C-768/19 Bundesrepublik Deutschland proti SE.

1. Článok 2 písm. j) tretia zarážka smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany sa má vykladať v tom zmysle, že ak sa žiadateľ o azyl, ktorý vstúpil na územie prijímajúceho členského štátu, na ktorom sa nachádza jeho maloleté nezosobášené dieťa, snaží odvodiť z postavenia osoby s doplnkovou ochranou, ktoré bolo tomuto dieťaťu priznané, právo na azyl na základe právnej úpravy tohto členského štátu, ktorá takéto právo priznáva osobám, na ktoré sa vzťahuje článok 2 písm. j) tretia zarážka smernice 2011/95, je na posúdenie, či je osoba s touto ochranou „maloletá“ v zmysle tohto ustanovenia na účely rozhodnutia o žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej týmto žiadateľom o azyl, relevantný dátum, keď tento žiadateľ podal, prípadne aj neformálne, svoju žiadosť o azyl.

2. Článok 2 písm. j) tretia zarážka smernice 2011/95 v spojení s jej článkom 23 ods. 2 a článkom 7 Charty základných práv Európskej únie sa má vykladať v tom zmysle, že pojem „rodinný príslušník“ nevyžaduje skutočné obnovenie rodinného života medzi rodičom osoby s postavením medzinárodnej ochrany a jeho dieťaťom.

3. Článok 2 písm. j) tretia zarážka smernice 2011/95 v spojení s jej článkom 23 ods. 2 sa má vykladať v tom zmysle, že práva, ktoré rodinní príslušníci osoby s doplnkovou ochranou odvodzujú z postavenia doplnkovej ochrany priznanej ich dieťaťu, najmä výhody stanovené v jej článkoch 24 až 35, pretrvávajú aj po dosiahnutí plnoletosti uvedenej osoby s doplnkovou ochranou počas obdobia platnosti povolenia na pobyt, ktoré im bolo udelené v súlade s článkom 24 ods. 2 tejto smernice.