C-71/11, C-99/11 Spolková republika Nemecko proti Y a Z.

1. Článok 9 ods. 1 písm. a) smernice Rady 2004/83/ES z 29. apríla 2004 o minimálnych ustanoveniach pre oprávnenie a postavenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva ako utečencov alebo osôb, ktoré inak potrebujú medzinárodnú ochranu, a obsah poskytovanej ochrany je potrebné vykladať v tom zmysle, že:

2. každý zásah do práva na slobodu náboženského vyznania, ktorý je v rozpore s článkom 10 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie, nemôže predstavovať „čin prenasledovania“ v zmysle uvedeného ustanovenia tejto smernice,

3. existencia činu prenasledovania môže vyplývať zo zásahu do vonkajšieho prejavu uvedenej slobody a

4. na účely posúdenia toho, či zásah do práva na slobodu náboženského vyznania, ktorý je v rozpore s článkom 10 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie, môže predstavovať „čin prenasledovania“, musia príslušné orgány s ohľadom na osobnú situáciu dotknutej osoby overiť, či tejto osobe z dôvodu výkonu tejto slobody v jej krajine pôvodu vznikne skutočné riziko, najmä že bude prenasledovaná alebo že bude zo strany jedného z aktérov vymenovaného v článku 6 smernice 2004/83 predmetom neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestov.

5. Článok 2 písm. c) smernice 2004/83 je potrebné vykladať v tom zmysle, že obava žiadateľa z prenasledovania je oprávnená vtedy, ak príslušné orgány s ohľadom na osobnú situáciu žiadateľa zastávajú názor, že je dôvodné sa domnievať, že po jeho návrate do jeho krajiny pôvodu bude vykonávať náboženské úkony, ktoré ho vystavia skutočnému riziku prenasledovania. Pri individuálnom posudzovaní žiadosti o získanie postavenia utečenca uvedené orgány od žiadateľa nemôžu odôvodnene požadovať, aby sa týchto svojich náboženských úkonov vzdal.