C-712/19 Novo Banco SA proti Junta de Andalucía.

1. Sloboda usadiť sa zakotvená v článku 49 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že pokiaľ ide odpočítania uplatniteľné na hrubú sumu dane z vkladov uskutočnených klientmi úverových inštitúcií, ktorých ústredie alebo pobočky sa nachádzajú na území regiónu členského štátu,

2. bráni odpočítaniu sumy vo výške 200 000 eur z hrubej sumy tejto dane v prípade úverových inštitúcií, ktorých sídlo sa nachádza na území tohto regiónu,

3. nebráni odpočítaniu, z hrubej sumy uvedenej dane, sumy vo výške 5 000 eur za každú pobočku usadenú na území uvedeného regiónu, pričom táto posledná uvedená suma sa v prípade každej pobočky nachádzajúcej sa v obci s menej ako 2 000 obyvateľmi zvyšuje na 7 500 eur, pokiaľ tieto odpočítania nemajú v skutočnosti za následok diskrimináciu založenú na mieste sídla dotknutých úverových inštitúcií, ktorá by nebola odôvodnená, čo prináleží posúdiť vnútroštátnemu súdu.

4. Článok 63 ods. 1 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že pokiaľ ide o daň z vkladov uskutočnených klientmi úverových inštitúcií, ktorých ústredie alebo pobočky sa nachádzajú na území regiónu členského štátu, bráni tomu, aby sa z hrubej sumy tejto dane vykonalo odpočítane vo výške rovnajúcej sa úverom, pôžičkám a investíciám určeným na projekty realizované v tomto regióne, pokiaľ tieto odpočítania sledujú čisto hospodársky cieľ.

5. Článok 401 smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá zavádza daň, ktorú majú platiť úverové inštitúcie z dôvodu držby vkladov klientov a podľa ktorej základ dane zodpovedá aritmetickému priemeru štvrťročného zostatku týchto vkladov, pričom znášanie tejto dane nie je možné preniesť na tretie osoby.