C-72/14, C-197/14 X proti Inspecteur van Rijksbelastingdienst a T. A. van Dijk proti Staatssecretaris van Financiën.

1. Článok 7 ods. 2 písm. a) nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodinných príslušníkov, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva, ako aj články 10c až 11a a články 12a a 12b nariadenia Rady (EHS) č. 574/72 z 21. marca 1972, ktorým sa stanovuje postup pri vykonávaní nariadenia č. 1408/71, zmeneného, doplneného a aktualizovaného nariadením Rady (ES) č. 118/97 z 2. decembra 1996, v znení, v akom boli obe uvedené nariadenia zmenené a doplnené nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 647/2005 z 13. apríla 2005, sa majú vykladať v tom zmysle, že osvedčenie, ktoré vydala príslušná inštitúcia členského štátu vo forme osvedčenia E 101 s cieľom potvrdiť, že pracovník podlieha sociálnej právnej úprave tohto členského štátu, hoci spadá do pôsobnosti dohody o sociálnom zabezpečení lodníkov na Rýne, ktorú prijala medzivládna konferencia poverená revíziou dohody z 13. februára 1961 o sociálnom zabezpečení lodníkov na Rýne a ktorá bola podpísaná 30. novembra 1979 v Ženeve, nezaväzuje inštitúcie iných členských štátov. Skutočnosť, že inštitúcia, ktorá osvedčenie vydala, nemala v úmysle vyhotoviť práve osvedčenie E 101, ale len použila vzorové tlačivo tohto osvedčenia z administratívnych dôvodov, je v tejto súvislosti irelevantná.

2. Článok 267 tretí odsek ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorého rozhodnutia nemôžu byť predmetom opravných prostriedkov podľa vnútroštátneho práva, ako je vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, nie je povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie len z dôvodu, že vnútroštátny súd nižšieho stupňa položil v podobnej veci týkajúcej sa úplne rovnakej problematiky Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálnu otázku, ani nie je povinný počkať na odpoveď na túto otázku.