C-684/16 Max-Planck-Gesellschaft zur Förderung der Wissenschaften eV proti Tetsuji Shimizu.

1. Článok 7 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času a článok 31 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia takej vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide vo veci samej, na základe ktorej pokiaľ pracovník nepožiadal o možnosť uplatniť svoj nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok počas príslušného referenčného obdobia, tento pracovník automaticky a bez predchádzajúceho overenia toho, či mu zamestnávateľ skutočne umožnil uplatniť tento nárok, a to najmä tým, že ho náležite informoval, stráca na konci tohto obdobia dni platenej dovolenky za kalendárny rok, na ktorú mal podľa uvedených ustanovení z titulu uvedeného obdobia nárok, ako aj svoj súvisiaci nárok na peňažnú náhradu z titulu tejto nevyčerpanej platenej dovolenky za kalendárny rok v prípade skončenia pracovného pomeru. Vnútroštátnemu súdu v tejto súvislosti prináleží, aby vzhľadom na vnútroštátne právo ako celok a na základe výkladových metód, ktoré toto právo uznáva, overil, či môže dospieť k výkladu tohto práva, ktorým by bola zaručená úplná účinnosť práva Únie.

2. V prípade, že nie je možné podať výklad takej vnútroštátnej právnej úpravy, o akú ide vo veci samej, spôsobom, ktorým sa zabezpečí jej súlad s článkom 7 smernice 2003/88 a článkom 31 ods. 2 Charty základných práv, z tohto posledného uvedeného ustanovenia vyplýva, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o spore medzi pracovníkom a jeho bývalým zamestnávateľom v postavení jednotlivca, má povinnosť neuplatniť uvedenú vnútroštátnu právnu úpravu a dbať na to, aby v prípade, že by zamestnávateľ nebol schopný preukázať, že konal s náležitou starostlivosťou vyžadovanou na to, aby pracovník mohol skutočne čerpať platenú dovolenku za kalendárny rok, na ktorú má nárok podľa práva Únie, uvedenému pracovníkovi nemohol byť odňatý jeho získaný nárok na takúto platenú dovolenku za kalendárny rok a v prípade skončenia pracovného pomeru ani súvisiaci nárok na peňažnú náhradu z titulu nevyčerpanej dovolenky, ktorú má v tomto prípade vyplatiť priamo dotknutý zamestnávateľ.