C-665/20 PPU Openbaar Ministerie v. X.
Z odôvodnenia
1. Článok 4 bod 5 rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi, zmeneného rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009, sa má vykladať v tom zmysle, že v prípade, ak sa členský štát rozhodne prebrať toto ustanovenie do svojho vnútroštátneho práva, musí mať vykonávajúci súdny orgán určitú mieru voľnej úvahy pri rozhodovaní o tom, či je, alebo nie je potrebné odmietnuť výkon európskeho zatykača z dôvodu uvedeného v tomto ustanovení.
2. Článok 3 bod 2 a článok 4 bod 5 rámcového rozhodnutia 2002/584, zmeneného rámcovým rozhodnutím 2009/299, sa majú vykladať v tom zmysle, že pojem „rovnaké činy“ uvedený v týchto dvoch ustanoveniach sa má vykladať jednotne.
3. Článok 4 bod 5 rámcového rozhodnutia 2002/584, zmeneného rámcovým rozhodnutím 2009/299, ktorý podmieňuje uplatnenie dôvodu pre nepovinné nevykonanie stanoveného v tomto ustanovení tým, že v prípadoch, ak bol vynesený odsudzujúci rozsudok, trest bol vykonaný, je v súčasnosti vykonávaný alebo už nemôže byť vykonaný podľa práva štátu vynášajúceho odsudzujúci rozsudok, sa má vykladať v tom zmysle, že táto podmienka je splnená, pokiaľ bola vyžiadaná osoba odsúdená za rovnaké činy na trest odňatia slobody, ktorý čiastočne vykonala v treťom štáte, ktorý vyniesol odsudzujúci rozsudok, a ktorý jej bol vo zvyšku odpustený orgánom tohto štátu, ktorý nie je súdnym orgánom, v rámci všeobecnej milosti, ktorá sa uplatňuje aj na osoby odsúdené za závažné trestné činy a ktorá nie je založená na objektívnych úvahách trestnoprávnej politiky. Vykonávaciemu súdnemu orgánu prislúcha, aby pri výkone svojej voľnej úvahy zabezpečil rovnováhu medzi zabránením beztrestnosti a bojom proti trestnej činnosti na jednej strane a zárukou právnej istoty dotknutej osoby na strane druhej.