C-752/22 EP proti Maahanmuuttovirasto.
Z odôvodnenia
1. Článok 22 ods. 3 smernice Rady 2003/109/ES z 25. novembra 2003 o právnom postavení štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sú osobami s dlhodobým pobytom, zmenenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2011/51/EÚ z 11. mája 2011,
sa má vykladať v tom zmysle, že:
zvýšená ochrana proti vyhosteniu, ktorá sa podľa tohto ustanovenia poskytuje štátnym príslušníkom tretích krajín s dlhodobým pobytom, sa uplatňuje v kontexte rozhodnutia o odsune z územia Európskej únie prijatého druhým členským štátom v zmysle článku 2 písm. d) tejto smernice z dôvodov verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti vo vzťahu k takémuto štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ak sa jednak zdržiava na území tohto členského štátu v rozpore so zákazom vstupu na toto územie, a jednak nepožiadal príslušné orgány uvedeného členského štátu o povolenie na pobyt podľa ustanovení kapitoly III uvedenej smernice.
2. Článok 12 ods. 3 a článok 22 ods. 3 smernice 2003/109, zmenenej smernicou 2011/51,
sa majú vykladať v tom zmysle, že:
umožňujú štátnemu príslušníkovi tretej krajiny s dlhodobým pobytom odvolávať sa na tieto ustanovenia voči druhému členskému štátu v zmysle článku 2 písm. d) tejto smernice, ak tento štát zamýšľa prijať voči tomuto štátnemu príslušníkovi tretej krajiny rozhodnutie o odsune z územia Európskej únie z dôvodov verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti.
Súhlas s použitím cookies
Vlastné nastavenie cookies