C-756/21 X proti International Protection Appeals Tribunal a i.

1. Článok 4 ods. 1 smernice Rady 2004/83/ES z 29. apríla 2004 o minimálnych ustanoveniach pre oprávnenie a postavenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva ako utečencov alebo osôb, ktoré inak potrebujú medzinárodnú ochranu, a obsah poskytovanej ochrany,

sa má vykladať v tom zmysle, že:

– povinnosť spolupráce stanovená v tomto ustanovení ukladá rozhodujúcemu orgánu povinnosť zaobstarať si jednak presné a aktualizované informácie o všetkých relevantných skutočnostiach týkajúcich sa všeobecnej situácie v krajine pôvodu žiadateľa o azyl a medzinárodnú ochranu a jednak súdnoznalecký lekársky posudok o jeho duševnom zdraví, pokiaľ existujú náznaky problémov duševného zdravia, ktoré by mohli vyplývať z traumatickej udalosti, ku ktorej došlo v tejto krajine pôvodu, a pokiaľ sa využitie takéhoto posudku ukáže potrebné alebo relevantné na posúdenie skutočných potrieb žiadateľa týkajúcich sa medzinárodnej ochrany, pod podmienkou, že spôsoby využitia takéhoto posudku sú v súlade najmä so základnými právami zaručenými Chartou základných práv Európskej únie,

– konštatovanie porušenia povinnosti spolupráce stanovenej v tomto ustanovení v rámci výkonu druhého stupňa súdneho preskúmania upraveného vnútroštátnym právom nemusí mať samo osebe za následok zrušenie rozhodnutia o zamietnutí žaloby proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o medzinárodnú ochranu, pokiaľ možno žiadateľovi o medzinárodnú ochranu uložiť povinnosť preukázať, že rozhodnutie o zamietnutí žaloby by v prípade neexistencie takéhoto porušenia mohlo byť odlišné.

2. Právo Únie, najmä článok 23 ods. 2 a článok 39 ods. 4 smernice Rady 2005/85/ES z 1. decembra 2005 o minimálnych štandardoch pre konanie v členských štátoch o priznávaní a odnímaní postavenia utečenca, sa má vykladať v tom zmysle, že:

– lehoty, ktoré uplynuli medzi podaním žiadosti o azyl na jednej strane a prijatím rozhodnutí rozhodujúceho orgánu a príslušného prvoinštančného súdu na strane druhej, nemôžu byť odôvodnené legislatívnymi zmenami, ku ktorým došlo v členskom štáte v priebehu týchto lehôt, a

– neprimeranosť niektorej z uvedených lehôt nemôže sama osebe v prípade neexistencie akéhokoľvek náznaku, že neprimeraná dĺžka správneho alebo súdneho konania mala vplyv na riešenie sporu, odôvodniť zrušenie rozhodnutia príslušného prvoinštančného súdu.

3. Článok 4 ods. 5 písm. e) smernice 2004/83

sa má vykladať v tom zmysle, že:

klamlivé vyhlásenie obsiahnuté v pôvodnej žiadosti o medzinárodnú ochranu, ktoré žiadateľ o azyl vysvetlil a vzal späť hneď, ako sa naskytla príležitosť, nemôže samo osebe zabrániť preukázaniu jeho všeobecnej dôveryhodnosti v zmysle tohto ustanovenia.