C-630/17 Anica Milivojević proti Raiffeisenbank St. Stefan-Jagerberg-Wolfsberg eGen.

1. O prejudiciálnych otázkach

2. O právomoci Súdneho dvora preskúmať prvú otázku

3. O prípustnosti prvej až tretej otázky

4. O prvej otázke

5. O druhej otázke

6. O tretej otázke

7. O štvrtej otázke

8. O trovách

9. Článok 56 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej právnej úprave členského štátu, o akú ide vo veci samej, ktorá má predovšetkým za následok, že zmluvy o úvere a právne úkony založené na takých zmluvách, ktoré boli uzatvorené na území tohto členského štátu medzi dlžníkmi a veriteľmi so sídlom v inom členskom štáte, ktorí nie sú držiteľmi povolenia vydaného príslušnými orgánmi prvého členského štátu na účely vykonávania ich činnosti na jeho území, sú absolútne neplatné odo dňa ich uzatvorenia, a to aj vtedy, ak boli uzatvorené pred nadobudnutím účinnosti uvedenej právnej úpravy.

10. Článku 4 ods. 1 a článku 25 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach odporuje taká právna úprava členského štátu, o akú ide vo veci samej, ktorá v sporoch súvisiacich so zmluvami o úvere s medzinárodným prvkom, ktoré patria do rozsahu pôsobnosti tohto nariadenia, umožňuje dlžníkom podať proti veriteľom bez povolenia vydaného príslušnými orgánmi tohto členského štátu na vykonávanie ich činnosti na jeho území žalobu buď na súdoch štátu, na území ktorého majú títo veritelia sídlo, alebo na súdoch podľa miesta, kde majú dlžníci bydlisko alebo sídlo, a vyhradzuje právomoc rozhodovať o žalobe uvedených dlžníkov proti veriteľom len súdom štátu, na území ktorého majú títo dlžníci bydlisko, a to bez ohľadu na to, či sú spotrebitelia alebo obchodníci.

11. Článok 17 ods. 1 nariadenia č. 1215/2012 sa má vykladať v tom zmysle, že dlžníka, ktorý uzatvoril zmluvu o úvere na účely vykonania renovačných prác na nehnuteľnosti, v ktorej má bydlisko, aby v nej mohol predovšetkým poskytovať ubytovacie služby v oblasti cestovného ruchu, nemožno považovať za „spotrebiteľa“ v zmysle tohto ustanovenia, ibaže by vzhľadom na kontext plnenia posudzovaného ako celok, pre ktoré sa táto zmluva uzatvorila, mala táto zmluva takú malú spojitosť s touto podnikateľskou činnosťou, že by bolo úplne zjavné, že táto zmluva sleduje primárne súkromné účely, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.

12. Článok 24 bod 1 prvý pododsek nariadenia č. 1215/2012 sa má vykladať v tom zmysle, že žaloba na výmaz vkladu hypotekárneho záložného práva z katastra nehnuteľnosti je žalobou, ktorej „predmetom sú vecné práva k nehnuteľnosti“ v zmysle tohto ustanovenia, avšak pod tento pojem nespadá žaloba na určenie neplatnosti zmluvy o úvere a notárskej zápisnice o zriadení hypotekárneho záložného práva na zabezpečenie pohľadávky vyplývajúcej z tejto zmluvy.