C-671/13 Konania začaté na návrh „Indeliu ir investiciju draudimas“ VI a Virgilijus Vidutis Nemaniunas.

1. Článok 7 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 94/19/ES z 30. mája 1994 o systémoch ochrany vkladov, zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/14/ES z 11. marca 2009, a bod 12 jej prílohy I sa majú vykladať v tom zmysle, že členské štáty môžu vylúčiť z ochrany stanovenej touto smernicou vkladové certifikáty emitované úverovou inštitúciou, pokiaľ majú znaky prevoditeľných cenných papierov, čo prislúcha určiť vnútroštátnemu súdu, bez toho, aby bolo potrebné ubezpečiť sa, že tieto certifikáty majú všetky znaky finančného nástroja v zmysle smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/39/ES z 21. apríla 2004 o trhoch s finančnými nástrojmi, o zmene a doplnení smerníc Rady 85/611/EHS a 93/6/EHS a smernice Európskeho parlamentu a Rady 2000/12/ES a o zrušení smernice Rady 93/22/EHS.

2. Smernica 94/19, zmenená a doplnená smernicou 2009/14 a smernicou Európskeho parlamentu a Rady 97/9/ES z 3. marca 1997 o systémoch náhrad pre investorov, sa majú vykladať v tom zmysle, že pokiaľ pohľadávky voči úverovej inštitúcii môžu patriť zároveň pod pojem „vklad“ v zmysle smernice 94/19 a pojem „nástroj“ v zmysle smernice 97/9, ale vnútroštátny zákonodarca využil možnosť, ktorú ponúka bod 12 prílohy I uvedenej smernice 94/19, vylúčiť tieto pohľadávky zo systému ochrany stanoveného touto smernicou, takéto vylúčenie nemôže mať za dôsledok, že by uvedené pohľadávky boli vylúčené tiež zo systému ochrany stanoveného smernicou 97/9, mimo podmienok uvedených v článku 4 ods. 2 poslednej uvedenej smernice.

3. Článok 2 ods. 2 a článok 4 ods. 2 smernice 97/9 sa majú vykladať v tom zmysle, že im odporuje vnútroštátna právna úprava, ako je právna úprava v konaní vo veci samej, ktorá možnosť využiť systém odškodnenia stanovený touto smernicou robí závislou od skutočnosti, či dotknutá úverová inštitúcia previedla alebo použila predmetné finančné prostriedky alebo cenné papiere bez súhlasu investora.

4. Smernica 97/9 sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, pokiaľ sa domnieva, že v konaniach vo veci samej sa tejto smernice dovoláva proti orgánu, ktorý spĺňa podmienky na to, aby sa voči nemu bolo možné dovolať ustanovení uvedenej smernice, je povinný neuplatňovať vnútroštátne právne ustanovenie, ako je právne ustanovenie v konaní vo veci samej, ktoré robí možnosť využiť systém odškodnenia stanovený tou istou smernicou závislou od skutočnosti, či dotknutá úverová inštitúcia previedla alebo použila predmetné finančné prostriedky alebo cenné papiere bez súhlasu investora.