C-83/10 Aurora Sousa Rodríguez a iní proti Air France SA.

1. Pojem „zrušenie“, tak ako je definovaný v článku 2 písm. l) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 261/2004 z 11. februára 2004, ktorým sa ustanovujú spoločné pravidlá systému náhrad a pomoci cestujúcim pri odmietnutí nástupu do lietadla, v prípade zrušenia alebo veľkého meškania letov a ktorým sa zrušuje nariadenie (EHS) č. 295/91, sa má vykladať v tom zmysle, že v situácii, akou je situácia v spore vo veci samej, sa tento pojem nevzťahuje výlučne na prípad neuskutočnenia odletu dotknutého lietadla, ale zahŕňa aj prípad, keď lietadlo vzlietlo, no následne, nech už z akéhokoľvek dôvodu, bolo nútené vrátiť sa na letisko odletu, pričom cestujúci uvedeného lietadla boli presmerovaní na iné lety.

2. Pojem „ďalšia náhrada“ uvedený v článku 12 nariadenia č. 261/2004 sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd môže za podmienok stanovených dohovorom o zjednotení niektorých pravidiel pre medzinárodnú leteckú dopravu alebo vnútroštátnou právnou úpravou uložiť povinnosť nahradiť škodu vrátane nemajetkovej ujmy spôsobenú nesplnením si povinností vyplývajúcich zo zmluvy o leteckej preprave. Naproti tomu tento pojem „ďalšia náhrada“ nemôže vnútroštátnemu súdu slúžiť ako právny základ na uloženie povinnosti leteckému dopravcovi nahradiť cestujúcim, ktorých let meškal alebo bol zrušený, výdavky, ktoré museli vynaložiť z dôvodu, že uvedený dopravca si nesplnil povinnosti poskytnúť pomoc a starostlivosť podľa článkov 8 a 9 tohto nariadenia.