C-663/21 Bundesamt für Fremdenwesen und Asyl proti AA.

1. Článok 14 ods. 4 písm. d) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany

sa má vykladať v tom zmysle, že:

uplatnenie tohto ustanovenia podlieha podmienke spočívajúcej v tom, že príslušný orgán má preukázať, že odňatie postavenia utečenca predstavuje primerané opatrenie vzhľadom na nebezpečenstvo, ktoré predstavuje dotknutý štátny príslušník tretej krajiny pre jeden zo základných záujmov spoločnosti členského štátu, v ktorom sa tento štátny príslušník tretej krajiny nachádza. Na tieto účely musí tento príslušný orgán vyvážiť toto nebezpečenstvo s právami, ktoré musia byť v súlade s touto smernicou zaručené osobám spĺňajúcim hmotnoprávne podmienky článku 2 písm. d) uvedenej smernice, avšak bez toho, aby uvedený príslušný orgán bol navyše povinný overiť, či verejný záujem na návrate uvedeného štátneho príslušníka tretej krajiny do jeho krajiny pôvodu prevažuje nad záujmom toho istého štátneho príslušníka tretej krajiny na zachovaní medzinárodnej ochrany vzhľadom na rozsah a povahu opatrení, ktorým by bol vystavený v prípade návratu do jeho krajiny pôvodu.

2. Článok 5 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území,

sa má vykladať v tom zmysle, že:

bráni prijatiu rozhodnutia o návrate voči štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ak sa preukáže, že jeho odsun do krajiny, do ktorej má byť vrátený, je na základe zásady zákazu vyhostenia alebo vrátenia vylúčený na neurčitý čas.