámci verejného orgánu a ktoré v deň podania žiadosti o prístup k týmto informáciám neopustili internú sféru tohto orgánu, prípadne po tom, ako ich tento orgán prijal, a pokiaľ pred ich prijatím neboli alebo nemali byť sprístupnené verejnosti,

– výnimka stanovená v článku 4 ods. 2 prvom pododseku písm. a) uvedenej smernice pre „[porady] verejných orgánov“ sa vzťahuje len na informácie vymieňané v rámci záverečných fáz rozhodovacích procesov verejných orgánov, ktoré sú vnútroštátnym právom jasne označené ako porady a pre ktoré toto právo stanovuje povinnosť mlčanlivosti, a

– súčasné uplatnenie výnimiek z práva na prístup, z ktorých prvá je stanovená v článku 4 ods. 1 prvom pododseku písm. e) a druhá v článku 4 ods. 2 prvom pododseku písm. a) tej istej smernice, je vylúčené, lebo druhé uvedené ustanovenie týkajúce sa ochrany „[porád] verejných orgánov“ má prednosť pred prvým uvedeným ustanovením týkajúcim sa ochrany „internej korešpondencie“.

2. Článok 6 smernice 2003/4 v spojení so zásadami ekvivalencie a efektivity

sa má vykladať v tom zmysle, že:

nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že zásada právnej sily rozhodnutej veci bráni osobe, ktorá dosiahla v prvom rozsudku zrušenie rozhodnutia o zamietnutí jej žiadosti o prístup k informáciám o životnom prostredí, vzniesť v rámci sporu medzi tými istými účastníkmi konania týkajúceho sa zákonnosti druhého rozhodnutia vzťahujúceho sa na tú istú žiadosť o prístup, prijatého s cieľom dosiahnuť súlad s prvým uvedeným rozsudkom, vzniesť výhradu založenú na porušení článku 4 smernice 2003/4, ak bola táto výhrada odmietnutá v prvom uvedenom rozsudku, a to bez toho, aby sa toto odmietnutie objavilo vo výroku tohto rozsudku, a vzhľadom na to, že žiadateľ o prístup nepodal opravný prostriedok, ktorý mohol podať, uvedený rozsudok nadobudol právoplatnosť. Pokiaľ to však príslušné vnútroštátne procesné normy povoľujú, vnútroštátny súd musí umožniť tejto osobe vzniesť uvedenú výhradu, aby sa prípadne obnovil súlad situácie, o ktorú ide vo veci samej, s právnou úpravou Únie.